Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 456/2026
PDF · 286.6 KB
No categories available
I. ÚS 456/2026
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu Miroslava Duriša a sudcov Jany Baricovej a Miloša Maďara (sudca spravodajca) v konaní podľa čl. 127 Ústavy Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti sťažovateľky , , , zastúpenej URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, Červeňova 15, Bratislava, proti postupu Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4T/43/2019 a postupu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenom pod sp. zn. 2To/6/2025 takto
r o z h o d o l :
Ústavnú sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I. Ústavná sťažnosť sťažovateľky a skutkový stav veci
1. Sťažovateľka sa ústavnou sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 15. júna 2026 domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), práva na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práva na prejednanie záležitosti spravodlivo, verejne a v primeranej lehote podľa čl. 47 ods. 2 Charty základných práv Európskej Únie (ďalej len „charta“) postupom Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4T/43/2019 (ďalej len „napadnuté konanie Špecializovaného trestného súdu“) a postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 2To/6/2025 (ďalej len „napadnuté konanie najvyššieho súdu“). Navrhuje prikázať najvyššiemu súdu konať v napadnutom konaní najvyššieho súdu bez zbytočných prieťahov a priznať jej finančné zadosťučinenie 13 000 eur od Špecializovaného trestného súdu a 3 000 eur od najvyššieho súdu. Zároveň navrhuje priznať jej náhradu trov konania pred ústavným súdom.
2. Z ústavnej sťažnosti a jej príloh vyplýva, že 20. decembra 2019 bola Úradom špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky na sťažovateľku a ďalších 20 osôb podaná obžaloba na Špecializovanom trestnom súde, a to vo vzťahu k sťažovateľke pre zločin
neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona v znení účinnom v rozhodnom období. Špecializovaný trestný súd rozsudkom sp. zn. BB-4T/43/2019 z 20. januára 2025 (ďalej len „rozsudok Špecializovaného trestného súdu“) rozhodol vo veci samej (okrem iného, pozn.) tak, že sťažovateľku oslobodil spod obžaloby. Na podklade prokurátorom (a inými) podaného opravného prostriedku bola predmetná vec doručená 15. mája 2025 najvyššiemu súdu ako odvolaciemu súdu na rozhodnutie o nich.
II. Argumentácia sťažovateľky
3. Proti napadnutému konaniu Špecializovaného trestného súdu a napadnutému konaniu najvyššieho súdu sťažovateľka podala túto ústavnú sťažnosť, v ktorej argumentuje: a) celková dĺžka trestného konania predstavuje od vznesenia obvinenia do podania ústavnej sťažnosti vyše šestnásť rokov a od podania obžaloby vo veci uplynulo päť rokov a jeden mesiac (od 20. decembra 2019 do 20. januára 2025), čo samo osebe odôvodňuje konštatovanie porušenia namietaných práv (došlo aj k porušeniu § 209 ods. 2 Trestného poriadku); b) Špecializovaný trestný súd vydal rozsudok vo veci samej 20. januára 2025, pričom vec bola predložená najvyššiemu súdu na rozhodnutie o podaných opravných prostriedkoch až po uplynutí niekoľkých mesiacov 15. mája 2025. Odvtedy nebol vo veci ani nariadený termín verejného zasadnutia a trvá jej právna neistota. Podľa judikatúry ústavného súdu (sp. zn. II. ÚS 829/2015) sa primeraným časom na prípravu odvolacieho konania považuje doba deväť mesiacov, pričom na najvyššom súde je v aktuálnej veci konanie vedené už jeden rok (od 14. mája 2025 do 15. júna 2026), čo sťažovateľka označuje za neefektívnu, nesústredenú činnosť, resp. nečinnosť; c) sťažnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku podala proti Špecializovanému trestnému súdu v spojení s návrhom na vylúčenie veci na samostatné konanie z 18. marca 2024. Najvyšší súd vydal uznesenie sp. zn. 2 Tost/11/2024 z 3. apríla 2024, v ktorom konštatoval, že nedošlo k prieťahom v konaní a akceptuje nevylúčenie jej veci na samostatné konanie. Sťažovateľka argumentuje, že vzhľadom na jeden skutok, ktorý sa jej kladie za vinu, sa javí byť hospodárnejšie a spravodlivejšie jej vylúčenie na samostatné konanie; d) sťažnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku podala aj 14. mája 2026, ktorá bola vyhodnotená ako nedôvodná. Sťažovateľka tvrdí, že sťažnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku nie je ani účinný, ani efektívny prostriedok nápravy; e) z pohľadu Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej aj „ESĽP“) platí, že doba trvania trestného konania sa posudzuje prísnejšie vzhľadom na dôsledky trestného konania pre obvineného; f) z pohľadu právnej a faktickej zložitosti veci ide o trestné konanie vedené pre trestný čin patriaci do „bežnej kategórie trestných činov“, nemožno ho považovať za právne zložité a nejde o takú mieru skutkovej zložitosti, ktorou by bolo možné ospravedlniť fakt, že ho nebolo možné ukončiť za päť rokov. Sťažovateľka uvádza, že neprispela k predĺženiu tohto konania svojím správaním.
III. Predbežné prerokovanie ústavnej sťažnosti
4. Podstatou ústavnej sťažnosti je namietané porušenie práv podľa bodu 1 tohto uznesenia napadnutým konaním Špecializovaného trestného súdu a napadnutým konaním najvyššieho súdu.
5. Ústavný súd ústavnú sťažnosť sťažovateľky predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí senátu ústavného súdu podľa § 56 ods. 1 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len ,,zákon o ústavnom súde“) a zisťoval, či ústavná sťažnosť obsahuje všeobecné náležitosti podania (§ 39 zákona o ústavnom súde), všeobecné náležitosti návrhu na začatie konania (§ 43 zákona o ústavnom súde), osobitné náležitosti ústavnej sťažnosti (§ 123, § 124 a § 132 ods. 1 a 2 zákona o ústavnom súde) a či nie sú dané dôvody na jej odmietnutie podľa § 56 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
6. Ústavný súd považuje za podstatné v úvode zhrnúť, že existenciou zbytočných prieťahov v pertraktovanom trestnom konaní sa už zaoberal na podklade viacerých ústavných sťažností sťažovateľky. Na podklade ústavnej sťažnosti z 13. mája 2024 v konaní vedenom pod sp. zn. I. ÚS 436/2024 posudzoval (po prijatí časti ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie) postup Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4T/43/2019 od jeho začatia. Nálezom č. k. I. ÚS 436/2024-46 z 22. októbra 2024, právoplatným 6. novembra 2024, vtedajšej ústavnej sťažnosti sťažovateľky nevyhovel. V ostatnej sťažovateľkou podanej ústavnej sťažnosti z 20. januára 2025 vedenej pod sp. zn. III. ÚS 276/2025 vecne skúmal, či v období po právoplatnosti nálezu č. k. I. ÚS 436/2024-46 z 22. októbra 2024 (6. novembra 2024) došlo k zintenzívneniu zásahu do práv sťažovateľky v dôsledku plynutia času a postupu Špecializovaného trestného súdu. V tomto konaní zistil, že rozsudok Špecializovaného trestného súdu bol stranám expedovaný 24. februára 2025 a v tom čase bola vec v štádiu prípravy na jej predloženie odvolaciemu súdu. Z dôvodu extrémne krátkeho časového úseku, ktorý uplynul od právoplatnosti ostatného nálezu, a vzhľadom na to, že medzičasom došlo aj k vyhláseniu a expedovaniu rozsudku vo veci samej, neidentifikoval v postupe Špecializovaného trestného súdu po právoplatnosti nálezu č. k. I. ÚS 436/2024-46 z 22. októbra 2024 zbytočné prieťahy a túto ústavnú sťažnosť sťažovateľky uznesením č. k. III. ÚS 276/2025-43 z 13. mája 2025 odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde. Predmetné rozhodnutia ústavného súdu sú sťažovateľke známe, a preto ich ústavný súd nepovažuje za potrebné ďalej bližšie popisovať a konkretizovať.
7. V aktuálnej ústavnej sťažnosti sťažovateľka namieta celkovú dĺžku dotknutého trestného konania (vyše šestnásť rokov), to, že k predloženiu jej trestnej veci zo Špecializovaného trestného súdu na najvyšší súd z dôvodu rozhodnutia o podaných opravných prostriedkoch došlo takmer päť mesiacov po vydaní rozhodnutia vo veci samej a fakt, že najvyšší súd dosiaľ vo veci nerozhodol ani nenariadil termín verejného zasadnutia.
III.1. K namietanému porušeniu práv napadnutým konaním Špecializovaného trestného súdu:
8. Hoci obsah základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 38 ods. 2 listiny a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru je obdobný do tej miery, že ich porušenie ústavný súd posudzuje spoločne, perspektíva ústavného súdu vo vzťahu k jednotlivým štátnym orgánom je odlišná ako v prípade ESĽP. Európsky súd pre ľudské práva posudzuje namietané porušenie práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo vzťahu k Slovenskej republike ako členskému štátu Rady Európy a ústavný súd ako vnútroštátny ľudskoprávny súd posudzuje potenciálne porušenie základných práv sťažovateľov vo vzťahu k jednotlivým orgánom verejnej moci (sp. zn. I. ÚS 390/2019). Nemožno
preto konštatovať, že by ústavný súd pri posudzovaní namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v každom konaní automaticky sčítal dĺžku konania pred viacerými inštanciami štátnych orgánov a túto následne hodnotil bez ohľadu na okolnosti prípadu (I. ÚS 299/2021, I. ÚS 172/2022, I. ÚS 26/2024, I. ÚS 709/2024).
9. Ústavný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti (napr. IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 26/07, III. ÚS 41/07, II. ÚS 46/07, I. ÚS 96/07, II. ÚS 214/08) prezentuje už ustálený záver, že základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny a právu na prejednanie záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru poskytuje ochranu len vtedy, ak bola sťažnosť ústavnému súdu predložená v čase, keď porušenie práva označeným orgánom verejnej moci trvalo alebo ešte pretrváva (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02).
10. V zmysle ustálenej judikatúry ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti ústavnej sťažnosti hovoriť vtedy, ak v čase, keď bola ústavná sťažnosť podaná ústavnému súdu, už zo strany orgánu verejnej moci nedochádzalo k namietanému porušovaniu práva, pretože konanie o takej ústavnej sťažnosti pred ústavným súdom už nie je spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k základnému právu na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (m. m. I. ÚS 405/2022, I. ÚS 25/2024, I. ÚS 409/2026).
11. Zo samotného odôvodnenia ústavnej sťažnosti vyplýva, že 15. mája 2025 bola sťažovateľkina trestná vec doručená najvyššiemu súdu na rozhodnutie o podaných opravných prostriedkoch. V čase podania ústavnej sťažnosti ústavnému súdu (15. júna 2026, pozn.) sa teda predmetná trestná vec už rok nachádzala na najvyššom súde, nie na Špecializovanom trestnom súde. Predložením veci na najvyšší súd atakovaný Špecializovaný trestný súd nemôže žiadnym ústavne relevantným spôsobom aktuálne ďalej ovplyvniť priebeh konania. Ústavný súd v súvislosti s atakovaným postupom Špecializovaného trestného súdu považuje zároveň za nevyhnutné opätovne akcentovať ďalšie okolnosti veci, a to že nálezom č. k. I. ÚS 436/2024-46 z 22. októbra 2024 (právoplatným 6. novembra 2024), v ktorom posudzoval obdobie od začatia napadnutého konania pred Špecializovaným trestným súdom, nevyhovel vtedajšej ústavnej sťažnosti sťažovateľky. Následne uznesením č. k. III. ÚS 276/2025-43 z 13. mája 2025 odmietol ďalšiu ústavnú sťažnosť sťažovateľky atakujúcu (okrem iného, pozn.) postup Špecializovaného trestného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. BB-4T/43/2019 z dôvodu extrémne krátkeho časového úseku, ktorý uplynul od právoplatnosti uvedeného nálezu č. k. I. ÚS 436/2024-46 z 22. októbra 2024, ako aj z dôvodu, že medzičasom došlo už aj k vyhláseniu a expedovaniu rozsudku vo veci samej (bod 6 tohto uznesenia). Z popísaného vyplýva, že ústavný súd sa v rámci svojich rozhodnutí z 22. októbra 2024 (právoplatným 6. novembra 2024), ako aj z 13. mája 2025 (právoplatným 29. mája 2025) (t. j. tesne pred predložením – doručením veci najvyššiemu súdu 15. mája 2025) zaoberal ústavnou udržateľnosťou postupu Špecializovaného trestného súdu, pričom dospel k záveru o nedôvodnosti podaných ústavných sťažností.
12. Zároveň pre komplexnosť ústavný súd dopĺňa, že sťažovateľka ústavnému súdu spolu s ústavnou sťažnosťou predložila plnomocenstvo na jej zastupovanie v konaní pred ústavným súdom, pričom v ňom explicitne uviedla „len“ zastupovanie pre atakovanie napadnutého konania najvyššieho súdu, čo môže vyvolať otázku smerujúcu k tomu, či chcela namietať opätovne aj postup Špecializovaného trestného súdu. Ústavný súd v okolnostiach prerokúvanej veci v záujme
hospodárnosti konania upustil od štandardnej výzvy adresovanej sťažovateľke na odstránenie tohto nedostatku (týkajúcej sa Špecializovaného trestného súdu), keďže dospel k záveru, že ani jeho prípadné odstránenie by zjavne neviedlo k inému rozhodnutiu o nej.
13. Na podklade popísaných skutočností a vychádzajúc z podstaty a účelu namietaných práv, ústavný súd odmietol ústavnú sťažnosť smerujúcu proti napadnutému konaniu Špecializovaného trestného súdu ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
III.2. K namietanému porušeniu práv napadnutým konaním najvyššieho súdu:
14. Sťažovateľka argumentuje nečinnosťou najvyššieho súdu, ktorý od predloženia mu veci 15. mája 2025 dosiaľ v jej veci nerozhodol ani nenariadil termín verejného zasadnutia.
15. Ústavný súd už opakovane judikoval, že sťažnosť podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku možno považovať v zmysle § 132 ods. 2 zákona o ústavnom súde za účinný právny prostriedok, ktorý zákon sťažovateľom na ochranu ich základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorého použitie sú sťažovatelia oprávnení podľa osobitného predpisu – Trestného poriadku (m. m. II. ÚS 531/2017, III. ÚS 263/2021, I. ÚS 591/2022).
16. Sťažovateľka vo veci podala sťažnosť zo 14. mája 2026 označenú ako „Sťažnosť Obžalovanej na prešetrenie prieťahov v trestnom konaní podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku“ adresovanú najvyššiemu súdu z dôvodu celkovej dĺžky pertraktovaného konania, ako aj z dôvodu, že vec je od 14. mája 2025 vedená na najvyššom súde, ktorý do podania tejto sťažnosti nenariadil termín verejného zasadnutia, pričom žiadala o prešetrenie prieťahov v danom konaní. Predmetná sťažnosť bola vybavená najvyšším súdom listom č. Spr 749/25 z 9. júna 2026, posúdená podľa § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a vyhodnotená ako nedôvodná. Pokiaľ ide o § 55 ods. 3 Trestného poriadku, tento sa podľa najvyššieho súdu (s poukazom na uznesenie ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 576/2020 z 18. novembra 2020) na daný prípad nevzťahuje.
17. Z uznesenia ústavného súdu č. k. IV. ÚS 576/2020-18 z 18. novembra 2020 vo vzťahu k uplatneniu sťažnosti podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku (okrem iného) vyplýva: „18.1 Súčasťou sťažovateľom predostretej argumentácie bol aj postup podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, pričom sťažovateľ najvyššiemu súdu vytkol, že tento nepostupoval podľa § 55 ods. 5 písm. b) Trestného poriadku. Postup podľa § 55 ods. 5 písm. a) alebo b) Trestného poriadku možný nebol, keďže v zmysle právnej úpravy niet vyššej súdnej inštancie v sústave všeobecného súdnictva ako najvyššieho súdu (nemá procesne nadriadený súd). Ak teda niet vyššej súdnej inštancie, ako je najvyšší súd, nemohol najvyšší súd prikázať sám sebe konať. Výnimka je prípustná len vtedy, ak osobitné ustanovenie zákona stavia iný senát (v tomto prípade najvyššieho súdu) výslovne alebo z povahy veci do pozície nadriadeného súdu [§ 32 ods. 5 písm. d), § 185 ods. 2 a 3, resp. § 377 Trestného poriadku, ak je odvolacím súdom najvyšší súd]. Ustanovenie § 55 ods. 3 až 6 Trestného poriadku je teda vo vzťahu k najvyššiemu súdu nepoužiteľné (išlo o dovolacie konanie, pozn.). Navyše, sťažovateľ sa posúdením tejto otázky vo svojej argumentácii nezaoberá.“
18. Z popísaných skutočností je zrejmé, že sťažovateľka sa v okolnostiach prerokúvanej veci sťažovala na postup najvyššieho súdu ako odvolacieho súdu v namietanom konaní (sp. zn. 2 To/6/2025), nie dovolacieho súdu, ako tomu bolo v situácii posudzovanej v konaní vedenom
pod sp. zn. IV. ÚS 576/2020. Ústavný súd aj napriek tomu poukázal aj na výnimky z pravidla, že niet vyššej súdnej inštancie, ako je najvyšší súd, v dôsledku čoho nemôže najvyšší súd prikázať sám sebe konať. V nadväznosti na popísané (vzhľadom na spôsob posúdenia sťažovateľkinej ostatnej sťažnosti podanej podľa § 55 ods. 3 Trestného poriadku, pozn.) ústavný súd pristúpil k vecnému posúdeniu námietok smerujúcich proti konaniu, resp. nekonaniu najvyššieho súdu.
19. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou spravidla zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú (i) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, (ii) správanie účastníka súdneho konania a (iii) postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou ESĽP v rámci prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa. Zohľadňuje pritom vždy konkrétne okolnosti tej-ktorej veci. Ústavný súd sa z hľadiska hodnotenia povahy veci oprel o všeobecnú zásadu uznávanú aj v judikatúre ESĽP, podľa ktorej sa primeraná lehota na konanie v trestných veciach v dôsledku mimoriadne citeľného zásahu do sféry osobných práv a slobôd, ktorý je s priebehom trestného procesu spojený, musí posudzovať prísnejšie (m. m. II. ÚS 32/03, III. ÚS 655/2014).
20. Ústavný súd uvádza, že vo vzťahu k sťažovateľkou namietanému konaniu už vyslovil (sp. zn. I. ÚS 436/2024), že jej trestná vec tvorí zvyčajnú súčasť rozhodovacej agendy trestných súdov, a preto nie je po právnej stránke nadmerne zložitá. Predmetom trestného stíhania sťažovateľky je zločin neodvedenia dane a poistného podľa § 277 ods. 1 a 4 Trestného zákona, t. j. daňová trestná činnosť, ktorá si pre náležité objasnenie a vyvodenie trestnej zodpovednosti vyžaduje náročnejšie dokazovanie vrátane znaleckého dokazovania, čo má v konečnom dôsledku vplyv aj na právnu náročnosť. Navyše, trestné konanie je vedené súčasne proti množstvu obžalovaných (21).
21. Ústavný súd zo súčinnosti mu poskytnutej Špecializovaným trestným súdom, ako aj najvyšším súdom zistil, že rozhodnutie vo veci samej má niekoľko sto strán a boli proti nemu podané nielen odvolanie prokurátora, ale aj jednotlivých strán konania. Zároveň vo veci nebolo najvyšším súdom rozhodnuté, ako ani nebol nariadený termín zasadnutia.
22. Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju dnes už stabilnú judikatúru k namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, v ktorej opakovane konštatuje, že nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie tohto základného práva (m. m. I. ÚS 46/01). V prípade, keď ústavný súd pri predbežnom prerokovaní zistí, že namietaný postup orgánu verejnej moci sa nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavnú sťažnosť spravidla odmieta ako zjavne neopodstatnenú (m. m. IV. ÚS 221/05, III. ÚS 126/2010, I. ÚS 96/2011).
23. Pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy je pojem autonómny, ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na lehoty uvedené v zákone. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci (m. m. I. ÚS 86/02).
24. Dĺžka napadnutého konania od doručenia súdneho spisu najvyššiemu súdu (15. mája 2025) ku dňu rozhodovania ústavného súdu predstavuje niečo vyše 14 mesiacov, čo z pohľadu ústavného súdu je stále akceptovateľná a ústavnoprávne udržateľná doba, najmä po zohľadnení osobitých okolností danej veci. V zmysle judikatúry ESĽP zložitosť veci môže vyplývať z rozsahu obvinení, množstva osôb zapojených do konania (napr. počet obvinených, svedkov) alebo tiež z medzinárodného aspektu prípadu (m. m. IV. ÚS 515/2021, IV. ÚS 100/2023), čo nastalo aj v prerokúvanej veci (pozri bod 20 a 21 tohto uznesenia).
25. Ústavný súd na tomto mieste poukazuje na to, že odvolací súd preskúmava rozhodnutie súdu prvej inštancie na základe podaného odvolania v intenciách odvolacích dôvodov a robí tak na základe skutočností, ktoré boli zistené a preukázané v konaní pred súdom prvého stupňa, čo znamená, že svoj prieskum zameriava aj na konanie, ktoré napadnutému rozhodnutiu predchádzalo. Z uvedeného teda priamo vyplýva zvýšená faktická a časová náročnosť, čo tiež môže znamenať, že aj časový rámec, ktorý odvolací súd na vydanie rozhodnutia potrebuje, môže objektívne predĺžiť (m. m. I. ÚS 107/2025).
26. Pokiaľ sťažovateľka argumentuje, že najvyšší súd bude musieť, aj v prípade, ak by rozhodol, ešte písomne vyhotoviť rozhodnutie a následne ho doručiť, z dôvodu ktorého jej stav právnej neistoty bude pretrvávať, ústavný súd uvádza, že predmetné tvrdenie nemá vo vzťahu k posúdeniu dôvodnosti ústavnej sťažnosti relevanciu, keďže ústavný súd skúma existenciu prípadných prieťahov, ktoré už nastali. Jeho cieľom nie je plniť preventívnu funkciu a postihovať všeobecný súd za prieťahy, ktoré eventuálne môžu nastať v budúcnosti.
27. Vo vzťahu k namietanej dĺžke konania najvyššieho súdu ústavný súd konštatuje (ako to právnemu zástupcovi sťažovateľky uviedol už v inom konaní pred ústavným súdom – I. ÚS 34/2026, pozn.), že sťažovateľka vo svojej ústavnej sťažnosti nepresne interpretovala rozhodnutie ústavného súdu č. k. II. ÚS 829/2015-29 zo 14. decembra 2016, keď tvrdila, že primeranou dĺžkou odvolacieho konania je 9 mesiacov a ak je táto doba prekročená, ide o prieťahy. V predmetnom náleze síce ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov odvolacím súdom, ktorý bol ale nečinný viac ako tri roky. Lehotu 9 mesiacov uviedol iba ako príklad a podľa kontextu sa netýkala celkovej dĺžky odvolacieho konania, ale iba pomerne vágne označeného času na prípravu odvolacieho konania. Ústavný súd tu preto dopĺňa a spresňuje, že odvolacie konanie presahujúce 9 mesiacov samo osebe neindikuje existenciu prieťahov.
28. Pokiaľ sťažovateľka argumentuje, že by bolo spravodlivejšie jej vylúčenie na samostatné konanie, ústavný súd dopĺňa, že v konaní, v ktorom namieta zbytočné prieťahy alebo prerokovanie jej veci v primeranej lehote, nerieši ústavnú udržateľnosť posúdenia všeobecného súdu, či jej vec má alebo nemá byť vylúčená na samostatné konanie.
29. V nadväznosti na dosiaľ uvedené skutočnosti ústavný súd nezistil takú možnosť porušenia označených práv (čl. 48 ods. 2 ústavy v spojení s čl. 38 ods. 2 listiny a 6 ods. 1 dohovoru), ktorých reálnosť by mohol posúdiť po prijatí ústavnej sťažnosti na ďalšie konanie, v nadväznosti na čo ústavnú sťažnosť sťažovateľky odmietol aj v tejto časti ako zjavne neopodstatnenú podľa § 56 ods. 2 písm. g) zákona o ústavnom súde.
30. Pokiaľ ide o namietaný čl. 47 ods. 2 charty je nevyhnutné uviesť, že sťažovateľka síce poskytuje ústavnému súdu pohľad na judikatúru najvyšších súdnych autorít týkajúcu sa jeho aplikácie vo všeobecnosti, avšak absentuje tu argumentácia týkajúca sa konkrétnych okolností prerokúvanej veci. Sťažovateľka na podklade tézovitých a bližšie neurčitých tvrdeniach o porušení predmetného práva, a len z odkazu na všeobecné označenie preberaných príloh k Trestnému zákonu a Trestnému poriadku odvodzuje uplatnenie práva Európskej únie. Ústavná sťažnosť sa tak v tejto časti vyznačuje nedostatočnou sťažnostnou argumentáciou, keďže neobsahuje konkrétnejšiu a určitú ústavnoprávne relevantnú námietku, ktorá by mala svedčiť v prospech záveru o porušení označeného práva namietaným postupom najvyššieho súdu. Medzi náležitosti ústavnej sťažnosti patrí aj zrozumiteľné a preskúmateľné uvedenie konkrétnych právnych dôvodov, pre ktoré malo podľa sťažovateľa dôjsť k porušeniu jeho základných práv a slobôd [§ 123 ods. 1 písm. d) zákona o ústavnom súde]. Ústavná sťažnosť sťažovateľky preto bola v tejto jej časti odmietnutá podľa § 56 ods. 2 písm. c) zákona o ústavnom súde pre nesplnenie náležitosti ustanovených zákonom. Ústavný súd v prípade sťažovateľky nepristúpil k výzve na odstránenie zistených nedostatkov ústavnej sťažnosti podľa § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde, pretože zistený rozsah deficitov zákonom predpísaných náležitostí nie je povinný odstraňovať z úradnej povinnosti. Na taký postup slúži inštitút povinného právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
31. Keďže ústavná sťažnosť bola ako celok odmietnutá, rozhodovanie o ďalších návrhoch sťažovateľky stratilo opodstatnenie, a preto sa nimi ústavný súd už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu ústavného súdu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 31. júla 2026
Miroslav Duriš predseda senátu