Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_3Co-13-2025.pdf
PDF · 119.81 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/13/2025
Uznesenie
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Mariany Muránskej, v právnej veci žalobcov: 1. I.. S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/XX, XXX XX E. C., 2. S. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom D. XX/XX, XXX XX E. C., proti žalovaným: 1. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX E. C., 2. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XX, XXX XX E. C., zastúpení: Mgr. Peter Troščák, advokát so sídlom Hlavná 50, 080 01 Prešov, IČO: 50 003 500, 3a. C. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/X, XXX XX G., 3b. X. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXXX/X, XXX XX G., zastúpení: Advokátska kancelária Babin, Petko & partners, s.r.o., Hlavná 29, 080 01 Prešov, IČO: 47 253 177, o určenie vlastníckeho práva, o odvolaní žalovaných v 1. až 3b. rade proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 8C/15/2022 - 245 z 12.12.2024 takto jednohlasne
r o z h o d o l :
Zrušuje rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
o d ô v o d n e n i e :
1. Okresný súd Prešov (ďalej aj „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom rozhodol, cit.: „I. Súd určuje, že nehnuteľnosti parcela C-KN č. XXX/X, záhrada o výmere XX m2 , parcela C-KN č. XXX/X, zastavaná plocha a nádvorie o výmere XXX m2 a parcela C-KN č. XXX/X - záhrada o výmere XX m2 , vedené v k. ú. E. C., okres G., sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov v 1. a 2. rade.
II. Žalovaní v 1. - 3b. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť žalobcom v 1. a 2. rade trovy konania v rozsahu 100 %.“
2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa § 129 ods. 1, § 130 ods. 1, § 132 ods. 1 a § 134 ods. 1 a 3 Občianskeho zákonníka. O trovách konania rozhodol v súlade s § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1, 2 Civilného sporového poriadku, a to tak, že priznal úspešným žalobcom voči žalovaným právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
3. V odôvodnení rozsudku súd okrem iného uviedol, že naliehavý právny záujem na podanej žalobe vyplýva zo skutočnosť, že žalobcovia nie sú evidovaní ako vlastníci pozemkov - parc. CKN č. XXX/X, č. XXX/X a č. XXX/X, k.ú. E. C.. Aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby sú žalobcovia, nakoľko títo odpredali svoje nehnuteľnosti svojej dcére a zaťovi už bez sporných parciel.
4. Ďalej súd uviedol, že v súčasnosti oplotenom stave boli nehnuteľnosti nerušene užívané rodinou žalobcov dlhodobo. Pôvodný drevený plot medzi susediacimi nehnuteľnosťami bol v 70-tych rokoch (následne v 90-tych rokoch) minulého storočia nahradený novým plotom a to žalovanými, resp. ich právnymi predchodcami. Plot kopíroval hranicu pozemkov a užívací stav. Žalobcovia v 1. a 2. rade nadobudli nehnuteľnosť, parcely č. XXX a XXX, na základe kúpnej zmluvy v roku 1997 od matky žalobcu v 1. rade a žalobcu v 1. rade dedením po svojom otcovi. Žalobcovia si v roku 2019 nechali vyhotoviť
geometrický plán na rozdelenie parciel a na základe tohto geometrického plánu previedli časť parciel č. XXX a XXX na svoje deti kúpnou a darovacou zmluvou.
5. Z výsluchu svedka E. B. súd zistil, že hranica pozemkov bola v bezprostrednej blízkosti stavieb, pretože pozemky boli úzke, čo vyplýva aj z katastrálnej mapy. Jediná stojaca stavba po právnych predchodcoch žalovaných v 3a. a 3b. rade je budova sypanca, od ktorého je hraničný bod vyznačený geodetom vo vzdialenosti väčšej ako 1 m. Súd na písomné stanovisko tohto svedka zo dňa 4.12.2023, ktorým doplnil svoju svedeckú výpoveď, neprihliadal vzhľadom na zásadu bezprostrednosti a ústnosti konania, ako aj na to, že bolo podané až po viac ako polroku po jeho výpovedi. Čo sa týka výpovede svedka G. L., tento sám presúvanie kolíkov nevidel, teda mal o tom len sprostredkovanú vedomosť od svojho svokra. Súd výpovede príbuzných žalobcov hodnotil vzhľadom na ich rodinný pomer ako zaujaté.
6. K obrane žalovaných, že pri stavaní plota v 70. tých rokoch minulého storočia, matka žalobcu v 1. rade sa dostala do konfliktu s právnym predchodcom žalovaných súd uviedol, že ak by aj dochádzalo k posúvaniu kolíkov právnymi predchodcami žalobcov, žalobcovia vstúpili do držby v roku 1997, teda v období, v ktorom už bol postavený plot, a v ktorom nedochádzalo k presúvaniu stĺpikov. Žalobcovia tak boli dobromyseľní, že na základe kúpnej zmluvy a rozhodnutia o dedičstve nadobudli nehnuteľnosti, tak ako boli ohraničené fyzicky v teréne, ktoré nerušene užívali pod dobu dlhšiu ako desať rokov. Pri pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená. V konaní nebolo preukázané, že by žalobcovia vedeli o presúvaní kolíkov, resp. že by mohli mať po dobu nepretržitej držby desiatich rokov od roku 1997 dôvodné pochybnosti o tom, že im sporné parcely patria. Tvrdenie právneho predchodcu žalovaných v 3a. a 3b. rade o nemožnosti domáhať sa svojho práva počas obdobia komunizmu vzhľadom na postavenie žalobcu v 1. rade nebolo žiadnym spôsobom preukázané. Okrem toho, ak tvrdil, že už v roku 1990 mal vedomosť o, podľa neho, nesprávnom priebehu fyzickej hranice, nie je zrejmé prečo postavil predný plot na mieste pôvodných stĺpikov a nedal si v tom čase vyhotoviť geometrický plán.
7. Proti rozsudku podali včas odvolanie žalovaní v 1. a 2. rade z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. a); b); d); e); f); h) CSP. Napadnutý rozsudok je nedostatočne odôvodnený a zjavne arbitrárny, navyše postavený na ničím nepreukázaných tvrdeniach žalobcov. Napadnutý rozsudok zjavne nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia, pričom právne posúdenie nie je podporené odkazom na ustálenú rozhodovaciu prax. Žalovaní v 1. a 2. rade považujú za nevyhnutné uviesť, že napadnutý rozsudok, je neodôvodnený, nepreskúmateľný, zjavne svojvoľný a arbitrárny, pretože hrubo nerešpektuje platnú právnu úpravu a rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR v otázke rozsahu a kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Žalovaní citovali z rozhodnutí Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 36/2010 zo 4. 5. 2010, I. ÚS 243/07 z 19. 6. 2008, II. ÚS 753/2015 z 15. 6. 2016, II. ÚS 97/2013 z 10. 7. 2013, III. ÚS 107/07 z 30. 10. 2007, I. ÚS 265/05 zo 14. 9. 2006, I. ÚS 33/2012 z 3. 10. 2012, II. ÚS 410/06 z 2. 8. 2007.
8. Z lakonického odôvodnenia, ktoré je krajne nepresvedčivé, vyplýva len to, že došlo k vydržaniu, avšak súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberá naplnením jednotlivých podmienok, ktoré sú prísne. Žalobcovia v 1. a 2. rade boli v konaní nečinní, nepreukázali tvrdené vydržanie. Pokiaľ si žalovaní v 1. a 2. rade dali urobiť zameranie pozemkov (kvôli výmene plotu), pričom geodet W. C. T. zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade reálne nemajú oplotenú takú výmeru, aká im patrí, ide o výmeru, ktorá je nižšia z dôvodu neoprávneného záberu zo strany žalobcov v 1. a 2. rade. Súd prvej inštancie prehliadol, že žalobcovia v 1. a 2. rade neboli aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby, pretože stratili vlastnícke právo k pozemkom susediacim s pozemkom žalovaných v 1. a 2. rade. Súd prvej inštancie nemal na prvom pojednávaní konanom dňa 14. 6. 2022 pripustiť pristúpenie žalovaného v 3. rade, čím došlo k zmareniu pojednávania, ale mal žalobu zamietnuť pre vady žaloby čo do označenia strán a nesprávneho petitu. Súd prvej inštancie takto zvýhodnil žalobcov v 1. a 2. rade na úkor žalovaných v 1. a 2. rade. Súd prvej inštancie tým porušil právo na spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a zásadu rovnosti strán konania v zmysle čl. 47 ods. 3 Ústavy SR, pretože umožnil nápravu zjavne vadnej žaloby (čo do označenia strán a nesprávneho petitu) v štádiu, keď už bolo pojednávanie, čím došlo k zmareniu pojednávania a porušeniu zásady hospodárnosti.
9. Žalovaní v 1. a 2. rade sú podielovými spoluvlastníkmi parcely č. XXX/X v kat. území E. C., čo vyplýva z výpisu z listu vlastníctva č. XXX. Žiadne tvrdenia a ani označené dôkazy zo strany žalobcov v 1. a 2. rade nepreukazujú, že by títo užívali parcelu č. XXX/X v kat. území E. C. na základe relevantného právneho titulu. Žalobcovia ani len neoznačili, na základe akého právneho titulu boli oprávnení užívať
spornú parcelu. Právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade neoprávnene presúvali kolíky a tým došlo k tomu, že užívali aj také časti iných (cudzích) pozemkov, ktoré im nikdy nepatrili. Kvôli výmene plotu si žalovaní v 1. a 2. rade dali urobiť zameranie pozemkov, pričom geodet W.. C. T. zistil, že žalovaní v 1. a 2. rade reálne nemajú oplotenú takú výmeru, aká im patrí, ale ide o výmeru, ktorá je nižšia z dôvodu neoprávneného záberu zo strany žalobcov v 1. a 2. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade predložili geometrický plán č. XX/XXXX zo dňa 6.4.2017, ktorý vyhotovil geodet W.. C. T., pričom tento plán preukazuje neoprávnený záber parcely č. XXX/X. Žalovaní v 1. a 2. rade preto kontaktovali žalobcov v 1. a 2. rade, aby došlo k náprave a vyriešeniu danej veci bez ingerencie súdov. Následne v mene žalobcov v 1. a 2. rade, ich zať W.. C. X. oslovil žalovaných v 1. a 2. rade s tým, že žalobcovia v 1. a 2. rade ponúkajú dohodu, že neoprávnene zabratá časť pozemku im bude darovaná alebo že ju za 1 € odkúpia od žalovaných v 1. a 2. rade. Žalovaní v 1. a 2. rade však s takýmto riešením nesúhlasili, potom sa žalobcovia v 1. a 2. rade na dlhý čas odmlčali a nič neriešili, a až po niekoľkých rokoch podali žalobu na súd tvrdiac, že neoprávnene zabratú časť pozemku vydržali.
10. Z uvedeného je zrejmé, že právni predchodcovia žalobcov v 1. a 2. rade sa v minulosti snažili získať viac pozemku (resp. väčšie výmery), aká im reálne patrila, čo realizovali cez svojvoľný presun hranice medzi pozemkami, čo právni predchodcovia žalovaných v 1. a 2. rade vždy namietali a teda vždy existoval spor o priebeh hranice a umiestnenie oplotenia. Na strane žalobcov v 1. a 2. rade preto nie je daná okrem právneho titulu (čo oprávňovalo na užívanie väčšej výmery) ani ďalšia podmienka, a to dobromyseľnosť držby. Už právni predchodcovia žalobcov v 1. a 2. rade neboli dobromyseľní v držbe, a preto táto okolnosť absentuje aj na strane žalobcovi v 1. a 2. rade a znemožňuje akékoľvek započítanie doby držby zo strany právnych predchodcov, keďže žalobcovia v 1. a 2. rade nehnuteľnosti nadobudli od svojej rodiny a poznajúc pomery vždy vedeli o tom, že je spor ohľadom hranice pozemku, a napriek tomu to riešili podaním žaloby.
11. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosť držby práva (rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Cdo/260/2008, 3Cdo/17/2016). Dobromyseľnosť držiteľa musí trvať po celú zákonom predpísanú dobu potrebnú na vydržanie. V prípade, že v priebehu tejto doby držiteľ dobrú vieru stratí (napr. tým, že zistí, že mu podľa všetkého vec právom nepatrí), dôjde k prerušeniu vydržacej doby. Súkromné právo tu vychádza zo zásady, že ak sa držiteľ v priebehu vydržacej doby stane zlomyseľným držiteľom, stráca všetky výhody oprávnenej držby. To má za následok, že držiteľ vec nemôže potom nadobudnúť do vlastníctva vydržaním. V súvislosti s uvedenými závermi, žalovaní v 1. a 2. rade poukazujú na bohatú judikatúru súdov, podľa ktorej hodnotenie dobrej viery ako základného ukazovateľa oprávnenej držby podľa § 130 Obč. zák. je vždy vecou individuálneho posúdenia a do úvahy treba vziať všetky okolnosti veci; predovšetkým je potrebné vziať do úvahy všetky okolnosti, za ktorých bola držba uchopená a vykonávaná. To, či je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, musí byť zhodnotené objektívne; ak dôjde k sporu, nestačí preto zamerať dokazovanie len na zisťovanie subjektívnych predstáv držiteľa. Dobrá viera (ako predpoklad oprávnenej držby) je presvedčením nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Iba samotná detencia k vydržaniu nestačí. Dobrá viera oprávneného držiteľa, ktorá je daná so zreteľom na všetky okolnosti sa musí vzťahovať aj na titul, na základe ktorého mohlo držiteľovi vzniknúť vlastnícke právo.
12. Žalobcovia v 1. a 2. rade (a ani ich právni predchodcovia) preto nikdy nesplnili všetky podmienky vydržania, a ani ich neopisujú a nepreukazujú, najmä čo do právneho titulu a dobromyseľnosti. Neoprávnené zabratie časti cudzieho pozemku nie je vydržaním, ale protiprávnym konaním, ktorému v právnom štáte nemôže byť poskytnutá súdna ochrana. Spomínaný presun kolíkov (a ich následné umiestnenie do pôvodného stavu), resp. spor o hranicu pozemkov, zaznamenali aj svedkovia, ktorí doteraz bývajú v okolí, pričom ide o bývalého starostu W.. E. B. a G. L.. Títo svedkovia tie skutočnosti potvrdili v konaní pred súdom prvej inštancie ústne a aj písomne. Žalobcovia v 1. a 2. rade neuniesli dôkazné bremeno, a to ani čo do povinnosti tvrdenia, nie to ešte do povinnosti preukázania relevantnými dôkazmi. Žalobcovia v 1. a 2. rade ani len nenavrhli znalecké dokazovanie.
13. Žalobcovia v 1. a 2. rade podali od počiatku vadnú a neúspešnú žalobu, pričom nikdy nevyvinuli takú dôkaznú iniciatívu, ktorá by mohla viesť k tomu, že by vôbec došlo k dokazovaniu toho, čo by malo byť predmetom dokazovania v rámci povinnosti tvrdenia v rámci žaloby. V tomto kontexte nemožno opomenúť, že žalobcovia v 1. a 2. rade neboli aktívne vecne legitimovaní na podanie žaloby, pretože stratili vlastnícke právo k pozemkom susediacim s pozemkom žalovaných v 1. a 2. rade. Taktiež žaloba
je podaná v rozpore s dobrými mravmi, naráža na ust. § 3 ods. 1 Obč. zák., výkon práv nemôže byť nikdy v rozpore s dobrými mravmi, tu ide jednoznačne o rozpor s dobrými mravmi, pretože ide o neoprávnený záber pozemku, ktorý bol vedomý. So zreteľom na uvedené žalovaní v 1. a 2. rade navrhujú, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie tak, že žaloba sa zamieta, a zároveň priznal žalovaným v 1. a 2. rade náhradu trov prvostupňového a odvolacieho konania.
14. Voči rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie aj žalovaní v 3a. a 3b. rade podľa § 365 ods. 1 písm. d), e), f), g), h). Podľa odvolateľov je vyhodnotenie skutkového a právneho stavu súdom v hrubom rozpore s vykonaným dokazovaním. Z dokazovania naopak vyplýva, že do roku 2017 boli „pozemky“, ktoré sú predmetom sporu (p. č. XXX/X, XXX/X, XXX/X), súčasťou pôvodného pozemku C KN č. XXX/ X a C KN č. XXX/X. Z prílohy č. 6 a z prílohy č. 11 jednoznačne vyplýva, že práve do roku 2017 bolo podľa zápisu v mapovom aj grafickom operáte katastra nehnuteľností zrejmé, že stavby žalobcov boli postavené na cudzom pozemku, a že priebeh skutočnej hranice bol v rozpore s užívacím stavom. Teda aj žalobcom muselo byť do roku 2017 zrejmé, že užívajú viac ako im v skutočnosti patrí, a že stavby majú postavené na cudzom pozemku, rovnako im musela byť zrejmá aj skutočnosť, že skutočná vlastnícka hranica nekopíruje stav právny. Navyše do roku 2017 „sporné parcely“ ani neexistovali (samostatne), ale boli súčasťou pôvodných parciel C KN XXX/X a Q. XXX/X vo vlastníctve právneho predchodcu odvolateľov. Preto je nepochopiteľné úplné otočenie skutkového stavu súdom, ktorý z predložených dôkazov musel mať za zrejmé, že práve naopak, aby súd mohol čo i len teoreticky uznať nadobudnutie vlastníctva vydržaním do roku 2017 to ani nemohlo byť možné, keďže bolo podľa verejne dostupných údajov z katastra nehnuteľnosti aj pre žalobcov bolo zrejmé, že bez právneho titulu užívajú viac, ako im patrí. Naviac do roku 2017 museli mať už aj pri bežnej obozretnosti dôvodné pochybnosti o svojom vlastníckom práve, a nie je možné takéto konanie ospravedlniť „omylom“.
15. Neobstojí výhrada súdu (bod 17.), že si právny predchodca odvolateľov, nedal vyhotoviť geometrický plán. Právny predchodca odvolateľov opakovane upozorňoval žalobcov, že stavby nestoja na hranici pozemku, ale tieto stavby žalobcovia „natlačili“ na jeho pozemok, a nerešpektovali priebeh hranice pri umiestňovaní stavieb. Práve naopak, boli to žalobcovia, ktorí sa mali dať „vyhotoviť geometrický plán“ pri prevodoch vlastníckeho práva, či už v roku 1997 alebo neskôr. Ak žalobcovia nadobudli v roku 1997 kúpnou zmluvou (uzatvorená formou notárskej zápisnice) nehnuteľnosti p. č. XXX o výmere XXX m2 a p. č. XXX o výmere XXX m2, bez toho, aby boli geometrickým plánom nehnuteľnosti zamerané, ako mohli byť žalobcovia od roku 1997 dobromyseľní, že im patrí aj časť vtedajšej parcely p. č. XXX/X a XXX/X. Ďalej nie je odvolateľom jasné, ako mohli byť žalobcovia dobromyseľní vo vzťahu k rozsahu nadobudnutej výmery, keď nedošlo ani k zameraniu, ani k prevodu väčšej výmery, ako bola vtedy až do roku 2017 v katastri evidovaná a v mapovom operáte zakreslená. Žalobcovia (resp. ich právni nástupcovia) majú vlastnícke právo v rozsahu XXXX m2, pričom sa domáhajú žalobou väčšej výmery, ako im vždy podľa evidencie katastra, ale aj podľa právneho titulu z roku 1997 patrila. K „zmene“ pôvodnej výmery p. č. XXX žalobcov, odvolatelia uvádzajú, že pôvodný dom žalobcov bol zväčšený (prístavbou) a teda došlo k vytvoreniu p. č. XXX/X, XXX/X a XXX/X z pôvodnej XXX, avšak bez reálneho zamerania až do roku 2020. Žalobcovia tak neuniesli dôkazné bremeno. Žalovaní viackrát poukazovali na to, že nie je možné danú vec riadne a spravodlivo prejednať súdom bez znaleckého posudku alebo aspoň odborného zamerania stavieb žalobcov (garáž), ktoré pravdepodobne prekryli triangulačný bod podľa mapy THM z roku 1955. Na to právny predchodca žalovaných poukazoval aj na obhliadke na mieste samom. Odvolatelia tak spochybňujú nielen dobromyseľnosť, ale aj právny titul žalobcov, od ktorého by mali odvodzovať, že sa stali vlastníkmi väčšej výmery, aká im v skutočnosti patrí.
16. Súd pri hodnotení splnenia podmienok vydržania neustanovil, kedy malo dôjsť k nerušenej držbe v dĺžke 10 rokov, a tak nebol zadefinovaný ani moment vydržania. Podľa odvolateľov nemohlo dôjsť k vydržaniu v období od roku 1997 do roku 2017, keďže žalobcovia nemohli byť z dôvodu verejne dostupných údajov z katastra dobromyseľní, že užívajú to, čo nadobudli v roku 1997. Ak súd tvrdí, že žalobcovia mohli nadobudnúť sporné nehnuteľnosti vydržaním, muselo to byť pred rokom 1997. Z rozsudku ani z vykonaného dokazovania však nie je zrejmé, kedy a v akom období pred rokom 1997 mohli žalobcovia resp. ich právni predchodcovia sporné nehnuteľnosti vydržať. Odvolatelia navyše poukazujú na účastnícke a svedecké výpovede, že v 50-tych rokoch medzi pozemkami nebol žiaden plot v celej dĺžke vlastníckej hranice, tak ani v tomto období nemohlo dôjsť k vydržaniu. Pravdivé nie je ani hodnotenie súdu v bode 14. napadnutého rozsudku, že „plot kopíroval hranicu pozemkov, a užívací stav“. Ako už odvolatelia vyššie odôvodnili, v žiadnom prípade plot nekopíroval hranicu pozemkov, keďže žalobcovia umiestnili stavby na cudzí pozemok (vo vlastníctve vtedy C. B.), a to potvrdzoval
aj zápis a mapový operát katastra nehnuteľností. Súd rovnako hodnotí, že „v súčasnosti oplotenom stave boli nehnuteľnosti nerušene užívané rodinou žalobcov dlhodobo“. Bolo úlohou žalobcov v konaní zadefinovať rozsah tohto užívania. Ako mohli užívať dlhodobo, keď do 90-tych rokov pozemky neboli vymedzené stálym oplotením. Podľa odvolateľov sa súd nevysporiadal ani s otázkou, aký subjekt ako právny nástupca mohol nadobudnúť nehnuteľnosť vydržaním a v akom rozsahu. Žalobca nadobudol nehnuteľnosť v roku 1997 spolu so svojou manželkou, ale už za stavu, kedy žalobca predtým nadobudol X v dedičskom konaní. Preto odvolatelia majú za to, že súd nevymedzil aktívnu vecnú legitimáciu žalobkyne v 2. rade ani rozsah, v akom ona nadobudla nehnuteľnosť vydržaním. Predmetom prevodu v roku 1997 bola už len X/X od matky žalobcu v 1. rade. Podľa odvolateľov žalobcovia nepreukázali v konaní naliehavý právny záujem na podaní žaloby, keďže už nie sú vlastníkmi priľahlých nehnuteľností, od ktorých odvodzujú rozsah užívania, a teda nemôžu byť ani aktívne vecne legitimovaným subjektom. Naliehavý právny záujem patrí právnym nástupcom (od roku 2020, kedy došlo k prevodu nehnuteľností), nie žalobcom.
17. Odvolatelia nesúhlasia s tvrdením, v zmysle bodu 9.6 odôvodnenia rozsudku, že geometrickým plánom z roku 2017 došlo k „odčleneniu“ sporných parciel. Odvolatelia poukazujú na to, že daný geometrický plán aj z pohľadu výmerovej časti nepriznáva vtedajšiemu vlastníkovi (C. B.) viac, ako by mu malo podľa dovtedajšieho zápisu (do roku 2017) patriť, a tak síce GP vytvoril nové parcely z pôvodných parciel XXX/X a XXX/X, žiadnym spôsobom však nedošlo k zväčšeniu výmery v prospech právneho predchodcu odvolateľov. Naopak, ak by novovytvorené parcely nadobudli žalobcovia, práve tí by vlastnili viac, ako im patrí. Odvolateľom nie je zrejmé ani z čoho teda vychádzal súd pri hodnotení skutkového stavu, ak na jednej strane súd od bodu 9.9 do bodu 9.13 hodnotí výstupy zo svedeckých výpovedí žalobcov a ich rodinných príslušníkov, v bode 15. však jednou vetou priznáva, že „súd výpovede príbuzných žalobcov hodnotil vzhľadom na ich rodinný pomer ako zaujaté“. Za nesprávny postup súdu považujú odvolatelia aj neprihliadanie na písomné stanovisko (výpoveď) W. E. B., ktoré ozrejmuje mnohé skutočnosti (§ 356 ods. 1 písm. d) a e) CSP). Na základe vyššie uvedeného navrhujú konajúcemu súdu, aby rozhodol tak, že žalobu žalobcov v celom rozsahu zamieta. Žalovaní si zároveň uplatňujú náhradu trov konania, vrátane trov odvolacieho konania.
18. Žalobcovia boli vyzvaní súdom prvej inštancie dňa 18.02.2025 na vyjadrenie, ale k odvolaniam sa nevyjadrili.
19. Krajský súd v Prešove (ďalej aj „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní podľa § 34 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z § 379 a nasl. CSP bez nariadenia pojednávania (§ 380 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolania žalovaných sú dôvodné.
20. Predmetom konania je určenie vlastníctva k pozemkom, parcelám C-KN XXX/X, C-KN XXX/X, C- KN XXX/X, ktoré sú zapísané na LV č. XX a LV č. XXX, k. ú. E. C., ku ktorým sú v súčasnosti v katastri nehnuteľností zapísaní žalovaní. Títo, resp. ich právni predchodcovia boli vlastníci nehnuteľnosti, parcely č. XXX, ktorá na základe geometrického plánu bola rozdelená 06.04.2017 a po jej rozdelení vznikli novovytvorené parcely č. XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X, XXX/X.
21. V prejednávanom prípade došlo k stretu dvoch právnych princípov a síce zásady nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, čiže nikto nemôže previesť na iného viac práv než sám má, a zásady ochrany dobrej viery nadobúdateľa vlastníckeho práva k veci od nevlastníka. Odvolací súd musí dať za pravdu odvolateľom, že súd prvej inštancie svoju úvahu, že v danom prípade si súdnu ochranu viac zaslúži ochrana dobrej viery nadobúdateľa riadne neodôvodnil, čím negatívne zasiahol do ich práva na spravodlivý súdny proces. Súd prvej inštancie a priori predpokladal dobrú vieru žalobcov v 1. a 2. rade, že im nehnuteľnosť patrí, napriek tomu, že v katastri nehnuteľností, ktorý je verejne prístupným registrom, boli počas celej doby ich držby uvedení ako vlastníci sporných parciel žalovaní. V zásade platí vyvrátiteľná právna domnienka, že údaje v katastri nehnuteľností sa považujú za pravdivé, kým sa nepreukáže opak. V tomto prípade sú ako vlastníci sporných parciel v katastri zapísaní žalovaní, teda dôkazné bremeno preukázať nesprávnosť zápisu v katastri zaťažuje žalobcov. Žalobcovia v 1. a 2. rade okrem tvrdenia, že sporné nehnuteľnosti nerušene užívajú po dlhší čas (od roku 1997, predtým ich právni predchodcovia) nepreukázali nijaký právny titul (kúpnu zmluvu, darovaciu zmluvu a i.), od ktorého by odvodzovali, či už oni alebo ich právni predchodcovia
vlastnícke právo k sporným pozemkom. V roku 2017 boli ochotní vysporiadať vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam darovacou zmluvou alebo kúpnou zmluvou za symbolickú cenu, čo nesvedčí o ich presvedčení, že im sporné nehnuteľnosti patria, keďže nedáva zmysel, aby si nechali darovať alebo kúpili, hoc za symbolickú sumu, nehnuteľnosť, o ktorej boli presvedčení, že im patrí. Najvážnejším pochybením súdu prvej inštancie, podľa názoru odvolacieho súdu, bola práve absencia skúmania a posúdenia, prečo žalobcovia v 1. a 2. rade v súčasnosti užívajú väčšiu výmeru pozemkov, než aká na nich prešla na základe dedičského konania v roku 1992 a darovacej zmluvy v roku 1997, od ktorých odvodzovali svoje vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, napriek tomu, že žalovaní na túto skutočnosť opakovane v konaní upozorňovali. Žalobcovia v 1. a 2. rade v konaní pred súdom prvej inštancie ani v odvolacom konaní nepreukázali akúkoľvek právnu skutočnosť, na základe ktorej by odôvodnili oprávnenosť užívania väčšej výmery, než aká im podľa zápisu v katastri nehnuteľností patrí. Nepredložili žiaden dôkaz o tom, že rozdelením nehnuteľnosti, parcely č. XXX a vytvorením nových parciel bola narušená ich výmera. Ako vyplýva zo spisu v minulosti nehnuteľnosti parcely č. XXX a XXX vo vlastníctve žalobcov, resp. ich právnych predchodcov mali výmeru X.XXX m2 a táto korešponduje aj v súčasnosti aktuálnym údajom vyplývajúcich z katastra ku nehnuteľnostiam, parcelám zapísaným na LV č. XXXX, LV č. XXXX, LV č. XXXX. Ako možné vysvetlenie tohto užívacieho stavu sa ponúka, že právni predchodcovia žalobcov si neoprávnene pričlenili časť susedného pozemku, ktorá im nepatrila. V takom prípade však platí zásada, že z bezprávia nemôže vzniknúť právo, a preto ani dlhodobá držba protiprávne nadobudnutej nehnuteľnosti nemôže porušenie cudzieho vlastníckeho práva zhojiť, keďže vlastnícke právo sa nepremlčuje. Túto dedukciu podporuje aj písomné vyjadrenie bývalého starostu obce E. B., na ktorý dôkaz súd prvej inštancie neprihliadol. V podstate len prevzal námietky, ktoré v konaní vzniesli žalobcovia, pričom absentuje akákoľvek úvaha, prečo súd toto vyjadrenie považoval za nerelevantné len z dôvodu, že toto stanovisko nezaznelo na pojednávaní, ale bolo doručené súdu s časovým odstupom, pričom žalovaní sa s týmto podaním oboznámili a mohli sa k nemu vyjadriť, čo aj urobili.
22. Kolíziou vyššie spomenutých právnych princípov sa zaoberali aj vyššie súdne autority, ktoré prelomenie zásady ochrany vlastníka pripúšťajú len výnimočne v odôvodnených prípadoch, čo však podľa názoru odvolacieho súdu nie je v prejednávanom prípade preukázané. Na zdôraznenie svojho právneho názoru odvolací súd v nasledujúcich odsekoch cituje z judikatúry vyšších súdnych autorít, ktoré sa zaoberali obdobnou otázkou a ktorých právnymi názormi by sa mal v ďalšom konaní riadiť aj súd prvej inštancie.
23. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 151/2016 z 3. mája 2017: „Ústavný súd Slovenskej republiky z hľadiska poskytnutia ústavnoprávnej ochrany musí postaviť na rovnakú úroveň vlastnícke právo pôvodného vlastníka a nadobudnutie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti novým nadobúdateľom na základe jeho dobrej viery. Tým sa dostávajú do vzájomnej kolízie obidve ústavné hodnoty - princíp ochrany dobrej viery ďalšieho nadobúdateľa (princíp dobrej viery, dôvery v akty štátu a právnej istoty v demokratickom právnom štáte) a princíp ochrany vlastníckeho práva pôvodného vlastníka (princíp nemo plus iuris ad alium transfere potest quam ipse habet, t. j. nikto nemôže previesť na iného viac práv, než koľko má sám). Pokiaľ však nemožno zachovať maximum z obidvoch základných práv, treba prihliadnuť na princíp všeobecnej spravodlivosti, keď je nutné zvažovať všeobecné súvislosti tohto typu kolízie základných práv, ako aj individuálne okolnosti konkrétneho rozhodovaného prípadu.
24. Z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 510/2016 z 19. januára 2021: „Podstatným dôvodom na eventuálny odklon od striktného uplatňovania zásady „nemo plus iuris“ musí byť výnimočnosť okolností, ktoré založia dobromyseľnosť nadobúdateľa s následkom jej prevahy nad ochranou pôvodného vlastníka. Vo všeobecnosti je možné uzavrieť, že de lege lata vychádza náš právny poriadok z predpokladu, že ak zákon neustanoví inak, nikto nemôže previesť na iného vlastnícke právo, ktorým sám nemôže disponovať.
25. Z rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1VCdo/1/2024 z 13.5.2024: „V zhode s názorom ústavného súdu pri ústavne konformnom výklade dobromyseľnosti držby treba skúmať, či držiteľ mohol byť objektívne presvedčený o tom, že držanú vec poctivým spôsobom nadobudol. Za poctivý spôsob nadobudnutia veci treba považovať také nadobudnutie, ktoré je v súlade s dobrými mravmi. Spravidla je preto rozhodujúce, že držiteľ za držanú vec zaplatil dohodnutú sumu, prípadne poskytol iné dohodnuté plnenie, alebo preukázateľne išlo o dar ako bezodplatné plnenie.“
26. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Vobdo/2/2020 z 27.4.2021: „Slovenská právna úprava nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka vo všeobecnosti neupravuje, keďže vlastnícke právo možno nadobudnúť len zákonom predpísaným spôsobom. To platí tak v prípade derivatívneho nadobúdania vlastníckeho práva, ako aj v prípade originárneho nadobúdania vlastníckeho práva. Nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka právna úprava umožňuje len v zákonom upravených prípadoch, predstavujúcich výnimku zo zásady, že vlastnícke právo možno nadobudnúť len od vlastníka, a len v týchto prípadoch zákon uprednostňuje ochranu dobromyseľného nadobúdateľa veci a umožňuje prelomenie zásady nemo plus iuris. Z predmetného konštatovania tak vyplýva, že neprichádza do úvahy, aby súdy bez toho, aby existoval zákonný podklad, rozširujúco vyvodzovali možnosť ochrany dobromyseľného nadobúdateľa tým spôsobom, že samotná dobrá viera nadobúdateľa postačuje na priznanie vlastníckeho práva, t. j. že by nadobudnutie vlastníckeho práva od nevlastníka bolo prípustné vo všeobecnosti. Uvedené platí bez ohľadu na to, že zotrvanie na zásade nemo plus iuris môže pôsobiť v subjektívnej rovine nespravodlivo voči nadobúdateľovi veci.“.
27. Z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo/71/2011 z 27.2.2013: „Aj keď dôsledkom vyplývajúcim zo zásady nemo plus iuris je nemožnosť nadobudnúť vlastnícke právo k nehnuteľnosti od nevlastníka, nemožno vylúčiť situáciu, keď proti princípu ochrany práva pôvodného vlastníka bude pôsobiť princíp ochrany dobrej viery nového nadobúdateľa. V súvislosti s riešením kolízie týchto princípov dovolací súd zastáva názor, že ochranu skutočného vlastníka, zaručovanú zásadou „nikto nemôže previesť viac práv, než má sám“ možno prelomiť ochranou dobrej viery nadobúdateľa len celkom výnimočne, pokiaľ je nad akúkoľvek pochybnosť zrejmé, že nadobúdateľ je dobromyseľný, že vec riadne podľa práva nadobudol (porovnaj nález Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 3314/11 z 2. októbra 2012). Dobrá viera musí byť pritom hodnotená veľmi prísne, pričom poskytnutie ochrany dobromyseľnému nadobúdateľovi sa s prihliadnutím na individuálne okolnosti posudzovanej veci musí javiť ako spravodlivé. Poskytnutie tejto ochrany sa vo svojich dôsledkoch prejaví ako možnosť dobromyseľného nadobúdateľa pokračovať v oprávnenej držbe. O dobrú vieru ide vtedy, ak nadobúdateľ nehnuteľnosti ani pri vynaložení potrebnej opatrnosti, ktorú možno od neho s ohľadom na okolnosti a povahu prípadu požadovať, nemal, prípadne nemohol mať (z hľadiska kritéria priemerne obozretného jedinca) dôvodné pochybnosti o tom, že v skutočnosti subjektu, ktorý je ako nositeľ určitého práva zapísaný v katastri (evidencii) nehnuteľností, takéto právo nesvedčí“.
28. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku svoju právnu úvahu založil na inštitúte vydržania a v podstate len z tohto dôvodu žalobe vyhovel. Po vrátení veci na ďalšie konanie bude úlohou súdu prvej inštancie znova posúdiť splnenie zákonných podmienok na nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním, najmä s ohľadom na preukázanie dobromyseľnosti žalobcov v 1. a 2. rade s poukazom na bod 21 odôvodnenia rozhodnutia odvolacím súdom, doplniť dokazovanie výsluchom sporových strán, prípadne nimi navrhnutých svedkov alebo vykonaním iných navrhnutých dôkazov, ktoré by nad rozumnú pochybnosť preukázali dôvodnosť žaloby, nakoľko z doposiaľ vykonaného dokazovania nie je možné prijať záver, aby žalobcovia v konaní preukázali titul vstupu do držby, ktorý je jedným zo základných predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam.
29. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).
Dovolateľ má právo zvoliť si advokáta a možnosť obrátiť sa na Centrum právnej pomoci (§ 160 ods. 2 C.s.p.).
Podanie vo veci samej urobené v elektronickej podobe bez autorizácie podľa osobitného predpisu treba dodatočne doručiť v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného
predpisu; ak sa dodatočne nedoručí súdu do desiatich dní, na podanie sa neprihliada. Súd na dodatočné doručenie podania nevyzýva (§ 125 ods. 2 C.s.p.).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 odsek 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).