Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 393/2026
PDF · 230.25 KB
No categories available
II. ÚS 393/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Petra Molnára a sudcov Petra Straku (sudca spravodajca) a Ľuboša Szigetiho v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľa , , , zastúpeného JUDr. Tiborom Šulákom, Dr. M. Thége Konkolyho 3, Hurbanovo, proti uzneseniu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1Tdo/1/2026 z 11. marca 2026 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľa a skutkový stav veci
1. Sťažovateľ sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 21. mája 2026 domáha vyslovenia porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením najvyššieho súdu označeným v záhlaví tohto rozhodnutia, ktoré navrhuje zrušiť. Ďalej navrhuje zrušiť rozsudok Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“) z 20. novembra 2024, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého uznesenia, a žiada, aby krajský súd vo veci znova konal a rozhodol. Súčasne žiada priznanie finančného zadosťučinenia 10 000 eur a náhradu trov právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
2. Sťažovateľ bol rozsudkom Okresného súdu Komárno (ďalej len „okresný súd“) z 26. marca 2024 uznaný za vinného zo spáchania obzvlášť závažného zločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov alebo prekurzorov, ich držania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. a), c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestného zákona, za čo mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokov v ústave s maximálnym stupňom stráženia. Zároveň mu bol uložený ochranný dohľad vo výmere 2 roky.
3. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom z 20. novembra 2024 tak, že zrušil rozsudok okresného súdu a sťažovateľa uznal za vinného zo spáchania zločinu neoprávnenej výroby
a obchodovania s omamnou látkou a psychotropnou látkou podľa § 173 ods. 1 a 3 písm. e) Trestného zákona s poukazom na ustanovenie § 135b ods. 2 a § 135d písm. c) Trestného zákona v spojení s nálezom ústavného súdu č. 41/2024 Z. z. Za to mu bol uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 roky v ústave s minimálnym stupňom stráženia.
4. Rozsudok krajského súdu sťažovateľ napadol z dôvodov uvedených v § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku dovolaním. Namietal nezákonnosť domovej prehliadky, pri ktorej boli zaistené rastliny rodu Canabis (konope) v rôznych formách. Konkrétne namietal zaujatosť nezúčastnenej osoby prítomnej pri domovej prehliadke – , ktorý bol v minulosti zamestnancom kriminálnej polície v . Ďalej namietal spôsob vykonania domovej prehliadky v rozpore s § 106 ods. 2 Trestného poriadku, pretože pri vchode do jeho domu nebolo potrebné prekonať jeho odpor alebo ním vytvorenú prekážku. V tejto súvislosti uvádzal, že policajti mohli vojsť do domu cez otvorené okno a následne si zvnútra otvoriť uzamknuté dvere, čím by nedošlo k poškodeniu vchodových dverí. Napokon sťažovateľ tvrdil, že nebolo možné vychádzať z množstva marihuany zisteného Kriminalistickým a expertíznym ústavom v Bratislave (ďalej len „KEÚ“) aj z dôvodu, že nebolo možné overiť, či išlo o marihuanu zaistenú práve u sťažovateľa. Nebolo totiž možné overiť, či nedošlo k zámene zaistených vecí pri ich predložení KEÚ.
5. Za závažné porušenie práva na obhajobu sťažovateľ považoval skutočnosť, že krajský súd vo svojom rozsudku zmenil právnu kvalifikáciu skutku bez toho, aby na to obžalovaného vopred upozornil. Krajský súd vykonal zmenu skutkovej vety tak, aby konanie mohol kvalifikovať podľa znenia Trestného zákona účinného od 6. augusta 2024. Uvedenú argumentáciu opieral o tvrdenie, že právo byť podrobne oboznámený s povahou a dôvodmi obvinenia musí byť rešpektované v priebehu celého trestného konania. V nadväznosti na to dodal, že pri rozsahu vykonanej modifikácie skutku bol krajský súd povinný rešpektovať aj zákaz reformatio in peius, keďže prokurátor proti rozsudku okresného súdu odvolanie nepodal.
6. V rámci dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. i) Trestného poriadku sťažovateľ namietal nesprávne právne posúdenie skutku. Tvrdil, že nepredával žiadnu časť dopestovanej úrody, pričom podľa jeho názoru ani nebolo vykonaným dokazovaním preukázané, že by s touto úrodou obchodoval. Zároveň poukázal na to, že v skutkovej vete absentuje vyjadrenie úmyslu smerujúceho k distribúcii pestovaných rastlín za finančnú alebo inú protihodnotu.
7. Napadnutým uznesením najvyšší súd dovolanie sťažovateľa odmietol podľa § 382 písm. c) Trestného poriadku. Dospel k záveru, že v rozsahu námietok sťažovateľa nie sú splnené dôvody dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c), g) a i) Trestného poriadku.
II. Argumentácia sťažovateľa
8. Námietky, ktoré sťažovateľ uviedol v ústavnej sťažnosti, sa vo veľkej miere prekrývajú s námietkami uplatnenými v konaní pred všeobecnými súdmi. Uvádza, že postupom pri domovej prehliadke došlo k porušeniu § 106 ods. 2 Trestného poriadku. Zo zápisnice o vykonaní domovej prehliadky je zjavné, že nebol vyzvaný, aby otvoril vchodové dvere a odstránil tak prekážku na vykonanie domovej prehliadky, a to aj napriek tomu, že o to sám žiadal. Policajti mohli vojsť do domu cez otvorené okno a následne si zvnútra otvoriť uzamknuté dvere. Sťažovateľ zastáva názor, že nebolo potrebné prekonávať prekážku vzhľadom na jej neexistenciu a otvorené okno.
9. Ďalej sťažovateľ tvrdí, že zo zápisnice o vykonaní domovej prehliadky nie je možné zistiť, aké rastliny a v akom množstve boli pri prehliadke zaistené. Nebola zisťovaná veľkosť rastlín ani ich váha, preto nie je možné určiť ich totožnosť. Nesúhlasí s tvrdením krajského súdu, že stačilo, ak uvedené konope odvážil KEÚ, pretože tento nevykonával domovú prehliadku.
10. Napokon sťažovateľ opätovne namieta zaujatosť ako nezúčastnenej osoby pri vykonávaní domovej prehliadky.
11. Sťažovateľ sa domnieva, že najvyšší súd na jeho námietky reagoval iba tak, že sa odvolal na rozhodnutia nižších súdov, ktoré považoval za správne. Tým malo dôjsť k porušeniu jeho základných práv garantovaných čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
12. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať takú, pri ktorej predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03, III. ÚS 263/03, IV. ÚS 136/05, II. ÚS 98/06, III. ÚS 300/06, III. ÚS 198/07, III. ÚS 79/2012).
13. Ústavný súd vo svojej ustálenej judikatúre, poukazujúc na svoje ústavné postavenie (čl. 124 ústavy), opakovane zdôrazňuje, že vo veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštanciou (m. m. II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96), a preto nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdom bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách. Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). O svojvôli, resp. arbitrárnosti pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. I. ÚS 115/02, I. ÚS 176/03).
14. V rámci posúdenia opodstatnenosti ústavnej sťažnosti sťažovateľa sa tak úlohou ústavného súdu stalo zodpovedanie otázky, či je právny záver najvyššieho súdu o nesplnení dovolacích dôvodov primerane odôvodnený a či interpretácia právnej úpravy aplikovanej najvyšším súdom v sťažovateľovom prípade neodporuje jej podstate a zmyslu. Inak povedané, či najvyšší súd,
ktorý je zásadne príslušný na posúdenie dovolania, jasným spôsobom odôvodnil, prečo v sťažovateľovej veci neboli dôvody dovolania splnené.
15. Ústavný súd uvedené posudzoval v rozsahu námietok, ktoré uplatnil sťažovateľ v ústavnej sťažnosti (nezákonnosť dokazovania vyvodená zo spôsobu vykonania domovej prehliadky), ktoré boli subsumované pod dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku. Na ten účel sa oboznámil s obsahom napadnutého uznesenia a tiež s obsahom jemu predchádzajúceho rozsudku krajského súdu. Oboznámil sa aj s obsahom vyžiadanej zápisnice o vykonaní domovej prehliadky.
16. Najvyšší súd v napadnutom uznesení uviedol teoretické a judikatórne závery uplatňujúce sa pri prieskume dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (rozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom). Naplnenie tohto dovolacieho dôvodu sa týka predovšetkým vykonávania dôkazov súdom, ale zahŕňa aj predchádzajúce dve štádiá dokazovania (vyhľadávanie a zabezpečovanie), pretože dôkazy zadovážené v rozpore so zákonom, eventuálne získané nezákonným donútením alebo hrozbou s výnimkou prípadu, keď sa použije ako dôkaz proti osobe, ktorá také donútenie alebo hrozbu donútenia použila (§ 119 ods. 4 Trestného poriadku), nie sú v trestnom konaní použiteľné a hodnotiteľné. V rámci uvedeného dovolacieho dôvodu sa preto skúma predovšetkým postup orgánov činných v trestnom konaní a súdu pri získavaní a vykonávaní dôkazov, ktoré slúžili ako podklad pre rozhodnutie vo veci. V súhrne preto platí, že dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku môže byť naplnený len vtedy, ak súd vykonal dôkazy nezákonným spôsobom, tzn. že pri ich vykonávaní (ale aj získaní v prípravnom konaní) bol porušený zákon.
17. Súčasne takýto nesprávny procesný postup súdu pri vykonávaní dôkazov musí mať negatívny dopad na práva obvineného. Ak sa nepreukážu takéto účinky nesprávneho procesného postupu pri vykonávaní dôkazov, potom nemožno hovoriť o naplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku, a to aj so zreteľom na to, že k porušeniu práva na spravodlivý proces v zmysle čl. 6 ods. l a 3 písm. d) dohovoru by mohlo dôjsť len vtedy, ak by odsúdenie bolo založené výlučne alebo v rozhodujúcej miere (solely or to a decisive extern) na dôkazoch získaných nezákonným spôsobom (Mariana Marincscu proti Rumunsku, č. 36110/03 z 2. 2. 2010; Emen p. Turecku, č. 25585/02 z 26. 1. 2010; Van Mechelen a ďalší proti Holandsku; Visser proti Holandsku, č. 26668/95 zo 14. 2. 2002; Al – Khawaja a Tahery proti Spojenému kráľovstvu, č. 26766/2005 a č. 22228/06 z 15. 12. 2011). Na uvedené nadväzujú aj závery rozhodnutia najvyššieho súdu uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. 24/2020-I.
18. Aplikujúc tieto východiská na sťažovateľov prípad, najvyšší súd dospel po preskúmaní spisového materiálu k záveru o zákonnosti vykonaného dokazovania. Zásah polície bol zákonný, a to vrátane spôsobu vykonania domovej prehliadky, ako aj účasti nezúčastnenej osoby a následných procesných úkonov. V tomto smere odkázal na závery okresného a krajského súdu, ktoré sa podľa najvyššieho súdu náležite vysporiadali so zákonnosťou domovej prehliadky a postavením nezúčastnenej osoby.
19. Napadnuté uznesenie najvyššieho súdu sa na prvý pohľad môže javiť ako stručné, avšak v spojení s rozsudkom okresného a krajského súdu, prihliadajúc na ustálený právny názor ústavného súdu, podľa ktorého prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania
tvoria jeden celok (napr. IV. ÚS 372/08, II. ÚS 334/2017, II. ÚS 234/2021), ho možno považovať za ústavne udržateľné.
20. Pokiaľ ide o námietky vo vzťahu k spôsobu vykonania domovej prehliadky, zo zápisnice o jej vykonaní vyplýva, že sťažovateľ bol v zmysle § 104 ods. 1 Trestného poriadku vyzvaný na vydanie veci pochádzajúcej z trestnej činnosti, pričom uviedol, že nemá žiadne drogy ani marihuanu. Okrem toho bol poučený aj v zmysle § 106 Trestného poriadku o povinnosti strpieť tento úkon. K domovej prehliadke bolo teda pristúpené až potom, keď sťažovateľ vyhlásil, že nemá v dome žiadnu marihuanu ani veci súvisiace s trestnou činnosťou. Zo zápisnice ďalej vyplýva, že pri vykonaní prehliadky boli poškodené vchodové dvere. Argument sťažovateľa, že policajti ho mali pustiť samého do domu cez okno, aby im zvnútra odomkol, nemôže byť dôvodný. Takýto postup by z logiky veci mohol zmariť celý účel vykonania domovej prehliadky, pretože vo vnútri domu mohol sťažovateľ medzičasom zničiť alebo skryť veci, ktoré mali byť zaistené. Podobne úvaha sťažovateľa o tom, že policajti mali vojsť do rodinného domu cez okno, nemôže obstáť, keďže riadnym vchodom do rodinných domov a bytov sú vchodové dvere, a nie okná. Preto zásah s použitím baranidla počas domovej prehliadky sa v takýchto prípadoch považuje za štandardný.
21. K námietke týkajúcej sa spochybnenia množstva zaistených drog krajský súd uviedol, že toto bolo zistené znaleckým dokazovaním, hodnovernosť ktorého nebola počas celého konania vyvrátená. Sťažovateľ pritom nevedel uviesť konkrétne skutočnosti, ktoré by spochybnili dôveryhodnosť výsledkov znaleckého dokazovania a taktiež určenie množstva zaisteného materiálu. Možno dodať, že v tomto prípade nejde o právnu otázku, ktorou by sa mal v rámci dovolacieho konania zaoberať najvyšší súd, o to menej ústavný súd.
22. K námietke o zaujatosti ako osoby nezúčastnenej osoby prítomnej pri vykonaní domovej prehliadky krajský súd poukázal na to, že nebolo preukázané, že by táto osoba nebola spôsobilá na právne úkony a vznikli by pochybnosti o jej nezaujatosti vo vzťahu k prejednávanej veci alebo osobám, ktorých sa úkon priamo dotýka, ich obhajcom, zákonným zástupcom a splnomocnencom alebo k orgánu činnému v trestnom konaní alebo súdu (§ 30 ods. 2 Trestného poriadku). Na tejto skutočnosti nič nemení to, že predtým pracoval na polícii. V čase vykonania domovej prehliadky už túto prácu nevykonával a bol príslušníkom obecnej polície. Ústavný súd v tomto smere poznamenáva, že táto samotná skutočnosť bez ďalšieho nemôže odôvodniť nespôsobilosť byť nezúčastnenou osobou pri úkone domovej prehliadky. O to viac za situácie, keď sťažovateľ neuviedol vo vzťahu k nezúčastnenej osobe žiadne iné konkrétne námietky (okrem skutočnosti, že bol v minulosti príslušníkom kriminálnej polície) odôvodňujúce pochybnosť o jej nezaujatosti. Možno dodať, že obecnú políciu zriaďuje obec a jej príslušníci nie sú v žiadnom priamom a bezprostrednom subordinačnom vzťahu k policajnému orgánu či vyšetrovateľovi, ktorí vykonávajú samotnú domovú prehliadku, ako i na ňu nadväzujúce ostatné procesné úkony.
23. Ústavný súd k námietkam sťažovateľa súhrne uvádza, že z obsahu zápisnice o vykonaní domovej prehliadky nevyplýva, že by v čase jej výkonu domovej prehliadky boli sťažovateľom uvádzané skutočnosti spochybňované [§ 58 ods. 1 písm. f) Trestného poriadku]. Preto ak sťažovateľ v zápisnici nevzniesol žiadnu námietku proti nezákonnosti a priebehu prehliadky alebo ak boli s obsahom zápisnice oboznámené všetky zúčastnené osoby, súd k takýmto dodatočným námietkam pristupuje s prihliadnutím na celkové hodnotenie dôkazov v konkrétnom konaní (IV. ÚS 291/2022).
S výhradami, ktoré sťažovateľ v tejto súvislosti uplatnil až neskôr v súdnom konaní, sa všeobecné súdy vysporiadali v rámci posúdenia zákonnosti samotnej domovej prehliadky.
24. Sumarizujúc uvedené, ústavný súd po prieskume napadnutého uznesenia najvyššieho súdu konštatuje, že ten sa v napadnutom uznesení zaoberal námietkami sťažovateľa, ktoré uplatnil aj v ústavnej sťažnosti. Najvyšší súd sa s nimi vysporiadal síce stručným, ale ústavne akceptovateľným spôsobom. V spojení s rozsudkami okresného súdu a krajského sú jeho závery logické a zrozumiteľné.
25. Ústavný súd preto dospel pri predbežnom prerokovaní k záveru, že medzi, ale v nadväznosti napadnutým uznesením najvyššieho súdu a obsahom napadnutých základných práv a práv neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe ktorej by po prípadnom prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie mohol reálne dospieť k záveru o ich porušení. Na základe uvedeného ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.
26. Keďže ústavná sťažnosť sťažovateľa bola odmietnutá ako celok, rozhodovanie o ďalších návrhoch v uvedenej veci stratilo opodstatnenie, preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. júla 2026
Peter Molnár
predseda senátu