Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/45/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Andrey Galdunovej a sudkýň JUDr. Zuzany Stolárovej a JUDr. Viktórie Midovej v spore žalobcov v 1. rade: T. V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom: M. R., Š. C., v 2. rade: Q. V. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom: M. W., Š. C., obaja zastúpení JUDr. Ing. Mariánom Vargom, so sídlom v Košiciach, Turgenevova 3, proti žalovanému: Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 8, IČO: 36038351, zastúpeného JUDr. Valéria Brečková, so sídlom v Snine, Ďaľkovská 470/14, v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva a o vzájomnej žalobe, o odvolaní žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Trebišov zo dňa 20. septembra 2019 sp.zn.

rozhodol:

P o t v r d z u je rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 20.septembra 2019 č.k. -239 vo výroku I., ktorým súd zamietol žalobu a vo výroku II. o trovách konania.

M e n í rozsudok Okresného súdu Trebišov zo dňa 20.septembra 2019 č.k. -239 vo výroku III., ktorým súd rozhodol o vzájomnej žalobe tak, že vzájomnú žalobu zamieta.

Žalobcom v konaní o vzájomnej žalobe p r i z n á v a voči žalovanému trovy prvoinštančného konania v plnom rozsahu.

Žiadna zo strán sporu n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Trebišov (ďalej aj súd prvej inštancie alebo súd) rozsudkom zo dňa 20.9.2019 č.k. -239 rozhodol nasledovne :

I. Žalobu žalobcov súd zamieta.

II. Žalovanému priznáva nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%.

III. O vzájomnej žalobe žalovaného súd rozhodol nasledovne: Určuje, že žalovaný Slovenská republika, v zastúpení Lesy Slovenskej republiky, š. p., IČO: 36 038 351 so sídlom Námestie SNP 8, 975 66 Banská Bystrica je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. Hrčeľ ako parc. č. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 55 328 m2, parc. Č.. XXXX/X

- lesný pozemok o výmere 88 006m2, parc. Č.. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 23 364m2, parc. č. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 59 725m2, parc. č. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 94 706m2 v podiele 1/1 k celku, zapísaných na LV č. XXX k. ú. Hrčeľ ako parc. č. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 1 091m2, parc. č. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 21 743m2 v podiele 1/1 k celku a zapísaných na LV č. XXX (predtým LV č. XXX) k. ú. Hrčeľ ako parc. č. XXXX - orná pôda o výmere 1 633m2, parc. č.

XXXX - orná pôda o výmere 9 909m2, parc. č. XXXX - trvalý trávny porast o výmere 357m2, parc. č. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 4 608m2, parc. č. XXXX - lesný pozemok o výmere 17 031m2, parc. č. XXXX - lesný pozemok o výmere 4 306m2, parc. č. XXXX - trvalý trávny porast o výmere 1674m2, parc. č. XXXX - lesný pozemok o výmere 11 927m2, parc. č. X XXX - lesný pozemok o výmere 5 592m2, parc. č. XXXX - lesný pozemok o výmere 8 064m2, parc. č. XXXX - lesný pozemok o výmere 18 422m2, parc. č. XXXX/X - lesný pozemok o výmere 68 079m2 v podiele 1/1 k celku.

IV. Žalovanému v konaní o vzájomnej žalobe priznáva voči žalobcom nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Vychádzal z pôvodnej žaloby, ktorou sa právny predchodca žalobcov, otec L. U., domáhal určenia, že je výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v duplicitnom vlastníctve v prospech neho a žalovaného (nehnuteľnosti citované v žalobe zapísané na LV č. XXX, LV č. XXX, predtým LV č. XXX a LV č. XXX k.ú. Hrčeľ), pričom svoje vlastnícke právo odôvodnil titulom vydržania v zmysle o notároch a notárskej činnosti (ďalej len Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, konkrétne deklarovaného notárskymi zápisnicami č. N 471/2009, N 192/2010, N 643/2011, na základe ktorých bolo v katastri nehnuteľnosti zapísané vlastnícke právo v prospech jeho osoby. Nakoľko však k tým istým nehnuteľnostiam je v KN zapísané duplicitne vlastníctvo aj žalovaného, a to na základe rozhodnutia konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 zo dňa 2.12.1946 o konfiškovaní majetku právnych predchodcov žalobcu Y.. U. U., I. Y., rodená U., R. U., Z. U., Z. R., rodená U., U. U. a manželka W., E. Y., žiadal o predmetné určenie, keďže celý proces konfiškácie majetku jeho právnych predchodcov spochybňoval a nadobudnutie vlastníckeho práva žalovaného na základe toho popieral. L. U. ako pôvodný žalobca dňa 27.12.2018 zomrel, na základe čoho do konania namiesto neho vstúpili jeho synovia, o čom súd rozhodol uznesením zo dňa 18.2.2019, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 12.3.2019. Žalobcovia žiadali zmenu petitu žaloby, ktorú súd pripustil na pojednávaní dňa 17.4.2019, na základe čoho sa domáhali určenia, že nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, patria do dedičstva po ich nebohom otcovi L. U., nar. XX.X.XXXX a zomr. 27.12.2018. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť, pretože sa považuje za právoplatného vlastníka predmetných nehnuteľností a nakoľko vlastníctvo k týmto nehnuteľnostiam je v KN zapísané duplicitne, vzniesol v konaní vzájomnú žalobu a žiadal, aby súd určil, že vlastníkom nehnuteľností sú Lesy Slovenskej republiky, š.p. Banská Bystrica, t.j. žalovaný.

3. Z pripojeného dedičského spisu sp. zn. súd skonštatoval, že sa začalo konanie vo veci prejednania novoobjaveného majetku po poručiteľovi L. U., zomrelom 27.12.2018, na základe návrhu jeho synov- žalobcov v tomto konaní. Predmetom vyporiadania by mali byť nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom tohto súdneho konania.

4. Z LV č. XXX k. ú. Hrčeľ súd konštatoval, že za vlastníka nehnuteľností zapísaných ako parc. č. XXXX/ X lesné pozemky o výmere 55 328, parc. č. XXXX/X lesné pozemky vo výmere 89 006, parc. č. XXXX/X lesné pozemky o výmere 23 364, parc. č. XXXX/X lesné pozemky vo výmere 59725, parc. č. 1097/4 lesné pozemky vo výmere 94 706 sú zapísaní duplicitne právny predchodca žalobcov L. U. titulom Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam (zákon č. 323/92 Zb.) N471/2009 v podiele 6/12, Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam N643/2011 v podiele 1/12, Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam N192/10 v podiele 5/12, ako aj žalovaný Slovenská republika v Správe Lesy Slovenskej republiky, š. p., Banská Bystrica titulom Rozhodnutia konfiškačnej komisie č. j. kom. 102/46-VII. zo dňa 02.12.1946. Z LV č. XXX k. ú. Hrčeľ konštatoval, že nehnuteľnosti zapísané ako parc. č. XXXX/X lesné pozemky vo výmere 19071m2, parc. č. XXXX/X lesné pozemky vo výmere 21743m2 sú zapísané duplicitne vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcu L. U. v podiele 3/9 na základe Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam N471/2009, v podiele 1/9 na základe Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k hnuteľnostiam N643/2011 a v podiele 5/9 titulom Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam N192/10. Vlastnícke právo žalovaného Slovenská republika, v Správe Lesy Slovenskej republiky, š. p, Banská Bystrica v celosti je zapísané titulom Rozhodnutia konfiškačnej komisie č. j. kom. 102/46-VII. zo dňa 02.12.1946. Napokon z LV č. XXX k. ú. Hrčeľ konštatoval, že nehnuteľnosti zapísané ako prac. č. 1047 orná pôda vo výmere 1 633m2, parc. č. XXXX orná pôda vo výmere 9 909m2, parc. č. XXXX trvalé trávne porasty o výmere 357m2, parc. č. XXXX/X lesné pozemky vo výmere 4 608m2, parc. č. XXXX lesné pozemky vo výmere 17 031m2, parc. č. XXXX lesné pozemky vo výmere 4 306m2, parc. č. XXXX trvalé trávne porasty o výmere 1674m2, parc. č. XXXX lesné pozemky o výmere 11 927m2, parc. č. XXXX lesné pozemky o výmere 5 592m2, parc. č. XXXX lesné pozemky o výmere 8 064m2, parc. č. XXXX lesné pozemky o výmere 18 422m2, parc. č.

XXXX/X lesné pozemky o výmere 68 079m2 sú zapísané vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcov L. U. v podiele 1/6 titulom Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam N643/2011 a v podiele 5/6 titulom Osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam N192/2010 a duplicitne vo vlastníctve Slovenskej republiky v podiele 6/6 v Správe Lesy Slovenskej republiky, š. p., Banská Bystrica a Slovenský pozemkový fond, Bratislava titulom Rozhodnutia konfiškačnej komisie č. j. kom. 102/46-VII. zo dňa 02.12.1946.

5. Z notárskej zápisnice N471/2009 spísanej notárom JUDr. Alexandrom Demeterom dňa 05.01.2010 súd konštatoval, že L. U., otec žalobcov Osvedčením o prehlásení účastníkov o nadobudnutí vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam na základe vydržania podľa z. č. získal titulom vydržania vlastnícke právo k nehnuteľnostiam zapísaným aj na LV č. XXX k. ú. Hrčeľ pod B7 v podiele 6/12 a na LV č. XXX pod B7 v podiele 3/9. V osvedčeniach sa uvádza, že L. U. je jediným právnym nástupcom po právnych predchodcoch vymenovaných v Osvedčení (W. U., rod. Y., U. U. (manželka W. E.. Y.), U. E., rod. R.Á., B. U., prehlásil, že je jediným právnym nástupcom po týchto právnych predchodcov vzhľadom na to, že títo zomreli v období holokaustu, nie sú k dispozícii ich úmrtné listy a neboli vyhlásení za mŕtvych, preto po nich nebolo možné zahájiť dedičské konanie. Nezávisle na týchto skutočnostiach sa považuje za vlastníka týchto pozemkov od konca r. 1990. Do držby pozemkov vstúpil najneskôr od 01.01.1991, kedy začala plynúť desaťročná vydržacia lehota, ktorá uplynula dňa 01.01.2001, kedy sa stal vlastníkom pozemkov zo zákona. Účinky vydržania s vlastníckymi následkami nastali dňa 01.01.2001. Z notárskej zápisnice N192/2010 zo dňa 04.08.2010 spísanej na notárskom úrade JUDr. Alexandra Demetera súd konštatoval, že L. U. (otec žalobcov) ako účastník urobil prehlásenie u notára, ktorý vydal Osvedčenie o prehlásení účastníka o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania podľa z. č. o tom, že je vlastníkom aj nehnuteľností zapísaných na LV č. XXX k. ú. Hrčeľ pod B1, B2, B3, B4, B5, B6 v 6/12 v pomere k celku, LV č. XXX k. ú. Hrčeľ pod B1, B2, B3, B4, B5, B6 v 6/9 v pomere k celku, lebo sa považuje za vlastníka týchto pozemkov najneskôr od konca r. 1990, kedy sa dozvedel o právnych skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že jeho právni predchodcovia (vymenovaní v osvedčení) zomreli v období holokaustu, úmrtné listy po nich nie sú k dispozícii, nebolo možné zahájiť dedičské konanie po nich, považuje sa za vlastníka týchto nehnuteľností najneskôr od konca r. 1990, kedy sa dozvedel o právnych skutočnostiach vyššie uvedených. Do držby pozemkov vstúpil najneskôr od 01.01.1991, vtedy mu začala plynúť desaťročná vydržacia lehota, ktorá k 01.01.2001 uplynula a týmto dňom sa stal vlastníkom pozemkov zo zákona. V citovanom Osvedčení sú uvedené aj ďalšie nehnuteľnosti, ktoré ale nie sú predmetom tohto konania a napokon z notárskej zápisnice N643/2011 spísanej notárom L.. R. Y. dňa 03.02.2012 súd konštatoval, že na základe nej vydal Osvedčenie o prehlásení účastníka L. U. (otca žalobcov) o nadobudnutí vlastníctva k nehnuteľnostiam na základe vydržania podľa z. č. s tým, že nadobudol vlastnícke právo titulom Osvedčenia okrem iného aj k nehnuteľnostiam zapísaným na LV č. XXX (t. č. LV č. XXX) pod B1 v 1/6 v pomere k celku, LV č. XXX pod B1 v podiele 1/9 v pomere k celku, LV č. XXX pod B1 v pomere 1/12 v pomere k celku. Ide nehnuteľnosti Ž. T., rod. U., ktorá bola vedená ako vlastníčka týchto nehnuteľností a je dcérou U. U. R. W. U., E.. Y., všetci naposledy bytom Hrčeľ, č. s. 3. Jediným právnym nástupcom Ž. T. je on, účastník konania, právom nebohého otca B. U., brata vyššie uvedenej účastníčky. Do držby pozemkov vstúpil najneskôr dňa 01.01.1991 po spoločenských zmenách vo vtedajšom Československu, kedy si uvedomil, že má zákonný nárok aj na nehnuteľnosti, ktoré sú v notárskej zápisnici citované. Začala mu plynúť desaťročná vydržacia lehota, ktorá uplynula dňa 01.01.2001, kedy sa stal vlastníkom pozemkov zo zákona. Účinky vydržania s vlastníckymi následkami nastali dňa 01.01.2001. V tejto notárskej zápisnici sú citované aj iné nehnuteľnosti, ktoré však nie sú predmetom tohto konania.

6. Z rozhodnutia konfiškačnej komisie č. j. 104/1946 zo dňa 02.12.1946 súd zistil, že konfiškačná komisia zriadená podľa nar. č. 104/1946 v znení nar. č. 64/46 Sb. rozhodla na svojom zasadnutí, že Y.. U. U., I. U.Č., E.., R. U., Z. U., Z. R., E.. U., U. U. a manželka W., rod. Y. t. č. na neznámom mieste sú osobami maďarskej národnosti. V dôsledku toho podľa písm. b/ ods. 1 a ods. 10 citovaného nariadenia, pokladá sa ich poľnohospodársky majetok v okrese Trebišov za skonfiškovaný dňom 01.03.1945. V rozhodnutí sa konštatuje, že podiel spoluvlastníčky Ž. T., E.. U. na predmetnom majetku sa nekonfiškuje, nakoľko v zmysle Rozhodnutia konfiškačnej komisie menovaná nespadá pod ust. §1 citovaného nariadenia. Z rozhodnutia vyplýva, že je konečné. Sťažnosť na Najvyšší Správny súd proti nemu nie je prípustná. V závere rozhodnutia sa konštatuje komu sa rozhodnutie doručovalo a pod bodom 14/ sú uvedení bývalí vlastníci: Y.. U. U.R. a spol., pod bodom 15/ Ž. T., E.. U..

7. Z výmeru ONV Trebišov - Pôdohospodársky referát č.: 611-24/6-1949, predmet vd. Ž. T., E.. U. - vykúp pozemkov zo dňa 11.07.1949 doručený na Krajský národný výbor v Košiciach dňa 30.07.1949 vyplýva, že Rada ONV v Trebišove rozhodla tak, že štát vykupuje podľa z. č. 46/1948 Sb. o novej pozemkovej reforme všetok nehnuteľný majetok vd. Ž. T., E.. U. v k. ú. Hrčeľ, menovite mpč. 600/1, 602/2, 600/4, 600/5, 511/1, 511/3, 511/4, 489/1, 489/3, 724/1, 724/2, 597/1,1091/4, 1097/3, náhrada za tento výkupový majetok bude rozhodnutá samostatne. V závere výmeru je konštatované, že o týchto skutočnostiach sa upovedomuje vdova Ž. T., rod. Markovičová (pod bodom č. 1). Rozhodnutím KNV - Poľnohospodársky referát v Košiciach zn. 611/11-27/9-1950-IX.-5e, vec: Rozhodnutie o prídelu majetku vd. Ž. T. v k. ú. Hrčeľ podľa z. č. 46/1948 Sb. zo dňa 27.09.1950 bolo rozhodnuté o tom, že majetok vo výmere 8,6 ha z dôvodov verejného záujmu po vdove Ž. T. bol pridelený do vlastníctva n.p. Československé štátne lesy a úhrada zaň bude určená dodatočne. Ako ďalej vyplýva zo zápisnice pracovnej skupiny pre Pozemkovú reformu v Košiciach sz:186.4/63-1950 vo veci vlastníčky vdovy Ž.D. T., E.. U., k. ú. Hrčeľ, pracovná skupina v zastúpení Povereníctva pôdohospodárstva dňa 13.04.1950 v Hrčeli rozhodla o tom, že nehnuteľnosti, ktoré boli vykúpené štátom, boli prevzaté štátom ku dňu 13.04.1950.

8. Súd zhodnotil, že je daný naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam, keďže tieto sú v KN zapísané duplicitne vo vlastníctve právneho predchodcu žalobcov a tiež vo vlastníctve žalovaného, takže bez určujúceho výroku súdu zmenu zápisu v KN nie je možné dosiahnuť.

9. Vec právne posúdil podľa , , , , Notárskeho poriadku, platného a účinného ku dňu vyhotovenia osvedčení - 5.1.2010, 4.8.2010 a 3.2.2012.

10. Súd všeobecným spôsobom vysvetlil inštitút vydržania ako originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva, ohľadne ktorého k zákonným predpokladom vydržania patrí spôsobilý subjekt vydržania, spôsobilý predmet vydržania, oprávnenosť a nepretržitosť trvania držby a uplynutie vydržacej lehoty s tým, že po splnení zákonom stanovených podmienok vydržania sa oprávnený držiteľ stáva vlastníkom veci. Vlastnícke právo sa v takomto prípade nadobúda uplynutím vydržacej lehoty nie konštitutívnym rozhodnutím štátneho orgánu, avšak na preukázanie vlastníctva je potrebný určitý procesný postup, teda deklarovanie nového právneho stavu verejnou listinou. V praxi ide o určenie vlastníckeho práva podľa , osvedčenie vyhlásenia o vydržaní podľa NP a rozhodnutie správneho orgánu podľa a o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov.

11. Osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu formou notárskej zápisnice musí obsahovať obligatórne náležitosti uvedené v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/. Z pôvodného znenia §63 účinného od 01.01.1993 bol zrejmý zámer zákonodarcu, a to maximálny dôraz na riešenie nedoložených právnych vzťahov k nehnuteľnostiam. Jedinou obligatórnou náležitosťou bolo vyhlásenie účastníka o splnení podmienok vydržania. K splneniu ďalšej podmienky - prípadne doložiť vyhlásenie dotknutého vlastníka nehnuteľnosti a obecného úradu, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, že nemajú ku vzniku uvedeného práva občana výhrady - prevládal v notárskej praxi názor, že vyhlásenie dotknutého vlastníka má byť doložené v prípade známych vlastníkov a obecný úrad by sa mal vyjadriť vždy. Novela z. č. znamenala podľa dôvodovej správy „sprísnenie podmienok osvedčovania vydržania“, a to s dôrazom na práva osôb, ktorým posledný zápis v KN preukazuje vlastnícke právo k nehnuteľnosti alebo právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ich právnych nástupcov, právnických osôb príslušných na správu nehnuteľností alebo majúcich právo nakladať s nehnuteľnosťami. Obligatórne vyjadrenie týchto subjektov a tiež vyjadrenie obce, v ktorej katastri sa nehnuteľnosť nachádza sa stali predpísanou súčasťou vyhlásenia účastníka (prílohou), bez ktorých nemôže notár osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vydať. Všetky osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva v prospech otca žalobcov boli vydané na základe vyššie uvedeného znenia notárskeho poriadku, preto súd skúmal, či bol dodržaný zákonom vyžadovaný postup, a či boli splnené aj predpoklady vydržania, na základe ktorých mohlo k takémuto osvedčeniu o vydržaní vlastníckeho práva v prospech L. U. dôjsť.

12. Osvedčenie vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu muselo mať formu notárskej zápisnice a muselo obsahovať všeobecné náležitosti notárskej zápisnice podľa a vyhlásenie účastníka, že splnil podmienky vydržania podľa osobitného predpisu ( ), najmä okolnosti odôvodňujúce začatie oprávnenej

držby, trvanie a nepretržitosť držby. Okolnosťami odôvodňujúcimi začatie oprávnenej držby sú také skutočnosti, ktoré konkrétne nasvedčujú, že držiteľ mohol nehnuteľnosť objektívne považovať za svoje vlastníctvo. Začatie oprávnenej držby je odvodené od tzv. právneho (nadobúdacieho titulu), tým je napríklad právny úkon neplatný pre nedodržanie predpísanej formy alebo z iných dôvodov, ktorý však držiteľovi mohol vyvolať stav dobromyseľnosti, že mu vlastnícke právo patrí, teda že nadobúdací titul riadne existuje. Konštatovanie splnenia desaťročnej vydržacej doby musí byť založené na nepretržitom trvaní oprávnenej držby, ktorú možno chápať len tak, že po celý čas držiteľ nehnuteľnosť fakticky ovládal a trvali okolnosti zakladajúce jej oprávnenosť. V tejto súvislosti treba uviesť, že podľa uhorského obyčajového práva platného na území Slovenska do 31.12.1950 platili iné vydržacie doby.

13. Súd ďalej v bodoch 54. až 57. všeobecným spôsobom zhodnotil, kto sa považuje za držiteľa, čo znamená faktické ovládanie veci, význam dobromyseľnosti pri držbe a tiež, že oprávnená držba musí byť nepretržitá po dobu zákonom ustanovenú vydržaciu dobu, pričom oprávnený držiteľ si do jej plynutia môže započítať vydržaciu dobu svojho oprávneného predchodcu a následne zhodnotil, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že v každej notárskej zápisnici absentuje vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností podľa osobitného predpisu (§ 63 písm. a/ č. 3 Notárskeho poriadku), pričom v týchto prípadoch ide o Slovenský pozemkový fond a Lesy Slovenskej republiky, š. p. Z listov vlastníctva v čase vydania notárskych osvedčení totiž vyplývalo, že za správcu osvedčovaných nehnuteľností je zapísaný Slovenský pozemkový fond a Lesy SR, š. p. (výpis z LV č. 926 zo dňa 29.01.2010, výpis z LV č. XXX zo dňa 02.09.2008, výpis z LV č. XXX zo dňa 29.01.2010 a výpis z LV č. XXX (dnes LV č. XXX) zo dňa 18.02.2010). Okrem toho notár vydal Osvedčenia bez toho, aby mal k dispozícii vyjadrenie príslušnej obce, v ktorej katastrálnom území sa nehnuteľnosť nachádza, že nemá výhrady k vzniku vlastníckeho práva otca žalobcov.

14. Súd konštatoval, že v súvislosti s držbou právneho predchodcu žalobcov (faktickým ovládaním veci a nakladaním s vecou ako s vlastnou) vznikli pochybnosti, ktoré v konaní neboli žalobcami odstránené a v tejto súvislosti ani navrhnuté dôkazy, ktoré by pochybnosti odstránili. V tejto súvislosti súd poukázal na to, že otec žalobcov v posledných sedemdesiatich rokoch nežil na území Slovenskej republiky, zdržiaval sa nepretržite v Izraeli, čo sám deklaroval aj v liste adresovanom Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, kancelárii ministra listom zo dňa 03.02.2017, v ktorom sa uvádza, že v Izraeli žije 69 rokov, preto súd nepovažoval za preukázanú tú skutočnosť, že otec žalobcov v období od 01.01.1991 do uplynutia vydržacej lehoty dňa 01.01.2001 fakticky ovládal predmetné nehnuteľnosti a nakladal s nimi ako s vlastnými, nakoľko podľa jeho vlastného tvrdenia sa nenachádzal na území Slovenskej republiky, ale dlhodobo žil v Izraeli, kde aj zomrel. Na vznik hmotnoprávnych následkov vydržania totiž podľa platného a účinného v čase vydania osvedčení o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam nepostačuje len uvedomenie si zákonného nároku (citácia uvedená vo všetkých notárskych zápisniciach vyššie uvedených), ale faktická moc nad nehnuteľnosťami a nakladanie s nimi ako s vlastnými. Tieto skutočnosti však žalobcami v konaní preukázané neboli, preto súd nemohol otca žalobcov v čase jeho smrti považovať za právoplatného vlastníka nehnuteľností titulom vydržania, na základe osvedčenia vydaného notárom v súlade s Notárskeho poriadku v minulosti. Nakoľko teda jeho vlastnícke právo k nim preukázané bez pochýb nebolo, žalobu žalobcov o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po ňom, musel súd zamietnuť.

15. V súvislosti so vzájomnou žalobou podanou podľa súd skúmal, či titul, na základe ktorého je žalovaný v KN zapísaný za vlastníka sporných nehnuteľností mohol založiť vlastnícke právo žalovaného k nim. Týmto titulom je Rozhodnutie konfiškačnej komisie č. j. 104/1946 zo dňa 02.12.1946. Žalobcovia spochybňovali právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia konfiškačnej komisie tvrdiac, že nemohlo nadobudnúť právoplatnosť, lebo nebolo zákonným spôsobom doručené všetkým dotknutým osobám, majetok ktorých sa ním mal skonfiškovať. S týmto konštatovaním žalobcov súd nesúhlasí. Súd nemal dôvod pochybovať o tom, že konfiškačné rozhodnutie bolo doručené dotknutým vlastníkom, lebo to vyplýva priamo z predmetného rozhodnutia, lebo podľa pokynu pod por. č. 14 bola daná dispozícia na doručovanie rozhodnutia vlastníkom konfiškačného majetku, t.j. pre Y.. U. U. a spol. a pod por.č. 15/ pre Ž. T., r. U.. Zo skutočnosti, že spôsob, akým sa doručenie tohto rozhodnutia vykoná, nie je uvedený pri dispozícií na doručovanie, nemožno vyvodiť vadnosť doručenia rozhodnutia, resp. ani jeho nedoručenie, pričom zo Správneho predpisu ani nevyplýva pre konajúci správny orgán povinnosť vyznačovať spôsob, akým sa doručovanie vykonáva ( vl. nar. č. 8/1928 Sb.). Rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané pred viac ako 70 rokmi, pričom od r. 1945 sa žalovaný považoval za vlastníka predmetných nehnuteľností na základe konfiškácie podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. Právna

istota osôb, ako aj zachovanie nevyhnutnej autority štátu vyžaduje, aby právoplatné rozhodnutie súdu alebo správneho orgánu, na základe ktorých určitá osoba nadobúda alebo je zbavená vlastníctva k veci, bolo nespochybniteľnou právnou skutočnosťou, majúcou účinky do budúcna, a to bez ohľadu na to, či písomné vyhotovenie takéhoto aktu doposiaľ existuje. V opačnom prípade by bolo možné uplatniť vady konania po neprimerane dlhej dobe a narušiť tak niekoľko desaťročí trvajúci právny stav. Povinnosť bremena tvrdenia a bremena dôkazu v rámci súdneho konania by tak nadmieru ospravedlniteľnú zaťažovala stranu, ktorá sa takým tvrdením dostala do dôkaznej núdze. Ak je určovacou žalobou napádaná (spochybňovaná) konfiškácia majetku (jej proces, účinky, zákonnosť), dôkazné bremeno v takomto prípade zaťažuje vlastníka konfiškovaného majetku, ktorý konfiškáciu spochybňuje, aby preukázal, že nie sú u neho dané zákonné podmienky pre konfiškáciu majetku. Žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, lebo svoje tvrdenie v tomto smere v konaní ničím nepreukázali.

16. Konfiškačné rozhodnutie príslušného správneho úradu o konfiškácii nebolo možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, ale len za rozhodnutie, ktoré deklarovalo, že podmienky pre konfiškáciu majetku právnych predchodcov žalobcov boli splnené, a že ich majetok bol dňom účinnosti nar. č. 104/1945 Sb. n., t. j. 01.03.1945 skonfiškovaný. Ku konfiškácii majetku mohlo dôjsť len za splnenia zákonom stanovených podmienok, medzi ktoré patrilo aj právne účinné (právoplatné a vykonateľné) správne rozhodnutie o tom, či konkrétna osoba bola osobou maďarskej národnosti bez ohľadu na štátnu príslušnosť (§1 ods. 1 písm. b/ cit. nar.). V tejto prejednávanej veci rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo vydané, nadobudlo právoplatnosť, a teda došlo ku konfiškácii, pričom meritórnu správnosť aktu samého, súd nie je oprávnený skúmať. Nie je právne významné ani to, že žalovaný si svoje vlastnícke právo do KN dal zapísať až v r. 2012. Je totiž potrebné zdôrazniť, že vzhľadom na rôzne politicko-právne zmeny, od r. 1945 súčasný kataster nehnuteľností neodráža vždy reálny stav vlastníctva k pozemkom. V minulom období sa z rôznych dôvodov do pozemkových kníh nedostali niektoré konfiškačné rozhodnutia, pretože nebolo zákonnou povinnosťou zapísať konfiškáciu majetku do pozemnoknižnej vložky (viď znenie §3 ods. 1 č. 2 z. č. 90/1947 Sb. n. o pozemnoknižnom usporiadaní konfiškovaného nepriateľského majetku, podľa ktorého pozemnoknižné usporiadanie prináležalo pri poľnohospodárskom majetku konfiškovanému podľa nar. č. 104/1945 Sb. n. len Povereníctvu pôdohospodárstva a pozemkovej reformy).

17. Súd teda uzavrel, že ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát podľa nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. n. dochádzalo priamo zo zákona dňom jeho účinnosti, t. j. 01.03.1945. Táto skutočnosť nepochybne vyplýva z §1 tohto nariadenia. K zavŕšeniu samotného konfiškačného procesu bolo však potrebné v súlade s §1 ods. 7 citovaného nariadenia vydať individuálne rozhodnutie o tom, či sa konkrétna osoba považuje za osobu maďarskej národnosti podľa §1 ods. 1 písm. b/ tohto nariadenia, pričom takéto rozhodnutie nepodliehalo inštančnému preskúmaniu a možnosť podania odvolania proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie bola zavedená až novelou na základe nariadenia SNR č. 87/1947 Sb. n. s účinnosťou od 30.12.1948. O odvolaní rozhodoval potom Zbor povereníkov. Rozhodnutie správneho aktu mimo rámca správneho súdnictva nie je súd oprávnený preskúmať z hľadiska jeho vecnej správnosti, môže iba skúmať, či ide o správny akt, či nejde o paakt a či je správny akt vydaný v medziach právomoci príslušného správneho orgánu a či je právoplatný a vykonateľný. V rozhodnutí konfiškačnej komisie bolo uvedené, že právni predchodcovia žalobcov boli na neznámom mieste a že o rozhodnutí boli upovedomení.

18. Z dôvodov vyššie uvedených súd proces konfiškácie majetku právnych predchodcov otca žalobcov považoval za zákonný, perfektný a spôsobilý privodiť vznik vlastníckeho práva štátu k skonfiškovanému majetku, preto vzájomnej žalobe súd vyhovel v plnom rozsahu.

19. Pre úplnosť súd uviedol, že nehnuteľnosti, ktoré patrili v minulosti vdove Ž. T., konfiškácii nepodliehali, ako to vyplynulo z listinných dôkazov predložených žalovaným v konaní lebo tieto boli v minulosti štátom vykúpené za náhradu a boli štátom prevzaté k 13.4.1950, čo bolo žalovaným preukázané Zápisnicou pracovnej skupiny pre Pozemkovú reformu v Košiciach s.z. 186.4/63-1950. Tvrdenie žalovaného v tomto ohľade bolo preukázané aj Zoznamom skonfiškovaných lesných majetkov pridelených štátu - Podniku štátne lesy (str. 9) vyhotoveného Povereníctvom pôdohospodárstva a pozemkovej reformy, ako aj Zoznamom skonfiškovaných majetkov vo výmere 50 a nad 50 ha podľa obvodov pracovných skupín (por.č. 22 - majetky po Y.. U. U. a spol.).

20. Žalovaný v konaní preukázal, že po získaní vlastníckeho práva titulom konfiškácie sa štát ujal týchto nehnuteľností, prevzal ich a nakladal s nimi ako s vlastnými, teda sa správal ako skutočný vlastník na rozdiel od L. U., ktorý nikdy nevstúpil do oprávnenej a faktickej držby týchto nehnuteľností, nikdy tieto nehnuteľnosti, ktoré sú citované v notárskych zápisniciach fakticky neužíval a nejavil sa ako oprávnený držiteľ alebo vlastník týchto nehnuteľností, hoci vo vyhlásení o vydržaní vlastníckeho práva k nim to deklaroval. Na základe vyššie uvedených skutočností súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

21. Výrok o trovách konania odôvodnil ust. s tým, že v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po otcovi žalobcov, žalobcovia úspech nemali, a preto súd nárok na náhradu trov konania priznal žalovanému ako plne úspešnej strane v konaní. V konaní o vzájomnej žalobe mal úspech žalovaný, preto mu priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.

22. Proti predmetnému rozsudku podali žalobcovia v zákonnej lehote odvolanie, a to v jeho celom rozsahu z odvolacích dôvodov podľa , , , a . Po odcitovaní ust. a a zhodnotili, že súd prvej inštancie v rozpore s vykonanými dôkazmi v odôvodnení rozsudku uviedol skutočnosti, ktoré v konaní neboli preukázané, a to pod bodom 62. na strane 22 posledná veta „V rozhodnutí konfiškačnej komisie bolo uvedené, že právni predchodcovia žalobcov boli na neznámom mieste a o rozhodnutí boli upovedomení“. Ide zjavne o nepravdivé tvrdenie súdu, ktoré nebolo vôbec preukázané. Samotné rozhodnutie konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 zo dňa 2.12.1946 v skutočnosti vo svojom závere iba uvádza: „O tom upovedomujeme: 1/ Miestny národný výbor v Gerčeli s tým, aby priložený exemplár tohto rozhodnutia doručil bývalým vlastníkom, 2/ Okresný národný výbor v Trebišove, 3/ Daňový úrad v Sečovciach, 4/ Daňová správa v Sečovciach, 5/ Katastrálny meračský úrad v Sečovciach, 6/-10/ Pohrebníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy v Bratislave, odbory: 1/B, III/B, IV/B, V/B, VII/B, 11/ Pracovnú skupinu pre Pozemkovú reformu v Michalovciach, 12/ Správu majetkov pre Pozemkovú reformu v Bratislave, 13/ Osídľovací úrad v Bratislave, 14/ bývalých vlastníkov: Y.. U. U. a spol., 15/ vlastníka: Ž. T. E.. U., U.. Teda v žiadnom prípade neobstojí tvrdenie súdu, že právni predchodcovia žalobcov boli v rozhodnutí upovedomení. Z jazykového výkladu tejto vety v znení: O tom upovedomujeme iba vyplýva, že konfiškačná komisia na záver rozhodnutia uviedla, kto bude o tomto rozhodnutí upovedomený a nie, kto bol o rozhodnutí upovedomený, ako to mylne vykladá vo svojom odôvodnení rozsudku súd. Je aj právne nelogické, že právni predchodcovia žalobcov mohli byť o rozhodnutí upovedomení, keď sa v rozhodnutí konštatuje, že sa nachádzajú na neznámom mieste. Súd pri rozhodnutí dôkazov nevzal do úvahy dôkaz, z ktorého jednoznačne vyplýva, že k zavŕšeniu samotného konfiškačného procesu nikdy nedošlo. Ide o list prednostu Úradu ONV v Trebišove č.j. 15107/1946 zo dňa 28.7.1946, adresovaný Obvodnému úradu MNV vo Veľatoch vo veci Y.. U. U. a spol. - návrh na skonfiškovanie poľnohospodárskych nehnuteľností, komisia na svojom zasadnutí nemohla meritórne jednať z dôvodu, že osobné dáta spoluvlastníkov neboli známe, preto požiadala, aby v návrhu, ako i na osobnom popise boli presne udané u každého vlastníka a/ bydlisko, b/ štátna príslušnosť ku 1.9.1938, c/ a dostatočne uviesť, z akých príčin žiada MNV skonfiškovať nehnuteľnosti. V liste sa ďalej uvádza : Poľnohospodársky pozemok môže byť skonfiškovaný a/ u Maďarov, b/ Nemcov, c/ zradcov a nepriateľov slovenského a českého národa atď., následkom toho nepostačuje uviesť národnosť-žid-lebo na základe toho nemožno majetok skonfiškovať. V predmetnom rozhodnutí konfiškačnej komisii absentujú obligatórne osobné údaje právnych predchodcov žalobcov, a to ich bydlisko, štátna príslušnosť k 1.9.1938 a nie je ani dostatočne uvedené, z akých príčin žiada MNV skonfiškovať ich nehnuteľnosti. Je nepochybné, že konfiškácii a prechodu vlastníctva konfiškovaného majetku na štát podľa nariadenia č. 1041945 Zb. muselo v danom čase predchádzať individuálne rozhodnutie príslušného orgánu, na základe ktorého mali byť právni predchodcovia vyhlásení za osoby maďarskej národnosti a na základe ktorého malo súčasne dôjsť ku konfiškácii majetku týchto osôb. Takéto individuálne rozhodnutie príslušného orgánu, na základe ktorého mali byť právni predchodcovia žalobcov vyhlásení za osoby maďarskej národnosti, nebolo v rámci vykonaného dokazovania preukázané. Konštatácia súdu, že ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát podľa nariadenia č. 104/1946 Sb. dochádzalo priamo dňom účinnosti nariadenia, t.j. 1.3.1945 nemá v prejednávanej veci žiadny právny význam. Súd sa neodôvodnene zaoberal otázkou okamihu prechodu vlastníctva majetku dotknutých osôb na štát. Žalobcovia pritom svojou žalobou nikdy nespochybňovali okamih prechodu vlastníctva majetku dotknutých osôb na štát, ale žalobou spochybnili, či v danom prípade nastali účinky konfiškačného rozhodnutia ako takého. V danom prípade teda nespôsobilosť konfiškačného rozhodnutia je vyvolaná tým, že nedošlo k jeho riadnemu doručeniu, a teda nenastala právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 zo dňa

2.12.1946. V tejto súvislosti žalobcovia v dokazovaní pred súdom poukázali na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu z 31.12.1946 č.j. 1512/46, v ktorom súd uviedol, že aj na konfiškačné konania sa vzťahovali ustanovenia vl. nar. č. 8/1928 Sb. n. a podľa jeho § 72 ods. 2 doručenie bolo súčasťou správneho aktu. Súd prekvapivo v odôvodnení na strane 21 pod bodom 60 bez logickej nadväznosti na vykonávané dôkazy o žalobe žalobcov uvádza odôvodnenie svojho kladného rozhodnutia o vzájomnej žalobe žalovanej : V súvislosti so vzájomnou žalobou podanou podľa súd skúmal, či titul, na základe ktorého je žalovaný v KN zapísaný za vlastníka sporných nehnuteľností, mohol založiť vlastnícke právo žalovaného k nim. Týmto titulom je rozhodnutie konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 zo dňa 2.12.1946. Týmto chaotickým postupom súdu sa stalo jeho odôvodnenie rozsudku nezrozumiteľné. Súd v bode 60 svojho odôvodnenia pokračuje ďalej ničím nedoloženými chaotickými tvrdeniami, nemajúcimi oporu v skutkovom a právnom stave veci : Súd nemal dôvod pochybovať o tom, že konfiškačné rozhodnutie bolo doručené dotknutým vlastníkom, lebo to vyplýva priamo z predmetného rozhodnutia (poznámka žalobcov: z predmetného rozhodnutia to vôbec nevyplýva), lebo podľa pokynu pod por. c. 14 bola daná dispozícia na doručovanie rozhodnutia vlastníkom konfiškačného majetku, t.j. pre Y.. U. U. a spol. a pod por. c. 15 pre Ž. T. X.. U.. Zo skutočností, že spôsob, akým sa doručenie tohto rozhodnutia vykoná, nie je uvedený pri dispozícii na doručovanie, nemožno vyvodiť vadnosť doručenia rozhodnutia, resp. ani jeho nedoručenie, pričom zo správneho spisu ani nevyplýva pre konajúci správny orgán povinnosť vyznačovať spôsob, akým sa doručovanie vykonáva (§ 33 ods. 1 vl. nar. c. 8/1928 Zb.). Na tomto mieste už súd popiera sám seba, teda svoje iné tvrdenia, ktoré uvádza na strane 22 pod bodom 62 : ku konfiškácii a prechodu vlastníctva na štát podľa nar. č. ...dochádza 1.3.1945. Žalobcovia v konaní preukázali, že konfiškačné rozhodnutie príslušného správneho úradu o konfiškácii nie je možné považovať za rozhodnutie, ktorým sa konfiškácia vykonala, lebo neboli splnené zákonom stanovené podmienky, teda, že toto rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť pre jeho nedoručenie právnym predchodcom žalobcov. V bode 64 odôvodnenia súd nesprávne vyhodnotil aj dôkaz predložený žalovanou : Pre úplnosť súd udáva, že nehnuteľnosti, ktoré patrili v minulosti vdove Ž. T. konfiškácii nepodliehali, ako to vyplynulo z listinných dôkazov predložených žalovaným v konaní, lebo tieto boli v minulosti štátom vykúpené za náhradu, štátom prevzaté k 13.4.1950, čo bolo žalovaným preukázané, zápisnicou pracovnej skupiny pre Pozemkovú reformu v Košiciach s.z. 186.4/63/1950. V rozpore s týmto tvrdením súdu, súd rozhodol o vzájomnej žalobe výrokom, že žalovaný nadobudol sporné nehnuteľnosti titulom rozhodnutie konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 zo dňa 2.12.1946, a to včítane nehnuteľností po vdove Ž. T., teda výrok súdu je v rozpore s hore uvedeným dôkazom, lebo nehnuteľnosti po vdove Ž. T. konfiškácii nepodliehali a správne by mali byť na žalovaného prevedené titulom vykúpenia za náhradu. Ďalej ku konštatácii súdu uvedenej v odôvodnení, že osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam N 471/2009, N 643/2011 a N 192/2010 vydaný formou notárskej zápisnice sú neplatnými titulmi na zapísanie vlastníckeho práva sporných nehnuteľností na právneho predchodcu žalobcov poznamenali, že súd prvej inštancie v občianskom súdnom konaní nie je príslušný, aby vyhlásil notárske osvedčenie o vydržaní za neplatné, a to aj s poukazom na judikované rozhodnutie Najvyššieho súdu SR z 21.12.2009 sp.zn. , ktoré v relevantnej časti súčasne odcitovali. Pri osvedčovaní notár nezasahuje do deja, účastníka nepoučuje a ani nedozerá na to, či obsah nastávajúcej skutočnosti alebo urobeného vyhlásenia je v súlade so zákonom. Rovnako nezodpovedá za to, či pred ním urobené vyhlásenie sa neprieči zákonu. Osvedčenie o právnej skutočnosti vydané notárom na žiadosť účastníka je teda listinou, na ktorej sa nachádza iba záznam o ním uvedených skutočnostiach. Takéto osvedčenie nie je právnym úkonom. Notársky poriadok a ani hmotné právo nemajú zákonné ustanovenie, ktoré by umožňovali dotknutej osobe domáhať sa neplatnosti platnosti osvedčenia vydaného notárom a súd preto nemôže určiť neplatnosť takéhoto osvedčenia. Rozhodnutie súdu vo veci vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, lebo nedostatočne preskúmal, či správny akt rozhodnutia konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 z 2.12.1946 bol vydaný v medziach právomoci príslušného správneho orgánu a či je právoplatný a vykonateľný. Žalovaný predložil správnemu orgánu (katastru nehnuteľností) listinu o určení vlastníckeho práva na základe neexistujúcej právnej skutočnosti. Mali za to, že správny akt v tomto prípade nebol vydaný v medziach právomoci príslušného správneho orgánu, lebo rozhodoval na základe neexistujúcej právnej skutočnosti, teda na základe listiny, ktorá nie je právoplatná a vykonateľná. V danom prípade ide o určenie právnej skutočnosti vyplývajúcej zo o údajoch katastra ako osobitného právneho predpisu, ktoré sú hodnoverné a záväzné, ak sa nepreukáže opak. Z predložených dôkazov ďalej vyplýva, že ku prechodu vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam na žalovaného účinne nedošlo a to z dôvodu, že predložená listina na zápis vlastníckeho práva nenadobudla právnu moc, lebo nenastala právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 zo dňa 2.12.1946, teda vlastnícke právo vykonané na základe tejto listiny nebolo hodnoverne preukázané.

Súdom prvej inštancie boli v danom prípade porušené princípy právnej istoty odvolateľov, ktorí legitímne očakávali, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo. Ide o nesprávny postup súdu pri hodnotení dôkazov v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou, lebo ak sa rozhodne inak, každý má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. V tejto súvislosti poukázal tiež na uznesenie NS SR sp.zn. . Na základe uvedeného navrhol odvolaciemu súdu napadnuté rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

23. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa v celom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozsudkom, ktorý považuje za správny a zákonný. Na rozdiel od odvolateľov bol toho názoru, že súd správne vyhodnotil vykonané dôkazy, na základe ktorých následne dospel k správnemu právnemu posúdeniu veci. Žalovaný nesúhlasil s názorom odvolateľov, že súd vo viacerých prípadoch porušil zásadu tzv. voľného hodnotenia dôkazov, čo malo viesť k prekvapivému rozsudku. V tejto súvislosti poukázal najmä na pojednávanie konané dňa 17.5.2009, kedy súd v súlade s vyslovil predbežné právne posúdenie veci, čím vytvoril dostatočný časový priestor na navrhovanie ďalších dôkazov a tým aj možnosť obhájiť svoj právny názor pre obe strany sporu. Skutočnosť, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno a súd pri svojom rozhodnutí vychádzal z predložených dôkazov, nerobí jeho rozhodnutie prekvapivým. Pokiaľ ide o rozhodnutie o konfiškačnej komisie z 2.12.1946, z tohto rozhodnutia vyplýva, že bolo vydané výlučne v súlade s nariadením SNR č. 104/1945 SB o konfiškovaní a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov slovenského národa v znení nariadenia SNR č. 64/1946, ktorým sa toto nariadenie mení. V jeho zmysle konfiškačná komisia zriadená v súlade s nariadenia č. 104/1945 Sb. rozhodla, že Y.. U. U., I. Y., E. U., R. U., Z. U., Z.K. W., E. U., U. U. R. U. W., E.. Y., obyvatelia v obci (t.č. na neznámom mieste) sú v zmysle ust. tohto nariadenia osobami maďarskej národnosti. Ako vyplýva zo znenia tohto nariadenia o tom, ktoré osoby sa považovali za osoby nemeckej, či maďarskej národnosti, rozhodovala najneskôr do 30. júna 1948 konfiškačná komisia. S poukazom na tohto nariadenia, a tiež prvá veta tohto nariadenia možno konštatovať, že dňom 1.3.1945 došlo zo zákona k prechodu vlastníckeho práva k majetku špecifikovaného zákonom. Vzhľadom na tieto ustanovenia a rozhodnutie konfiškačnej komisie sa potom tento majetok konkretizoval s tým, že sa považoval za skonfiškovaný odo dňa 1.3.1945 v rozsahu uvedenom v tohto nariadenia. Aj zo samotného rozhodnutia konfiškačnej komisie vyplýva, že rozhodnutie je konečné a nie je voči nemu prípustná ani sťažnosť na Najvyšší správny súd ( nariadenia). K 1.3.1945 teda v súlade s právnymi predpismi platnými a účinnými v tom čase na Slovensku vydávanými Slovenskou národnou radou, ako zvrchovaným vládnym výkonným a zákonodarným orgánom, boli predmetné nehnuteľnosti skonfiškované a výlučným vlastníkom sa stal štát. Ak sa teda konfiškoval poľnohospodársky majetok Nemcom, Maďarom, zradcom a nepriateľom Českého a Slovenského národa, podľa tohto nariadenia, na konanie pri rozhodovaní o konfiškácii sa nevzťahovali ustanovenia vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. (Správneho poriadku). Celá argumentácia žalobcov ohľadom absencie doručenia rozhodnutia, teda nemá oporu v platných právnych predpisoch z rozhodného obdobia. Z týchto dôvodov sú preto ich tvrdenia o neprávoplatnosti a nevykonateľnosti tohto rozhodnutia konfiškačnej komisie irelevantné. K rozhodnutiu Najvyššieho správneho súdu z 31.12.1946 č.j. 1512/46 v zmysle ktorého súdu uviedol, že aj na konfiškačné konania sa vzťahovali ustanovenia vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. a podľa neho bolo doručenie súčasťou správneho aktu, na ktoré žalobcovia poukázali vo svojom odvolaní, žalovaný poukázal na znenie predmetného judikátu: „Judikáty Nejvyššího správního soudu (rozhodnutí ze dne 31.prosince 1946, boh.a 1512/46) se i na konfiskační řízení (v dané věci dle Dekrétu 12/1945 Sb.) vztahují ustanovení Správního řádu (vládní nařízení č. 8/1928 Sb). Uvedený závěr nepochybne platil i pro řízení konfiškační dle Dekretu č. 108/1945 Sb., když tento toliko po řízení před fondy národní obnovy stanovil přiměřené použití vládního nařízení č. 8/1928 Sb. (nikoli však pro řízení konfiškační). Dle ust. vládního nařízení č. 8/1928 Sb. je rozhodnutí vydáno, pokud ve správních předpisech není ustanoveno jinak a nebylo li prohlášeno v přítomnosti strán ústním prohlášením, doručením písomného jeho vyhotovení“. Uvedené by sa vzťahovalo na rozhodnutie konfiškačnej komisie v tom prípade, ak by bolo vydané na základe Dekrétu prezidenta republiky č. o konfiškácii a urýchlenom rozdelení poľnohospodárskeho majetku Nemcov, Maďarov, ako aj zradcov a nepriateľov českého a slovenského národa, čo však bolo vzhľadom na znenie jeho vylúčené (tento dekrét nadobudol účinnosť iba na zemi Českej a Moravskosliezskej dňom jeho vyhlásenia). To však neplatí a nemožno tento judikát vzťahovať na túto situáciu, pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané na základe nariadenia SNR č. 104/1945 v znení nariadenia SNR 64/1946 Sb., ktoré okrem iného vylúčilo aj možnosť podať proti nemu sťažnosť na Najvyšší správny súd. V tejto súvislosti žalovaný dal do pozornosti tiež rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. z 19.5.2016, ktorý súčasne v relevantnej časti odcitoval so

zdôraznením na konečný záver o tom, že konfiškácia nastávala ex lege a súčasne tiež ex tunc, je to dané právnou povahou a dikciou, § 1 ods. 1 nariadenia Predsedníctva SNR č. 4/1945 Sb a § 1 ods. 1 nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. ( s okamžitou platnosťou a bez náhrady ... sa konfiškuje) a ich účinnosťou od 1.3.1945. Ak však boli podmienky konfiškácie splnené, nastala konfiškácia ipso iure, bez ohľadu na existenciu rozhodnutí vyslovujúcich, že ku splneniu týchto podmienok došlo. S poukazom na uvedené navrhol, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

24. Žalobcovia vo svojej odvolacej replike zdôraznili, že žalovaní vo svojom vyjadrení k odvolaniu neuviedli žiadne nové skutočnosti a v prevažnej miere ide o podanie žalovaného bez vecnej súvislosti s meritom veci, keď žalovaný iba prekrúca fakty, ktoré v priebehu dokazovania vyšli najavo a špekulatívnym spôsobom zneužíva procesné práva. Žalovaný opätovne poukazuje na žalobcami nespochybniteľný výklad ust. § 1 ods. 1 písm. b/ nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. a § 27 prvej vety tohto nariadenia, z ktorých vyplýva, že rozhodnutie konfiškačnej komisie sa na konfiškovaný majetok vzťahuje s účinnosťou od 1.3.1945. Uvedené nie je a nebolo medzi účastníkmi nikdy sporné. Rovnako žalovaný opakovane poukazuje na ďalšiu známu skutočnosť, že rozhodnutie konfiškačnej komisie bolo podľa vtedajších zákonov konečné a nepripúšťal sa voči nemu opravný prostriedok sťažnosťou na Najvyšší súd. Tiež ide o všeobecnú známu skutočnosť, ktorá nebola zo strany žalobcov v konaní spochybňovaná a nemá žiadny právny význam vo vzťahu k prejednávanej veci. Žalovaný okrem toho vo svojom vyjadrení v rozpore s platnou legislatívnou tvrdí, že v čase vydania sporného konfiškačného rozhodnutia podľa tohto nariadenia doručenie nebolo súčasťou správnych aktov vykonávaných zo strany konfiškačných komisií. V tejto súvislosti bez právnych argumentov žalovaný spochybňuje judikát Najvyššieho správneho súdu z 31.12.1946, č. 1512/44, na ktorý žalobcovia poukázali a ktorý podľa nich jednoznačne potvrdzuje, že aj na konfiškačné konania sa vzťahovali ustanovenia vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. a podľa jeho § 72 ods. 2 doručovanie bolo súčasťou správneho aktu konfiškačného konania. Je právne irelevantné tvrdenie žalovaného, že tento judikát nemožno vzťahovať na danú situáciu, pretože predmetné rozhodnutie bolo vydané na základe nariadenia SNR č. 104/1945 v znení nariadenia SNR 64/1946. Toto svoje tvrdenie žalovaný vo svojom vyjadrení nijakým spôsobom bližšie nevysvetlil. Žalovaný by súčasne mal vysvetliť akým spôsobom boli konfiškačné konania vykonávané podľa predmetných nariadení vyňaté z dikcie § 72 ods. 2 vládneho nariadenia č. 8/1928 Sb. Pokiaľ žalovaný na potvrdenie svojich tvrdení cituje rozsudok Krajského súdu v Trenčíne sp.zn. , žalovaný právne neodôvodnil ako možno citovanú konštatáciu Krajského súdu v Trenčíne aplikovať v prejednávanom prípade. Súčasne mali za to, že z predmetného rozsudku Krajského súdu v Trenčíne vyplýva len to, že konfiškácia nastáva ex lege, teda zo zákona, podľa zákona a to so spätnou platnosťou k 1.3.1945 a to len ak na to boli splnené podmienky konfiškácie, resp. podľa samého práva (ipso iure), čo sú ale všetko otázky hmotného práva, nemajúce vplyv na doručovanie rozhodnutí. Uvedené ale neznamená, že konfiškácia sa stala účinná bez riadneho doručenia konfiškačného rozhodnutia, resp. bez upovedomenia bývalých vlastníkov podľa vtedy platného správneho poriadku, čo ale patrí do oblasti procesného práva. Podotkli, že žalovaný z citovaného rozsudku pozabudol uviesť veľmi dôležitú konštatáciu krajského súdu a to, že tento súd rozhodoval o riadne doručenom konfiškačnom rozhodnutí a doručovanie v danom prípade bolo vykonané v súlade s § 72 ods. 2 nariadenia č. 8/1928 Zb., čomu nasvedčuje aj príslušná konštatácia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne, ktorú súčasne odcitoval. Na tomto mieste považovali za dôležité uviesť, že žalovaným deklarované rozhodnutie Krajského súdu v Trenčíne vôbec nekonštatuje, že doručenie konfiškačných rozhodnutí nebolo súčasťou správnych aktov konfiškačných rozhodnutí, ale naopak z doručenia oznámenia o konfiškácii majetku v uvedenom prípade súd vychádzal pri svojom rozhodovaní. Citovaná konštatácia rozsudku Krajského súdu v Trenčíne v žiadnom prípade neznamená, že po vydaní rozhodnutia o konfiškácii majetku podľa vtedy platného nariadenia SNR č. 104/1945 Sb. nebolo potrebné doručovať oznámenia o konfiškácii majetku dotknutým vlastníkom podľa vtedy platného správneho poriadku. Jedinou výnimkou na ktorú citované rozhodnutie krajského súdu poukazuje bolo, že v danom čase bol porušený princíp intabulácie TJ, že vlastníctvo sa nadobúda až zápisom do pozemkovej knihy, ktorý princíp začal platiť až od účinnosti č. . Mali za to, že vyjadrenie žalovaného k ich odvolaniu postráda vecné súvislosti s odvolacím konaním, pričom žalovaný prekrúca fakty, ktoré v priebehu konania vyšli najavo a špekulatívnym spôsobom poukazuje na rozhodnutia iných súdov, ktoré nepreukazujú ním tvrdené skutočnosti.

25. Žalovaný vo svojej odvolacej duplike uviedol, že žalovaný v priebehu konania predkladal svoje argumenty týkajúce sa právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodnutia konfiškačnej komisie, navyše zo strany žalovaného boli predložené listinné dôkazy preukazujúce to, že nebohá vdova Ž. T., E.. U., v zastúpení vlastníkov podala odvolanie proti rozhodnutiu konfiškačnej komisie, ktoré bolo ako

neopodstatnené zamietnuté. V tomto smere sa preto žalovaný plne stotožňuje so závermi súdu uvedenými v ods. 60 rozsudku, ktorý súčasne odcitoval. S poukazom na uvedené bol toho názoru, že žalobcovia v konaní neuniesli dôkazné bremeno, preto zotrvali na tom, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie ako vecne správne potvrdil.

26. Ďalšie vyjadrenia v odvolacom konaní podané neboli.

27. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas oprávnenou osobou proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ust. a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov a dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

28. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 29.6.2021 o 10.10 hod. v pojednávacej miestnosti č. dv. 202, II. poschodie, pričom miesto a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 22.6.2021 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle , . 29. Odvolateľ v odvolaní uplatnili odvolacie dôvody podľa , , , a , t.j. neboli splnené procesné podmienky (a), súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (b), súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (e), súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (f), rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (h).

30. Odvolateľ podal odvolanie tak voči zamietavému výroku, ako aj proti vyhovujúcemu výroku, pričom zamietavým výrokom bolo rozhodnuté o žalobnom návrhu a vyhovujúcim výrokom bolo rozhodnuté o vzájomnej žalobe.

31. Odvolací súd konštatuje, že odvolateľ v odvolaní použil rovnaké odvolacie dôvody bez rozlíšenia, či sa tieto vzťahujú bez výhrady voči obom týmto výrokom, hoci podstatná časť argumentácie odvolania sa týka vyhovujúceho výroku.

32. Odvolateľ v súvislosti s odvolaním neuviedol konkrétny dôvod spadajúci pod odvolací dôvod podľa , súčasne ani odvolací súd sám nezistil takú vadu, ktorá sa týka procesných podmienok ( ). Navyše neušlo pozornosti odvolaciemu súdu, že napriek v odvolaní uvedenému , odvolateľ zrejme tento odvolací dôvod nemienil uplatniť, pretože pri slovnom vyjadrení jednotlivých odvolacích dôvodov, už tento konkrétny odvolací dôvod ani neuviedol.

33. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že tento je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

34. Do obsahu práva na spravodlivý proces patrí právo na prístup k súdu, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, právo vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami súdom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia a právo na preskúmanie rozhodnutia.

35. Hoci porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu predstavuje pochybenie súdu, o naplnenie tohto odvolacieho dôvodu pôjde vtedy, keď postup súdu znemožňujúci realizáciu procesných práv strany sporu dosiahne takú mieru, ktorá odôvodňuje záver, že v konaní došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

36. Z odvolania vyplýva, že v súvislosti s odvolacím dôvodom podľa odvolatelia mali za to, že boli porušené princípy ich právnej istoty, pretože odvolatelia legitímne očakávali, že ich spor bude rozhodnutý spravodlivo, teda v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou, v opačnom prípade mali právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Okrem toho odvolatelia považovali odôvodnenie rozsudku za nezrozumiteľné, a to v súvislosti s bodom 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku týkajúceho sa odôvodnenia vyhovujúceho výroku (t.j. týkajúceho sa vzájomného návrhu).

37. K odvolaciemu dôvodu podľa je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

38. Z odvolania vyplýva, že v súvislosti s odvolacím dôvodom podľa odvolatelia namietali, že súd pri hodnotení dôkazov nevzal do úvahy dôkaz-list prednostu úradu ONV v Trebišove č.j. 15107/1945 zo dňa 28.7.1946, z ktorého vyplýva, že k zavŕšeniu samotného konfiškačného procesu nikdy nedošlo.

39. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa , tento je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré súd prvej inštancie založil na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. , a .

40. V súvislosti s týmto odvolacím dôvodovom odvolatelia mali za to, že súd v bode 62. napadnutého rozsudku v rozpore s vykonanými dôkazmi uvádza skutočnosti, ktoré v konaní neboli vôbec preukázané, keď v súvislosti s rozhodnutím konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 zo dňa 2.12.1946 uvádza, že právni predchodcovia žalobcov boli na neznámom mieste a o rozhodnutí boli upovedomení. Ďalej podľa nich súd v bode 64. odôvodnenia rozsudku nesprávne vyhodnotil dôkaz predložený žalovaným v súvislosti s nehnuteľnosťami patriacimi v minulosti vdove Ž.D. T. a rozhodnutie o vzájomnom návrhu je v rozpore s týmto dôkazom. Napokon vytkol súdu, že v bode 60. odôvodnenia pokračuje ničím nedoloženými chaotickými tvrdeniami nemajúcimi oporu v skutkovom a právnom stave veci, čím súd popiera sám seba, teda svoje iné tvrdenia, ktoré uvádza pod bodom 62., pokiaľ ide o konfiškáciu a prechod vlastníctva na štát.

41. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením je omyl súdu pri aplikácii práva na správne zistený skutkový stav. O omyl v aplikácii práva ide vtedy, ak súd použil iný právny predpis, než ktorý mal použiť alebo ak použil síce správny právny predpis, ale nesprávne ho interpretoval na daný prípad.

42. Odvolatelia vytkli súdu, že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenie veci, lebo súd nedostatočne preskúmal, či správny akt rozhodnutia Konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 zo dňa 2.12.1946 bol vydaný v medziach príslušného správneho orgánu a či je právoplatný a vykonateľný. Sami mali za to, že žalovaný predložil správnemu orgánu (katastru nehnuteľností) listinu o určenie vlastníckeho práva na základe neexistujúcej právnej skutočnosti, lebo rozhodoval na základe listiny, ktorá nie je právoplatná a vykonateľná.

43. Okrem toho, odvolatelia ku konštatácii súdu o neplatnosti predmetných osvedčení vydaných notárom o vydržaní zastávali názor, podľa ktorého súd prvej inštancie v občianskom súdnom konaní nie je príslušný vyhlásiť osvedčenie o vydržaní za neplatné.

44. Predmetom konania je určenie, že nehnuteľnosti vyšpecifikované v žalobe patria do dedičstva po nebohom L. U. ako predchodcovi žalobcov a tiež vzájomná žaloba o určenie vlastníckeho práva štátu k predmetným nehnuteľnostiam.

45. Súd vo veci rozhodol rozsudkom tak, že zamietavým výrokom rozhodol o žalobnom návrhu a vyhovujúcim výrokom rozhodol o vzájomnej žalobe.

46. Odvolací súd sa okrem doteraz uvedenému osobitným spôsobom vyjadruje k odvolaniu podaného proti zamietavému výroku nasledovne.

47. Z obsahu konkrétnych odvolacích námietok tak, ako vyplývajú z podaného odvolania (a tak, ako boli súčasne odvolacím súdom zosumarizované v predchádzajúcich bodoch) vyplýva, že v odvolaní uplatnené odvolacie dôvody v časti napadnutého zamietavého výroku, nie sú naplnené.

48. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu pre náležité zistenie skutkového stavu, vykonanie ďalších dôkazov nebolo potrebné, vykonané dôkazy vyhodnotil podľa ust. a , z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktorých aj založil svoje rozhodnutie, zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver. Odvolací súd nezistil ani žiadne porušenie procesných práv a ani inú vadu, ktorá by mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Rozhodnutie súdu spĺňa podmienku riadneho odôvodnenia, nevykazuje znaky arbitrárnosti a ani nepreskúmateľnosti.

49. Navyše odvolací súd poznamenáva, že hoci odvolateľ uplatnil aj odvolacie dôvody podľa a , v časti odvolania týkajúceho sa zamietavého výroku, odvolateľ ani netvrdil, žeby súd opomenul vykonať konkrétny navrhnutý dôkaz a netvrdil ani neúplné zistenie skutkového stavu.

50. Pokiaľ ide o žalobný návrh, pôvodný žalobca sa domáhal určenia svojho výlučného vlastníctva k nehnuteľnostiam duplicitne zapísaného na štát, a to titulom vydržania v zmysle (osvedčenie o vyhlásení vydržania). Pretože v priebehu konania zomrel, súd pokračoval v konaní so žalobcami ako jeho dedičmi, ktorí sa už domáhali pripustenej zmeny žaloby o určenie, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva po ich poručiteľovi (t.j. pôvodnom žalobcovi).

51. Súdna prax akceptuje žaloby, ktorými sa dedič domáha určenia, že konkrétna vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, nemôže mať vplyv na rozhodnutie súdu. Po smrti poručiteľa môžu vo všeobecnosti nastať právne skutočnosti, s ktorými právny poriadok spája vznik vlastníctva niekoho iného; v konaní v ktorom sa zisťuje, či určitá vec bola v čase smrti poručiteľa v jeho vlastníctve, sú však takéto neskoršie skutočnosti právne bezvýznamné (uznesenie NS SR sp.zn. ).

52. Nie je teda vylúčené nadobudnutie vlastníckeho práva po smrti poručiteľa inými subjektami, čo však nie je prejednávaný prípad, keďže pôvodný žalobca - poručiteľ tvrdil nadobudnutie titulom vydržania s tým, že vlastnícke právo súčasne svedčí tiež štátu, o čom svedčí tiež duplicitný zápis predmetných nehnuteľností v čase smrti poručiteľa tak vo vzťahu k jeho osobe, ako aj vo vzťahu k štátu, so zápisom žalovaného Lesy Slovenskej republiky š.p. ako správcu majetku štátu.

53. V prípade vyhovenia žalobe súd určí, že duplicitne zapísané nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi, na základe čoho bude možné tento majetok poručiteľa prejednať v konaní o dedičstve. Tým je daný naliehavý právny záujem na tomto požadovanom určení.

54. Pretože žalobcovia odvodzovali vlastnícke právo poručiteľa-svojho právneho predchodcu k predmetnej nehnuteľnosti titulom vydržania, súd sa správne zaoberal tým, či poručiteľ splnil všetky zákonom predpísané podmienky.

55. Odvolateľ založil svoje odvolanie proti zamietavému výroku na nesúhlasnom stanovisku posúdenia notárskych zápisníc osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam súdom za neplatné tituly na zapísanie vlastníckeho práva. Preto mal odvolateľ za to, že súd prvej inštancie v občianskom súdnom konaní nie je príslušný na to, aby vyhlásil notárske osvedčenie o vydržaní za neplatné, a to s poukazom na rozhodnutie NS SR sp. zn. .

56. S vysloveným názorom odvolateľa síce možno súhlasiť (presnejšie s názorom, že súd nemôže určiť neplatnosť osvedčenia vydaného notárom), tak ako vyplýva z rozhodovacej praxe, napr. aj z rozsudku NS SR z 21.12.2009 sp. zn. , na ktorý odkázal tiež odvolateľ, odvolací súd však nemôže súhlasiť s tým, žeby súd prvej inštancie v prejednávanej veci mal považovať osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam N 471/2009, N 643/2011 a N 192/2010 za neplatné, tak ako to vo svojom odvolaní tvrdí odvolateľ, keď uvádza: „Ďalej ku konštatácii súdu prvej inštancie uvedenej v odôvodnení, že osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam N471/2009, N643/2011 a N192/2010 vydaných formou notárskej zápisnice sú neplatnými titulmi na zapísanie vlastníckeho práca sporných nehnuteľností na právneho predchodcu žalobcov poznamenávame.“

57. Ako vyplýva z odôvodnenia napadnutého rozsudku, súd nielenže netvrdí (nekonštatuje), že predmetné osvedčenia vydané notárom sú neplatné, navyše takýto záver z jeho odôvodnenia ani nevyplýva. Pokiaľ odvolateľ vo svojom odvolaní uvádza opak, jeho interpretácia napadnutého rozsudku nie je správna.

58. Ako vyplýva z napadnutého rozsudku (pozri bod 59. rozsudku), súd vo svojej podstate založil zamietavý výrok na nepreukázaní okolnosti faktickej moci nad nehnuteľnosťami a nakladania s nimi ako s vlastnými zo strany otca žalobcov ako ich predchodcu, ako jednej z hmotnoprávnych podmienok pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním. Okrem toho v tejto súvislosti súd poukázal na to, že „otec žalobcov v posledných sedemdesiatich rokoch nežil na území Slovenskej republiky, zdržiaval sa nepretržite v Izraeli, čo sám deklaroval aj v liste adresovanom Ministerstvu pôdohospodárstva a rozvoja vidieka SR, kancelárii ministra listom zo dňa 03.02.2017, v ktorom sa uvádza, že v Izraeli žije 69 rokov preto súd nepovažoval za preukázanú tú skutočnosť, že otec žalobcov v období od 01.01.1991 do uplynutia vydržacej lehoty dňa 01.01.2001 fakticky ovládal predmetné nehnuteľnosti a nakladal s nimi ako s vlastnými, nakoľko podľa jeho vlastného tvrdenia sa nenachádzal na území Slovenskej republiky ale dlhodobo žil v Izraeli kde aj zomrel“. Uvedený záver súdu je potrebné dať tiež do súvisu s tým, že súd vzhliadol určité “nedostatky“ ohľadne predmetných osvedčení, ktoré mali byť právnym titulom pre vstup do oprávnenej držby, tak ako to vyplýva z bodu 58. odôvodnenia rozsudku.

59. To, že súd sa v súvislosti s nadobúdacím titulom vstupu do oprávnenej držby zaoberal tiež tým, či predmetné osvedčenia o vydržaní vlastníckeho práva k nehnuteľnosti mali predpísanú formu notárskej zápisnice a či obsahovali všetky náležitosti uvedené v § 63 ods. 1 písm. a/ až c/ zák. č. 3232/1992 Zb. Notársky poriadok (v znení ku dňu vyhotovenia predmetných osvedčení), je v súlade s rozhodovacou praxou súdov (napr. uznesenie NS SR sp. zn. , rozsudok NS SR sp. zn. ). Platí totiž, že dobrá viera držiteľa sa musí vzťahovať aj k okolnostiam, za ktorých vôbec mohlo vlastnícke právo vzniknúť, teda aj k právnemu dôvodu (titulu) vzniku vlastníctva (NS ).

60. Z bodu 58. odôvodnenia rozsudku vyplýva, že vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že v každej notárskej zápisnici (v osvedčení o vydržaní, pozn. odvolacieho súdu) absentuje vyjadrenie právnickej osoby, ktorá je príslušná na správu nehnuteľností podľa osobitného predpisu (§63 písm. a/ 3. Notárskeho poriadku), pričom ide o Slovenský pozemkový fond a Lesy Slovenskej republiky, š. p., ktorí boli v čase vydania notárskych osvedčení zapísaní za správcu osvedčovaných nehnuteľností a že okrem toho notár vydal osvedčenia bez toho, aby mal k dispozícii vyjadrenie príslušnej obce, v ktorej

katastrálnom území sa nehnuteľnosť nachádza, že nemá výhrady k vzniku vlastníckeho práva otca žalobcov.

61. Odvolateľ takto súdom zistený skutkový stav ani nenamietal.

62. Komplexným zhodnotením toho, na čo odvolací súd poukázal v predchádzajúcich bodoch svojho rozsudku, bolo preto odôvodnené a súčasne správne konštatovanie súdu o tom, že nepostačuje len uvedomenie si zákonného nároku, ale faktická moc nad nehnuteľnosťami a nakladanie s nimi ako s vlastnými s tým, že tieto skutočnosti žalobcami v konaní preukázané neboli, preto súd nemohol otca žalobcov v čase jeho smrti považovať za právoplatného vlastníka nehnuteľností titulom vydržania na základe osvedčenia vydaného notárom.

63. Odôvodnený a súčasne správny je jeho následný záver o tom, že vlastnícke právo poručiteľa k predmetným nehnuteľnostiam preukázané bez pochýb nebolo, na základe čoho súd žalobu žalobcov o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľovi L. U. zamietol.

64. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov napadnutý výrok I. rozsudku je vecne správny, preto ho odvolací súd podľa ust. v tejto časti potvrdil, vrátane výroku II. o trovách konania ako závislého výroku.

65. V ďalšom sa odvolací súd okrem doteraz uvedenému osobitným spôsobom vyjadruje k odvolaniu podanému proti vyhovujúcemu výroku nasledovne.

66. Vyhovujúci výrok rozsudku predstavuje rozhodnutie súdu o vzájomnej žalobe žalovaného, ktorým sa žalovaný domáhal určenia, že žalovaný, konkrétne Slovenská republika v zast. LESY Slovenskej republiky, š. p., je výlučným vlastníkom predmetných nehnuteľností

67. Vzájomná žaloba predstavuje podanie vo veci samej, prostredníctvom ktorej si žalovaný v už prebiehajúcom súdnom konaní uplatňuje voči žalobcovi svoje práva, pričom pre ňu platia primerane ustanovenia o žalobe ( ).

68. V prejednávanom prípade vzájomná žaloba (ďalej aj žaloba) predstavuje určovaciu žalobu podľa , kedy úspešnosť takejto žaloby v prvom rade závisí od existencie naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, ibaže naliehavý právny záujem vyplýva z osobitného predpisu.

69. Súd sa preto správne prioritne zaoberal otázkou naliehavého právneho záujmu na podaní predmetnej žaloby. Nesprávny je však jeho následný záver tom, že žalovaný (Lesy Slovenskej republiky, š.p.) má naliehavý právny záujem na požadovanom určení.

70. Tým bol naplnený odvolací dôvod podľa .

71. Z teórie práva vyplýva, že ide o právny záujem žalobcu, ktorý musí byť podľa požiadavky zákona kvalifikovaný, t.j. naliehavý. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodujúcich skutočností. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení, čo je jednou z podmienok na to, aby súd mohol v rozsudku v žalobe meritórne vyhovieť. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektmi: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo resp. právny vzťah medzi stranami sporu je sporný; jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom; jestvuje potreba odstránenie tejto neistoty, resp. ohrozenia práva alebo právneho vzťahu. Nepreukázaná existencia naliehavého právneho záujmu v čase rozhodovania súdu vedie k zamietnutiu určovaciu návrhu. Je teda nutné, aby tento naliehavý záujem existoval nielen v čase rozhodovania súdu prvého stupňa, ale aj v čase rozhodovania odvolacieho súdu.

72. Možno konštatovať bohatú judikatúru slovenských súdov, ktorá sa zaoberá otázkou naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe podanej ešte za účinnosti , pričom vo všeobecnosti platí,

že naliehavý právny záujem je daný predovšetkým tam, kde by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené, alebo kde by bez tohto určenia sa stalo právne postavenie žalobcu neistým.

73. Z ustálenej judikatúry súdov tiež vyplýva, že pri skúmaní naliehavého právneho záujmu na určovacej žalobe je potrebné skúmať cieľ, ktorý žalobca sleduje podaním žaloby a konečný zmysel navrhovaného rozhodnutia. Naliehavý právny záujem súvisí s vyriešením otázky, či sa konkrétnou žalobou môže dosiahnuť odstránenie spornosti žalobcovho práva alebo neistoty v jeho právnom postavení (napr. rozhodnutia NS SR sp. zn. , ).

74. S existenciou naliehavého právneho záujmu úzko súvisí otázka vecnej legitimácie strán sporu.

75. Vecnou legitimáciou sa rozumie stav vyplývajúci z hmotného práva v rámci ktorého jeden z účastníkov nositeľom oprávnenia (je aktívne legitimovaný) a druhý účastník je nositeľom právnej povinnosti (je pasívne legitimovaný). Nedostatok vecnej legitimácie vedie vždy k zamietnutiu návrhu meritórnym rozhodnutím (porovnaj napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. , , . Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu a aj v prípade, že ju žiadna zo strán sporu nenamietala (pozri napr. rozsudok NS SR sp. zn. ).

76. Stranami sporu na strane jednej sú nástupcovia pôvodného žalobcu, na strane druhej ide o subjekt: Lesy Slovenskej republiky, š.p., so sídlom v Banskej Bystrici, Námestie SNP 8, IČO: 36038351.

77. Pokiaľ ide o žalovaného, ide teda o osobu odlišnú od Slovenskej republiky ako štátu, ktorého majetok spravuje práve spomínaný žalovaný. Tak žalovaný, tak Slovenská republika ako vlastník predmetných nehnuteľností, sú dva samostatné a súčasne rozdielne subjekty každý so samostatnou právnou subjektivitou, ktoré z tohto dôvodu treba náležitým spôsobom odlišovať. Označenie žalovaného ako Lesy Slovenskej republiky, š. p. je správnym označením strany sporu, čo ale neznamená jeho prípadný nedostatok z pohľadu jeho vecnej legitimácie. Z tohto dôvodu súd nemal dôvod konať so Slovenskou republikou ako subjektom odlišným od žalovaného v tomto konaní, ktorými sú Lesy Slovenskej republiky, š.p.

78. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva skutkový stav, podľa ktorého predmetné nehnuteľnosti sú zapísané vo vlastníctve Slovenskej republiky ako duplicitného vlastníka popri p. U., a podľa ktorého Lesy Slovenskej republiky š.p. sú zapísané ako správca majetku štátu.

79. Vo všeobecnosti z osobitného postavenia štátu vyplýva, že oprávnenia a povinnosti, ktoré pre neho plynú z jeho vlastníckeho práva k majetku, nevykonáva sám (priamo), ale prostredníctvom správcov (štátnych rozpočtových a príspevkových organizácií, fondov, štátnych podnikov, právnických osôb zriadených osobitným zákonom). Podstatou správy majetku štátu je, že zákon priznáva správcovi, v súvislosti z jemu zverenou časťou majetku štátu, súhrn oprávnení a povinností. Toto právo je nerozlučne spojené s vlastníckym právom štátu, ale je od neho odlišné. Správca sa teda stará o jemu zverenú časť majetku akoby právom vlastníka - štátu. Správca je oprávnený vykonávať vlastnícke práva štátu v medziach zákona ústavné konformným spôsobom. Správa majetku štátu je teda právnou formou výkonu štátneho vlastníctva, právnou formou výkonu základných oprávnení (držať vec, užívať ju a nakladať s ňou), ktoré oprávnenia tvoria obsah vlastníckeho práva štátu. Správca majetku štátu vykonáva správu majetku štátu vlastným menom a na vlastnú zodpovednosť. Uvedené oprávnenia správcu majetku štátu treba vnímať ako ochranu majetku štátu s osobitným zreteľom na to, že štát je síce vlastníkom, ale na rozdiel od iných vlastníkov oprávnenia vyplývajúce z jeho vlastníckeho práva nevykonáva sám, ale prostredníctvom správcu jeho majetku.

80. V kontexte uvedeného je ale potrebné si uvedomiť, že štát ako vlastník a zároveň spôsobilá strana sporu nemožno zamieňať so štátnym podnikom, ktorý síce má vlastnú subjektivitu a vystupuje v právnych vzťahoch vo svojom mene alebo v mene štátu ako vlastníka majetku, avšak nikdy nie je vlastníkom tohto majetku a teda nemôže sa žalobou domáhať určenia, že je vlastníkom sporného majetku. Rovnako sa nemôže domáhať určenia vlastníckeho práva Slovenskej republiky, pokiaľ Slovenská republika sama nie je stranou sporu.

81. V rozsudku zo dňa 27.marca 2003 sp. zn. MCdo 36/2000 Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že „V prejednávanej veci je nepochybné, že súdy určili vlastnícke právo štátu k označeným

nehnuteľnostiam, pričom štát účastníkom konania nebol. Štátny podnik nie je oprávnený konať v občianskom súdnom konaní za štát (v mene štát). Štátny podnik nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že štát je vlastníkom [ ]; môže sa však len domáhať, že má k sporným veciam právo hospodárenia.“

82. Aj v prejednávanom prípade sa žalovaný ako subjekt odlišný od štátu, domáhal vzájomnou žalobou určenia, že štát je vlastníkom predmetných nehnuteľností. Štátny podnik, ktorému nesvedčí vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam, nie je preto vecne legitimovanou stranou sporu a aj z toho dôvodu nemôže mať naliehavý právny záujem na určení, že štát je vlastníkom sporných nehnuteľností a ako správca majetku štátu sa môže domáhať iba určenia, že má k týmto nehnuteľnostiam právo hospodárenia (viď spomínaný rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.marca 2003 sp. zn. MCdo 36/2000).

83. Z vyššie uvedeného vyplýva, že súd ohľadne vyhovujúceho výroku, t.j. ohľadne výroku, ktorým rozhodol o vzájomnej žalobe, otázku naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení posúdil nesprávne, pretože žalovaný Lesy Slovenskej republiky, š.p. ako subjekt odlišný od štátu, nemá naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva Slovenskej republiky k sporným nehnuteľnostiam. Nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení predstavuje neprípustnosť uplatnenej vzájomnej žaloby, ktorá má za následok jej zamietnutie bez toho, aby sa súd zaoberal vecným posúdením žaloby (napr. rozhodnutie NS SR ). Z uvedeného vyplýva, že odvolací súd sa ďalej nezaoberal tými ďalšími odvolacími námietkami, ktorými odvolateľ namietal posúdenie rozhodnutia Konfiškačnej komisie č.j. 104/1946 zo dňa 2.decembra 1946, ktorý mal byť titulom k prechodu vlastníckeho práva k sporných nehnuteľností na štát.

84. Pretože neboli splnené podmienky na potvrdenie a ani na zrušenie rozsudku v jeho napadnutom výroku III., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie vo výroku III. zmenil (ust. ) tak, že vzájomnú žalobu zamietol.

85. Tým, že odvolací súd zmenil výrok III. napadnutého rozsudku tak, že vzájomnú žalobu zamietol, v súlade s rozhodol aj o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania.

86. Žalobcovia boli v konaní o vzájomnej žalobe na súde prvej inštancie úspešní celkom, v súlade s majú preto právo na náhradu trov konania voči žalovanému v plnom rozsahu.

87. Odvolatelia boli v odvolacom konaní úspešní v časti odvolania týkajúceho sa vzájomnej žaloba a neúspešní v časti odvolania týkajúceho sa žaloby. Z toho dôvodu odvolací súd žiadnej zo strán sporu náhradu trov odvolacieho konania nepriznal ( druhá časť vety v spojení s ).

88. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 ( Ods. 2 posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo

f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).