Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 753/2015

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. júna 2016 v senáte

zloženom z predsedu Sergeja Kohuta (sudca spravodajca) a zo sudcov Lajosa Mészárosa

a Ladislava Orosza prerokoval prijatú sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko,

a. s., Vysoká 9, Bratislava, zastúpenej SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o., Štefánikova 8,

Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokáta JUDr. Františka Sedlačka, ktorou

namieta porušenie svojho základného práva podľa

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. februára 2015, a takto

rozhodol:

1. Základné právo obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., na súdnu

ochranu zaručené a právo na spravodlivý súdny

proces zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. februára 2015

p o r u š e n é b o l i .

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. februára 2015

z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie.

3. Obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko, a. s., p r i z n á v a náhradu trov

konania v sume 448,02 € (slovom štyristoštyridsaťosem eur a dva centy), ktoré j e Krajský

súd v Prešove p o v i n n ý uhradiť na účet SEDLAČKO & PARTNERS, s. r. o.,

Štefánikova 8, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením č. k.

-18 z 11. novembra 2015 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti Sberbank Slovensko,

a. s., Vysoká 9, Bratislava (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia jej

základného práva podľa (ďalej len „“)

a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 26. februára 2015.

2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že sťažovateľka bola ako žalobkyňa

účastníčkou konania pred Okresným súdom Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn.

, v ktorom sa domáhala proti a (ďalej

len „žalovaní“) určenia neúčinnosti právneho úkonu, a to darovacej zmluvy z 31. októbra

2008 (ďalej len „darovacia zmluva“), na základe ktorej žalovaní ako obdarovaní nadobudli

do svojho podielového spoluvlastníctva rovným dielom od ich otca

(ďalej aj „ručiteľ“) ako darcu nehnuteľnosť zapísanú na , , a to dom

(ďalej len

„nehnuteľnosť“). Sťažovateľka v konaní pred okresným súdom dôvodila tým, že ako

bankový subjekt poskytla obchodnej spoločnosti , ,

(ďalej len „dlžník“), kontokorentný úver vo výške 738 811 €, za ktorého

splatenie sa ako ručiteľ zaručil . Ručiteľ zrejme motivovaný odvrátením

eventuálneho postihu zo strany sťažovateľky pre prípad vymáhania úverovej pohľadávky

bezodplatne previedol vlastnícke právo k nehnuteľnosti, čím sa zbavil svojho jediného

bonitného majetku. K prevodu vlastníckeho práva navyše došlo pomerne krátko pred tým,

než dlžník verejne deklaroval svoje finančné problémy a s tým spojený hroziaci úpadok

spoločnosti. Po uzavretí darovacej zmluvy bola dlžníkovi uznesením Okresného súdu Nitra

sp. zn. z 12. apríla 2010 (zverejneným v Obchodnom vestníku č. 72/10

16. apríla 2010) z dôvodu hroziaceho úpadku povolená reštrukturalizácia (§ 116 ods. 1

a nasl. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom

do 31. decembra 2011). Sťažovateľ si svoju úverovú pohľadávku v zákonnej lehote

do reštrukturalizácie neprihlásil. Reštrukturalizácia dlžníka bola ukončená schválením

a potvrdením reštrukturalizačného plánu, ktorého záväzná časť obsahovala formuláciu,

podľa ktorej veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti plánu, zanikajú práva domáhať

sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok od ručiteľov. Sťažovateľka aj napriek

uvedenému zneniu reštrukturalizačného plánu vymáhala svoju úverovú pohľadávku súdnou

exekúciou od ručiteľa, vychádzajúc zo skutočnosti, že nie je účastníkom

reštrukturalizačného plánu dlžníka, a preto obmedzenia upravené v pláne na ňu nedopadajú.

Na účely rozšírenia exekúciou postihnuteľného majetku, ktorého sa ručiteľ svojvoľne

zbavil, sa sťažovateľka domáhala vyslovenia neúčinnosti darovacej zmluvy.

3. Okresný súd rozsudkom č. k. -201 z 8. novembra 2011 žalobu

sťažovateľky zamietol. O odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

zo 14. mája 2012 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Oba súdy

dospeli k záveru, že neboli splnené predpoklady odporovania právnemu úkonu, pretože

nebola naplnená podmienka existencie vymáhateľnej pohľadávky sťažovateľky voči

ručiteľovi (pretože v dôsledku schváleného reštrukturalizačného plánu dlžníka pohľadávku

voči ručiteľovi nebolo možné vymáhať súdnou cestou, ale ani cestou exekúcie) a nebol

preukázaný ani úmysel ručiteľa ukrátiť darovacou zmluvou veriteľa (pretože vykonaným

dokazovaním, najmä obsahom emailovej komunikácie zamestnanca sťažovateľky

s ručiteľom a výpoveďou svedka bolo preukázané, že sťažovateľka

nakoniec založenie nehnuteľnosti ručiteľa na zabezpečenie úveru nepožadovala, úver bol

zabezpečený dozaložením ďalšieho majetku dlžníka i ručiteľa a navyše po uzatvorení

darovacej zmluvy bolo rozšírené zabezpečenie úveru na sumu presahujúcu 3 000 000 €

oproti výške pohľadávky 738 811 €).

4. Proti rozsudku krajského súdu sp. zn. zo 14. mája 2012 podala

sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu, pretože týmto rozsudkom podľa jej tvrdení malo

dôjsť k porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa a práva

na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože závery, ku ktorým dospel

krajský súd, sú natoľko nesprávne, že sú z ústavnoprávneho hľadiska neudržateľné, až

arbitrárne. Ide jednak o závery, že právne účinky potvrdeného reštrukturalizačného plánu

dopadajú aj na osoby, ktoré nie sú jeho účastníkmi, s následkom, že sťažovateľka

nedisponovala voči ručiteľovi vymáhateľnou pohľadávkou, a rovnako i o záver vo vzťahu

k v tom zmysle, že hoci sa pri prevode na

blízku osobu úmysel dlžníka ukrátiť pohľadávku veriteľa ex lege prezumuje, možno

v konkrétnych prípadoch uzavrieť (aj napriek existencii nevyvrátiteľnej zákonnej

domnienky), že tento úmysel neexistuje. Ústavný súd nálezom č. k. -40

zo 7. marca 2014 konštatoval porušenie sťažovateľkou označených práv, rozsudok

krajského súdu sp. zn. zo 14. mája 2012 zrušil, vec mu vrátil na ďalšie

konanie a vyslovil právny názor, podľa ktorého „ustanovenie reštrukturalizačného plánu,

na základe ktorého veritelia nemôžu vymáhať svoje pôvodné pohľadávky voči

spoludlžníkom či ručiteľom dlžníka (§ 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii), sa

jednoznačne vzťahuje výlučne len na veriteľov, ktorí boli účastníkmi plánu, no nemôžu

obmedzovať veriteľa, ktorý svoju pohľadávku v reštrukturalizácii neprihlásil“, a z tohto

dôvodu „považoval ústavný súd rozhodnutie krajského súdu o potvrdení rozsudku

okresného súdu o zamietnutí žaloby sťažovateľky za rozporné s ňou označenými

ustanoveniami a dohovoru, pretože pri aplikácii citovaných zákonných predpisov

všeobecným súdom sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že zásadne

poprel ich účel a význam“.

5. Krajský súd znova rozhodol rozsudkom sp. zn. z 26. februára 2015

tak, že rozsudok okresného súdu č. k. -201 z 8. novembra 2011 potvrdil

a žalovaným náhradu trov konania nepriznal. Dospel k záveru, že síce sťažovateľka mala

vymáhateľnú pohľadávku proti ručiteľovi, avšak v konaní bolo preukázané, že žalovaní

nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel ručiteľa (ich otca) ukrátiť

sťažovateľku.

6. Sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu odôvodnila tvrdené porušenie

svojho základného práva podľa a práva podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2015 tým, že uvedený záver

krajského súdu a výklad aplikovaného ustanovenia je z ústavnoprávneho hľadiska

neudržateľný až arbitrárny. Pokiaľ ústavný súd nálezom č. k. -40

zo 7. marca 2014 predchádzajúci rozsudok krajského súdu zrušil, pričom sťažnosť

sťažovateľky bola odôvodnená aj poukazom na spôsob aplikácie § 42a ods. 3 písm. a)

krajským súdom, je zrejmé (hoci naplnenie tejto argumentácie

ústavný súd výslovne neposudzoval), že pokiaľ by bol považoval túto argumentáciu

za bezpredmetnú, rozhodnutie krajského súdu by nezrušil, pretože inak by kasačná

kompetencia ústavného súdu vyznela samoúčelne a neefektívne.

Sťažovateľka v sťažnosti poukázala na to, že na základe interpretácie § 42a ods. 3

písm. a) sa krajský súd domnieval, že hoci sa pri prevode na blízku

osobu úmysel dlžníka ukrátiť pohľadávku veriteľa ex lege prezumuje, možno v konkrétnych

prípadoch uzavrieť (aj napriek existencii nevyvrátiteľnej zákonnej domnienky), že tento

úmysel neexistuje. Svoje rozhodnutie teda založil na negovaní objektívne daného (zákonom

prezumovaného) ukracujúceho úmyslu dlžníka, ktorý nie je možné vyvrátiť. Prezumovanej

vedomosti žalovaných o ukracujúcom úmysle sa krajský súd nevenoval, resp. ju

bagatelizoval vzhľadom na údajnú neexistenciu ukracujúceho úmyslu ručiteľa. Tým krajský

súd posúdil vec na základe nesprávnej interpretácie a aplikácie ustanovenia § 42a ods. 3

písm. a) . Účelom ustanovenia Občianskeho

zákonníka je poskytnúť veriteľovi zvýšenú ochranu pri odporovateľnom právnom úkone

medzi blízkymi osobami tak, že ukracujúci úmysel dlžníka je označený za objektívne daný,

jeho existenciu nemožno spochybniť (nevyvrátiteľná domnienka) a zároveň sa prezumuje

vedomosť blízkej osoby o ukracujúcom úmysle dlžníka (vyvrátiteľná domnienka).

Zamietnuť žalobu v takýchto prípadoch možno preto iba v prípade, ak blízka osoba

preukáže, že poznať ukracujúci úmysel dlžníka ukrátiť svojho veliteľa ani pri náležitej

starostlivosti nemohla. Nemožno však žalobu zamietnuť pre samotnú neexistenciu

ukracujúceho úmyslu dlžníka. Vo veci sťažovateľky krajský súd ale potvrdil rozsudok

okresného súdu s odôvodnením, že žalovaní preukázali, že úmysel ich otca ukrátiť

sťažovateľku neexistoval. Navyše z obsahu spisu je preukázané, že žalovaní pri náležitej

starostlivosti museli úmysel svojho otca ukrátiť sťažovateľku poznať, pretože vedeli o jeho

podnikateľských aktivitách, ako aj o existencii jeho ručiteľského záväzku, z čoho im muselo

byť zrejmé, že ak im ich otec daruje nehnuteľnosť, teda svoj jediný bonitný majetok, môže

tým byť sťažovateľka ukrátená. Sťažovateľka ďalej za významné považuje aj to, že ručiteľ

opakovane odmietal založiť nehnuteľnosť v prospech sťažovateľky, ktorá od svojej

požiadavky na „dozaloženie“ upustila, čo však nemožno vyhodnotiť ako dohodu

o nezaložení nehnuteľnosti ručiteľa. K darovaniu nehnuteľnosti navyše došlo bezprostredne

po tom, čo sťažovateľka požadovala toto „dozaloženie“. Významné je aj to, že

odporovateľnosť sa v tomto prípade týkala výlučne vzťahu sťažovateľky k jej ručiteľovi

(teda nezabezpečenej pohľadávky), a nie inej pohľadávky. Veriteľ musí mať plnohodnotnú

možnosť uspokojiť sa tak zo záložného práva, ako aj z ručenia samostatne. Ručiteľ sa preto

po ručiteľskom vyhlásení nemôže nekontrolovane a svojvoľne zbavovať svojho majetku,

a to ani s odôvodnením, že hlavná pohľadávka je údajne dostatočne zabezpečená (záložným

právom). Nebolo preto možné ani uzavrieť, že k ukráteniu pohľadávky sťažovateľky voči

ručiteľovi nedošlo kvôli existencii iného zabezpečenia.

7. Vzhľadom na uvedené sťažovateľka žiada, aby ústavný súd nálezom takto

rozhodol:

„I. Základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa

Slovenskej republiky a právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu

v Prešove zo dňa 26. 2. 2015, sp. zn. porušené boli.

II. Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 2. 2015, sp. zn. sa

zrušuje a vec sa vracia Krajskému súdu v Prešove na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Prešove je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania do pätnástich dní od právoplatnosti nálezu.“

8. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili účastníci konania:

za krajský súd jeho predsedníčka listom č. Spr 10109/2015 z 23. decembra 2015

s pripojeným vyjadrením predsedu senátu, ktorý vo veci rozhodoval, a sťažovateľka

podaním z 25. januára 2016.

8.1 Krajský súd vo svojom vyjadrení uviedol, že vo veci sp. zn. konal

v medziach svojej právomoci, jeho právne závery vyplývajú z vykonaného dokazovania

a jeho úvahy z konkrétnych faktov prípadu, sú logické a majú oporu v obsahu spisového

materiálu. Postup krajského súdu bol v súlade so zákonom, je ústavne akceptovateľný, jeho

rozhodnutie je zákonné, preskúmateľné a nearbitrárne. Dôvodom potvrdenia rozsudku

okresného súdu bola správnosť jeho skutkových a právnych záverov v otázke, či žalovaní

nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

Krajský súd rešpektoval aj závery predchádzajúceho rozhodnutia ústavného súdu (nálezu

sp. zn. zo 7. marca 2014), z ktorého vo vzťahu k prvej námietke

sťažovateľky vyplynulo, že ústavný súd sa s ňou stotožnil, avšak vo vzťahu k jej druhej

námietke ústavný súd uviedol, že jeho právne závery nesmerujú k jednoznačnému záveru

o tom, ako má krajský súd o odvolaní sťažovateľky rozhodnúť. Podľa názoru krajského

súdu, ktorý vyplýva z vykonaného dokazovania, ustanovenie § 42a ods. 3 Občianskeho

zákonníka umožňuje preukázanie, že blízka osoba nemohla ani pri náležitej starostlivosti

poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Krajský súd navrhol preto sťažnosť

sťažovateľky zamietnuť ako neopodstatnenú. Zároveň vyslovil súhlas, aby ústavný súd

upustil od ústneho verejného prerokovania.

8.2 Sťažovateľka vo svojom vyjadrení zopakovala svoju doterajšiu argumentáciu,

najmä poukázala na to, že (1) krajský súd svojvoľne nerešpektoval podstatu inštitútu

nevyvrátiteľnej právnej domnienky a vychádzal iba z toho, že ak neexistoval prezumovaný

úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa, nemohli ani pri náležitej starostlivosti jeho blízke osoby

tento úmysel poznať; (2) absurdne dospel k záveru, podľa ktorého ak veriteľ nepožaduje

zriadenie záložného práva na nehnuteľnom majetku ručiteľa pre zabezpečenie svojej

úverovej pohľadávky, nemá o zabezpečenie svojej pohľadávky týmto majetkom záujem,

a preto ručiteľ pri dispozícii s týmto majetkom veriteľa neukracuje, a (3) nesprávne

vychádzal z toho, že ak je pohľadávka veriteľa dostatočne zabezpečená záložným právom,

môže ručiteľ neobmedzene disponovať so svojím majetkom bez toho, aby tým ukrátil

pohľadávku svojho veriteľa, čím povýšil jeden zabezpečovací inštitút (záložné právo) nad

druhý (ručenie). Sťažovateľka poukázala i na to, že dodnes v súdnej exekúcii od ručiteľa

nevymohla ani len časť svojej pohľadávky, pretože ručiteľ nemá žiaden majetok, z ktorého

by sa sťažovateľka mohla uspokojiť. Zároveň aj sťažovateľka vyslovila súhlas, aby ústavný

súd upustil od ústneho verejného pojednávania.

Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadril advokát

, právny zástupca dotknutej osoby, ktorý vo svojom vyjadrení

uviedol:

„Ústavný súd k predmetnej veci už raz zaujal stanovisko v náleze zo 7. marca 2014,

č.k. -40, v ktorom právnym argumentáciám sťažovateľky na spôsob

aplikácie ustanovenia vo výroku svojho nálezu

nevyhovel.

Ani v jednom náleze ústavný súd nezabudne konštatovať, že skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany ústavného súdu iba vtedy, ak by

vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody.

Z uvedeného hľadiska, ako aj vzhľadom na už uvedené závery v náleze zo 7. marca

2014, je napadnuté rozhodnutie krajského súdu sp. zn. z 26. februára 2015

zákonné a spravodlivé, a v žiadnom prípade sa vecne nejaví ako zjavne neopodstatnené,

svojvoľné alebo ústavne neudržateľné, resp. spôsobilé vyvolať porušenie sťažovateľky

označených základných práv zaručených v ústave a práv zaručených v dohovore

a dodatkovom protokole.“

9. K stanovisku sa vyjadrila sťažovateľka, ktorá uviedla:

„Sťažovateľ (zhodne so svojím písomným vyjadrením zo dňa 25.1.2016) uvádza, že

nesprávnu interpretáciu a aplikáciu hmotného práva Krajským súdom v Prešove sťažovateľ

namietal vo svojej prvej sťažnosti, a to konkrétne vo vzťahu k a

ods. 3 písm. a) . Ústavný súd SR sa v prvom náleze zo dňa 7.3.2014, sp. zn.

stotožnil s námietkou sťažovateľa o nesprávnosti použitia § 155 ods. 4

a prvé rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zrušil. Námietku sťažovateľa

o nesprávnosti interpretácie Ústavný súd SR nehodnotil, keďže už

prvá námietka postačovala na vyslovenie záveru o porušení základného práva sťažovateľa.

Po zrušení prvého rozhodnutia Krajského súdu v Prešove tento súd rozhodol

o odvolaní rovnako (rozhodnutie súdu prvého stupňa o zamietnutí žaloby potvrdil), pričom

svoje rozhodnutie založil výlučne na tej istej argumentácii, ktorú sťažovateľ namietal už

vo svojej prvej ústavnej sťažnosti [tzn. nesprávnej interpretácii a aplikácii § 42a ods. 3

písm. a) ]. Sťažovateľ následne proti tomuto druhému rozhodnutiu odvolacieho súdu

podal sťažnosť, ktorá bola Ústavným súdom SR prijatá na ďalšie konanie, vedené pod

sp. zn. .

V tomto smere podotýkame, že pokiaľ by námietka sťažovateľa o nesprávnej

interpretácii nemala žiadnu právnu relevanciu, Ústavný súd SR by

vo svojom prvom náleze zo dňa 7.3.2014, sp. zn. napadnuté prvé

rozhodnutie odvolacieho súdu nezrušil. Je totiž iracionálne predpokladať, že ústavný súd by

zrušil rozhodnutie odvolacieho súdu iba z jedného dôvodu ( ), pokiaľ toto

rozhodnutie môže obstáť ako vecne správne z iných dôvodov [ ].

Za daných okolností by ústavnoprávna ochrana a kasačná kompetencia ústavného súdu

vyzneli samoúčelné a neefektívne.

Sťažovateľ sa preto domnieva, že výklad bol vykonaný

odvolacím súdom nesprávne aj v druhom rozhodnutí odvolacieho súdu, ktoré sťažovateľ

napadol svojou sťažnosťou.“

10. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona

o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa

s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania

nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv

(, , ).

II.

11. Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

12. V súvislosti so sťažovateľkou napádaným rozsudkom krajského súdu ústavný súd

vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné v prvom rade pripomenúť, že

nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu,

ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných

slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie

všeobecného súdu v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným

rozhodnutím došlo k porušeniu základného práva alebo slobody.

Interpretácia zákonných a podzákonných právnych noriem, ktorá nešetrí základné

práva v čo najvyššej miere, pri súčasnom dodržaní účelu aplikovaných právnych noriem,

alebo interpretácia, ktorá je v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti, potom

znamená porušenie základného práva či slobody.

13. Ústavný súd konštatuje, že právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1

či podľa dohovoru je porušené, pokiaľ je komukoľvek upretá možnosť

domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, resp. pokiaľ súd odmieta konať

a rozhodovať o podanom návrhu alebo pokiaľ zostáva v konaní bez zákonného dôvodu

nečinný. Do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov však môže ústavný súd zasahovať

derogačným spôsobom [vedomý si svojej zdržanlivosti vyplývajúcej z jeho úlohy ochrany

ústavnosti ( ), a nie bežnej zákonnosti] iba vtedy, pokiaľ právne závery

všeobecných súdov sú v príkrom nesúlade so skutkovými zisteniami alebo z nich v žiadnej

možnej interpretácii odôvodnenia nevyplývajú, alebo pokiaľ porušenie niektorej právnej

normy v dôsledku svojvôle alebo v dôsledku interpretácie, ktorá je v extrémnom rozpore

s princípmi spravodlivosti, zakladá porušenie základného práva alebo slobody.

14. Sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa a práva na spravodlivé súdne konanie podľa dohovoru

rozsudkom krajského súdu, ktorým bol ako vecne správny potvrdený rozsudok okresného

súdu o zamietnutí jej žaloby, pričom kľúčová námietka sťažovateľky spočíva v tvrdenej

ústavne nekonformnej aplikácii .

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

15. Vychádzajúc z uvedeného, bolo úlohou ústavného súdu posúdiť, či napadnutý

rozsudok nie je arbitrárny a či ho krajský súd ústavne akceptovateľným a udržateľným

spôsobom zdôvodnil. Ústavný súd preto preskúmal namietaný rozsudok krajského súdu,

v odôvodnení ktorého sa uvádza:

„Po zrušení rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. zo dňa 14. 05.

2012 Krajský súd v Prešove pokračoval v konaní a rozhodoval opätovne o podanom

odvolaní žalobcu.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu

predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , vec prejednal v súlade s ust.

a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne

vo veci rozhodol.

Je zrejmé, že podstatnou a základnou otázkou pre vyriešenie daného sporu bolo to, či

v konaní boli súčasne naplnené a preukázané predpoklady úspešného odporovania

právneho úkonu dlžníka, t j. vymáhateľnosť pohľadávky, skutočnosť, či právny úkon dlžníka

- ručiteľa ukrátil uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky, preukázanie úmyslu ručiteľa

ukrátiť svojho veriteľa a skutočnosť, že právny úkon urobil ručiteľ v posledných 3 rokov.

Nesplnenie čo len jedného z uvedených predpokladov má za následok, že žalobe nie je

možné vyhovieť.

Odvolací súd sa aj s poukazom na rozhodnutie ústavného súdu SR sp. zn.

zo 7.3.2014 nestotožňuje so záverom súdu prvého stupňa, že žalobca

nedisponoval vymáhateľnou pohľadávkou proti ručiteľovi – otcovi žalovaných

v 1. a v 2. rade.

Správny je však záver súdu prvého stupňa o tom, že v konaní bolo preukázané, že

žalovaní nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho

veriteľa.

Súd prvého stupňa správne poukázal na dôkazy vykonané pred ním, konkrétne,

prepis e-mailovej komunikácie medzi zamestnancom žalobcu a ručiteľom, výpoveď svedka

, žalovanej v 2. rade a na preukázanú dohodu medzi ručiteľom

a žalobcom, o tom, že založenie rodinného domu ručiteľa spolu s priľahlými pozemkami

žalobca nakoniec nepožadoval. Z výpovede svedka vyplýva, že predstavenstvo žalobcu

rozhodlo o tom, že založenie predmetného rodinného domu nebude požadovať (nie to, že

založenie je nemožné pre neochotu dlžníka). Strany pristúpili po podpísaní darovacej

zmluvy, nielen k rozšíreniu úverového rámca pre dlžníka, ale aj k dozaloženiu iného

majetku dlžníka, ako náhrady za nezaloženie rodinného domu a k založeniu majetku

ručiteľa v podobe obchodného podielu a navyše podpísaným dodatkom v decembri 2008, t.

j. po podpísaní darovacej zmluvy, rozšíril zabezpečenie úveru na sumu presahujúcu

3 000 000 Eur oproti výške pohľadávky 738 811 Eur. Žalovaní v 1. a 2. rade boli

o podnikateľských aktivitách svojho otca informovaní, vedeli aj o vzťahu medzi ním

a žalobcom. Okolnosti úveru a jeho zabezpečenia im boli známe. Ak sa zabezpečenie

pohľadávky veriteľa javilo ako dostatočné (rozšírené po vzájomných jednaniach), žalovaní

nemohli ani len predpokladať, že by úmyslom dlžníka bolo ukrátiť veriteľa. Pokiaľ žalobca

spochybňuje oprávnenie svedka (riaditeľa pobočky žalobcu) konať

za spoločnosť, bolo jeho povinnosťou preložiť o tom dôkazy v konaní pred súdom prvého

stupňa.

V súvislosti s námietkou žalobcu o kreovaní dohody súdom medzi veriteľom

a žalobcom, odvolací súd poukazuje na ust. , v zmysle ktorého súd hodnotí

dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej

súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho,

čo uviedli účastníci.

Zákonodarca vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva

z ústavného princípu nezávislosti súdov. Záver, ktorý sudca urobí z vykonaných dôkazov

z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného

presvedčenia. V danom prípade zaiste tomuto tak bolo nielen na podklade pravdivosti

a dôležitosti vykonaných dôkazov, ale aj zisteného stavu z vykonaných dôkazov.

Súd prvého stupňa totiž jasne odkazoval na vykonané dokazovanie, predovšetkým

výpovede svedka , žalovanej v 2.rade, prepisu e-mailovej komunikácie medzi

zamestnancami žalobcu a ručiteľom, na základe čoho prijal záver, že v konaní boli

preukázané skutočnosti, ktoré nepreukázali existenciu úmyslu na strane ručiteľa ukrátiť

žalobcu. Nepochybne takouto skutočnosťou potvrdzujúcou závery z vykonaných dôkazov

bolo aj podpísanie dodatku k úverovej zmluve v decembri 2008, ktorý bol vyústením

jednania medzi žalobcom a ručiteľom. Tento dodatok je nespochybniteľným dôkazom

o dozaložení ďalšieho majetku na zabezpečenie pohľadávky žalobcu, mimo rodinného domu

. Preto odvolací súd námietky žalobcu o tom, že súd kreoval dohodu medzi

účastníkmi tohto vzťahu a že žalovaní v konaní nepreukázali, že ani pri náležitej

starostlivosti nevedeli o ukracujúcom úmysle, považoval za nedôvodné a nesprávne.

Nie zanedbateľnou skutočnosťou v rámci vyhodnotenia toho, či napadnutou

darovaciu zmluvou bol sledovaný úmysel ukrátiť žalobcu ako veriteľa, je okolnosť, že

žalobca disponoval viac ako 4-násobkom zabezpečenia oproti pohľadávke v čase

namietaného odporovaného právneho úkonu, bol jediným veriteľom, ktorý svoju

pohľadávku v takejto hodnote zabezpečoval, mal teda garantované reštrukturalizačným

posudkom, že jeho pohľadávka bude uspokojená, čoho dôkazom je aj obsah samotného

reštrukturalizačného posudku. Neskôr si však takto zabezpečenú pohľadávku v rámci

reštrukturalizácie neprihlásil.

Z týchto dôvodov odvolací súd považoval vykonané dokazovanie súdom prvého

stupňa za dostatočné. Na základe spoľahlivých skutkových podkladov prijal k jednotlivým

námietkam účastníkov konania správne právne závery. Odvolací súd preto rozhodnutie

súdu prvého stupňa ako zákonné a vecne správne v zmysle ust. ho potvrdil.“

16. Podľa odporovať možno tiež

právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných

troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou; to však neplatí, ak druhá strana

nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

17. Sťažovateľka toto ustanovenie vykladá tak, že aj v prípade, ak by zákonodarcom

predpokladaný úmysel dlžníka (v tomto prípade ručiteľa) ukrátiť veriteľa (sťažovateľku)

objektívne neexistoval, je potrebné vychádzať z toho, že zákonodarca jeho existenciu

stanovil vo forme nevyvrátiteľnej domnienky, v dôsledku čoho neplatí, že druhá strana

môže preukázať, že poznať úmysel dlžníka (ručiteľa) ukrátiť svojho veriteľa (sťažovateľku)

ani pri náležitej starostlivosti nemohla, a to ani v prípade, ak objektívne neexistoval, ale

jeho existencia sa zakladá iba na nevyvrátiteľnej domnienke stanovenej zákonodarcom.

18. Ako vyplýva z citovaného ustanovenia, predpokladom úspešného odporovania

právneho úkonu bolo súčasné splnenie týchto podmienok: existencia vymáhateľnej

pohľadávky sťažovateľky; ukrátenie uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky sťažovateľky

konaním ručiteľa; k ukracujúcemu konaniu ručiteľa došlo v posledných rokoch; právny

úkon bol vykonaný medzi ručiteľom a osobou jemu blízkou (alebo v prospech blízkej

osoby). Dôkazné bremeno týkajúce sa týchto okolností ťaží veriteľa. Pokiaľ veriteľ dôkazné

bremeno na tieto okolnosti unesie, zákon poskytuje možnosť druhej strane preukázať, že ani

pri náležitej starostlivosti nemohla poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa.

19. Pretože zákon vychádza v prípadoch uvedených v § 42a ods. 3 Občianskeho

zákonníka z toho, že ukracujúci úmysel dlžníka je daný v týchto prípadoch vždy, druhá

strana môže vylúčiť následky odporovateľnosti právneho úkonu iba vtedy, ak preukáže, že

ani pri náležitej starostlivosti nemohla poznať, že právny úkon ukracuje uspokojenie

pohľadávky dlžníkovho veriteľa.

20. Ako vyplýva aj z odôvodnenia rozsudku krajského súdu, sťažovateľka uniesla

dôkazné bremeno, pokiaľ ide o existenciu jej vymáhateľnej pohľadávky, ako aj pokiaľ ide

o to, že k ukracujúcemu konaniu ručiteľa došlo v posledných troch rokoch a právny úkon

bol vykonaný medzi ručiteľom a osobami jemu blízkymi. Z rozsudku krajského súdu nie je

jednoznačne zrejmá odpoveď na otázku, či vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že

právnym úkonom ručiteľa došlo k ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky

sťažovateľky alebo nie a z akých dôvodov.

21. Úlohou ústavného súdu však bolo posúdiť najmä to, ako sa krajský súd

vysporiadal s otázkou, či vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že žalovaní ani pri

náležitej starostlivosti nemohli poznať, že právny úkon ukracuje uspokojenie pohľadávky

sťažovateľky. Tu všeobecné súdy dospeli k záveru, že „v konaní boli preukázané

skutočnosti, ktoré nepreukázali existenciu úmyslu na strane ručiteľa ukrátiť žalobcu“, resp.

že „žalovaní nemohli ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho

veriteľa“, čo však pre vec nie je rozhodujúce. Všeobecné súdy, považujúc takéto posúdenie

veci za významné, z tohto hľadiska hodnotili aj v konaní vykonané dôkazy, a to najmä

prepis e-mailovej komunikácie medzi zamestnancom sťažovateľky a ručiteľom, výpoveď

svedka , výpovede žalovaných, resp. riešili otázku dohody medzi

ručiteľom a sťažovateľkou o tom, že založenie rodinného domu ručiteľa spolu s priľahlými

pozemkami sťažovateľka nakoniec nepožadovala, či dozaloženie iného majetku dlžníka

a ručiteľa. Na druhej strane ako vyplýva z odôvodenia rozhodnutí všeobecných súdov,

do úvahy vzali aj skutočnosť, že žalovaní boli o podnikateľských aktivitách svojho otca

informovaní, vedeli aj o vzťahu medzi ním a sťažovateľkou, boli im známe okolnosti úveru

a jeho zabezpečenia. Všeobecné súdy potom z vykonaných dôkazov vyvodili záver, podľa

ktorého „ak sa zabezpečenie pohľadávky veriteľa javilo ako dostatočné (rozšírené po

vzájomných jednaniach), žalovaní nemohli ani len predpokladať, že by úmyslom dlžníka

bolo ukrátiť veriteľa“, hoci posudzovať mali to, či v danej žalovaným dostatočne známej

situácii bolo žalovanými s istotou preukázané, že títo ani pri náležitej starostlivosti nemohli

poznať, že vykonaním právneho úkonu dôjde k ukráteniu uspokojenia pohľadávky

sťažovateľky.

22. Tým krajský súd posúdil vec nedostatočne (nezaoberal sa s potrebnou

starostlivosťou otázkou, či vykonaním právneho úkonu došlo k ukráteniu sťažovateľky)

a svoje rozhodnutie založil na natoľko nesprávnej interpretácii a aplikácii ustanovenia § 42a

ods. 3 písm. a) , že svojím rozhodnutím zásadne poprel účel

a význam tohto zákonného ustanovenia.

23. Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd sťažnosti smerujúcej proti rozsudku

krajského súdu podľa ustanovenia vyhovel a rozhodol,

že v príčinnej súvislosti s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 26. februára

2015 došlo k porušeniu sťažovateľkou označených práv zaručených

a čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

III.

24. Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím

rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli

porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný

zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovanie

v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak to je možné, prikázať, aby ten, kto

porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

25. predpokladaným dôsledkom vyhovenia sťažnosti je v zmysle

ods. 2 zrušenie napadnutých rozhodnutí všeobecných súdov. Ústavný súd preto

napadnutý rozsudok krajského súdu podľa zrušil a vec

vrátil, tak ako to je uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia, krajskému súdu na ďalšie

konanie [ a ], v ktorom

tento opätovne rozhodne a v ďalšom konaní bude krajský súd viazaný vysloveným právnym

názorom ústavného súdu ( ).

26. Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu

trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátom, ktorý si uplatnil nárok na ich

úhradu, v celkovej sume 448,02 €.

Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľky ústavný súd vychádzal

z príslušných ustanovení vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky

č. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb

v znení neskorších predpisov (ďalej len „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon

právnej služby uskutočnený v roku 2015 je 139,83 € a hodnota režijného paušálu je 8,39 €.

Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016 je 143 €

a hodnota režijného paušálu je 8,58 €.

S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľke nárok na úhradu trov za dva

úkony právnej služby uskutočnené v roku 2015 (prevzatie a príprava zastúpenia a podanie

sťažnosti ústavnému súdu) a za jeden úkon právnej služby uskutočnený v roku 2016

(vyjadrenie k stanovisku okresného súdu) v celkovej sume 448,02 €.

Priznanú úhradu trov konania je krajský súd povinný zaplatiť na účet právneho

zástupcu sťažovateľky v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (§ 31a

v spojení s ).

27. Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. júna 2016