Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/283/2013

Najvyšší súd

Slovenskej republiky

U Z N E S E N I E

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol v právnej veci žalobcu : B.., so sídlom

v K., proti žalovanému : P. B., bývajúci v K., zastúpený Advokátska kancelária

J., so sídlom U., adresa pre doručovanie R., o vypratanie bytu, vedenej na Okresnom súde

Košice I pod sp. zn. , o dovolaní žalovaného proti rozsudku Krajského súdu

v Košiciach z 28. júna 2012 sp. zn.

t a k t o :

Dovolanie o d m i e t a .

Žalobcovi náhradu trov dovolacieho konania nepriznáva.

O d ô v o d n e n i e

Okresný súd Košice I rozsudkom z 24. marca 2009 č. k. -31 uložil

žalovanej (v tom čase E. B.) so všetkými, ktorí s ňou v predmetnom byte bývajú, vypratať byt

č. X., nachádzajúci sa v K., pozostávajúci z dvoch izieb, kuchyne a príslušenstva do 30 dní po

zabezpečení náhradného ubytovania. V odôvodnení prvostupňový súd uviedol, že vykonaným

dokazovaním mal za preukázané, že žalovaná užívala byt č. X. na X.. poschodí na základe

zmluvy o nájme bytu uzatvorenej medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou zo dňa

30.8.1995. Podľa Evidenčného listu so žalovanou v byte bývala jej matka Z. I., ako aj jej syn

P. B.. Jedná sa o dvojizbový byt s kuchyňou a príslušenstvom. Ako vyplynulo

z vyúčtovania nákladov za služby spojené s bývaním za rok 2003 na byte bol preplatok 1

890,07 Sk. Ku dňu 16.7.2004 mala však už žalovaná na nájomnom dlh vo výške 10 865 Sk,

pričom poplatok z omeškania jej ešte nebol vyčíslený. Z uvedeného dôvodu jej bola daná

výpoveď z nájmu obecného bytu č. X., pretože neplatila nájomné a úhradu za plnenia

poskytované s užívaním bytu za čas dlhší ako 3 mesiace. Výpoveď jej bola daná v zmysle

. Žalovaná prevzala výpoveď z nájmu bytu dňa 27.7.2004, čo

potvrdila vlastnoručným podpisom na poštovej doručenke. Trojmesačná výpovedná lehota jej

2

teda začala plynúť dňom 1.8.2004 a uplynula 31.10.2004. Žalovaná žalobu o neplatnosť

výpovede z nájmu bytu na súde nepodala. Keďže od 1.11.2004 bývala v predmetnom byte

bez právneho titulu, súd jej uložil povinnosť predmetný byt vypratať a to so všetkými,

ktorí s ňou v predmetnom byte bývajú. Potvrdením o výplate starobného dôchodku

žalobkyňa preukázala, že mesačne poberá 261,50 €. Z rozhodnutia Úradu práce, sociálnych

vecí a rodiny v Košiciach zo dňa 6.3.2009 vyplynulo, že syn žalovanej P. B. bol zaradený do

evidencie uchádzačov o zamestnanie, pričom nemá žiaden príjem. Obaja teda žijú zo

starobného dôchodku žalovanej, pričom na jedného potom pripadá 130,75 € mesačne.

Uvedená suma prevyšuje životné minimum o 5,94 € mesačne. Mal za to, že uvedená suma

len v minimálnej výške presahuje sumu, kedy sa fyzické osoby nachádzajú v hmotnej

núdzi, pričom zobral do úvahy aj súčasnú ekonomickú situáciu v meste a okolí, kedy je

problém nájsť si trvalé zamestnanie, firmy prepúšťajú svojich zamestnancov,

nezamestnanosť narastá. Syn žalovanej bol teda z objektívnych dôvodov nezamestnaný.

Žalovaná je na starobnom dôchodku. Čiže ich stav hmotnej núdze vznikol z objektívnych

dôvodov, preto rozhodol, že žalovaná je povinná sa z predmetného bytu vysťahovať do 30 dní

po zabezpečení náhradného ubytovania.

Krajský súd v Košiciach na odvolanie žalovaného (P. B.) rozsudkom z 28. júna 2012

č. k. -81 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Náhradu trov odvolacieho

konania účastníkom nepriznal. V odôvodnení uviedol, že v priebehu odvolacieho konania dňa

X. právna predchodkyňa žalovaného E. B. zomrela, preto pokračoval v odvolacom konaní

s jej dedičom synom P. B.. Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia stotožnil

s odôvodnením napadnutého rozsudku, poukázal na správne zistený skutkový stav ako aj

právny záver, ktorý zodpovedá zákonu. Len na zdôraznenie správnosti dôvodov rozsudku

a k odvolacím námietkam žalovaného dodal :

V prejednávanej veci výsledkami vykonaného dokazovania vykonaného súdom

prvého stupňa je preukázané, že právnej predchodkyni žalovaného bola daná výpoveď

z nájmu predmetného bytu podľa ustanovenia dňa 16.7.2004 pod č.

výpovede 1057 a doručená jej bola do vlastných rúk dňa 27.7.2004, čo nepochybne vyplýva

z doručenky pripojenej v spise, kde v časti odosielateľ sú uvedené zhodné údaje o značke

žalobcu ako aj o číslo výpovede ako na písomnej výpovedi. Právna predchodkyňa

žalovaného žalobu o neplatnosť výpovede na súd nepodala. Žalobcovi do konca výpovednej

lehoty nepreukázala, že v čase dania výpovede bola v hmotnej núdzi, k predĺženiu výpovednej

lehoty o ochrannú lehotu preto nedošlo. Za tohto stavu by už bolo bez právneho významu, či

žalobcovi do uplynutia výpovednej lehoty zaplatila dlžné nájomné, poprípade sa s ním

dohodla o spôsobe úhrady. Nájom bytu za tohto stavu zanikol uplynutím výpovednej lehoty, t.

j. dňom 31.10.2004 ako správne uzavrel súd prvého stupňa.

Na správnosti tohto záveru nemôže nič zmeniť ani skutočnosť, že právna

predchodkyňa žalovaného spolu so žalovaným zostali v predmetnom byte bývať aj po

skončení nájmu a že po uplynutí výpovednej doby (cca 2 a 1/2 roka po skončení nájmu) sa

právna predchodkyňa žalovaného so žalobcom zúčastnili na mediácii, ktorej výsledkom bola

mediačná dohoda, ktorou sa právna predchodkyňa žalovaného zaviazala mesačne uhrádzať

popri bežnom mesačnom nájomnom dlžnú sumu (91 036 Sk) v splátkach po 1 000 Sk

mesačne s tým, že na poplatok z omeškania bude dohodnutý splátkový kalendár po zaplatení

celej dlžnej istiny. Uvedená mediačná dohoda totiž mohla mať za následok len splnenie dlhu

na nájomnom, nijako však nemohla ovplyvniť vzhľadom na jej obsah zaniknutý nájom, keďže

neobsahovala žiaden záväzok žalobcu v tom smere, že po uhradení dlžného nájomného

uzavrieť s právnou predchodkyňou žalovaného novú nájomnú zmluvu a pod. Uzavretie

takejto novej nájomnej zmluvy medzi účastníkmi nebolo ani preukázané (a napokon ani

žalovaným tvrdené) a zo samej skutočnosti, že mediačná dohoda obsahuje formuláciu

o platení dlžného nájomného „popri bežnom mesačnom nájomnom“ nemožno vyvodiť

uznanie žalobcu, že k skončeniu nájmu nedošlo. Právna predchodkyňa žalovaného a žalovaný

mali totiž právo bývania v predmetnom byte až do zabezpečenia náhradného ubytovania,

ktoré im patrí vzhľadom na preukázanú skutočnosť, že boli (je) v hmotnej núdzi

z objektívnych dôvodov ( ) a počas výkonu tohto práva bývania aj mali

povinnosť bežné nájomné uhrádzať. Za tohto stavu sa žalovaný ani nemohol stať nájomcom

bytu podľa ustanovenia , keď jeho právna predchodkyňa v čase jej smrti už

nebola nositeľkou práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o nájme bytu zo dňa 30.8.1995.

Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný, ktorého

prípustnosť odôvodňoval ustanovením a ustanovením

Okrem toho namietal, že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok

nesprávne rozhodnutie vo veci a rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

Namietal, že žalobcom formulovaný petit žaloby ani nemohol pred súdom prvého stupňa

obstáť, resp. prvostupňový súd ani nemohol pre neurčitosť, nevykonateľnosť

a nezrozumiteľnosť petitu takto požadovaný nárok žalobcovi priznať a odvolací súd nemohol

pre neurčitosť, nevykonateľnosť a nezrozumiteľnosť vyššie formulovaného petitu rozsudok

okresného súdu potvrdiť. Poukázal na skutočnosť, že P. B. nebol účastníkom prvostupňového

konania, resp. s prihliadnutím na petit žaloby je zrejmé, že žalobcu P. B. až do smrti žalovanej

E. B. ani nemal v úmysle zaviazať k povinnosti vypratať predmetný byt. Žalovaná E. B.

zomrela dňa X. počas odvolacieho konania. Odvolací súd ako vyplýva z odôvodnenia

rozhodnutia pokračoval v odvolacom konaní s jej dedičom synom P. B., pričom poukázal na

ustanovenie Podľa jeho názoru odvolací súd nesprávne aplikoval

ustanovenie , čo má za následok, že v konaní

došlo k vade uvedenej v ustanovení Žalobcov nárok na vypratanie

uplatňovaný v tomto konaní nie je majetkovou vecou a preto podľa jeho názoru

neprichádza do úvahy aplikácia ustanovenia v odvolacom konaní.

Žalovanému P. B. teda chýba procesná spôsobilosť v zmysle ustanovenia § 19 Občianskeho

súdneho poriadku, teda nemá spôsobilosť byť účastníkom konania vo vyššie uvedenej právnej

veci. Žalovanému P. B. bola odňatá možnosť konať pred súdom tým, že bola porušená zásada

dvojinštančného konania, keď prvostupňový rozsudok smeroval iba voči jeho matke E. B.,

ktorá bola ako jediná presne a jasne označená vo výroku rozsudku a ktorá sa ako jediná

žalovaná mohla odvolať voči rozsudku prvostupňového súdu, pričom rozsudok odvolacieho

súdu označil žalovaného P. B. na povinnosť uloženú prvostupňovým súdom, t. j. že žalovaná

E. B. je povinná vypratať predmetný byt. Namietal aj inú vadu konania v zmysle ustanovenia

, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci

a nesprávne právne posúdenie v zmysle ustanovenia Navrhol, aby

dovolací súd zrušil rozsudok odvolacieho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie, prípadne

zrušil aj rozsudok okresného súdu, zastavil konanie a priznal mu trovy konania. Navrhol

taktiež odložiť vykonateľnosť rozsudku odvolacieho súdu.

Žalobca navrhol dovolanie žalovaného zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) po zistení, že

dovolanie podal včas účastník konania ( ), zastúpený advokátom (

ods. 1 ) bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) skúmal najskôr,

či tento opravný prostriedok smeruje proti rozhodnutiu, ktoré možno napadnúť týmto

mimoriadnym opravným prostriedkom.

Podľa dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia

odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

V prejednávanej veci odvolací súd rozhodol rozsudkom. V zmysle ustanovenia § 238

platí, že ak dovolanie smeruje proti rozhodnutiu vydanému v tejto procesnej forme, je

5

prípustné, ak je ním napadnutý zmeňujúci rozsudok vo veci samej ( ), alebo

rozsudok, v ktorom sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu

vysloveného v tejto veci ( ), alebo rozsudok potvrdzujúci rozsudok súdu

prvého stupňa, ak odvolací súd v jeho výroku vyslovil, že je dovolanie prípustné, pretože

po právnej stránke ide o rozhodnutie zásadného významu alebo ak ide o potvrdenie rozsudku

súdu prvého stupňa, ktorým súd prvého stupňa vo výroku vyslovil neplatnosť zmluvnej

podmienky podľa a ( ).

Napadnutý rozsudok odvolacieho súdu nevykazuje znaky vyššie uvedených

rozsudkov, prípustnosť dovolania preto z vyvodiť nemožno.

Vzhľadom na obsah dovolania ako aj zákonnú povinnosť skúmať, či napadnutý

rozsudok nebol vydaný v konaní postihnutom niektorou z procesných vád uvedených

v ustanovení ( ), neobmedzil sa dovolací súd len na skúmanie

prípustnosti dovolania podľa , ale sa ďalej zaoberal aj otázkou, či konanie nie je

postihnuté niektorou z vád vymenovaných v V zmysle je dovolanie

prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu (rozsudku aj uzneseniu), ak a/ sa

rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako

účastník nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c/ účastník konania nemal procesnú

spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo

v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa

zákona bol potrebný, f/ účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred

súdom, g/ rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto

samosudcu rozhodoval senát. Dovolateľ vady v zmysle , , , ,

nenamietal a tieto vady nevyšli najavo ani v dovolacom konaní.

Dovolateľ v dovolaní namietal vady v zmysle , Po preskúmaní

veci dovolací súd dospel k záveru, že prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť ani z § 237

písm.b/, f/

Je zrejmé, že dovolateľ nerozlišuje medzi vecnou legitimáciou a spôsobilosťou byť

účastníkom konania. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného práva a má ju ten, kto je podľa

hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti. Či je účastník konania vecne

legitimovaný (aktívne alebo pasívne), ukáže sa až v konečnom rozhodnutí vo veci. Na rozdiel

od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania (civilno-procesnú subjektivitu) má ten, kto má

spôsobilosť mať práva a povinnosti, inak len ten, komu ju zákon priznáva ( ).

6

Ustanovenie sa odvoláva na hmotné právo. Teda od procesnej spôsobilosti

(oprávnenia byť účastníkom konania) treba odlíšiť vecnú legitimáciu, ktorá predstavuje

hmotnoprávny vzťah účastníka konania v prejednávanej veci, a má ju iba ten, kto je

subjektom hmotnoprávneho vzťahu, o ktorom sa v konaní rozhoduje. V tejto súvislosti treba

uviesť, že z hľadiska prípustnosti dovolania podľa nie je rozhodujúci

vzťah vyplývajúci z hmotného práva, ale otázka spôsobilosti byť účastníkom konania.

Nedostatok vecnej legitimácie podľa tohto ustanovenia môže mať za následok len

nesprávnosť napadnutého rozhodnutia a nie prípustnosť dovolania (por. napr. R 34/1993).

Nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania je neodstrániteľným nedostatkom

podmienok konania, na ktorý musí súd prihliadnuť v každom štádiu konania ( ).

Tento nedostatok má v každom prípade za následok zastavenie konania (§ 104 ods. 1 prvá

veta ). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej alebo pasívnej) vedie vždy k zamietnutiu

návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím (ZSP č. 49/2001).

Z obsahu dovolania žalovaného je zrejmé, že prípustnosť dovolania podľa § 237

písm.f/ vyvodzuje z toho, že odvolací súd pokiaľ potvrdil rozhodnutie súdu prvého

stupňa vo veci samej, nezachoval dvojinštančnosť občianskeho súdneho konania. Takýto

dôvod prípustnosti dovolania však nie je daný.

Najvyšší súd Slovenskej republiky z obsahu spisu nezistil, že by žalovanému nejakým

závadným procesným postupom súdu bola znemožnená realizácia procesných práv

priznaných mu procesným predpisom. Vo vzťahu k žalovanému nedošlo postupom

odvolacieho súdu k odňatiu možnosti pred ním konať z dôvodu, že odvolací súd potvrdil

rozsudok súdu prvého stupňa, stotožnil sa so zisteným skutkovým stavom súdom prvého

stupňa a jeho právnym posúdením v súlade s príslušnými procesnoprávnymi ustanoveniami.

Odvolací súd vo veci vytýčil dňa 28.6.2012 pojednávanie, na ktoré bol predvolaný právny

zástupca žalovaného JUDr. J. K., ktorý na tomto pojednávaní bral účasť, z obsahu zápisnice je

zrejmé, že odvolací súd konal so žalovaným v zmysle ustanovenia ako

nástupcom pôvodnej žalovanej E. B., prítomný zástupca žalovaného na pojednávaní zotrval

na podanom odvolaní a dôvodoch tam uvedených. Z uvedeného je zrejmé, že odvolací súd

tým, že nariadil pojednávanie vo veci, umožnil sa žalovanému vyjadriť k predmete sporu ako

aj k odvolaciemu návrhu, žalovanému dodatočne „dožičil“ spravodlivý proces a tým vlastne

odstránil akékoľvek diskusie o odňatí možnosti konať pred súdom. V tejto súvislosti je

potrebné zdôrazniť, že ani Dohovor o ľudských právach a základných slobodách

nevyžaduje a ani z judikatúry ESĽP nemožno vysledovať, že by sa malo na všetkých súdnych

inštanciách pojednávanie vykonať verejne.

Dovolateľom namietaná tzv. iná vada týkajúca sa hodnotenia dôkazov a z neho

vyvodených skutkových zistení súdom prvého stupňa a tiež aj nesprávne právne posúdenie

veci ( a ) sú síce prípustnými dovolacími dôvodmi, sami osebe

však prípustnosť dovolania nezakladajú.

Pretože prípustnosť dovolania nemožno vyvodiť z ustanovenia a vady

konania v zmysle neboli dovolacím súdom zistené, Najvyšší súd Slovenskej

republiky dovolanie podľa v spojení s odmietol ako

dovolanie smerujúce proti rozhodnutiu, proti ktorému je tento opravný prostriedok

neprípustný. Pritom riadiac sa právnou úpravou dovolacieho konania, nezaoberal sa

napadnutým rozsudkom odvolacieho súdu z hľadiska jeho vecnej správnosti.

V dovolacom konaní úspešnému žalobcovi vzniklo právo na náhradu trov dovolacieho

konania proti žalovanému, ktorý úspech nemal ( v spojení s

a ). Najvyšší súd Slovenskej republiky mu však náhradu trov

dovolacieho konania nepriznal, nakoľko mu žiadne trovy nevznikli.

Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov

3 : 0.

P o u č e n i e : Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 28. augusta 2014

JUDr. Jozef Kolcun, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia : Jarmila Uhlířová