Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 334/2017
PDF · 217.25 KB
No categories available
II. ÚS 334/2017
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 18. mája 2017 v senáte
zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňa
spravodajkyňa) a sudcu Lajosa Mészárosa predbežne prerokoval sťažnosť
, , , vo veci namietaného porušenia
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského
súdu v Trenčíne v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 41/2016 a jeho uznesením č. k.
23 Tos 41/2016-48 zo 17. mája 2016 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 29. júla 2016
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie
svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky
(ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos 41/2016
(ďalej len „napadnuté konanie krajského súdu“) a jeho uznesením č. k. 23 Tos 41/2016-48
zo 17. mája 2016 (ďalej len „uznesenie krajského súdu“).
Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 23. novembra 2015 sťažovateľ doručil
Okresnému súdu Prievidza (ďalej len „okresný súd“) návrh na povolenie obnovy konania
vedeného vo veci sťažovateľa okresným súdom pod sp. zn. 3 T 183/2014. Následne
podaním zo 14. decembra 2015 svoj návrh na povolenie obnovy konania doplnil.
Sťažovateľ uvádza, že v návrhu na povolenie obnovy označeného konania uviedol
ako dôvod existenciu troch nových dôkazov, ktoré boli spôsobilé privodiť iné rozhodnutie
o jeho vine, a to: „1.) Záznam z diagnostického pohovoru v
2.) Zoznam evidovaných disciplinárnych odmien a vyhodnotenie plnenia programu
zaobchádzania,
3.) Výpis o evidovaných pohľadávkach odsúdeného, kompletné údaje ku dňu
27. 11. 2015.“ Tieto dôkazy podľa neho smerovali k preukázaniu jeho neviny zo spáchania
prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 2 a 3 písm. c) Trestného zákona,
za ktorý bol uznaný za vinného v konaní okresného súdu pod sp. zn. 3 T 183/2014
a za ktorý mu bol uložený trest odňatia slobody v trvaní 28 mesiacov nepodmienečne.
Okresný súd 25. januára 2016 na verejnom zasadnutí uznesením sp. zn. 2 Nt 21/2015
(ďalej len „uznesenie okresného súdu“) rozhodol, že podľa § 399 ods. 2 Trestného poriadku
návrh na povolenie obnovy už označeného konania zamieta, pretože nezistil podmienky
obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku.
Sťažovateľ uvádza, že okresný súd mal v odôvodnení svojho uznesenia uviesť,
že „diagnostický pohovor z 8. 10. 2013, ktorý v pôvodnom konaní nebol známy, nebol
spôsobilý na to, aby odôvodnil iné rozhodnutie v pôvodnom konaní“. Podľa sťažovateľa
okresný súd síce «sám uznal, že v tomto „diagnostickom pohovore“ sťažovateľ neodmietol
prácu (pracovné zaradenie), avšak vzápätí tento dôkaz porovnával s už existujúcimi
dôkazmi – správami , podľa ktorých sťažovateľ údajne
„neprejavil záujem o prácu“.». Podľa neho je evidentné, že nový dôkaz – diagnostický
pohovor preukázal, že záujem o prácu prejavil. Uvedené teda vyvracia skutkové zistenia
okresného súdu vykonané v pôvodnom konaní, ktoré vychádzali len zo správ
(ďalej len „ústav“). Sťažovateľ uvádza, že vo svojom návrhu poukázal aj úpravu zákona
č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov
v znení neskorších predpisov, podľa ktorého „sú podmienky výkonu práce odsúdenými
vo výkone trestu odňatia slobody viazané na poskytnutie prvotného súhlasu odsúdeného...
Následne, po udelení takého súhlasu je už ďalšie zaraďovanie do práce výlučne úlohou
príslušného ústavu na výkon trestu odňatia slobody.“. Zastáva preto názor, že keďže
pri diagnostickom pohovore vyslovil súhlas so zaradením do práce, nebolo už jeho
povinnosťou vyvíjať ďalšie aktivity, aby došlo k jeho zaradeniu do práce, ale ústav bol
povinný ho predviesť pred tzv. zaraďovaciu komisiu, ktorá mala rozhodnúť, na akú prácu
bude zaradený. Až vtedy, ak by túto prácu odmietol, musel by o tom existovať nejaký
záznam. Žiaden takýto dôkaz však neexistuje. Okresný súd podľa neho preto „svojvoľne
a arbitrárne vyvodil skutkové závery, že ide o dôkaz nespôsobilý vyvrátiť pôvodné skutkové
závery, ktoré boli podkladom pre jeho odsúdenie“. O svojvôli v postupe okresného súdu
svedčí podľa neho aj to, že okresný súd vykonal skutkové zisťovanie a hodnotenie dôkazu,
ktoré malo prináležať súdu, ktorý ho uznal za vinného.
Vo vzťahu k ďalším dvom dôkazom mal okresný súd uviesť, že tieto už boli riešené
v rámci prípravného konania okresného súdu vedeného pod sp. zn. 3 T 183/2014. Podľa
sťažovateľa sa však uvedené nezakladá na pravde, pretože ak by to tak bolo, okresný súd
mal túto skutočnosť riadne vyargumentovať a odôvodniť, najmä mal uviesť, kde v spise
okresného súdu pod sp. zn. 3 T 183/2014 sa nachádza zmienka o tom, že sa tým okresný súd
v pôvodnom konaní už zaoberal. Zároveň poukazuje na to, že ak by neprejavil záujem
o prácu, musel by nahradiť štátu trovy výkonu trestu a tiež by mu za to mohol byť uložený
aj disciplinárny trest. K ničomu podobnému však nedošlo.
Okresný súd mal vo svojom uznesení tiež uviesť, že sťažovateľ nevedel odôvodniť,
prečo nie je v správach ústavu uvedená pravda. Podľa sťažovateľa, keďže on nepozná
myšlienkové pochody autora spomínaných správ, tak sa k tomu ani nemôže vyjadrovať.
Okresný súd mal v tejto veci vypočuť práve toho, kto predmetné správy vypracoval,
aby vysvetli, prečo je v správach uvedené, že neprejavil záujem o prácu, naopak, v jeho
osobnom spise je zas uvedený presný opak, teda že pracovať chcel.
Sťažovateľ tiež uvádza, že okresný súd mal uviesť, že sťažovateľ nenahlásil svoju
vyživovaciu povinnosť, aby mohlo byť výživné počas výkonu trestu zrážané z pracovnej
odmeny. Podľa sťažovateľa aj v tomto prípade na seba okresný súd „prevzal rozhodovaciu
právomoc a právomoc úplného zisťovania skutkového stavu v rozsahu, v akom to vykonáva
súd v rámci hlavného pojednávania“. Napriek tomu, že okresný súd v tomto smere vykonal
nenáležité hodnotenie skutkovej okolnosti, nenahlásenie vyživovacej povinnosti podľa neho
ešte nenapĺňa objektívnu stránku skutkovej podstaty prečinu zanedbania povinnej výživy
podľa § 207 ods. 2 Trestného zákona.
Z uvedeného je podľa neho zrejmé, že okresný súd zamietol jeho návrh
bez náležitého preskúmania jeho dôvodnosti, jeho rozhodnutie je preto svojvoľné, v rozpore
s objektívnou realitou a arbitrárne. Sťažovateľ preto proti uzneseniu okresného súdu podal
sťažnosť.
Krajský súd však svojím uznesením sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu okresného
súdu zamietol ako nedôvodnú. Podľa sťažovateľa krajský súd v odôvodnení svojho
rozhodnutia len stručne konštatoval, že sa stotožňuje s rozhodnutím okresného súdu. Vôbec
sa nezaoberal argumentáciou, ktorú sťažovateľ predniesol prostredníctvom svojej sťažnosti
a „mimo rámec namietaných skutočností uvádzal, že sťažovateľ sa k činu doznal
a... vyživovaciu povinnosť nenahlásil“. Zastáva názor, že ani krajský súd neodstránil
nedostatky konania a rozhodnutia okresného súdu. Krajský súd sa vôbec nezaoberal
nosnými námietkami jeho sťažnosti, že bolo porušené jeho právo na odôvodnenie
rozhodnutia, a okresný súd rozhodol zjavne svojvoľne.
Sťažovateľ na základe už uvedeného zastáva názor, že tak uznesenie okresného súdu,
ako aj napadnuté uznesenie krajského súdu sú zjavne protirečivé, popierajú pravidlá
formálnej a právnej logiky, sú jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi
spravodlivosti, a preto porušujú jeho základné právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ich skutkové a právne závery sú zjavne nedôvodné a arbitrárne.
Vzhľadom na uvedené sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1.) Základné právo , podľa čl. 46 ods. 1
Ústavy SR a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu Trenčín postupom v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Tos/41/2016 a jeho
uznesením zo dňa 17. 5. 2016 sp. zn. 23 Tos/41/2016-48 porušené bolo.
2.) Uznesenie Krajského súdu Trenčín zo dňa 17. 5. 2016 sp. zn. 23 Tos/41/2016-48
sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie Krajskému súd Trenčín, aby v nej znovu konal
a rozhodol.
3.) sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie v sume
20.000 €, ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný vyplatiť do dvoch mesiacov odo dňa
právoplatnosti tohto nálezu.“
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia sťažovateľ odôvodňuje tým,
že keďže vo veci konajúce súdy hrubým spôsobom ignorovali nové dôkazy a tieto
vyhodnotili zjavne svojvoľne, zasiahli aj do jeho osobnostných práv, a to tým spôsobom,
že bol zbytočne vystavený stavom úzkosti, neistoty a frustrácie. Z tohto dôvodu len
konštatovanie porušenia označených práv podľa neho nemôže predstavovať dostatočné
zadosťučinenie.
Keďže sa sťažovateľ v čase podania sťažnosti nachádzal v ústave na výkon trestu,
nemá žiaden hnuteľný ani nehnuteľný majetok, ani príjem na úhradu trov právneho
zastúpenia v konaní pred ústavným súdom, preto žiada ústavný súd o ustanovenie právneho
zástupcu z radov advokátov, ktorý ho v konaní o jeho sťažnosti pred ústavným súdom bude
zastupovať.
II.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorých
prerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Z § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdu
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.
V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená
vtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo
rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú
sťažnosť preto možno považovať takú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd
nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť
ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00,
II. ÚS 101/03, IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07).
Predmetom predbežného prerokovania sťažnosti bolo sťažovateľom namietané
porušenie jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým uznesením krajského
súdu. Sťažovateľ porušenie označených práv odôvodňuje tým, že napadnuté uznesenie
krajského súdu je zjavne svojvoľné a arbitrárne, krajský súd nenapravil nedostatky konania
a rozhodnutia okresného súdu. Sťažovateľ napáda aj skutkové a právne závery uznesenia
krajského súdu.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...
Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnym východiskom pre zákonom upravené konanie
súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany
garantovanej v siedmom oddiele druhej hlavy ústavy (IV. ÚS 115/07). Podľa ustálenej
judikatúry ústavného súdu nie je medzi základným právom podľa čl. 46 ods. 1 ústavy
a právom podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zásadná odlišnosť (m. m. II. ÚS 71/97), a preto
sa ich namietané porušenie skúma spoločne.
Ústavný súd zdôrazňuje, že vo veciach, ktoré patria do právomoci všeobecných
súdov, nie je alternatívnou ani mimoriadnou opravnou inštitúciou (II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96,
IV. ÚS 339/2013). Do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný súd zasiahnuť len
vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne,
a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by malo
za následok porušenie niektorého základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02). Ústavný súd preto v zásade nie je oprávnený posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a aplikácii právnych predpisov
v konkrétnom prípade viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery
zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96, III. ÚS 78/07, IV. ÚS 27/2010).
Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na poskytnutie ochrany len v tých prípadoch,
ak porušenie procesných práv účastníkov konania, ktoré sú chránené zákonmi,
by znamenalo súčasne aj porušenie základných práv alebo slobôd deklarovaných ústavou
alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná (IV. ÚS 287/04).
Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo
strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo
arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (II. ÚS 58/98, I. ÚS 13/00,
Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd posúdil napadnuté uznesenie krajského súdu.
Krajský súd napadnutým uznesením zamietol sťažnosť sťažovateľa proti uzneseniu
okresného súdu ako nedôvodnú. Krajský súd sa po preskúmaní spisového materiálu,
s prihliadnutím aj na nové listinné dôkazy predložené sťažovateľom a jeho tvrdenia v celom
rozsahu stotožnil so zamietajúcimi dôvodmi okresného súdu, pričom v odôvodnení svojho
rozhodnutia okrem iného uviedol: „Okolnosti uvádzané odsúdeným v konaní o obnove
konania, teda boli súdu známe už v predchádzajúcom konaní. Z hľadiska zavinenia
odsúdeného ich súd neakceptoval v rámci obrany odsúdeného, a ani akceptovať nemohol.
Aj podľa názoru krajského súdu, tieto okolnosti aj v prípade ich preukázania nemôžu nijako
ovplyvniť predchádzajúce odsudzujúce rozhodnutie, či už z hľadiska viny odsúdeného,
ako aj z hľadiska uloženého trestu.
Z uvedených dôvodov dospel preto krajský súd k záveru, že súd prvého stupňa
správne postupoval, pokiaľ návrh na povolenie obnovy odsúdenému zamietol, pričom
námietky uvedené v sťažnostiach odsúdeného voči tomuto uzneseniu nepovažoval krajský
súd za dôvodné.“
Keďže sa krajský súd stotožnil so zamietajúcimi dôvodmi okresného súdu,
bolo na mieste, aby ústavný súd prihliadol aj na odôvodnenie uznesenia tohto súdu.
Okresný súd uznesením zamietol návrh sťažovateľa na povolenie obnovy konania
vo veci sťažovateľa vedenej okresným súdom pod sp. zn. 3 T 183/2014, pretože nezistil
podmienky obnovy konania podľa § 394 Trestného poriadku, čo odôvodnil takto: „... aj keď
odsúdený... argumentoval, že diagnostický pohovor z 08. 10. 2013, ktorý v pôvodnom
konaní nebol známy, spolu s ďalšími predloženými listinnými dôkazmi by mohol spolu
so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, podľa
názoru súdu predložené listinné dôkazy, spolu so skôr známymi a vykonanými dôkazmi by
podľa názoru súdu neboli spôsobilé na to, aby odôvodnili iné rozhodnutie v pôvodnom
konaní. V súvislosti s diagnostickým pohovorom z 08. 10. 2013 je potrebné poukázať
na tú skutočnosť, že sa jedná, o nástupný pohovor s odsúdeným... po jeho preradení
do . Je síce pravdou, že podľa
uvedeného diagnostického pohovoru odsúdený... neodmietol pri tomto pohovore pracovné
zaradenie. Na strane druhej z listinných dôkazov na čísle listu 59, 69, 70, ktoré boli zaslané
vyšetrovateľovi už po dátume 08. 10. 2013 a ktoré boli známe už v rámci prípravného
konania vo veci Okresného súdu Prievidza číslo 3 T 183/2014 vyplýva, že odsúdený...
ponúknutú prácu v rámci výkonu tresty odmietol. V rámci výsluchu na verejnom zasadnutí,
nevedel vysvetliť prečo podľa jeho názoru, ak to nie je pravda v uvedených správach
z je uvedená nepravda. Pokiaľ
sa týka nahlásenia, respektíve nenahlásenia vyživovacej povinnosti vo výkone trestu, aj keď
prevzal potrebné doklady na to, aby počas výkonu trestu mu mohla byť z odmeny zrážaná
vyživovacia povinnosť, je zrejmé že tieto doklady poškodenej nezaslal. V súvislosti
s podaným návrhom na povolenie obnovy konania považuje samosudca za podstatnú
tú skutočnosť, že otázky, ktoré uviedol ako dôvody na povolenie obnovy konania, s
výnimkou diagnostického pohovoru z 8. 10. 2013, boli riešené už v rámci prípravného
konania vo veci Okresného súdu Prievidza číslo 3 T 183/2014, odsúdený... o týchto
skutočnostiach bol informovaný, pričom dokonca potom čo samosudca vydal vo veci trestný
rozkaz a podal voči nemu odpor, uvedený odpor na hlavnom pojednávaní vzal späť. Podľa
názoru samosudcu jediná nová skutočnosť, diagnostický pohovor z 08. 10. 2013, sama o
sebe, a v spojení so skutočnosťami a dôkazmi skôr známymi by neodôvodnila iné
rozhodnutie vo veci Okresného súdu Prievidza číslo 3 T 183/2014 a preto samosudca návrh
na povolenie obnovy konania zamietol, pretože nezistil podmienky obnovy konania podľa
§ 394.“
Ako z rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu vyplýva, okresný súd
v odôvodnení svojho rozhodnutia po poukázaní na všetky dôkazy, z ktorých pri svojom
rozhodnutí vychádzal, uzavrel, že sťažovateľ svoj návrh na povolenie obnovy označeného
konania odôvodňoval skutočnosťami, ktoré už boli okresnému súdu známe v pôvodnom
konaní. Jediný nový dôkaz (záznam z diagnostického pohovoru z 8. októbra 2010, pozn.),
ktorý sťažovateľ predložil, by podľa jeho záverov vo veci sťažovateľa nemohol odôvodniť
iné meritórne rozhodnutie, než aké bolo vydané v pôvodnom konaní vedenom pod sp. zn.
1 T 183/2014, pričom tento svoj záver aj odôvodnil. Krajský súd sa s týmito jeho závermi
stotožnil a už len stručne poukázal na dôkazy vykonané vo veci, ktoré ho presvedčili
o pravdivosti rozhodnutia okresného súdu.
Podľa názoru ústavného súdu krajský súd v napadnutom konaní postupoval
v medziach svojej právomoci a v súlade s príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku.
Napadnuté uznesenie krajského súdu sa na prvý pohľad môže javiť ako stručné, avšak
v spojení s uznesením okresného súdu, prihliadajúc na ustálený právny názor ústavného
súdu, podľa ktorého prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria
jeden celok (napr. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 372/08), ho možno považovať
za ústavne udržateľné. Ústavný súd preto konštatuje, že odôvodnenie napadnutého
uznesenia vzhľadom na okolnosti a podstatu posudzovaného prípadu je dostatočné
a akceptovateľné tak z hľadiska trestného práva, ako aj ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že do obsahu základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa ním navrhovaného spôsobu
hodnotenia dôkazov alebo právo na rozhodnutie v súlade s jeho skutkovým a právnym
názorom, resp. právo na úspech v konaní. Obsahom základného práva na súdnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy nie je ani záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania (napr. IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, III. ÚS 32/07).
Vzhľadom na uvedené ústavný súd konštatuje, že medzi napadnutým uznesením
krajského súdu a obsahom sťažovateľom označeného základného práva podľa čl. 46 ods. 1
ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, na základe
ktorej by po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie reálne mohol dospieť k záveru
o jeho porušení, preto sťažnosť sťažovateľa odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol, bolo už bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími jeho návrhmi uplatnenými v petite sťažnosti.
Vo vzťahu k žiadosti sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu ústavný súd
uvádza, že takejto žiadosti vyhovie, ak to odôvodňujú osobné, majetkové a zárobkové
pomery žiadateľa a ak nejde o zrejme bezúspešné uplatňovanie nárokov na ochranu
ústavnosti. Ústavný súd v tomto prípade upustil od rozhodovania o tejto žiadosti z dôvodov
procesnej ekonómie, pretože ani prípadné odstránenie uvedeného nedostatku by podľa
názoru ústavného súdu nemohlo viesť k inému rozhodnutiu o tejto sťažnosti, ako je uvedené
vo výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 18. mája 2017