Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 334/2017

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte

zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa

spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť

, , , vo veci namietaného porušenia

základného práva podľa a práva podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského

súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho uznesením č. k.

-48 zo 17. mája 2016 a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2016

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie

svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského

súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením č. k. -48

zo 17. mája 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 23. novembra 2015 sťažovateľ doručil

Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania

vedeného vo veci sťažovateľa okresným súdom pod sp. zn. . Následne

podaním zo 14. decembra 2015 svoj návrh na povolenie obnovy konania doplnil.

Sťažovateľ uvádza, že v návrhu na povolenie obnovy označeného konania uviedol

ako dôvod existenciu troch nových dôkazov, ktoré boli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie

o jeho vine, a to: „1.) Záznam z diagnostického pohovoru v

2.) Zoznam evidovaných disciplinárnych odmien a vyhodnotenie plnenia programu

zaobchádzania,

3.) Výpis o evidovaných pohľadávkach odsúdeného, kompletné údaje ku dňu

27. 11. 2015.“ Tieto dôkazy podľa neho smerovali k preukázaniu jeho neviny zo spáchania

prečinu zanedbania povinnej výživy podľa a ,

za ktorý bol uznaný za vinného v konaní okresného súdu pod sp. zn.

a za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov nepodmienečne.

Okresný súd 25. januára 2016 na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn.

(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol, že podľa

návrh na povolenie obnovy už označeného konania zamieta, pretože nezistil podmienky

obnovy konania podľa .

Sťažovateľ uvádza, že okresný súd mal v odôvodnení svojho uznesenia uviesť,

že „diagnostický pohovor z 8. 10. 2013, ktorý v pôvodnom konaní nebol známy, nebol

spôsobilý na to, aby odôvodnil iné rozhodnutie v pôvodnom konaní“. Podľa sťažovateľa

okresný súd síce «sám uznal, že v tomto „diagnostickom pohovore“ sťažovateľ neodmietol

prácu (pracovné zaradenie), avšak vzápätí tento dôkaz porovnával s už existujúcimi

dôkazmi – správami , podľa ktorých sťažovateľ údajne

„neprejavil záujem o prácu“.». Podľa neho je evidentné, že nový dôkaz – diagnostický

pohovor preukázal, že záujem o prácu prejavil. Uvedené teda vyvracia skutkové zistenia

okresného súdu vykonané v pôvodnom konaní, ktoré vychádzali len zo správ

(ďalej len „ústav“). Sťažovateľ uvádza, že vo svojom návrhu poukázal aj úpravu zákona

č. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov

v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „sú podmienky výkonu práce odsúdenými

vo výkone trestu odňatia slobody viazané na poskytnutie prvotného súhlasu odsúdeného...

Následne, po udelení takého súhlasu je už ďalšie zaraďovanie do práce výlučne úlohou

príslušného ústavu na výkon trestu odňatia slobody.“. Zastáva preto názor, že keďže

pri diagnostickom pohovore vyslovil súhlas so zaradením do práce, nebolo už jeho

povinnosťou vyvíjať ďalšie aktivity, aby došlo k jeho zaradeniu do práce, ale ústav bol

povinný ho predviesť pred tzv. zaraďovaciu komisiu, ktorá mala rozhodnúť, na akú prácu

bude zaradený. Až vtedy, ak by túto prácu odmietol, musel by o tom existovať nejaký

záznam. Žiaden takýto dôkaz však neexistuje. Okresný súd podľa neho preto „svojvoľne

a arbitrárne vyvodil skutkové závery, že ide o dôkaz nespôsobilý vyvrátiť pôvodné skutkové

závery, ktoré boli podkladom pre jeho odsúdenie“. O svojvôli v postupe okresného súdu

svedčí podľa neho aj to, že okresný súd vykonal skutkové zisťovanie a hodnotenie dôkazu,

ktoré malo prináležať súdu, ktorý ho uznal za vinného.

Vo vzťahu k ďalším dvom dôkazom mal okresný súd uviesť, že tieto už boli riešené

v rámci prípravného konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. . Podľa

sťažovateľa sa však uvedené nezakladá na pravde, pretože ak by to tak bolo, okresný súd

mal túto skutočnosť riadne vyargumentovať a odôvodniť, najmä mal uviesť, kde v spise

okresného súdu pod sp. zn. sa nachádza zmienka o tom, že sa tým okresný súd

v pôvodnom konaní už zaoberal. Zároveň poukazuje na to, že ak by neprejavil záujem

o prácu, musel by nahradiť štátu trovy výkonu trestu a tiež by mu za to mohol byť uložený

aj disciplinárny trest. K ničomu podobnému však nedošlo.

Okresný súd mal vo svojom uznesení tiež uviesť, že sťažovateľ nevedel odôvodniť,

prečo nie je v správach ústavu uvedená pravda. Podľa sťažovateľa, keďže on nepozná

myšlienkové pochody autora spomínaných správ, tak sa k tomu ani nemôže vyjadrovať.

Okresný súd mal v tejto veci vypočuť práve toho, kto predmetné správy vypracoval,

aby vysvetli, prečo je v správach uvedené, že neprejavil záujem o prácu, naopak, v jeho

osobnom spise je zas uvedený presný opak, teda že pracovať chcel.

Sťažovateľ tiež uvádza, že okresný súd mal uviesť, že sťažovateľ nenahlásil svoju

vyživovaciu povinnosť, aby mohlo byť výživné počas výkonu trestu zrážané z pracovnej

odmeny. Podľa sťažovateľa aj v tomto prípade na seba okresný súd „prevzal rozhodovaciu

právomoc a právomoc úplného zisťovania skutkového stavu v rozsahu, v akom to vykonáva

súd v rámci hlavného pojednávania“. Napriek tomu, že okresný súd v tomto smere vykonal

nenáležité hodnotenie skutkovej okolnosti, nenahlásenie vyživovacej povinnosti podľa neho

ešte nenapĺňa objektívnu stránku skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy

podľa .

Z uvedeného je podľa neho zrejmé, že okresný súd zamietol jeho návrh

bez náležitého preskúmania jeho dôvodnosti, jeho rozhodnutie je preto svojvoľné, v rozpore

s objektívnou realitou a arbitrárne. Sťažovateľ preto proti uzneseniu okresného súdu podal

sťažnosť.

Krajský súd však svojím uznesením sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného

súdu zamietol ako nedôvodnú. Podľa sťažovateľa krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia len stručne konštatoval, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu. Vôbec

sa nezaoberal argumentáciou, ktorú sťažovateľ predniesol prostredníctvom svojej sťažnosti

a „mimo rámec namietaných skutočností uvádzal, že sťažovateľ sa k činu doznal

a... vyživovaciu povinnosť nenahlásil“. Zastáva názor, že ani krajský súd neodstránil

nedostatky konania a rozhodnutia okresného súdu. Krajský súd sa vôbec nezaoberal

nosnými námietkami jeho sťažnosti, že bolo porušené jeho právo na odôvodnenie

rozhodnutia, a okresný súd rozhodol zjavne svojvoľne.

Sťažovateľ na základe už uvedeného zastáva názor, že tak uznesenie okresného súdu,

ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá

formálnej a právnej logiky, sú jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi

spravodlivosti, a preto porušujú jeho základné právo podľa a právo

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ich skutkové a právne závery sú zjavne nedôvodné a arbitrárne.

Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto

nálezom:

„1.) Základné právo , podľa čl. 46 ods. 1

SR a Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Krajského súdu Trenčín postupom v konaní vedenom pod sp. zn. a jeho

uznesením zo dňa 17. 5. 2016 sp. zn. -48 porušené bolo.

2.) Uznesenie Krajského súdu Trenčín zo dňa 17. 5. 2016 sp. zn. -48

sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súd Trenčín, aby v nej znovu konal

a rozhodol.

3.) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume

20.000 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa

právoplatnosti tohto nálezu.“

Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,

že keďže vo veci konajúce súdy hrubým spôsobom ignorovali nové dôkazy a tieto

vyhodnotili zjavne svojvoľne, zasiahli aj do jeho osobnostných práv, a to tým spôsobom,

že bol zbytočne vystavený stavom úzkosti, neistoty a frustrácie. Z tohto dôvodu len

konštatovanie porušenia označených práv podľa neho nemôže predstavovať dostatočné

zadosťučinenie.

Keďže sa sťažovateľ v čase podania sťažnosti nachádzal v ústave na výkon trestu,

nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, ani príjem na úhradu trov právneho

zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, preto žiada ústavný súd o ustanovenie právneho

zástupcu z radov advokátov, ktorý ho v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom bude

zastupovať.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

Podľa môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých

prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z vyplýva, že úlohou ústavného súdu

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.

V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená

vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu

verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo

rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú

sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd

nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť

ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (, tiež napr. ,

, , ).

Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané

porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského

súdu. Sťažovateľ porušenie označených práv odôvodňuje tým, že napadnuté uznesenie

krajského súdu je zjavne svojvoľné a arbitrárne, krajský súd nenapravil nedostatky konania

a rozhodnutia okresného súdu. Sťažovateľ napáda aj skutkové a právne závery uznesenia

krajského súdu.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Článok 46 ods. 1 je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy (). Podľa ustálenej

judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa

a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. ), a preto

sa ich namietané porušenie skúma spoločne.

Ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných

súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (, ,

). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len

vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo

za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ). Ústavný súd preto v zásade nie je oprávnený posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov

v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní

pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery

zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (, , ).

Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,

ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,

by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných

alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná ().

Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo

strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo

arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (, ,

).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie krajského súdu.

Krajský súd napadnutým uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu

okresného súdu ako nedôvodnú. Krajský súd sa po preskúmaní spisového materiálu,

s prihliadnutím aj na nové listinné dôkazy predložené sťažovateľom a jeho tvrdenia v celom

rozsahu stotožnil so zamietajúcimi dôvodmi okresného súdu, pričom v odôvodnení svojho

rozhodnutia okrem iného uviedol: „Okolnosti uvádzané odsúdeným v konaní o obnove

konania, teda boli súdu známe už v predchádzajúcom konaní. Z hľadiska zavinenia

odsúdeného ich súd neakceptoval v rámci obrany odsúdeného, a ani akceptovať nemohol.

Aj podľa názoru krajského súdu, tieto okolnosti aj v prípade ich preukázania nemôžu nijako

ovplyvniť predchádzajúce odsudzujúce rozhodnutie, či už z hľadiska viny odsúdeného,

ako aj z hľadiska uloženého trestu.

Z uvedených dôvodov dospel preto krajský súd k záveru, že súd prvého stupňa

správne postupoval, pokiaľ návrh na povolenie obnovy odsúdenému zamietol, pričom

námietky uvedené v sťažnostiach odsúdeného voči tomuto uzneseniu nepovažoval krajský

súd za dôvodné.“

Keďže sa krajský súd stotožnil so zamietajúcimi dôvodmi okresného súdu,

bolo na mieste, aby ústavný súd prihliadol aj na odôvodnenie uznesenia tohto súdu.

Okresný súd uznesením zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania

vo veci sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn. , pretože nezistil

podmienky obnovy konania podľa , čo odôvodnil takto: „... aj keď

odsúdený... argumentoval, že diagnostický pohovor z 08. 10. 2013, ktorý v pôvodnom

konaní nebol známy, spolu s ďalšími predloženými listinnými dôkazmi by mohol spolu

so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, podľa

názoru súdu predložené listinné dôkazy, spolu so skôr známymi a vykonanými dôkazmi by

podľa názoru súdu neboli spôsobilé na to, aby odôvodnili iné rozhodnutie v pôvodnom

konaní. V súvislosti s diagnostickým pohovorom z 08. 10. 2013 je potrebné poukázať

na tú skutočnosť, že sa jedná, o nástupný pohovor s odsúdeným... po jeho preradení

do . Je síce pravdou, že podľa

uvedeného diagnostického pohovoru odsúdený... neodmietol pri tomto pohovore pracovné

zaradenie. Na strane druhej z listinných dôkazov na čísle listu 59, 69, 70, ktoré boli zaslané

vyšetrovateľovi už po dátume 08. 10. 2013 a ktoré boli známe už v rámci prípravného

konania vo veci Okresného súdu Prievidza číslo vyplýva, že odsúdený...

ponúknutú prácu v rámci výkonu tresty odmietol. V rámci výsluchu na verejnom zasadnutí,

nevedel vysvetliť prečo podľa jeho názoru, ak to nie je pravda v uvedených správach

z je uvedená nepravda. Pokiaľ

sa týka nahlásenia, respektíve nenahlásenia vyživovacej povinnosti vo výkone trestu, aj keď

prevzal potrebné doklady na to, aby počas výkonu trestu mu mohla byť z odmeny zrážaná

vyživovacia povinnosť, je zrejmé že tieto doklady poškodenej nezaslal. V súvislosti

s podaným návrhom na povolenie obnovy konania považuje samosudca za podstatnú

tú skutočnosť, že otázky, ktoré uviedol ako dôvody na povolenie obnovy konania, s

výnimkou diagnostického pohovoru z 8. 10. 2013, boli riešené už v rámci prípravného

konania vo veci Okresného súdu Prievidza číslo , odsúdený... o týchto

skutočnostiach bol informovaný, pričom dokonca potom čo samosudca vydal vo veci trestný

rozkaz a podal voči nemu odpor, uvedený odpor na hlavnom pojednávaní vzal späť. Podľa

názoru samosudcu jediná nová skutočnosť, diagnostický pohovor z 08. 10. 2013, sama o

sebe, a v spojení so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi by neodôvodnila iné

rozhodnutie vo veci Okresného súdu Prievidza číslo a preto samosudca návrh

na povolenie obnovy konania zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa

§ 394.“

Ako z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, okresný súd

v odôvodnení svojho rozhodnutia po poukázaní na všetky dôkazy, z ktorých pri svojom

rozhodnutí vychádzal, uzavrel, že sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy označeného

konania odôvodňoval skutočnosťami, ktoré už boli okresnému súdu známe v pôvodnom

konaní. Jediný nový dôkaz (záznam z diagnostického pohovoru z 8. októbra 2010, pozn.),

ktorý sťažovateľ predložil, by podľa jeho záverov vo veci sťažovateľa nemohol odôvodniť

iné meritórne rozhodnutie, než aké bolo vydané v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn.

, pričom tento svoj záver aj odôvodnil. Krajský súd sa s týmito jeho závermi

stotožnil a už len stručne poukázal na dôkazy vykonané vo veci, ktoré ho presvedčili

o pravdivosti rozhodnutia okresného súdu.

Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom konaní postupoval

v medziach svojej právomoci a v súlade s príslušnými ustanoveniami .

Napadnuté uznesenie krajského súdu sa na prvý pohľad môže javiť ako stručné, avšak

v spojení s uznesením okresného súdu, prihliadajúc na ustálený právny názor ústavného

súdu, podľa ktorého prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria

jeden celok (napr. , , ), ho možno považovať

za ústavne udržateľné. Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie napadnutého

uznesenia vzhľadom na okolnosti a podstatu posudzovaného prípadu je dostatočné

a akceptovateľné tak z hľadiska trestného práva, ako aj .

Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46

ods. 1 nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu

hodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym

názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu

podľa nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania (napr. , , ).

Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením

krajského súdu a obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1

a práva podľa dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe

ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru

o jeho porušení, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom

súde ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo už bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.

Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd

uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové

pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu

ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov

procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa

názoru ústavného súdu nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, ako je uvedené

vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 18. mája 2017