Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

16Co/25/2012

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčka senátu JUDr. Anny Kovaľovej a sudcov JUDr. Branislava Brezu a JUDr. Martina Fiľakovského právnej veci žalobcu VOLKSBANK Slovensko, a.s., so sídlom Vysoká 9, Bratislava, IČO: 17 321 123, právne zast. SEDLAČKO & PARTNERS, s.r.o. so sídlom Zámocká 22, Bratislava, IČO: 25 742 186 proti žalovaným: 1. L. N., bytom H. XX, X., 2. Ing. Q. N., bytom H. XX, X., toho času B. - X. B., O. XXXX/XX, žalovaní v 1. a 2. rade, právne zast. JUDr. Ľubomírom Gerdom, advokátom so sídlom Levočská 12A, Prešov, o neúčinnosť právneho úkonu, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 08. 11. 2011, č. k. -201 takto jednohlasne

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok

Žalovaným v 1. a 2. rade sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva a žalobca na ich náhradu nemá právo.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa žalobu zamietol. Žalobcu zaviazal nahradiť žalovaným v 1. a 2. rade spoločne a nerozdielne trovy konania vo výške 801,82 Eur, na účet právneho zástupcu žalovaných JUDr. Ľubomíra Gerdu, to všetko do 3 dní od dňa právoplatnosti tohto rozsudku a nahradiť trovy štátu vo výške 98,20 Eur na účet súdu do 3 dní od dňa právoplatnosti tohto rozsudku.

Svoje rozhodnutie právne zdôvodnil poukazom na ust. - 5 , ust. - 4 , ust. - 4 , ust. , ust. - 2 , ust. - 3 , ust. - 2 , ust. , ust. - 4 . Uviedol, že sa vysporiadal najskôr s námietkou žalovaných spočívajúcu v nedostatku ich vecnej legitimácie o tom, že odporovať možno len úkonom dlžníka, nakoľko len dlžník môže ukrátiť veriteľa a ak iná osoba ako dlžník urobí úkon, ktorým by sa ukrátili práva veriteľa, nemá to za následok vznik odporovateľnosti. V tejto súvislosti poukázal na to, že medzi osoby, ktoré je potrebné subsumovať pod pojem dlžník, tak ako má na mysli ust. , je aj osoba ručiteľa, pretože ručiteľ je osoba, ktorá je spojená s dlžníkom takým spôsobom, že má povinnosť uspokojiť veriteľa v prípade, kedy dlžník sám nemôže veriteľovi pohľadávku uspokojiť, a to z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej zákonnej povinnosti. Ručiteľ je de iure dlžníkom veriteľa, čo dokumentuje aj celý rad rozhodnutí súdov SR, v ktorých súdy zaväzujú dlžníka a ručiteľa v jednom rozhodnutí. Nemožnosť odporovať právnemu úkonu ručiteľa, by podľa súdu viedlo k neprimeranému a neúčelnému oslabeniu tohto legitímneho zabezpečovacieho prostriedku, nakoľko „zbavovanie“ sa svojho majetku ručiteľom počas existencie jeho záväzku k veriteľovi v úmysle tohto ukrátiť na jeho vymáhateľnej pohľadávke, bez možnosti odporovať týmto právnym úkonom zo strany veriteľa, by tento inštitút v rámci záväzkovo- právnych vzťahov degradovalo len na „prázdne“ vyhlásenie o tom, že ručiteľ uspokojí veriteľa, ak dlžník voči nemu nesplní svoj záväzok. Je preto podľa súdu vzhľadom na účel inštitútu odporovateľnosti žiaduce poskytnúť ochranu danú veriteľovi proti jeho dlžníkovi v ust. a nasl. aj proti ručiteľom dlžníka. K potrebe aplikovateľnosti ust. v obchodno-právnom vzťahu medzi ručiteľmi a žalobcom, uzavrel, že právnu úpravu ručenia v rámci je potrebné považovať za komplexnú a ucelenú, existujúcu paralelne s úpravou ručenia v . V danom prípade je zabezpečenie z úverového vzťahu medzi žalobcom a dlžníkom spol. ITIMEX, a.s. tvorené okrem iného aj ručením. Hlavný záväzkový vzťah medzi veriteľom a dlžníkom je absolútnym obchodno-právnym vzťahom a preto aj vzťahy, ktoré vznikli pri zabezpečení tohto úverového vzťahu sa spravujú ustanoveniami . Aplikácia ust. nie je preto prípustná.

Poukázal na to, že predpokladmi úspešného odporovania právnemu úkonu dlžníka, ktoré musí veriteľ preukázať sú: 1. vymáhateľnosť svojej pohľadávky voči dlžníkovi, 2. skutočnosť, že konkrétny právny úkon dlžníka, ručiteľa (ďalej len ručiteľa) ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, 3. preukázanie úmyslu ručiteľa ukrátiť svojho veriteľa ak žalovanému (druhej strane odporovaného právneho úkonu) musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom ukrátiť veriteľa známy, teda že o ňom vedel alebo musel vedieť, 4. skutočnosť, že právny úkon poručiteľ urobil v posledných troch rokoch, t. j. troch rokoch predchádzajúcich podaniu žaloby.

Následne sa súd prvého stupňa zaoberal splnením týchto podmienok a konštatoval, že pokiaľ ide o podmienku týkajúcu sa toho, že ručiteľ odporovaný právny úkon urobil v posledných troch rokoch pred podaním žaloby, považoval túto za splnenú. Z hľadiska splnenia zákonnej podmienky o existencii vymáhateľnej pohľadávky veriteľa voči ručiteľovi, uzatvoril, že vymáhateľná je pohľadávka, ktorú možno úspešne vymáhať pred súdom v základnom konaní, je teda pohľadávkou, ktorá už dospela (je splatná), ktorá čo do svojej povahy nie je pohľadávkou naturálnou a ktorá však ani nezanikla, či už splnením, kompenzáciou, preklúziou či z iného právneho dôvodu. Vymáhateľnú pohľadávku možno teda charakterizovať ako pohľadávku žalovateľnú, pohľadávku, ktorej sa možno domáhať na súde. Zároveň uviedol, že na rozdiel od toho je vykonateľnou taká pohľadávka, ktorú možno exekvovať. Skonštatoval, že k tomu, aby žalujúci veriteľ bol vecne legitimovaný, postačí, aby jeho pohľadávka proti dlžníkovi bola vymáhateľná aspoň v čase rozhodnutia súdu. V tejto súvislosti poukázal, že právne účinky záväznej časti reštrukturalizačného plánu dlžníka - ITIMEX, spol. s r.o. podľa ust. o konkurze a reštrukturalizácií spočívajú v zániku vymáhateľnosti pohľadávky žalobcu voči ručiteľovi na základe záväznej časti reštrukturalizačného plánu schváleného Okresným súdom Nitra, nielen čo do vymáhania pohľadávky súdnou cestou, ale zaniká aj vymáhateľnosť pohľadávky v exekučnom konaní, pokiaľ disponoval neprihlásený veriteľ pred schválením reštrukturalizačného plánu exekučným titulom. Z uvedených dôvodov preto nie je v čase rozhodovania o žalobe splnená zákonná podmienka existencie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči ručiteľovi. Záväzná časť reštrukturalizačného plánu výslovne konštatuje, že veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti plánu a teda ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky, zaniká právo vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň zanikajú práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb.

K ďalšej podmienke, týkajúcej sa ukrátenia uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa, uviedol, že ručiteľov právny úkon ukracuje uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky veriteľa najmä vtedy, ak vedie k zmenšeniu majetku ručiteľa a ak v dôsledku neho vzniknuté zmenšenie majetku má súčasne za následok, že veriteľ nemôže dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z majetku ručiteľa, pričom ak by nebolo tohto úkonu, mohol by svoju pohľadávku z majetku ručiteľa uspokojiť aspoň sčasti. K ukráteniu uspokojenia pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak ručiteľ vlastní napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý stačí k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno o tom, že ručiteľov právny úkon ukracuje uspokojenie jeho pohľadávky nesie veriteľ. K ukráteniu uspokojenia vymáhateľnej pohľadávky veriteľa teda nemôže dôjsť, ak sa síce zmenší majetok ručiteľa, avšak ak vlastní ručiteľ napriek odporovanému právnemu úkonu a ďalším svojim dlhom taký majetok, ktorý sám o sebe postačuje k tomu, aby sa z neho veriteľ uspokojil.

K podmienke týkajúcej sa existencie úmyslu ručiteľa uviedol, že pokiaľ veriteľ jednoznačne nepreukáže existenciu úmyslu ukrátiť veriteľa realizovaným právnym úkonom, resp. vedomosť druhej strany o takomto úmysle, nie je splnená základná podmienka, aby mohol súd takejto žalobe vyhovieť. Preukázanie úmyslu ručiteľa, že mienil ukrátiť právnym úkonom svojho veriteľa nie je podmienkou odporovateľnosti vtedy, ak druhou stranou sú osoby blízke dlžníkovi (deti ručiteľa). Úmysel ručiteľa ukrátiť jeho veriteľa zákon predpokladá a je na osobách dlžníkovi blízkych - žalovaných, aby preukázali opak, t. j. že úmysel dlžníka ukrátiť veriteľa nemohli aj pri vyvinutí náležitej starostlivosti rozpoznať. Úspešná obrana v danom prípade žalovaných v 1. a 2. rade ako osôb blízkych ručiteľovi podľa ust. teda spočíva nielen v ich tvrdení, že o úmysle ručiteľa ukrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa nevedeli a ani nemohli vedieť, ale tiež v tvrdení a preukázaní toho, že o tomto úmysle ručiteľa, ktorý musí byť prítomný, nevedeli a ani nemohli vedieť, napriek tomu, že vyvinuli starostlivosť za účelom rozpoznania tohto úmyslu dlžníka a išlo pritom o náležitú starostlivosť. Súd aj napriek tejto zákonnej domnienke o prezumpcii úmyslu ručiteľa ukrátiť žalobcu na jeho vymáhateľnej pohľadávke skúmal konkrétne skutkové okolnosti, ktoré predchádzali uzavretiu darovacej zmluvy, či vôbec bolo v záujme ručiteľa v danom čase ukrátiť žalobcu. Konštatoval, že z vykonaného dokazovania, predovšetkým výpovede ručiteľa, svedka Ing. F. E., žalovanej v 2. rade, prepisu e-mailovej komunikácie medzi zamestnancami žalobcu a ručiteľom, dospel k záveru, že v čase uskutočnenia namietanej darovacej zmluvy existovala jasná a v konaní preukázaná dohoda medzi ručiteľom a žalobcom, o tom, že založenie rodinného domu ručiteľa spolu s priľahlými pozemkami žalobca, nakoniec nepožadoval. Strany pristúpili po podpísaní darovacej zmluvy, nielen k rozšíreniu úverového rámca pre dlžníka, ale aj k dozaloženiu iného majetku dlžníka, ako náhrady za nezaloženie rodinného domu a k založeniu majetku ručiteľa v podobe obchodného podielu. Ak by žalobca, ako banka poskytujúca úvery pri vynaložení všetkej odbornej starostlivosti, si nebol v čase rozširovania úverového rámca pre dlžníka istý veľkosťou svojho zabezpečenia, len ťažko možno súhlasiť, že by nepožadoval aj založenie rodinného domu ručiteľa. Naopak z výpovede svedka Ing. E. jednoznačne vyplynulo, že žalobca bol z nezaložením rodinného domu ručiteľa uzrozumený, súhlasil s tým a navyše podpísaným dodatkom v decembri 2008, rozšíril zabezpečenie úveru na sumu presahujúcu 3 000 000 Eur oproti výške pohľadávky 738 811 Eur. Pri takom rozsiahlom zabezpečení úveru oproti výške pohľadávky je zrejmé, že na strane ručiteľa úmysel ukrátiť žalobcu nemohol byť daný, ak medzi oboma fungovala pravidelná komunikácia a žalobca bol o nezáujme ručiteľa na založení rodinného domu vopred informovaný. Žalovaní v 1. a 2. rade boli o podnikateľských aktivitách svojho otca informovaní, vedeli aj o vzťahu medzi ním a žalobcom. Okolnosti úveru a jeho zabezpečenia im boli známe. Preto mal súd za to, že v konaní boli preukázané skutočnosti, ktoré vzhľadom na okolnosti, ktoré predchádzali darovaniu rodinného domu v podobe dohody medzi ručiteľom a žalobcom o dozaložení ďalšieho majetku dlžníka a ručiteľa, nepreukázali existenciu úmyslu na strane ručiteľa ukrátiť žalobcu. Preto ani vedomosť blízkych osôb o tomto neexistujúcom úmysle nemohla byť daná. Uviedol, že žalobca má pravdu ak tvrdí, že predmetom skúmania v tomto konaní je vzťah medzi ním a ručiteľom a nie medzi ním a dlžníkom, avšak nie je bez významu aj v kontexte s posudzovaným úmyslom ručiteľa ukrátiť žalobcu, že tento disponujúc viac ako štvornásobkom zabezpečenia oproti pohľadávke v čase namietaného odporovaného právneho úkonu, si neskôr túto zabezpečenú pohľadávku v rámci reštrukturalizácie neuplatnil a žalobou s odstupom jedného a pol roka od darovacej zmluvy k nehnuteľnostiam, ktoré mohol, ale nepožadoval založiť, sa domáha odporovateľnosti právneho úkonu práve k nehnuteľnostiam, ktoré založiť pre potreby svojho zabezpečenia nepotreboval.

S poukazom na tieto skutočnosti žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu zamietol. Konštatoval, že žalovaní v konaní preukázali, že úmysel ukrátiť žalobcu ako veriteľa pohľadávky, hoci prezumovaný na strane ručiteľa v čase uskutočnenia odporovaného právneho úkonu neexistoval. Preto aj vedomosť žalovaných v 1. a 2. rade o tomto neexistujúcom úmysle ručiteľa nemohla byť daná. Samotnú pohľadávku žalobcu voči ručiteľovi na základe účinkov potvrdeného reštrukturalizačného plánu nie je možné voči ručiteľovi vymáhať. V čase rozhodnutia súdu teda neexistuje vymáhateľná pohľadávka žalobcu voči ručiteľovi, v dôsledku čoho žalobca v tomto konaní stratil aktívnu vecnú legitimáciu.

Výrok o trovách konania odôvodnil podľa ust. a na náhradu trov konania zaviazal neúspešného žalobcu. Konštatoval, že hodnotu predmetu žalobcom požadovaného určenia, nemožno vyjadriť v peniazoch.(uznesenie Najvyššieho súdu SR zo dňa 21. 10. 2010, sp. zn. ) preto za základ tarifnej odmeny právneho zástupcu považoval jednu trinástinu výpočtového základu, ktorým je hodnota žalobcovej pohľadávky podľa ust. vyhlášky č. . Priznal žalovaným trovy právneho zastúpenia celkom v sume 801,82 Eur.

Žalobcu zaviazal zaplatiť aj trovy štátu pozostávajúce zo svedočného svedka Ing. L. N. vo výške 98,20 Eur.

Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie žalobca. Uviedol, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukázal, že žalobou sa domáha vyslovenia neúčinnosti právneho úkonu ručiteľa, ktorý v roku 2008 daroval svojim deťom jediný nehnuteľný majetok v jeho výlučnom vlastníctve (rodinný dom so súp. č. 5495 a pozemky s parc. č. 1711/1, 1711/12 zapísané na LV č. XXXX, k. ú. X.) čím zmenšil hodnotu svojho majetku takým spôsobom, že sa v súčasnosti nemôže domôcť uspokojenia pohľadávky z titulu ručiteľa. Poukázal, že Ing. L. N. je ručiteľom žalobcu na základe ručiteľského vyhlásenia, ktorým sa žalobcovi záväzne zaručil za splatenie úverového záväzku obchodnej spoločnosti ITIMEX, s. r. o., SNP 44, Šahy, IČO: 31 425 666. Tvrdil, že súd prvého stupňa vo vzťahu k jeho žalobe konštatoval, že neboli naplnené dve podmienky podľa ust. a , a to že nepreukázal existenciu vymáhateľnej pohľadávky voči ručiteľovi a úmysel ručiteľa ukrátiť odporovateľným právnym úkonom žalobcu bol v konaní vyvrátený. Tieto právne závery súdu prvého stupňa sú nesprávne, pretože vychádzajú z nedôslednej interpretácie a aplikácie rozhodných právnych noriem, ako aj z konklúzie vzájomne nesúvisiacich právnych a skutkových okolností prípadu. K otázke týkajúcej sa neexistencie vymáhateľnej pohľadávky uviedol, že súd prvého stupňa vo vzťahu k nemu označil pohľadávku žalobcu za nevymáhateľnú, pričom poukázal na skutočnosť, že si neprihlásil pohľadávku do reštrukturalizácie úverového dlžníka. Po skončení reštrukturalizácie preto mu tak zaniklo nielen právo vymáhanie prihlásenej pohľadávky, ale aj právo vymáhať jeho pohľadávku od ručiteľa. Súd prvého stupňa pritom vychádzal zo záväznej časti reštrukturalizačného plánu, podľa ktorej „veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti plánu, a teda, ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky zaniká právo vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň zanikajú práva veriteľovi domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka“. Súd prvého stupňa tak založil svoje rozhodnutie na právnom názore, že reštrukturalizačný plán môže modifikovať obsah právnych vzťahov aj tých veriteľov, ktorí svoje požiadavky do reštrukturalizácie v zákonnej lehote neprihlásili. Takýto názor súdu je neobhájiteľný, pričom aj zákonná úprava zákona o konkurze a reštrukturalizácii ho vylučuje. V tejto rovine poukázal na ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácie, v zmysle ktorého reštrukturalizačný plán je listina upravujúca vznik, zmenu alebo zánik práv a záväzkov osôb v nej uvedených, ako aj rozsah a spôsob uspokojenia tých účastníkov plánu, ktorí sú veriteľmi prihlásených pohľadávok, prípadne akcionármi dlžníka. Podľa tvrdení súdu je plán záväzný pre všetkých účastníkov plánu. V tejto súvislosti poukázal na ust. , , , zákona o konkurze a reštrukturalizácii, v zmysle ktorého „ak plán neurčuje inak, plánom zostávajú nedotknuté práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb“. Z citovaných ustanovení, najmä ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácii vyplýva, že reštrukturalizačný plán môže upraviť vznik, zmenu alebo zánik práva záväzkov iba tých účastníkov, ktorí sú v tomto pláne riadne uvedený. Nemôže teda modifikovať práva a záväzky osôb, ktoré v pláne nie sú uvedené. Poukázal na reštrukturalizačný plán spoločnosti ITIMEX, s. r. o., ktorý upravuje zánik práv veriteľov aj ktorí nie sú uvedení v záväznej časti plánu, vymáhať ich pohľadávky od ručiteľa, alebo z majetku tretích osôb. Je toho názoru, že takto formulované obmedzenie vzťahujúce sa na okruh veriteľov neuvedených v pláne je v zjavnom rozpore s ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorého vznik, zmena alebo zánik práv nastáva výlučne voči osobám uvedeným v reštrukturalizačnom pláne. Nakoľko nie je účastníkom reštrukturalizačného plánu spoločnosti ITIMEX, s. r. o. nemôže byť v súlade s ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácii obmedzovaný jeho znením. Navyše podľa ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácii možno za účastníka reštrukturalizačného plánu považovať výlučne dlžníka, veriteľa prihlásenej pohľadávky, akcionára dlžníka alebo inú osobu, pokiaľ plán upravuje vznik, zmenu alebo zánik jeho práv a záväzkov. Ak ide o záväzok, resp. vzdanie sa práva inej osobe ako dlžníka, akcionára dlžníka alebo veriteľa prihlásenej pohľadávky, ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácii normatívne vyžaduje, aby táto osoba so vzdaním práva vyslovila svoj súhlas. Pri absencii dotknutého súhlasu nedôjde k platnému vzdaniu sa práva, a to ani pri potvrdení reštrukturalizačného plánu súdom. Žalobca nebol ani akcionárom dlžníka ITIMEX, s. r. o. ani veriteľom prihlásenej pohľadávky, pričom nikdy neudelil ani súhlas so vzdaním sa svojho práva na plnenie od ručiteľa. Nie je preto možné uzavrieť, že potvrdením reštrukturalizačného plánu spoločnosti ITIMEX, s. r. o. došlo k naturalizácii jeho pohľadávky voči ručiteľovi Ing. L. N.. Pokiaľ súd dospel k záveru o nevymáhateľnosti pohľadávky tak v dôsledku nesprávnej interpretácie a aplikácie príslušných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Poukazoval na ust. § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, s tým, že ani iné znenie reštrukturalizačného plánu spoločnosti ITIMEX, s. r. o. sa nijakým spôsobom žalobu, ktorý nie je účastníkom reštrukturalizácie nedotýkajú. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii totiž rozoznáva dva druhy veriteľov, a to tých, ktorí svoju pohľadávku prihlásili a tých ktorí svoju pohľadávku neprihlásili. Veritelia, ktorí svoje pohľadávky prihlásili disponujú súborom práv, následky ktorých môžu ovplyvňovať znenia reštrukturalizačného plánu a tým aj svojej prihlásenej pohľadávky. Naopak, veritelia, ktorí svoje pohľadávky do reštrukturalizácie neprihlásili zákon o konkurze a reštrukturalizácii stanovuje nevyvrátiteľnú zákonnú domnienku v ust. § 155 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, podľa ktorej po zverejnení uznesenia o potvrdení reštrukturalizačného plánu v Obchodnom vestníku zaniká ich právo vymáhať neprihlásené pohľadávky voči dlžníkovi, ako aj riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva vzťahujúce sa na majetok dlžníka. Teda ustanovenie redukuje okruh spôsobov uspokojenia neprihlásených pohľadávok, z ktorého vylučuje možnosť veriteľa domáhať sa uspokojenia priamo od reštrukturalizovaného dlžníka, ako aj zabezpečenia vzťahujúce sa na jeho majetok. Osobné ručenie tretích osôb a ani majetok tretích osôb nie sú prezentovanou zákonnou domnienkou nijakým spôsobom dotknuté. Zákon o konkurze a reštrukturalizácii za žiadnych okolností nedáva dlžníkovi ani veriteľom prihlásených pohľadávok možnosť modifikovať obsah neprihlásených pohľadávok, resp. ich akcesorického zabezpečenia. Takáto možnosť zo znenia ust. § 153 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii nevyplýva. Navyše z citovaného ust. vyplýva, že reštrukturalizačný plán môže zakázať vymáhanie výlučne pôvodných pohľadávok veriteľa. Za pôvodnú pohľadávku je potrebné považovať pohľadávku pred jej zmenou, ktorá nastala v dôsledku potvrdenia reštrukturalizačného plánu. Neprihlásená pohľadávka nemôže nikdy nadobudnúť status pôvodnej pohľadávky, na ktorú dopadajú účinky ust. § 155 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Ustanovenia reštrukturalizačného plánu, na základe ktorého veritelia nemôžu vymáhať svoje pôvodné pohľadávky voči spoludlžníkom, čiže ručiteľom (ust. § 154 ods. 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii) sa tak jednoznačne vzťahuje k výlučnému veriteľovi, ktorí boli účastníkmi plánu, no nemôžu obmedzovať veriteľa, ktorí svoje pohľadávky v reštrukturalizácii neprihlásil. Ustanovenia reštrukturalizačného plánu sa stávajú účinnými voči všetkým účastníkom plánu bez ohľadu na to, či hlasovali za jeho prijatie alebo proti, alebo sa vôbec nezúčastnili schôdze. Voči tretím osobám má totiž reštrukturalizačný plán účinky len vtedy, ak výslovne súhlasili so vznikom záväzku (Ďurica, M. Konkurzné právo na Slovensku a v Európskej únii). K druhej podmienke, na základe ktorej založil súd prvého stupňa svoje rozhodnutie, a to úmysel ručiteľa ukrátiť odporovaným právnym úkonom žalobcu (či bol vyvrátený alebo nie), poukázal na ust. . Uviedol, že súd prvého stupňa absurdným spôsobom kreoval konštrukciu o domnelej dohode medzi ručiteľom a žalobcom o nezaložení rodinného domu v Prešove. Existenciu takejto dohody absolútne odmieta. Požiadavka žalobcu o dozaloženie rodinného domu ručiteľa bola legitímnou požiadavkou veriteľa na zabezpečenie jeho úverovej pohľadávky voči spoločnosti ITIMEX, s. r.. o.. Nakoľko Ing. L. N. opakovane odmietal založiť svoj rodinný dom v Prešove v prospech žalobcu, upustil od dozaloženia, čo sa však nedá za žiadnych okolností vyhodnotiť ako dohoda o nezaložení rodinného domu. Rodinný dom bol totižto v tomto čase vo výlučnom vlastníctve ručiteľa ako jeho majetku, de facto už zabezpečoval úverovú pohľadávku žalobcu. Nezaloženie rodinného domu v Prešove bolo výsledkom svojvoľného postoja ručiteľa, ktorý odmietol tento rodinný dom v prospech žalobcu založiť. Žalobca nemohol ručiteľa donútiť záložnú zmluvu podpísať. Preto zarážajúco pôsobí konštatovanie súdu, že dohoda o nezaložení rodinného domu bola v konaní jasne preukázaná. Súd prvého stupňa vôbec neskúmal oprávnenie osôb konať v danej veci v mene žalobcov, pričom svoj záver kreoval iba zo sprostredkovaných a nepriamych dôkazov. Takáto dohoda nebola nikdy uzatvorená, pričom z jeho strany išlo iba o neúspešný pokus o zvýšenie bonity zabezpečenia úveru, čo je v bankovom sektore bežným javom. Súd prvého stupňa na jednej strane potvrdil, že pri skúmaní odporovateľnosti je potrebné vychádzať zo vzťahu medzi žalobcom a ručiteľom, ale absenciu ukracujúceho úmyslu ručiteľa abstrahoval z dostatočne zabezpečenej úverovej pohľadávky žalobcu iným majetkom v čase darovania. Odporovateľnosť sa v prejednávanom prípade týka výlučne vzťahu veriteľ - ručiteľ. Odporovateľným právnym úkonom mohlo dôjsť iba k ukráteniu nezabezpečenej pohľadávky z titulu ručenia. Akékoľvek nadväzovanie a preukazovanie na existenciu iných zabezpečovacích prostriedkov vo vzťahu k hlavnej pohľadávke je irelevantné, nakoľko iné zabezpečenie pri pohľadávke žalobcu, ktorá bola odporovateľným darovaním ukrátená neexistuje. Pokiaľ sa súd domnieva, že ručiteľ sa môže svojvoľne a bez následkov zbavovať svojho majetku iba z dôvodu, že pohľadávka, za ktorú sa zaručuje je domnelo zabezpečená záložným právom, ide o mylnú premisu. Veriteľ musí mať plnohodnotnú možnosť uspokojiť svoju pohľadávku ako zo záložného práva, tak aj z ručenia samotného. Preto sa po ručiteľskom vyhlásení nemôže nekontrolovanie a svojvoľne zbavovať svojho majetku z dôvodu, že hlavná pohľadávka je údajne dostatočne zabezpečená so záložným právom. Inak by sa z ručenia stal obsolentný zabezpečovací inštitút bez reálneho vecného obsahu. Pohľadávka žalobcu voči Ing. L. N. je nezabezpečenou pohľadávkou veriteľa voči jeho ručiteľovi. Predmetnú pohľadávku je potrebné pre účely posúdenia odporovateľnosti právneho úkonu prísne oddeliť od úverovej pohľadávky žalobcu voči spoločnosti ITIMEX, s. r. o., teda aj od súvisiacich akcesorických záložných veriteľov. Nebolo v konaní možné uzatvoriť, že k ukráteniu pohľadávky veriteľa voči ručiteľovi nedošlo. Žalobca v konaní preukázal, že jeho nezabezpečená pohľadávka voči ručiteľovi je samostatne žalovateľná a vymáhateľná, nebola ručiteľom uspokojená, ručiteľ nemá žiadny iný majetok, pričom žalobca sa jej uspokojenia domáhal v exekučnom konaní. Nestotožnil sa ani so záverom súdu, že si neprihlásil v reštrukturalizácii svoju pohľadávku a s odstupom jedného a pol roka sa domáhal odporovateľnosti právneho úkonu dlžníka. Súd prvého stupňa nemôže rozširovať dôsledky neprihlásenia pohľadávky žalobcu do reštrukturalizácie spoločnosti IMITEX, s. r. o. iba na základe pocitov a dojmov, nakoľko zasahuje do práv žalobcu, ktoré mu objektívne právo umožňuje vymáhať jeho pohľadávku od ručiteľa a poskytuje mu aj ochranu pred ukracujúcimi právnymi úkonmi. Žalovaní v konaní nepreukázali, žeby ani pri náležitej starostlivosti nevedeli o ukracujúcom úmysle Ing. L. N.. Naopak, dcéra ručiteľa Q. N., žalovaná v 2.rade, v celom rozsahu vedela o podnikateľských aktivitách svojho otca, vedela o existencii učiteľstva, preto si musela byť vedomá, že pokiaľ ručiteľ prevádza svoj majetok, môže ukrátiť pohľadávku veriteľa a vzhľadom na to, že Ing. L. N. nemal žiadny iný majetok, musela si byť vedomá, že v jeho prípade ide o ukracujúci právny úkon. Súd vôbec nezohľadnil skutočnosť, že k darovaniu nehnuteľnosti ručiteľom došlo bezprostredne po tom, ako žalobca požadoval ich dozaloženie. Ing. L. N. vo výpovedi 28.. 04. 2011 potvrdil, že jedným z motívov prevodu vlastníckeho práva rodinného domu v Prešove darovacou zmluvou na deti bolo, aby žalobca nemohol na predmetný rodinný dom siahnuť. Preto žalovaní v konaní neuniesli dôkazné bremeno. Súd prvého stupňa nedovoleným spôsobom vyvrátil na základe nedostatočne preukázaných skutočností úmysel ručiteľa ukrátiť žalobcu, ako aj vedomosť žalovaných o tejto skutočnosti. Skutočnosť, pre ktorú je v zákone stanovená vyvrátiteľná právna domnienka, má súd za preukázanú, pokiaľ v konaní nevyšiel najavo opak. Pochybnosť o tom, či skutočnosť právnej domnienke stanovená reálne existuje, nestačí tomu, aby nebola súdom považovaná za preukázanú. Vyvrátiteľná právna domnienka nie je predmetom procesného dokazovania, ak nebola v konaní spoľahlivo vyvrátená. Súd musí mať podľa ust. skutočnosť za preukázanú. Preto sa domnieva, že podmienky odporovateľnosti právneho úkonu boli splnené, nakoľko jeho pohľadávka voči ručiteľovi je vymáhaná, žalovaní vedeli, že Ing. L. N. má voči žalobcovi záväzok z titulu ručenia. Vedeli o tom, že nemá žiadny bonitný majetok. Ukracujúci úmysel ručiteľa, ako aj vedomosť žalovaných o ňom sa ex legge prezumuje a žalovaní v konaní spoľahlivo nevyvrátili zákonnú domnienku o existencii ukracujúceho úmyslu ručiteľa. Vzhľadom na to navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel a žalovaných zaviazal spoločne a nerozdielne mu zaplatiť trovy prvostupňového a odvolacieho konania.

K podanému odvolaniu sa písomne vyjadrili žalovaní. Uviedli, že súd prvého stupňa dostatočne zistil skutkový stav, z neho vyvodil správne právne závery, jeho rozhodnutie je vecne správne a navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil. Poukázali, že odvolanie žalobcu je len exkurzom do teórie reštrukturalizácie a ručenia, ako aj klamstiev na vyjadrenie ručiteľa a svedka Ing. L. N. a aj expresívnych vyjadrení na adresu súdu. Napadaná darovacia zmluva nenapĺňa žiaden zákonný dôvod odporovateľnosti z dôvodu, že žalobca od počiatku vedel ako Ing. L. N. mieni naložiť s predmetným rodinným domom, zároveň medzi žalobcom a ručiteľom došlo k dohode, že tento rodinný dom nebude slúžiť ako zábezpeka na pohľadávku žalobcu s tým, že pohľadávka žalobcu bude zabezpečená dozaložením iného nehnuteľného a hnuteľného majetku vo vlastníctve dlžníka, teda spoločnosti ITIMEX, s. r. o, ako aj ručiteľa, následkom čoho došlo k podpísaniu dodatku č. 6 úverovej zmluve a zmlúv o zriadení záložného práva k nehnuteľnému a hnuteľnému majetku vo vlastníctve dlžníka a ručiteľa dňa 02. 12. 2008. Pritom hodnota takto dozaloženého majetku na zabezpečenie pohľadávky žalobcu 10-násobne prevýšila hodnotu rodinného domu. Práve tento dodatok úverovej zmluvy, ako aj ďalšie zmluvy o zriadení záložného práva len potvrdzujú, že medzi žalobcom a ručiteľom Ing. N. došlo k vzájomnej dohode, že žalobca nepožaduje dozaloženie rodinného domu, na zabezpečenie jeho pohľadávky, čím usvedčuje samotného žalobcu z klamstva, ktoré uvádza vo svojom odvolaní o odmietaní existencie takejto dohody. Žalobcu z jeho klamstva usvedčuje tiež zápisnica z pojednávania zo dňa 28. 04. 2011, z obsahu ktorej je preukázané, že ručiteľ Ing. N. sa nikdy nevyjadroval ako žalobca uvádza vo svojom odvolaní (str. 8 posledná veta prvého odseku). Je potrebné zdôrazniť, že v čase darovania rodinného domu mal už žalobca ako jediný veriteľ svoju pohľadávku vo výške 738,811 Eur zabezpečenú záložným právom na celý nehnuteľný majetok vo vlastníctve dlžníka, ktorý svojou hodnotou (2 600 000 Eur) až 3-násobne prevyšoval hodnotu pohľadávky žalobcu. Ako jediný zabezpečený veriteľ mal garantované reštrukturalizačným posudkom, že jeho pohľadávka ako jediná bola zaradená do skupiny pre zabezpečenie pohľadávky, bude 100 % uspokojená, pričom vypracovanie reštrukturalizačného posudku bolo aj vopred prejedané so žalobcom. Dôkazom toho je aj obsah samotného reštrukturalizačného posudku a je len na zodpovednosti samotného žalobcu, že si svoju pohľadávku neprihlásil v rámci reštrukturalizačného konania dlžníka. Z týchto dôvodov navrhol napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v zmysle zásad uvedených v ust. , vec prejednal v súlade s ust. a zistil, že súd prvého stupňa správne zistil skutkový stav veci, správne vo veci rozhodol a vo veci prijal aj správne právne závery, na ktorých sa nič nezmenilo ani v priebehu odvolacieho konania a na ktoré v plnom rozsahu poukazuje aj odvolací súd.

Je zrejmé, že podstatnou a základnou otázkou pre vyriešenie daného sporu bolo to, či v konaní boli naplnené a preukázané predpoklady úspešného odporovania právneho úkonu dlžníka, t j. vymáhateľnosť pohľadávky, skutočnosť, či právny úkon dlžníka - ručiteľa ukrátil uspokojenie vymáhateľnej pohľadávky, preukázanie úmyslu ručiteľa ukrátiť svojho veriteľa a skutočnosť, že právny úkon urobil ručiteľ v posledných 3 rokov.

Z obsahu spisu a z obsahu napadnutého rozhodnutia súdu prvého stupňa vyplýva, že svoje rozhodnutie založil na tom, že z hľadiska splnenia predpokladov odporovania právneho úkonu nebola naplnená podmienka týkajúca sa existencie vymáhateľnosti pohľadávky, ale aj preukázania úmyslu ručiteľa, že mienil právnym úkonom ukrátiť svojho veriteľa. V tejto súvislosti poukázal na to, že za vymáhatateľnú pohľadávku požadoval takú pohľadávku, ktorá už je splatná, teda pohľadávku, ktorá je žalovateľná a ktorej sa možno domáhať na súde. Poukázal na reštrukturalizačný plán dlžníka spoločnosti IMITEX, s. r. o., v zmysle ktorého právne účinky záväznej časti reštrukturalizačného plánu dlžníka - ITIMEX, spol. s r.o. spočívali v zániku vymáhateľnosti pohľadávky žalobcu voči ručiteľovi na základe záväznej časti reštrukturalizačného plánu schváleného Okresným súdom Nitra, nielen čo vymáhania pohľadávky súdnou cestou, ale zániku aj vymáhateľnosť pohľadávky v exekučnom konaní, pokiaľ disponoval neprihlásený veriteľ pred schválením reštrukturalizačného plánu exekučným titulom. Zistil, že v čase rozhodovania o žalobe nebola splnená zákonná podmienka existencie vymáhateľnej pohľadávky žalobcu voči ručiteľovi. Záväzná časť totiž reštrukturalizačného plánu výslovne konštatuje, že veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti plánu a teda ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky zaniká právo vymáhať tieto pohľadávky voči dlžníkovi a zároveň zanikajú práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb.

Rovnako zdôraznil, že nebola preukázaná ani existencia úmyslu ručiteľa ukrátiť svojho veriteľa. Poukázal na dôkazy vykonané pred ním, konkrétne, prepis e-mailovej komunikácie medzi zamestnancom žalobcom a ručiteľom, výpoveď svedka Ing. Ing. F. E., žalovanej v 2. rade a na preukázanú dohodu medzi ručiteľom a žalobcom, o tom, že založenie rodinného domu ručiteľa spolu s priľahlými pozemkami žalobca nakoniec nepožadoval. Strany pristúpili po podpísaní darovacej zmluvy, nielen k rozšíreniu úverového rámca pre dlžníka, ale aj k dozaloženiu iného majetku dlžníka, ako náhrady za nezaloženie rodinného domu a k založeniu majetku ručiteľa v podobe obchodného podielu a navyše podpísaným dodatkom v decembri 2008, t.j. po podpísaní darovacej zmluvy, rozšíril zabezpečenie úveru na sumu presahujúcu 3 000 000 Eur oproti výške pohľadávky 738 811 Eur.

Preto mal za to, že nebola preukázaná existencia úmyslu na strane ručiteľa ukrátiť žalobcu, a ani vedomosť blízkych osôb o tomto úmysle nemohla byť daná.

Odvolací súd na základe vykonaného dokazovania súdom prvého stupňa konštatuje, že žalovaní preukázali, že úmysel ukrátiť žalobcu ako veriteľa pohľadávky neexistoval a ani vedomosť žalovaných nebola daná. Vyplynulo aj zistenie, že pohľadávku žalobcu nie je možné od ručiteľa vymáhať na základe účinkov potvrdeného reštrukturalizačného plánu. Odvolací súd tieto zistenia považoval za tak závažné a podstatné, z ktorých vyplýva jasný záver, že žalobe nebolo možné vyhovieť.

Odvolacie námietky žalobcu predstavujú tie isté dôvody a skutočnosti, na ktoré poukazoval už v priebehu konania pred súdom prvého stupňa a s ktorými sa súd prvého stupňa riadene vyporiadal. Prijal k nim jasné právne závery či už k neexistencii vymáhateľnej pohľadávky žalobcu, ale aj úmyslu ručiteľa ukrátiť pohľadávku žalobcu a vyhodnotenému dokazovaniu.

V súvislosti s námietkou žalobcu o kreovaní dohody súdu medzi veriteľom a žalobcom, odvolací súd poukazuje na ust. , v zmysle ktorého súd hodnotní dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.

Zákonodarca vychádza zo zásady voľného hodnotenia dôkazov, ktorá vyplýva z ústavného princípu nezávislosti súdov. Záver, ktorý sudca urobí z vykonaných dôkazov z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie, je vecou jeho vnútorného presvedčenia. V danom prípade zaiste tomuto tak bolo nielen na podklade pravdivosti a dôležitosti vykonaných dôkazov, ale aj zisteného stavu z vykonaných dôkazov.

Súd prvého stupňa totiž jasne odkazoval na vykonané dokazovanie, predovšetkým výpovede svedka Ing. M. E., žalovanej v 2.rade, prepisu e-mailovej komunikácie medzi zamestnancami žalobcu a ručiteľom, na základe čoho prijal záver, že v konaní boli preukázané skutočnosti, ktoré nepreukázali existenciu úmyslu na strane ručiteľa ukrátiť žalobcu. Nepochybne takouto skutočnosťou potvrdzujúcou závery z vykonaných dôkazov bolo aj podpísanie dodatku k úverovej zmluve v decembri 2008, ktorý bol vyústením jednania medzi žalobcom a ručiteľom. Tento dodatok je nespochybniteľným dôkazom o dozaložení ďalšieho majetku na zabezpečenie pohľadávky žalobcu, mimo rodinného domu Ing. N.. Preto odvolací súd námietky žalobcu o tom, že súd kreoval dohodu medzi účastníkmi tohto vzťahu a že žalovaní v konaní nepreukázali, že ani pri náležitej starostlivosti nevedeli o ukracujúcom úmysle, považoval za nedôvodné a nesprávne.

Žalobca pri podaní žaloby zdôrazňoval, že v dôsledku prevodu vlastníckeho práva ručiteľa k nehnuteľnostiam na žalovaných sa nemôže domáhať uspokojenia svojej pohľadávky, pretože uspokojenie jeho pohľadávky v dôsledku zníženia hodnoty majetku ručiteľa po prevode bola výrazné sťažená, resp. znemožnená a v tejto súvislosti poukazoval na to, že sa domáha určenia, že darovacia zmluva, ktorej prevod nehnuteľnosti bol urobený z vlastníctva Ing. L. N. na žalovaných, je voči nemu neúčinná. Pritom na jednej strane poukazoval na to, že ust. o odporovateľnosti, nie je možné interpretovať na základe reštriktívneho výkladu, ale je nevyhnutné vychádzať z jeho významu a účelu, pretože opak by znamenal zapretie práva a základného princípu a zmyslu odporovateľnosti právnych úkonov. Na druhej strane v súvislosti s reštrukturalizačným plánom a neprihlásením si svojej pohľadávky do reštrukturalizácie úverového dlžníka, poukazoval na možnosť širšieho výkladu na to, že nebol účastníkom reštrukturalizačného plánu spoločnosti IMITEX, s. r. o, a preto nemôže byť v zmysle ust. zákona o konkurze a reštrukturalizácii obmedzovaný jeho znením a keďže neudelil ani samostatný súhlas so vzdaním sa svojho práva na plnenie od ručiteľa. Nebolo preto možné uzavrieť, že potvrdením reštrukturalizačného plánu spoločnosti IMITEX, s. r. o. došlo k naturalizácii jeho pohľadávky voči ručiteľovi Ing. N..

Odvolací súd v súvislosti s tým poukazuje na to, že odporovateľnosť postihuje predovšetkým právne úkony dlžníka, ktorým sa dlžník zbavil majetku, aby zmaril uspokojenie nároku veriteľa. Súdna prax už dospela do štádia, že pod dlžníkom veriteľa v zmysle ust. sa rozumie nielen osoba, ktorá je zaviazaná splniť veriteľovi vlastný dlh, ale aj ručiteľ a ďalšie osoby, ktoré sú z dôvodu akcesorickej a subsidiárnej povinnosti zákonom zaviazané uspokojiť pohľadávku veriteľa.

Podľa až 4 , právo odporovať právnym úkonom môže uplatniť veriteľ žalobou. Právo odporovať právnemu úkonu sa uplatňuje proti tomu, kto mal z odporovateľného právneho úkonu dlžníka prospech. Právo odporovať právnemu úkonu možno uplatniť nielen proti osobám, ktoré s dlžníkom dojednali odporovateľný právny úkon, ale aj proti ich dedičom alebo právnym nástupcom; proti tretím osobám len vtedy, ak im boli známe okolnosti odôvodňujúce odporovateľnosť právnemu úkonu proti ich predchodcovi. Právny úkon, ktorému veriteľ s úspechom odporoval, je právne neúčinný a veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z toho, čo odporovateľným právnym úkonom ušlo z dlžníkovho majetku; ak to nie je možné, má právo na náhradu voči tomu, kto mal z tohto úkonu prospech.

Odvolací súd sa nestotožnil s odvolacou námietkou žalobcu, že v danom prípade keďže nebol účastníkom reštrukturalizačného plánu, nemôže byť obmedzovaný jeho znením, že jeho pohľadávka sa stala nevymáhateľnou. V tejto súvislosti odkazuje na vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa a zistenie, že Okresný súd v Nitre dňa 05. 03. 2010 po predložení reštrukturalizačného plánu, rozhodol o začatí reštrukturalizačného konania dlžníka spoločnosti ITIMEX, spol. s r. o. Uznesením súd povolil reštrukturalizáciu dlžníka a za správcu ustanovil Mgr. O. Q.. Dňa 04. 08. 2010 nadobudlo právoplatnosť uznesenie OS Nitra, ktorým súd potvrdil reštrukturalizačný plán dlžníka ITIMEX, spol. s r.o., so sídlom ul. SNP č. 44, Šahy, IČO: 31 425 666, prijatý schvaľovacou schôdzou dňa 12.07.2010 a ukončil reštrukturalizáciu dlžníka ITIMEX, spol. s r.o., so sídlom ul. SNP č. 44, Šahy. Záväzná časť reštrukturalizačného plánu, časť II. uspokojenie a zánik časti pohľadávok veriteľov, obsahuje výpočet veriteľov, u ktorých došlo k zániku záväzkov dlžníka. Podľa záväznej časti tohto plánu veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti tohto plánu a teda ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky, zaniká právo voči dlžníkovi, ako aj zanikajú riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva na majetok dlžníka v súlade s ust. § 155 zákona o konkurze, zároveň zanikajú práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných pohľadávok voči spoludlžníkom a ručiteľom dlžníka, ako aj práva veriteľov domáhať sa uspokojenia ich pôvodných zabezpečených pohľadávok z majetku tretích osôb.

Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožnil so záverom súdu prvého stupňa, že právne účinky záväznej časti reštrukturalizačného plánu dlžníka spoločnosti ITIMEX, spol. s r. o. spočívajú v zániku vymáhateľnosti pohľadávky žalobcu voči ručiteľovi na základe záväznej časti reštrukturalizačného plánu, ktorý bol schválený Okresným súdom Nitra. Záväzná časť reštrukturalizačného plánu to výslovne konštatuje a odvolací súd nemal dôvod sa odkloniť od názoru súdu prvého stupňa vysloveného vo svojom rozhodnutí.

Reštrukturalizačný plán dlžníka spoločnosti ITIMEX, s. r. o. vyslovene v záväznej časti plánu obsahoval ustanovenie, v zmysle ktorého veriteľom, ktorí nie sú uvedení v záväznej časti plánu a ktorí riadne a včas neprihlásili svoje pohľadávky, zaniká právo voči dlžníkovi, ako aj zanikajú riadne a včas neprihlásené zabezpečovacie práva na majetok dlžníka v súlade s ust. § 155 zákona o konkurze. Preto správna bola konštrukcia súdu prvého stupňa vyvodená zo záväznej časti tohto plánu v spojitosti s ust. § 155 ods. 2 a 4 zákona o konkurze a reštrukturalizácii, ak konštatoval, že právne účinky reštrukturalizačného plánu spočívali v zániku vymáhateľnosti pohľadávky žalobcu voči ručiteľovi.

Riadne a včas neprihlásenou pohľadávkou sa rozumie taká pohľadávka, ktorá nebola vôbec prihlásená. V čase rozhodovania súdu pohľadávku žalobcu voči ručiteľovi nebolo možné vymáhať, keďže neexistovala vymáhateľná pohľadávka, pretože si ju žalobca ako zabezpečenú pohľadávku v rámci reštrukturalizácie neprihlásil, v dôsledku čoho sa zmenila na náhradnú obligáciu.

Nie zanedbateľnou skutočnosťou v rámci vyhodnotenia celého komplexu okolností, ktoré v priebehu konania vyšli najavo, je potrebné zo strany odvolacieho súdu poukázať aj na tú okolnosť, že žalobca disponoval viac 4-násobkom zabezpečenia oproti pohľadávke v čase namietaného odporovaného právneho úkonu, bol jediným veriteľom, ktorý svoju pohľadávku v takejto hodnote zabezpečoval, mal zaiste garantované reštrukturalizačným posudkom, že jeho pohľadávka bude uspokojená, čoho dôkazom je aj obsah samotného reštrukturalizačného posudku. Neskôr si však takto zabezpečenú pohľadávku v rámci reštrukturalizácie neprihlásil.

Z týchto dôvodov odvolací súd považoval vykonané dokazovanie súdom prvého stupňa za dostatočné. Na základe spoľahlivých skutkových podkladov prijal k jednotlivým námietkam účastníkov konania správne právne závery. Odvolací súd preto rozhodnutie súdu prvého stupňa ako zákonné a vecne správne v zmysle ust. ho potvrdil. . O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. v spojení s ust. tak, že úspešným žalovaným náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, keďže ich neuplatnili a neúspešný žalobca na ich náhradu nemá právo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.