Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

8Co/6/2025

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Agnesy Hricovej a členov senátu Mgr. Miloša Greguša a JUDr. Denisy Novotnej Mlinárcsikovej v spore žalobcu: A. B. C., nar. X.XX.XXXX, bytom A. X, XXX XX D., práv. zast. TROŠČÁK advokátska kancelária s.r.o., IČO: 57 401 349, so sídlom Bayerova 15918/10B, 080 01 Prešov, proti žalovanému: Slovenská republika, v mene ktorej koná Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, za účasti intervenienta JUDr. Petra Hodermarského, súdneho exekútora so sídlom Akademika Hronca 3, 048 01 Rožňava, o náhradu škody, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Rožňava č. k. -198 zo dňa 31.7.2024 takto

r o z h o d o l :

I. P o t v r d z u j e rozsudok.

II. Žalovanému nepriznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

III. Intervenientovi na strane žalovaného priznáva voči žalobcovi náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

o d ô v o d n e n i e :

1. Okresný súd Rožňava (ďalej ako „súd prvej inštancie“ alebo „súd“) napadnutým rozsudkom žalobu zamietol a priznal žalovanému a intervenientovi nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

2. Rozhodol tak o žalobe, ktorou sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia sumy 9.789,08 Eur s príslušenstvom titulom náhrady škody podľa , ktorá žalobcovi vznikla v súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora pri vymáhaní pohľadávky v exekúcii vedenej pod sp. zn. . Žalobu odôvodnil tým, že dňa 26.10.2018 bolo žalobcovi doručené upovedomenie o začatí exekúcie sp. zn. zo dňa 18.10.2018 za účelom vymáhania zameškaného výživného k 27.9.2018 v sume 1.790 Eur a bežného výživného od 1.10.2018 do budúcna v sume 500 Eur. Žalobca dňa 9.11.2018 podal návrh na zastavenie exekúcie v zmysle zároveň požiadal o odklad exekúcie. O tomto návrhu exekútor nerozhodol, niekoľko mesiacov bol nečinný a v septembri 2019 vydal exekučné príkazy, ktorými žalobcovi zexekvoval na bežnom účte a účte stavebného sporenia dňa 25.9.2019 sumy 500 Eur, 119,69 Eur, 3.404,16 Eur a dňa 26.9.2019 sumu 4.518,60 Eur. Následne dňa 27.9.2019 exekútor poukázal sumu 8.290 Eur v prospech oprávneného. Uviedol, že podaním zo dňa 30.9.2019 žiadal, aby sa exekútor riadne a zákonným spôsobom vysporiadal so žiadosťou o odklad exekúcie v zmysle ust. Exekučného poriadku, ktorú podal v podaní zo dňa 9.11.2018. Exekútor, až po upozornení žalobcom, vydal dňa 1.10.2019 upovedomenie o odklade exekúcie sp. zn. . Dňa 2.6.2020 podal návrh na zastavenie exekúcie v zmysle vyššie uvedeného ustanovenia z dôvodu, že došlo k zníženiu výživného

z jeho strany (ako otca) pre maloletého, zo sumy 500 Eur mesačne na sumu 180 Eur a zároveň žiadal vrátiť finančné prostriedky, ktoré presahujú vymožený dlh na výživnom v súlade s vyčíslením dlhu podľa rozsudku Krajského súdu v Prešove sp. zn. . Žalobca ďalej tvrdil, že exekútor dňa 2.7.2020 vydal upovedomenie o zastavení exekúcie. Z konečného vyúčtovania exekučného konania vyplýva, že exekútor vymohol nasledovné: vymáhaný nárok v sume 9.205,44 Eur, trovy exekúcie v sume 119,69 Eur, odmenu exekútora v sume 1.966,03 Eur a náhradu hotových výdavkov sume 60 Eur a DPH v sume 405,21 Eur. Akcentoval, že exekútor mu v dôsledku vyššie uvedeného nesprávneho úradného postupu spočívajúceho v nevydaní upovedomenia o odklade exekúcie, spôsobil celkovú škodu v sume 9.789,08 Eur. Uviedol, že vyššie uvedený nárok bol v zmysle ust. uplatnený na príslušnom orgáne na základe žiadosti o predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody zo dňa 8.9.2022.

3. Súd prvej inštancie vec právne posúdil podľa až 4, o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len „Exekučný poriadok“), , , , , o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov (ďalej len „ Z. z). konštatujúc, že predmetný vzťah medzi stranami sporu posúdil podľa ustanovení a Z. z, oba v znení účinnom v čase podania žaloby. Akcentoval, že súdny exekútor zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí pri výkone činnosti podľa Exekučného poriadku. Napriek tomu, že súdny exekútor v súvislosti s výkonom exekučnej činnosti je považovaný za verejného činiteľa, keďže je zároveň aj orgánom ochrany práva, je zodpovednosť za škodu konštruovaná iným spôsobom. Poukázal na Exekučného poriadku, v ktorom je ustanovené, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, len ak ju nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora. Prechodné ustanovenia k úpravám účinným od 1. apríla 2017 ustanovujú, že pokiaľ tento zákon v až neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017. Uvedené sa však týka výlučne postupu v exekučnom konaní, nie však nárokov uplatnených na základe iných právnych predpisov než je Exekučný poriadok, čo značí, že EP sa použije i na tento žalobcom uplatnený nárok. Poznamenal, že v preskúmavanom prípade sa teda nepochybne jedna o exekučné konanie začaté po 1.4.2017. ďalej uviedol, že s účinnosťou od 1. apríla 2017 bola novelou č. zodpovednosť za škodu súdneho exekútora upravená v Exekučného poriadku, kde konštrukcia zodpovednosti za škodu je odlišná od úpravy obsiahnutej v Exekučného poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Nová právna úprava priorizuje uplatňovanie nárokov voči súdnemu exekútorovi pri zodpovednosti za škodu podľa všeobecných predpisov súkromného práva, t.j. podľa . Z ustanovenia Exekučného poriadku účinného od 1.4.2017, ktoré upravilo podmienky pre uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom, vyplýva, že zodpovednosť štátu je daná až vtedy, keď poškodený subjekt spoľahlivo preukáže, že jeho nárok nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora. Náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor a ktorú má podľa poistnej zmluvy platiť poisťovateľ, uhrádza poisťovateľ ( Exekučného poriadku) priamo poškodenému, pričom poškodený si môže uplatniť právo na náhradu škody priamo od tohto poisťovateľa, pričom štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom len vtedy, ak túto nebolo možné uspokojiť. Zodpovednosť za škodu voči štátu podľa osobitého zákona je v ustanovení konštruovaná ako subsidiárna. Nárok voči štátu je teda subsidiárny. Relevantné tak bude napr. zastavenie exekučného konania v súvislosti s vymáhaným nárokom pre nemajetnosť, či už voči poisťovateľovi alebo voči súdnemu exekútorovi. Táto podmienka je formulovaná osobitne (lex specialis) a nad rámec podmienok pre uplatnenie zodpovednosti za škodu podľa Zdôraznil, že v exekučných konaniach pred nadobudnutím účinnosti novely, č. nebola vylúčená ani všeobecná zodpovednosť za škodu súdneho exekútora podľa , avšak zákon v skoršom znení ustanovenia priorizoval zodpovednosť podľa osobitého predpisu s odkazom na V prípadoch, keď mal poškodený nárok na náhradu škody voči štátu aj voči súdnemu exekútorovi, pričom táto zodpovednosť bola spoločná a nerozdielna (analogické použitie ustanovenia ), poškodený sa mohol rozhodnúť, či uplatní škodu iba voči štátu, alebo iba voči súdnemu exekútorovi, prípadne nie je vylúčené, aby škodu uplatňoval súčasne u oboch subjektov. Najvyšší súd Slovenskej republiky konštatoval, že zodpovednosť súdneho exekútora za škodu podľa niekdajšieho ustanovenia Exekučného poriadku a zodpovednosť štátu za škodu podľa , ktorá bola spôsobená súdnym exekútorom pri výkone exekučnej činnosti, sa vzájomne nevylučujú. (Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 23. marca 2016, sp. zn. , R 74/2016). Preto vyvodil záver, že v konaniach začatých pred účinnosťou novely si môže poškodený zvoliť, či bude náhradu škody uplatňovať voči štátu podľa

osobitého predpisu alebo priamo voči súdnemu exekútorovi, kým v konaniach začatých po 1. apríli 2017 môže nárok na náhradu škody v prípade porušenia povinností exekútora v exekučnom konaní uplatňovať len vtedy, ak nepríde k uspokojeniu nároku z majetku poisťovateľa s ktorým má dotknutý exekútor uzavretú zmluvu o zodpovednosti za škodu, alebo exekútora, prípadne, ak súdny exekútor porušil svoju povinnosť vyplatiť oprávnenému vymožené peňažné prostriedky a tento nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora. Po zhodnotení skutkových vyjadrení strán sporu a predložených listinných dôkazov žalobu zamietol z dôvodu, že s účinnosťou od 1.4.2017 zaviedlo subsidiárnu zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú exekútorom, keď podľa neho štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom len vtedy, ak túto nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora. Považoval za nutné konštatovať, že pokiaľ žalobca doteraz neprikročil k uspokojeniu svojho nároku z majetku exekútora alebo jeho poisťovateľa (čo neurobil), je uplatnenie jeho nároku voči štátu predčasné a ako také nedôvodné, čo bolo dôvodom zamietnutia žaloby. Vo vzťahu k nevykonaniu dokazovania dôkazmi smerujúcimi k preukazovaniu predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu uzavrel, že vykonanie navrhnutých dôkazov považoval za nadbytočné z dôvodu konštatovanej predčasnosti podanej žaloby. O trovách konania rozhodol podľa v spojení s a tak, že priznal žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %, nakoľko mal vo veci plný úspech. Nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 % priznal aj intervenientovi na strane žalovaného vzhľadom na vyššie uvedenú argumentáciu.

4. Proti tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, dôvodiac odvolacími dôvodmi uvedenými v zákonných ustanoveniach , , , , a a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Uviedol, že napadnutý rozsudok je neodôvodnený, nepreskúmateľný, zjavne svojvoľný a arbitrárny, nakoľko hrubo nerešpektuje platnú právnu úpravu a rozhodovaciu prax Ústavného súdu SR a Najvyššieho súdu SR v otázke rozsahu a kvality odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Rovnako nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia v zmysle . Výrok I. považuje za nedostatočné odôvodnený s prihliadnutím na lakonickú právnu argumentáciu a taktiež nepresvedčivý s ohľadom na absenciu čo i len jedného odkazu na konštantnú rozhodovaciu prax vyšších súdov v skutkovo obdobných veciach. Poznamenal, že porušenie práva na spravodlivé súdne konanie, ktorému zodpovedá v Ústave SR právo zakotvené v SR, je identifikované nielen v rozhodnutiach všeobecných súdov, ale aj Ústavného súdu SR, a okrem iných dôvodov spočíva aj v nepreskúmateľnosti súdneho rozhodnutia. Nepreskúmateľné je podľa ustálenej súdnej praxe súdov Slovenskej republiky také rozhodnutie, ktoré nedáva jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo súd rozhodol spôsobom uvedeným vo výroku svojho rozhodnutia. Na podporu svojich tvrdení dal do pozornosti niekoľko nálezov Ústavného súdu SR, konkrétne sp. zn. zo dňa 4.5.2010, sp. zn. zo dňa 19.6.2008, sp. zn. zo dňa 15.6.2016, sp. zn. zo dňa 10.7.2013, sp. zn. zo dňa 30.10.2007, sp. zn. zo dňa 14.9.2006, sp. zn. zo dňa 3.10.2012, sp. zn. zo dňa 2.8.2007. Ďalej namietal, že by jeho žaloba bola predčasná a nedôvodná a posúdenie súdu prvej inštancie s argumentáciou o existencii Exekučného poriadku a subsidiarity zodpovednosti štátu považuje za nesprávne. Poukázal na to, že súd v podstate prebral argumentáciu žalovaného a intervenienta a preto je napadnuté rozhodnutie postavené na nesprávnej právnej argumentácii, nesprávnom výklade inštitútu náhrady škody zo strany štátu a poukazovaní na dôvodovú správu, ktorá nie je záväzná pre výklad právnych noriem, pričom sa opomína skutočnosť, že zmenená právna úprava v Exekučného poriadku bola urobená tak neodborne, nesprávne a nelogicky, že reálne nemá dopad na zmysel a účel , pričom nedošlo k reflektovaniu takejto nepodarenej zmeny v ostatných častiach , najmä jeho ustanovení o regresnej náhrade. Má za to, že ide o neprípustný spôsob, akým sa žalovaná snaží zbaviť zodpovednosti štátu za škodu. V súvislosti s vyššie uvedeným dal do pozornosti , najmä ustanovenia o regresnej náhrade, uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 27.8.2019. Rovnako poukázal na podľa žalobcu prelomový rozsudok Veľkého senátu Najvyššieho súdu SR sp. zn. zo dňa 24.10.2022. Akcentoval, že v právnom štáte je neprípustné, aby zbabraná zmena Exekučného poriadku v úplne zmenila zmysel a účel Preto podľa jeho názoru, musí súd v predmetnej veci uprednostniť výklad e ratione legis ustanovení pred doslovným gramatickým výkladom Exekučného poriadku. Obranu žalovaného považuje za nedôvodnú, pretože opomína skutočnosť, že exekútor nesprávnym úradným postupom spôsobil škodu žalobcovi, čo malo za následok obohatenie mal. B., keďže jemu boli poukázané finančné prostriedky. Neexistuje právna možnosť vymáhať spotrebované výživné, preto úvahu žalovanej o uplatnení nároku na vrátenie nespotrebovaného výživného považuje za iluzórnu

a akademickú. Uviedol, že zámerne poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR, z ktorej vyplýva návod, ako sa postaviť k výkladu právnych noriem pri riešenej problematike, pretože nemôže byť rukojemníkom štátu a babráckej právnej úpravy tak, že sa nebude môcť reálne domôcť nároku na náhradu škody. Zastáva názor, že štát nebude nijako poškodený pri správnom výklade, pretože následne štátu patrí právo regresnej náhrady voči exekútorovi a jeho poisťovateľovi. K obrane intervenienta, ktorým je exekútor uviedol, že je neopodstatnená, nelogická a aj hrubo zavádzajúca. Exekútor sa snaží zbaviť zodpovednosti za nesprávny úradný postup, čo je zrejmé z jeho vyjadrenia, pričom zámerne neuvádza to, že od oprávneného žiadal vrátiť vymožené plnenie, čo nedáva žiaden zmysel a logiku, ak by postupoval zákonne a správne, no aj napriek tomu exekútor tvrdí, že postupoval zákonne a správne, avšak z tohto hľadiska už nevysvetľuje to, že prečo žiadal od oprávneného vrátiť vymožené plnenie. Ďalej uviedol, že napriek tomu, že požiadal exekútora o odklad exekúcie, tak exekútor o tomto návrhu nerozhodol a bol niekoľko mesiacov nečinný, pričom v septembri 2019 vydal exekučné príkazy čím žalobcovi zexekvoval na bežnom účte a účte stavebného sporenia finančné prostriedky v celkovej sume 8542,45 Eur. Následne exekútor dňa 27.9.2019 poukázal sumu 8290 Eur v prospech oprávneného, čo vyplýva z odpovede exekútora zo dňa 23.6.2022 a tiež z výpovede A. E. C.. Po upozornení žalobcom, vydal exekútor dňa 1.10.2019 upovedomenie o odklade exekúcie sp. zn. XXXX XXX/XXXX zo dňa 1.10.2019. Poznamenal, že z doteraz uvedeného je zrejmé, že exekútor od podania žiadosti o odklad exekúcie v rámci podania zo dňa 9.11.2018 až do dňa 1.10.2019, kedy bolo vydané upovedomenie o odklade exekúcie, tak dlhodobo a sústavne, počas doby viac ako 10 mesiacov, závažným spôsobom porušoval povinnosti exekútora uvedené v § 29 ods. 1 – 3 Exekučného poriadku, keď svoju činnosť nevykonával čestne, zodpovedne, svedomito, s odbornou starostlivosťou a bez zbytočných prieťahov. Poukázal na výpoveď A. E. C., ktorá uviedla, že exekútor od nej žiadal vrátiť do depozitu sumu 8290 Eur, ktorú jej vyplatil v septembri 2019, avšak ona toto odmietla urobiť a uvedenú sumu nevrátila. Zdôraznil, že ako vyplýva z vyššie uvedeného a podanej žaloby, exekútor F. C. G. spôsobil žalobcovi celkovú škodu v sume 9789,08 Eur, a to v dôsledku nesprávneho úradného postupu, keď nevydal upovedomenie o odklade exekúcie napriek tomu, že žalobca takúto žiadosť podal, pričom takéto upovedomenie vydal až po upozornení žalobcu, avšak ešte predtým cez exekučné príkazy zexekvoval finančné prostriedky žalobcu na účtoch a oprávnenému bez zákonného dôvodu poukázal vymožený nárok v sume 8290 Eur, ktorý mu potom oprávnený nevrátil, aj keď ho exekútor o to požiadal. Záverom dodal, že súd prvej inštancie postupoval nesprávne a nevykonal navrhované dokazovanie. Žalobca trval na vykonaní dokazovania v zmysle toho, ako to navrhol v žalobe, a to aby súd vykonal dokazovanie oboznámením priložených listinných dôkazov, pripojením a oboznámením spisu vedeného u F. C. G., exekútora pod sp. zn. XXXX XXX/XXXX, súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Banská Bystrica pod sp. zn. , súdneho spisu vedeného na Okresnom súde Prešov pod sp. zn. , vyšetrovacieho spisu vedeného na Okresnom riaditeľstve PZ v Košiciach pod sp. zn. ČVS: ORP-2076/2- VYS-KE-2019. Nad rámec toho navrhoval, aby exekútor predložil jeho komunikáciu s A. E. C. ohľadom vrátenia sumy 8290 Eur, kde takáto komunikácia vyplýva z jej výpovede zo dňa 21.5.2020.

5. Intervenient vo vyjadrení k odvolaniu žalobcu uviedol, že žalobca sa v úvode svojho odvolania snaží rôznymi judikátmi zvrátiť rozhodnutie súdu, ktoré podľa názoru žalobcu bolo vydané v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu a je nepreskúmateľné. Podotkol, že žalobca pritom sám zvolil nesprávny postup, ignorujúc ustanovenia Exekučného poriadku. Celý tento spor je z dôvodu, že právny zástupca si nesprávne vysvetlil platné znenie Exekučného poriadku a teraz obhajuje svoj postup, založený na starom už neplatnom znení Exekučného poriadku. Napriek tomu, že novela Exekučného poriadku účinná od 1.4.2017 ustanovila v – Zodpovednosť za škodu – postup v prípade škody, ktorú spôsobí exekútor v súvislosti s výkonom činnosti, žalobca nedodržal zákonný postup a žaloval priamo Ministerstvo spravodlivosti SR po tom, čo sa obrátil na MS SR odvolávajúc sa na Z uvedeného dôvodu bola aj žaloba zamietnutá, pričom sa súd vôbec nezaoberal či vôbec vznikla zodpovednosť exekútora v danom exekučnom konaní. Argumentoval, že napriek tomu, že sa súd nezaoberal otázkou zavinenia škody exekútorom, žalobca v odvolaní odôvodňuje, zo svojho subjektívneho pohľadu, zavinenie exekútora a dôvod, prečo má byť odvolaniu vyhovené. Pokiaľ žalobca tvrdí, že exekútor žiadal vrátiť finančné prostriedky od oprávnenej, uvedené tvrdenie sa nezakladá na pravde. Uviedol, že žalobca podal dňa 2.6.2020 návrh na zastavenie exekúcie, v ktorom okrem iného žiadal vrátiť finančné prostriedky, ktoré presahujú vymožený dlh v súlade s rozsudkom KS Prešov, ktorý bol súdnemu exekútorovi doručený spolu s návrhom na zastavenie. V súlade so zákonom preto exekútor predložil návrh na vyjadrenie právnemu zástupcovi oprávnenej, čo žalobca v odvolaní označil ako žiadosť exekútora o vrátenie finančných prostriedkov. Oprávnená na to reagovala tak, že podala návrh na zastavenie exekúcie. V čase podania návrhu boli vymožené všetky podlžnosti ku dňu zastavenia

exekučného konania v súlade s poverením. Akcentoval, že pokiaľ žalobca tvrdí, že požiadal o odklad exekúcie, aj toto tvrdenie je z jeho strany účelové a príslušné ustanovenia Exekučného poriadku si upravuje vo svoj prospech. Poukázal na § 61h, ods. 1, písm. d) Exekučného poriadku, v ktorom sú ustanovené podmienky, ktoré musia byť pred podaním žiadosti o odklad exekúcie splnené. Zdôraznil, že žalobca do dnešného dňa nepodal vyhlásenie o tom, že bežné výživné bude naďalej prostredníctvom exekútora dobrovoľne platiť. Naopak, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie, ktoré prevzal dňa 26.10.2018, podal návrh na zastavenie exekúcie dňa 12.11.2018, v ktorom žiadal súd o povolenie odkladu exekúcie. Jeho požiadavku súd zamietol s tým, že žiadosť s odkladom exekúcie musí adresovať exekútorovi. Poznamenal, že už v tomto podaní žaloba uviedol, že ak nebudú splnené jeho podmienky, tak bude nútený podať žalobu na MS SR o náhradu spôsobenej škody. Uviedol, že žalobca podal návrh na odklad exekúcie dňa 30.9.2019 z dôvodu, že bez svojej viny sa ocitol prechodne v takom stave, že by neodkladná exekúcia mohla mať pre neho alebo jeho príslušníkov rodiny zvlášť nepriaznivé následky. Svoj návrh oprel o § 61h ods. 1, písm. d) Exekučného poriadku, pričom ako už exekútor spomenul vyššie, žalobca nepodal vyhlásenie o dobrovoľnom platení bežného výživného. Uviedol, že žalobca takého vyhlásenie ani nemal záujem podať, nakoľko nesúhlasil s vymáhanou výškou výživného, vymáhaného v súlade s vydaným poverením vo výške 500 Eur/mesiac a žiadal o odklad exekúcie na dobu 8 mesiacov poukazujúc na okolnosť, že beží konanie o zníženie výživného. Na tvrdenie žalobcu ohľadne nerešpektovania jeho návrhu, o ktorom exekútor rozhodoval 10 mesiacov, exekútor zdôraznil, že žalobca začal počítať uvedenú lehotu odo dňa, kedy podal návrh na zastavenie exekúcie až do doby pokiaľ po právoplatnom rozhodnutí súdu o jeho návrhu nepodal žiadosť o odklad priamo súdnemu exekútorovi. Záverom opätovne zdôraznil, že práve žalobca prostredníctvom nesprávneho postupu jeho právneho zástupcu dospel k negatívnemu rozhodnutiu v podanej žalobe. Dodal, že má za to, že odvolanie je v celom rozsahu neodôvodnené a žiada odvolací súd, aby ho v celom rozsahu zamietol.

6. Žalobca v odvolacej replike uviedol, že intervenient vo vyjadrení k odvolaniu vedome uvádza nepravdivé tvrdenia a iba účelovú obranu, ktorou obraňuje to, že v úradnom postupe nijako nepochybil. Dokonca zašiel tak ďaleko, že vedome klame a obviňuje právneho zástupcu žalobcu, že robil nesprávne úkony. Takého vyjadrenie podľa jeho názoru, ani nemá logiku, pretože je zrejmé, že na strane žalobcu došlo ku škode, avšak podľa žalovaného a intervenienta za túto škodu nikto nezodpovedá, pretože nikto nepochybil. Namietal, že ak by nikto nepochybil, tak by nemohla vzniknúť škoda a či za takúto škodu má zodpovedať sám žalobca, ak došlo v exekučnom konaní k vymoženiu oveľa vyššej sumy z dôvodu, že exekútor vymohol nárok skôr, ako došlo k právoplatnému rozhodnutiu o znížení výživného. Citoval vyjadrenie intervenienta o nepravdivých tvrdeniach žalobcu založených na tom, že exekútor žiadal vrátiť vymožené finančné prostriedky od oprávnenej, k čomu žalobca uviedol, že intervenient vedome klame o tom, že nežiadal vrátiť vymožené plnenie, čo je možné preukázať odpoveďou exekútora zo dňa 23.10.2019, v ktorej je uvedené, že oprávnený a jeho právny zástupca boli vyzvaní na vrátenie finančných prostriedkov zaslaných na ich účet, ktoré majú vrátiť do depozitu z dôvodu odkladu exekúcie. Týmto žalobca preukázal, že intervenient žiadal od oprávneného vrátiť vymožené plnenie z dôvodu odkladu exekúcie. Ďalej citoval vyjadrenie intervenienta založené na nepravdivom tvrdení žalobcu ohľadne žiadosti o odklad exekúcie s poznámkou, že žalobca nepozná príslušné ustanovenie Exekučného poriadku alebo si ho opravuje vo svoj prospech a rovnako, že podal návrh na zastavenie exekúcie, pričom jeho žiadosť súd zamietol s tým, že žiadosť o odklad exekúcie musí adresovať exekútorovi. K tomu žalobca uviedol, že tieto tvrdenia sú založené na nepravde, pletení a zamieňaní návrhov na zastavenie exekúcie so žiadosťou o odklad exekúcie a že návrh na zastavenie exekúcie mu nebol doručený skôr ako v roku 2020, čo je klamstvo. Ďalej namietal, že preukázal všetky predpoklady nároku na náhradu škody voči štátu v zmysle , ktorý výlučne dopadá na problematiku riešenú v tomto konaní. Uviedol, že intervenient poukazuje na to, že žalobca nesplnil podmienky pre odklad exekúcie podľa Exekučného poriadku, pretože pred podaním žiadosti o odklad neurobil vyhlásenie, že bežné výživné bude naďalej platiť prostredníctvom exekútora dobrovoľne. Žalobca na to reagoval uvedením, že podal žiadosť o odklad exekúcie v zmysle Exekučného poriadku, pričom poznamenal, že v Exekučného poriadku sa nenachádza podmienka, ktorú deklaruje intervenient, a to vyhlásenie, že bežné výživné bude naďalej platiť prostredníctvom exekútora dobrovoľne. Do pozornosti dal aj Exekučného poriadku a s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia uviedol, že právna úprava dokazuje, že intervenient zámerne klame a zavádza alebo nepozná právnu úpravu a poplietol si s Exekučného poriadku. V súvislosti s tým podotkol, že ak žalobca podal žiadosť o odklad exekúcie v zmysle Exekučného poriadku, potom nemusel splniť podmienku o podaní vyhlásenia, pretože táto podmienka je iba pri písm.

e) Exekučného poriadku. Považuje preto za nepochybné, že ide o nesprávny úradný postup exekútora, ktorý nevydal upovedomenie o odklade exekúcie napriek tomu, že žalobca takúto žiadosť podal dňa 9.11.2018, pričom takéto upovedomenie vydal až po upozornení žalobcu zo dňa 30.9.2019, a to až dňa 1.10.2019, avšak ešte predtým v septembri 2019 cez exekučné príkazy zexekvoval finančné prostriedky žalobcu na účtoch a oprávnenému bez zákonného dôvodu poukázal vymožený nárok v sume 8290 Eur, ktorý mu potom oprávnený nevrátil, aj keď ho exekútor o to požiadal. Uzavrel, že včasné nevydanie upovedomenia o odklade exekúcie spôsobilo žalobcovi škodu tým, že došlo k zexekvovaniu finančných prostriedkov a ich poukázaniu na účet oprávneného, čo počas odkladu exekúcie nie je možné.

7. Intervenient v odvolacej replike uviedol, že v celom doterajšom žalobcovom vyjadrení chýba vyjadrenie k základnej otázke spočívajúcej v zamietnutí žaloby z dôvodu nedodržania § 31 Exekučného poriadku. Žalobca vo svojom vyjadrení opakovane zotrváva na svojich vyjadreniach v čom exekútor pochybil a prečo spôsobil žalobcovi škodu, pričom sa vyhýba základnému problému celého sporu a tým je skutočnosť, že žalobca svoje konanie oprel o všeobecný predpis a absolútne odignoroval lex specialis – v platnom znení – Exekučný poriadok. Zdôraznil, že v tomto konaní sa žalobca domáha náhrady škody podľa , ktorú si uplatnil priamo na Ministerstve spravodlivosti SR, aj napriek tomu, že novela Exekučného poriadku – zákon č. 2/217 Z. z. s účinnosťou od 1.4.2017 stanovil, že Ministerstvo spravodlivosti je až štvrté v poradí na uspokojenie škody. Do dnešného dňa žalobca nepostupoval podľa v platnom znení – aj napriek tomu, že v exekučnom konaní sa najskôr použije lex specialis a až následne všeobecný právny predpis, ak to lex specialis umožňuje a v rozsahu, v akom to umožňuje. Akcentoval, že žalobca postupoval a postupuje vyslovene podľa všeobecného predpisu – bez aplikácie lex specialis, a teraz, keď mu súd z uvedeného dôvodu zamietol žalobu, sa všemožnými spôsobmi snaží obhájiť svoj postup a dokázať, že exekútor mu spôsobil škodu, pričom absolútne ignoruje dôvod, prečo mu súd zamietol žalobu. Napriek tomu, že súd sa absolútne nezaoberal otázkou subjektívneho názoru žalobcu, že mu bola spôsobená škoda, ale procesným postupom žalobcu, ktorý nerešpektoval Exekučný poriadok, žalobca opakovane vo svojich vyjadreniach poukazuje na chyby v exekučnom konaní, pričom sa neopiera o Exekučný poriadok, ale o všeobecný právny predpis. Príkladom jeho konania je opakované zdôrazňovanie porušenia Exekučného poriadku zo strany exekútora, pričom do dnešného dňa žalobca nepredložil žiadny dôkaz o splnení podmienok uvedených v citovanom ustanovení, teda nepreukázal, že podal vyhlásenie o tom, že bežné výživné bude naďalej plniť prostredníctvom exekútora dobrovoľne. Na predloženie takéhoto dôkazu bol vyzvaný opakovane. Dodal, že až uvedené vyhlásenie zakladá odklad výkonu exekúcie z dôvodu dobrovoľného plnenia, čo žalobca ignoruje a opakovane tvrdí, že exekútor nerešpektoval jeho nárok na odklad exekúcie. Z celého vyjadrenia žalobcu a jeho pohľadu na vec vyplýva, že exekútor urobil chybu, klame, nerešpektoval, skrátka len exekútor pochybil a zo strany žalobcu nedošlo k žiadnemu pochybeniu a postupoval v súlade so zákonom. Poznamenal, že z rozhodnutia súdu, ktorým bola žaloba zamietnutá a voči ktorému podal žalobca odvolanie jasne vyplýva, že zákon nerešpektoval žalobca, keď nepostupoval podľa Exekučného poriadku, ale postupoval podľa všeobecného právneho predpisu a tento svoj omyl si nevie alebo nechce uznať. Odvolanie žalobcu považuje za nedôvodné a navrhol, aby odvolací súd odvolanie žalobcu zamietol v celom rozsahu a napadnutý rozsudok potvrdil.

8. Ďalšie vyjadrenia podané neboli.

9. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd ( , ďalej len ) prejednal odvolanie žalobcu ako podané včas, oprávnenou osobou, proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, bez nariadenia odvolacieho pojednávania v zmysle ustanovenia a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia a a z hľadísk uplatnených odvolacích dôvodov podľa , , , , a a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

10. Podľa , odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

11. Rozsudok je vecne správny, preto ho odvolací súd v zmysle ustanovenia potvrdil. Rozsudok bol verejne vyhlásený na Krajskom súde v Košiciach dňa 17.4.2026 o 10:25 hod. v pojednávacej miestnosti Krajského súdu v Košiciach, II. poschodie, č. dv. 207/II, trakt D., pričom miesto

a čas verejného vyhlásenia rozhodnutia boli zverejnené dňa 10.4.2026 na úradnej tabuli Krajského súdu v Košiciach v zmysle ustanovenia , , a a contrario.

12. Žalobca namietal odvolací dôvod podľa ustanovenia , t. j. že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, , t. j. že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, , t. j., že súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, , t. j. že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, , t. j. že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo , t. j. že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

13. Odvolací dôvod podľa je naplnený vtedy, ak súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Tento odvolací dôvod je potrebné vykladať eurokonformne s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva, ktorá predpokladá, že v tomto prípade ide o porušenie procesných práv. Ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít a ak takejto ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.

14. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd uvádza, že inou vadou sa rozumie také porušenie procesných predpisov, ktoré mohlo mať vplyv na výrok napadnutého rozhodnutia. Ide predovšetkým o porušenie procesných práv účastníka, ktoré nemožno podradiť pod , , , ale ich dôsledok sa mohol (nemusel) prejaviť vo výsledku konania formulovanom vo výroku súdneho rozhodnutia vo veci samej.

15. K odvolaciemu dôvodu podľa je potrebné uviesť, že súd nie je povinný vykonať všetky navrhnuté dôkazy stranami sporu. Najmä nevykoná dôkazy na preukázanie skutočností, ktoré z hľadiska hmotného práva nie sú významné a dôkazy nadbytočné, t.j. ku skutkovým okolnostiam, ktoré už boli preukázané iným spôsobom alebo sú založené na zhodnom tvrdení strán. Neúplné zistenie skutkového stavu je však odvolacím dôvodom len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvej inštancie nevykonal stranou navrhnutý dôkaz, spôsobilý preukázať právne významnú skutočnosť, avšak iba samotná okolnosť, že nevykonal dôkazy stranami navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že strana, ktorá v odvolaní uplatní tento odvolací dôvod, súčasne označí dôkaz, ktorý, hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uvedie právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvej inštancie nezisťoval, najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvej inštancie.

16. Odvolací dôvod podľa týkajúci sa skutkových vád rozhodnutia (nesprávnych skutkových zistení), je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o také skutkové zistenia, na základe ktorých súd vec posúdil po právnej stránke a ktoré nemajú v podstatnej časti oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenia nezodpovedajú vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s , a to vzhľadom na to, že súd vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú aj také skutkové zistenia, ktoré sú založené na chybnom hodnotení dôkazov. Typovo ide o situáciu, kde je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo ktoré vyšli najavo inak z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , a .

17. Ustanovenie je novým doplneným ustanovením v dôsledku nových inštitútov - prostriedky procesného útoku a procesnej obrany ( a nasl. ). Podľa

prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak sa týkajú procesných podmienok, vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, alebo ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

18. K odvolaciemu dôvodu podľa odvolací súd vo všeobecnosti uvádza, že právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav, to znamená vyvodzuje zo skutkového zistenia, aké práva a povinnosti majú strany sporu podľa príslušného právneho predpisu. Právne posúdenie veci je všeobecne nesprávne, ak sa súd dopustil omylu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav (skutkové zistenie), t.j. ak posúdil vec podľa právnej normy, ktorá na zistený skutkový stav nedopadá, alebo správne určenú právnu normu nesprávne vyložil, prípadne ju na daný skutkový stav nesprávne aplikoval a vyvodil nezodpovedajúce závery o právach a povinnostiach strán.

19. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok a predchádzajúci procesný postup súdu prvej inštancie v konaní v intenciách uplatnených odvolacích dôvodov a odvolaním vymedzeného zamerania odvolacieho prieskumu a dospel k záveru, že žalobcom uplatnené odvolacie dôvody nie sú v posudzovanom spore naplnené.

20. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno vytknúť nedostatočné zistenie skutkového stavu, ani že by vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov sporových strán nevyplynuli a ani nevyšli za konania najavo, že by opomenul niektoré rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo že by v jeho hodnotení dôkazov bol logický rozpor, prípadne, že by výsledok jeho hodnotenia dôkazov nezodpovedal tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z , a alebo že by na zistený skutkový stav aplikoval nesprávne zákonné ustanovenia alebo použité zákonné ustanovenia nesprávne vyložil. Rozsudok nie je ani nepreskúmateľný a nebola zistená ani iná vada, ktorá by mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Súd prvej inštancie v rámci vykonaného dokazovania sa zaoberal všetkými už uvedenými námietkam v písomných dôvodoch odvolania žalobcov.

21. Podľa názoru odvolacieho súdu vykonanie ďalších dôkazov súdom prvej inštancie nebolo potrebné, nakoľko dokazovanie vykonal v rozsahu dostatočnom pre úplné zistenie skutkového stavu. Vykonané dôkazy vyhodnotil podľa svojej úvahy v súlade s ust. , , teda každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliadol na všetko, čo vyšlo počas konania najavo. Z týchto dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a zo zisteného skutkového stavu vyvodil aj správny právny záver, pričom rozsudok aj náležite odôvodnil, preto odvolací súd jeho rozsudok, vo vzťahu k žalobcovi ako vecne správny podľa potvrdil.

22. Správne, presvedčivé a zákonu zodpovedajúce sú aj dôvody rozsudku, s ktorými sa odvolací súd stotožňuje a na tieto odkazuje. Ani počas odvolacieho konania nevyšli najavo také skutočnosti, ktoré by odôvodňovali iné rozhodnutie vo veci. Ani odvolacie námietky žalobcu nemali vplyv na vecnú správnosť rozsudku a nie sú spôsobilé privodiť zmenu napadnutého rozsudku.

23. Žalobca svojimi odvolacími námietkami, v intenciách uplatneného odvolacieho dôvodu podľa nastolil predmetom odvolacieho prieskumu správnosť procesného postupu súdu prvej inštancie z hľadiska rešpektovania jeho práva na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Žalobca v odôvodnení napadnutého rozsudku konkrétne postrádal adekvátnu reakciu na nim prezentované argumenty a vývody aplikačnej praxe, podporujúce záver o existencii nároku na peňažné zadosťučinenie.

24. Predmetom odvolacieho prieskumu je rozsudok súdu prvej inštancie, ktorým zamietol žalobu žalobcu domáhajúceho sa náhrady škody podľa , ktorá mu vznikla v súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdneho exekútora pri vymáhaní pohľadávky v exekúcii vedenej pod sp. zn. .

25. Odvolateľ namietal, že súd prvej inštancie nesprávne postupoval, ak na vec aplikoval § 31 ods. 4 Exekučného poriadku a rovnako neuznáva subsidiárnu zodpovednosť štátu na náhradu škody. Odvolateľ

vo vzťahu k zmenenej právnej úprave vyslovil, že bola urobená neodborne, nesprávne a nelogicky a žalovaná sa neprípustným spôsobom snaží zbaviť zodpovednosti za škodu. Námietka odvolateľa založená na tvrdení, že nárok na náhradu škody sa má uplatniť voči štátu a že v prípade úhrady škody zo strany štátu dôjde následne k regresnému vysporiadaniu medzi štátom a exekútorom alebo jeho poisťovňou, je podľa odvolacieho súdu nedôvodná.

26. K tejto námietke odvolací súd uvádza, že do účinnosti bola otázka zodpovednosti exekútora v exekučnom konaní v súdnej praxi riešená odlišne a poukazuje na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. (publikované v Zbierke rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky pod č. 21/2016) riešiace otázku vzťahu zodpovednosti štátu za škodu a zodpovednosti exekútora za škodu, právna veta ktorého znie: „Za škodu spôsobenú exekútorom pri výkone exekučnej činnosti vykonávanej z poverenia súdu podľa osobitného predpisu (činnosti uvedené v ust. až o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti) zodpovedá vedľa štátu (s následným právom regresu) rovnako sám exekútor, a to za podmienok uvedených v uvedeného zákona. Závisí výlučne na rozhodnutí poškodeného, či bude náhradu škody požadovať podľa o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov alebo či predmetný nárok bude uplatňovať priamo od exekútora podľa o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov.“.

27. V zmysle vyššie uvedenej starej právnej úpravy bolo zrejmé, že poškodený disponoval výlučným rozhodnutím, či uplatní náhradu škody podľa alebo či predmetný nárok uplatňoval priamo od exekútora podľa Exekučného poriadku (NS SR ).

28. Uvedený výklad (že poškodený má nárok na náhradu škody voči štátu aj voči súdnemu exekútorovi, pričom táto zodpovednosť je spoločná a nerozdielna, kedy poškodený sa môže rozhodnúť, či uplatní škodu iba voči štátu alebo iba voči súdnemu exekútorovi, prípadne nie je vylúčené, aby škodu uplatňoval súčasne u oboch subjektoch), však možno uplatniť iba v exekučných konaniach začatých do 31. marca 2017, nakoľko s účinnosťou od 1. apríla 2017 je zodpovednosť za škodu súdneho exekútora upravená v ust. § 31 Ex. poriadku, kde konštrukcia zodpovednosti za škodu je odlišná od úpravy obsiahnutej v Ex. poriadku v znení účinnom do 31. marca 2017. Nová právna úprava jednoznačne priorizuje uplatňovanie nárokov voči súdnemu exekútorovi pri zodpovednosti za škodu podľa všeobecných predpisov súkromného práva, t.j. podľa , preto v konaniach začatých po 1. apríli 2017 bude možné nárok na náhradu škody pri porušení povinnosti exekútora v exekučnom konaní bude možné uplatňovať priamo voči súdnemu exekútorovi len vtedy, ak nepríde k uspokojeniu nároku z majetku poisťovateľa, s ktorým má uzatvorenú zmluvu o zodpovednosti za škodu alebo ak súdny exekútor porušil svoju povinnosť vyplatiť oprávnenému vymožené peňažné prostriedky a tieto nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora.

29. Ustanovenie § 31 účinné od 1.4.2017 upravilo podmienky pre uplatnenie zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú súdnym exekútorom. Zo znenia ustanovenia vyplýva, že zodpovednosť štátu je daná až vtedy, keď poškodený subjekt spoľahlivo preukáže, že jeho nárok nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora. Ako to vyplýva z dôvodovej správy, nová právna úprava stanovila pravidlá pre uplatnenie nároku poškodeného na náhradu škody. Náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor a ktorú má podľa poistnej zmluvy platiť poisťovateľ, uhrádza poisťovateľ (čo znamená, že poisťovňa, s ktorou má súdny exekútor uzatvorenú poistnú zmluvu o poistení zodpovednosti za škodu podľa § 12 ods. 2 Exekučného poriadku) priamo poškodenému, pričom poškodený si môže uplatniť právo na náhradu škody priamo od tohto poisťovateľa a štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom len vtedy, ak túto nebolo možné uspokojiť.

30. Podľa § 31 ods. 1 o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov (ďalej len Exekučný poriadok), exekútor zodpovedá za škodu, ktorú spôsobí v súvislosti s výkonom činnosti podľa tohto zákona. Na zodpovednosť exekútora sa vzťahujú ustanovenia . Exekútor zodpovedá aj za škodu, ktorú v súvislosti s výkonom činnosti podľa tohto zákona spôsobí jeho zamestnanec; zodpovednosť zamestnanca podľa osobitných predpisov tým nie je dotknutá.

31. Podľa § 31 ods. 2 Exekučného poriadku, exekútor sa zbaví zodpovednosti, ak preukáže, že postupoval s odbornou starostlivosťou.

32. Podľa § 31 ods. 3 Exekučného poriadku, náhradu škody, za ktorej vznik zodpovedá exekútor podľa tohto zákona a ktorú má podľa poistnej zmluvy platiť poisťovateľ, uhrádza poisťovateľ priamo poškodenému. Poškodený má právo uplatniť nárok na náhradu tejto škody priamo od poisťovateľa; na tento účel mu komora na jeho žiadosť poskytne potrebné údaje.

33. Podľa § 31 ods. 3 Exekučného poriadku, štát zodpovedá za škodu spôsobenú exekútorom, len ak ju nebolo možné uspokojiť z majetku poisťovateľa alebo exekútora; to platí rovnako v prípade, ak súd uložil povinnosť podľa § 29 ods. 13.

34. Odvolací súd po preštudovaní obsahu spisu zistil, že žalobca podal žalobu na súd dňa 2.3.2023, čo znamená, že ide o konanie začaté po 1.4.2017 a teda na preskúmavaný prípad sa vzťahuje nová právna úprava. Odvolateľ sa pri podaní žaloby nesprávne domnieval, že v zmysle si má nárok na náhradu škody uplatniť voči štátu a ak štát uhradí škodu, tak následne v rámci regresnej náhrady si má štát náhradu vysporiadať priamo s exekútorom alebo jeho poisťovateľom. Odvolací súd zistil, že žalobca nesplnil zákonom stanovenú podmienku, pre úspešné domáhanie sa nároku na náhradu škody voči štátu, podľa ktorej poškodený najprv musí pristúpiť k uspokojeniu predmetného nároku z majetku exekútora alebo jeho poisťovateľa a až v prípade, že ju nie je možné týmto spôsobom uspokojiť, tak dôjde k uspokojeniu zo strany štátu. Na základe uvedeného odvolací súd konštatuje, že žalobca predčasne uplatnil nárok na náhradu škody proti štátu, za ktorú koná Ministerstvo spravodlivosti SR a teda súd prvej inštancie postupoval správne, keď pri posudzovaní nároku na náhradu škody vychádzal z ust. Exekučného poriadku. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď po zistení predčasnosti podanej žaloby, nepristúpil k vykonaniu dokazovania k preukázaniu predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu.

35. V ďalšom sa odvolací súd zaoberal námietkou žalobcu o nedostatkoch odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, o jeho nepreskúmateľnosti, svojvoľnosti, či arbitrárnosti, vzhľadom na nim uplatnený odvolací dôvod podľa .

36. Je pravdou, že odôvodňovanie súdnych rozhodnutí je súčasťou práva na spravodlivý súdny proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a článku 46 ods. 1 SR, avšak len v situácii, keď z odôvodnenia rozhodnutia nemožno zistiť dôvody, pre ktoré nebolo vyhovené uplatnenému nároku, či obrannej argumentácii nemožno vylúčiť, že rozhodnutie, z ktorého nie je možné aspoň v základných rysoch zistiť, akými úvahami sa súd pri formulovaní výroku spravoval, treba považovať za nepreskúmateľné. Výnimočne, keď písomné vyhotovenie rozhodnutia neobsahuje zásadné vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu, môže ísť o skutočnosť, ktorá zakladá prípustnosť dovolania podľa “, ktoré stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod R 2/2016.22. V praxi ide o prípady, keď rozhodnutie súdu neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém, prípadne ak došlo k vade tak zásadnej, že mala za následok justičný omyl. Odvolací súd poukazuje na to, že aj Európsky súd pre ľudské práva pripomína, že súd v rozsudku nemusí reagovať na každý argument prednesený v súdnom konaní, vyžaduje sa, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledku súdneho rozhodnutia (či jeho časti) považovaný za významný (napr. rozsudok vo veci Ruiz Torija c. Španielsko a Hiro Balani/Španielsko, obidva z 9.decembra 1994, Annuaire, séria A č. 303 A a č. 303 B), čo dopadá v plnej miere tiež na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. , III. ÚS ), k naplneniu čoho v posudzovanej veci aj došlo.

37. K tejto odvolacej námietke žalobcu, ktorú vyšpecifikoval tak, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia a považuje ho za nepreskúmateľný, odvolací súd udáva, že žalobca neopodstatnene v odôvodnení napadnutého rozsudku postrádal vysvetlenie, ako súd posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.

Súd prvej inštancie totiž podľa zistenia odvolacieho súdu v rozsiahlom odôvodnení napadnutého rozsudku uviedol, čoho sa žalobca domáhal i aké bolo procesné stanovisko žalovaného k žalobe. Z tvrdení a argumentácie sporových strán náležite vyselektoval podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty a vo vzťahu k rozhodujúcim sporným skutočnostiam podrobne ozrejmil, aké zistenia vyplynuli z toho - ktorého z vykonaných dôkazov. Zistené skutočnosti súd následne zrozumiteľne a v súlade so zásadami formálnej logiky premietol do rozhodujúcich skutkových záverov a z nich právnymi úvahami zdôvodnil výber právnych noriem, ktoré aplikoval, a tiež aj konkrétne následky, ktoré z nich za daného skutkového stavu vyvodil. Rovnako uviedol, prečo nevykonal dokazovanie dôkazmi smerujúcimi k preukazovaniu predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu. Podľa posúdenia odvolacieho súdu nemožno odôvodnenie napadnutého rozsudku v žiadnom prípade považovať ani za arbitrárne ani za úplne odchylné od veci samej a ani za extrémne nelogické, a preto odvolaciu námietku žalobcu smerujúcu proti odôvodneniu napadnutého rozsudku, odvolací súd posúdil len ako nespokojnosť odvolateľa so závermi prezentovanými v odôvodnení, ktorá nezakladá nesprávnosť postupu súdu, ktorým sa odníma strane sporu možnosť uskutočňovať jej procesné práva, a teda dôvodnosť odvolacieho dôvodu podľa .

38. O nároku na náhradu trov konania bolo rozhodnuté podľa v spojení s a tak, že súd žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania, nakoľko v odvolacom konaní bol plne úspešný, ale v konaní mu žiadne preukázateľné trovy nevznikli. Naopak, intervenientovi na strane žalovaného priznal súd nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Z uvedených dôvodov súd o náhrade trov konania rozhodol tak ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

39. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3 : 0 ( posledná veta ).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa ( ).

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces ( ).

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne ( ).

Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa až n) ( ).

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (, ).

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné ( ).

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. (2) Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (, ).

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) ( ).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom ( ).

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa ( ).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania ( ).

Dovolateľ má právo v dovolacom konaní zvoliť si advokáta alebo sa môže obrátiť na Centrum právnej pomoci ( ).