Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

5Co/103/2024

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Juraja Považana a členov senátu JUDr. Jany Richterovej a Mgr. Jaroslava Šupu, v právnej veci žalobcu: M. H., T.. XX.XX.XXXX, U. H. D. H., Č. XXXX/XX, zast. kaduc & partneri s.r.o., so sídlom v Trnave, Trojičné námestie 4, proti žalovaným: X/ I. Š., T.. XX.XX.XXXX, U. H. D. Ž., K. XXXX/XX, X/ V.. V. Š., M.. I., T.. XX.XX.XXXX, U. H. D. H., Č. XXXX/X, obaja zast. Consilior Iuris s.r.o., so sídlom v Bratislave, Radlinského 51, za účasti intervenienta na strane žalovaných: N. H., T.. XX.XX.XXXX, B. XX.XX.XXXX hlásený pobyt bezdomovca Bratislava

- S., o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV zo dňa 14. februára 2023 č.k. -146 takto

r o z h o d o l :

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e . Žalovaným 1/ a 2/ priznáva proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. Intervenientovi na strane žalovaných náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva.

o d ô v o d n e n i e :

1/Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal určenia, že nehnuteľnosti, a to byt č. X umiestnený na X. p. vo vchode: Č. X, nachádzajúci sa v stavbe súp. č. XXXX, druh stavby: bytový dom, postavený na parcele registra X., parc. č. XXXX vo výmere 207 m2, parc. č. XXXX vo výmere 221 m2, parc. č. XXXX vo výmere 221 m2, parc. č. XXXX vo výmere 221 m2, parc. č. XXXX vo výmere 221 m2, druh pozemkov: zastavaná plocha a nádvorie, v rozsahu spoluvlastníckeho podielu 1/1 k celku s podielom priestoru na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, na príslušenstve a spoluvlastnícky podiel k pozemku XXXX/XXXXXX, a to všetko zapísané na liste vlastníctva č. XXXX vedenom Okresným úradom H., katastrálny odbor, okres: Bratislava V., obec: Bratislava - m. č. S., katastrálne územie: S., patria do dedičstva po zosnulej I. H., rod. S. nar. XX.XX.XXXX, zomrelej dňa XX.XX.XXXX, ktorej posledný trvalý pobyt bol Č. X, XXX XX H.. Súčasne žalovaným 1/ a 2/ priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník po právoplatnosti tohto rozhodnutia. 2/Žalobca žalobu odôvodnil tým, že bol vnukom poručiteľky I. H., výlučnej vlastníčky bytu č. X na Č. ulici v H. - S.. Zomrelá ešte dňa 01.08.2011 spísala vlastnou rukou závet, v ktorom ustanovila za dediča žalobcu. Zomrelá bola dlhodobo sledovaná na psychiatri ambulancii pre depresívne stavy, ale od roku 2017 sa jej stav začal zhoršovať, mala výrazné straty pamäti, mnoho ľudí už nepoznávala, ale žalobca uviedol, že na neho si pravidelne spomínala. Zomrelá pred smrťou uzatvorila dňa 07.11.2019 Darovaciu zmluvu, predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k spornej nehnuteľnosti na Jozefa H. a Ľ. H.. Vklad vlastníckeho práva bol povolený pod č. D.-XXXXX/XX. Žalobca v žalobe namietal, že predmetná Darovacia zmluva je neplatná, nakoľko zomrelá v čase je podpísania trpela duševnou poruchou, ktorá nemala prechodný charakter a práve kvôli je zlému psychickému zdravotnému stavu podal N. H. návrh na obmedzenie jej spôsobilosti na právne úkony na Okresný súd Bratislava

IV, sp. zn. . Pán N. H. Z. Ľ. H. sa stali podielovými spoluvlastníkmi nehnuteľnosti v rozsahu spoluvlastníckeho podielu každý 1/2 k celku. Títo následne previedli svoje vlastnícke právo na realitnú kanceláriu NINO-REAL, s.r.o., ktorá sa stala výlučným vlastníkom nehnuteľnosti na základe právoplatného rozhodnutia o povolení vkladu D.-XXXXX/XXXX. Následne previedla realitná kancelária vlastnícke práva na základe Kúpnej zmluvy zo dňa 17.08.2020 na žalovaného 1/ a 2/, ktorí nadobudli vlastnícke právo dňom právoplatnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, katastrálneho odboru o povolení vkladu vlastníckeho práva do katastra nehnuteľností pod č. D.-XXXXX/XXXX. Žalobca v žalobe namietal, že závet zo dňa 01.08.2011, ktorým ho zomrelá označila za dediča všetkého jej majetku, je platný a teda ostatné právne úkony vyťahujúce sa k majetku zomrelej, ale najmä k nehnuteľnosti, sú neplatné. 3/Z kópie závetu, ktorý mala poručiteľka I. H., rod. Č., ktorá zomrela dňa 28.01.2020 napísať vlastnou rukou dňa 01.08.2011 vyplýva, že táto ustanovila za dediča všetkého jej majetku vnuka M. H. - žalobcu. 4/Z Uznesenia Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. -39, Dnot 21/2020L zo dňa 06.08.2020 o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva po poručiteľke I. H., rod. Č., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX mal súd preukázané, že dedičmi zo zákona v I. dedičskej skupine boli synovia poručiteľky

- Ľ. H., T.. XX.XX.XXXX Z. N. H., T.. XX.XX.XXXX. Podľa potvrdenia o lustrácii poručiteľky v Notárskom centrálnom registri závetov a údajov dedičov bolo zistené, že poručiteľka zomrela ako vdova, bez zanechania závetu a listiny o vydedení. 5/Súd prvej inštancie konštatoval, že predpokladom úspešnosti žaloby o určenie, či tu právo je alebo nie je, je v zmysle naliehavý právny záujem na požadovanom určení. Naliehavý právny záujem na určení je daný najmä tam, kde by bez tohto určenia bolo ohrozené právo žalobcu alebo kde by sa bez tohto určenia jeho právne postavenie stalo neistým. Naliehavý právny záujem podľa je daný vtedy, ak existuje aktuálny stav objektívnej právnej neistoty medzi žalobcom a žalovaným, ktorý je ohrozením žalobcovho právneho postavenia (nie faktického), a ktorý nemožno iným právnym prostriedkom odstrániť. Povinnosť preukázať existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení zaťažuje žalobcu. Pre žalobcu to znamená nevyhnutnosť tvrdiť a dokázať skutočnosti, z ktorých vyplýva existencia naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. Posúdenie naliehavého právneho záujmu je otázkou právnej kvalifikácie rozhodných skutočností tých pomerov (vzťahov), ktoré sú ohrozené neistotou. Ak súd dospeje k záveru, že podaná žaloba nie je procesne prípustným nástrojom ochrany práva žalobcu, lebo žalobca nepreukázal naliehavý právny záujem na určení vyjadrenom v petite žaloby, súd žalobu zamietne bez toho, aby pristúpil k skúmaniu vecnej opodstatnenosti žaloby. Právny záujem, ktorý je podmienkou procesnej prípustnosti určovacej žaloby v zmysle citovaného ustanovenia , musí byť naliehavý. Pri skúmaní existencie naliehavého právneho záujmu súd posudzoval, či podaná žaloba je vhodný (účinný a správne zvolený) procesný nástroj ochrany práva žalobcu, či sa ňou môže dosiahnuť odstránenie spornosti práva, a či snáď len zbytočne nevyvoláva konanie, po ktorom bude musieť aj tak nasledovať iné (ďalšie) súdne konanie alebo konania. Naliehavý právny záujem je spravidla daný v prípade, ak by bez tohto určenia bolo právo žalobcu ohrozené alebo ak by sa bez tohto určenia stalo ich právne postavenie neistým (viď M. XX/XXXX). Ak žalobca neosvedčí svoj naliehavý právny záujem o ním požadované určenie, ide o samostatný a prvoradý dôvod zamietnutia žaloby. Pokiaľ teda súd dospeje k záveru, že tá-ktorá určovacia žaloba nie je z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu o požadované určenie spôsobilým alebo prípustným prostriedkom ochrany práva, zamietne žalobu bez toho, aby sa zaoberal meritom veci (Rozsudok NSSR sp. zn. ). Je preto primárnou povinnosťou všeobecných súdov, aby sa pri rozhodovaní o určovacej žalobe vysporiadali najprv s otázkou (ne)existencie naliehavého právneho záujmu žalobcu. O vecnej opodstatnenosti žaloby môžu rozhodovať až po zistení, že naliehavý právny záujem je daný. Ústavný súd vo svojej doterajšej judikatúre už vyslovil právny názor, podľa ktorého ak všeobecné súdy postupujú tak, že rozhodnú o vecnej opodstatnenosti určovacej žaloby bez toho, aby dospeli k záveru o existencii naliehavého právneho záujmu žalobcu, porušia tým základné právo na súdnu ochranu ďalšieho účastníka konania spravidla žalovaného (). 6/V konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 16. 12. 2010, sp. zn. ). Súd prvej inštancie poukázal na skutočnosť, že v konaní o takých žalobách ide vždy o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Požadované určenie sa tu vzťahuje na deň smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto dni, nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu. V predmetnom rozhodnutí tak Najvyšší súd Slovenskej republiky v zásade vyslovil záver, že v konaní o určení, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, nemá súd skúmať to, či určitá vec v súčasnosti (ku dňu vyhlásenia rozhodnutia) patrí do

dedičstva po poručiteľovi, ale to, či predmetná vec bola vo vlastníctve poručiteľa v čase jeho smrti. Najvyšší súd tak citovaným judikátom determinoval, že predmetom žaloby o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, je (napriek zneniu žalobného návrhu) určenie vlastníckeho práva poručiteľa, pričom rozhodujúcim časovým okamihom, ku ktorému má súd viazať svoj určovací návrh, je okamih smrti poručiteľa a nie okamih vyhlásenia rozhodnutia súdu. Predmetné rozhodnutie Najvyššieho súdu SR je v tomto smere zásadné a bolo publikované v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. M. XX/XXXX (ďalej aj "judikát R 32/2011"). 7/Súd prvej inštancie mal v danom prípade preukázané, že žalobca sa žalobou domáhal určenia, že v žalobe špecifikované nehnuteľnosti, patria do dedičstva po zosnulej poručiteľke. Z Uznesenia Okresného súdu Bratislava IV, sp. zn. XXD/XX/XXXX-XX, S. XX/XXXXL zo dňa 06.08.2020 o schválení dohody dedičov o vyporiadaní dedičstva po poručiteľke I. H., M.. Č., ktorá zomrela dňa XX.XX.XXXX mal súd preukázané, že dedičmi zo zákona v I. dedičskej skupine boli synovia poručiteľky - Ľ. H., T.. XX.XX.XXXX Z. N. H., T.. XX.XX.XXXX. Podľa potvrdenia o lustrácii poručiteľky v Notárskom centrálnom registri závetov a údajov dedičov bolo zistené, že poručiteľka zomrela ako vdova, bez zanechania závetu a listiny o vydedení. Sporné nehnuteľnosti neboli predmetom prejedávaného dedičstva a žalobca v pôvodnom dedičskom konaní nevystupoval ako účastník konania. V konaní o novoobjavenom majetku je možné pokračovať iba v tom prípade, ak existuje nejaký majetok (pohľadávka) poručiteľa, ktorý nebol prejednaný v pôvodnom dedičskom konaní, pričom účastníkmi konania sú účastníci pôvodného dedičského konania. Z uvedeného dôvodu súd nemohol vyhovieť žalobe žalobcu, a to z dôvodu, že neboli splnené procesné podmienky na podanie takejto žaloby, nakoľko v prípade novoobjaveného dedičstva je potrebné, aby vystupovali v predmetnom konaní všetci doposiaľ ustanovení dedičia. 8/Súd prvej inštancie poukázal aj na ustálenú právnu prax a ustálenú judikatúru, ktorá jednoznačne hovorí, že v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva je potrebné vyčerpať okruh účastníkov konania, ktorý by bol daný okruhom dedičov po poručiteľovi, čo v danom prípade jednoznačne absentovalo, nakoľko žalobca označil ako žalovaných nových vlastníkov nehnuteľnosti, ktorí sa stali vlastníkmi až na základe tretieho právneho úkonu. Na základe vlastnej vôle vstúpil do konania ako intervenient jeden zo synov poručiteľky, druhý zo synov poručiteľky nebol označený ako účastník predmetného konania. V predmetnom prejednávanom prípade nebola splnená základná procesná podmienka, a to otázka pasívnej vecnej legitimácie. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. mája 2019 sp. zn. ). 9/S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, súd prvej inštancie žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietol. 10/O náhrade trov konania rozhodol v zmysle v spojení s , a v spore úspešným žalovaným priznal plný nárok na náhradu trov prvoinštančného konania. 11/Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca namietajúc, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalobcu súd prvej inštancie nemal (nebol oprávnený) vyhodnocovať okruh dotknutých osôb v rovine oprávnených dedičov, čo je hmotno- právna otázka, ktorá by bola až predmetom dedičského konania. Pre potreby konania o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva, mal súd výhradne skúmať len to, či žalobca prichádza do úvahy ako dedič, teda či má naliehavý právny záujem. Ak žalobu podala osoba, ktorá prichádzala do úvahy ako dedič (či už zo zákona, alebo závetu) tak má naliehavý právny záujem na navrhovanom určení, že predmetné nehnuteľnosti patria do dedičstva. V prípade úspešnosti žaloby sa až následne v osobitnom dedičskom konaní identifikuje okruh dedičov. Ak by sa vyhovelo žalobnému návrhu, žiadny z potenciálnych dedičov by nebol žiadnym spôsobom ukrátený na svojich právach, keďže by sa o samotnom dedení rozhodovalo v inom, samostatnom konaní. Uvedený záver je podľa žalobcu kompatibilný s právnou vetou Najvyššieho súdu SR, na ktorý odkazuje v odôvodnení rozsudku aj súd prvej inštancie, teda s názorom, že „v konaní o žalobe, ktorou sa dedič domáha určenia, že určitá vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, ide o posúdenie, či poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom tejto veci. Navrhované určenie sa tu vzťahuje k okamihu smrti poručiteľa a okolnosti, ktoré nastali po tomto okamihu nemôžu mať vplyv na rozhodnutie súdu“. Stredobodom súdneho konania nebolo samotné dedičské konanie, v ktorom je jednou z podmienok vyčerpanie okruhu dedičov, ale otázka, ktorá dedičskému konaniu predchádza a to identifikácia rozsahu/obsahu dedičstva. Vymedzenie okruhu dedičov je až následný krok, teda jedná sa o skutočnosť/okolnosť, ktorá nastala až po okamihu smrti poručiteľa, a teda nemôže mať vplyv na rozhodnutie súdu (a to ani v rovine vymedzovania aktívne/pasívne legitimovaných subjektov). Podmienka, na ktorej súd prvej inštancie formalisticky zotrváva, nie je racionálna ani v skutkovej rovine a to s ohľadom na vážny konflikt záujmov potenciálnych dedičov, keď ostatní dedičia

sú osoby, ktoré svojou aktivitou prispeli k tomu, že predmetné nehnuteľnosti neboli súčasťou dedičstva. Na podporu svojich názorov žalobca poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. , v zmysle ktorého „právo podať žalobu o určenie, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom majetku, ma jednotlivo každý potenciálny dedič, pretože ide o fázu predchádzajúcu dodatočnému prejednaniu dedičstva po poručiteľovi a výsledok sporu nijako nepredvída postavenie žalobcu v rámci dedičského konania, ktoré bude ohľadne spornej nehnuteľnosti následne vedené“. Zo všetkých vyššie uvedených dôvodov žalobca navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. 12/Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobcu poukázali na to, že žalobca v pôvodnom konaní o dedičstve ako účastník nevystupoval, svojho dedičského práva sa žiadnym spôsobom nedomáhal. Keďže účastníkmi dodatočného dedičského konania sú len tí dedičia, ktorí nimi boli v pôvodnom konaní, prípadne ich právni nástupcovia, boli žalovaní toho názoru, že nie je možné, aby v prípade úspechu žalobcu tento vystupoval ako účastník konania v konaní o novoobjavenom dedičstve. Stráca tak na význame aj argumentácia žalobcu, podľa ktorého by bol okruh dedičov určovaný až počas dodatočného konania o dedičstve. Podľa žalovaných súd prvej inštancie správne konštatoval vo veci nedostatok pasívnej vecnej legitimácie, keď na základe vlastnej vôle do konania ako intervenient vstúpil len jeden zo synov poručiteľky, druhý syn (dedič) nebol označený ako strana predmetného sporového konania. Pravdou je, že ktorýkoľvek z dedičov môže takúto žalobu podať, avšak v prípade, že ostatní dedičia nemajú o podanie žaloby záujem, musia vystupovať na strane žalovaných. Pokiaľ žalobca poukazoval na právne názory súdnych inštancií v Českej republike, poukázali žalovaní na to, že právna úprava v Českej republike nie je vždy konštantná s právnou úpravou v Slovenskej republike. Nad rozsah argumentácie žalobcu žalovaní poukázali na skutočnosť, že podľa ich názoru v priebehu konania žalobca nepreukázal, že by zosnulá trpela takou chorobou, v dôsledku ktorej by právny úkon - darovanie dotknutých nehnuteľností bol absolútne neplatný. Žalovaní nadobudli dotknuté nehnuteľnosti v dobrej viere od tretej osoby, žalobca sa svojich práv nedomáhal už počas konania o dedičstve napriek tomu, že tvrdí, že by mal byť dedičom celého majetku poručiteľky, aj v danom spore sa zameral len na predmetné nehnuteľnosti a o ostatné aktíva dedičstva záujem neprejavuje. Žalovaní preto navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil. 13/Žalobca v odvolacej replike konštatoval, že jeho neúčasť v konaní o dedičstve je odôvodniteľná jeho dlhodobým životom v zahraničí, kedy nemal vedomosť o dedičskom konaní. S názorom žalovaných, podľa ktorého by nemal byť účastníkom konania o novoobjavenom dedičstve, zásadne nesúhlasil. Podľa neho za určitých okolností je možné pripustiť, že sa účastníkom dodatočného konania o dedičstve môže stať aj dedič, ktorý nebol účastníkom v pôvodnom konaní. Takýmto dedičom môže byť práve dedič zo závetu, týkajúceho sa novoobjaveného majetku a to práve vtedy, keď sa s týmto dedičom nekonalo v pôvodnom konaní o dedičstve, pretože tento majetok nebol v pôvodnom dedičskom konaní vôbec prejednaný. Podľa žalobcu tento preukázal, že by mal byť, respektíve je potenciálnym dedičom po poručiteľke, keďže disponuje holografným závetom spĺňajúcim všetky zákonom stanovené náležitosti a predpoklady platnosti. K otázke nedostatku pasívnej vecnej legitimácie v konaní o určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva poukázal na argumenty uvedené v jeho odvolaní, doplnil, že jeden zo zákonných dedičov vystupoval v postavení intervenienta v súdnom konaní, druhý z dedičov je podľa informácií žalobcu obmedzený na spôsobilosti na právne úkony. Taktiež žalobca uviedol, že celý okruh osôb, ktoré by mohli byť dedičmi po poručiteľke, mu nie je bližšie známy. Žalobca zopakoval, že v rámci konania dostatočne preukázal zdravotný a psychický stav poručiteľky, v dôsledku ktorého je možné považovať darovaciu zmluvu zo dňa 07.11.2019, ktorou poručiteľka previedla vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na N. H. Z. Ľ. H. za absolútne neplatnú. Pokiaľ žalobca opakovane navrhoval nariadenie znaleckého dokazovania za účelom posúdenia a zhodnotenia zdravotného stavu poručiteľky, tento dôkaz pripustený nebol. Žalobcovi nie je známy celý okruh hnuteľného a nehnuteľného majetku poručiteľky, s ohľadom na zabezpečenie určitosti podanej žaloby túto naviazal iba na dotknuté nehnuteľnosti. Z vyššie uvedených dôvodov zotrval na návrhu, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil tomuto súdu na ďalšie konanie. 14/Žalovaní v odvolacej duplike považovali tvrdenia žalobcu za absurdné a špekulatívne. Žalobca mal vedomosť o smrti poručiteľky, podľa názoru žalovaných sa mal ako dedič po jej smrti prihlásiť, pokiaľ na základe holografického závetu mienil vystupovať ako dedič poručiteľky v konaní. Tvrdenie žalobcu, že účastníkom dodatočného konania o dedičstve sa môže stať aj dedič, ktorý nebol účastníkom v pôvodnom konaní, sa podľa žalovaných vzťahuje k novoobjavenému majetku, a k závetnému dedičovi, ktorý v zmysle závetu je dedičom práve konkrétneho novoobjaveného dedičstva. Žalobca by mal však v zmysle ním predloženého závetu byť dedičom celého majetku po zosnulej a nielen prípadne novoobjaveného majetku v podobe dotknutých nehnuteľností. Žalobca v priebehu konania relevantne nepreukázal, že ním

predložený závet je závet spísaný nebohou, ním uvádzanú platnosť odvodzuje len od svojich tvrdení. O tomto závete nemal žiaden z rodinných príslušníkov poručiteľky vedomosť a žalobca tento nepredložil po smrti poručiteľky pre účely pôvodného dedičského konania. Pokiaľ aj jeden z dedičov poručiteľky by bol obmedzený v spôsobilosti na právne úkony, toto nebráni tomu, aby bol označený ako strana konania, ktorého by v konaní zastupoval a v jeho záujme konal ustanovený opatrovník. 15/Odvolací súd prejednal odvolanie žalobcu v rozsahu a z dôvodov v ňom vymedzených ( a ) bez nariadenia pojednávania, pričom dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny. 16/V zmysle (rovnako v minulosti podľa ) platí, že ak sa po právoplatnosti uznesenia, ktorým sa skončilo konanie o dedičstve, objaví ďalší poručiteľov majetok, súd na návrh (resp. v odôvodnených prípadoch aj bez návrhu) vykoná o tomto majetku dodatočné konanie o dedičstve. V dodatočnom konaní o dedičstve nejde o prehodnotenie skutkových alebo právnych záverov pôvodného konania o dedičstve, a teda nijakým spôsobom nejde o nápravu vád pôvodného konania o dedičstve. Ako uviedol Najvyšší súd SR v uznesení z 26. mája 2015, sp. zn. : "V konaní o dodatočnom prejednaní „novoobjaveného majetku“ nemá ísť ani o prehodnotenie skutkových alebo právnych záverov skoršieho konania o dedičstve, ani o nové, odlišné rozhodnutie o tom istom. Začatím konania o dodatočnom prejednaní dedičstva sa neobnovuje dedičská vec ako taká." Dodatočné konanie o dedičstve je namieste vtedy, keď v pôvodnom konaní o dedičstve nebol prejednaný celý majetok poručiteľa buď kvôli tomu, že sa o ňom nevedelo, alebo kvôli tomu, že bol sporný. Podľa (v minulosti ), ak sú majetok alebo dlhy poručiteľa medzi účastníkmi sporné, súd sa v dedičskom konaní obmedzí len na zistenie ich spornosti; pri výpočte čistej hodnoty dedičstva na ne neprihliada. Podľa (v minulosti ) nezaradenie sporného majetku alebo dlhov do dedičstva nebráni účastníkom, aby sa domáhali svojho práva žalobou. Práve na vyriešenie toho, čo patrí do dedičstva, slúži sporové konanie o určenie, či vec patrí alebo nepatrí do dedičstva. Táto žaloba nie je osobitným typom žaloby, ide o určovaciu žalobu podľa [resp. v minulosti podľa ]. Ak sa konanie o dedičstve skončilo, na základe určenia súdu v sporovom konaní o tom, že tá-ktorá vec patrí do dedičstva, možno začať dodatočné konanie o dedičstve. V tomto dodatočnom konaní o dedičstve sa vyrieši aj otázka vlastníckeho práva jednotlivých dedičov k majetku poručiteľa. 17/Ak je v katastri nehnuteľností zapísaná ako vlastník nehnuteľnosti iná osoba ako poručiteľ a je pritom medzi touto osobou a dedičmi sporná otázka platnosti právneho úkonu resp. rozhodnutia, na základe ktorého nadobudla táto iná osoba vlastníctvo k nehnuteľnosti, súd v konaní o dedičstve nie je oprávnený bez ďalšieho túto spornú otázku (a v nadväznosti na ňu, či poručiteľ bol či nebol ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľnosti) posudzovať. V takomto prípade však dedič (dedičia) naliehavý právny záujem na určení v zmysle ust. , že určitá vec bola ku dňu smrti poručiteľa jeho vlastníctvom, má. Naliehavý právny záujem žalobcu na žalobe o určenie vlastníctva k nehnuteľnosti (o určenie, že vec patrí do dedičstva po právnom predchodcovi žalobcu) vyplýva priamo z ust. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) v znení jeho zmien. 18/Právny vzťah o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré sú zapísané v katastri nehnuteľností, je pokiaľ ide o účastníkov konania vymedzený osobou, ktorá tvrdí, že je vlastníkom nehnuteľností a osobou, ktorá je v katastri nehnuteľností ako ich vlastník zapísaná. Skutočnosť, že žalobca alebo žalovaný sú nositeľmi tvrdených oprávnení alebo povinností, vyplývajúcich z hmotného práva, je otázkou tzv. vecnej legitimácie (aktívnej či pasívnej). Vecnú legitimáciu účastníka konania (či už aktívnu alebo pasívnu) určujú práva a povinnosti vyplývajúce z hmotného práva, o ktorých súd účastníkov konania nepoučuje. Vecnú legitimáciu má tá zo strán, ktorej svedčí stav z hmotného práva, teda kto je nositeľom subjektívneho práva (aktívna vecná legitimácia) alebo nositeľom subjektívnej povinnosti vyplývajúcej z hmotného práva (pasívna vecná legitimácia), o ktorých sa v konaní rozhoduje. 19/Aktívna vecná legitimácia v konaní o určenie vlastníctva poručiteľa je daná, ak prichádza do úvahy, že žalobcovi môže byť v budúcnosti, v konaní o dedičstve poručiteľa, potvrdené nadobudnutie vlastníckeho práva k veci, ktorá patrí do dedičstva (potenciálny dedič). 20/Pasívne vecne legitimovanými v tomto konaní sú vo všeobecnosti osoby, ktorých sa určenie vlastníctva veci priamo týka a ktoré nezdieľajú názor žalobcu ohľadom ním tvrdeného rozsahu dedičstva. Tu odvolací súd poukazuje na ust. , v zmysle ktorého výrok právoplatného rozsudku je záväzný (len) pre strany a pre tých, ktorí sa stali právnymi nástupcami strán po právoplatnosti rozsudku, ak nie je ustanovené inak. 21/V konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v

danom určovacom spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov ( ). Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť (ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie. (uznesenie Najvyššieho súdu SR zo 16. mája 2019, sp. zn. ) 22/Najvyšší súd Slovenskej republiky v označenom rozhodnutí konštatoval, že otázka, či stranami sporu v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi (nevyvolaného dedičským konaním) musia byť všetci dedičia poručiteľa, a teda či sa v danom prípade jedná o nerozlučné [resp. podľa novej právnej úpravy v () o nútené procesné spoločenstvo]. Konštatoval, že dovolací súd už v niektorých svojich rozhodnutiach vyslovil právne závery vo veciach okruhu účastníkov (strán sporu) v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi. Dovolací súd napr. v rozhodnutí z 22. februára 2008, sp. zn. konštatoval, že „ak zanechal poručiteľ viac dedičov, sú až do právoplatného rozhodnutia súdu považovaní za vlastníkov celého majetku patriaceho do dedičstva. Z právnych úkonov týkajúcich sa spoločných vecí alebo majetkových práv patriacich do dedičstva sú oprávnení voči iným osobám spoločne a nerozdielne. Ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa na týchto právach a povinnostiach navzájom podieľajú a majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov v zmysle To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadom veci, o ktorú ide v občianskom súdnom konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom), vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci. Z právnych úkonov týkajúcich sa tejto veci sú oprávnení a povinní voči iným osobám spoločne a nerozdielne a majú postavenie vyplývajúce z ustanovenia “. V rozhodnutí z 30. mája 2011 sp. zn. dovolací súd uviedol, že „ o žalobe na určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi rozhodne súd v sporovom konaní, účastníkmi ktorého (buď ako žalobcovia alebo žalovaní) sú všetci dedičia. Žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov o tom, či určitá vec (právo) patrí do dedičstva“ (obdobný právny názor zaujal už dovolací súd napr. v uznesení z 28. septembra 2006 sp. zn. ). Pritom pre takéto sporové občianske súdne konanie treba všetkých účastníkov konania o dedičstve považovať za nerozlučných spoločníkov podľa (pozri tiež R 49/82 alebo R 65/2003 a rozhodnutia dovolacieho súdu sp. zn. , , , , )... Žalobcami nastolená právna otázka tak bola v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu riešená, a to tým spôsobom, že v spore o určenie, že tá-ktorá vec (právo) patrí do dedičstva po poručiteľovi, musia byť účastníkmi (stranami sporu) všetci dedičia poručitelia. Dovolací súd tu vychádzal z názoru, že až do vyporiadania dedičstva sú ohľadom takejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci (celého majetku patriaceho do dedičstva), pričom ich dedičský podiel vyjadruje mieru, akou sa podieľajú na právach a povinnostiach voči iným osobám a preto majú postavenie tzv. nerozlučných spoločníkov (v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo

- ). To platí aj v prípade, ak poručiteľ zanechal viac dedičov a ak nebolo dedičstvo medzi nimi ohľadne veci, o ktoré ide v civilnom sporovom konaní, vedenom s inou osobou ako dedičom (ktorá nie je poručiteľovým dedičom) vyporiadané. Za stavu, že v pôvodnom dedičskom konaní nebol tento majetok známy (nebol predmetom dedičstva) a nebol v konaní o dedičstvo prejednaný, sú až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci všetci dedičia považovaní za vlastníkov tejto veci.... V danej veci preto nebolo podstatné, či spor bol/nebol vyvolaný samotným dedičským konaním, ale podstatné bolo, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci, treba všetkých dedičov považovať za vlastníkov tejto veci a teda títo musia mať v konaní postavenie nerozlučných spoločníkov (v súčasnosti nútené procesné spoločenstvo - ). Ak sa totiž dedičia voči tretej osobe domáhajú určenia, že vec patrí do dedičstva, nedomáhajú sa svojho práva „z dedičstva“, ale „k dedičstvu“, t. j. riešenia otázky okruhu dedičstva. Taký rozsudok by potom nemal žiadny význam, ak by takéto určenie bolo vykonané len medzi jedným z dedičov a treťou osobou, pretože by sa určovali práva s dopadom aj na iné osoby bez toho, že by rozsudok voči týmto osobám bol účinný ( ). Obdobne je tomu tak v prípadoch, ak sa jeden z podielových spoluvlastníkov veci domáha určenia, že vec je v podielovom spoluvlastníctve viacerých podielových spoluvlastníkov (a teda sa nedomáha iba určenia výšky svojho spoluvlastníckeho podielu). Nakoľko predmetom konania o určenie, že vec patrí do dedičstva, je celá vec (príp. spoluvlastnícky podiel na veci), a keďže až do rozhodnutia o dedičstve treba za vlastníkov veci ( ) považovať všetkých do úvahy pripadajúcich dedičov (a teda nemožno žalovať o určenie, že do dedičstva po poručiteľovi patrí iba dedičský podiel žalobcu k takejto veci, keďže ho v danom štádiu nemožno vymedziť), musia všetci dedičia v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva, vystupovať v postavení nútených procesných spoločníkov (

)... V rozhodovacej praxi dovolacieho súdu, v otázke vymedzenia okruhu strán sporu v konaní o určenie, že vec patrí do dedičstva po poručiteľovi, možno teda považovať za ustálený záver, že až do vyporiadania dedičstva ohľadom tejto veci sú všetci dedičia považovaní za jej vlastníkov, pričom v danom určovacom spore, títo majú postavenie tzv. nútených procesných spoločníkov ( ). Konania o takejto žalobe sa tak musia zúčastniť (ako žalobcovia alebo ako žalovaní) všetci dedičia, inak je daný nedostatok vecnej legitimácie... Na základe vyššie uvedeného dovolací súd považuje označené judikáty R 49/82 a R 65/2003, a rozhodnutia sp. zn. , , , , a za rozhodnutia, ktoré predstavujú ustálenú prax v riešení otázky okruhu sporových strán v spore o určenie, že vec patrí do dedičstva, od ktorej sa navyše odvolací súd neodklonil. Nebol preto splnený predpoklad prípustnosti dovolania v zmysle / , t. j. že by rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená... Na uvedenom nič nemení ani skutočnosť, že žalobkyňa na podporu svojich tvrdení označila rozhodnutie Najvyššieho súdu Českej republiky sp. zn. z 9. januára 2013, nakoľko za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu treba považovať predovšetkým rozhodnutia a stanoviská publikované v Zbierke stanovísk a rozhodnutí Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, vydávanej Najvyšším súdom Slovenskej republiky od 1. januára 1993 s pôvodným názvom Zbierka rozhodnutí a stanovísk súdov Slovenskej republiky (pokiaľ neboli v neskoršom období judikatórne prekonané), ako i rozhodnutia najvyššieho súdu, v ktorých bol opakovane potvrdený určitý právny názor, alebo výnimočne aj jednotlivé rozhodnutie, pokiaľ neskôr vydané rozhodnutia najvyššieho súdu názory obsiahnuté v tomto rozhodnutí nespochybnili, prípadne ich akceptovali a vecne na ne nadviazali. Vzhľadom na účel právnej úpravy dovolania, ktorým je v prípade dovolacieho dôvodu spočívajúceho v nesprávnom právnom posúdení veci predovšetkým riešenie doteraz neriešených otázok zásadného právneho významu, treba do ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu zahrnúť aj rozhodnutia publikované v Zbierke súdnych rozhodnutí a stanovísk vydávanej Najvyšším súdom ČSFR, Najvyšším súdom ČR a Najvyšším súdom SR v dobe do 31.12.1992, ako aj rozhodnutia uverejnené v Zborníkoch stanovísk, správ o rozhodovaní súdov a súdnych rozhodnutí Najvyšších súdov ČSSR, ČSR a SSR vydaných SEVT Praha v rokoch 1974 (č. I, 1965-1967), 1980 (č. II, 1964-1969) a 1986 (č. IV, 1970-1983), pokiaľ sú stále použiteľné (najmä z hľadiska ich súladu s hodnotami demokratického právneho štátu) a neboli prekonané neskoršou judikatúrou. Napokon vzhľadom na je potrebné za ustálenú rozhodovaciu prax dovolacieho súdu považovať aj rozhodovaciu prax ďalších najvyšších súdnych autorít, a to Ústavného súdu Slovenskej republiky, Európskeho súdu pre ľudské práva a Súdneho dvora Európskej únie. Vzhľadom na teritoriálnu pôsobnosť možno pod pojmom dovolací súd rozumieť len Najvyšší súd Slovenskej republiky, a nie Najvyšší súd Českej republiky (k tomu pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. ). 23/V súdenej veci sa konania zúčastnil len jeden zo zákonných (pôvodných) dedičov, v postavení intervenienta na strane žalovaných, nie všetci dedičia, ktorí sa konania o takejto žalobe musia zúčastniť (buď ako žalobcovia alebo ako žalovaní), súd prvej inštancie potom správne konštatoval v spore nedostatok vecnej legitimácie. Preskúmavanie vecnej hmotnoprávnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou každého súdneho konania. Súd vecnú legitimáciu skúma vždy aj bez návrhu (ex officio) a aj v prípade, že ju žiaden z účastníkov konania (strán sporu) nenamieta (obdobne Najvyšší súd SR rozsudok z 29. júna 2009 sp. zn. , nález ÚS SR zo 16. decembra 2014 sp. zn. ). 24/Z vyššie uvedeného je potom zrejmé, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je vecne správny, odvolaciemu súdu preto neostalo, než rozsudok súdu prvej inštancie postupom podľa potvrdiť. 25/O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa , v spojení s a , v odvolacom konaní úspešným žalovaným priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Intervenientovi na strane žalovaných náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keď tomuto v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli. 26/Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý

rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( ). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh - ).