Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Co/64/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Michaela Krajčová a členovia senátu: JUDr. Darina Kriváňová a JUDr. Natália Kolláriková, v spore žalobcu: Slovenská republika, za ktorú koná Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky, so sídlom ul. Mlynské nivy č. 44/a, 827 15 Bratislava, IČO: 00 686 832, proti žalovanému J.. K. B., N.. XX.XX.XXXX, C. A. L.. S. N.. Č.. XXX/ XX, XXX XX A., právne zastúpený: Advokátska kancelária JURIKA & KELTOŠ, s. r. o., so sídlom ul. Mickiewiczova č. 2, 811 07 Bratislava - Staré Mesto, IČO: 35 951 087, o zaplatenie sumy 30.923,08 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Mestského súdu Bratislava IV, č.k. -138 zo dňa 16. januára 2025, takto

r o z h o d o l :

I. Krajský súd v Bratislave rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. -138 zo dňa 16. januára 2025, p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi v rozsahu 100%.

o d ô v o d n e n i e :

1. Súd prvej inštancie rozsudkom č.k. -138 zo dňa 16. januára 2025 žalobu zamietol (výrok I.) a žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% (výrok II.) s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku (výrok III.).

2. V odôvodnení rozsudku súd prvej inštancie uviedol, že podanou žalobou sa žalobca domáhal, aby súd zaviazal žalovaného k zaplateniu istiny 30.923,08 eur s príslušenstvom s odôvodnením, že odo dňa 02.11.2021 do dňa 01.04.2022 bol žalovaný J.. K. B. ubytovaný v ubytovacom zariadení A. T. F. V. v F., B. P. Z. (hotel), ktorý osobe : „B., K. B.“ za pobyt vystavil zúčtovaciu faktúru č. XXXXXXXX na sumu vo výške 30.923,08 eur (ďalej „zúčtovacia faktúra“). Zúčtovacia faktúra bola uhradená ešte pred jej vystavením, a to na základe zálohovej faktúry vystavenej hotelom pre žalobcu za ubytovanie jeho zamestnancov, ktorí zabezpečovali organizáciu slovenského pavilónu na Svetovej výstave Z. F. XXXX. Keďže zálohová faktúra neobsahovala mená a priezviská osôb, ktoré využívali služby hotela, mal za to, že sa jedná o platbu za ubytovanie jeho zamestnancov a pristúpil k úhrade zálohovej faktúry. Dňa 18.07.2022 mu bola doručená zúčtovacia faktúra, ktorou bolo zistené, že zaplatil ubytovanie v hoteli aj za osobu : „B., K. B.“. Uviedol, že žalovaný nie je a nikdy nebol jeho zamestnancom a neexistuje žiadny titul, na základe ktorého bol povinný uhradiť žalovanému predmetné ubytovanie v hoteli, čím došlo k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. V nadväznosti na uvedené písomne vyzval žalovaného, aby v lehote 30 dní od doručenia výzvy zaplatil na bankový účet žalobcu dlžnú sumu vo výške 30.923,08 eur (žalovaný výzvu prevzal dňa 15.03.2023).

3. Žalovaný uviedol, že tvrdenie, že žalobca uhradil nejakú „ zúčtovaciu faktúru“ ešte pred „jej vystavením“, a tvrdenie, že „ zálohová faktúra neobsahovala mená a priezviska osôb, ktoré využívali služby hotela“ je podľa žalovaného právny, ako aj logický nezmysel. Poukázal na to, že služby hotela si každý objednávateľ objednáva podľa jednotlivých typov hotelových izieb a na dobu ich užívania, a nie podľa mien a priezvisk osôb, pričom skutočnosť, či sa v objednanom termíne niekto v izbe nachádza alebo nie, je irelevantná. Uvedeným spôsobom postupoval aj žalobca, o čom svedčia aj jednotlivé objednávky žalobcu vo vzťahu k A. T. F. V. č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.08.2021, č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.10.2021, č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.08.2021, č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.08.2021, č. XXXXXXXXXX zo dňa 19.08.2021. Pokiaľ teda v rozpore s predmetnými objednávkami žalobcu vystavil hotel A. T. F. V. žalobcovi faktúru, resp. zálohovú faktúru za žalobcom neobjednané služby, je vecou žalobcu, aby neoprávnene realizované úhrady žiadal od A. T. F. V. späť. Z uvedeného dôvodu namietal pasívnu vecnú legitimáciu v konaní. Žalovaný si žiadne služby hotela A. T. F. V. neobjednal, z uvedeného dôvodu nemohol predmetný hotel (žalobcom uvedenú) faktúru žalovanému ani vystaviť, ani doručiť. Žalovaný nárok uplatnený žalobcom voči nemu namietal ako neopodstatnený, nekompetentný a nedôvodný, a preto ho v celom rozsahu popieral. Súčasne popieral aj pravdivosť a opodstatnenosť listiny predloženej žalobcom označenej ako „tax invoice“, na ktorej je uvedený údaj „B., K., B.“, pričom táto listina nie je ani len nikým podpísaná a mal za to, že z vyššie uvedených dôvodov je nárok žalobcu v celom rozsahu nedôvodný.

4. Žalobca v nasledovnom vyjadrení opätovne uviedol, že žalovaný nebol a nie je jeho zamestnancom a nebol členom žiadnych oficiálnych delegácií a zotrval na tom, že žalovaný obýval napriek tejto skutočnosti apartmán žalobcu a súčasne poukázal aj na vystavenú zúčtovaciu faktúru s tým, že žalovaný ubytovaný v apartmáne bol a zotrval na uplatnenom nároku.

5. Vo vyjadrením zo dňa 10.01.2024 žalovaný žiadal vykonať dokazovanie a žalobu ako nedôvodnú zamietnuť s odôvodnením, že žalobca sám potvrdil, že si prenájom apartmánu v hoteli objednal na celé obdobie trvania výstavy Z. F., teda na 6 mesiacov (čo vyplýva z objednávok žalobcu) a žalobca bol povinný uhradiť hotelu cenu za každý objednaný prenajatý apartmán a za celú dobu jeho prenájmu, bez ohľadu na to, či v predmetnom apartmáne bol ubytovaný zamestnanec žalobcu, člen oficiálnej delegácie alebo by bol apartmán po celé objednané obdobie prázdny. Nepoprel, že ubytovacie služby hotela využil, ale nie v období uvádzanom v žalobe a nie v apartmáne žalobcu, nakoľko žalovaný mal počas svojho pobytu v F. okrem iného zabezpečené ubytovanie pre seba aj na základe Dohody spoločnosti B. E., ktorej bol majiteľom a štatutárnym zástupcom a spoločnosti V. B..T..Y.. v apartmáne, za ktorý jeho spoločnosť riadne zaplatila faktúru č. XXXXXXXX a č. XXXXXXXX. Poprel tvrdenie žalobcu, že bol ubytovaný v predmetnom hoteli od 02.11.2021 do 01.04.2022, nakoľko sa v uvedenom období väčšinou nachádzal na území SR a do F. vycestoval len na pracovné cesty, o čom svedčia jeho letenky, nakoľko sa spolupodieľal na aktivitách žalobcu v rámci Z. F., a teda osobne spolupracoval so zamestnancami žalobcu; v konkrétne nešpecifikované noci možno prespal aj v niektorom apartmáne žalobcu, avšak na základe výslovného pozvania zo strany ministra hospodárstva SR T. B. a s predchádzajúcim súhlasom niektorého zo zamestnancov (pána T. V., pani V. M. - F. P. D. M.). Poukázal na to, že fikcia, na ktorej žalobca založil svoje tvrdenia v žalobe, podľa ktorej sa akákoľvek tretia osoba len tak nasťahuje do apartmánu hotela a ten dlhodobo niekoľko mesiacov užíva na úkor žalobcu, nemá absolútne logický základ. Bez výslovného súhlasu osôb poverených žalobcom, prípadne bez poskytnutia (fyzického odovzdania) elektronického kľúča od apartmánu zo strany poverených zamestnancov žalovanému, by personál hotela a ani technické zariadenia hotela neumožnili žalovanému do iným prenajatého cudzieho apartmánu ani len vstúpiť. Poprel tvrdenia žalobcu o tom, že : „plnil hotelu bez právneho dôvodu „faktúru za prenajatý apartmán za žalovaného“ nakoľko mal za to, že sám žalobca potvrdil, že platil faktúru za žalobcom prenajatý apartmán, ktorý si žalobca sám objednal. Namietal, že je nepravdivé tvrdenie žalobcu, že žalovaný užíval apartmány prenajaté žalobcom bez výslovného súhlasu a vedomia žalobcu, resp. ním poverených zamestnancov. Žalovaný dospel k záveru, že neexistuje žiaden právny titul, na základe ktorého by sa žalobca mohol dôvodne domáhať peňažného plnenia od žalovaného za žalobcom objednané a prenajaté apartmány.

6. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa ust. , , , a na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že žaloba je nedôvodná.

7. Predmetom konania je žalobcom uplatnená pohľadávka proti žalovanému titulom vydania bezdôvodného obohatenia na základe toho, že podľa tvrdenia žalobcu žalovaný ako fyzická osoba mal byť od 02.11.2021 do 01.04.2022 ubytovaný v ubytovacom zariadení A. T. F. V. v F., ktorý za pobyt vystavil zúčtovaciu faktúru č. XXXXXXXX na sumu vo výške 30.923,08 eur (listina - zúčtovacia faktúra, ktorou žalobca preukazoval uplatnený nárok bola predložená v cudzom jazyku, táto neobsahuje okrem pečiatky žalobcu, žiadne údaje o žalobcovi a ani žiaden podpis, na stránke žalobcu sa nenachádza údaj o tejto faktúre a v zmysle nebola faktúra zverejnená). Žalobca vykonal úhradu na základe zálohovej faktúry vystavenej hotelom za ubytovanie jeho zamestnancov, ktorí zabezpečovali organizáciu slovenského pavilónu na Svetovej výstave Z. F. XXXX (zálohová faktúra neobsahovala mená a priezviská osôb, ktoré využívali služby hotela).

8. S poukazom na výpoveď žalovaného a svedkov: J.. V. F., J.. D. M., J.. T. B., ako aj z predložených listinných dôkazov, nebolo v konaní preukázané tvrdenie žalobcu, že by sa žalovaný v termíne uvádzanom na faktúre č. XXXXXXXX znejúcej na sumu vo výške 30.923,08 eur v termíne uvedenom v žalobe (t.j. v období odo dňa 02.11.2021 do dňa 01.04.2022) nachádzal po celý čas v F.; v konaní bolo preukázané, že žalovaný bol ubytovaný v iných apartmánoch ako v apartmánoch prenajatých žalobcom (táto skutočnosť bola preukázaná okrem iného aj výpoveďou J.. V. F., t.j. že žalovaný mal za vlastné peniaze kúpený vlastný apartmán v objekte a ministerstvo poskytlo ubytovanie aj ľuďom, ktorí pracovali pre pavilón); následne aj výpoveďou svedkyne J.. D. M. bolo preukázané, že žalovaný mal prenajatý vlastný apartmán a nebol celú dobu na Z., pohyboval sa medzi B. a F., a teda sa nezdržiaval v F. po celé sporné obdobie, pričom počas svojich pobytov v F. býval v apartmáne, ktorý si zabezpečil sám, aj keď apartmány ministerstva mohli využívať tí, ktorí vykonávali práce pre slovenský pavilón (por. letenky potvrdzujúce pracovné cesty žalovaného a faktúry - odberateľ - spoločnosť „B. E.“ uhradila faktúru č. XXXXXXXX a č. XXXXXXXX za prenájom apartmánu v F. V. v období január - február 2022 v sume 6.300 eur a v období november - december 2021 v sume 8.400 eur).

9. Žalovaný vzniesol námietku pasívnej vecnej legitimácie; súd prvej inštancie ex offo skúmal vecnú legitimáciu v konaní. O nedostatok pasívnej vecnej legitimácie ide vtedy, ak ten, o kom žalobca tvrdí, že je nositeľom hmotno-právnej povinnosti (žalovaný), nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. V tomto konaní žalovaný K. B. ako fyzická osoba nie je pasívne vecne legitimovaným subjektom, nakoľko voči žalobcovi vždy vystupoval len ako štatutár spoločnosti S., B..T..Y.., ktorá mala so žalobcom zmluvný vzťah na zabezpečenie gastroslužieb počas výstavy Z. v F.. Svedkyňa V. F. okrem iného potvrdila, že žalovaný bol štatutár firmy, ktorá prevádzkovala reštauráciu, ale on nevystupoval vo vzťahu k ministerstvu ako fyzická osoba, Ministerstvo hospodárstva SR nemalo zmluvný vzťah so žalovaným, ale s jeho firmou (podľa výpisu z Obchodného registra Mestského súdu Bratislava III vl. č. 64618/B žalovaný K. B. bol v rozhodnom období a v súčasnosti je štatutárnym orgánom - konateľom spoločnosti S. B..T..Y.. J..

10. S poukazom na vykonané dokazovanie listinnými dôkazmi, výsluchmi svedkov a žalovaného nebolo preukázané (žalobca neuniesol dôkazné bremeno), že by žalovaný J.. K. B. ako fyzická osoba v rozhodnom období (odo dňa 02.11.2021 do dňa 01.04.2022) bol ubytovaný v ubytovacom zariadení A. T. F. V., v F., v B. P. a že by tejto fyzickej osobe hotel za predmetný pobyt v uvedenom období vystavil zúčtovaciu faktúru č. XXXXXXXX na sumu vo výške 30.923,08 eur; nebolo preukázané, že by žalovaný ako fyzická osoba využil predmetné apartmány žalobcu v tomto období bez právneho titulu (nebolo preukázané, že si žalovaný ako fyzická osoba služby hotela A. T. F. V. v rozhodnom období objednal). Ak žalobcovi boli v rozpore s jeho objednávkami vystavené hotelom A. T. F. V. faktúry a zálohové faktúry za žalobcom neobjednané služby a žalobca realizoval úhrady pre A. T. F. V., v tomto konaní nie je daná pasívna vecná legitimácia žalovaného ako fyzickej osoby, a preto súd prvej inštancie žalobu v celom rozsahu zamietol.

11. O náhrade trov konania súd prvej inštancie rozhodol v zmysle ustanovenia v spojení s ust. , keď v konaní úspešnému žalovanému priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu 100%; o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

12. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca, z ktorého obsahu vyplýva, že ho podal z dôvodov v zmysle , g) a h) .

Žalobca žiadal, aby súd prvej inštancie zaviazal žalovaného na zaplatenie istiny vo výške 30.923,08 eur s príslušenstvom z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobca bol povinný pristúpiť k tomuto kroku, keďže mu po kompletnom zaplatení služieb ubytovacieho zariadenia A. T. F. V. v F., B. P.T. Z., na základe zálohovej faktúry, bola z tohto hotela doručená zúčtovacia faktúra č. XXXXXXXX vystavená na sumu vo výške 30.923,08 eur, podľa ktorej v apartmánoch určených pre zamestnancov a delegácie žalobcu bol odo dňa 02.11.2021 do dňa 01.04.2022 ubytovaný žalovaný J.. K. B.. Keďže ním uhradená zálohová faktúra neobsahovala a ani nemohla obsahovať mená a priezviská osôb, keďže bola vystavená a uhradená ešte pred začatím využívania služieb hotela, žalobca si nebol vedomý, že hradí ubytovanie osobe žalovaného, ktorá na takúto úhradu nárok nemala. V nadväznosti na vyššie uvedené, došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu v zmysle ust. , podľa ktorého sa bezdôvodne obohatil aj ten, za koho sa plnilo, čo podľa práva mal plniť sám. Predpokladom vzniku zodpovednosti z bezdôvodného obohatenia v takomto prípade je na jednej strane existencia právnej povinnosti (zákonnej alebo zmluvnej) na plnenie u toho, za koho sa plnilo, a na druhej strane neexistencia takejto povinnosti u toho, kto v skutočnosti plnil. Dôležité však je, že za obohateného treba považovať toho, za koho sa plnilo, nie toho, komu sa plnenie poskytlo. Bezdôvodné obohatenie v takom prípade nespočíva vo zväčšení majetku povinného subjektu, ale v tom, že sa jeho majetkový stav nezmenší v dôsledku toho, že jeho dlh bol splnený treťou osobou. Tento dôsledok nastáva k okamihu, kedy veriteľ plnenie príjme. Existencia právnej povinnosti, ktorá môže vyplývať zo zákona, zo zmluvy či inej právnej skutočnosti, je preto nevyhnutným predpokladom nároku podľa , nakoľko bez nej by takto definovaný prospech povinnej osobe nevznikol. Právna povinnosť musí existovať k okamihu, kedy je subjektom, ktorý za iného plní, plnenie poskytnuté (citované z uznesenia NS ČR sp. zn. ). Zopakoval, že žalovaný nie je a nikdy nebol jeho zamestnancom, rovnako nebol členom jeho delegácie, a preto neexistuje žiadny právny titul, na základe ktorého by bol povinný uhradiť žalovanému ubytovanie v hoteli, čím došlo podľa neho k bezdôvodnému obohateniu žalovaného. V odôvodnení samotného rozsudku súd prvej inštancie konštatuje, že: „žalovaný nevylúčil, že niekedy prenocoval v apartmáne ministerstva, keď ho pozval minister alebo niektorí zo zamestnancov ministerstva (V., M., M.).“ Túto skutočnosť vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 24.10.2024 popreli všetci svedkovia, a to J.. T. B. ako vtedajší minister hospodárstva SR a rovnako aj J.. V. F., T. M. ako vtedajšia generálna komisárka SR a D. M. ako zamestnanec žalobcu/člen tímu Z.. Obe svedkyne vypovedali, že žalovaný si mal hradiť a obývať vlastný apartmán v hoteli, pričom J.. T. B. vypovedal, že sa o ubytovanie nezaujímal. Napriek takto zásadným rozporom sa súd prvej inštancie vôbec nezaoberal pravdivosťou tvrdení žalovaného a v plnom rozsahu sa s nimi v odôvodnení rozsudku stotožnil, čím súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Súd prvej inštancie uvádza, že ex offo skúmal vecnú legitimáciu v konaní, pričom dospel k záveru, že žalovaný nie je nositeľom hmotno-právnej povinnosti, o ktorú v konaní ide. Toto konštatovanie predstavuje nesprávne právne posúdenie veci, keďže postavenie žalovaného ako konateľa spoločnosti S., s.r.o. je v tejto právnej veci bezpredmetné. Rovnako ako fyzická osoba žalovaného, ani konateľ spoločnosti S., s.r.o., nedisponoval žiadnym právnym titulom, ktorý by ho oprávňoval ubytovať sa v apartmáne, ktorý objednal a uhradil žalobca. Žalobca mal so spoločnosťou S., s.r.o. uzatvorených niekoľko zmlúv, avšak ani jedna z týchto zmlúv ho neoprávňovala na využívanie ubytovacích kapacít žalobcu pre akékoľvek osoby. V prípade, že žalovaný mal právny titul, ktorý ho oprávňoval na úhradu za ubytovanie spoločnosťou S., s.r.o., žalovaný má právo voči tejto spoločnosti uplatniť si právo na regres. Na základe vyššie uvedených skutočností žiadal, aby odvolací súd podľa zrušil rozsudok Mestského súdu Bratislava IV, č.k. -138 zo dňa 16.01.2025 a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

13. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že napadnutý rozsudok je vecne správny a náležite odôvodnený. Žalobca v odvolaní namietal, že sa konajúci súd nezaoberal „zásadným rozporom vo výpovediach a pravdivosťou tvrdení žalovaného“. Rozpor žalobca vidí v tom, že „žalovaný nevylúčil, že niekedy prenocoval v apartmáne ministerstva, keď ho pozval minister alebo niektorí zo zamestnancov ministerstva“ pričom „všetci svedkovia vo svojich výpovediach na pojednávaní dňa 24.10.2024 túto skutočnosť popreli a z ich výpovedí vyplýva, že „žalovaný si mal hradiť a obývať vlastný apartmán a J.. B. sa o ubytovanie nezaujímal“. Vyššie zmienený odvolací dôvod žalobcu neobstojí, nakoľko z obsahu výpovedí je zrejmé, že v nich nie je žiaden rozpor. Nie je pravdou ani to, že súd prvej inštancie sa nezaoberal pravdivosťou tvrdení žalovaného. Prvoinštančný súd všetky výpovede podrobne vyhodnotil a konštatoval, že „s poukazom na opísané výpovede žalovaného a svedkov, nebolo v konaní preukázané tvrdenie žalobcu a to, že by sa žalovaný v termíne uvádzanom na faktúre č. XXXXXXXX na sumu 30.923,08 eur (...predložená v cudzom jazyku... ) nachádzal po celý čas v F....“ Žalobca teda

v konaní neuniesol dôkazné bremeno, keď súdu nepreukázal, že by sa žalovaný v termíne uvádzanom na predloženej faktúre nachádzal po celý čas v F. a že by bez právneho dôvodu užíval apartmány žalobcu. Okrem toho žalobca nepredložil ani len doklad o úhrade predmetnej faktúry, ktorá nikdy nebola zverejnená a bola predložená v cudzom jazyku bez akéhokoľvek podpisu. Čo sa týka námietky žalobcu ohľadom posúdenia vecnej legitimácie, v plnom rozsahu sa stotožňuje s právnym posúdením prvoinštančného súdu. Bez ohľadu na posúdenie otázky pasívnej vecnej legitimácie, toto nič nemení na tom, že žalobca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a uplatňovaný nárok na vydanie údajného bezdôvodného obohatenia nie je dôvodný. S poukazom na vyššie uvedené preto žiada, aby odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdil.

14. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v medziach uplatnených odvolacích dôvodov, ktorými je viazaný ( a .), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( a contrario v spojení s ), viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie ( ) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

15. Odvolací súd nezistil v procesnom postupe súdu prvej inštancie žiadne vady a v celom rozsahu sa stotožnil po skutkovej a právnej stránke s dôvodmi jeho rozsudku. Súd prvej inštancie vykonal vo veci, z hľadiska žalobcom uplatneného práva, dostatočné dokazovanie, ktorého výsledky aj náležite v súlade s zhodnotil, na skutkové zistenia aplikoval správne právne predpisy, z vykonaného dokazovania vyvodil správny právny záver a svoje rozhodnutie aj podrobne a náležite v súlade s odôvodnil, keď uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých založil rozhodnutie po stránke skutkovej, ako aj po právnej stránke. V odôvodnení svojho rozsudku sa súd prvej inštancie vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Zaoberal sa podstatnými tvrdeniami sporových strán, vyhodnotil, ktoré nimi tvrdené skutočnosti mal za preukázané, a ktoré nie, pričom všetky svoje závery riadne zdôvodnil. Z odôvodnenia rozhodnutia vyplýva vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Súd prvej inštancie neporušil ani právo sporových strán na spravodlivý proces, keďže v hodnotení skutkových zistení neabsentuje žiadna relevantná skutočnosť alebo okolnosť, naopak súd prvej inštancie ich náležitým spôsobom v celom súhrne posúdil a aj podrobne vyhodnotil. Vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení napadnutého rozhodnutia bol presvedčivý, jeho rozhodnutie je konzistentné a jeho argumenty podporujú príslušný záver o nepreukázaní žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Dôsledne sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj s relevantnou argumentáciou oboch strán sporu súvisiacou s predmetom konania, a preto je jeho rozhodnutie v tomto ohľade presvedčivé; neobstojí tak ani námietka žalobcu, ktorý v odvolaní súdu prvej inštancie vytýka (okrem iného) aj nedostatočné odôvodnenia napadnutého rozsudku. Odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvej inštancie za správne, v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktoré viedli súd prvej inštancie k týmto záverom, tieto si osvojuje v celom rozsahu a v podrobnostiach na ne odkazuje.

16. V súvislosti s obsahom odvolacích námietok žalobcu je potrebné v prvom rade poukázať na skutočnosť, že žalobca v odvolaní v zásade iba zopakoval svoje námietky a argumenty prednesené v konaní pred súdom prvej inštancie, ktorý sa však v odôvodnení svojho rozhodnutia s jeho argumentáciou dostatočne vysporiadal.

17. V nadväznosti na námietky žalobcu v odvolaní smerujúce k správnosti ustálenia skutkového stavu veci ohľadne skutočností významných pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, predstavujúceho žalobcom zaplatenú sumu za ubytovanie, ktorú žalobca zaplatil za ubytovanie žalovaného, ktorý nebol v rozhodnom období jeho zamestnancom, odvolací súd považuje za správne skutkové závery súdu prvej inštancie v tejto otázke; žalobca, ktorého vo vzťahu k jeho tvrdeniam zaťažovalo dôkazné bremeno, existenciu skutočností, umožňujúcich dospieť k záveru, že žalovaný sa na úkor žalobcu bezdôvodne obohatil, keď mal žalobca za neho plniť to, čo mal plniť žalovaný sám, nepreukázal. Rovnako tak žalobca v konaní nepreukázal, že by ubytovaciemu zariadeniu plnil bez právneho dôvodu (ako to tvrdil v podanej žalobe). Preto sú nedôvodné námietky žalobcu, ktoré v tomto smere zopakoval v podanom odvolaní.

18. Žalobca sa domáhal svojho nároku na tom skutkovom základe, že zaplatil ubytovaciemu zariadeniu (hotelu) okrem iného aj za ubytovanie žalovaného, ktorý v rozhodnom období nebol jeho

zamestnancom, avšak obýval žalobcom objedaný apartmán, pričom za ubytovanie v tomto zariadení (v hoteli) bol povinný zaplatiť žalovaný sám; podľa žalobcu v tomto prípade má ísť o bezdôvodné obohatenie v zmysle ustanovenia . Odvolací súd uvádza, že k takémuto stavu dochádza vtedy, keď ten, kto plnil inému (poskytol mu majetkovú hodnotu) túto povinnosť nemal a plnil namiesto toho, kto bol na takéto plnenie povinný (t.j. za dlžníka), pričom medzi subjektami, medzi ktorými došlo k plneniu, bolo zrejmé, že sa plní za iného. Dlžník, za ktorého sa plnilo sa tak stáva obohateným na úkor toho, kto za neho veriteľovi plnil. Právna povinnosť medzi dlžníkom a veriteľom môže vyplývať zo zákona alebo zo zmluvného záväzku. V takomto prípade ten, kto plnil za iného má právo požadovať vydanie bezdôvodného obohatenia od toho, za koho plnil (nie od toho komu plnil). Ide o špecifickú situáciu, kedy do vzťahu medzi dlžníkom a veriteľom zasahuje tretia osoba, ktorá vedome plní za dlžníka. V takomto prípade sa však zároveň vyžaduje priznanie vyššie miery právnej ochrany obohatenému (dlžníkov) oproti iným situáciám; vždy treba vychádzať z konkrétneho právneho vzťahu medzi osobou, ktorá podľa práva mala plniť (dlžníka) a osobou, ktorá mala na plnenie nárok (veriteľom). Nevyhnutnými predpokladmi bezdôvodného obohatenia podľa ustanovenia , ktoré musia byť vždy splnené, sú teda: a) oprávnený poskytol tretej osobe plnenie, ktoré má majetkovú hodnotu, namiesto povinného, b) oprávnený nebol povinný plniť (na jeho strane neexistovala právna povinnosť k takémuto plneniu), c) právnu povinnosť poskytnúť toto plnenie mal povinný (ten, kto získal bezdôvodné obohatenie) a d) medzi tým, kto plnil (oprávneným), a tým, komu bolo plnené (tretia osoba), bolo zrejmé, že bolo plnené za iného, t.j. za povinného - dlžníka (por. rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 27.11.2001, sp. zn. , uznesenie Najvyššieho súdu ČR z 14.08.2012, sp. zn. , rozsudok Najvyššieho súdu ČR z 17.02.2015, sp. zn. ). V prejednávanej veci však nedošlo k naplneniu vyššie citovaných zákonných predpokladov bezdôvodného obohatenia v zmysle ustanovenia . V konaní bolo nepochybne preukázané, že predmetné apartmány si v ubytovacom zariadení vopred objednal sám žalobca (toto skutkové tvrdenie nebolo sporné), a preto to bol práve a výlučne žalobca, ktorý bol povinný za tieto apartmány ubytovaciemu zariadeniu aj zaplatiť. Rovnako z vyššie uvedených dôvodov nemožno ani dospieť k záveru, že by zo strany žalobcu išlo o plnenie bez právneho dôvodu, keď nesporne existovala povinnosť žalobcu zaplatiť ubytovaciemu zariadeniu za predmetné vopred objednané apartmány (skutočnosť, že si žalobca v hoteli apartmány objednal bola potvrdená výpoveďami svedkov a rovnako tak bolo svedeckými výpoveďami preukázané, že apartmány mali slúžiť a slúžili na ubytovanie rôznych osôb na základe pokynov resp. rozhodnutia žalobcu - teda na ubytovanie zamestnancov, hostí a delegácií počas výstavy EXPO).

19. Odvolací súd v tejto súvislosti uvádza, že podľa strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. V sporovom konaní je dokazovanie ovládané prejednacou zásadou, čo znamená, že súd vychádza len zo skutočností tvrdených účastníkmi a vykonáva len tie dôkazy, ktoré účastníci navrhli (okrem výnimiek - ejednacia zásada úzko súvisí s povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou, ktoré účastníkom sporového konania vyplývajú z ust. a . Povinnosť tvrdenia znamená, že účastník musí uviesť skutkové tvrdenia jasne, úplne a zrozumiteľne, pričom ak účastník splní svoju povinnosť tvrdenia, má sa za to, že uniesol bremeno tvrdenia. Dôkazná povinnosť znamená, že účastník musí na preukázanie svojich tvrdení označiť dôkazy. Ak navrhnuté dôkazy súd vykoná a preukážu sa tým skutkové okolnosti tvrdené stranou sporu, má sa za to, že strana sporu uniesla dôkazné bremeno ohľadom svojich tvrdení. V rámci dokazovania platí zásada, že každá strana sporu musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Inak povedané, strana sporu musí preukázať to, čo tvrdí, len potom môže súd zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia.

20. Uvedené závery týkajúce sa unesenia dôkazného bremena platia jednak pre tvrdenie žalobcu týkajúce sa zaplatenie ubytovania za žalovaného v ubytovacom zariadení A. T. F. V. v F. v období od 02.11.2021 do 01.04.2022 a rovnako tak preukázania, že zo strany žalovaného v tomto období došlo k vyžívaniu predmetného apartmánu objednaného žalobcom. Odvolací súd, zhodne so závermi súdu prvej inštancie, má za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno už ani vo vzťahu k tvrdenej skutočnosti, že na strane žalovaného malo dôjsť k vzniku majetkového prospechu, ktorý žalovaný získal na úkor žalobcu, keď žalobca nepreukázal ani len to, že vôbec zaplatil akúkoľvek faktúru predmetnému hotelu za apartmán, ktorý mal údajne užívať žalovaný. Rovnako tak sa žalobcovi v konaní nepodarilo preukázať, napriek tomu, že súd prvej inštancie vykonal všetky dôkazy navrhnuté stranami sporu, že žalovaný

bez právneho dôvodu, v celom rozhodnom období, apartmán žalobcu využíval. Preto je správny záver súdu prvej inštancie, že za danej dôkaznej núdze na strane žalobcu, aj bez ďalšieho nebolo možné žalobe vyhovieť, keďže žalobca neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal rozhodujúce skutočnosti na potvrdenie jeho argumentov v konaní pred súdom prvej inštancie a súd prvej inštancie nemal povinnosť skúmať skutočnosti, ktoré žalobca ani len nenavrhol. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na tej-ktorej strane sporu treba zároveň rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t.j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Na to, aby bol žalobca vo veci uplatneného nároku úspešný, musel by bez pochybností preukázať, že z jeho strany skutočne došlo k úhrade ním v konaní predloženej (nepreloženej) listiny (zúčtovacej faktúry) za apartmán, rovnako ako by musel preukázať, že žalovaný v rozhodnom období tento žalobcom objednaný apartmán, za ktorý žalobca údajne uhradil hotelu požadovanú sumu, aj skutočne užíval. Preukázanie nezaplatenia tejto sumy žalobcom, rovnako ako preukázanie, že žalovaný v hoteli v dotknutom apartmáne v období od 02.11.2021 do 01.04.2022 nebýval, s poukazom na negatívnu dôkaznú teóriu, na žalovanom nie je možné požadovať, preto bolo výlučne na strane žalobcu, aby v konaní pred súdom prvej inštancie preukázal zaplatenie žalobou uplatnenej sumy za daný apartmán hotelovému zariadeniu a zároveň, aby preukázal, že došlo zo strany žalovaného k užívaniu apartmánu, ktorý on objednal.

21. So závermi súdu prvej inštancie o neunesení dôkazného bremena na strane žalobcu sa odvolací súd stotožňuje a dodáva, že výlučne v prípade, ak sa strana sporu znášajúca dôkazné bremeno ocitne bez vlastnej viny v situácii, keď nemá objektívnu možnosť poskytnúť relevantné informácie, pričom súčasne konajúcemu súdu rámcovo navrhne preklenúť informačnú núdzu, a to poukazom na protistranu, prípadne tretiu osobu odlišnú od strán sporu, ktorá z podstaty veci predmetnými informáciami disponuje, je v záujme zabezpečenia spravodlivej rovnováhy medzi oboma stranami sporu, povinnosťou súdu na takúto požiadavku strany sporu reflektovať. Opačný postup konajúceho súdu znamená porušenie princípu rovnosti zbraní (por. nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. z 28. novembra 2017). Takúto požiadavku (návrh) však žalobca v konaní pred súdom prvej inštancie nepredniesol. Vychádzajúc z uvedeného, potom odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, má za to, že pokiaľ žalobca mal za to, že jeho strany došlo k plneniu za žalovaného, žalobcovi nebránila žiadna objektívna prekážka, aby tieto skutočnosti aj preukázal, napr. predložením výpisu z účtu, potvrdením od daného hotela, prípadne svedeckými výpoveďami, z ktorých dôkazov by sa dal vyvodiť záver, že došlo k užívaniu predmetného apartmánu v rozhodnom období žalovaným a že žalobca za neho uhradil náklady za pobyt, ktoré mal žalovaný uhradiť sám.

22. Vychádzajúc zo základných princípov sporového konania, akými sú dispozičný princíp, princíp prejednací, koncentračný princíp, princíp arbitrárneho poriadku, formálnej pravdy, princíp procesnej ekonómie a pod., je potrebné uviesť, že v sporovom konaní nie je snahou (a ani úlohou) súdu prvej inštancie zisťovať skutočnú (materiálnu) pravdu. Zodpovednosť za výsledok sporu je na pleciach sporových strán, ktoré majú v spore preukázať vysokú mieru procesnej aktivity a svoje skutkové tvrdenia dokázať. Medzi posudzované kritéria procesnej aktivity strán sporu patrí najmä časové kritérium, a to včasnosť, ktorú posudzuje podľa vlastnej úvahy súd v súlade s princípom arbitrárneho poriadku. Prejednací princíp, ktorý je ťažiskovým princípom v sporovom procese, znamená, že súd prvej inštancie buduje skutkový základ konečného rozhodnutia vo veci z úkonov, ktoré plynú z procesnej aktivity strán sporu. Limitom uplatňovania prejednacieho princípu je koncentrácia konania, a to jednak zákonná, avšak budovanie skutkového základu meritórneho rozhodnutia je limitované najmä z pohľadu uplatňovania sudcovskej koncentrácie konania, kedy procesné úkony strán sporu je nevyhnutné realizovať čo najskôr, nakoľko ponechávanie si dôležitých skutkových tvrdení a dôkazných návrhov na neskoršie štádium konania môže v konečnom dôsledku znamenať, že súd prvej inštancie na tieto nebude pri svojom rozhodovaní prihliadať. Sudcovskej koncentrácii konania podliehajú prostriedky procesnej obrany aj prostriedky procesného útoku. Zo subjektívneho hľadiska sa za prostriedky procesného útoku považujú úkony žalobcu, kým prostriedkami procesnej obrany sú úkony žalovaného, a to bez ohľadu na to, či ide o písomné podanie alebo ústny prednes, prípadne ich časť. Ide o také procesné úkony strán sporu, ktoré vyžadujú ďalšiu aktivitu súdu pred meritórnym ukončením veci. Zjednodušene možno povedať, že v zmysle ust. ide najmä o skutkové tvrdenia, popretie skutkových tvrdení, návrhy na

vykonanie dôkazov, námietky k návrhom na vykonanie dôkazov a hmotnoprávne námietky. Základnými povinnosťami sporových strán v konaní sú povinnosť tvrdiť skutočnosti relevantné pre posúdenie prípadu a svedčiace v prospech tejto strany, a súčasne povinnosť strany pravdivosť týchto svojich tvrdení pred súdom dokázať zákonnými prostriedkami (čo však žalobca neurobil). Po vyčerpaní repliky a dupliky by strana teda v zásade nemala mať možnosť uvádzať nové skutočnosti a dôkazy pre existenciu režimu sudcovskej koncentrácie. Platí však, že prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany sú uplatnené včas aj vtedy, ak ich strana predložila ako reakciu na skutočnosti, o ktorých nevedela, ani ich nemohla predvídať a ktoré vyšli najavo až po tom, ako mala strana povinnosť označiť a predložiť skutočnosti a dôkazy. Aplikujúc uvedené zásady civilného sporového konania na prejednávanú vec je potom nesporné, že súd prvej inštancie rozhodol správne, keď na základe vykonaného dokazovania, vychádzajúc z dôkazov predložených žalobcom, dospel k záveru, že žalobca nepreukázal, že došlo na strane žalovaného k bezdôvodnému obohateniu.

23. Záverom odvolací súd dodáva, že dôvodná je aj námietka žalovaného, že žalobcom predložená faktúra nebola predložená v originálnom vyhotovení a nebola preložená do slovenského jazyka. Platí, že pre spôsobilosť listiny byť dôkazným prostriedkom nie je rozhodujúce, či ide o originál listiny alebo jej odpis alebo fotokópiu, nakoľko dokazovanie môže byť vykonané aj fotokópiou listiny, pričom v prípade vykonania dôkazu fotokópiou listiny možno len zvážiť jej dôkaznú silu (porovnaj napríklad rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. ). Zároveň však platí, že pokiaľ strana sporu, ktorá dôkaz predložila, nezabezpečí preklad tejto listiny do štátneho jazyka, nemôže ju súd v úradnom (štátnom) jazyku oboznámiť, prípadne prečítať, a tak správne vykonať dôkaz listinou. Vykonanie dokazovania oboznámením listín v cudzom jazyku totiž zákon neumožňuje.

24. Ďalšími námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní sa odvolací súd opätovne nezoberal, keď žalobca v odvolaní len zotrval na všetkých argumentoch prednesených už v konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto ale nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci, sú v rovine úvah, bez podloženia relevantných dôkazov a nie sú spôsobilé spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvej inštancie z hľadiska odvolacích dôvodov výslovne v ňom uvedených.

25. Ústavný súd vo svojich rozhodnutiach konštantne pripomína a odvolací súd sa s týmto v plnej miere stotožňuje, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené stranami konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných stranami konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo strán konania na spravodlivé súdne konanie (napr. , , , , ).

26. Ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu alebo by spochybňovali správnosť právnych záverov, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie. V konaní nevyplynuli najavo ani také vady konania, ktoré by mali za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Samotná skutočnosť, že sa žalobca nestotožňuje s právnymi závermi súdu prvej inštancie, nemôže viesť k záveru o ich zjavnej neodôvodnenosti a neznamená ani oprávnenie odvolacieho súdu nahradiť správne právne názory súdu prvej inštancie jeho vlastnými, len preto, že nezodpovedajú predstavám žalobcu o tom, ako má súd vo veci rozhodnúť, keď sa súd prvej inštancie neodchýlil príslušných ustanovení , a ani nepoprel ich účel a význam, keď dospel k záveru, že žaloba žalobcu nie je dôvodná z dôvodov uvedených vyššie.

27. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením ods. l, ods. l a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené stranami sporu na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; strany sporu, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesol žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk, by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.04.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky napr. vo veci vedenej pod sp. zn. , , , ).

28. Keďže žalobca ani v podanom odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by iným spôsobom boli spôsobilé vyhodnotiť stav zistený súdom prvej inštancie, odvolanie nepovažoval odvolací súd za dôvodné, a preto napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa potvrdil a podľa sa stotožnil so skutkovým a právnym záverom súdu prvej inštancie.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa v spojení s a v odvolacom konaní priznal úspešnému žalovanému proti žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením ( ).

30. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3 : 0 ( ).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

(1) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

(2) Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

(1) Dovolanie podľa nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b).

(2) Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie ( ). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

(1) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

(2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde ( ). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

(1) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

(2) Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada ( ).

(1) Dovolanie prípustné podľa možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci.

(2) Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia ( ).

Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom ( ).

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania ( ).