Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/41/2018

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v spore žalobkyne T.. L. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. XX/X, U., proti žalovanému: 1/ U. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 8, U., 2/ F. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 8, U., 3/ I.. A. Y., nar. XX.XX.XXXX, bytom F. 8, U., o zaplatenie 4.160 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 14. decembra 2017, č.k. 10C/16/2016-160, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu, ktorou žalobkyňa ako podielová spoluvlastníčka uplatnila proti ďalšiemu spoluvlastníkovi (spoluvlastníkom) právo na zaplatenie odplaty za užívanie spoločného rodinného domu s pozemkami nad rámec ich spoluvlastníckych podielov. Voči žalovanému 1/ uplatnila žalobkyňa náhradu za užívanie veci aj za obdobie po zániku jeho spoluvlastníctva. Vec právne posúdil podľa § 137 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka (OZ), § 139 ods. 1 a 2 OZ, § 451 ods. 1 a 2 OZ, a podľa § 3 ods. 1 OZ. Súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa a žalovaný 1/ boli podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. F. C., každý v jednej polovici od roku XXXX do 16.11.2015, žalobkyňa a žalovaní 2/ a 3/ sú podielovými spoluvlastníkmi od 16.11.2015 k vyššie uvedeným nehnuteľnostiam, žalobkyňa v podiele 1 a žalovaný 2/ a 3/ každý v 1 -ine na základe darovacej zmluvy zo dňa 7.10.2015. Nehnuteľnosti boli žalobkyni a žalovanému 1/ darované zmluvou v roku 1991 s tým, že obaja rodičia žalovaného 1/ ako darcovia si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Z výpovedí strán sporu a z rozsudku OS PD 12C 18/2015 mal súd prvej inštancie zistené, že predmetné nehnuteľnosti do roku 2004 užívali strany sporu s tým, že žalobkyňa a žalovaný 1/ užívali samostatne každý jednu izbu a strany sporu spoločné časti domu a pozemky. V roku 2004 sa žalobkyňa odsťahovala zo spoločnej domácnosti, pričom žalovaní po odsťahovaní sa žalobkyne z domu i naďalej užívali nehnuteľnosti v tom rozsahu ako predtým (žalovaný 1/ jednu izbu, žalovaní 2/ a 3/ dve izby a všetci spoločne ostatné časti domu a pozemky) a sami začali uhrádzať všetky náklady súvisiace s nehnuteľnosťami, vrátane dane z nehnuteľností. Ďalej súd prvej inštancie zistil, že žalobkyňa od roku 2004 pre zlé vzájomné vzťahy medzi žalobkyňou a žalovanými 2/ a 3/ nehnuteľnosti neužíva, pričom sa užívania nehnuteľností sama zriekla a nehnuteľnosti ani užívať nechce.

2. Podľa súdu prvej inštancie tak žalovaní užívajú nehnuteľnosti v tom istom rozsahu ako v čase keď nehnuteľnosti užívala aj žalobkyňa. Žalobkyňa sa sama rozhodla, pre zlé vzťahy medzi ňou a žalovanými nehnuteľnosti neužívať. V poslednom období (asi 7 rokov spätne) sa zmenilo len to, že žalovaný 1/ užíva izbu žalobkyne. Z piatich izieb, nachádzajúcich sa v dome, žalovaný 1/ užíva len jednu a spoločné časti domu spolu so žalovanými 2/ a 3/. Pri rôznych rodinných príležitostiach sa zdržiava aj v najväčšej izbe domu, t.j. v obývačke na I. nadzemnom podlaží a teda okrem výlučného užívania jednej izby, užíva v miere potrebnej z dôvodu účelného využitia nehnuteľností aj ďalšie časti domu v tom rozsahu, v akom by tieto časti domu užívala aj žalobkyňa, v prípade, že by z domu neodišla. Užívanie spoločných nehnuteľností na podnikanie žalovaným 1/ súd prvej inštancie preukázané nemal, pretože žalovaný

1/ vykonáva svoju podnikateľskú činnosť v areáli spoločnosti P. U., a.s. Záverom súd prvej inštancie uviedol, že pokiaľ žalobkyňa neprejavila ani základnú snahu užívať dom, žiadať kľúče, hoci cez garáž sa do domu môže stále dostať, nemôže tento postoj použiť na zdôvodnenie finančného nároku uplatneného v konaní. Podľa súdu prvej inštancie by išlo o zjavné zneužitie práva. Neužívanie veci v rozsahu spoluvlastníckeho podielu musí byť dôsledkom jej užívania druhým spoluvlastníkom nad rozsah svojho spoluvlastníckeho podielu a žalobkyňa nepreukázala taký objektívny dôvod, ktorým by potvrdila, že nemôže užívať časť predmetných nehnuteľností. Žalobkyňa z domu odišla z vlastnej vôle a nepreukázala, že by jej vo výkone jej práv spoluvlastníka bránil niektorý zo žalovaných. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ust. § 255 tak, že úspešným žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal z dôvodu, že im v konaní žiadne trovy nevznikli.

3. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa, ktorá žiadala napadnuté rozhodnutie zmeniť a žalobe vyhovieť alebo rozsudok zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. Namietala, že nárok za užívanie veci nad rámec spoluvlastníckeho podielu patrí aj v prípade, ak spoluvlastník vec neužíva dobrovoľne. Citovala rozhodnutia s týmto záverom a uviedla, že súd prvej inštancie sa uvedeným pravidlom neriadil. Bez vplyvu na uplatnený nárok je skutočnosť, že žalobkyňa nepýtala kľúče od nehnuteľnosti. Po výmene zámku to nebolo jej povinnosťou. Naopak, žalovaní mali povinnosť po výmene zámku jej kľúč bez ďalšieho odovzdať. Podľa žalobkyne súd prvej inštancie poskytol právnu ochranu žalovaným, ktorí porušujú vlastnícke právo žalobkyne a naopak jej, ktorej práva sú porušované, právnu ochranu odoprel. Záver o možnosti prístupu do nehnuteľnosti považovala žalobkyňa za nesprávny. Rovnako ako záver, že žalovaní užívajú (užívali) dom len v rozsahu svojho podielu, pretože celý dom je zariadený vecami žalovaných, ako to vyplýva aj z dokazovania v predchádzajúcej veci 12C 18/2015 a dôkazov predložených žalobkyňou. Pritom aj uskladnenie veci je užívaním nehnuteľnosti, ktorý záver vyplýva aj z rozhodnutí citovaných v odvolaní. Žalobkyňa nesúhlasila so záverom, že jej nič nebráni užívať spoločnú nehnuteľnosť, pretože sám súd prvej inštancie zistil mimoriadne konfliktné vzťahy medzi stranami sporu, čo sú nebezpečné stresové faktory poškodzujúce zdravie, a teda dostatočný dôvod nemožnosti riadneho užívania. Za nesprávny považovala žalobkyňa aj záver, že žalovaný v 1. rade v dome nepodniká, keďže zo živnostenského listu a z príslušnej právnej úpravy vyplýva opak. Veci, ktoré sú zo zákona nevyhnutné pre podnikanie (administratívu) ako aj automobil slúžiaci mu na podnikanie má žalovaný 1/ práve v predmetnej nehnuteľnosti, v ktorej mu od 11/2015 nepatrí žiaden podiel a od žalobkyne súhlas na takúto činnosť v dome nemá. Závery napadnutého rozhodnutia o tom, že sústruh nachádzajúci sa v dome je pre podnikanie nevyhovujúci, nezodpovedajú vykonanému dokazovaniu.

4. Ako ďalší dôvod odvolania uplatnila žalobkyňa aj nesprávnu aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 1 OZ, pretože pre odopretie právnej ochrany pre rozpor s dobrými mravmi neboli splnené podmienky. V tomto smere poukázala na to, že sa jedná o krajné riešenie, a že tejto situácii mala záujem predísť zrušením a vyporiadaním podielového spoluvlastníctva, ktorý návrh jej však v minulosti súd zamietol. Uplatnenie žalovaného nároku je tak jedinou možnosťou žalobkyne, ako sa domôcť ochrany svojho vlastníckeho práva. Podľa žalobkyne bolo potrebné zohľadniť aj dôvody, pre ktoré bola nútená opustiť spoločnú nehnuteľnosť, a to záchrana vlastného života a zdravie. 5. Žalobkyňa namietala aj porušenie procesných ustanovení, a to konkrétne vykonanie dôkazov, ktoré neboli navrhnuté a neposkytnutie vyjadrenia súdu k nesporným, sporným a ďalej dokazovaným skutočnostiam, ako aj k právnemu posúdeniu veci v zmysle § 181 ods. 2 CSP. Žalobkyňa namietala aj nedostatok korekcie nevhodného správania žalobcov na pojednávaní ako aj nepresnosti v pojmoch použitých v písomnom vyhotovení rozsudku. Súd prvej inštancie tiež nesprávne pristupoval k nerozporovaným tvrdeniam žalobkyne a k týmto prijímal odlišné závery vychádzajúc z výpovedí žalovaných. Nesprávne prihliadal aj na závery konania 9C/154/2011, pretože nebolo právoplatne skončené. Nedostatočne odôvodnil svoj radikálny odklon od ustálenej rozhodovacej praxe.

6. Vyjadrenie k odvolaniu podané nebolo.

7. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 378 a nasl. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v zmysle § 389 ods. 1 písm. c) v spojení s § 391 ods. 1 zrušiť a vrátiť vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

8. Žalobkyňa uplatňuje nárok na peňažnú náhradu za nadužívanie nehnuteľnosti v podielovom spoluvlastníctve, ku ktorému malo dôjsť zo strany ďalšieho spoluvlastníka - žalovaného 1/ a po prevode jeho spoluvlastníckeho podielu na žalovaných 2/ a 3/ od 16.11.2015 aj z ich strany. Súčasne za obdobie od 16.11.2015 žiada od žalovaného 1/, ktorý prestal byť uvedeným dátumom spoluvlastníkom, náhradu za jeho užívanie nehnuteľností, pretože na takéto užívanie nemá právny titul.

9. Podľa § 137 ods. 1 a 2 OZ, podiel vyjadruje mieru, akou sa spoluvlastníci podieľajú na právach a povinnostiach vyplývajúcich zo spoluvlastníctva k spoločnej veci. Ak nie je právnym predpisom ustanovené alebo účastníkmi dohodnuté inak, sú podiely všetkých spoluvlastníkov rovnaké.

10. Podľa § 139 ods. 1 a 2 OZ, z právnych úkonov týkajúcich sa spoločnej veci sú oprávnení a povinní všetci spoluvlastníci spoločne a nerozdielne. O hospodárení so spoločnou vecou rozhodujú spoluvlastníci väčšinou počítanou podľa veľkosti podielov Pri rovnosti hlasov, alebo ak sa väčšina alebo dohoda nedosiahne, rozhodne na návrh ktoréhokoľvek spoluvlastníka súd.

11. Súd prvej inštancie z vykonaného dokazovania okrem iného zistil, že nehnuteľnosti boli žalobkyni a žalovanému v 1. rade darované zmluvou v roku 1991 s tým, že obaja rodičia žalovaného v 1. rade ako darcovia (žalovaní 2/ a 3/) si k predmetným nehnuteľnostiam ponechávajú právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Predmetné nehnuteľnosti do roku 2004 užívali strany sporu s tým, že žalobkyňa a žalovaný 1/ užívali samostatne každý jednu izbu a strany sporu spoločné časti domu a pozemky. V roku 2004 sa žalobkyňa odsťahovala zo spoločnej domácnosti.

12. Ohľadom nárokov za užívanie spoločnej veci spoluvlastníkom nad rámec jeho spoluvlastníckeho podielu je veľmi inštruktívnym rozhodnutie NS ČR sp. zn. 28Cdo 4018/2017 zo dňa 5.6.2018 ako aj tam uvedená prejudikatúra vzťahujúca sa k prakticky rovnakému právnemu predpisu, ako je aplikovaný v tomto konaní a citovaný vyššie. Pre toto konanie považuje odvolací súd za najvýznamnejšie závery, že z hľadiska povinnosti nadužívajúceho spoluvlastníka vydať to, o čo sa nadužívaním obohatil, nie je bez ďalšieho rozhodujúce, či druhý spoluvlastník neužíval spoločnú vec dobrovoľne alebo mu v tom bolo v nejakej miere bránené (uzn. NS ČR zo dňa 20. 1. 2010, sp. zn. 28 Cdo 1596/2009, zo dňa 8. 8. 2016, sp. zn. 28 Cdo 1950/2016, prípadne NS ČR zo dňa 8. 9. 2009, sp. zn. 28 Cdo 821/2009, zo dňa 14. 10. 2009, sp. zn. 28 Cdo 338/2009, zo dňa 1. 8. 2017, sp. zn. 28 Cdo 4287/2016, a zo dňa 13. 9. 2017, sp. zn. 28 Cdo 4445/2016). Vzhľadom na uvedené je pre posúdenie nároku žalobkyne bez významu dôvod, pre ktorý spoločnú vec žalobkyňa neužíva ako aj jej vôľa vec užívať, či nie. V tomto smere je odvolanie žalobkyne dôvodné.

13. Z hľadiska žalovaného nároku je však významné, že o bezdôvodné obohatenie v zmysle § 451 a nasl. sa na strane nadužívajúceho spoluvlastníka jedná len v prípade, ak spoločnú vec užíva nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu bez toho, aby o takomto užívaní existovalo rozhodnutie väčšiny spoluvlastníkov, dohoda spoluvlastníkov, alebo rozhodnutie súdu v zmysle § 139 ods. 1 a 2 (rozsudok NS ČR zo dňa 10. 10. 2012, sp. zn. 31 Cdo 503/2011). Pokiaľ existuje dohoda spoluvlastníkov, rozhodnutie väčšiny alebo rozhodnutie súdu v zmysle § 139 ods. 1 a 2 a spoluvlastníkovi užívajúcemu spoločnú vec na základe toho nad rámec svojho spoluvlastníckeho podielu vzniká povinnosť poskytnúť inému spoluvlastníkovi náhradu za takéto oprávnené nadužívanie, nejedná sa o bezdôvodné obohatenie, ale o nárok vyplývajúci práve z niektorého z uvedených titulov (dohoda spoluvlastníkov, rozhodnutie väčšiny alebo rozhodnutie súdu v zmysle § 139 ods. 1 a 2 . Samozrejme len v prípade, ak právny titul umožňujúci nadužívanie neupravuje nadužívanie ako bezodplatné.

14. Súd prvej inštancie v posudzovanom prípade úplne nevyhodnotil nesporné skutkové tvrdenia strán sporu, že od roku 1991 do roku 2004 užívali strany sporu predmetné nehnuteľnosti tak, že žalobkyňa a žalovaný 1/ užívali samostatne každý jednu izbu, žalovaní 2/ a 3/ dve izby a spoločne strany sporu užívali spoločné časti domu, pozemky a príležitostne piatu izbu. Súčasne obaja rodičia žalovaného 1/ ako darcovia zo zmluvy z roku 1991 (žalovaní 2/ a 3/) mali na základe tejto darovacej zmluvy právo doživotného bývania v rozsahu najmenej jednej izby s príslušenstvom. Tento dlhodobý užívací konsenzus, majúci vo vzťahu k žalovaným 2/ a 3/ oporu aj v písomnej dohode o ich užívaní domu obsiahnutej v darovacej zmluve, nemožno vo vzťahu spoluvlastníkov (žalobkyňa - žalovaný 1/) vyhodnotiť inak ako dohodu o hospodárení so spoločnou vecou (§ 139 ods. 2 uzavretú medzi spoluvlastníkmi. Žalobkyňa a žalovaný ako spoluvlastníci ňou upravili spôsob užívania nehnuteľnosti medzi sebou a súčasne spoločne vymedzili rozsah ich spoločného záväzku voči žalovaným 2/ a

3/, limitovaného iba čo do minimálneho rozsahu jednou izbou. Akýkoľvek väčší rozsah užívania spoluvlastníci žalovaným 2/ a 3/ poskytnúť mohli a aj svojou dohodou poskytli. Súčasne je zrejmé, že uvedený spôsob užívania nehnuteľností pred odchodom žalobkyne zo spoločných nehnuteľností nebol spojený so žiadnou odplatou.

15. K zmene alebo k zániku tejto dohody mohlo dôjsť len právom predpokladaným spôsobom . Typicky teda dohodou, alebo niektorým zákonom upraveným spôsobom zmeny, či zániku záväzku. Nová dohoda o hospodárení so spoločnou vecou ani zákonný dôvod zmeny, či zániku existujúcej dohody nevyplýva zo zisteného skutkového stavu a nie je ani tvrdený stranami sporu. Opustenie spoločných nehnuteľností žalobkyňou v roku 2004, ani jej jednostranné úkony neboli spôsobilým dôvodom zmeny, či zániku dovtedy existujúcej dohody. Nepredstavovali totiž rozhodnutie nadpolovičnej väčšiny spoluvlastníkov potrebné pre rozhodovanie o hospodárení so spoločnou vecou. Pokiaľ by tak aj po odchode žalobkyne zo spoločných nehnuteľností užívali žalovaní nehnuteľnosti ako dovtedy, konali by naďalej v rámci existujúcej dohody spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou v spojení s dohodou o doživotnom užívaní pre žalovaných 2/ a 3, ktorá s takýmto ich užívaním žiadnu formu odplaty nespájala. Na základe uvedenej dohody o hospodárení so spoločnou vecou, podľa ktorej sa vec užívala najmenej od roku 1991 do roku 2004, neboli žalovaní oprávnení užívať len izbu, ktorá bola na základe dohody určená ako izba žalobkyne. Zvyšok nehnuteľností boli oprávnení užívať. Iba v prípade, že by po odchode žalobkyne začali užívať aj izbu žalobkyne, prekročili by naďalej existujúcu bezodplatnú dohodu o hospodárení so spoločnou vecou a dohodu o doživotnom užívaní, ich konanie by nebolo uvedenou dohodou kryté a na ich strane by vzniklo bezdôvodné obohatenie zodpovedajúce hodnote užívacieho práva k izbe žalobkyne (cena nájmu danej jednej izby v spoločne užívanom dome).

16. Na uvedenom nemení nič ani zmena v osobe spoluvlastníkov, ku ktorej došlo v dôsledku prevodu spoluvlastníckeho podielu žalovaného 1/ na žalovaných 2/ a 3/. Zmena v osobe spoluvlastníka totiž nemá vplyv na existenciu dovtedajšej dohody o hospodárení so spoločnou vecou a nový spoluvlastník vstupuje do práv a povinností svojho právneho predchodcu aj ohľadom dohody o hospodárení so spoločnou vecou. Uvedené vyplýva aj z rozhodnutia NS ČR zo dňa 31. 3. 2011, sp. zn. 22 Cdo 4455/2008 ako aj z neskoršieho rozsudku tohto súdu zo dňa 10.10.2017 vo veci 22 Cdo 4201/2017, podľa ktorého: „Za stavu, kdy původní dohoda o užívání společné věci nebyla změněna dohodou novou ani nahrazena rozhodnutím většiny spoluvlastníků počítanou podle velikosti jejich podílů, je právní nástupce původního spoluvlastníka povinen stávající dohodu o užívání společné věci respektovat a nemůže se s úspěchem domáhat soudního rozhodnutí o jiném způsobu jejího užívání jednotlivými spoluvlastníky. Změna v osobě jednoho ze spoluvlastníků totiž sama o sobě bez dalšího není podstatnou změnou poměrů, která by měla vliv na vázanost smluvních projevů spoluvlastníků o užívání společné věc“.

17. Zároveň je z hľadiska právneho posúdenia veci významné, že zo strany žalobkyne naďalej, teda aj po prevode podielu žalovaného 1/ na žalovaných 2/ a 3/, trvajú aj povinnosti z dohody o doživotnom užívaní nehnuteľností žalovanými 2/ a 3, ktorá dohoda bola obsiahnutá v darovacej zmluve z roku 1991. Žalobkyňa a žalovaný 1/ boli totiž k záväzku voči žalovaným 2/ a 3/ zaviazaní spoločne a nerozdielne (§ 139 ods. 1 a keďže žalovaní 2/ a 3/ nadobudnutím spoluvlastníckeho podielu od žalovaného 1/ vstúpili len do jeho povinností z uvedenej dohody o doživotnom užívaní, zanikol záväzok splynutím (§ 584 len vo vzťahu k žalovanému 1/. Záväzok žalobkyne z dohody o doživotnom užívaní nehnuteľností žalovanými 2/ a 3 voči nim naďalej trvá, i keď sú žalovaní 2/ a 3/ súčasne podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľností.

18. Čo sa týka odvolateľkou namietaného právneho posúdenia podľa § 3 ods. 1 o výkone práva v rozpore s dobrými mravmi, odvolací súd považuje takéto právne posúdenie za predčasné. Na rozdiel od konania OS PD sp. zn. 12C 18/2015 v spojení s konaní KS v TN 6Co 187/2016, ktoré bolo vedené o obdobnom nároku žalobkyne za predchádzajúce obdobie, a v ktorom zamietavé rozhodnutie bolo založené na aplikácii § 3 ods. 1 OZ, je v tomto konaní zohľadnená okolnosť trvajúcej dohody spoluvlastníkov o hospodárení so spoločnou vecou (viď ods. 14, 15 a 16 odôvodnenia). Vzhľadom na tento rozdiel nemožno veci posudzovať ako totožné. Prípadné užívanie nehnuteľností žalovanými nad rámec dohody o hospodárení so spoločnou vecou, teda užívanie izby žalobkyne, nemusí byť spojené s tak vysokým rozsahom náhrady, ktorého dôsledkom by bolo faktické znemožnenie užívania nehnuteľností žalovanými 2/ a 3/. Bez znalosti skutočného rozsahu náhrady, ktorá by žalobkyni prípadne patrila nemožno uzavrieť, že právo, ktorého sa domáha je vykonávané v rozpore s dobrými mravmi spočívajúcom v tom, že žalovaným 2/ a 3/ znemožňuje dožitie v spoločných nehnuteľnostiach. Je

skutočne potrebné vnímať, že po zamietnutí návrhu žalobkyne na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva má žalobkyňa obmedzené možnosti naplnenia svojho vlastníckeho práva.

19. Vzhľadom na uvedené tak voči spoluvlastníkom nehnuteľností prichádza do úvahy nárok žalobkyne na náhradu za užívanie izby, ktorá bola určená ako jej izba na základe vyššie uvedenej existujúcej dohody o hospodárení so spoločnou vecou v spojení s dohodou o doživotnom užívaní nehnuteľností žalovanými 2/ a 3. Ako bolo uvedené rozsah tohto nároku zodpovedá cene nájmu danej jednej izby v dome užívanom inak spoločne s jeho vlastníkmi. Preukázanie takéhoto rozsahu bude v ďalšom konaní povinnosťou žalobkyne. Predtým však bude v ďalšom konaní potrebné nanovo skutkovo posúdiť, či bola izba žalobkyne v rozhodnom období ostatnými spoluvlastníkmi skutočne užívaná, čo je základným predpokladom danosti akýchkoľvek nárokov žalobkyne voči spoluvlastníkom. V napadnutom rozhodnutí prijal súd prvej inštancie záver, že aj po odchode žalobkyne zo spoločnej nehnuteľnosti užívali ostatní spoluvlastníci nehnuteľnosť ako dovtedy. Logicky teda neužívali izbu žalobkyne. Z napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, ako sa súd prvej inštancie vyporiadal pri prijatí tohto záveru s protichodnou výpoveďou žalovanej 3/ na pojednávaní dňa 15.11.2017, v ktorej uviedla, že využívajú celú nehnuteľnosť a tak sa aj dohodli, a uviedla i to, že tam (žalobkyňa ) nemá čo robiť a všetko zariadenie je ich. Záver, že nehnuteľnosť je aj po odchode žalobkyne užívaná ako dovtedy je tiež vo vzájomnom rozpore so záverom, že cca 7 rokov spätne užíva žalovaný 1/ izbu žalobkyne. Tieto nedostatky pri skutkových zisteniach bude potrebné v novom konaní a rozhodnutí odstrániť.

20. Osobitne, mimo uvedené závery a postupy, je potrebné posudzovať nárok uplatnený voči žalovanému 1/ za obdobie, kedy už nebol spoluvlastníkom nehnuteľností. Tento nárok nemožno posudzovať podľa právnej úpravy podielového spoluvlastníctva. Odkedy žalovaný 1/ nie je spoluvlastníkom nehnuteľností, je potrebné jeho užívanie nehnuteľností posudzovať výlučne ako užívanie treťou osobou. Pokiaľ by k takémuto užívaniu nemal právny titul, bezdôvodné obohatenie na jeho strane prichádza do úvahy. Bude povinnosťou žalovaného 1/ takýto právny titul po zániku jeho spoluvlastníctva tvrdiť a navrhnúť dôkazy na jeho preukázanie. V prípade, že si uvedenú povinnosť žalovaný 1/ nesplní a oprávnenie užívať nehnuteľnosť nebude tvrdiť a prípadne nepreukáže, bude následne povinnosťou žalobkyne preukázať výšku náhrady zodpovedajúcej rozsahu prípadného neoprávneného užívania nehnuteľností žalovaným 1/ za obdobie, odkedy prestal byť spoluvlastníkom nehnuteľností.

21. Vzhľadom na zrušenie napadnutého rozhodnutia z vyššie uvedených dôvodov sa odvolací súd osobitne nezaoberal danosťou procesných pochybení vytýkaných v odvolaní.

22. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci.

23. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom krajského súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .