Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/57/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Lajoša a členov senátu JUDr. Gabriely Világiovej a JUDr. Andreja Radomského v spore žalobcu: Detské centrum „PRE TEBA“, n. o., so sídlom Požiarnická 7850/11A, 080 01 Prešov, IČO: 36 167 746, právne zastúpený: JUDr. Dušan Remeta, advokátom, so sídlom Masarykova 2, 080 01 Prešov, IČO: 42 039 720, proti žalovanému: Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata, so sídlom Cemjata 2632/4, 080 01 Prešov, IČO: 00 691 976, právne zastúpený: JUDr. Peter Ličák, advokátom, so sídlom Záhradná 19/468, 082 12 Kapušany, IČO: 37 943 065, o zaplatenie 23 523,95 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. -343 z 25. 06. 2020, jednohlasne takto

r o z h o d o l :

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Žalobcovi voči žalovanému priznáva nárok na náhradu trov odvolacieho aj dovolacieho konania v rozsahu 100%, o výške ktorého rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom č. k. -343 z 25. 06. 2020 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) rozhodol takto, cit.:

„I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi sumu 21.967,82 eura a 9 % ročný úrok z omeškania zo sumy 21.967,82 od 16.3.2012 do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku.

II. Priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86 %, pričom ukladá žalovanému povinnosť zaplatiť ich náhradu žalobcovi s tým, že o výške tejto náhrady rozhodne podľa súd prvej inštancie, po právoplatnosti tohto rozhodnutia, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.“

2. Rozhodol tak v poradí druhým rozsudkom o žalobe žalobcu, ktorou sa po úpravách okruhu účastníkov aj žalobného nároku a právoplatnosti rozsudku súdu prvej inštancie zo 04. 05. 2017, č. k. -260 vo výroku o zastavení konania v rozsahu sumy 1 556,13 eur s príslušenstvom domáhal voči žalovanému povinnosti zaplatiť mu sumu 3 925,33 eur s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 3 925,33 eur od 16. 03. 2012 do zaplatenia titulom protihodnoty za zhodnotenie nehnuteľnosti ako aj sumu 18 042,49 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 18 042,49 eur od 16. 03. 2012 do zaplatenia titulom investícií do rekonštrukcie obytných priestorov.

3. Predmet sporu právne posúdil podľa ust. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), , , , , , zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), o nájme a podnájme nebytových priestorov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“), o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) a nárok na úroky z omeškania podľa ust. a ust. Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. , ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia v znení účinnom v čase uzatvorenia nájomných zmlúv (ďalej len „“).

4. Súd prvej inštancie vychádzal zo zistenia, že na základe zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatvorenej 31. 12. 2003 žalovaný ako prenajímateľ odovzdal do užívania žalobcovi ako nájomcovi budovu so súp. č. XXXX, nachádzajúcu sa na pozemku s parc. č. XXXXX, druh pozemku - zastavaná plocha a nádvorie o výmere 207 m2, zapísanú na LV č. XXXX, pre k. ú. A., že nájomný pomer vznikol od 01. 01. 2004 a bol uzatvorený na dobu piatich rokov, do 31. 12. 2008. Podľa čl. 3 nájomnej zmluvy bol nájomca oprávnený vykonať na objekte potrebné úpravy súvisiace s jeho sprevádzkovaním a jeho užívaniaschopnosťou. Podľa článku 4 bod 1. nájomnej zmluvy bolo dohodnuté nájomné vo výške 2 % z hodnoty prenajatého majetku, teda suma 33 833,- Sk ročne, ktorú sa nájomca zaviazal investovať do opráv a údržby prenajatého majetku. Žalovaný listom z 01. 07. 2005 udelil žalobcovi súhlas s rekonštrukciou podkrovných priestorov a oznámil mu, že po ukončení nájmu mu budú investované prostriedky vrátené. Na podklade udeleného súhlasu prenajímateľa a podľa projektovej dokumentácie vypracovanej B. C. D. v auguste 2005 žalobca požiadal o vydanie stavebného povolenia. Mesto Prešov ako príslušný stavebný úrad vydalo žalobcovi ako stavebníkovi 13. 10. 2005 stavebné povolenie pod č. A./XXX na realizáciu stavby - Rekonštrukcia podkrovných priestorov. Na základe toho žalobca investoval do prenajatého majetku 590 428,- Sk (19 598,62 eur). Mesto Prešov ako vlastník prenajatej nehnuteľnosti listom z 13. 09. 2007 (č. E.) udelilo žalobcovi súhlas s výmenou strešnej krytiny na objekte, ktorý mal v nájme a užívaní. Na tomto podklade obchodná spoločnosť PROGRES - Pozemné stavby, a. s., ako zhotoviteľ zrealizovala výmenu strešnej krytiny na prenajatej nehnuteľnosti a 30. 11. 2007 vystavila žalobcovi faktúru č. XXXXXX na sumu 168 935,- Sk. Žalobca žiada protihodnotu zhodnotenia vo výške 70 % skutočných nákladov, teda sumu 3 925,33 eur (118 254,50 Sk). Právny zástupca žalobcu listom z 22. 02. 2012 vyzval Mesto Prešov na úhradu pohľadávky z titulu vrátenia investície v lehote do 15. 03. 2012; Mesto Prešov listom z 19. 03. 2012 odpovedalo, že nesúhlasí s vrátením investícií a výmenu strešnej krytiny neuznalo s poukazom na list z 13. 09. 2007. Žalovaný v súvislosti s týmito nárokmi v prospech žalobcu nezrealizoval žiadne úhrady.

5. Z vykonaného dokazovania mal za preukázané, že žalobca si žalobou doručenou mu 13. 04. 2012 uplatnil nárok na zaplatenie celkovej sumy 23 523,95 eur s príslušenstvom, avšak iba voči Mestu Prešov. Táto suma pozostávala zo sumy 19 598,62 eur predstavujúcej refundáciu nákladov, ktoré vynaložil žalobca na objekt, ktorý mal v nájme (náklady, ktoré boli vynaložené na rekonštrukciu priestorov podkrovia zo strany žalobcu so súhlasom prenajímateľa a uplatnené po skončení nájmu) a zo sumy 3 925,33 eur, ktorá predstavuje zhodnotenie nehnuteľnosti, ktorú užíval žalobca ako nájomca, ktoré súviselo s rekonštrukciou a výmenou strešnej krytiny na budove. Potom, ako súd prvej inštancie vyhovel návrhu žalobcu na pristúpenie Zariadenia pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata ako ďalšieho žalovaného do konania, žalobca zobral žalobu voči Mestu Prešov ako pôvodnému žalovanému 1/ späť v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 19 598,62 eur, ako aj v časti týkajúcej sa zaplatenia úroku z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 23 523,95 eur od 16. 08. 2012 do zaplatenia, v dôsledku čoho súd konanie v tejto časti zastavil. Žalobca upravil svoj žalobný návrh tak, že sumu 19 598,62 eur s príslušenstvom už požadoval iba od žalovaného. Vo vzťahu k nároku na zaplatenie sumy 3 925,33 eur žalobca žiadal, aby súd na jeho zaplatenie zaviazal oboch žalovaných spoločne a nerozdielne. Následne vzal vo vzťahu k žalovanému 1/ žalobu v celom rozsahu späť, v dôsledku čoho súd konanie vo vzťahu k žalovanému 1/ zastavil. Obidva nároky si žalobca uplatňoval na základe toho, že mal uzatvorenú nájomnú zmluvu s Domovom dôchodcov Cemjata. Prenajatá budova bola a je vo vlastníctve Mesta Prešov, pričom bola odovzdaná do správy Domovu dôchodcov Cemjata. V nájomnej zmluve boli dohodnuté vzájomné práva a povinnosti, okrem iného aj povinnosť platiť nájomné. Bolo dohodnuté, že nájomca môže realizovať aj úpravy a tie náklady ktoré vynaloží, si môže započítavať na nájomné. V priebehu nájmu chcel žalobca skvalitniť poskytované služby a pristúpil k rekonštrukcii podkrovia domu. Prenajímateľ dal súhlas na túto investíciu s tým, že bude refundovať vynaložené náklady s podmienkou, že bude potrebné stavebné povolenie, čo nájomca splnil a zrekonštruoval podkrovné priestory. Bezprostredne po tom vznikla potreba výmeny strešnej krytiny, v súvislosti s čím už nájomca požiadal o súhlas Mesto Prešov,

(keďže žalovaný ako prenajímateľ odkázal žalobcu ako nájomcu, aby o súhlas požiadal priamo Mesto Prešov ako vlastníka), ktoré sa písomne vyjadrilo, že dáva súhlas na výmenu strešnej krytiny pod podmienkou, že si nájomca v budúcnosti nebude uplatňovať nárok na náhradu týchto nákladov. Nájomca zrealizoval výmenu strešnej krytiny, pričom nájom prebiehal ďalej bez prerušenia užívania predmetu nájmu, hoci bola uzatvorená nová nájomná zmluva. Užívanie priestorov pokračovalo až do 15. 09. 2011, keď došlo k ukončeniu nájomného vzťahu dohodou. Po tomto ukončení nájomnej zmluvy si žalobca vyčíslil nároky uplatňované v tomto konaní a vyzval priamo Mesto Prešov ako vlastníka, (čo dal na vedomie aj žalovanému 2/) na refundáciu nákladov, ktoré vložil do rekonštrukcie podkrovných priestorov a na zaplatenie sumy, o ktorú sa zhodnotila nehnuteľnosť v dôsledku výmeny strešnej krytiny. Mesto Prešov ako vlastník nehnuteľnosti, ani Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov - Cemjata ako správca a prenajímateľ nehnuteľnosti tieto nároky neakceptovali a uvedené sumy neuhradili.

6. Nadväzne uzavrel, že nájomný vzťah medzi sporovými stranami bol založený nájomnou zmluvou, ktorá sa spravuje režimom , keďže žalovaný by síce spĺňal definíciu v zmysle ust. ako subjekt, ktorý vystupuje aj vo verejnom záujme, avšak je nepochybné, že žalobca túto definíciu, tak ako ju vyžaduje zákon, nespĺňa. Žalovaný v priebehu konania vzniesol námietku premlčania oboch nárokov, ktorú odôvodňoval tým, že sa nejedná o režim občianskoprávny, ale režim obchodnoprávny a že tam boli dva nároky, ktoré sú už premlčané, či si ich už žalobca uplatnil titulom nájomnej zmluvy alebo titulom bezdôvodného obohatenia. Napriek tomu, že mal súd prvej inštancie za to, že vzťahy medzi nájomcom a prenajímateľom sa riadia občianskoprávnymi predpismi, tieto nároky nie sú premlčané, vzhľadom na to, že žalobca ich mohol vyčísliť a domáhať sa ich až po skončení nájmu. Nie je podstatné, že išlo o dva nájomné vzťahy, ale to, že po skončení prvého nájomného vzťahu nedošlo k odovzdaniu nehnuteľností prenajímateľovi, keďže táto sa kontinuálne prenechala znova do užívania nájomcovi. Medzi nájomnými zmluvami bola absolútna kontinuita. Nároky v zmysle ust. mohol nájomca voči prenajímateľovi uplatňovať až potom, čo nájomný vzťah skončil a došlo k odovzdaniu predmetu nájmu zo strany nájomcu prenajímateľovi. Až potom sa tieto nároky dali objektivizovať a vyčísliť, či už s prihliadnutím na ich zhodnotenie alebo aj s prihliadnutím na znehodnotenie nehnuteľnosti. V prvom prípade zhodnotenia (uplatnený nárok vo výške 19 598,62 eur) to bola realizácia rekonštrukcie podkrovných priestorov, ku ktorej si žalobca vyžiadal súhlas, žalovaný 2/ (žalovaný), resp. jeho právny nástupca mu tento súhlas udelil a zaviazal sa uhradiť náklady. Tento nárok súd posúdil ako dôvodný v zmysle ust. , nakoľko bol udelený súhlas prenajímateľa a tento sa aj zaviazal vrátiť náklady spojené s rekonštrukciou podkrovia po skončení nájmu. K ustáleniu výšky zhodnotenia predmetu nájmu bol vyhotovený súkromný znalecký posudok č. X/XXXX znalcom B. E. F., v ktorom znalec ustálil, že výška nákladov vynaložených žalobcom ako nájomcom na rekonštrukciu podkrovných priestorov budovy po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci nájomcom, je 18 042,49 eur. Preto žalobe v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 18 042,49 eur vyhovel a žalovaného zaviazal na zaplatenie tejto sumy v prospech žalobcu v súlade s ust. . Keďže sa žalovaný dostal do omeškania s úhradou uvedeného peňažného záväzku, súd prvej inštancie ho zaviazal aj na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 18 0742,49 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti tejto pohľadávky žalobcu, t. j. od 16. 03. 2012 až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do zaplatenia. V prevyšujúcej časti nad sumu 18 042,49 eur, t. j. v časti týkajúcej sa zaplatenia sumy 1 556,13 eur s príslušenstvom, zobral žalobca žalobu čiastočne späť, a preto súd konanie v tejto časti zastavil.

7. Z rovnakých dôvodov ako pri prvom nároku vyhodnotil súd prvej inštancie ako neopodstatnenú aj námietku premlčania vznesenú voči nároku na zaplatenie sumy 3 925,33 eur s príslušenstvom súvisiaci s výmenou strešnej krytiny. Nájomný vzťah medzi sporovými stranami totiž skončil 15. 09. 2011 dohodou, pričom tento nárok bol uplatnený vo vzťahu k žalovanému návrhom na pripustenie jeho vstupu do konania doručeného súdu prvej inštancie 27. 01. 2014. teda pred uplynutím trojročnej premlčacej doby. Obrana žalovaného bola postavená na argumentácii, že žalobca si tento nárok mal uplatňovať už bezprostredne potom, keď vynaložil náklady na opravu strešnej krytiny. V súvislosti s obranou žalovaného bolo poukazované aj na list Mesta Prešov, ako vlastníka nehnuteľnosti, v ktorom dalo Mesto Prešov podmienený súhlas na vykonanie výmeny strešnej krytiny, ak si žalobca v budúcnosti nebude uplatňovať žiadne nároky s tým spojené. Žalovaná strana od toho odvodzovala to, že žalobca si nebude uplatňovať tieto nároky, a preto je tento nárok nedôvodný. Súd v tejto súvislosti konštatuje, že žiadna dohoda (ako dvojstranný právny úkon) ohľadne neuplatňovania si nárokov ako náhrady za vynaložené výdavky pri oprave strechy, nebola uzavretá. Zo strany Mesta Prešov sa jednalo iba o jednostranné vyhlásenie. Predmetné jednostranné vyhlásenie Mesta Prešov je potrebné v súlade s ust.

považovať za súhlas prenajímateľa s rekonštrukciou strechy bez toho, aby sa ten zaviazal refundovať tieto náklady, keďže žalovaný ako prenajímateľ požiadal žalobcu ako nájomcu, aby v otázke udelenia, resp. neudelenia súhlasu s rekonštrukciou oslovil priamo vlastníka, teda Mesto Prešov. Žalovaný teda delegoval svoje oprávnenie prenajímateľa vyjadriť sa k zamýšľanej rekonštrukcii priamo na vlastníka prenajatej nehnuteľnosti, teda na Mesto Prešov. Žalovaný vlastne splnomocnil Mesto Prešov, aby sa za žalovaného vyjadrilo k zamýšľanej rekonštrukcii strechy. Vyjadrenie Mesta Prešov je potom potrebné chápať ako vyjadrenie učinené za žalovaného. Podmienku, ktorú uviedlo Mesto Prešov vo svojom vyjadrení, je potrebné považovať za neplatnú pre rozpor so zákonom a dobrými mravmi, nakoľko Mesto Prešov ako vlastník nehnuteľnosti vedelo, že nehnuteľnosť je v zlom stave aj čo sa týka strechy, ktorá si vyžadovala bezprostrednú rekonštrukciu a bolo zrejmé, že náklady nájomcu, ktorý zamýšľal vynaložiť a ktoré v konečnom dôsledku v súvislosti s opravou strechy aj vynaložil, budú a aj boli vyššie ako samotné nájomné a nebolo teda možné započítať tieto náklady oproti nájomnému. Ak by nájomca nepristúpil k rekonštrukcii strechy, bol by nútený priestor užívať s deravou strechou napriek tomu, že prenajímateľ si nesplnil svoje povinnosti udržiavať predmet nájmu v stave spôsobilom na užívanie, čo by bolo neprijateľné. V jednostrannom vyhlásení bolo uvedené, že žalobca si nesmie uplatňovať vynaložené náklady, avšak v tomto konaní si žalobca ani neuplatňuje náklady za rekonštrukciu strechy, ale iný nárok - nárok na zhodnotenie, ktorým je rozdiel medzi vynaloženými nákladmi a znehodnotením nehnuteľnosti, t. j. hodnotou, za ktorú bolo možné predať nehnuteľnosť pred rekonštrukciou a po rekonštrukcii, tak ako to určil znalec v znaleckom posudku. Súd prvej inštancie konštatoval, že nakoľko bol udelený súhlas s rekonštrukciou, avšak nebol udelený súhlas na náhradu nákladov, prichádza do úvahy nárok na zhodnotenie veci, ktoré znalec ustálil na vyššiu sumu ako si uplatnil žalobca (3 925,33 eur). V zmysle znaleckého posudku protihodnota toho, o čo sa zvýšila hodnota prenajatej veci, teda jej zhodnotenie, ktoré nastalo v dôsledku investície vykonanej nájomcom spočívajúcej v rekonštrukcii strechy je 4 714,81 eur. S poukazom na uvedené, ako aj na skutočnosť, že súd bol viazaný žalobným návrhom žalobcu, súd prvej inštancie podľa ust. zaviazal žalovaného aj na zaplatenie 3 925,33 eur. Keďže žalovaný sa dostal do omeškania aj s úhradou tohto svojho peňažného záväzku, súd prvej inštancie ho zaviazal na zaplatenie úroku z omeškania vo výške 9 % ročne z dlžnej sumy 3 925,33 eur odo dňa nasledujúceho po splatnosti tejto pohľadávky žalobcu, t. j. od 16. 03. 2012 až do doby poskytnutia riadneho plnenia zo strany žalovaného, t. j. do zaplatenia. K námietke žalovaného, že finančné prostriedky na rekonštrukcie boli poskytnuté z verejných zdrojov, a preto žalovaný ako prenajímateľ nie je povinný vracať žalobcovi ako nájomcovi finančné prostriedky uplatnené podľa ust. zastal názor, že je nepodstatné, z akých zdrojov boli prostriedky poskytnuté žalobcovi, či to bolo zo súkromných zdrojov alebo z verejných zdrojov. Žalobca mal k dispozícii peňažné prostriedky, ktoré použil na zhodnotenie prenajatej nehnuteľnosti. Pre rozhodnutie o uplatnených nárokoch je podstatný iba vzťah prenajímateľa a nájomcu založený nájomnou zmluvou. Právny vzťah, v rámci ktorého boli žalobcovi poskytnuté finančné prostriedky (hoci z verejných zdrojov), ktoré použil na rekonštrukciu prenajatej nehnuteľnosti, je samostatným, na nájomnom vzťahu medzi sporovými stranami nezávislým, osobitne posudzovaným právnym vzťahom, nemajúcim žiadny vplyv na vznik a výšku nárokov žalobcu voči žalovanému v zmysle ust. . To či mal žalobca finančné prostriedky z verejných zdrojov, na základe nejakej dotačnej zmluvy alebo na základe úverovej zmluvy s bankou alebo napríklad na základe darovaných alebo požičaných peňazí od iných subjektov, nemá žiadny vplyv na nároky, ktoré sú predmetom tohto konania. Vzťah medzi žalobcom, ktorý dostal nejaké finančné prostriedky a tým, kto mu ich poskytol, je ich výlučným, samostatným vzťahom. Poskytovateľ finančných prostriedkov si musel byť vedomý, že žalobca ako nájomca nie je vlastníkom nehnuteľností, a napriek tomu a s týmto vedomím mu tieto finančné prostriedky poskytol. Ako bezpredmetnú tiež posúdil obranu žalovaného v tom smere, že je tu nedostatok pasívnej vecnej legitimácie na jeho strane, keďže žalovaný je právnickou osobou s prideleným identifikačným číslom organizácie (IČO) a v čase uzatvorenia nájomných zmlúv bol oprávnený navonok konať samostatne vo vlastnom mene, na svoj účet, na vlastnú zodpovednosť a takto vstupovať do právnych vzťahov založených právnymi úkonmi, teda aj zmluvami, ako subjekt práva (rozpočtová organizácia), ktorá hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu.

8. O náhrade trov konania rozhodol súd prvej inštancie podľa ust. ojení s ust. najúc žalobcovi proti žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 86 %, o výške ktorej rozhodne po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

9. Proti napadnutému rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote v celom rozsahu odvolanie žalovaný a to z odvolacích dôvodov v zmysle ust. /úd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam ako aj že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. V odvolaní vzniesol námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie odkazujúc na ust. o majetku obcí (ďalej len „“), v zmysle ktorého je iba správcom majetku, ktorý bol predmetom nájomnej zmluvy a jeho vlastníkom je bývalý žalovaný 1/ (Mesto Prešov). Zdôraznil, že súd prvej inštancie sa v ods. 63 odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nezaoberal citovaným ustanovením, ani faktom, že podľa tohto zákona je iba správcom majetku, a teda nekoná vo svojom mene, ale v mene a na účet Mesta Prešov. Konštatoval, že pasívnu legitimáciu v konaní mal bývalý žalovaný 1/ a on je oprávnený vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce, ktorý mu bol zverený do správy vystupovať v konaní pred súdmi iba ako jeho zástupca. K tomu podotkol, že ak by aj bol žalobca úspešný v tomto smere a získal by exekučný titul voči nemu, tak z dôvodu, že nemôže nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva (nič nevlastní), na jeho majetok by nemohol viesť exekúciu. Súčasne argumentoval, že súd prvej inštancie sa nezaoberal otázkou financovania rekonštrukcie z dotácii. Domnieval sa, že v prípade úspechu v spore a vyplateniu predmetnej sumy by došlo na strane žalobcu k bezdôvodnému obohateniu, pretože tieto finančné prostriedky nikdy neboli jeho majetkom. Tieto peniaze boli a sú majetkom poskytovateľa dotácie a jedine on je oprávnený žiadať o ich vrátenie (ak vôbec), keďže dotácia bola riadne a včas použitá na účel, na ktorý bola poskytnutá. Trval na tom, že v tomto prípade žalobca nepoužil vlastné peniaze, a preto mu nevznikla žiadna škoda, a že k ukončeniu nájomnej zmluvy došlo dohodou sporových strán, t. j. dobrovoľným konaním žalobcu a nie jeho výpoveďou, v čom videl účelovosť žalobcu, ktorý dobrovoľne zrušil nájomnú zmluvu v očakávaní toho, že získa pre seba vysoký finančný obnos, s ktorým bude môcť podľa svojho uváženia voľne nakladať. Ohľadom súhlasu Mesta Prešov s výmenou strešnej krytiny žalovaný tvrdil, že realizáciu výmeny strešnej krytiny za podmienok určených vlastníkom nehnuteľností možno považovať za vzájomnú dohodu o neuplatňovaní si nákladov spojených s výmenou strešnej krytiny, pričom mu nie je zrejmé na základe akého listinného dôkazu súd prvej inštancie dospel k záveru, že zo strany Mesta Prešov išlo o jednostranné vyhlásenie. V tejto súvislosti vzniesol námietku premlčania nároku žalobcu, majúc za to, že pokiaľ žalobca zhodnotil nehnuteľnosť výmenou strešnej krytiny, toto zhodnotenie si mal uplatniť vo všeobecnej trojročnej premlčacej lehote počítanej odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz, t. j. od 01. 12. 2007. V prípade totiž boli uzatvorené dve nájomné zmluvy, prvá v roku 2003 a druhá v roku 2008, v dôsledku čoho síce ide o kontinuálne užívanie, ale na základe dvoch samostatných právnych úkonov. V zmysle ust. je možnosť požadovať úhradu nákladov viazaná na skončenie nájmu, nie na reálne skončenie užívania. Okrem toho kontinuitu nájomného vzťahu spochybňuje aj okolnosť, že nájomcami v zmysle nájomných zmlúv boli dva rôzne subjekty. Z tohto dôvodu vzniesol námietku aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, ktorý podľa neho nijako nepreukázal, že je právnym nástupcom subjektu, ktorý ako nájomca uzatvoril so žalovaným prvú nájomnú zmluvu, resp. že získal od tohto subjektu predmetnú pohľadávku voči žalovanému. Keďže nároky z jednotlivých nájomných zmlúv a ich premlčanie je potrebné uplatňovať a vyhodnocovať samostatne, vzniesol námietku premlčania, ktorú odôvodnil tým, že žalobca si mohol predmetné nároky prvýkrát na súde uplatniť 01. 01. 2009 (kedy mu začala plynúť premlčacia doba), pričom návrh na pristúpenie žalovaného 2/ bol podaný 27. 01. 2014. Ak by odvolací súd neuznal túto jeho argumentáciu a priklonil by sa k názoru, že sa jedná o kontinuitu právnych úkonov, tak premlčacia doba začala plynúť 15. 09. 2011, návrh na pristúpenie žalovaného 2/ bol podaný 27. 01. 2014, ale k zmene petitu žaloby došlo až 10. 03. 2015. Podľa žalovaného až zmenou petitu žaloby zistil, za čo je žalovaný a aký nárok si voči nemu uplatňuje žalobca. Neplatnosť nájomnej zmluvy uzatvorenej 31. 12. 2003 videl v tom, že podľa jej prenajímateľ dáva do nájmu priestory rodinného domu bývalej administratívnej budovy (parc. č. XXXXX) v trhovej hodnote 1 691 650,- Sk. Vzhľadom na to nie je predmet nájomnej zmluvy v určený v súlade s ust. náležite a presne tak, aby nemohol byť zameniteľný s inou nehnuteľnosťou, pretože pri ňom nie je uvedené súp. č. prenajímanej budovy a výmera nebytových priestorov, pri parcele nie je uvedené katastrálne územie, číslo listu vlastníctva a výmera, nie je tam uvedené, že predmetná budova stojí na tejto parcele, je nesprávne označený druh nehnuteľnosti rodinný dom bývalá administratívna budova, keď v prípade predmetnej budovy sa podľa LV č. XXXX jedná o administratívnu budovu. Z týchto dôvodov považoval nájomnú zmluvu od počiatku za neplatnú podľa ust. , pričom vzťah medzi ním a žalobcom nemožno posudzovať ako vzťah z nájomnej zmluvy v zmysle ust. a nasl. , ale ako vzťah z neplatnej zmluvy a ako vzťah z bezdôvodného obohatenia. Konštatoval, že ak žalobca zhodnotil nehnuteľnosť rekonštrukciou

podkrovných priestorov a výmenou strešnej krytiny na základe neplatnej nájomnej zmluvy, tak on sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a potom si mal žalobca toto zhodnotenie, resp. reálne investície uplatniť vo všeobecnej trojročnej dobe, resp. dvojročnej dobe, resp. štvorročnej dobe počítanej odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Z uvedeného dôvodu opätovne vzniesol námietku premlčania. Svojím odvolacím návrhom žiadal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť tak, že odvolací súd žalobu voči žalovanému zamietne, alternatívne napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zruší a vec mu vráti na ďalšie konanie, pričom si zároveň uplatnil trovy právneho zastúpenia za celé konanie.

10. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril podaním z 18. 08.2021 žalobca. Namietal v ňom skutočnosť, že odvolanie bolo podané ešte v čase tzv. zmrazenia procesných lehôt, kedy mu ešte ani nezačala plynúť lehota na podanie odvolania, v dôsledku čoho nemôže mať žiadne právne účinky. Pre tento prípad navrhol podanie právneho zástupcu žalovaného z 12. 02. 2021 odmietnuť podľa ust. / ako oneskorené. Vo vzťahu k meritu veci zotrval na tom, že žalovaný je pasívne legitimovaným subjektom, a to aj z dôvodu, že z ust. o majetku obcí v znení účinnom od 01. 07. 2009 (ďalej len „“) jednoznačne vyplýva, že v hmotnoprávnych vzťahoch, ako aj v konaniach pred súdmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce, ktorý spravuje, koná správca v mene obce, teda vystupuje v právnych vzťahoch samostatne, hoci vlastníkom zvereného majetku je naďalej obec. To žalovanému prináleží aj z jeho postavenia ako rozpočtovej organizácie, ako aj zo zriaďovacej listiny z 29. 07. 2002 a zo zmluvy o prevode správy č. XX/XXXX z 25. 08. 2008. Žaloba od začiatku nemala smerovať voči Mestu Prešov ako žalovanému v zastúpení terajším žalovaným, ale v zmysle zákonnej úpravy priamo voči terajšiemu žalovanému. Vzhľadom na to, že nárok na náhradu nákladov spojených so zmenou prenajatej veci, ak sa prenajímateľ zaviazal na ich vrátenie podľa ust. , si môže nájomca uplatňovať len voči prenajímateľovi, teda voči subjektu, s ktorým uzatvoril nájomnú zmluvu a tým bol žalovaný, pasívne vecne legitimovaným v tomto prípade je žalovaný, ktorý bol prenajímateľom, udelil súhlas so zmenou veci, zaviazal sa ku náhrade nákladov a požíval benefity a príjmy plynúce z nájomného pomeru. Čo sa týka financovania rekonštrukcie prízvukoval, že nie je dôležité skúmať, z čoho bolo zhodnotenie financované, ale komu z toho ostal prospech, ktorý mu po ukončení nájomného vzťahu neostal. Žalovanému však ostalo zhodnotenie, ktoré aj naďalej užíva a spotrebúva. Navyše v tomto prípade nežiada o vrátenie dotácie, ale o náhradu nákladov, ktoré boli vynaložené. O vrátenie dotácie by mohol požiadať poskytujúci subjekt len jeho, nie žalovaného, avšak k tomu nikdy nedošlo. Súhlasu Mesta Prešov s rekonštrukciou predchádzala jeho žiadosť adresovaná žalovanému, kedy ho žalovaný odkázal na vlastníka (Mesto Prešov), ktorý sa v liste z 13. 09. 2007 vyjadril v tom smere, že nájomca si v budúcnosti nebude uplatňovať vynaložené náklady na výmenu strešnej krytiny, ale len od mesta, pričom vo vzťahu k žalovanému sa nijako nevyjadruje. Teda aj keby došlo k hypotetickej dohode o neuplatňovaní si nákladov na výmenu strechy, táto dohoda by sa týkala len jeho a Mesta Prešov, nie žalovaného. Podľa jeho názoru neobstojí ani tvrdenie žalovaného, že ak by Mesto Prešov dalo žalobcovi súhlas bez všetkých podmienok, žalobca by mu musel predložiť projekt, rozpočtové náklady, výber dodávateľov výmeny strešnej krytiny a splniť celý rad ďalších podmienok, a to z dôvodu, že Mesto Prešov bolo v tomto prípade aj stavebným úradom, a pri podaní vyjadrenia s udelením súhlasu na výmenu strešnej krytiny konalo aj v tejto pozícii. Keďže Mestu Prešov ako stavebnému úradu boli predložené projekt a ďalšie náležitosti na vydanie stavebného povolenia, žiadosť o rekonštrukciu prešla riadnym schvaľovacím procesom. Okrem toho ani jeden z ním uplatnených nárokov vyplývajúcich z nájomného vzťahu nie je premlčaný, pretože medzi nájomnými vzťahmi existovala kontinuita, prenajatá nehnuteľnosť nebola žalovanému reálne vydaná a opätovne žalobcovi odovzdaná, teda predmetné nároky mohol prvýkrát uplatňovať až po skončení nájmu a odovzdaní nehnuteľnosti 15. 09. 2011. Otázku plynutia a prerušenia premlčacej doby nemožno viazať na rozhodnutie o pripustení zmeny žaloby, ale ani na podanie návrhu z jeho strany, t. j. na dátum 27. 01. 2014, ale na podanie návrhu na zmenu žaloby. Vzhľadom na skutočnosť, že návrh nájomnej zmluvy z roku 2003 pripravoval žalovaný, nemôže byť na jeho ťarchu, že žalovaný v písomnom vyhotovení tejto zmluvy nesprávne uviedol jeho IČO a nie celkom presne označil predmet nájmu. Ak by toto odvolací súd akceptoval, vznikol by na jeho strane nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia voči žalovanému, a to ako pri úmyselnom bezdôvodnom obohatení ( ). Súčasne poukázal na ust. , podľa ktorého, ak sú účastníci neplatnej alebo zrušenej zmluvy povinní navzájom si vrátiť všetko, čo podľa nej dostali, prihliadne súd na námietku premlčania len vtedy, ak by aj druhý účastník mohol premlčanie namietať, pritom on tak urobiť nemôže, z dôvodu ktorého je námietka premlčania vznesená žalovaným neprípustná. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a prisúdil mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

11. K vyjadreniu žalobcu podal žalovaný dňa 12. 11. 2021 odvolaciu repliku. Namietal v nej, že v prípade priameho zastúpenia je aktívne/pasívne v spore legitimovaný zastúpený a v prípade nepriameho zastúpenia je aktívne/pasívne v spore legitimovaný zástupca. Dikcia ust. vychádza z princípu priameho zákonného zastúpenia Mesta Prešov správcom majetku. Ide teda o zákonné zmocnenie správcu majetku vystupovať pred súdom v právnych vzťahoch týkajúcich sa majetku mesta v jeho mene, t. j. na zastupovanie mesta pred súdom nie je potrebné pre správcu osobitné plnomocenstvo - správca má zákonné plnomocenstvo v zmysle ust. , ale aktívna, resp. pasívna legitimácia patrí mestu, keďže ide o priame zákonné plnomocenstvo. V nadväznosti na to podotkol, že žalobca pôvodne v tomto konaní správne žaloval Mesto Prešov ako vlastníka prenajatej nehnuteľnosti, avšak potom ako odvolací súd vrátil vec súdu prvej inštancie a jasne vyslovil názor, že žalovaný 2/ nie je pasívne legitimovaný v spore, zobral žalobca žalobu voči Mestu Prešov späť. Ak by tak žalobca neurobil, v tomto konaní by bola otázka pasívnej legitimácie irelevantná. Zákonné zastúpenie Mesta Prešov žalovaným v zmysle ust. nevylučuje, aby žalobu týkajúcu sa majetku Mesta Prešov podalo samotné Mesto Prešov bez zákonného zastúpenia správcom, resp. aby sa Mesto Prešov pred súdom samo zastupovalo ako žalovaný. Okrem toho správnosť jeho názoru, že v tomto prípade ide síce o kontinuálne užívanie, ale na základe dvoch samostatných právnych úkonov potvrdil aj Najvyšší súd SR v uznesení sp. zn. , keď vyslovil, že právna úprava skončenia nájmu nebytového priestoru uzavretého na určitý čas obsiahnutá v ust. zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov je komplexná, v dôsledku čoho je na skončenie nájmu vylúčená aplikácia ustanovení všeobecného predpisu o skončení nájmu. Preto sa ust. o obnovení nájmu nepoužije na nájom nebytového priestoru, ktorý skončil uplynutím dojednaného času podľa ust. V súlade s názorom vysloveným v tomto rozhodnutí mohlo k predĺženiu nájmu dôjsť iba písomným dodatkom k pôvodnej nájomnej zmluve, ktorým by došlo k predĺženiu platnosti a účinnosti zmluvy z roku 2003, teda iba vtedy by sa dalo hovoriť o kontinuite, resp. o pokračovaní v užívaní na základe zmluvy z roku 2003. Avšak druhá nájomná zmluva bola v roku 2008 uzatvorená ako samostatná zmluva, a preto zmluvné strany v novom právnom vzťahu nemôžu použiť námietky, resp. uplatniť nároky, ktoré im vznikli z nájomnej zmluvy uzatvorenej v roku 2003. Rovnako premlčacia doba začala plynúť po uplynutí piatich rokov od uzatvorenia prvej nájomnej zmluvy. Ďalej poukázal na skutočnosť, že najvyšší súd sa vo vyššie citovanom uznesení vyjadril aj k neplatnosti nájomnej zmluvy z dôvodu nepresného, resp. nedostatočného označenia predmetu nájmu tak, že predmetom nájmu podľa zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov sú priestory určené na podnikateľskú činnosť a nájomná zmluva musí byť na rozdiel od () písomná a musí obsahovať predmet a účel nájmu, výšku a splatnosť nájomného a spôsob jeho platenia a ak nejde o nájom na neurčitý čas, čas, na ktorý sa nájom uzaviera ( ), pričom zákon absenciu niektorej z uvedených náležitostí sankcionuje absolútnou neplatnosťou nájomnej zmluvy ( ). V prípade uplatnenia nároku na bezdôvodné obohatenie vzniesol námietku premlčania tohto nároku žalobcu, keďže ust. nie je podľa neho na tento prípad použiteľné, nakoľko žalobca mu nemá na základe neplatnej zmluvy, čo vrátiť (predmetný nebytový priestor mu už bol odovzdaný) a on, resp. Mesto Prešov nemá voči žalobcovi žiadny nárok, ktorý by podliehal premlčaniu.

12. Žalovaný svoju odvolaciu repliku doplnil podaním z 19. 11. 2021, v ktorom zotrval na tvrdení, že podľa jeho názoru je zmluva o nájme z 31. 12. 2003 absolútne neplatná. Poukázal pritom na uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. z 25. 02. 2021, podľa ktorého presné a zákonu zodpovedajúce označenie zmluvných strán zmluvy o nájme nebytových priestorov uzatváranej v režime zákona o nájme a podnájme nebytových priestorov, ako zmluvy s obligatórnou (povinnou, teda zákonom predpísanou) písomnou formou, je jednou zo zákonných náležitostí nevyhnutných pre posudzovanie takejto zmluvy za platný právny úkon. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zákon o nájme a podnájme nebytových priestorov v rozhodnom znení výslovne sankcionoval neplatnosťou zmluvy len absenciu a) súhlasu obce s uzavretím zmluvy alebo b) náležitostí zmluvy podľa ust. , pretože prípadný rozpor iných častí zmluvy so zákonom zakladá (a aj v čase uzavierania nájomnej zmluvy i dodatku k nej, o ktoré ide v prejednávanej veci) zakladal neplatnosť pre rozpor so zákonom ( alinea prvá ). Ak je jednou zo zmluvných strán fyzická osoba - podnikateľ, je možné učiniť spomínanej povinnosti zadosť uvedením do zmluvy jej obchodného mena, to však má tiež zákonom predpísanú podobu, ktorej súčasťou je meno a priezvisko (obligatórne) a prípadný dodatok odlišujúci osobu podnikateľa alebo druh podnikania (fakultatívne). Len v prípade takéhoto označenia, rovnako ako u označenia právnickej osoby jej obchodným menom (názvom) a sídlom v súlade s príslušným

zápisom v obchodnom alebo inom zákonom určenom registri či obdobnej evidencii možno usudzovať na naplnenie úmyslu zmluvných strán založiť zmluvou predpokladané práva a povinnosti osobám so spôsobilosťou mať práva a povinnosti (buď osobám fyzickým, právnickým alebo aj prípadnej kombinácii oboch takýchto typov osôb, o ktorú by v prípade dostatočnej obozretnosti v procese uzatvárania zmluvy išlo aj v tejto veci). Ak táto podmienka nie je splnená (nerozhodno z akého dôvodu a bez ohľadu na osobu pôvodcu jej nesplnenia), nejde ju zhojiť inak, než uzavretím novej platnej zmluvy. V zmluve o nájme nebytových priestorov z 21. 12. 2003 je ako nájomca označený subjekt: E. D. A., G. D., Detské centrum Prešov, Štefánikova 21, IČO: 3601607746, nezisková organizácia „Pre teba“. Podľa webovej stránky žalobcu „Nezisková organizácia Detské centrum „PRE TEBA“ bola zaregistrovaná 30. 03. 2001 pod č. H. - XXXX/XXXXX/XX-XXXX-XX na Krajskom úrade v Prešove ako nezisková organizácia podľa ust. s cieľom poskytovať všeobecne prospešné služby. Detské centrum „PRE TEBA“, n. o. má udelenú akreditáciu na vykonávanie opatrení sociálnoprávnej ochrany a sociálnej kurately na základe rozhodnutia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. XXXXX/XXXX-X/XX I. zo 17. 07. 2006, kde dané opatrenia vykonáva detský domov podľa ust. o sociálnoprávnej ochrane detí a o sociálnej kuratele a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „“). Podľa štatútu žalobcu z 01. 03. 2001 je názov tohto subjektu Detské centrum „PRE TEBA“ a podľa webovej stránky žalobcu je jeho IČO: 36 167 746. Keďže nájomca nie je v zmluve o nájme nebytových priestorov z 31. 12. 2003 označený v súlade s príslušným zápisom v obchodnom alebo inom zákonom určenom registri či obdobnej evidencii (názov a IČO), predmetná nájomná zmluva je od počiatku neplatná. Poukázal tiež na skutočnosť, že žalobca získal oprávnenie a povolenie prevádzkovať „koedukačné zariadenie“, resp. „detský domov“ podľa až na základe rozhodnutia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky č. XXXXX/XXXX-X/XX I. zo 17. 07 2006. V nájomnej zmluve z 31. 12. 2003 je uvedený účel vytvorenie koedukačného zariadenia rodinného typu s celoročnou formou pobytu - detský domov rodinného typu. Keďže žalobca nebol oprávnený prenajať predmetné priestory v roku 2003 na účel prevádzka „koedukačného zariadenia“, resp. „detského domova“, zmluva o nájme nebytových priestorov uzatvorená 31. 12. 2003 je absolútne neplatná pre rozpor s dobrými mravmi podľa ust. a rozpor s ust. Z týchto dôvodov nie je možné vzťah medzi ním a žalobcom posudzovať ako vzťah z nájomnej zmluvy v zmysle ust. a nasl. , ale ako vzťah z neplatnej zmluvy a ako vzťah z bezdôvodného obohatenia. Ak žalobca zhodnotil nehnuteľnosť rekonštrukciou podkrovných priestorov a výmenou strešnej krytiny na základe neplatnej nájomnej zmluvy, tak sa na jeho úkor bezdôvodne obohatil a toto zhodnotenie, resp. reálne investície si žalobca mal uplatniť vo všeobecnej trojročnej premlčacej dobe, resp. dvojročnej dobe (bezdôvodné obohatenie), resp. štvorročnej dobe počítanej odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Opätovne vzniesol námietku premlčania, keďže žaloba voči Mestu Prešov, ako aj voči nemu bola podaná po uplynutí premlčacej doby, pretože právo na protihodnotu toho, o čo sa zvýšila hodnota veci, resp. právo na náhradu nákladov za rekonštrukciu podkrovných priestorov a realizáciu výmeny strešnej krytiny bolo možné prvýkrát vykonať od 22. 03. 2006, resp. od 01. 12. 2007.

13. K odvolacie replike žalovaného podal žalobca podaním zo 17. 12. 2021 odvolaciu dupliku. Zotrval na svojej námietke, že odvolanie žalovaného nebolo podané v zákonnej lehote, preto je rozsudok súdu prvej inštancie z 25. 06. 2020 už právoplatný, ako aj na svojej argumentácii, že nárok na úhradu nákladov podľa ust. si môže ako nájomca uplatniť len voči prenajímateľovi, ktorým bol žalovaný. Polemiku žalovaného o existencii dvoch nájomných zmlúv ako dvoch samostatných právnych úkonov označil za zbytočnú, keďže medzi stranami nejde o spornú skutočnosť. Čo sa týka jeho oprávnenia na prevádzkovanie koedukačného zariadenia, resp. detského domova, ako nezisková organizácia bol založený v marci 2003, pričom vznikol pre účely poskytovania všeobecne prospešných služieb - sociálnych služieb, služieb zdravotnej starostlivosti a humánnej starostlivosti a v ich rámci aj poskytovania komplexnej starostlivosti pre deti a mládež a ďalších činností podľa jeho štatútu. Pôvodne upravoval poskytovanie sociálnych služieb o sociálnej pomoci, ktorý v ust. zakotvoval podmienky pre ich poskytovanie detskými domovmi, prioritne pobytovou formou. Podľa tohto zákona sa nevyžadovala akreditácia subjektov, ktoré takéto sociálne služby poskytovali. Akreditáciu zaviedol až nový , pričom akreditačná komisia vznikla až v roku 2006, preto aj žalobcovi bolo vydané oprávnenie a povolenie podľa tohto nového zákona v júli 2006. V tomto dôsledku je námietka žalovaného v celom rozsahu nedôvodná. Na základe uvedených skutočností žalobca opätovne navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v celom rozsahu ako vecne správny potvrdil a prisúdil mu nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

14. Žalovaný sa k odvolacej duplike žalobcu vyjadril podaním z 25. 01. 2022, v ktorom poukázal na právny vzťah správcu majetku obce a obce, správcu majetku štátu a štátu, štátneho podniku a štátu a vychádzajúc z toho opakovane dospel k záveru, že ako správca majetku Mesta Prešov nie je v spore pasívne legitimovaný, ale pasívne legitimované je Mesto Prešov, ktoré je aj účastníkom konania, keďže on ako správca koná v zmysle ust. § 6 ods. 4 zákona o majetku obce „v mene Mesta Prešov“.

15. O odvolaní žalovaného bolo prvýkrát odvolacím súdom rozhodnuté 09. 06. 2022 a to rozsudkom č. k. – 456, ktorým bol zmenený napadnutý rozsudok tak, že žaloba bola zamietnutá a žalovanému proti žalobcovi priznaný nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. V označenom rozsudku odvolací súd vychádzal z názoru, že vo veci je uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. 05. 2018 neaplikovateľné, a že žaloba nebola podaná voči vecne pasívne legitimovanému subjektu, ktorým žalovaný nie je. Vyššie označený, v poradí prvý, rozsudok odvolacieho súdu o napadnutom odvolaní bol v dovolacom konaní zrušený uznesením Najvyššieho súdu SR ako súdom dovolacím sp. zn. z 26. 06. 2004 z dôvodu neopodstatneného odklonu odvolacieho súdu od rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. . V tomto rozhodnutí dospel najvyšší súd k záveru, že obec môže svoj majetok spravovať sama, alebo sprostredkovane, t. j. prostredníctvom správcu majetku obce, ktorým môže byť v širšom význame rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriadená obcou/mestom podľa ust. Správca majetku obce vykonáva správu zvereného majetku a je oprávnený a povinný starať sa o majetok obce, t. j. tej časti majetku, ktorú mu obec zverila do správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou, užívať ho na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky, nakladať s ním v súlade so zákonom o majetku obcí a so zásadami hospodárenia s majetkom obce. To, že správca majetku obce tento majetok spravuje však neznamená, že tento majetok aj vlastní - zákon len oprávňuje správcu majetku obce na nakladanie s majetkom obce. Správca majetku obce v širšom význame (rozpočtová alebo príspevková organizácia zriadená obcou) je oprávnený nakladať s majetkom zvereným mu do jeho správy a má povinnosti podľa ust. zákona o majetku obcí, pričom zároveň za obec vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce. Správca majetku obce koná v mene obce pred súdmi, ako i pred inými orgánmi v tých veciach, ktoré sa týkajú majetku obce v jeho správe. Z uvedeného vyplýva, že na takéto konanie nie je potrebné osobitné plnomocenstvo, ide teda o prípad zákonného zastúpenia. Zákon výslovne uvádza, že správca koná v mene vlastníka ohľadne zvereného majetku pred súdmi a inými orgánmi. Nakoľko správca majetku má zákonnú povinnosť majetok obce chrániť pred poškodením, zničením alebo stratou (/ zákona o majetku obcí) a používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi [/ zákona o majetku obcí]. Z predmetného rozhodnutia je potom možné vyvodiť, že správca majetku obce vystupuje nie len ako subjekt hmotnoprávneho oprávnenia na podanie žaloby, t. j. ako aktívne vecne legitimovaný, ale aj ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti, t. j. ako pasívne vecne legitimovaný subjekt. Nemožno sa preto stotožniť s názorom odvolacieho súdu, že rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. nemožno použiť na prejednávaný spor. Z predmetného rozhodnutia pre danú vec vyplýva, že je potrebné pasívnu vecnú legitimáciu v spore odvíjať od povinnosti správcu používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi explicitne vyjadrenými v ust. / zákona o majetku obcí, čo znamená i účinne sa brániť ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti. Na základe toho konštatoval nesprávnosť vo veci vysloveného názoru odvolacieho súdu, že žalovaný (t. j. Zariadenie pre seniorov ako správca majetku Mesta Prešov) nie je v spore pasívne vecne legitimovaný ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti, pretože nie je vlastníkom nehnuteľnosti. Takýto výklad nie je v súlade so zákonom o majetku obcí (lex specialis) a predstavuje formalistický výklad a aplikáciu práva. V tomto kontexte tiež zdôraznil, že na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. odkázal aj Ústavný súd Slovenskej republiky v uznesení sp. zn. , ktorým sa zaoberal otázkou zastupovania správcu majetku obce v súdnom konaní na základe procesného plnomocenstva, v ktorom uviedol, že „správa majetku obce (mesta) je súhrn oprávnení a povinností správcu alebo mestskej časti k tej časti majetku, ktorú im obec (mesto) zverila (zverilo) do správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou. Správca alebo mestská časť sú oprávnení a povinní majetok obce (mesta) držať, užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade s týmto zákonom a so zásadami hospodárenia s majetkom obce (mesta); mestská časť tiež v súlade so štatútom mesta ( zákona o majetku obcí). Správca nemôže nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva. Majetok, ktorý správca nadobúda, je vlastníctvom obce (mesta). Správca alebo mestská časť vykonáva právne úkony

pri správe majetku obce (mesta) v mene obce (mesta). Správca alebo mestská časť koná v mene obce (mesta) pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce (mesta), ktorý spravuje (§ 6 ods. 4 zákona o majetku obcí).“.

16. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací, v rámci kompetencií vyplývajúcich z ust. , po zistení, že odvolanie žalovaného bolo podané v zákonom stanovenej lehote ( ) a oprávnenou osobou ( ), prejednal odvolanie žalovaného a preskúmal rozhodnutie súdu prvej inštancie, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. a nasl. bez toho, aby nariadil odvolacie pojednávanie podľa ust. (a contrario) a na tomto pojednávaní zopakoval, či doplnil dokazovanie vykonané prvoinštančným súdom. Právnym dôsledkom takéhoto postupu odvolacieho súdu je jeho viazanosť skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie (, ). Pri preskúmavaní napadnutého rozsudku bol odvolací súd viazaný dôvodmi podaných odvolaní do tej miery, že napadnutý rozsudok nebol oprávnený preskúmavať z iných dôvodov, než ktoré boli v podaných odvolaniach výslovne uvedené. Výnimkou by mohli byť len vady konania, ktoré sa týkajú procesných podmienok, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené (etože rozsudok vo veci samej musí byť verejne vyhlásený, odvolací súd uverejnil v zákonom stanovenej lehote miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a webovej stránke Krajského súdu v Prešove (, . V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. 18. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť odvolateľmi vznesených odvolacích dôvodov ako aj či súd prvej inštancie riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky ) a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. 19. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. / , t. j. že súd prvej inštancie svojím nesprávnym procesným postupom znemožnil odvolateľovi uskutočnenie procesných práv v takej miere, že došlo k porušeniu práva odvolateľa na spravodlivý proces, odvolací súd uvádza, že medzi zložky práva na spravodlivý proces (right to fair trial) možno zaradiť predovšetkým právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vyporiadanie sa so všetkými relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu síce predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle ust. / pôjde iba vtedy, ak nesprávny procesný postup súdu, znemožňujúci realizáciu práv strany sporu, dosiahne určitú intenzitu, ktorá odôvodní záver o tom, že celé konanie sa javí ako nespravodlivé. Konkrétne pochybenie súdu preto musí byť hodnotené v kontexte celého konania. 20. K odvolaciemu dôvodu v zmysle ust. písm. f/ CSP, t.j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam odvolací súd uvádza, že dokazovanie je procesný postup, ktorý je založený na vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov súdom a ich následnom zhodnotení. Význam dokazovania teda spočíva v získavaní dôležitých poznatkov na základe ktorých súd stanoví skutkový stav v prejednávanej veci, z ktorého potom vychádza a na ktorý následne aplikuje aj konkrétnu právnu normu, resp. právne normy, teda rozhoduje. Zistenie skutkového stavu, ktoré objektívne zodpovedá stavu veci je jednou z najdôležitejších činností v rámci sporového konania, pretože je základným predpokladom vôbec pre rozhodnutie súdu. Dôkazmi overený skutkový stav je významný však aj z hľadiska posúdenia správnosti tvrdení strán sporu a unesenia dôkazného bremena, ktoré je predpokladom ich úspešnosti, a to obzvlášť v sporovom konaní (primerane rozsudok NS SR sp. zn. ). Odvolací súd tiež zdôrazňuje aj to, že súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom strany sporu a procesný postoj strany sporu zásadne nemôže bez ďalšieho dokazovania implikovať povinnosť súdu akceptovať návrhy, procesné úkony a obsah opravných prostriedkov a rozhodovať podľa nich. Súdy sú povinné na všetky uvedené procesné úkony primeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlade

s platným procesným poriadkom, a to aj pri rešpektovaní druhu civilného procesu, v ktorom strana sporu uplatňuje svoje nárok alebo sa bráni proti ich uplatnenie, prípadne štádia civilného procesu. K námietke nesprávneho skutkového zistenia z vykonaných dôkazov odvolací súd taktiež uvádza, že vykonané dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Vyhodnotenie vykonaných dôkazov súd uvedie v odôvodnení rozsudku podľa ust. . Voľné hodnotenie dôkazov súdom prirodzene neznamená ľubovôľu hodnotenia. Súd hodnotí jednotlivý dôkaz z hľadiska jeho dôležitosti, zákonnosti a pravdivosti. Po individuálnej selekcii následne súd hodnotí všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. K nesprávnym skutkovým zisteniam z vykonaných dôkazov súd dospeje nesprávnym vyhodnotením dôležitosti alebo pravdivosti dôkazov, alebo porušením pravidiel formálnej logiky. 21. K odvolaciemu dôvodu podľa ust. / (t. j. nesprávnemu právnemu posúdeniu veci súdom prvej inštancie) odvolací súd uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Je to činnosť súdu spočívajúca v podradení zisteného skutkového stavu príslušnej právnej norme, ktorá vedie súd k záveru o právach a povinnostiach účastníkov právneho vzťahu. Riešenie právnej otázky (quaestio iuris) prebieha v procese právneho posudzovania veci, pri ktorom súd uvažuje o určitej právnej norme, zamýšľa sa nad možnosťou (potrebou) jej aplikácie, skúma jej obsah, zmysel a účel, normu interpretuje a na podklade svojich skutkových zistení prijíma právne závery o existencii alebo neexistencii dôvodu pre aplikovanie predmetnej právnej normy na posudzovaný prípad (pozri napr. uznesenie NS SR, sp. zn. z 29. 09. 2021). Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery (pozri napr. rozhodnutie NS SR, sp. zn. ). 22. Výklad a aplikácia zákonných predpisov zo strany všeobecných súdov (v danom prípade súd prvej inštancie) musí byť preto v súlade s účelom základného práva na súdnu ochranu, ktorým je poskytnutie materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov strán sporu. Aplikáciou a výkladom týchto ustanovení právnych noriem, tak ako ich v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvej inštancie, obmedzil toto základné právo v rozpore s jeho podstatou a zmyslom (rozhodnutia ÚS SR sp.zn. , , , ). 23. Odvolací súd po preskúmaní prípadu v medziach podaného odvolania, ktorého rozsahom aj dôvodmi bol viazaný a pri súčasnej viazanosti odvolacieho súdu uznesením Najvyššieho súdu SR sp. zn. z 30. 05. 2018 konštatuje, že súdom prvej inštancie bol vo veci zistený skutkový stav v dostatočnom rozsahu, pričom zo zistených skutočností boli súdom prvej inštancie vyvodené v zásade správne právne závery. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia prvoinštančného súdu, na ktoré v plnom rozsahu poukazuje ( ) a len pre zdôraznenie jeho vecnej správnosti a aj ako odpoveď na odvolacie námietky žalobcu uvádza nasledovné.

24. Predmetom konania v konečnej verzii, o ktorej rozhodol súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom, bol nárok žalobcu na zaplatenie sumy 18 042,49 eur titulom nákladov vynaložených žalobcom ako nájomcom na rekonštrukciu podkrovných priestorov budovy po odpočítaní znehodnotenia zmien, ku ktorému v medziobdobí došlo v dôsledku užívania veci nájomcom s príslušenstvom ako aj nárok na zaplatenie sumy 3 925,33 eur s príslušenstvom titulom zhodnotenia prenajatej nehnuteľnosti výmenou strešnej krytiny. Po viacerých procesných úpravách vykonaných v priebehu konania si tieto nároky žalobca uplatňoval len voči žalovanému (Zariadenie pre seniorov Harmónia, Prešov – Cemjata), keďže žalobu voči k pôvodnému žalovanému 1/ (Mesto Prešov) vzal v priebehu konania v celom rozsahu späť.

25. Žalovaný v odvolaní vzniesol v prvom rade námietku nedostatku svojej pasívnej vecnej legitimácie poukazujúc na ust. a skutočnosť, že je iba správcom majetku, vo vzťahu ku ktorému je nositeľom vlastníckeho práva pôvodný žalovaný 1/ a on je v konaní pred súdmi oprávnený vystupovať iba ako jeho zástupca. V tejto súvislosti sa žiada podotknúť, že medzi stranami sporu nebola otázka vlastníctva dotknutej nehnuteľnosti Mestom Prešov sporná, rovnako ako ani skutočnosť, že žalovanému ako rozpočtovej organizácii Mesta Prešov bola predmetná nehnuteľnosť zverená do jeho správy.

26. Podľa ust. , v znení účinnom do 31. 12. 2003 obec môže zveriť svoj majetok do správy rozpočtovej organizácii alebo príspevkovej organizácii, ktorú zriadila podľa osobitného predpisu (ďalej len „správca“). Všetky právne úkony spojené s nakladaním s majetkom obce musia mať písomnú formu, inak sú neplatné.

27. Podľa ust. , v znení účinnom do 31. 12. 2003 pod správou obecného majetku sa rozumie oprávnenie majetok obce držať, užívať, brať úžitky a nakladať s ním v súlade s týmto zákonom a zásadami hospodárenia s majetkom obce; mestské časti tiež v súlade so štatútom mesta.

28. Podľa ust. , v znení účinnom od 01. 07. 2009 správa majetku obce je súhrn oprávnení a povinností správcu alebo mestskej časti k tej časti majetku, ktorú im obec zverila do správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou. Správca alebo mestská časť sú oprávnení a povinní majetok obce držať, užívať na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky a nakladať s ním v súlade s týmto zákonom a so zásadami hospodárenia s majetkom obce; mestská časť tiež v súlade so štatútom mesta.

29. Podľa ust. , v znení účinnom od 01. 07. 2009 správca nemôže nadobudnúť majetok do svojho vlastníctva. Majetok, ktorý správca nadobúda, je vlastníctvom obce. Správca alebo mestská časť vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce. Správca alebo mestská časť koná v mene obce pred súdmi a inými orgánmi vo veciach, ktoré sa týkajú majetku obce, ktorý spravuje.

30. Podľa ust. , orgány obce a organizácie sú povinné hospodáriť s majetkom obce v prospech rozvoja obce a jej občanov a ochrany a tvorby životného prostredia.

31. Podľa ust. /, orgány obce a organizácie sú povinné majetok obce zveľaďovať, chrániť a zhodnocovať. Sú povinné najmä chrániť majetok pred poškodením, zničením, stratou alebo zneužitím, ako aj používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi.

32. Podľa ust. , s priestormi uvedenými v ust. (ďalej len „nebytové priestory“) nakladajú ich vlastníci, prípadne tí, ktorí vykonávajú právo hospodárenia (ďalej len „prenajímateľ“).

33. Vychádzajúc z odvolacím súdom uvedených, ako aj súdom prvej inštancie v napadnutom rozsudku citovaných zákonných ustanovení dopadajúcich na prípad (por. body 27. až 54. odôvodnenia napadnutého rozsudku), možno podľa názoru odvolacieho súdu dospieť k záveru, že Mesto Prešov ako vlastník nehnuteľnosti a aj žalovaný ako správca nehnuteľnosti postupovali pri uzatváraní obidvoch nájomných zmlúv v súlade s týmito ustanoveniami. Mesto Prešov zverilo nehnuteľnosť do správy žalovanému, ktorý v rámci svojho oprávnenia nakladať s ňou uzatvoril v mene Mesta Prešov so žalobcom dve nájomné zmluvy, ktoré na seba kontinuálne nadväzovali.

34. Vecná legitimácia vyjadruje postavenie účastníka konania v hmotnoprávnom vzťahu (niekedy aj procesnoprávnom vzťahu), ktoré v konečnom dôsledku vedie k úspechu alebo neúspechu v konaní. Účastník konania, ktorý je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti (záväzku), má pasívnu legitimáciu. Vecná legitimácia sa na začiatku konania tvrdí. Súd žalobe vyhovie len vtedy, ak žalobca žaluje osobu, ktorá je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti. Ak sa to v konaní nedokáže, súd žalobu zamietne so záverom o nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného bez ohľadu na prípadné zistenie, že nositeľom pasívnej vecnej legitimácie je iný subjekt, ktorého ale žalobca za žalovaného neoznačil (por. uznesenie NS SR, sp. zn. z 18. 01. 2012).

35. Vychádzajúc z uznesenia NS SR sp. zn. - 596 z 26. 06. 2024, ktorého právnym názorom je v danej veci odvolací súd viazaný, odvolací súd konštatuje, že pre správne vyriešenie otázky pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v konaní je nutné zohľadniť právne východiská vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. . Z označeného uznesenia vyplýva, že obec môže svoj majetok spravovať sama, alebo sprostredkovane, t. j. prostredníctvom správcu majetku obce, pričom správcom majetku obce v širšom význame môže byť aj rozpočtová organizácia alebo príspevková

organizácia zriadená obcou/mestom podľa ust. Správca majetku obce vykonáva správu zvereného majetku a je oprávnený a povinný starať sa o majetok obce, t. j. tej časti majetku, ktorú mu obec zverila do správy alebo ktorú správca nadobudol vlastnou činnosťou, užívať ho na plnenie úloh v rámci predmetu činnosti alebo v súvislosti s ním, brať z neho úžitky, nakladať s ním v súlade so zákonom o majetku obcí a so zásadami hospodárenia s majetkom obce. To, že správca majetku obce tento majetok spravuje však neznamená, že tento majetok aj vlastní - zákon len oprávňuje správcu majetku obce na nakladanie s majetkom obce. Správca nenadobúda do svojho vlastníctva majetok obce, tento majetok nadobúda len do správy. Správca majetku obce v širšom význame (rozpočtová alebo príspevková organizácia zriadená obcou) je oprávnený nakladať s majetkom zvereným mu do jeho správy a má tiež povinnosti podľa ust. o majetku obcí. Zároveň za obec vykonáva právne úkony pri správe majetku obce v mene obce. Správca majetku obce koná v mene obce pred súdmi, ako i pred inými orgánmi v tých veciach, ktoré sa týkajú majetku obce v jeho správe. Z uvedeného vyplýva, že na takéto konanie nie je potrebné osobitné plnomocenstvo, ide teda o prípad zákonného zastúpenia. Zákon ale tiež výslovne uvádza, že správca majetku má zákonnú povinnosť majetok obce chrániť pred poškodením, zničením alebo stratou (/ ) a používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi (/ ). Z predmetného rozhodnutia je potom možné vyvodiť, že správca majetku obce vystupuje nie len ako subjekt hmotnoprávneho oprávnenia na podanie žaloby, t. j. ako aktívne vecne legitimovaný, ale aj ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti, t. j. ako pasívne vecne legitimovaný subjekt. Pasívnu vecnú legitimáciu v spore je potrebné odvíjať od povinnosti správcu používať všetky právne prostriedky na ochranu majetku, vrátane včasného uplatňovania svojich práv alebo oprávnených záujmov pred príslušnými orgánmi explicitne vyjadrenými v ust. / , čo znamená i účinne sa brániť ako subjekt hmotnoprávnej povinnosti. Správca majetku obce tak môže v konaní pred súdom vystupovať ako aktívne vecne legitimovaný subjekt, rovnako tak aj ako pasívne vecne legitimovaný subjekt v zmysle ust. Z uvedeného zákonného ustanovenia, konkrétne z vety tretej, expresis verbis vyplýva, že správca majetku (v danom prípade žalovaný) koná v mene obce pred súdmi, z čoho je potom zrejmá i pasívna vecná legitimácia žalovaného v prejednávanej veci v postavení prenajímateľa majetku obce. Žalovaný bol priamym účastníkom záväzkového vzťahu založeného zmluvou o nájme, nekonal v mene iného subjektu (mesta Prešov), ale vlastným konaním založil, resp. vstúpil do právneho vzťahu, z ktorého práva a povinnosti plynuli priamo zmluvným stranám (t. j. žalobkyni a žalovanému).

36. Z uvedených dôvodov tak odvolací súd považuje námietku nedostatku pasívnej vecnej legitimácie žalovaného vznesenú žalovaným v odvolacom konaní za nedôvodnú a jeho pasívnu vecnú legitimáciu v konaní o žalobou uplatnených nárokoch za danú.

37. K odvolacej námietke žalovaného, že dotácie poskytnuté žalobcovi na rekonštrukciu nehnuteľnosti neboli jeho majetkom, a preto mu žiadna škoda nevznikla, odvolací súd poukazuje na vecne správne dôvody uvedené v tomto smere v bode 62. odôvodnenia napadnutého rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a v podrobnostiach na ne poukazuje. Za dotácie je potrebné spravidla chápať nenávratný finančný príspevok poskytnutý prijímateľovi na určitý vopred stanovený účel, ktorý musí prijímateľ poskytovateľovi vrátiť iba vtedy, ak ho nevyčerpá, resp. ak ho použije na iný ako stanovený účel. Ak teda boli žalobcovi poskytnuté určité dotácie, tieto sa stali jeho majetkom. Pokiaľ žalobca časť svojho majetku ako nájomca do majetku Mesta Prešov investoval, logicky sa mu jeho majetok zmenšil. Naopak, ak by žalobca investoval poskytnuté dotácie do svojho majetku, jeho majetok by sa nezmenšil, resp. v dôsledku jeho zhodnotenia, by sa jeho hodnota zvýšila. Naviac žalobca v priebehu konania vo svojich výpovediach trval na tom, že financovanie rekonštrukcií prostredníctvom dotácii bolo minimálne, a preto je otázne, aký veľký podiel z celej investície žalobcu do nehnuteľnosti tvoriacej majetok Mesta Prešov a spravovanej žalovaným predstavujú práve dotácie poskytnuté žalobcovi. Okrem toho, zo súdom prvej inštancie oboznámených zmlúv týkajúcich sa týchto dotácií, napr. Zmluvy č. J. - XX/XXXX Kapitálové výdavky, uzavretej medzi Ministerstvom práce sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky ako poskytovateľom a žalobcom ako prijímateľom, či Zmluvy o poskytnutí grantu uzatvorenej v rámci programov NEFO fondu PSK n.f. pre rok 2007 z 11. 06. 2007 nepochybne vyplýva, že tieto dotácie/dary boli žalobcovi poskytnuté inými subjektmi než žalovaným, preto je bezvýznamné sa zaoberať úvahami žalovaného v tomto smere.

38. K odvolacej námietke žalovaného, že realizáciou výmeny strešnej krytiny žalobcom za podmienok stanovených vlastníkom nehnuteľností v zmysle jeho vyjadrenia z 13. 09. 2007 došlo k vzájomnej dohode

o neuplatňovaní si nákladov spojených s výmenou strešnej krytiny vec prejednávajúci senát odvolacieho súdu zastáva názor, že aj túto otázku posúdil súd prvej inštancie vecne správne. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvej inštancie nepochybne vyplýva, že žalovaný sa ako prenajímateľ ohľadne výmeny strešnej krytiny so žalobcom na úhrade nákladov spojených s touto zmenou prenajatej veci dvojstranným právnym úkonom nedohodol. V tomto kontexte odvolací súd poukazuje na súdom prvej inštancie citované ust. , v zmysle druhej vety ktorého môže nájomca požadovať úhradu nákladov spojených so zmenou prenajatej veci len v prípade, že sa na to prenajímateľ zaviazal. Preto si žalobca správne nemohol uplatňovať nárok na úhradu všetkých vynaložených nákladov na výmenu strešnej krytiny, čo však neznamená, že nemohli byť splnené podmienky pre uplatnenie si nároku vyplývajúceho z ust. štvrtá veta , na zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa zvýšila hodnota veci po skončení nájmu, nárok, ktorý nemožno stotožňovať s nárokom na úhradu nákladov vynaložených pri zmene prenajatej veci nájomcom. To znamená, že aj ak by bolo v predmetnom konaní preukázané uzavretie dohody medzi sporovými stranami o neuplatňovaní si nákladov spojených s výmenou strešnej krytiny, čo v okolnostiach prípadu preukázané nebolo, uvedené by neviedlo v prípade súhlasu prenajímateľa s investíciou ku zániku práva nájomcu, uplatňovať si po skončení nájmu nárok na zaplatenie zvýšenia hodnoty veci v dôsledku vynaloženej investície. Správny bol totiž aj záver súdu prvej inštancie, že žalobca sa so žalovaným (a ani s jeho zriaďovateľom, vo vlastníctve ktorého bol prenajatý objekt zverený žalovanému do správy) dvojstranným právnym úkonom nedohodol na zániku práva (vzdaní sa práva) žalobcu žiadať po zániku nájomného vzťahu zaplatenie protihodnoty toho, o čo sa hodnota veci zvýšila.

39. Z dokazovania pred súdom prvej inštancie vyplýva súhlas Mesta Prešov ako vlastníka nehnuteľnosti s výmenou strešnej krytiny na náklady žalobcu, ku ktorého udeleniu došlo podľa skutkových zistení súdu prvej inštancie potom, ako žalovaný v postavení prenajímateľa požiadal žalobcu v postavení nájomcu, aby v otázke udelenia alebo neudelenie tohto súhlasu oslovil priamo vlastníka, teda Mesto Prešov, čomu nasvedčuje aj obsah súdom prvej inštancie realizovaného výsluchu štatutárneho zástupcu žalovaného (č.l. 97), či argumentácia Mesta Prešov prezentovaná pôvodne v konaní, že žalovaný nemal oprávnenie na udelenie takéhoto súhlasu. Ohľadom označeného súhlasu Mesta Prešov s výmenou strešnej krytiny odvolací súd poukazuje na ust. , podľa ktorého je nájomca povinný bez zbytočného odkladu prenajímateľovi oznámiť potrebu opráv, ktoré má prenajímateľ urobiť a umožniť vykonanie týchto i iných nevyhnutných opráv; inak nájomca zodpovedá za škodu, ktorá nesplnením tejto povinnosti vznikla. Pokiaľ Mesto Prešov ako vlastník prenajatého majetku pri udelení súhlasu s touto opravou pred jej realizáciou žalobcovi oznámilo, že ju môže vykonať s podmienkou, že ju bude hradiť zo svojich nákladov a v budúcnosti si od neho nebude uplatňovať vynaložené náklady na výmenu strešnej krytiny, znamená to súčasne, že prenajímateľ potrebné opravy sám nevykonal, a že súčasne súhlasil s ich vykonaním priamo nájomcom.

40. Podľa názoru odvolacieho súdu bola aj námietka premlčania žalobou uplatnených nárokov vznesená žalovaným posúdená súdom prvej inštancie vecne správne (k tomu porovnaj body 58. a 60. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Aj podľa právneho posúdenia prípadu odvolacím súdom sa na žalobou uplatnené nároky vzťahuje všeobecná trojročná premlčacia doba v zmysle ust. počítaná odo dňa, kedy sa právo mohlo vykonať po prvýkrát. V súdenom prípade totiž neboli preukázané okolnosti, na základe ktorých by bolo možné nájomný pomer medzi žalobcom a žalovaným založený nájomnými zmluvami kvalifikovať ako obchodnoprávny vzťah v zmysle ust. a aby tak bolo možné pri týchto nárokoch uvažovať o štvorročnej premlčacej dobe v zmysle ust. . Z dôvodu uzatvorenia dvoch nájomných zmlúv bezprostredne po sebe, bez toho aby bola nehnuteľnosť medzitým nájomcom prenajímateľovi odovzdaná, však bolo medzi stranami sporným, kedy táto premlčacia doba začala plynúť. Podľa názoru odvolacieho súdu správne súd prvej inštancie prihliadal na špecifikum danej veci spočívajúce v uzatvorení ďalšej nájomnej zmluvy bez toho, aby nájomca prenajímateľovi nehnuteľnosť odovzdal, resp. aby prenajímateľ a nájomca spísali akýkoľvek protokol o stave nehnuteľnosti v čase ukončenia prvej nájomnej zmluvy a opodstatnene prijal záver o kontinuálnom prenechaní prenajatého objektu do užívania žalobcovi v postavení nájomcu a vzniku nárokov žalobcu v zmysle ust. s poukazom na vznik reálnej možnosti objektivizovať a vyčísliť uplatnené nároky až po tom, ako nájomný vzťah skončil a ako došlo k odovzdaniu predmetu nájmu prenajímateľovi. Preto je aj odvolací súd názoru, že táto trojročná premlčacia doba začala plynúť deň po odovzdaní nehnuteľnosti žalobcom žalovanému, t.j. 16. 09. 2011. Pokiaľ teda žalobca svoje nároky voči žalovanému uplatnil podaním z 27. 01. 2014, ktorým súčasne žiadal o jeho pripustenie do konania a súbežne navrhol tomu zodpovedajúcu zmenu žaloby, žalobné nároky, o ktorých bolo

rozhodnuté napadnutým rozsudkom boli voči nemu uplatnené včas. Uvedený záver nie je spôsobilá zmeniť ani argumentácia žalovaného, že k zmene petitu žaloby došlo až uznesením súdu prvej inštancie vydaným na pojednávaní konanom 10. marca 2015, keďže podľa ustálenej súdnej praxe je pre začiatok spočívania premlčacej doby voči účastníkovi, ktorý do konania pristúpil na strane žalobcu rozhodujúci deň, v ktorý bol návrh na jeho pristúpenie do konania konajúcemu súdu doručený. Iba v prípade, že by bol na vstup tohto účastníka potrebný jeho súhlas, bol by takýmto rozhodujúcim momentom deň, v ktorý by tento účastník doručil súdu svoj súhlas so svojím vstupom do konania (por. rozhodnutie NS ČR, sp. zn. ). Nesprávna je aj argumentácia žalovaného, že žalobou uplatnené nároky je potrebné právne kvalifikovať ako nároky z bezdôvodného obohatenia, pri ktorých došlo k uplynutiu objektívnej premlčacej doby, ktorá začala plynúť už dňom vynaloženia týchto nákladov žalobcom. Právo na náhradu vynaložených nákladov v zmysle ust. sa totiž nepovažuje za právo na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale za samostatný občianskoprávny nárok, resp. právo na plnenie povinností vzniknutých priamo z nájomného vzťahu (por. Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M. a kol. II., 2 vydanie 2019. Komentár. Praha : C. H. Beck, 2015, s. 2487-2490, či rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR, sp. zn. ).

41. K odvolacej námietke o neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej 31. 12. 2003 založenej na nedostatočnej identifikácii predmetu nájmu v čl.1 tejto zmluvy, odvolací súd v prvom rade pripomína pravidlo, ku ktorému sa prihlásil aj Ústavný súd SR nálezom z 19. 07. 2008, sp. zn. , podľa ktorého sa má nejasný pojem v právnom úkone vykladať v neprospech tej strany, ktorá ho použila (nejasná formulácia v zmluve sa má vykladať v neprospech strany, ktorá zmluvu formulovala). Ide o tzv. výklad contra proferentem, pričom vo svojej podstate znamená, že ten, kto formuluje zmluvu (ten, kto si na seba zobral tú výhodu, že môže zmluvu formulovať) má urobiť to, čo je v jeho moci, aby odstránil prípadné jej nezrovnalosti, resp. formulačné nepresnosti; ak ich neodstráni, následky má znášať primárne on. Ďalším základným princípom výkladu zmlúv je priorita výkladu, ktorý nezakladá neplatnosť zmluvy, pred takým výkladom, ktorý neplatnosť zmluvy zakladá, ak sú možné obidva výklady. Je tak vyjadrený a podporovaný princíp autonómie zmluvných strán, povaha súkromného práva a s ním spojená spoločenská a hospodárska funkcia zmluvy. Neplatnosť zmluvy má byť teda výnimkou, a nie zásadou. Nie je teda ústavne konformné a v rozpore s princípmi právneho štátu vyplývajúcim z je taká prax, keď všeobecné súdy preferujú celkom opačnú tézu uprednostňujúcu výklad vedúci k neplatnosti zmluvy pred výkladom neplatnosť zmluvy nezakladajúcim.

42. V kontexte posúdenia tejto odvolacej námietky žalovaného poukazuje odvolací súd na to, že z LV č. XXXX pre k. ú. A. nepochybne vyplýva, že na pozemku C KN parc. č. XXXXX sa nachádza len jedna budova, a preto nebolo možné, aby bola takto identifikovaná budova zameniteľná s inou budovou vo vlastníctve Mesta Prešov a v správe žalovaného. Vo vzťahu k argumentácii žalovaného, doplnenej v jeho odvolacej replike k vyjadreniu žalobcu k odvolaniu, týkajúcej sa nesprávneho označenia nájomcu v prvej nájomnej zmluve z 31. 12. 2003, odvolací súd napriek nesúrodosti uvedeného označenia žalobcu, spočívajúcej hlavne v skutočnosti, že obsahuje aj identifikáciu osoby, ktorá za žalobcu nájomnú zmluvu podpísala, a súčasne skomolene uvádza identifikačné číslo žalobcu, konštatuje, že tieto nedostatky nespôsobujú zameniteľnosť žalobcu s inou osobou, a to obzvlášť s ohľadom na to, že v mieste určenom pre podpis zmluvy bola zmluva za nájomcu opatrená pečiatkou žalobcu, z ktorej je jednoznačne identifikovateľný subjekt, ktorý označenú nájomnú zmluvu za nájomcu uzavrel. Aj v prípade chýb v označení účastníka právneho úkonu postačuje, ak je prípadná jeho neurčitosť odstrániteľná výkladom, pri ktorom je potrebné vychádzať najmä z obsahu ust. mysle ktorých je nutné právne úkony vyjadrené slovami vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä podľa vôle toho kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom (teda prihliadať na vôľu toho, kto právny úkon urobil), pričom sa vždy chráni aj dobromyseľnosť toho, komu bol právny úkon určený. Poukaz žalovaného na uznesenie NS SR sp. zn. z 25. 02. 2021 tak odvolací súd považuje v tomto smere za nedostatočný, nakoľko v prípade riešenom označeným rozhodnutím bol nájomca označený „púhy nepovinný dodatok obchodného mena“, na rozdiel od súdenej veci, v ktorej je z obsahu zmluvy zrejmý ako názov žalobcu, tak aj jeho sídlo. Nutné je aj poukázať na to, že nájomca nebol subjektom zapísaným vo verejne dostupnom obchodnom registri, pričom účastníci zmluvy sa počas jej účinnosti touto zmluvou bezvýhradne riadili a teda ju považovali za platne uzavretú. Ak v tejto súvislosti žalovaný poukazuje na dikciu ust. , tak odvolací súd zdôrazňuje, že to nebol žalobca, kto sa týmto zákonným ustanovením neriadil a skoncipoval nájomnú zmluvu s chybami v označení predmetu nájmu, resp. v označení nájomcu, ktoré však vo svojich dôsledkoch neodôvodňujú záver o neplatnosti nájomnej zmluvy. Odvolací súd k argumentácii

žalovaného tiež dodáva, že skutočnosť, že žalobca získal oprávnenie na činnosť, pre výkon ktorej uzavrel so žalovaným nájomnú zmluvu až potom, ako došlo k uzavretiu zmluvy je pre posúdenie otázky platnosti, resp. neplatnosti potrebné považovať za právne bezvýznamnú, resp. nespôsobujúcu jej neplatnosť pre rozpor s dobrými mravmi v zmysle ust. . Totiž neplatnosť v zásade nespôsobuje skutočnosť, že jedna zo strán na výkon povinností zo zmluvy nemá potrebné verejnoprávne povolenie ( ); nedostatok takéhoto oprávnenia nespôsobuje neplatnosť zmluvy (por. R 75/2005, podobne rozhodnutie NS ČR, sp. zn. ).

43. Odvolací súd preto v danej veci nezistil naplnenie odvolacích dôvodov uplatnených v odvolaní, t.j. podľa ust. /eci bol dostatočne zistený skutkový stav, ktorý má podklad v správne vyhodnotených dôkazoch a zistené skutočnosti boli aj správne právne posúdené, predovšetkým podľa v napadnutom rozhodnutí citovaných zákonných ustanovení, odvolací súd nevzhliadol v okolnostiach prípadu dôvody pre odvolateľom navrhovaný postup podľa ust. , resp. ust. .

44. Správnemu výroku I. vo veci samej zodpovedá aj správny výrok II. o nároku na náhradu trov konania. Žalobca bol pri uplatnení nároku, o ktorom súd prvej inštancie rozhodoval prevažne úspešný (s výnimkou nároku o zaplatenie sumy 1 556,13 eur s príslušenstvom, v časti ktorej bolo konanie pre späťvzatie žaloby zastavené výrokom III. rozsudku súdu prvej inštancie sp. zn. - 260 z 04. 05. 2017, ktorý v tejto časti nadobudol právoplatnosť dňa 21. 03. 2018), preto mu patrí náhrada trov konania v pomernom rozsahu vyjadrenom výrokom II. napadnutého rozsudku.

45. Z už konštantnej judikatúry tak národných, ako aj nadnárodných súdov vyplýva, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami sporu, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku strany sporu, ktorá ju nastolila. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty strán (viď napr. aj rozhodnutia ÚS SR sp.zn. , a podobne). Na ďalšiu irelevantnú argumentáciu žalovaného, zachádzajúcu do nadbytočných podrobností, nespôsobilú už privodiť úspech odvolaniu, preto odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

46. Vzhľadom na vyššie uvedené, pri viazanosti odvolacieho súdu právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vyjadreným v jeho uznesení sp. zn. z 26. 06. 2024 odvolací súd postupom podľa ust. dnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

47. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. , v spojení s ust. a a o nároku na náhradu trov dovolacieho konania podľa ust. . Na základe týchto ustanovení odvolací súd priznal žalobcovi voči neúspešnému žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania rozsahu 100%, keďže v odvolacom konaní bol žalovaný v celom rozsahu neúspešný. Uvedený záver platí aj pre tomuto rozsudku predchádzajúce dovolacie konanie, v ktorom bol taktiež plne úspešný žalobca, resp. žalovaný neúspešný. Žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré by v zmysle ust. nebolo dôvodné žalovanému priznať náhradu odvolacích trov neboli v okolnostiach prípadu vzhliadnuté.

48. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci ( ).

Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva ( ). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).