Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/4/2025

Identifikačné číslo spisu: 1417205627 Dátum vydania rozhodnutia: 25.06.2026 Meno a priezvisko: JUDr. Mária Trubanová Funkcia: sudca ECLI: ECLI:SK:NSSR:2026:1417205627.1

UZNESENIE

Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore žalobcu: S. J., nar. B., Y., zastúpený: Advokátska kancelária SOLICITOR SK, s. r. o., Bratislava, Ďatelinová 10, IČO: 36 867 683, proti žalovanému: Národná diaľničná spoločnosť, a. s., Bratislava, Dúbravská cesta 14, IČO: 35 919 001, zastúpený: soukeník - štrpka s. r. o., Strážnická 5, Bratislava, IČO: 36 862 711, o zaplatenie 8.722,24 Eur, vedenom pôvodne na Okresnom súde Bratislava IV (po zmene súdnej mapy Mestský súd Bratislava IV) pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2024 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie proti časti výroku rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2024 sp. zn. , ktorým napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.104 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (časť I. výroku), o d m i e t a .

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave z 28. mája 2024 sp. zn. v časti výroku, ktorým v zostávajúcej časti žalobu zamietol (časť I. výroku) a v závislom výroku o trovách konania (II. výrok) z r u š u j e a vec mu v tomto rozsahu v r a c i a na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

1. Okresný súd Bratislava IV - po zmene súdnej mapy Mestský súd Bratislava IV (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „okresný súd“) rozsudkom z 21. júla 2020 č. k. -920 (ďalej aj „rozsudok okresného súdu“ alebo „rozhodnutie okresného súdu“) výrokom I. žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi istinu vo výške 8.722,24 Eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku; výrokom II. žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania voči žalovanému v rozsahu 100 %; vo výroku III. uviedol, že o výške náhrady trov konania súd rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

1.1. Z odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie vyplýva, že žalobca sa žalobou domáhal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie 11.158,88 Eur a náhrady trov konania titulom doplatenia trhovej hodnoty vyvlastnených nehnuteľností na tom skutkovom základe, že Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky vydal 4. apríla 2016 rozhodnutie č. OU-BA-OVBP2-2016/182918/GRJ,

právoplatné 10. mája 2016, v zmysle ktorého vyvlastnil nehnuteľnosti vo vlastníctve a spoluvlastníctve žalobcu v prospech žalovaného nachádzajúce sa v katastrálnom území I., okres G., obec: G. - m. č. I., parc. reg. „C“ č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 194 m2, zapísanej v danom čase na liste vlastníctva č. XXXX, pričom spoluvlastnícky podiel žalobcu bol vo veľkosti 1/1 z celku (ďalej len „nehnuteľnosť“). Žalovaný poukazoval na znalecký posudok č. 383/2015 vyhotovený 13. novembra 2015 spoločnosťou ÚEOS - Komercia, a. s. so sídlom Ružová dolina 27, Bratislava, v zmysle ktorého jednotková všeobecná hodnota vyvlastnených pozemkov žalobcu bola vo výške 70,25 Eur/m2. Žalobca poukazoval na znalecký posudok č. 144/2017 z 2. mája 2017 vypracovaný znalcom - Ing. S. K., v zmysle ktorého jednotková všeobecná hodnota vyvlastnených pozemkov žalobcu bola vo výške 127,77 Eur/m2. Podľa tohto znaleckého posudku žalobca aj vyčíslil žalovanú sumu, a to ako rozdiel medzi sumou vyplatenou žalobcovi ako primeraná náhrada za vyvlastnenie jeho pozemkov vo vyvlastňovacom konaní na základe znaleckého posudku ÚEOS - Komercia, a. s. č. 383/2015 a sumou stanovenou v znaleckom posudku č. 144/2017 vypracovanom Ing. S. K..

1.2. V priebehu konania žalobca žiadal pripustiť zmenu žaloby a žalovanému uložiť povinnosť zaplatiť mu 8.722,24 Eur. Pri výpočte žalovanej sumy vychádzal z jednotkovej všeobecnej hodnoty pozemkov vo výške 115,21 Eur/m2 (pozemok parcela registra „C“ č. XXXX/XX - ostatné plochy o výmere 194 m2) určenej znaleckým posudkom č. 178/2017 vypracovaným Ing. K. I.. Zmenu žaloby súd prvej inštancie pripustil.

1.3. Súd prvej inštancie právne posúdiac spor podľa , ods. 4 SR, , , o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon) (ďalej len „“ alebo „Stavebný zákon“), o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové vozidlá (ďalej len „“) objasnil, že z ním citovaných ustanovení vyplýva, že náhrada za trvalé obmedzenie vlastníckeho práva vo forme vyvlastnenia musí byť primeraná. Súd prvej inštancie mal za zrejmé, že primeranou náhradou za vyvlastnenie je náhrada, ktorá sa poskytuje v celom rozsahu trhovej ceny veci, a teda v zásade vyváži ujmu, ktorá odňatím veci vznikla, tzn. že majetkové pomery vyvlastňovaného majú byť po vyvlastnení v zásade rovnaké ako pred ním. Primeranou náhradou sa teda v zmysle ustálenej rozhodovacej praxe súdov považuje zásadne cena, za ktorú možno pozemok kúpiť alebo predať na danom mieste a v čase uskutočnenia právneho úkonu alebo rozhodnutia o vyvlastnení. Cena za vyvlastnené nehnuteľnosti by tak mala odrážať trhovú cenu rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, mieste a porovnateľnej kvalite, čo má svoj odraz aj v zákonnej úprave ( , ).

1.4. K znaleckým posudkom (ÚEOS - Komercia, a. s. č. 383/2015 a č. 144/2017 Ing. S. K.) súd prvej inštancie v súhrne uviedol, že tieto nemali povahu súkromných znaleckých posudkov, resp. znaleckých posudkov súdom ustanoveného znalca, ale išlo o listinné dôkazy predložené z vyvlastňovacieho konania vedeného pred Okresným úradom Bratislava, v ktorom došlo k vyvlastneniu pozemkov žalobcu (rozhodnutím zo 4. apríla 2016 č. OU-BA-OVBP2-2016/182918/GRJ). Keďže k uvedeným listinným dôkazom bolo v súdnom konaní z obidvoch strán vznesených množstvo námietok, žalobca predložil do konania súkromný znalecký posudok č. 178/2017 Ing. K. I., ktorý obsahoval doložku v zmysle (ďalej aj „“), preto mal rovnakú povahu akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca. V zmysle tohto znaleckého posudku jednotková všeobecná hodnota vyvlastnených pozemkov bola vo výške 115,21 Eur/m2. Tento znalecký posudok súd prvej inštancie vzal za základ svojho rozhodnutia, keďže nebol kvalifikovane zo strany žalovaného spochybnený.

1.5. Všetky dôkazy súd prvej inštancie vyhodnotil jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, pričom dospel k záveru, že nárok žalobcu bol dostatočne preukázaný a podľa práva daný. Všetky dôkazy vo svojej vzájomnej súvislosti viedli k jednoznačnému záveru, že všeobecná hodnota pozemkov, t. j. trhová cena vyvlastnených pozemkov žalobcu vo vyvlastňovacom konaní nebola určená správne. Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal zo všeobecnej hodnoty vyvlastnených pozemkov stanovenej v súkromnom znaleckom posudku č. 178/2017 Ing. K. I., podľa ktorého jednotková všeobecná hodnota

vyvlastnených pozemkov bola vo výške 115,21 Eur/m2.

1.6. Pre podporu správnosti záverov súkromného znaleckého posudku č. 178/2017 Ing. K. I. súd prvej inštancie v nadväznosti na námietky obsiahnuté v predmetných stanoviskách (k iným znaleckým posudkom netýkajúcim sa prejednávanej veci) a pre vylúčenie akýchkoľvek pochybností uviedol, že znalec Ing. K. I. postupoval pri stanovení všeobecnej hodnoty vyvlastnených pozemkov podľa právnych predpisov platných a účinných v čase, ku ktorému sa ohodnocovali vyvlastnené pozemky žalobcu, t. j. ku dňu vyvlastnenia 4. apríla 2016. Znalecký posudok č. 178/2017 Ing. K. I. obsahoval všetky formálne náležitosti vyžadované právnymi predpismi, jeho závery boli náležite odôvodnené a podložené obsahom znaleckého posudku, v znaleckom posudku prihliadol ku všetkým skutočnostiam, s ktorými sa mal vysporiadať, znalecký posudok je jasný, úplný a zrozumiteľný, jeho závery sú podložené výsledkom konania a sú v súlade aj s ostatnými dôkazmi. Znalecký posudok tak spĺňal všetky formálne, ako aj obsahové náležitosti. Preto súd prvej inštancie z neho vychádzal pri stanovení všeobecnej hodnoty vyvlastnených pozemkov žalobcu, keďže v ňom neidentifikoval žiadne okolnosti, ktoré by vyvolávali pochybnosti o správnosti záveru znaleckého posudku.

1.7. Žalovaný na pojednávaní 10. marca 2020 predložil súdu prvej inštancie znalecký posudok č. 11/2020 vypracovaný znalcom Ing. M. S. znalkyňa v odbore Stavebníctvo, odvetvie Odhad hodnoty nehnuteľností z 18. februára 2020, ktorý obsahoval znaleckú doložku v zmysle , v zmysle ktorého jednotková všeobecná hodnota vyvlastneného pozemku žalobcu parcela č. XXXX/XX zapísaného na liste vlastníctva č. XXXX, k. ú. I. bola ku dňu vyvlastnenia 4. apríla 2016 vo výške 86,25 Eur/m2. Súd prvej inštancie posúdil námietku žalobcu, že predmetný znalecký posudok č. 11/2020 Ing. M. S. vykazuje takú vadu, pre ktorú je ho nutné v celosti odmietnuť, ako dôvodnú, nakoľko znalkyňa na str. 2 uviedla, že ohodnocuje pozemok ku dňu vyvlastnenia, t. j. ku dňu 4. apríla 2016. Pri oceňovaní daného pozemku znalkyňa vychádzala z legislatívy platnej ku dňu vypracovania znaleckého posudku, t. j. ku dňu 29. februára 2020. Počnúc dňom 1. septembra 2017 nadobudla účinnosť Vyhláška Ministerstva spravodlivosti SR č. , ktorou došlo k zmene vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. o stanovení všeobecnej hodnoty majetku v znení neskorších predpisov. Touto novelou došlo aj k zmene/úprave koeficientov vstupujúcich do ocenenia pozemkov. Súd prvej inštancie ustálil, že zo strany znalkyne došlo pri oceňovaní pozemkov k využitiu retroaktivity, ktorá je v danom prípade neprípustná, a preto neprihliadol na obsah tohto znaleckého posudku, ktorý žalovaný súdu predložil. Súd prvej inštancie mal zároveň preukázané, že pri oceňovaní pozemkov znalkyňa v rámci využívania koeficientov, prostredníctvom ktorých sa hodnotia pozemky, ako jediná zo znalcov, ktorí oceňovali vyvlastňované pozemky pre D4/R7 využila zníženie koeficientu redukujúceho faktora v hodnote 0,90 (viď str. 7 znaleckého posudku č. l. 598 spisu). Dôvodom pre zníženie bola podľa znalkyne existencia ochranného pásma zo zákona, či stavebná uzávera. Žiadni iní znalci, ktorí oceňovali vyvlastňované pozemky, a to nielen pre katastrálne územie Vajnory, ale aj pre iné katastrálne územia, ako sú Podunajské Biskupice, Nivy, Ivanka pri Dunaji, Farná, Sv. Jur, Most pri Bratislave a pod., a ktorými boli napr. Ing. P., Ing. I., Ing. K., či samotná STU, nevyužili zníženie hladiny tohto redukujúceho koeficientu, a teda stanovili koeficient vo výške „1“. Na základe tejto skutočnosti, resp. použitím zníženého redukujúceho koeficientu došlo k výraznému zníženiu ceny pozemku. Súd prvej inštancie prihliadol aj na obsah Stanoviska STU č. 37/2019, ktorý bol predložený do konania vedenom na tunajšom súde pod sp. zn. , ktorý zdôvodňoval pri ocenení pozemkov vo Vajnoroch nevyhnutnosť využitia koeficientu všeobecnej situácie vo výške 1,30 (ktorý STU využila i v rámci znaleckého posudku STU č. 20/2016). Znalkyňa Ing. S. však tento koeficient využila vo výške 1,0. V prípade ak by znalkyňa Ing. S. využila výšku tohto koeficientu v súlade s názorom STU, cena pozemkov by bola vo výške 124,81 Eur/m2 bez navýšenie zákonného koeficientu 1,2. Na základe uvedených skutočností, súd prvej inštancie na dôkaz predložený žalovaným (až dňa 10. marca 2020) a na znalecký posudok č. 11/2020 Ing. M. S., neprihliadol.

1.8. Súd prvej inštancie nevyhovel návrhu žalovaného na nariadenie znaleckého dokazovania súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity v Žiline, nakoľko s prihliadnutím na skutkový stav pre uvedený postup neboli splnené ani zákonné podmienky.

1.9. O trovách konania rozhodol podľa v spojení s a .

2 . Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“ alebo „odvolací súd“) na odvolanie žalovaného rozsudkom z 2 8 . m ája 2024 č. k. -1653 (ďalej le n „napadnuté rozhodnutie“ alebo „napadnutý rozsudok“) výrokom I. napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.104 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, v zostávajúcej časti žalobu zamietol; výrokom II. žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 28,80 %.

2.1. Krajský súd preskúmal napadnutý rozsudok, prejednal odvolanie žalovaného podľa na pojednávaní konanom 28. mája 2024, na ktorom v potrebnom rozsahu zopakoval dokazovanie listinami za súčasného splnenia podmienok podľa veta za bodkočiarkou a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zmeniť, nakoľko neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie ( ).

2.2. Odvolací súd poukázal na skutočnosť, že súd prvej inštancie za základ svojho rozhodnutia vzal znalecký posudok vypracovaný Ing. K. I., podľa ktorého jednotková hodnota vyvlastňovaného pozemku predstavuje 115,21 Eur/m2; na znalecký posudok predložený žalovaným vypracovaným znalkyňou Ing. M. S. neprihliadol z dôvodu, že znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku postupovala podľa vyhlášky č. v platnom znení, t. j. v znení vyhlášky č. , ktorá nadobudla účinnosť 1. septembra 2017, a ktorou došlo k úprave koeficientov vstupujúcich do ocenenia pozemkov, čo považoval za neprípustnú retroaktivitu, keďže oceňovala pozemok spätne, ku dňu vyvlastnenia (k 4. aprílu 2016). Žalovaný s názorom súdu prvej inštancie nesúhlasil. Jednou z otázok, ktorú potom bolo treba zodpovedať, bola otázka, či postupom znalkyne Ing. M. S. došlo/nedošlo pri aplikácii vyhlášky č. k neprípustnej retroaktivite.

2.3. Je zrejmé, že nanovo upravila iba to, ako má znalec postupovať pri vypracovaní znaleckého posudku a stanovení všeobecnej hodnoty majetku od 1. septembra 2017 (t. j. po nadobudnutí jej účinnosti). nielenže nemení právny základ nároku žalobcu, ktorý je daný úplne inými normami hmotného práva ako je , ale na vznik a trvanie toho nároku nemá žiaden vplyv. V danom prípade sa nejedná o žiadnu retroaktivitu; nezasahuje do práv alebo povinností založených právnymi skutočnosťami pred jej účinnosťou, nakoľko sama žiadne právne skutočnosti nezakladá, ani nemení (právnymi skutočnosťami sa rozumejú právne vzťahy, ktoré vznikajú z právnych úkonov alebo iných skutočností, s ktorými zákon vznik týchto vzťahov spája, ); ide „iba“ o vykonávací právny predpis k upravujúci metodiku postupu znalca pri stanovovaní všeobecnej hodnoty majetku za situácie, kedy obsah pojmu „všeobecná hodnota majetku“ ostal nezmenený. A pretože vyhláška neobsahuje ani žiadne prechodné ustanovenia, znalci (žalobcu aj žalovaného), boli povinní pri vypracovaní znaleckého posudku (oba znalecké posudky boli vypracované po 1. septembri 2017), postupovať podľa platných právnych predpisov, teda podľa vyhlášky č. v znení vyhlášky č.

2.4. Na uvedenom základe odvolací súd považoval za relevantnú námietku žalovaného, že záver súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že postupom znalkyne Ing. M. S. pri aplikácii oceňovacích postupov došlo k neprípustnej retroaktivite je nesprávny. Pokiaľ žalobca v tejto súvislosti zároveň poukazoval na to, že ak Ing. M. S. postupovala podľa platnej právnej úpravy, musela by použiť aktuálny stav a charakteristiku pozemku a zohľadniť aj nové právne skutočnosti, ako napr. stavebné povolenie, novú charakteristiku širších vzťahov, okolitú výstavbu, odvolací súd uvádza, že uvedené z ničoho nevyplýva; práve naopak, aplikácia metodologických postupov podľa platnej právnej úpravy vyplýva zo samotnej definície všeobecnej hodnoty majetku, ako hodnoty (vždy) stanovenej ku dňu ohodnotenia v danom mieste a čase, ale i prílohy č. 3, podľa ktorej pri použití metódy polohovej diferenciácie je znalec povinný posudzovať koeficient intenzity využitia pozemkov podľa skutočného využitia pozemkov k rozhodnému dátumu a koeficient funkčného využitia podľa územnoplánovacej dokumentácie platnej k rozhodnému dátumu.

2.5. Odvolací súd zároveň, na rozdiel od súdu prvej inštancie, dospel k záveru, že v súdenej veci nie je možné vychádzať zo znaleckého posudku vypracovaného znalcom Ing. K. I., nakoľko postup znalca, ktorý nereflektoval na zmenu vo vyhláške č. v čase vypracovania znaleckého posudku, treba považovať za formálne a metodologicky nesprávny. Do úvahy potom prichádzalo posúdenie znaleckého posudku žalovaného č. 11/2020, z 26. februára 2020, vypracovaného znalkyňou Ing. M. S., ktorá určila všeobecnú hodnotu vyvlastňovaného pozemku na 16.732,50 Eur (pri jednotkovej hodnote 86,25 Eur/m2). Znalecký posudok žalovaného považoval odvolací súd za spĺňajúci všetky formálne aj obsahové náležitosti, náležitosti vierohodnosti teoretických východísk, logickosti zdôvodnenia prijatých odborných záverov a v neposlednom rade ich súladu s ostatnými dôkazmi. Spochybňovanie znaleckého posudku zo strany žalobcu bolo založené výlučne na spochybňovaní odborných záverov prijatých znalcom, pričom odvolací súd nepovažoval za dôvodné námietky žalobcu týkajúce sa použitých koeficientov, nakoľko znalkyňou použité koeficienty boli v rozpätí, ktoré mala k dispozícii a ich použitie bolo riadne odôvodnené, preskúmateľné a zodpovedajúce zásadám logiky. K použitiu koeficientu všeobecnej situácie 1,30, ktorý mala podľa žalobcu znalkyňa použiť, čo má vyplývať zo stanoviska STU č. 37/2019, odvolací súd uvádza, že stanovisko STU č. 37/2019 nebolo žalobcom, ani žalovaným v konaní na súde prvej inštancie predložené, takáto listina nebola vykonaná súdom prvej inštancie ako dôkaz; námietka žalobcu preto nemá žiaden podklad vo vykonanom dokazovaní, ani v obsahu spisu; opodstatnenosť tejto námietky z dôvodu absencie listiny, o ktorú žalobca tento argument opiera, nemohol byť preto odvolacím súdom overený, a preto ani posúdený. K námietke žalobcu, že znalkyňa použila redukujúci faktor a iní znalci ho nepoužili, odvolací súd uvádza, že tvrdenie žalobcu nielenže nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, nakoľko redukujúci faktor (v prípade oceňovaného pozemku), ako podotkol aj žalovaný, rovnako použila znalecká organizácia ÚEOS - Komercia, a. s.; zároveň však nemožno opomínať, že použitie tohto faktora je výlučne na odbornom posúdení znalca; znalkyňa použitie redukujúceho faktora riadne odôvodnila (rušivý vplyv cesty, ochranné pásmo cesty, stavebná uzávera); skutočnosť, že ohodnocovaná parcela sa nachádza pri ceste vyplýva aj z vyjadrenia žalobcu, ktorý sám poukazoval na to, že predmetná parcela je vo svahu existujúcej komunikácie (č. l. 161).

2. 6. Cena za vyvlastnenú nehnuteľnosť by mala odrážať trhovú cenu rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom čase, mieste a porovnateľnej kvality. Porovnateľnosť znamená podobnosť, podobný znamená približne taký istý, s prevahou spoločných, zhodných vlastností, čŕt, znakov. Za situácie, keď je súčasťou súdneho spisu znalecký posudok, ktorý priamo ohodnocuje vyvlastnené nehnuteľnosti je potom takýto posudok potrebné v súlade so zásadami formálnej logiky považovať za hodnovernejší a relevantnejší dôkaz, ktorý vypovedá o hodnote pozemkov s väčšou presnosťou ako znalecké posudky ohodnocujúce iné pozemky. Tiež platí, že ak je súčasťou súdneho spisu znalecký posudok, ktorého obsahom je priame určenie všeobecnej hodnoty konkrétneho pozemku, ktorého hodnota je v konaní sporná, treba tento dôkaz považovať za relevantnejší, ako napr. kúpne zmluvy, ktorých predmetom bol prevod vlastníctva iných nehnuteľností, z ktorých niektoré sa nachádzali aj v celkom iných katastrálnych územiach. Napokon platí, že pokiaľ by znalecký posudok, ktorý ohodnocuje konkrétny pozemok, bol v hrubom nepomere k ostatným listinným dôkazom, ako napr. ku kúpnym zmluvám vzťahujúcim sa k porovnateľným pozemkom, t. j. k pozemkom, ktoré v danom čase a mieste spĺňajú rovnaké alebo podobné kritériá, alebo k inému znaleckému posudku, ktorý ohodnocuje konkrétny pozemok, a ktorý takýto nepomer nevykazuje, je potrebné takýto znalecký posudok vyhodnotiť ako exces. V okolnostiach prejednávanej veci za takýto exces jednoznačne možno považovať napr. znalecký posudok č. 144/2017, z 2. mája 2017, vyhotovený Ing. S. K., ktorý stanovoval hodnotu vyvlastňovaného pozemku na 24.787,38 Eur, kde jednotková hodnota predstavuje 127,77 Eur/m2; hodnota vyvlastňovaného pozemku je v tomto prípade zjavne neprimeraná vo vzťahu k hodnote, za akú boli pozemky nachádzajúce sa v danom čase a na danom mieste (v katastrálnom území Vajnory) vykupované (v percentuálnom vyjadrení ide o rozdiel 31 %); to si nepochybne uvedomoval aj žalobca, ktorý neskôr predložil nový znalecký posudok (Ing. K. I.), od ktorého napokon (po „zmene“ žaloby) svoj nárok aj odvodzoval.

2.7. O nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie a odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , v spojení s , a .

3. Proti rozsudku odvolacieho súdu v celom rozsahu podal žalobca (ďalej aj „dovolateľ“) v zákonom stanovenej lehote dovolanie, ktorého prípustnosť vyvodil z a .

3 . 1 . Dovolateľ tvrdil, že za porušenie práva na spravodlivý proces je nutné považovať aj tzv. „prekvapivé rozhodnutie“ odvolacieho súdu, ktoré je nečakane založené na iných právnych záveroch než rozhodnutie súdu prvej inštancie, resp. rozhodnutie je z pohľadu výsledkov konania na súde prvej inštancie založené nepredvídateľne na iných základoch, než na ktorých založil svoje rozhodnutie súd prvej inštancie. Je o to viac relevantné, ak existujú už viaceré právoplatné rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré konzistentne a v súlade s predvídateľnosťou rozhodovali v obdobných veciach.

3.2. Žalobca poukázal na to, že súd prvej inštancie za základ svojho rozhodnutia vzal znalecký posudok Ing. I. a na znalecký posudok predložený žalovaným vypracovaným Ing. S. neprihliadol z dôvodu, že znalkyňa pri vypracovaní znaleckého posudku postupovala podľa vyhlášky č. v platnom znení, t. j. v znení vyhlášky č. , ktorá nadobudla účinnosť 1. septembra 2017. Danou novelou došlo k úprave koeficientov vstupujúcich do ocenenia pozemkov, čo považoval za neprípustnú retroaktivitu, keďže oceňovala pozemok spätne, ku dňu vyvlastnenia (k 4. aprílu 2016). Týmto stanoviskom sa súd prvej inštancie stotožnil s časťou argumentácie žalobcu vznesenou voči znaleckému posudku Ing. S..

3.2.1. Odvolací súd na rozdiel od súdu prvej inštancie dospel k záveru, že v danej sporovej veci nie je možné vychádzať zo znaleckého posudku Ing. I., nakoľko nereflektoval na zmenu vyhlášky MS SR v čase vypracovania znaleckého posudku a podľa odvolacieho súdu treba takýto postup považovať za formálne a metodologicky nesprávny. Preto za základ pre zmenu rozhodnutia vzal znalecký posudok Ing. S., ktorá určila všeobecnú hodnotu vyvlastňovaného pozemku na 16.732,50 Eur (pri jednotkovej hodnote 86,25 Eur/m2); tento posudok považoval odvolací súd za spĺňajúci všetky formálne, aj obsahové náležitosti. Tiež mal za to, že spochybňovanie znaleckého posudku Ing. S. zo strany žalobcu bolo založené výlučne na spochybňovaní odborných záverov prijatých znalcom, pričom odvolací súd nepovažoval za dôvodné námietky týkajúce sa použitých koeficientov, nakoľko znalkyňou použité koeficienty boli v rozpätí, ktoré mala k dispozícii (pozn. žalobcu: po novele vyhlášky). Odvolací sú ďalej nereflektoval ani na ďalšie predložené dôkazy (napr. vyššie vyplatené ceny žalovaným v rámci rovnakej líniovej stavby, vyššie ceny vyplácané na iných miestach na Slovensku za pozemky určené na obdobné líniové stavby) a zjednodušene vylúčil znalecký posudok Ing. I., v čom vidí žalobca zásadné pochybenie.

3.2.2. V nadväznosti na uvedené jednou z otázok, ktorú bolo treba zodpovedať, bola otázka, či postupom znalkyne Ing. M. S. došlo/nedošlo pri aplikácii novely k neprípustnej retroaktivite, a aký to má vplyv na aplikáciu takéhoto dôkazu vo vzťahu k zistenému skutkovému stavu a na samotné odôvodnenie rozhodnutia.

3.2.3. Ak sa má preukázať reálna škoda, resp. reálna hodnota jeho majetku v čase, keď mu bol vyvlastnený majetok, t. j. v roku 2016, nie je možné aplikovať predpisy, ktorými sa oceňuje pozemok v roku 2020. Žalobca súhlasí s tým, že forma znaleckého posudku musí zohľadňovať aktuálny právny stav, avšak na zodpovedanie zadanej úlohy, ktorou bolo určenie hodnoty majetku v čase vyvlastnenia, musí byť realizované spôsobom využitia koeficientov platných v čase vyvlastnenia. Inak sa stráca akákoľvek výpovedná hodnota.

3.3. Odvolací súd v rozpore so skutočnosťou uviedol, že tvrdenie žalobcu „nemá oporu vo vykonanom dokazovaní ...“ Žalobca do konania predložil odkazy na 59 znaleckých posudkov (vrátane ÚEOS - Komercia, a. s., znalecké posudky vypracované Slovenskou technickou univerzitou a pod.), v ktorých obsahu nikde nebol pri pozemkoch určených pre D4/R7 využitý tento redukujúci koeficient. Preto je nutné dôrazne odmietnuť konštatovanie odvolacieho súdu o tom, že vyjadrenie žalobcu „nemá oporu v dokazovaní“ - má a daný dôkaz bol doložený do súdneho spisu (podanie žalobcu z 30. marca 2020). Naopak, odvolací súd z neznámych dôvodov prijal vyjadrenie žalovaného o tom, že redukujúci faktor použila aj ÚEOS - Komercia, a. s., avšak túto skutočnosť žalovaný nepreukázal. Napriek tomu odvolací

súd toto vyjadrenie má za preukázané. Aj týmto došlo k výraznému porušeniu práva na spravodlivý proces.

3. 4. Odvolací súd mal za preukázané, že znalkyňa použitie redukujúceho faktora riadne odôvodnila (rušivý vplyv cesty, ochranné pásmo cesty, stavebná uzávera). V danom prípade však nie je možné prijímať názor znalca bez náhľadu na snahu dosiahnuť spravodlivosť a bez zohľadnenia skutkového stavu spôsobeného samotným konaním žalovaného. V prvom rade znalkyňa Ing. S. nepreukázala stavebnú uzáveru. Na to, aby mohla daný redukujúci faktor použiť musí disponovať vyjadrením Okresného úradu Bratislava o tom, že v danej oblasti je nariadená stavebná uzávera. Odvolací súd povinnosť ne/preukázania stavebnej uzávery preniesol na žalobcu, avšak fakt zníženia hodnoty pozemku a jeho dôvody musia byť preukázané v znaleckom posudku; t. j. je nedostačujúce iba tvrdenie, že existuje stavebná uzávera bez preukázania, resp. potvrdenia príslušnou inštitúciou (obdobne ak by znalec tvrdil, že na nehnuteľnosti viazne vecné bremeno musí to vyplývať z príslušného listu vlastníctva). Tiež je nezlučiteľné s akoukoľvek spravodlivosťou a v rozpore s dobrými mravmi podhodnocovať vyvlastňované pozemky z dôvodu, že štát najprv zriadi stavebnú uzáveru a následne túto skutočnosť znalec použije pre aplikáciu redukujúceho faktora v dôsledku čoho zníži cenu pozemkov. V snahe dodržať zásadu vzťahujúcu sa pre vyvlastňovanie, že majetok vyvlastňovaného má byť rovnaký ako pred vyvlastnením, nemohlo dôjsť za žiadnych okolností k takémuto prístupu znalca, nemohlo dôjsť k využitiu redukujúceho faktora z dôvodu spôsobeného štátom, pre ktorý a pre ktorého sa vyvlastňovanie uskutočňovalo. Štátom spôsobená ťarcha nemôže byť prenesená na vlastníka, nemôže spôsobiť zníženie ceny jeho vlastníctva (pozemku). Ako jednoznačný dôkaz nesprávneho postupu znalca v danom prípade slúžia desiatky znaleckých posudkov vyhotovených znalcami, ktorí ani v jednom prípade nevyužili redukujúci faktor - naopak všetci uviedli, že sa nevyskytuje - dôkaz bol žalobcom predložený, odvolací súd napriek tomu konštatoval jeho absenciu.

3.5. Odvolací súd v obsahu bodu 45. uviedol: „Tiež platí, že ak je súčasťou súdneho spisu znalecký posudok, ktorého obsahom je priame určenie všeobecnej hodnoty konkrétneho pozemku, ktorého hodnota je v konaní sporná, treba tento dôkaz považovať za relevantnejší, ako napr. kúpne zmluvy, ktorých predmetom bol prevod vlastníctva iných nehnuteľností, z ktorých niektoré sa nachádzali aj v celkom iných katastrálnych územiach.“ Týmto konštatovaním odvolací súd v podstate odmietol všetky ďalšie listinné dôkazy, ktorými žalobca preukázal podhodnotenie ceny vyvlastnenej nehnuteľnosti bez toho, aby jasne, určite a zrozumiteľne uviedol úvahu súdu, prečo ich na rozdiel od súdu prvej inštancie a iných odvolacích súdov nepovažoval za podstatné. Skonštatovanie odvolacieho súdu o tom, že je preň dostatočným dôkazom disponovanie znaleckým posudkom Ing. S., je v danom prípade nedostatočné, nespravodlivé a v rozpore s právom na spravodlivý proces.

3.6. Vo vzťahu k hodnotám pozemkov „v celkom iných katastrálnych územiach“, ktoré odvolací súd odmietol akceptovať, žalobca opakovane už na súde prvej inštancie preukázal odkazom na samotné výkupy žalovaného, že katastrálne územie netvorilo žiaden cenový rozdiel, a teda v danom prípade je irelevantné, že líniová cesta prechádza viacerými katastrálnymi územiami, dokonca okresmi aj mimo Bratislavy, keďže žalovaný vyplácal úplne rovnaké ceny za pozemky v Bratislave a v okrese Senec (za pozemky v BA - m. č. Vajnory a za pozemky v okr. Senec obec Ivanka p. Dunaji zaplatil žalovaný na cent rovnakú cenu 83,24 Eur/m2) a v Bratislave a v okr. Pezinok (za pozemky v BA - Jarovce a za pozemky Pezinok - Sv. Jur zaplatil žalovaný opäť na cent rovnakú sumu 80,91 Eur/m2). Odvolací súd nevysvetlil a nevyjadril sa, prečo preň nie je tento dôkaz opierajúci sa o realitu a o samotné konanie žalovaného, dôkazom.

3.7. Vo vzťahu k výroku o trovách konania žalobca uviedol, že nemal dokonca ani možnosť podať odvolanie v rámci správneho - vyvlastňovacieho konania, keďže jedinou zákonnou možnosťou ako preukázať podhodnotenie vyvlastňovaného pozemku, bolo podanie danej žaloby. Navyše žalovaný sám, resp. svojvoľne neurčil výšku náhrady za vyvlastnenie, pretože táto sa odvíjala výlučne od znaleckého posudku. Zároveň je nutné poukázať aj na to, že súd svojím rozhodnutím potvrdil, že žalobcovi poskytnutá náhrada nezodpovedala trhovej cene, a preto je zrejmé, že z hľadiska požiadaviek o niektorých opatreniach na urýchlenie prípravy výstavby diaľnic a ciest pre motorové

vozidlá v platnom zmení je základným predpokladom úspechu žaloby „akákoľvek” vyššia náhrada za vyvlastnenie. Z tohto pohľadu nie je podstatné, či bol, resp. nebol žalobca úspešný v 100 % na základe znaleckého posudku, nakoľko tento podliehal posúdeniu a moderovaniu súdu. Je teda nepochybné, že žalobca svojím nárokom splnil primárny a nevyhnutný aspekt priznania vyššej náhrady za vyvlastnenie - tzn. súd bez pochybnosti potvrdil oprávnenosť žaloby v plnom rozsahu tým, že priznal žalobcovi vyššiu náhradu, ako mu bola určená rozhodnutím Okresného úradu Bratislava. Samotná konečná výška náhrady za vyvlastnenie, ak je viazaná a určená na základe znaleckého posudku, či moderáciou súdu (bez akejkoľvek vôle žalobcu), nie je možné pripustiť takú úvahu, že trovy konania sa budú určovať na základe sekundárnych kritérií tak, ako to je aktuálne aplikované v napadnutom uznesení. V tomto prípade preto nejde o procesne neúspešného žalobcu, ak mu bola priznaná aspoň časť žalobou uplatneného nároku, resp. bol úspešný čo do základu nároku; nemožno ho zaťažiť procesnou zodpovednosťou za predvídanie výsledku na základe úvahy súdu alebo znaleckej činnosti.

3.8. Dovolateľ navrhol, aby najvyšší súd zmenil napadnutý rozsudok krajského súdu tak, že žalovaný je povinný uhradiť žalobcovi sumu vo výške 8.722,24 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, zároveň žalobca navrhol, aby dovolací súd rozhodol aj o nároku na náhradu trov konania na súde prvej inštancie, o nároku na náhradu trov odvolacieho konania a o nároku na náhradu trov dovolacieho konania tak, že žalobcovi prizná proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Alternatívne navrhol, aby najvyšší súd napadnutý rozsudok krajského súdu zrušil a vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie, zároveň navrhol, aby dovolací súd (dovolateľ zjavne nesprávne uviedol odvolací súd) v súlade s priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

4. Žalovaný v písomnom vyjadrení k dovolaniu uviedol, že považuje rozsudok krajského súdu za vecne správny a vydaný plne v súlade s príslušnými všeobecne záväznými právnymi predpismi. Žalovaný navrhol, aby dovolací súd dovolanie zamietol a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov dovolacieho konania v rozsahu 100 %.

5. Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší súd“ alebo „dovolací súd“) ako súd dovolací ( ) zistil, že dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu v celom rozsahu. Dovolateľ bol zastúpený advokátom ( ); dovolanie bolo podané v zákonnej lehote ( ). Pred vecným posúdením podaného dovolania dovolací súd skúmal, či dovolanie bolo podané stranou sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnutie vydané ( ) a dospel k záveru, že dovolanie je v časti, v ktorej dovolateľ napadol rozsudok odvolacieho súdu v časti prvého výroku, ktorým krajský súd rozsudok okresného súdu zmenil tak, žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 3.104 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, potrebné podľa v časti odmietnuť. V ostatnej časti dovolania proti prvému výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým v prevyšujúcej časti zmenil rozsudok súdu prvej inštancie (vo výroku I.) a žalobu zamietol a proti závislému výroku o trovách konania dovolací súd konštatuje, že dovolanie podala strana sporu, v neprospech ktorej bolo napadnuté rozhodnutie vydané. Po preskúmaní splnenia aj ďalších podmienok dovolacieho konania a predpokladov prípustnosti dovolania bez nariadenia pojednávania ( ) dospel k záveru, že dovolanie žalobcu v tejto časti je prípustné a dôvodné, a preto dovolaním napadnutý rozsudok v tomto rozsahu zrušil ( ) a vec mu vrátil na ďalšie konanie ( ).

6. Podľa dovolanie môže podať strana sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

7. Z uvedeného ustanovenia výslovne vyplýva, že subjektom oprávneným podať dovolanie je (len) tá strana sporu (bez ohľadu na jej procesné postavenie), v ktorej neprospech bolo dovolaním napadnuté rozhodnutie vydané, inak povedané, na podanie dovolania je oprávnená (len) tá strana sporu, ktorá napadnutým rozhodnutím utrpela objektívnu ujmu na svojich právach. Výkladom uvedeného ustanovenia a contrario je možno dospieť k jedinému logickému záveru, že strana sporu, v neprospech ktorej dovolaním napadnuté rozhodnutie nevyznelo, a ktorá nebola týmto rozhodnutím dotknutá na svojich právach (napr. nebola jej uložená žiadna povinnosť, resp. žiadne plnenie alebo obmedzenie), nie je oprávnená podať dovolanie.

7.1. V tomto konkrétnom prípade podal žalobca (dovolateľ) dovolanie i proti časti výroku rozsudku, ktorým odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v časti povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi 3.104 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (časť I. výroku).

7.2. Dovolací súd konštatuje, že dovolaním napadnutý rozsudok odvolacieho súdu v uvedenej časti výroku (časť I. výroku) nevyznel v neprospech žalobcu (dovolateľa), teda nedošlo ním k žiadnemu zásahu do jeho subjektívnych práv (nebola mu uložená žiadna povinnosť, resp. žiadne plnenie alebo obmedzenie).

7.3. Práve naopak, žalobe žalobcu bolo v tejto časti vyhovené, preto v zmysle ustanovenia žalobca nie je osobou oprávnenou podať proti časti výroku rozsudku odvolacieho súdu (časť I. výroku) dovolanie.

8 . Z ustanovenia vyplýva, že dovolací súd odmietne dovolanie, ak bolo podané neoprávnenou osobou.

9 . Keďže dovolanie proti časti výroku rozsudku odvolacieho súdu, ktorým bola žalovanému uložená povinnosť zaplatiť žalobcovi 3.104 Eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku (časť I. výroku), bolo podané neoprávnenou osobou (žalobcom), preto dovolací súd dovolanie žalobcu proti časti I. výroku rozsudku odvolacieho súdu podľa ustanovenia odmietol.

1 0 . Dovolanie je mimoriadny opravný prostriedok, ktorý má v systéme opravných prostriedkov civilného sporového konania osobitné postavenie. Dovolanie nie je „ďalším odvolaním“ a dovolací súd nesmie byť vnímaný (procesnými stranami ani samotným dovolacím súdom) ako tretia inštancia, v rámci konania ktorej by bolo možné preskúmať akékoľvek rozhodnutie odvolacieho súdu (viď napríklad rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , , a , ktoré sú aktuálne aj za súčasnej procesnoprávnej úpravy).

11. Právo na súdnu ochranu nie je absolútne a v záujme zaistenia právnej istoty a riadneho výkonu spravodlivosti podlieha určitým obmedzeniam. Toto právo, súčasťou ktorého je tiež právo domôcť sa na príslušnom súde nápravy chýb a nedostatkov v konaní a rozhodovaní súdu nižšej inštancie, sa v civilnom sporovom konaní zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých môže súd konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania, vrátane dovolacieho konania (porovnaj rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. , , , , ).

12. Naznačenej mimoriadnej povahe dovolania zodpovedá aj právna úprava jeho prípustnosti. Z vyplýva, že proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je dovolanie prípustné, (len) ak to zákon pripúšťa. To znamená, že ak zákon výslovne neuvádza, že dovolanie je proti tomu-ktorému rozhodnutiu odvolacieho súdu prípustné, nemožno také rozhodnutie (úspešne) napadnúť dovolaním. Rozhodnutia odvolacieho súdu, proti ktorým je dovolanie prípustné, sú špecifikované v ustanoveniach (prípustnosť dovolania pre vady zmätočnosti) a (prípustnosť dovolania pre riešenie právnej otázky). Právna úprava dovolacieho konania obsiahnutá v dôsledne odlišuje prípustnosť a dôvodnosť dovolania.

13. Dovolací súd je dovolacími dôvodmi viazaný ( ). Dovolacím dôvodom je nesprávnosť vytýkaná v dovolaní (porovnaj ). Pokiaľ nemá dovolanie vykazovať nedostatky, ktoré v konečnom dôsledku vedú k jeho odmietnutiu podľa , je (procesnou) povinnosťou dovolateľa v dovolaní uviesť, z čoho vyvodzuje prípustnosť dovolania a náležitým spôsobom označiť dovolací dôvod ( alebo v spojení s a ). V dôsledku spomenutej viazanosti dovolací súd neprejednáva dovolanie nad rozsah, ktorý dovolateľ vymedzil v dovolaní uplatneným dovolacím dôvodom.

14. V danom prípade dovolateľ prípustnosť dovolania odvodil okrem iného z , pričom namietal prekvapivosť rozhodnutia odvolacieho súdu, nedostatky dokazovania a nedostatočné odôvodnenie.

1 5 . Dovolateľ primárne v rámci dovolania namietal, že odvolací súd pri stanovení hodnoty vyvlastnených nehnuteľností vychádzal zo znaleckého posudku Ing. S., ktorá určila všeobecnú hodnotu vyvlastňovaného pozemku na 16.732,50 Eur (pri jednotkovej hodnote 86,25 Eur/m2), ktorá stanovila hodnotu nehnuteľnosti podľa vyhlášky č. v platnom znení, t. j. v znení vyhlášky č. , ktorá nadobudla účinnosť 1. septembra 2017, pričom zdôraznil, že danou novelou došlo k úprave koeficientov vstupujúcich do ocenenia pozemkov, čo považoval za neprípustnú retroaktivitu, keďže znalkyňa oceňovala pozemok spätne, ku dňu vyvlastnenia (k 4. aprílu 2016).

16. Dovolací súd uvádza, že k základným princípom vymedzujúcim kategóriu právneho štátu, ktorým je aj Slovenská republika (porovnaj ), patrí princíp ochrany dôvery občanov v právo a s tým súvisiaci princíp zákazu spätnej účinnosti (retroaktivity) právnych noriem. Hoci zákaz retroaktivity právnych noriem je v článku 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd výslovne upravený len pre oblasť trestného práva (podľa uvedeného ustanovenia trestnosť č inu s a posudzuje a trest s a ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný, a neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie), je nutné z článku 1 vyvodiť pôsobenie tohto zákazu aj pre ďalšie odvetvia práva (porovnaj nález Ústavného súdu ČR zo 4. februára 1997 sp. zn. , publikovaný pod č. a uverejnený v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu, zväzok 7, nález č. 13). Akcent kladený na zákaz retroaktivity právnych noriem ako na jeden zo základných prvkov právneho štátu pramení z požiadavky právnej istoty. Zákaz retroaktivity spočíva v tom, ž e podľa súčasnej právnej normy zásadne nie je možné posúdiť ľudské správanie, právne skutočnosti alebo právne vzťahy, ktoré sa uskutočnili skôr, než právna norma nadobudla účinnosť. Zákaz retroaktivity právnych noriem vychádza z princípu, podľa ktorého každý musí mať možnosť vedieť, ktoré konanie je zakázané, aby mohol za porušenie tohto zákazu niesť zodpovednosť. Tento zákaz súvisí i s funkciou právnych noriem, ktoré svojim adresátom ukladajú, ako s a majú správať p o ic h účinnosti, a preto zásadne platí len do budúcnosti. Retroaktivita má totiž za následok, že v čase, keď subjekt právne významne koná nemôže vedieť, aké právne dôsledky jeho správanie vyvolá podľa budúceho retroaktívneho právneho predpisu.

17. Problematiky zákazu retroaktivity právnych noriem sa dotkol už Ústavný súd ČSFR vo svojom náleze z 10. decembra 1992 sp. zn. (pozri Zbierka uznesení a nálezov Ústavného súdu ČSFR, 1992, č. 15), v ktorom uviedol, že princípy právneho štátu vyžadujú p r i každom možnom prípade retroaktivity je j výslovné vyjadrenie v ústave alebo v zákone s c ieľom vylúč iť možnosť retroaktívnej interpretácie zákona a zároveň vyžadujú v zákone vyriešiť s retroaktivitou späté dôsledky tak, aby nadobudnuté práva boli riadne chránené. Neprípustnosť retroaktivity a retroaktívneho výkladu právnych noriem zdôraznil Ústavný súd Slovenskej republiky v náleze , podľa ktorého k znakom právneho štátu neoddeliteľne patrí princíp právnej istoty a ochrany dôvery občana v právo; tento postup zahŕňa zákaz retroaktivity právnych noriem, resp. ich retroaktívneho výkladu.

18. Rovnako sa ani právo EÚ neaplikuje retroaktívne, teda pokiaľ to jasne nevyplýva z výslovného ustanovenia (príslušnej právnej normy EÚ), ktoré by tvrdilo opak. Nová hmotnoprávna úprava práva EÚ sa všeobecne neaplikuje na situácie, ktoré nastali pred nadobudnutím účinnosti novej právnej úpravy. Súdny dvor EÚ preto v tomto ohľade zakazuje, aby nová právna úprava založila svoje právne účinky pre obdobie pred svojou vlastnou publikáciou (porovnaj napr. rozsudok z 25. januára 1979, Racke, 98/78, Recueil, s. 69, bod 20; rozsudok z 25. januára 1979, Decker, 99/78, Recueil, s. 101, bod 3; rozsudok z 29. apríla 2004, Sudholz, C-17/01, Recueil, s. I-4243, bod 33).

19. Vzhľadom na vyššie uvedené pokiaľ odvolací súd svoje rozhodnutie založil na znaleckom posudku Ing. S. č. 11/2020, ktorá určila všeobecnú hodnotu vyvlastňovaného pozemku spätne, ku dňu vyvlastnenia (k 4. aprílu 2016) podľa vyhlášky č. v platnom znení, t. j. v znení vyhlášky č. , ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. septembra 2017, argumentoval nesprávne. Pretože ak znalec v znaleckom posudku vo veci aplikoval platnú a účinnú vyhlášku č. v platnom

znení, t. j. v znení vyhlášky č. , ktorá nadobudla účinnosť dňa 1. septembra 2017, t. j. právnu úpravu účinnú v čase vypracovania znaleckého posudku (v r. 2020) na oceňovanie nehnuteľnosti spätne k dátumu 4. apríla 2016 a zároveň uvedená vyhláška neobsahovala žiadne prechodné ustanovenia (ako sám odvolací súd poznamenal v bode 41. svojho rozhodnutia) postupoval retroaktívne, pretože právna úprava zavedená vyhláškou č. v znení vyhlášky č. nemohla mať účinky okamžitej aplikability. Princíp okamžitej aplikability sa totiž viaže predovšetkým na procesné právo, kde určuje okamžitú použiteľnosť nových procesných predpisov () na existujúce a prebiehajúce súdne konania. Znalci sa s otázkou okamžitej aplikability stretávajú pri posudzovaní časovej pôsobnosti pri dokazovaní, keď znalecký posudok musí byť v súlade s procesnými pravidlami aplikovanými v reálnom čase súdneho konania.

20. Pokiaľ ide o vyvlastnenie a postup v takomto konaní, do 30. júna 2016 sa postupovalo podľa Stavebného zákona, predovšetkým jeho piatej časti ( a nasl.); od 1. júla 2016 otázku vyvlastnenia upravuje o vyvlastňovaní pozemkov a stavieb a o nútenom obmedzení vlastníckeho práva k nim. Ak sa vyvlastňovacie konanie začalo pred 1. júlom 2016 a do tohto dátumu sa právoplatne neukončilo, v zmysle prechodného ustanovenia sa dokončilo podľa predpisu účinného do 30. júna 2016 (a teda podľa Stavebného zákona).

20.1. Podľa § 111 ods. 1, 2 Stavebného zákona vyvlastnenie sa uskutočňuje za náhradu. Ak sa náhrada za vyvlastňovanú nehnuteľnosť poskytuje v peniazoch, určuje sa jej primeranosť podľa trhovej ceny určenej znaleckým posudkom. Na účely tohto zákona sa za trhovú cenu nehnuteľnosti považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite.

20.2. Podstatou poskytnutia náhrady za vyvlastňovanú nehnuteľnosť je to, aby vlastník (vyvlastňovanej) nehnuteľnosti dostal spravodlivú finančnú náhradu; táto náhrada sa premieta do trhovej ceny nehnuteľnosti, za ktorú sa považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v tom istom čase, v tom istom mieste a v porovnateľnej kvalite (§ 111 ods. 2 Stavebného zákona). Nehnuteľnosť sa pri vyvlastnení oceňuje ku dňu vyvlastnenia - vydania rozhodnutia o vyvlastnení; uvedené vyplýva u ž a j z toho, že náležitosťou rozhodnutia o vyvlastnení v zmysle § 114 ods. 2 písm. b) Stavebného zákona je aj náhrada za vyvlastnenie, spôsob jej náhrady. Náhrada za vyvlastnenie by tak mala zodpovedať trhovej cene v rozhodnom čase, ktorým je práve (a jedine) deň vyvlastnenia.

20.3. Primeranosť náhrady v č as e vyvlastnenia (prechodu vlastníctva) takto zaručuje, že náhrada zodpovedá nákladom vlastníka vyvlastňovaného (resp. vyvlastneného) pozemku na obstaranie porovnateľnej nehnuteľnosti (porovnateľná kvalita, obdobné miesto) v tom istom čase. Ocenenie nehnuteľnosti k dátumu vyvlastnenia zaručuje, že vlastník nehnuteľnosti nie je dotknutý kolísaním ceny nehnuteľnosti v čase od začatia procesu plánovania vyvlastňovacieho konania a a n i v č a s e po vyvlastnení, ktoré môže byť ovplyvnené špekulatívnymi zámermi súvisiacimi s (budúcou) výstavbou, ale a j znížením hodnoty nehnuteľnosti v dôsledku obmedzení vyvolaných práve účelom, pre ktorý k vyvlastneniu dochádza. Nemožno opomenúť, že vyvlastnenie je nútený prechod vlastníckeho práva; vyvlastnenie je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu ( ), pričom nútenému vyvlastneniu predchádza prípadné konanie o dohode o prevode nehnuteľnosti.

20.4. Uvedenému v o vzťahu k možnej aplikácii neskoršej právnej úpravy spôsobu stanovenia ceny nehnuteľnosti zodpovedá ocenenie nehnuteľnosti k rozhodnému dňu (ku dňu vyvlastnenia) za podmienok platných v čase vyvlastnenia.

20.5. Použitie neskoršej právnej úpravy na neprospech vlastníka vyvlastňovanej nehnuteľnosti za použitia limitujúcich faktorov a modifikovaných kritérií by znamenalo rozpor s princípmi právneho štátu. Nedochádzalo by totiž k oceneniu nehnuteľnosti v rozhodnom čase (v čase vyvlastnenia) z dôvodu aplikácie podmienok ustanovených neskorším právnym predpisom. Iba skutočnosť, že vlastník nehnuteľnosti s ohodnotením nehnuteľnosti premietnutým v rozhodnutí o vyvlastnení nesúhlasí a v

súdnom konaní uplatňuje ústavné právo na súdnu ochranu, nemôže byť pôvodnému vlastníkovi vyvlastnenej nehnuteľnosti na ťarchu. Náhrada za vyvlastnenie nemôže byť v neskoršom súdnom konaní (mimochodom v prejednávanej veci iniciovanom v máji 2017), stanovená inak, ako by bola stanovená v čase vydania rozhodnutia o vyvlastnení, ak by bola hodnota nehnuteľnosti ocenená správne.

21. Inými slovami v posudzovanej veci došlo vzhľadom na odvolacím súdom zvolený znalecký posudok k situácii, keď nehnuteľnosť bola znalcom oceňovaná spätne podľa platných a účinných noriem v čase vypracovania znaleckého posudku; uvedený postup m á znaky retroaktivity, ktorá je v rozpore s princípom vyvlastnenia, a teda, aby vlastník (vyvlastňovanej) nehnuteľnosti dostal spravodlivú finančnú náhradu; zodpovedajúcej trhovej cene nehnuteľnosti, za ktorú sa považuje cena rovnakej alebo porovnateľnej nehnuteľnosti v čase, mieste a porovnateľnej kvalite ako má vyvlastňovaná nehnuteľnosť v č ase vyvlastnenia. Odvolacím súdom akceptované oceňovanie nehnuteľností má za následok, že v čase, keď došlo k vyvlastneniu nehnuteľností nemôžu vedieť „strany vyvlastňovacieho procesu“, podľa akej právnej úpravy bude v budúcnosti eventuálne ocenená nehnuteľnosť v závislosti od vývoja právnej úpravy oceňovania nehnuteľností. Dochádza tak k nepredvídateľnosti a narúšaniu právnej istoty, keď hodnota nehnuteľnosti je závislá od budúceho právneho predpisu.

22. Z dôvodov vyššie uvedených dovolací súd konštatuje existenciu vady zmätočnosti v zmysle spočívajúcu vo vadách v procese dokazovania v rozsudku odvolacieho súdu. 23. Dovolateľ uplatnil aj dovolací dôvod podľa a nastolil právnu otázku, uvedenú v bode 3.2.2. tohto rozhodnutia.

24. K nastolenej právnej otázke dovolací súd dodáva, že rozhodovacia prax najvyššieho súdu je ustálená v tom, že ak v konaní došlo k procesnej vade uvedenej v , dovolaním napadnuté rozhodnutie je potrebné zrušiť bez toho, aby sa dovolací súd zaoberal správnosťou právnych záverov, a teda námietkou dovolateľa o nesprávnom právnom posúdení veci v zmysle , na ktorom spočíva zrušované rozhodnutie odvolacieho súdu. Totiž v prípade dôvodne namietanej vady zmätočnosti ide o procesnú nesprávnosť, pri ktorej je predčasné podrobiť napadnuté rozhodnutie meritórnemu dovolaciemu prieskumu (porovnaj sp. zn. , , , , , ).

25. Vzhľadom na vyššie uvedené je dovolanie žalobcu v tejto časti nielen prípustné podľa , ale tiež dôvodné, lebo je v ňom opodstatnene uplatnený dovolací dôvod v zmysle .

26. Ak je dovolanie dôvodné, dovolací súd napadnuté rozhodnutie zruší ( ). Ak dovolací súd zruší napadnuté rozhodnutie, môže podľa povahy veci vrátiť vec odvolaciemu súdu alebo súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, zastaviť konanie, prípadne postúpiť vec orgánu, do ktorého právomoci patrí ( ). Najvyšší súd v súlade s týmito ustanoveniami zrušil rozsudok odvolacieho súdu (v časti) a vec mu vrátil na ďalšie konanie, majúc za to, že náprava zrušením len rozhodnutia odvolacieho súdu je v tomto prípade možná i postačujúca ( ).

27. Nad rámec (obiter dictum) dovolací súd uvádza, že zrušil napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu vo výroku o trovách konania, ako závislý výrok o trovách konania (II. výrok), avšak dáva do pozornosti odvolacieho súdu možnosť rozhodnúť o trovách konania v prípade, ak je nárok závislý od znaleckého posudku alebo úvahy súdu odchylne od ustanovenia , v ktorej súvislosti poukazuje dovolací súd na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, zo 4. februára 2021 publikovaný v Zbierke nálezov a uznesení Ústavného súdu Slovenskej republiky pod č. 12/2021 s nasledujúcou právnou vetou: „Zmyslom novej právnej úpravy nebola snaha zákonodarcu sa pri rozhodovaní o náhrade trov konania koncepčne celkom odchýliť od pravidla pôvodne vyjadreného v . Záver súdu absolútne vylučujúci osobitný režim posudzovania úspechu v konaní a nárokov na náhradu trov v prípadoch, keď výška plnenia závisela od znaleckého posudku alebo úvahy súdu, nemožno akceptovať a takáto interpretácia súdom nie je v súlade s .“

28. Ak bolo rozhodnutie odvolacieho súdu zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, rozhodne tento súd o trovách pôvodného a dovolacieho konania ( a ).

29. Toto rozhodnutie prijal senát najvyššieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.