Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

31S/7/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Brniakovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Jančárovej a Mgr. Silvie Tisovej, v právnej veci žalobcu: NeoTec Martin, s.r.o., so sídlom Brezová 13, 036 01 Martin, IČO: 31 595 375, právne zastúpeného Hronček & Partners, s. r. o., so sídlom Kálov 1, 010 01 Žilina, IČO: 47 248 327 proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42 499 500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného Číslo: 102455195/2019 zo dňa 29.10.2019, takto

rozhodol:

Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .

Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .

odôvodnenie:

1. Daňový úrad Žilina, pobočka Námestovo (ďalej ako správny orgán prvého stupňa alebo správca dane) rozhodnutím Číslo: 101336763/2019 zo dňa 03.06.2019 žalobcovi podľa v znení neskorších predpisov (ďalej ako daňový poriadok) vyrubil rozdiel dane v sume 2.050,20 Eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2016. Zároveň skonštatoval daň vyrubenú dodatočným daňovým priznaním doručeným dňa 16.11.2016 v sume 37.961,35 Eur a daň zistenú správcom dane vo vyrubovacom konaní v sume 40.011,55 Eur. Podľa odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vykonal správca dane u žalobcu daňovú kontrolu, o výsledkoch ktorej vyhotovil Protokol č. 100344791/2019 zo dňa 31.01.2019, ktorý spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam v tomto protokole bol dňa 27.02.2019 doručený daňovému subjektu. Daňový subjekt podal za kontrolované zdaňovacie obdobie dodatočné daňové priznanie, pričom kontrolou dokladov boli zistené porušenia o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej ako zákon o DPH). Daňovou kontrolou bolo zistené, že spoločnosť NeoTec Martin, s.r.o. si uplatnila odpočítanie z faktúry od spoločnosti TK WLP s.r.o., Kutuzovova 3828, 085 01 Bardejov, IČO: 36 509 604 (ďalej len TK WLP s.r.o.), a to z faktúry č. FV160010, s dátumom dodania 30.06.2016, s dátumom uplatnenia 30.06.2016, základ dane v eurách 10.251,00 Eur, DPH v eurách 2.050,20 Eur a celková suma v eurách 12.301,20 Eur. V súlade so zásadami daňového konania správca dane vykonal viacero úkonov k preukázaniu dodania služieb dodávateľom TK WLP s.r.o. pre žalobcu. Podľa vyjadrenia kontrolovaného daňového subjektu NeoTec Martin, s.r.o., ktorý bol objednávateľ odvysielaných reklamných spotov a podľa vyjadrenia preverovaného daňového subjektu TK WLP s.r.o., ktorý bol len sprostredkovateľ reklamných služieb, sa jednalo o odvysielanie reklamných spotov podnikateľskej činnosti žalobcu na LED obrazovkách zrealizovaných subdodávateľom TREZ Slovakia s.r.o., Kysucká 162, Košice - mestská časť Západ, IČO: 36 696 838 (ďalej len TREZ Slovakia s.r.o.). Z dostupných databáz správca dane zistil skutočnosti, ktoré identifikoval vo svojom rozhodnutí, a to konkrétne vo vzťahu k daňovému subjektu TREZ s.r.o., kde konateľom bol pán A., zistil, že táto spoločnosť nepodala daňové priznanie k dani z príjmov právnickej

osoby za rok 2016. Od 12.04.2016 sa stala právnym nástupcom tejto spoločnosti firma NEDOS s.r.o., o sídlom v Rožňave, ktorá bola dňa 01.06.2016 vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu Košice I. Ani táto spoločnosť nepodávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby, a to od roku 2015. Právnym nástupcom spoločnosti NEDOS s.r.o. sa od 01.06.2016 stala spoločnosť Tasmania s.r.o., so sídlom v Trenčíne, ktorá bola od 17.05.2016 zrušená z dôvodu ex offo výmazu z obchodného registra. Ani táto spoločnosť nepodávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby, a to od roku 2014. U daňového subjektu TREZ Slovakia s.r.o., kde konateľom bol od 12.05.2017 pán A. Q., bolo zistené, že táto spoločnosť podala posledné daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2015. Jej právnym nástupcom sa stala spoločnosť UFO PO s.r.o., so sídlom Košice, IČO: 36 685 526, ktorá bola dňa 20.06.2017 vymazaná z Obchodného registra Okresného súdu Košice I. Ani táto spoločnosť nepodávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby, a to od roku 2014. Jej právnym nástupcom sa odo dňa 20.06.2017 stala spoločnosť Samoa s.r.o., so sídlom v Trenčíne, IČO: 46 809 023, ktorá bola od 25.05.2017 zrušená z dôvodu ex offo výmazu z obchodného registra. Ani táto spoločnosť nepodávala daňové priznania k dani z príjmov právnickej osoby, a to od roku 2014. Nahliadnutím do Zápisníc o miestnom zisťovaní č. 100565459/2017 zo dňa 04.04.2017 z preverovania dodávateľsko-odberateľských vzťahov v zdaňovacích obdobiach 09/2016 až 11/2016, ktoré sa nachádzajú v zložke zaniknutého daňového subjektu TREZ Slovakia s.r.o., bolo správcom dane zistené, že pán A. Q. (konateľ spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o. od 12.05.2017) uviedol pri tomto miestnom zisťovaní, že jeho spoločnosť sa zlúčila so spoločnosťou UFO PO s.r.o. a predložil protokol o odovzdaní dokladov a účtovníctva zaniknutej spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o. pánovi V. Q.. Zároveň pán A. Q. pri miestnom zisťovaní uviedol, že jeho spoločnosť sa zaoberala reklamnou činnosťou na LED obrazovkách, ktoré mala spoločnosť v prenájme v počte 42 obrazoviek po celom Slovensku od dvoch spoločností: CREO ART s.r.o. a GLOBAL SPACE PROMOTION s.r.o. a že klienti TREZ Slovakia s.r.o. sú uvedení v kontrolnom výkaze. Podľa vyjadrenia pána A. Q. spoty, ktoré boli následne nasadzované na LED obrazovky, dával vyhotovovať alebo klient mal už vyhotovený spot. Výrobu spotov vykonával grafik pán J. z V. a nasadzovanie spotov vykonávala spoločnosť BELL+servis, s.r.o. Správca dane vykonal úkony vrátane súčinnosti dožiadaného Daňového úradu Košice na zabezpečenie svedeckej výpovede svedka pána A. Q., avšak bezvýsledne. Tak isto správca dane vykonal úkony na zabezpečenie preverenia účtovníctva zaniknutej spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o. a za tým účelom vyzval pána H. E., bývalého konateľa a spoločníka spoločnosti Samoa s.r.o., ktorá bola právnym nástupcom spoločnosti UFO PO s.r.o., a tá bola zasa právnym nástupcom spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o., o poskytnutie informácií, či pri zlúčení spoločnosti Samoa s.r.o. so spoločnosťou UFO PO s.r.o. mu bolo odovzdané účtovníctvo tejto spoločnosti za predchádzajúce účtovné obdobia vrátane účtovníctva zaniknutej spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o. Uvedené úkony správcu dane neboli úspešné. Správca dane uviedol, že ak nie je možné preveriť účtovníctvo daňového subjektu (dodávateľa uvedeného na faktúre), nie je možné faktúry považovať za vierohodné a preukazujúce skutočnosť, pretože nie je možné zistiť, či daňový subjekt vôbec takýto doklad vo svojom účtovníctve zaúčtovaný má a či má odvedenú daň. V prípade, keď správca dane zistil, že nie je možné overiť tvrdenie kontrolovaného daňového subjektu, preukazuje správca dane skutočnosti vyvracajúce vierohodnosť, preukázateľnosť a správnosť ako aj úplnosť predložených dokladov - vystavených faktúr. Nebola preukázaná reálna existencia a dodanie dodávateľom TREZ Slovakia s.r.o. pre sprostredkovateľa spoločnosti NeoTec Martin, s.r.o., a to pre firmu TK WLP s.r.o. Po rozsiahlom vykonanom šetrení miesta pobytu pána A. Q. dňa 18.09.2018 bolo správcovi dane doručené potvrdenie o výkone väzby z Ústavu na výkon väzby a ústavu na výkon trestu odňatia slobody Prešov, v ktorom označený orgán potvrdzuje, že pán A. Q., nar. XX.XX.XXXX, je toho času vo výkone väzby v ústave na výkon väzby a výkon trestu odňatia slobody od 28.08.2018, čas umiestnenia závisí od príslušného OČTK (orgánu činného v trestnom konaní - poznámka správneho súdu) alebo súdu. Dňa 02.10.2018 bolo na Daňový úrad Žilina, pobočka Námestovo doručený súhlas na predvedenie v ústave v inej veci obvineného A. Q. za účelom vykonania výsluchu vo veci daňovej kontroly súvisiacej s obchodnou spoločnosťou NeoTec Martin, s.r.o. Predmetný súhlas je u správcu dane zaevidovaný pod číslom 250587746/2018. Dňa 29.10.2018 bola v Ústave na výkon väzby a ústave na výkon trestu odňatia slobody v Prešove so svedkom pánom A. Q. spísaná Zápisnica o ústnom pojednávaní, pričom za daňový subjekt sa ústneho pojednávania nikto nezúčastnil. Zo zápisnice spísanej so svedkom A. Q. dňa 29.10.2018 vyplynulo, že:

- Spoločnosť TREZ Slovakia s.r.o. sa zaoberala vysielaním na LED veľkoplošných obrazovkách, prenajímala billboardy a internetové reklamné bannery. Zaoberala sa vytvorením kampane pre klienta, zviditeľnením loga jeho firmy.

- Na účtovníctvo mal ekonómku. Nevie, prečo nie je podané daňové priznanie, ale vyjadrí sa písomne. K otázke správcu dane, kde sa nachádzajú účtovné doklady spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o., komu boli

odovzdané účtovné a daňové doklady tejto spoločnosti za preverované obdobia, kedy a kde to bolo, svedok uviedol, že sa vyjadrí písomne.

- Ďalej svedok uviedol, že bol konateľom, že on riadil spoločnosť a že za túto spoločnosť nebola splnomocnená žiadna splnomocnená osoba. Uviedol, že jednal iba on. Pokiaľ bol dopytovaný v rámci ďalšej otázky, či môže uviesť, akých odberateľov a dodávateľov mala spoločnosť TREZ Slovakia s.r.o. v tomto období, keď bol jej konateľom, uviedol, že sa vyjadrí písomne. K otázke, či pozná spoločnosť TK WLP s.r.o., so sídlom v Bardejove, ako sa na túto spoločnosť nakontaktoval a s kým konkrétne v tejto spoločnosti komunikoval, či spolupracoval so spoločnosťou TK WLP s.r.o. a ak áno, kedy, v akom období, či existujú nejaké zmluvy o vzájomnej spolupráci a ak áno, či ich vie predložiť, uviedol, že mu to niečo hovorí, ale že konkrétnejšie sa vyjadrí písomne. Rovnako, že sa vyjadrí písomne, uviedol i k otázke správcu dane, kto vystavil a podpísal prílohy k faktúre číslo 09121607, číslo 15111621, číslo 11101611, číslo 15081615, číslo 06081608, číslo 01061605, číslo 05051611, číslo 03031607. Na otázku správcu dane či došlo reálne k odvysielaniu reklamných spotov „NEOTEC Martin, s.r.o.“ potom, ako mu boli zamestnancom správcu dane k nahliadnutiu dané aj faktúry vyhotovené dodávateľom TK WLP s.r.o. pre žalobcu spolu s prílohami od spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o., kde predmetom predložených faktúr od dodávateľa TK WLP s.r.o. je sprostredkovanie reklamy za odvysielanie reklamných spotov žalobcu zabezpečené spoločnosťou TREZ Slovakia s.r.o. uvedenou v prílohách, akým spôsobom, kedy a kde bola reklama odvysielaná, kto bol vlastníkom priestorov a veľkoplošných LED obrazoviek, na ktorých boli reklamy odvysielané, konkrétne akým spôsobom odvysielanie reklamy zabezpečil, s kým konkrétne komunikoval ohľadne odvysielania reklamy, či boli k zabezpečeniu odvysielania reklamy s vlastníkmi priestorov a veľkoplošných LED obrazoviek, na ktorých boli konkrétne reklamy odvysielané uzatvorené zmluvy, alebo či boli vystavené iné dokumenty, s kým konkrétne boli tieto zmluvy uzatvorené, či boli vlastníkmi priestorov a veľkoplošných obrazoviek, na ktorých boli konkrétne reklamy odvysielané, následne vystavené faktúry, či boli predmetné faktúry uhradené, kto, kedy a akým spôsobom uhradil predmetné faktúry a kto zodpovedal za odvysielanie predmetných reklám, akým spôsobom a kto preveril, či boli predmetné reklamy skutočne odvysielané, či boli vyhotovené nejaké záznamy z odvysielania týchto reklám, ktoré potvrdia, že reklamy boli skutočne odvysielané a či mali k dispozícii nejaké dokumenty alebo listiny, ktoré by potvrdili ním uvádzané skutočnosti a či vie predložiť nejaké dôkazy o odvysielaní týchto reklám, sa svedok vyjadril tak, že sa vyjadrí písomne. Za kontrolovaný daňový subjekt sa ústneho pojednávania nikto nezúčastnil. Dňa 14.11.2018 bolo na Daňový úrad Žilina, pobočka Námestovo doručené doplnenie vyjadrenia svedka A. Q. k zápisnici o ústnom pojednávaní z 29.10.2018, z ktorej vyplynulo nasledovné: K otázke zamestnanca správcu dane, kde sa nachádzajú účtovné doklady TREZ Slovakia s.r.o., komu boli odovzdané účtovné a daňové doklady spoločnosti TREZ Slovakia s.r.o. za preverované obdobia, kedy a kde to bolo, sa svedok vyjadril tak, že na túto otázku s odstupom času nevie odpovedať, daňové priznanie ako aj zoznam faktúr sa nachádzajú u správcu dane v kontrolných výkazoch. Kto bol vlastníkom priestorov a veľkoplošných obrazoviek, na ktorých boli konkrétne reklamy odvysielané, sa vyjadriť svedok nevedel. K otázke, kto zodpovedal za odvysielanie predmetných reklám a akým spôsobom a kto preveril, či boli predmetné reklamy skutočne odvysielané, svedok uviedol, že je to otázka na spoločnosť CREO ART s.r.o., od ktorého mal prenájom vysielacieho času a viac sa vyjadriť nevie. Správca dane poukázal na základnú zásadu obchodného práva, a to zásadu poctivého obchodného styku, ale aj tú skutočnosť, že súčasne základným predpokladom pre riadne fungovanie podnikateľskej činnosti je, že podnikateľský subjekt musí mať vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikania ale aj o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne podnikateľskému subjektu chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva v zmysle právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom sú v zmysle zásady obsiahnutej v ust. daňového poriadku. Správca dane skonštatoval, že všetky informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľného plnenia, teda že k dodaniu skutočne došlo, popierajú reálnosť uskutočnenia plnenia spoločnosťou TK WLP s.r.o. pre kontrolovaný daňový subjekt, ktorý si odpočítanie dane uplatnil. Daňovému subjektu nevzniklo právo na odpočítanie dane z predmetných faktúr od spoločnosti TK WLP, čím porušil , , zákona o DPH. Daňový subjekt zaslal vyjadrenie k zisteniam uvedeným v Protokole z daňovej kontroly číslo 100344791/2019 zo dňa 31.01.2019, ktorého podstatná argumentácia je zachytená v odôvodnení rozhodnutia správcu dane. Správca dane k uvedenému vyjadreniu daňového subjektu skonštatoval, že vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmu právnickej osoby za rok 2016 a dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016 až december 2016 a január 2017, február 2017,

o výsledku ktorej vyhotovil Protokol číslo 100344789/2019 a číslo 100344791/2019. Prvý z označených protokolov bol doručený daňovému subjektu bez výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v tomto protokole, pretože kontrolou predložených dokladov k dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2016, február 2017, júl 2016 a august 2016 neboli zistené porušenia zákona o dani z pridanej hodnoty. Druhý z označených protokolov bol daňovému subjektu doručený spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole. Daňový subjekt sa k Protokolu z daňovej kontroly č. 100344791/2019 aj vyjadril, pričom ďalšie listinné dôkazy predložené neboli. Správca dane v tejto časti postupoval v zmysle platnej legislatívy a vyhotovil - generoval a zasielal dva protokoly, t. j. jeden protokol bez zistení a jeden protokol so zisteniami, pričom nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku začalo vyrubovacie konanie. Správca dane teda nekonal v rozpore s úpravou § 46 ods. 8 daňového poriadku. Proces daňovej kontroly práva a povinnosti kontrolovaného daňového subjektu, ako i práva a povinnosti správcu dane, sú zakotvené v daňovom poriadku. Správca dane vykonal v súlade so zásadami daňového konania viacero úkonov k preukázaniu uskutočnenia zdaniteľných obchodov dodávateľmi uvedenými na preverovaných faktúrach. Správca dane poukázal na úpravu podľa § 3 ods. 3, § 24 ods. 1, 2, 4 daňového poriadku. Nepreveroval kontrolné výkazy, nakoľko údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie služieb a tovaru bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. Poukázanie splnomocneného zástupcu daňového subjektu na rozsudky Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu považuje správca dane za neopodstatnené z dôvodu, že nie je možné v spornej veci na ne prihliadať, nakoľko každý prípad je potrebné posudzovať individuálne vo všetkých súvislostiach, každá daňová kontrola je špecifická a nemôže sa zovšeobecňovať a zrovnoprávňovať s preukázanými zisteniami pri výkone daňovej kontroly u všetkých daňových subjektov a odvolávať sa na konkrétne rozsudky.

2. Na základe včas podaného odvolania žalobcu rozhodovalo Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej ako odvolací správny orgán alebo žalovaný), ktoré rozhodnutím Číslo: 102455195/2019 zo dňa 29.10.2019 (ďalej ako rozhodnutie odvolacieho správneho orgánu alebo rozhodnutie žalovaného alebo napadnuté rozhodnutie) potvrdilo rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa. V predmetnom zdaňovacom období žalobca ako odvolávajúci sa uplatnil odpočítanie dane vo výške 2.050,20 Eur z dodávateľskej faktúry 160010 zo dňa 30.06.2016 od spoločnosti TK WLP s.r.o. za odvysielanie reklamného spotu za mesiac jún 2016 na základe rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci a o zabezpečení reklamy na veľkoplošných obrazovkách. Odpočítanie dane bolo preukazované len samotnou faktúrou (s prílohami) bez bližších relevantných dôkazov. Dodávky reklamných služieb uvedené v preverovanej faktúre nebolo možné overiť u dodávateľa TK WLP s.r.o. (sprostredkovateľ služieb), u subdodávateľa TREZ Slovakia s.r.o. a ani u spoločnosti CREO ART s.r.o., ktorá mala zabezpečovať predmetné reklamy. Z výpovede konateľa subjektu TK WLP s.r.o pána Q. v preverovanom období roka 2016 vyplynulo, že subjekt NeoTec Martin, s.r.o. pozná roky ešte ako živnostník v súvislosti so šitím v krajčírskych dielňach, konkrétne pozná pána S. a pána Z., ale aj iných. Spoločnosť TK WLP s.r.o služby pre žalobcu poskytla, prostredníctvom TK WLP s.r.o im bol sprostredkovaný reklamný priestor, pričom fakturácia bola s minimálnym ziskom kvôli zvýšeniu obratov spoločnosti TK WLP s.r.o na úver v banke. Reklamné služby riešil s pánom S.. Podpis na rámcovej zmluve o obchodnej spolupráci je jeho. Vyhotovenie a odvysielanie reklamných spotov bolo zabezpečené tak, že na začiatok si žalobca mal pripraviť reklamné šoty v power pointe a tento šot odovzdali TREZ, najskôr to bol TREZ s.r.o. a potom TREZ Slovakia s.r.o., ale podmienky sa nemenili. Žalobca si vyberal, v ktorých lokalitách budú reklamy vysielané podľa ponuky firmy TREZ. Vysielanie reklamy bolo kontrolované v časových intervaloch dva až trikrát do roka, kedy pán Z. obehal tie lokality, kde boli vysielané reklamy. V roku 2017 spoluprácu so spoločnosťou TREZ ohľadom reklám ukončili. Kto bol vlastníkom priestorov a veľkoplošných LED obrazoviek, na ktorých mali byť konkrétne reklamy odvysielané uviesť nevedel a ani sa o to nezaujímal, ale keby zistil, že to nevysielajú, tak by sa bol zaujímal. Vždy posielal objednávku a pán A. Q. ju vždy e-mailom potvrdil. K vystaveným faktúram existujú plány vysielania, ktoré mu boli aj správcom dane predložené a okrem toho existuje aj CD s fotkami z veľkoplošných obrazoviek, ktoré odovzdal pánovi S.. Faktúry boli spoločnosti TK WLP s.r.o firmou žalobcu uhradené a následne firma TK WLP s.r.o zaplatila firme TREZ, všetko cez účet. Okrem sumarizácie ďalších úkonov správcu dane poukázal žalovaný v odôvodnení svojho rozhodnutia i na obsah svedeckej výpovede svedka pána A. Q., ktorý bol vypočutý dňa 29.10.2018 v ústave na výkon väzby a v ústave na výkon trestu odňatia slobody. V súvislosti so svedkom A. Q. v rámci sumarizácie úkonov správcu dane žalovaný poukázal aj na jeho písomné vyjadrenie zo dňa 14.11.2018. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že od spoločnosti CREO ART s.r.o. žiadal výzvou zo 16.11.2018 správca dane zapožičanie účtovných dokladov za rok 2016 a 2017, pričom

táto výzva sa vrátila správcovi dane s doložkou pošty adresát neznámy. Žiadne doklady predložené neboli. Rovnako bezúspešné bolo i kontaktovanie Q., jediného konateľa a spoločníka CREO ART s.r.o. Podľa žalovaného správca dane jednotlivé dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadou logiky a vo vzájomnej súvislosti, pričom vyhodnotením dospel k záveru, že vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné a vystavené bez reálneho podkladu. Deklarované dodanie sa ukázalo len ako formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľa bol pravdivý a že dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH, ktorá po splnení ďalších zákonných podmienok zakladá nárok na odpočítanie dane u odberateľa v zmysle § 19 ods. 1 a 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. I žalovaný skonštatoval, že údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený dodávateľom uvedeným na faktúre. Žalovaný vyjadril nesúhlas s tvrdením odvolateľa, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane bolo nepreukázanie dokladov dodávateľskými spoločnosťami. Tiež zdôraznil, že správca dane neposudzoval predmetnú vec ako zneužitie práva alebo daňový podvod, ale neuznal odpočítanie dane z dôvodu porušenia zákona o DPH v súvislosti s priamym dodávateľom odvolávajúceho sa, t.j. uviedol, že došlo ku porušeniu § 49 ods. 1 zákona o DPH. Poukazovanie splnomocneného zástupcu na rozsudky Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu je neopodstatnené z dôvodu, že nebolo preukázané, že skutkový stav danej veci má prvky rovnaké ako v poukazovaných prípadoch Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu. Odvolávajúci sa cituje len všeobecné právne závery v týchto rozsudkoch uvedené.

3. Podaním zo dňa 02.01.2020 podal žalobca včas všeobecnú správnu žalobu, ktorou navrhol preskúmať zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu prvého stupňa a žalovaného a následne tieto rozhodnutia zrušiť a vec vrátiť správnemu orgánu prvého stupňa na ďalšie konanie. Konkrétne vymedzil nasledovné žalobné body:

- Žalobca uviedol, že dane je možné ukladať len na základe zákona, v ktorej časti poukázal na SR. Ak daňový úrad v priebehu daňovej kontroly alebo vyrubovacieho konania nepostupuje podľa zákona, nemôže byť zákonné ani jeho rozhodnutie. V tejto časti zdôraznil žalobca zásadu zákonnosti poukazom na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 18.09.2008 a ďalej poukázal na rozhodnutia NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/100 a rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. zo dňa 16.12.2015, zo dňa 16.12.2008. Zdôraznil, že zákonnosť rozhodnutia je podmienená zákonnosťou postupu a v tejto časti poukázal na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. , sp. zn. . Pri ukladaní daní sa nerozlišuje menšia či väčšia závažnosť procesného pochybenia správcu dane, takéto rozlišovanie nie je uvedené v žiadnom právnom predpise. V tejto časti poukázal na rozhodnutie NS SR sp. zn. M-Sž doV 1/00 a takto rozlišovať menšie či väčšie procesné pochybenie nemôže ani súd. K procesnému pochybeniu buď dôjde alebo nie a nedôjde k nemu, ak je zákon dodržaný striktne (prvý žalobný bod).

- Jedným zo základných princípov právneho štátu je princíp právnej istoty, v ktorej časti žalobca poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu . Ak právny predpis umožňuje ukladať dane, je v súlade s princípom právnej istoty legitímne očakávanie, že správca dane a žalovaný od začatia daňovej kontroly do právoplatného skončenia odvolacieho konania budú postupovať v súlade so zákonom. Ak tak nepostupujú a vykladajú zákon extenzívne a to nie je zákonné. V tejto časti poukázal žalobca opätovne na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. a sp. zn. (druhý žalobný bod).

- Ukladanie daní je de facto odnímanie časti majetku, čo predstavuje zásah do práva vlastniť majetok a pokojne ho užívať, čo vyplýva z judikatúry NS SR. Všetky zásahy do tohto práva sa musia vykonať výlučne na základe zákona a zákonom a v jeho medziach. V tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. . Žalobca zdôraznil, že pre zákonnosť daňovej kontroly je procesné pochybenie vylúčené, a to aj pokiaľ ide o čo najmenšie procesné pochybenie (tretí žalobný bod). V bodoch 1 až 3 správnej žaloby chcel žalobca podľa jeho vyjadrenia v správnej žalobe upriamiť pozornosť súdu na to, že ak daňový orgán nekoná v súlade so zákonom, alebo koná nad jeho rámec, dochádza k porušeniu subjektívneho práva daňového subjektu na zákonný postup daňových orgánov.

- Žalobca už v odvolaní v administratívnom konaní zdôraznil, že daňový poriadok neumožňuje správcovi dane vydať v rámci jednej daňovej kontroly dva protokoly z daňovej kontroly. Správca dane v predmetnom administratívnom konaní dva protokoly z daňovej kontroly vydal, čím konal v rozpore s úpravou podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku. Žalobca na to upozornil už vo svojom vyjadrení k protokolu z daňovej kontroly, ale správca dane k tomuto nezaujal stanovisko, v nadväznosti na čo je rozhodnutie správcu dane v rozpore s úpravou podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku, nakoľko v ňom absentuje vysporiadanie sa s námietkami daňového subjektu. Táto námietka daňového subjektu nebola

podrobená ani prieskumu v rámci odvolacieho konania, čím žalovaný porušil úpravu podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku, ktorá mu ukladá preskúmať, ako odvolaciemu orgánu, odvolaním napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Vychádzajúc z uvedeného je aj rozhodnutie žalovaného v rozpore s úpravou § 63 ods. 5 daňového poriadku (štvrtý žalobný bod).

- V odvolaní žalobca poukázal na to, že protokol z daňovej kontroly neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 47 písm. h) daňového poriadku, a to uvedenie kontrolných zistení a vykonanie dôkazov. Žalobca uviedol, že za dôkaz skutočnosti, že u dodávateľov došlo ku vzniku daňovej povinnosti, žalobca považuje kontrolné výkazy podávané dodávateľmi správcovi dane, nakoľko v nich dodávatelia deklarujú, že im daňová povinnosť reálne vznikla. Správca dane odmietol tento dôkaz vykonať s odôvodnením, že údaje v kontrolných výkazoch nie sú dôkazom o tom, že dodanie služieb bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. Kontrolné výkazy majú slúžiť finančným orgánom na tzv. krížovú kontrolu toho, či si dodávateľ odberateľa splnil svoje daňové povinnosti a daň z faktúr, z ktorých si odberateľ uplatnil odpočítanie dane, priznal a odviedol. Ak si dodávateľ daňovú povinnosť splnil mohol správca dane nadobudnúť pochybnosti o uskutočnení obchodných prípadov, ktoré odberateľ deklaruje nárokom na odpočítanie dane. Žalobca splnil zákonom stanovené podmienky na odpočet podľa § 49, § 51 zákona o DPH. Ak správca dane nadobudol pochybnosti o reálnom uskutočnení obchodov, má presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požaduje od žalobcu na preukázanie deklarovaných obchodov, a to neurobil. Poskytnutie reklamných služieb žalobcovi potvrdil aj svedok p. Z. a v tejto časti poukázal žalobca na to, že podľa úpravy § 24 ods. 4 daňového poriadku skonštatujúc, že i svedecká výpoveď sa považuje za dôkaz a nepostačuje len záver, že tento svedok nepodložil svoju svedeckú výpoveď dôkazmi. V tejto časti žalobca poukázal na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. , podľa ktorého dôkazné bremeno daňového subjektu nie je možné vykladať extenzívne. Za identický prípad ako prípad prejednávanej veci označil žalobca predmet konania podľa rozsudku NS SR sp. zn. . V nadväznosti na rozhodnutie NS SR sp. zn. žalobca zdôraznil dôkazné bremeno daňového subjektu, ktoré vzniká momentom, keď správca dane zrozumiteľne a jasne vyjadrí pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. Aj správca dane musí doložiť pochybnosti dôkazmi, ktoré musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť a závažnosť, ako aj vierohodnosť, ako dôkazy predložené daňovým subjektom. Nie je možné od daňového subjektu požadovať dôkazy o vzniku daňovej povinnosti iné, ako vyplývajú zo zákona. Dodávateľ deklaruje vznik daňovej povinnosti v daňovom priznaní a evidencii DPH a skutočnosť, či si dodávateľ daňovú povinnosť splnil, nemôže daňový subjekt nijak ovplyvniť. Žalobca nepovažuje za správne právne posúdenie veci žalovaným, kedy tento vo svojom rozhodnutí konštatuje, že žalobca ako platiteľ dane má byť schopný preukázať, že deklarované transakcie boli reálne uskutočnené a vyjadrenie nesúhlasu žalovaného, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet dane bolo nepredloženie dokladov dodávateľskými spoločnosťami (piaty žalobný bod).

- V súvislosti s eurokonformným výkladom posudzovania nároku žalobcu na odpočet žalobca poukázal v odvolaní na rozsudky NS SR sp. zn. a sp. zn. a zdôraznil, že je povinnosťou správcu dane preukázať, že sa jednalo o podvod alebo zneužitie práva. Podmienky na odpočet sú v rámci EÚ jednotné a spoločné, žiadna členská krajina, ktorá implementovala Šiestu Smernicu Rady č. 77/388/EHS, ktorá bola nahradená Smernicou Rady 2006/112/ES, čo je nadnárodná úprava, nemôže podávať výklad svojho vnútroštátneho právneho predpisu, ktorým implementovala európske právo nad rámec výkladu jednotlivých článkov označenej smernice Súdnym dvorom. Rozsudky Súdneho dvora, ktorými sa podáva výklad jednotlivých článkov smernice, sú všeobecne záväzné, čo znamená, že týmto výkladom sa musí riadiť nielen súd, ktorý o výklad požiadal, ale i štát alebo inštitúcia EÚ, ktorej je rozhodnutie určené a všetky členské štáty, ich orgány a obyvateľstvo ako aj samotné orgány EÚ. Judikatúra Súdneho dvora EÚ má preto povahu prameňa európskeho práva. Jedným z najvýznamnejších rozhodnutí, v ktorom výklad práva nadobudol takúto všeobecne záväznú povahu, a teda sa stal právnou normou, je prípad Costa v. Enel, z ktorého vyplynula zásada nadradenosti európskeho práva nad právo vnútroštátne. Ak správca dane tvrdí porušenie úpravy podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, je povinný presne špecifikovať, akým spôsobom žalobca toto ustanovenie porušil a ak porušil, či v dôsledku toho došlo k daňovému úniku (šiesty žalobný bod).

4. Podaním zo dňa 30.04.2020 sa k veci vyjadril žalovaný. Skonštatoval, že žalovaný i správca dane jednotlivé dôkazy vyhodnotili v súlade so zásadou logiky a vo vzájomnej súvislosti, pričom vyhodnotením dospeli k záveru, že vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo. Deklarované dodanie sa ukázalo len ako formálne, nebolo preukázané, že predmet uvedený na faktúrach od dodávateľov bol pravdivý a že tomuto dodávateľovi vznikla daňová povinnosť v zmysle § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH po splnení ďalších podmienok, čo zakladá nárok na odpočítanie dane

u odberateľa v zmysle § 49 ods. 1, 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Údaje uvedené v kontrolnom výkaze nie sú podľa žalovaného dôkazom o zdaniteľných obchodoch - o tom, že zdaniteľný obchod bol uskutočnený dodávateľom uvedeným na faktúrach. Daňový subjekt mal možnosť vyjadriť sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam a ku spôsobu ich zistenia. Daňový subjekt má mať vedomosť o subjektoch, s ktorými vstupuje do obchodnoprávnych vzťahov, v opačnom prípade, teda pokiaľ nemá dostatočné vedomosti o týchto subjektoch, podniká spôsobom, ktorý nepožíva právnu ochranu v zmysle úpravy . Žalovaný zdôraznil, že v daňovom konaní sa na právne úkony bez riadneho podnikateľského dôvodu podľa daňového poriadku neprihliada. Rovnako zdôraznil, že správca dane predmetnú vec neposudzoval ako zneužitie práva alebo daňový podvod, ale neuznal odpočítanie dane z dôvodu porušenia zákona o DPH v súvislosti s priamym dodávateľom odvolávajúceho sa, t.j. uviedol, že došlo ku porušeniu zákona o DPH, konkrétne zákona o DPH. Nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti dodávateľa TK WLP s.r.o. podľa zákona o DPH. Odpočítanie dane u žalobcu nie je možné uznať len na základe toho, že má faktúru, keď táto bez akýchkoľvek pochybností nepreukazuje realizáciu zdaniteľného obchodu.

5. Podaním zo dňa 08.06.2020 učinil žalobca cestou nového právneho zástupcu repliku, ktorá bola správnemu súdu doručená po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby, a teda po nastúpení účinkov koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy ( - ďalej len ). V obsahu repliky oznámil žalobca správnemu súdu, že zadal vypracovanie znaleckého posudku za účelom prieskumu účtovnej a daňovej evidencie žalobcu za roky 2014 až 2017 Ing. Jozefovi Fedorovi, súdnemu znalcovi, pričom mu zadal v rámci uvedeného vykonať prieskum hodnotenia splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu. Žalobca navrhol vykonať znalecké dokazovanie v súlade s úpravou v spojení s (ďalej len ), ktorý sa použije v zmysle . Ďalej na odôvodnenie repliky uviedol, že rozhodnutia správcu dane a žalovaného sú nezákonné, nesprávne, vydané na základe neúplne zisteného skutkového stavu, vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia a predchádzal im nezákonný postup v rozpore s judikatúrou NS SR ako aj SD EÚ (rozsudky SD EÚ C-277/14, C-484/03 (Optigen), C-80/11 a C-142/11 (Mahagében), C-285/11 Bonim (č.l. 50 rub - poznámka správneho súdu) EOOD) . Žalobca bol mini ukrátený na svojich majetkových právach. Žalovaný sa nevysporiadal s námietkami žalobcu v odvolaní, uviedol len formálne argumenty a žalobca označil rozhodnutie správcu dane a žalovaného za byrokratické a nepreskúmateľné. Žalobca namietol porušenie úpravy podľa daňového poriadku a poukázal na svoje vyjadrenie k protokolu z daňovej kontroly, už v ktorom namietal, že nie je možné v zmysle úpravy daňového poriadku v jednej daňovej kontrole vystaviť dva protokoly, žalovaný sa v rámci odvolacieho konania v súlade s úpravou daňového poriadku s touto námietkou dostatočne nevysporiadal, čím jeho rozhodnutie rovnako ako rozhodnutie správcu dane nie je v súlade s úpravou daňového poriadku. Protokol z daňovej kontroly je v rozpore s úpravou daňového poriadku, pretože neobsahuje podstatnú náležitosť podľa zákona, a to je uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov - kontrolných výkazov dodávateľa TK WLP s.r.o. a vyhodnotenie svedeckých výpovedí ako dôkazu. V tejto časti poukázal žalobca na rozsudky SD EÚ C-277/2014, C-354/03, C-355/03 ako aj na rozsudky NS SR sp. zn. , sp. zn. , v nadväznosti na ktoré posledne označené rozhodnutie NS SR zdôraznil prioritu eurokonformného výkladu zákona o DPH K námietke žalobcu, že v protokole z daňovej kontroly nie je uvedená náležitosť podľa daňového poriadku, sa žalovaný nevyjadril, a teda potrebné zdôrazniť absenciu vyhodnotenia dôkazu

- kontrolných výkazov dodávateľa TK WLP s.r.o. V tejto súvislosti žalobca zdôraznil, že kontrolný výkaz má výpovednú schopnosť, pretože deklaruje vznik daňovej povinnosti podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH. Dôkazy správcu, ktoré vyvracajú tvrdenia žalobcu, musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené žalobcom, v ktorej časti poukázal žalobca na rozsudok NS SR sp. zn. . S poukazom na úpravu podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku žalobca uviedol, že žalovaný na základe vlastného uváženia nepovažuje dôkazy predložené žalobcom za relevantné, pričom zároveň žalobca zdôraznil, že dôkazom môže byť všetko, čo môže prispieť k objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane. Žalobca nezavinil nemožnosť predloženia účtovníctva subdodávateľov TK WLP s.r.o., TREZ s.r.o., TREZ Slovakia s.r.o. Správca dane nemôže od daňového subjektu požadovať účtovné doklady iného subjektu. Správca dane neskúmal splnenie dvojitej podmienky (podvod a vedomosť), ktorú pre neuznanie odpočtu DPH požaduje judikatúra SD EÚ v zmysle Smernice 2006/112 ES (žalobca by sa musel spolupodieľať a

byť spoluzodpovedný za konanie svojich dodávateľov alebo mať o tom aspoň vedomosť). TK WLP s.r.o. ako dodávateľ žalobcu vykazovala znaky poctivého obchodného partnera. Žalobca poukázal na závery podľa rozsudku NS ČR sp. zn. , pričom zdôraznil potrebu vysporiadať sa s tým, či dodávateľ priznal a odviedol daň na výstupe, teda či si splnil daňovú povinnosť a ak to nebolo skúmané, rozhodnutie nie je dostatočne odôvodnené, z čoho vyplýva pre prejednávanú vec, že správca dane mal založiť rozhodnutie na objektívnych skutočnostiach, aby bolo jasné, či k nejakej daňovej strate došlo alebo nie. Žalobca nesúhlasí so záverom žalovaného, že všetky získané informácie popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Žalobca naopak poukazoval na dôkazy, ktorými správca dane disponoval už v priebehu daňovej kontroly, a to faktúry s prílohami, zmluva o rámcovej spolupráci, výpoveď svedka Z., fotografie s CD, plán vysielaní reklamných spotov, dodacie listy, doklady o úhrade, svedecké výpovede, z ktorých vyplýva, že tieto dôkazy potvrdzujú reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia. Zaevidovaním faktúr v kontrolných výkazoch dodávateľ priznal vznik daňovej povinnosti. Správca dane a žalovaný spochybnili výpovede svedkov, zohľadnili len časti výpovedí svedkov, pričom v časti, kde svedkovia opisovali postupy obchodovania dodávateľa TK WLP s.r.o. sa zamerali na pochybenia subdodávateľov TREZ s.r.o. a TREZ Slovakia s.r.o., z čoho vyplýva, že vyvodzovali z týchto výpovedí účelové závery, v ktorej časti poukázal žalobca na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. zo 16.12.2015. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za chýbajúce dokumenty obchodných partnerov TREZ s.r.o., TREZ Slovakia s.r.o. (vo vzťahu k týmto konkrétne za nepodanie daňových priznaní za roky 2016 a 2017 a ani za skutočnosť, že v roku 2018 TREZ Slovakia s.r.o. nepredložil účtovné doklady napriek tomu, že v roku 2017 pri miestnom zisťovaní predložil správcovi dane protokol o ich odovzdaní právnemu nástupcovi UFO PO s.r.o. V tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozsudkov SD EÚ C-80/11, C-142/11. Žalobca zdôraznil, že všetky osoby, ktoré v daňovej kontrole vypovedali, dosvedčili dodanie služieb. Správca dane ani žalovaný sa nevysporiadali s dokladmi predloženými daňovým subjektom, a to dodacími listami, úhradami, zaúčtovaním a podobne, ktoré zachytávajú obsah určitého deja. V zásade správca dane a žalovaný ďalší listinný doklad predložený daňovým subjektom nepovažujú za dostatočný. V tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. , podľa ktorého z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnenia, ktoré bolo uskutočnené a úhrada za poskytnuté plnenie, a teda ekonomická podstata daňovej transakcie. Správca dane zdôraznil nesprávne rozloženie dôkazného bremena, keď žalobca bol zaťažený preukazovaním skutočností, ktorými zaťažovaný nemal byť, jeho dôkazné bremeno nie je neobmedzené. V tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. , sp. zn. . Zdôraznil, že ak mal správca dane pochybnosti, mal predložiť dôkazy, ktoré tvrdenia daňového subjektu vyvracajú. Ak finančné orgány doklady predložené daňovým subjektom spochybňovali, mali to zdôvodniť a podložiť dôkazmi. I v tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. a sp. zn. . Správca dane neuviedol ani jednu konkrétnu skutočnosť, v čom žalobca pochybil. Žalobca svoje tvrdenia podložil dôkazmi, a to faktúrami, rámcovou zmluvou, dodacími listami, CD, fotografiami, plánmi vysielaní a správca dane to ignoroval, čím porušil právo žalobcu na legitímne a spravodlivé daňové konanie. Žalobca nemal žiadnu možnosť ovplyvniť korporátne zmeny u TK WLP s.r.o., TREZ s.r.o., TREZ Slovakia s.r.o. a k týmto zmenám došlo až po skončení spolupráce so žalobcom, v ktorej časti bolo poukázané na rozsudky SD EÚ C-277/14, C-80/11, C-142/11. Žalobca zdôraznil, že je neprípustné, aby konanie, ktoré Súdny dvor EÚ označil za rozporné s právom EÚ, bolo základom rozhodnutia správcu dane a žalovaného. Ak daňové orgány poukazovali na zásadu poctivého obchodného styku, žalobca zdôraznil, že závery rozsudku NS SR sp. zn. sa na prejednávanú vec nemôžu vztiahnuť, z dôvodu rozdielneho skutkového stavu. Žalobca subjekt TK WLP s.r.o. poznal aj s jeho obchodnou históriou a žalobca konal s odbornou starostlivosťou. Žalobca poukázal na všeobecnú záväznosť článku 17 šiestej Smernice Rady 77/388/EHS, resp. článkov 167 a 178 Smernice Rady 2006/112/EÚ. Zároveň poukázal na závery podľa rozsudku NS ČR sp. zn. a Ústavného súdu ČR sp. zn. a zdôraznil, že pokiaľ účastník konania argumentuje názormi právnej vedy alebo judikatúry, musí sa súd s názormi v týchto prameňoch argumentačne vysporiadať. To žalovaný neurobil vo vzťahu k judikatúre, na ktorú žalobca poukázal v odvolaní, z čoho vyplýva, že napadnuté rozhodnutie nespĺňa atribút podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku a absentuje v ňom vysporiadanie sa s námietkami a návrhmi daňového subjektu. Žalobca poukázal na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. a sp. zn. , pričom zdôraznil eurokonformný výklad nároku na odpočítanie dane a to, že ak sa správca dane

rozhodne odpočet nepriznať, je jeho dôkaznou povinnosťou preukázať, že sa jednalo o daňový podvod alebo zneužitie práva. Ak správca dane a žalovaný zdôrazňovali, že neposudzovali vec ako podvod alebo zneužitie práva, tak nekonali v intenciách výkladu príslušných článkov Smernice Rady 2006/112/ ES. I v tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozsudkov SD EÚ C- 80/11 a C-142/11. Ak správca dane a žalovaný vychádzali z konštatovania o porušení § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH, ide o oprávňujúcu právnu normu (nie prikazujúci ani zakazujúcu právnu normu), a teda na vôli platiteľa je ponechané pravidlo správania sa. Úprava podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH určuje podmienku, aby platiteľ nadobudnutý tovar, službu použil pre svoju podnikateľskú činnosť a daň voči nemu uplatnil iný platiteľ. To žalobca preukázal prostriedkami, ktoré mu kladie úprava § 51 ods. 1 písm. a), teda, že mu tovar dodal dodávateľ na faktúre, daň na faktúre uplatnil dodávateľ, ktorý bol v čase dodania registrovaným platiteľom dane, z čoho vyplýva, že žalobca preukázal podmienky nároku na odpočet. Žalobca preukázateľne splnil všetky zákonom stanovené podmienky vplývajúce z úpravy § 49 ods. 2 písm. a), § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a vznik daňovej povinnosti svojho dodávateľa preukázal v zmysle § 49 ods. 1 zákona o DPH, teda tým, že daň bola voči nemu uplatnená platiteľom dane a žalobca predmetný tovar použil na propagáciu svojej činnosti a nárok na odpočet deklaroval faktúrou vystavenou dodávateľom (platiteľom) podľa § 71 zákona o DPH. Je potrebné, nakoľko vec nebola posúdená ako podvod alebo zneužitie práva uviesť, kto porušil § 49 ods. 1, teda či dodávateľ alebo žalobca a tiež, akým spôsobom ho porušil, pretože § 49 ods. 1 zákona o DPH nie je ani prikazujúcou ani zakazujúcou normou a celé to dokázať. Len neosobné konštatovanie, že došlo k porušeniu § 49 ods. 1 zákona o DPH, bez preukazovania účasti žalobcu na tomto porušení, je pri eurokonformnom výklade § 49 ods. 1 zákona o DPH, vzhľadom na zásadu neutrality neprípustné. V tejto časti poukázal žalobca na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. . V prejednávanej veci dodávateľ preukázateľne daň pri vzniku daňovej povinnosti priznal, nebola preukázaná a ani tvrdená účasť na daňovom podvode. Zbavenie žalobcu jeho práva na odpočet je v rozpore so zásadou neutrality. Právo na odpočet DPH v zmysle článku 167 Smernice 2006/112/ES nemôže byť obmedzené. Každá transakcia musí byť hodnotená samostatne. Žalobca tvrdí, že služby boli poskytnuté a daňová povinnosť TK WLP s.r.o. vznikla na výstupe voči žalobcovi a následne žalobcovi vzniklo právo na odpočet DPH. Rozhodnutie správcu dane a žalovaného vytvára stav, že DPH bola zaplatená duplicitne, bola hrubo porušená zásada daňovej neutrality.

6. Žalovaný dupliku nepodal.

7. Na pojednávaní, ktoré sa uskutočnilo dňa 21.07.2021 žalobca i žalovaný zotrvali na svojich tvrdeniach. Žalobca zdôraznil, že v rámci administratívneho konania predložil plány vysielania, ktoré obsahujú presné vysielacie časy a frekvenciu ako aj umiestnenie svetelných billboardov. Dva - tri krát ročne bolo kontrolované vysielanie reklamy a v rámci týchto kontrol boli zaznamenané fotografie svetelných billboardov, ktoré boli žalobcom správcovi dane predložené. Priamy dodávateľ žalobcu cestou konateľa p. Z. potvrdil existenciu obchodného vzťahu ako aj to, že objednával predmetné služby subdodávateľsky. Žalobca poukázal na vyjadrenie konateľa TREZ Slovakia, s.r.o., ktorý odkázal správcu dane na overenie cez kontrolný výkaz. Žalobca nemá možnosť predložiť účtovníctvo svojich dodávateľov a sama táto skutočnosť však nemôže byť považovaná za dôvod pre tvrdenie záveru, že plnenie nebolo poskytnuté. V nadväznosti na vyjadrenie sa žalovaného na pojednávaní žalobca zdôraznil, že žalovaný nepopiera realizáciu plnenia ale dodanie plnenia deklarovaným dodávateľom v nadväznosti na čo rozhodnutie správcu dane trpí procesnou vadou a malo by byť zrušené.

8. Krajský súd v Žiline, ako správny súd, preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako i rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa a postupy, ktoré predchádzali ich vydaniu podľa a nasl. a v nadväznosti na žalobné body podľa a . Správny súd zistil, že žaloba je nedôvodná, na základe čoho podľa rozhodol o jej zamietnutí.

9. Z pripojeného administratívneho spisu mal správny súd preukázanú skutočnosť neuznania odpočítania dane z pridanej hodnoty podľa faktúry od dodávateľa TK WLP s.r.o., Kutuzovova 3828, 085 01 Bardejov, IČO: 36 09 604 za zdaňovacie obdobie jún 2016 č. FV160010, rozhodnutím správcu dane tak, ako je čo do podstatného obsahu zachytené v bode 1. odôvodnenia a ktoré rozhodnutie správcu dane bolo žalovaným potvrdené rozhodnutím žalovaného, ktoré je čo do podstatného obsahu zachytené v bode 2. odôvodnenia. Predmetom dodania bolo odvysielanie reklamného spotu na základe rámcovej zmluvy o obchodnej spolupráci o zabezpečení reklamy na vymedzených veľkoplošných obrazovkách

za mesiac jún 2016 v sume 12.301,20 EUR, z toho DPH v sume 2.050,20 EUR. Súčasťou pripojeného administratívneho spisu je Rámcová zmluva o obchodnej spolupráci zo dňa 29.01.2016, faktúra č. FV160010, plány vysielania reklamných spotov na LED obrazovkách s identifikáciou miesta umiestnenia LED obrazovky, dátumu, času a počtu spotov odvysielaných za deň ako aj ceny, fotodokumentácia.

10. Podľa : Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.

Podľa o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v znení platnom a účinnom k momentu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia

- ďalej len daňový poriadok: Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, zašle správca dane kontrolovanému daňovému subjektu protokol, ktorého súčasťou je výzva na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, ak tento zákon neustanovuje inak. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť. Ak sa daňovou kontrolou rozdiel v sume, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť alebo vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov nezistí, výzva na vyjadrenie k protokolu sa nezasiela. Rovnako sa výzva nezašle, ak daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly, v dôsledku čoho mu zanikne nárok na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného predpisu.

Podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku: Daňová kontrola je ukončená dňom po a) doručenia protokolu podľa odseku 8.

Podľa § 74 ods. 2 daňového poriadku: Odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové či právne okolnosti účastníkom konania neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, odvolací orgán na ne pri rozhodovaní prihliadne; odvolací orgán nie je viazaný len návrhmi účastníka konania a môže zmeniť odvolaním napadnuté rozhodnutie aj v jeho neprospech. V rámci odvolacieho konania môže odvolací orgán výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty.

Podľa § 47 písm. h) daňového poriadku: Protokol musí obsahovať po h) preukázané kontrolné zistenia a vyhodnotenie dôkazov.

Podľa § 24 ods. 1, 2, 3, 4 daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa , o dani z pridanej hodnoty v znení platnom a účinnom k 30.06.2016 - ďalej len zákon o DPH: Daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania

tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi. Daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby.

Podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH: Právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň po a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH: Právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak po a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

11. Žaloba v tejto veci je všeobecnou správnou žalobou podľa a nasl. , na prejednanie ktorej sa v plnom rozsahu uplatní zásada koncentrácie dôvodov a rozsahu žaloby v zmysle úpravy a . Na uvedené považuje správny súd za potrebné poukázať vzhľadom na rozsiahle dôvody repliky žalobcu podľa jeho podania zo dňa 08.06.2020, ktoré žalobca učinil po nastúpení účinkov koncentrácie v zmysle označenej právnej úpravy. V obsahu tejto repliky cestou nového právneho zástupcu uviedol i úplne nové dôvody, ktoré vo včas podanej správnej žalobe obsiahnuté neboli. V nadväznosti na zásadu koncentrácie správny súd preto vecne vyhodnocoval len námietky žalobcu uvedené vo včas podanej správnej žalobe a z námietok, ktoré boli obsiahnuté v uvedenej replike len tie, ktoré majú základ v žalobných bodoch včas podanej správnej žaloby (tie námietky uvedené v replike, ktoré predstavujú vymedzenie nových dôvodov žaloby, a teda rozšírenie dôvodov správnej žaloby, ktoré neboli v správnej žalobe obsiahnuté, správny súd vyhodnocovať nemohol).

12. Námietky žalobcu, ako vyplýva z predchádzajúceho bodu odôvodnenia vyhodnotil správny súd nasledovne: Pokiaľ ide o prvý až tretí žalobný bod, správny súd konštatuje, že v ich obsahu žalobca ako i sám vo vzťahu k týmto žalobným bodom v súhrne uvádza, mienil upriamiť pozornosť súdu na to, že pokiaľ daňový orgán nekoná v súlade so zákonom alebo koná nad rámec zákona, dochádza k porušovaniu subjektívneho práva daňového subjektu na zákonný postup daňového orgánu. Nakoľko v obsahu prvého až tretieho žalobného bodu žalobca uviedol len všeobecné právne názory a závery ako aj odkazy na k týmto sa viažucu judikatúru a pri absencii vymedzenia konkrétnych rozporov a nesúladu rozhodnutia správcu dane a žalovaného ako aj ich postupov, ktoré viedli k vydaniu ich rozhodnutí, správny súd v tejto časti, teda pokiaľ ide o bod 1 až 3 správnej žaloby, žiadne konkrétne vecné hodnotenia a závery neuvádza. V žalobných bodoch 1 až 3 správnej žaloby chýba spôsobilý predmet takéhoto hodnotenia správneho súdu, a teda konkrétna argumentácia žalobcu vymedzujúca rozpor rozhodnutia správcu dane alebo žalovaného, alebo ich postupov, ktoré predchádzali ich vydaniu so zákonom.

13. Pokiaľ žalobca vo štvrtom žalobnom bode namietal, že daňový poriadok neumožňuje vydať v daňovej kontrole dva protokoly z daňovej kontroly, nie je táto námietka správnym súdom hodnotená ako dôvodná. Správny súd pri tomto konštatovaní poukazuje na právnu úpravu podľa § 46 ods. 8 daňového poriadku. Táto právna úprava umožňuje správcovi dane vydať v rámci jednej daňovej kontroly, predmetom ktorej sú viaceré zdaňovacie obdobia (§ 77 ods. 1 zákona o DPH), ako tomu bolo v predmetnom administratívnom konaní, samostatný protokol pre zdaňovacie obdobia, v ktorých rozdiel dane zistený nebol a samostatný protokol z daňovej kontroly pre zdaňovacie obdobia, v ktorých takýto rozdiel dane bol daňovou kontrolou zistený. Na vydanie takýchto protokolov v daňovej kontrole sa potom viaže rozdielny režim ďalších úkonov správcu dane, a to konkrétne doručovanie protokolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole podľa § 46 ods. 8, veta druhá daňového poriadku pre protokol týkajúci sa zdaňovacích období, v ktorých bol zistený rozdiel v sume dane, ktorú mal kontrolovaný daňový subjekt podľa osobitných predpisov zaplatiť a doručenie protokolu týkajúceho sa zdaňovacích období, v ktorých rozdiel dane zistený daňovou kontrolou nebol, bez takejto výzvy na vyjadrenie sa k zisteniam v protokole. V oboch prípadoch dochádza ku ukončeniu daňovej kontroly doručením protokolu podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku. Postup správcu dane, ktorý vystavil v predmetnej daňovej kontrole dva

protokoly (Protokol č. 100344791/2019 zo dňa 31.01.2019 - protokol so zisteniami porušení zákona o DPH a Protokol č. 100344789/2019 zo dňa 31.01.2019 - protokol bez zistení porušení zákona o DPH), teda v rozpore s úpravou § 46 ods. 8 daňového poriadku nebol a námietka žalobcu v tomto smere nie je správnym súdom vyhodnotená ako dôvodná. Rovnako nie je dôvodná námietka žalobcu o absencii vysporiadania sa s touto námietkou žalobcu, nakoľko z odôvodnenia rozhodnutia správcu dane vyplýva, že tento už v rámci podrobného vysporiadania sa s touto námietkou (vznesenou daňovým subjektom už v rámci vyjadrenia sa k protokolu č. 100344791/2019 zo dňa 31.01.2019) reagoval na túto námietku v odôvodnení na strane 28 svojho rozhodnutia a žalovaný sa s týmito závermi správcu dane stotožnil skonštatujúc v odvolacom konaní, že správca dane postupoval v súlade so zákonom. V nadväznosti na to nie je rozhodnutie správcu dane v rozpore s úpravou § 63 ods. 5 daňového poriadku a nie je možné skonštatovať ani rozpor napadnutého rozhodnutia s úpravou § 63 ods. 5 daňového poriadku a postupu žalovaného pri rozhodovaní o odvolaní s úpravou § 74 ods. 2 daňového poriadku. Rozhodnutie žalovaného (a ani postup predchádzajúci jeho vydaniu) v tejto časti nevykazuje rozpor so zákonom, ktorý by odôvodňoval jeho zrušenie.

14. Pokiaľ žalobca v piatom žalobnom bode namietal, že protokol z kontroly neobsahuje podstatnú náležitosť podľa § 47 písm. h) daňového poriadku, teda uvedenie kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov, nie je táto námietka žalobcu správnym súdom vyhodnotená ako dôvodná. Z obsahu protokolu číslo 100344791/2019 zo dňa 31.01.2019, ktorý je súčasťou administratívneho spisu, vyplýva konštatovanie týkajúce sa zdaňovacieho obdobia jún 2016, pokiaľ ide o vymedzenie náležitosti protokolu

- preukázaných kontrolných zistení a vyhodnotenie dôkazov, to na strane 4, 37 až 38. Uvedená časť označeného protokolu spĺňajúca obsahovú požiadavku kladenú na protokol z daňovej kontroly podľa § 47 písm. h) daňového poriadku zahŕňa i sumarizáciu a vyhodnotenie dôkazov (strana 5 až 8) zo strany správcu dane, viažuce sa i k zdaňovaciemu obdobiu jún 2016. V nadväznosti na takýto obsah protokolu z daňovej kontroly správny súd konštatuje, že samotný obsah protokolu z daňovej kontroly v označenej časti vyvracia uvedenú námietku žalobcu a táto je vo väzbe na to hodnotená ako nedôvodná. Pokiaľ žalobca ďalej v tomto žalobnom bode namietal, že správca dane odmietol vykonať dôkaz kontrolnými výkazmi dodávateľa, pričom tieto sú spôsobilé preukázať vznik daňovej povinnosti dodávateľa daňového subjektu, nie je ani táto námietka dôvodná. Správny súd poukazuje na úpravu podľa § 24 ods. 2 daňového poriadku, v zmysle ktorej nie je správca dane pri vykonávaní dôkazov viazaný dôkaznými návrhmi daňového subjektu. Z tejto právnej úpravy vyplýva, že správca dane nie je povinný vykonať všetky daňovým subjektom navrhnuté dôkazy a vždy je vecou jeho úsudku a vyhodnotenia, teda jeho úvahy pri hodnotení relevantnosti a závažnosti navrhnutého dôkazu vrátane posúdenia schopnosti navrhnutého dôkazu preukázať alebo nie skutočnosti relevantné pre správne určenie dane, či k vykonaniu daňovým subjektom navrhnutého dôkazu pristúpi a vykoná ho alebo nie. Ak je výsledkom tohto postupu správcu dane nevykonanie navrhnutého dôkazu zo strany daňového subjektu, je potrebné takýto postup presvedčivo zdôvodniť. Správny súd teda považuje za dôležité vysloviť, že správca dane je oprávnený daňovým subjektom navrhnutý dôkaz i nevykonať a uvedené nepredstavuje automaticky nezákonný postup správcu dane. Z rozhodnutia správcu dane, a to konkrétne z piateho odseku na strane 31 odôvodnenia rozhodnutia správcu dane, vyplýva síce stručné, avšak dostatočné a správne odôvodnenie nepreverovania kontrolných výkazov správcom dane na základe záveru správcu dane, že údaje v kontrolnom výkaze nie sú dôkazom o tom, že dodanie služieb bolo uskutočnené spôsobom a dodávateľom uvedeným na faktúrach. I takéto odôvodnenie nevykonania daňovým subjektom navrhnutého dôkazu je dostatočným zachytením v danom prípade vecne správnych úvah správcu dane pri jeho postupe, kedy nevyhovel dôkaznému návrhu daňového subjektu. Kontrolné výkazy z pohľadu správneho súdu sú dokladom, v ktorom sa uvádzajú len formálne náležitosti predstavované identifikačným číslom pre DPH, čísla vystavených faktúr, dátumy dodania, základ dane a daň, ktoré údaje vyplývajú zároveň aj z dodávateľských faktúr a v konkrétnom prípade nepreukazujú dodanie služby deklarované v predmetnej faktúre, a to ani v spojení s ostatnými vykonanými dôkazmi.

15. Pokiaľ ďalej v rámci piateho žalobného bodu žalobca namietal, že správca dane mal pri nadobudnutí pochybností o reálnom uskutočnení obchodov presne špecifikovať dôkazy, ktoré nad rámec zákona požaduje od žalobcu na preukázanie deklarovaných obchodov, a to neurobil, len v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol všeobecné konštatovanie a v tejto súvislosti žalobca poukázal na závery podľa rozsudkov NS SR sp. zn. a sp. zn. , hodnotí správny súd tieto námietky ako nedôvodné. Správny súd v tejto časti vychádza z úpravy § 24 ods. 4 daňového poriadku, ktorá úprava vymedzuje inštitút dôkazu v daňovom konaní prostredníctvom vymedzenia jeho účelu, ktorému má dôkaz slúžiť, teda má prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie

dane za súčasného naplnenia podmienky, podľa ktorej bol dôkaz získaný v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide teda o zákonné vymedzenie inštitútu dôkazu, ktoré nemá povahu taxatívneho výpočtu a nejedná sa ani o demonštratívny výpočet druhov dôkazov, ale ide o ešte širšiu formu zadefinovania tohto inštitútu práve prostredníctvom vymedzenia jeho účelu. V tej - ktorej konkrétnej prejednávanej veci vždy závisí ustálenie relevantného okruhu dôkazných prostriedkov, ktoré môžu priniesť dôkaz o uskutočnení zdaniteľného plnenia od toho, o aký konkrétny druh, resp. typ tovaru alebo služby pri tej - ktorej dodávke ide. Pokiaľ, ako vyplýva z dokazovania v prejednávanej veci, malo ísť o dodávku služby - odvysielanie reklamných spotov na LED obrazovkách, bolo na mieste, aby daňový subjekt správcovi dane o uskutočnení zdaniteľného plnenia - o realizácii uvedenej služby predložil v rámci plnenia dôkaznej povinnosti také dôkazy, ktoré sa viažu k uvedenému druhu služby a na základe ktorých bolo možné jednoznačne skonštatovať realizáciu fakturovaného plnenia dodávateľom služby uvedeným na faktúre a overiť tvrdenia vo veci vypočutých svedkov, predovšetkým p. Q. Z. - konateľa dodávateľa daňového subjektu, ktorý dodávateľ bol však len sprostredkovateľom reklamných služieb. Už samotná cena predmetnej dodávky na seba pri zohľadnení jej výšky a fakturovaného druhu plnenia viaže požiadavku zachovania potrebnej obozretnosti pri vstupe žalobcu do obchodnoprávneho vzťahu s predmetným dodávateľom, ktorý predmetné plnenie len sprostredkúval a potrebu dôsledného postupu žalobcu cestou jeho štatutárneho zástupcu konajúceho s odbornou starostlivosťou, prostredníctvom dôsledného naplnenia ktorého postupu by žalobca zabezpečil minimalizáciu, resp. by úplne vylúčil, že sa v konaní pred správcom dane dostane do situácie, kedy nebude schopný dostatočne a spoľahlivo preukázať svoje právo na odpočet, a to i v následnom časovom období po uskutočnení dodávky. Dôkazná povinnosť vyplýva daňovému subjektu priamo z úpravy podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku v nadväznosti na čo nie je ako dôvodná hodnotená ani námietka nesprávneho právneho posúdenia vznesená žalobcom v tejto časti v rámci piateho žalobného bodu (žalobca namietal, že nepovažuje za správne právne posúdenie veci žalovaným, kedy tento vo svojom rozhodnutí konštatuje, že žalobca ako platiteľ dane má byť schopný preukázať, že deklarované transakcie boli reálne uskutočnené). Úlohou správcu dane je dôkazy produkované daňovým subjektom hodnotiť v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku a nie daňovému subjektu určovať, akými konkrétnymi dôkaznými prostriedkami a z nich vyplývajúcimi dôkazmi má svoje tvrdenia o realizácii zdaniteľných obchodov pre potreby preukázania jeho práva na odpočet preukazovať. Takémuto hodnoteniu bola podrobená i svedecká výpoveď svedka p. Z., ktorá bola na základe zásady voľného hodnotenia dôkazov vyhodnocovaná v kontexte ostatných zistení správcu dane, a teda bola ako dôkaz správcom dane zohľadnená po jej náležitom vyhodnotení zohľadňujúcom ostatné výsledky dokazovania vedeného správcom dane. Pokiaľ žalobca v rámci tohto žalobného bodu poukazoval na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. , nie je táto argumentácia žalobcu dôvodná. Závery označeného rozsudku sú viazané na konštatovanie o nepreskúmateľnosti rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu o nedostatočne zistenom skutkovom stave týmto správnym orgánom, a teda za takejto procesnej situácie nebolo možné záver o nepreukázaní dodania tovaru správnymi orgánmi spoľahlivo skonštatovať. V prejednávanej veci však táto procesná situácia v administratívnom konaní a ani v konaní pred správnym súdom nenastala. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd zdôrazňuje, že pri rozhodnutí správneho súdu je rozhodným momentom, ku ktorému správny súd posudzuje a vyhodnocuje zákonnosť napadnutého rozhodnutia v zmysle úpravy moment právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (rozhodnutia odvolacieho správneho orgánu), a teda správny súd vychádza zo skutkového a právneho stavu k tomuto momentu. K tomuto momentu v administratívnom konaní v prejednávanej veci neboli označené daňovým subjektom dôkazy, ktoré by navrhoval vykonať na preukázanie realizácie zdaniteľných obchodov po náležitom vyjadrení pochybností správcu dane v rámci postupu podľa daňového poriadku. Zároveň, nakoľko v prejednávanej veci existovali dôvodné pochybnosti správcu dane o realizácii zdaniteľného obchodu v rámci vzťahu medzi daňovým subjektom a jeho priamym dodávateľom, dôkazné návrhy daňového subjektu v zmysle vyššie uvedeného sa mali týkať vzťahu daňového subjektu a jeho priameho dodávateľa, a teda nešlo v prejednávanej veci o extenzívne uplatnenie dôkazného bremena voči daňovému subjektu. Dôkazné bremeno voči daňovému subjektu teda nebolo uplatnené tak, že by v rámci neho správca dane vyžadoval dôkazy o realizácii zdaniteľných obchodov, ktoré sa netýkali vzťahu daňového subjektu a jeho priameho dodávateľa a nevyplývali z tohto vzťahu, ktorého priamym účastníkom daňový subjekt bol, a teda i mal na tieto dôkazy bezprostredný dosah. V uvedených skutočnostiach vzhliada správny súd zásadné odlišnosti východísk záverov prijatých v rozhodnutí NS SR sp. zn. oproti prejednávanej veci.

16. Správny súd v nadväznosti na rozsiahlu repliku žalobcu učinenú jeho podaním zo dňa 08.06.2020 opätovne konštatuje, že pri prejednaní tejto veci, ktorá je konaním o všeobecnej správnej žalobe podľa a nasl. sa v celom rozsahu uplatní zásada koncentrácie rozsahu a dôvodov žaloby v zmysle úpravy . Nakoľko replika zo dňa 08.06.2020 bola učinená žalobcom po nastúpení účinkov koncentrácie, podrobil správny súd vecnému hodnoteniu pri prieskume zákonnosti napadnutého rozhodnutia a rozhodnutia správcu dane len tú argumentáciu podľa repliky žalobcu, ktorá bola, pokiaľ ide o jej vecný základ, obsiahnutá už vo včas podanej správnej žalobe a predstavovala len rozvinutie už takto včas vymedzených žalobných bodov. Pre argumentáciu, ktorá bola ako nová uvedená až v replike chýbal procesný základ a právny rámec jej vecného hodnotenia. Pri zachovaní takéhoto prístupu bolo rozvinutím argumentácie v piatom žalobnom bode tvrdenie žalobcu, podľa ktorého došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena v daňovej kontrole a správca dane preniesol na daňový subjekt dôkazné bremeno preukázania skutočností, ktoré do jeho dôkazného bremena nespadajú. Uvedená námietka nie je správnym súdom hodnotená ako dôvodná, pričom správny súd v tejto časti odkazuje na svoje závery už uvedené k námietkam, ktoré boli obsahom piateho žalobného bodu. Zdôrazňuje, že skutočnosť nepredloženia účtovníctva dodávateľa uvedeného na faktúre, nebola jedinou okolnosťou, ktorou spochybnil správca dane reálnosť zdaniteľných plnení. Dôvodné pochybnosti správcu dane v prejednávanej veci boli založené komplexom zistení, podľa ktorých:

- svedok p. Q. - konateľ dodávateľa služieb uvedeného na faktúre (TK WLP s.r.o.) síce potvrdil sprostredkovanie služieb pre žalobcu, pričom tieto služby mali byť vykonané spoločnosťou TREZ Slovakia s.r.o., prevzatie reklamných šotov v Power pointe a realizáciu skontrolovania plnenia 2 - 3 krát do roka avšak tieto tvrdenia ako ani všeobecné tvrdenia svedka p. A. Q. - bývalého konateľa TREZ Slovakia s.r.o. neboli podložené relevantnými dôkazmi, prostredníctvom ktorých by ich bolo možné overiť, a to predovšetkým pokiaľ ide o tvrdenia svedka p. Z.,

- plány vysielania reklamných spotov (doklady medzi TREZ Slovakia s.r.o. a TK WLP s.r.o.) nepreukazujú realizáciu plnenia pre žalobcu dodávateľom uvedeným na faktúre,

- svedok p. A. (bývalý konateľ TREZ Slovakia s.r.o.) sa nevedel bližšie vyjadriť k podrobnostiam dodania fakturovanej služby, pretože podľa jeho vyjadrenia všetky činnosti súvisiace s predmetnou reklamou pre subjekt TREZ Slovakia s.r.o. zabezpečoval subjekt CreoArt s.r.o., vo vzťahu ku ktorému správca dane šetrením zistil, že nemal predpoklady na odvysielanie predmetných reklám a jeho konateľ p. Q. Q. nebol pre správcu dane dosiahnuteľný, a teda správca dane nemohol overiť dokladmi z účtovníctva dodávku služieb na preverovanej faktúre dodávateľom TK WLP s.r.o. ani u tohto priameho dodávateľa, ktorý bol len sprostredkovateľom, ani u subjektu TREZ Slovakia s.r.o. a ani u subjektu CreoArt s.r.o., ktorý mal reklamy pre TREZ Slovakia s.r.o. zabezpečovať. Žalobca podoprel svoj návrh formálnymi dôkazmi - predloženými dodávateľskými faktúrami (tie sami o sebe nie sú materiálnym dôkazom o dodaní tovaru), rámcovou zmluvou (táto je len zmluvným rámcom upravujúcim obchodný vzťah medzi žalobcom a dodávateľom), výpoveďou svedka Z. (tento síce potvrdil sprostredkovanie služieb pre žalobcu avšak bez doloženia relevantných dôkazov, na základe ktorých by bolo možné toto vyjadrenie uvedeného svedka overiť a ktoré by svedčili o samotnom fakte realizácie fakturovaného plnenia dodávateľom uvedeným na predmetnej faktúre, čo samo o sebe znížilo dôkaznú hodnotu uvedenej svedeckej výpovede vo vzťahu k relevantnej okolnosti dodania služby dodávateľom uvedeným na faktúre), výpoveďou svedka Q. (jeho výpoveď bola nekonkrétna, bez prínosu k objasneniu podrobností realizácie dodávky predmetných služieb), fotodokumentáciou, ktorá v stave obsahu ako je súčasťou pripojeného administratívneho spisu nepreukazuje realizáciu fakturovaného plnenia dodávateľom uvedeným na faktúre rovnako ako plány vysielania reklamných spotov, ktoré predstavujú len podchytenie zámeru medzi dodávateľom daňového subjektu a jeho dodávateľom. Tieto dôkazy dodanie služby daňovému subjektu dodávateľom uvedeným na faktúre spoľahlivo nepreukazujú a naviedli pri dôvodných pochybnostiach správcu dane o dodaní služby dodávateľom uvedeným na faktúre, daných skutočnosťami uvedenými v odôvodnení tohto rozsudku (bod č. 16.), k presunu dôkazného bremena na správcu dane, ale bolo dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto dôvodné pochybnosti rozptýliť. Na tomto mieste odôvodnenia správny súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia správcu dane (predovšetkým strana 16, 17), podľa ktorého správca dane skonštatoval ako základ svojho rozhodnutia i absenciu preukázania dodania fakturovanej služby dodávateľom uvedeným na faktúre - teda subjektom TK WLP s.r.o., čím vymedzil absentujúcu podmienku práva na odpočet a jeho rozhodnutie netrpí procesnou vadou ako to až na pojednávaní tvrdil žalobca cestou právneho zástupcu. Správny súd v tejto súvislosti poukazuje na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. , podľa ktorých práve vystavením dodávateľskej faktúry s hodnovernými údajmi dodávateľ nielen že preberá daňovú povinnosť, ale aj signalizuje svojmu zmluvnému partnerovi, že môže začať

proces smerujúci k uplatneniu práva na odpočítanie DPH. Avšak iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry a dodacieho listu) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej nepostačuje. Podnikateľ znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa (t.j. „cudzej“ listiny).

17. Pokiaľ žalobca v rámci piateho žalobného bodu poukazoval na závery podľa rozhodnutia NS SR sp. zn. nie je ani táto argumentácia žalobcu dôvodná, pretože i východiská tohto rozhodnutia NS SR sú odlišné od východísk prejednávanej veci. V konaní NS SR sp. zn. správca dane právo na odpočítanie dane žalobcovi neuznal na základe skutočnosti, že bola preukázaná existencia zneužívajúcich okolností smerujúcich k získaniu daňovej výhody. Najvyšší súd takého právne posúdenie vyhodnotil ako predčasné, skonštatujúc, že nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. V prejednávanej veci takýto skutkový stav zistený nebol. Správca dane jasne spochybnil reálne dodanie služieb podľa dodávateľských faktúr, a to bolo dôvodom neuznania nároku na odpočet. Zvyšok argumentácie žalobcu v piatom žalobnom bode vrátane jeho rozvinutia podľa repliky smeroval k namietaniu absencie možnosti daňového subjektu ovplyvniť vznik daňovej povinnosti dodávateľa daňového subjektu a k namietaniu možnosti preukázania vzniku daňovej povinnosti dodávateľa daňovým subjektom. Zároveň žalobca v tejto časti zdôraznil, že skutočnosť, či si dodávateľ daňového subjektu takto deklarovanú daňovú povinnosť i splní, nemá žalobca možnosť ovplyvniť. V tejto súvislosti správny súd pri závere o nedôvodnosti tejto námietky žalobcu poukazuje na úpravu podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, ktorá upravuje vznik daňovej povinnosti a podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, ako podmienku vzniku práva na odpočítanie dane. Z uvedeného nepochybne vyplýva, že skutočnosť splnenia alebo nesplnenia, a teda reálneho zaplatenia alebo nezaplatenia dane dodávateľom je vo vzťahu k právu daňového subjektu na odpočet dane irelevantnou a relevantnou je skutočnosť vzniku daňovej povinnosti. Ak teda žalobca namietal absenciu jeho možnosti ovplyvniť zaplatenie dane dodávateľom, je táto námietka irelevantná a tým nedôvodná.

18. Pokiaľ žalobca v šiestom žalobnom bode uplatnil požiadavku eurokonformného výkladu nároku žalobcu na odpočet a v tejto časti odkazoval na rozsudky NS SR sp. zn. , sp. zn. , pričom zdôraznil povinnosť správcu dane preukázať, že sa jednalo o podvod alebo zneužitie práva, nie je táto námietka správnym súdom hodnotená ako dôvodná. I v tejto časti správny súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci nebol preukázaný základný predpoklad vzniku práva žalobcu na odpočet, a to splnenie vecnej podmienky vzniku daňovej povinnosti dodávateľa daňového subjektu uvedeného na predmetných faktúrach. Z tohto dôvodu nemožno konštatovať dôkazné bremeno správcu dane pri preukazovaní podvodu alebo zneužitia práva. Správny súd konštatuje, že žalobca sa mýli, ak vychádza zo záveru, že správca dane môže neuznať nárok na odpočítanie dane len v prípade, ak preukáže, že sa v danom prípade jednalo o podvod alebo zneužitie práva. Správny súd zdôrazňuje, že pokiaľ nie sú preukázané hmotnoprávne podmienky pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH, t.j. vecné a formálne podmienky, potom nie je možné odpočítanie dane práve z dôvodov porušenia úpravy podľa § 49 ods. 1 v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) a § 19 ods. 1 zákona o DPH priznať. Až pokiaľ by žalobca uniesol svoje dôkazné bremeno a všetky tieto podmienky by preukázal, teda k porušeniu zákona o DPH by nedošlo, vtedy by mohol správca dane neuznať odpočítanie len v prípade, ak by preukázal, že žalobca je zapojený do zneužitia právnej regulácie spoločného systému DPH alebo na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov, k čomu však v prejednávanej veci nedošlo a absenciu uvedeného nie je možné preklenúť ani žalobcom uplatňovaným eurokonformným výkladom nároku žalobcu na odpočet DPH. Žalobcom označené rozsudky NS SR sp. zn. , sú založené práve na závere o preukázaní uskutočnenia zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje daňový doklad - faktúra, čo je zásadná odlišnosť východiska týchto rozhodnutí oproti prejednávanej veci. V záveroch rozsudku NS SR sp. zn. správne orgány vychádzali zo zistení, že sa v danom prípade jednalo o podvodné konanie, ktoré však podľa názoru správneho a kasačného súdu nebolo v správnom konaní dostatočne preukázané. Ani tento rozsudok však nevymedzuje záver tvrdený žalobcom, že v prípadoch, kedy sa správca dane rozhodne neuznať odberateľovi nárok na odpočet dane, je jeho povinnosťou preukázať, že v danom prípade sa jedná o daňový podvod alebo zneužitie práva. Naopak najvyšší súd konštatoval, že ak sa preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu, tak ako ho deklaruje daňový subjekt, môžu orgány finančnej správy neuznať daňovému subjektu právo na odpočítanie dane len z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode. Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ prelamuje zásadu neutrality dane. Z uvedeného teda vyplýva, že pokiaľ žalobca neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm.

e) daňového poriadku, teda ak sú preukázané všetky vecné a aj formálne podmienky na odpočítanie dane, na preukázanie ktorých má prioritne dôkazné bremeno daňový subjekt, potom je možné neuznať právo na odpočítanie dane len vtedy, ak bude preukázané zneužitie práva alebo daňový podvod, na čo má v plnom rozsahu dôkazné bremeno naopak správca dane. Vyššie vymedzená odlišnosť východísk rozsudkov NS SR sp. zn. a sp. zn. potom vylučuje aplikáciu ich záverov, a to i pokiaľ ide o dôkazné bremeno daňového subjektu na prejednávanú vec a eurokonformný výklad posudzovania prejednávanej veci, pokiaľ ide o právo žalobcu na odpočet DPH na základe označených rozsudkov. Uvedené závery správneho súdu nepopierajú nadradenosť európskeho práva, pretože vnútroštátna právna úprava podľa § 19 ods. 1, § 45 ods. 1, písm. e) všetko zákona o DPH nie je na základe záverov rozsudku NS SR sp. zn. , sp. zn. s európskou právnou úpravou v rozpore (v prejednávanej veci nešlo o prípad zneužitia práva alebo daňového podvodu za splnenia materiálnych podmienok vzniku práva na odpočet). Už samotné nepreukázanie splnenia podmienok na odpočet je dostatočným dôvodom pre neuznanie odpočítania dane. Pokiaľ žalobca poukazoval v replike na závery podľa rozsudku NS SR sp. zn. , je tento odkaz nenáležitý, pretože v tomto rozsudku nešlo o dôkazné bremeno daňového subjektu na preukázanie dodania od bezprostredne predchádzajúceho dodávateľa, ako tomu bolo v prejednávanej veci. Naviac správny súd s ohľadom na aktuálnu rozhodovaciu činnosť NS SR poukazuje na závery napr. podľa rozsudku NS SR sp. zn. , podľa záverov ktorého bol rozsudok NS SR sp. zn. prekonaný vývojom rozhodovacej činnosti NS SR so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou. Pokiaľ žalobca v predloženej replike poukazoval na závery podľa rozsudkov SD EÚ sp. zn. C-80/11 a C-142/11, ide o rozhodnutia, ktoré sa týkajú situácie, keď osoba, ktorá vystavila faktúru alebo jeden z jej poskytovateľov sa dopustil daňového podvodu. Vtedy podľa judikatúry je možné zamietnuť právo na odpočítanie dane, pokiaľ správca dane objektívne preukáže, že samotná zdaniteľná osoba je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho dodávateľského subjektu. Aj tu je však podmienkou, že vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane upravené v Smernici 2006/112 boli splnené. V prejednávanej veci však tomu tak nie je, a preto tieto rozsudky v danej veci nie sú aplikovateľné.

19. Pokiaľ žalobca v rámci šiesteho žalobného bodu namietal, že ak správca dane tvrdí porušenie úpravy § 49 ods. 1 zákona o DPH, mal presne špecifikovať, akým spôsobom žalobca toto ustanovenie porušil a ak ho porušil, či porušením došlo k daňovému úniku. Aj v tejto časti je potrebné opätovne zdôrazniť primárny záver, na ktorom správne orgány postavili svoje rozhodnutia, a to, že neboli splnené podmienky vymedzené vnútroštátnou právnou úpravou podľa zákona o DPH na priznanie odpočtu, tak ako je konštatované vyššie. Je v súlade s úpravou zákona o DPH, a teda zákonným postupom a zákonným výsledkom tohto postupu správcu dane a žalovaného, keď potom, ako správca dane dôvodne spochybnil vierohodnosť, pravdivosť a úplnosť listinných dôkazov predložených k odpočítaniu, neboli zo strany daňového subjektu následne žiadnymi ďalšími dôkazmi podmienky pre priznanie odpočtu preukázané a keď v nadväznosti na to správca dane odmietol odpočítať daň s poukazom na porušenie podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Pokiaľ nedôjde k preukázaniu splnenia zákonných podmienok odpočtu, zakladá to zákonný dôsledok neuznania práva na odpočet pre daňový subjekt, v nadväznosti na čo je argumentácia žalobcu vymedzená až v replike, v zmysle ktorej žalobca poukazoval na to, že úprava podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH nie je ani prikazujúcou ani zakazujúcou, ale oprávňujúcou právnou normou irelevantná.

20. Správny súd s ohľadom na rozsiahlu repliku žalobcu v tejto veci považuje za dôležité vymedziť, ktoré z námietok uvedených v replike považuje za doplnenie žalobných bodov včas podanej správnej žaloby a uvádza, že ide o argumentáciu ohľadom vyhotovenia dvoch protokolov, ďalej ohľadom obsahu samotného protokolu so zisteniami, že došlo k nesprávnemu rozloženiu dôkazného bremena, kedy správca dane neoprávnene preniesol na žalobcu dôkazné bremeno skutočností, ktoré nemohlo zaťažovať žalobcu, ďalej argumentácia ohľadom aplikácie rozsudku SD EÚ C-277/14 a rozsudkov NS SR a sp. zn. , ohľadom nesprávneho vyhodnotenia § 49 ods. 1 zákona o DPH ako prikazujúcej právnej normy, keďže nie je prikazujúca ani zakazujúca, ale oprávňujúca a ohľadom povinnosti žalovaného preukázať žalobcovi daňový únik, zneužitie práva či daňový podvod. Tieto námietky sú vyhodnotené v rámci záverov uvedených v odôvodnení tohto rozsudku k jednotlivým žalobným bodom včas podanej správnej žaloby.

21. V replike žalobca vzniesol aj úplné nové žalobné dôvody, ktoré je potrebné v zmysle úpravy , a hodnotiť ako rozšírenie žalobných bodov, a teda vymedzenie ďalšieho rozporu so zákonom alebo uvedenie ďalšieho porušenia, pričom sa jednalo najmä o námietky, že správne orgány nemali jasné, či došlo k nejakej daňovej strate alebo nie, v ktorej časti poukázal žalobca na rozsudok NS ČR sp. zn. , že žalovaný ani správca dane sa nevysporiadali s dokladmi, ktoré žalobca k prijatým dodávkam evidoval a predložil, že žalovaný nesprávne poukázal na zásadu poctivého obchodného styku a povinnosť mať vedomosť o subjektoch, s ktorými daňový subjekt spolupracuje a že rozhodnutie žalovaného je v rozpore so zásadou neutrality DPH. Novou námietkou tiež bolo, že správne orgány od začatia kontroly prezumovali porušenie žalobcu, ktoré zakladali na subjektívnych domnienkach, domnelých záveroch a nedostatočne zistenom skutkovom stave a tiež námietka správcu dane, že rozhodnutie správcu dane nie je riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov. Ako už uviedol správny súd vyššie, zaujal v rámci záverov k jednotlivým žalobným bodom závery i k námietkam, ktoré boli obsahom repliky, pokiaľ sa jednalo o doplňujúce vyjadrenia k námietkam, ktoré boli obsahom žalobných bodov vo včas podanej žalobe. Zvyšok argumentácie žalobcu v predloženej replike, ktorú je potrebné považovať za nové žalobné body v zmysle vyššie uvedeného, nie je možné pre absenciu právneho rámca, ktorý by to umožňoval, podrobovať vecnému hodnoteniu. Uvedený záver dopadá na argumentáciu, ktorá nemá základ v námietkach, ktoré boli obsahom žalobných bodov vo včas podanej žalobe pri ich vymedzení podľa .

22. Osobitne považuje správny súd za dôležité vyjadriť sa k predloženému znaleckému posudku znalca Ing. Jozefa Fedora č. 03/2020 zo dňa 25.09.2020, ktorý bol doručený správnemu súdu taktiež po uplynutí lehoty na včasné podanie správnej žaloby. V tejto časti správny súd zdôrazňuje, že pri svojom rozhodnutí vychádza zo skutkového stavu, ktorý je zistený orgánom verejnej správy s poukazom na úpravu podľa , 134 . Znalecký posudok nebol vyhotovený v rámci správneho konania, ale bol predložený ako dôkaz zo strany žalobcu až v konaní pred správnym súdom a za týchto okolností by mohol byť relevantným dôkazom, pokiaľ by spochybňoval odborné skutkové závery správneho orgánu, z ktorých správny orgán vychádzal pri svojom právnom posúdení v rámci administratívneho konania a zaujímal by presvedčivé odlišné odborné skutkové závery. Zároveň by muselo ísť o znalecký posudok spĺňajúci zákonné atribúty podľa - ďalej .

23. Podľa , : Ak rozhodnutie závisí od posúdenia skutočností, na ktoré treba vedecké poznatky, a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje postup podľa , súd na návrh nariadi znalecké dokazovanie a ustanoví znalca. Ak súd ustanovil viacerých znalcov, môžu vypracovať spoločný posudok. V písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci.

Podľa , : Súkromný znalecký posudok je znalecký posudok predložený stranou bez toho, aby znalecké dokazovanie nariadil súd. Ak je spolu so žalobou predložený súkromný znalecký posudok, ktorý má všetky zákonom predpísané náležitosti a obsahuje doložku o tom, že znalec si je vedomý následkov vedome nepravdivého znaleckého posudku, postupuje sa pri vykonávaní tohto dôkazu akoby išlo o znalecký posudok súdom ustanoveného znalca.

24. Správny súd poukazuje na priebeh pojednávania v tejto veci dňa 21.07.2021, kedy bol dôkaz uvedeným znaleckým posudkom vykonaný. Ako pre súkromný znalecký posudok podľa rovnako pre znalecký posudok v zmysle platí, že je relevantným dôkazom vtedy, pokiaľ posudzuje skutočnosti založené na vedeckých poznatkoch a pre zložitosť posudzovaných otázok nepostačuje len odborné vyjadrenie. Je teda podmienkou relevantnosti takéhoto posudku, že posudzuje skutkové okolnosti a nie právne otázky, teda nečiní právne posúdenie veci. V posudzovanej veci podľa objednávky žalobcu na vypracovanie znaleckého posudku bolo znalcovi zadané odpovedať výsostne len na právne otázky, a to konkrétne sa zoberať splnením alebo nesplnením hmotnoprávnych podmienok odpočtu dane z pridanej hodnoty podľa Smernice 2006/112/ES a zákona o DPH a stanoviť správnu výšku DPH. Na túto otázku znalec v posudku aj odpovedal, a to v jeho časti III. záver na strane 44, kde uviedol, že relevantne a preukázateľne stanovil celkový oprávnený nárok platiteľa DPH na odpočítanie DPH v úhrnnej výške 96.855,86 Eur a na strane 45 prijal záver, že hmotnoprávne zákonné podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie DPH boli splnené tak, ako sú hmotnoprávne odôvodnené v časti

2.2.1 znaleckého posudku. Znalecký posudok sa tak nevyjadroval ku skutkovým otázkam, na ktoré treba vedecké poznatky, ako to má na mysli práve úprava podľa , ale právne posúdil vec, čo je v rozpore so zákonnou úpravou podľa v spojení s , podľa ktorého v písomnom znaleckom posudku znalec odpovie na položené otázky; nevyjadruje sa k právnemu posúdeniu veci. Právne posúdenie veci totiž prináleží jedine súdu. Ani sám žalobca v konaní pred správnym súdom nevymedzil konkrétne skutkové okolnosti, ku ktorým znalecký posudok predkladá, len uviedol, že jeho vypracovanie je potrebné pre správne posúdenie všetkých relevantných skutočností a pre dosiahnutie účelu správneho súdneho konania. Práve vzhľadom na to, že predložený znalecký posudok, ktorý je súkromným znaleckým posudkom Ing. Jozefa Fedora, rieši výlučne právne posúdenie prejednávanej veci pred správnym súdom, nemôže mať vplyv na zistenie skutkového stavu v danej veci a je teda právne irelevantný.

25. Vychádzajúc z uvedených záverov skonštatoval súd nedôvodnosť žaloby v celom rozsahu, ako aj v rozsahu relevantných námietok v replike v zmysle vyššie uvedeného rozčlenenia týchto námietok, v nadväznosti na čo rozhodol o zamietnutí žaloby podľa .

26. Podľa : Správny súd prizná žalobcovi voči žalovanému právo na úplnú alebo čiastočnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania, ak mal žalobca vo veci celkom alebo sčasti úspech.

Podľa : Žalovanému prizná správny súd podľa pomeru jeho úspechu vo veci voči žalobcovi právo na náhradu dôvodne vynaložených trov konania iba, ak to možno spravodlivo požadovať. Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.

27. O náhrade trov konania vo vzťahu k žalobcovi správny súd rozhodol podľa a contrario tak, že mu náhradu trov konania nepriznal, pretože žalobca nebol vo veci úspešný. Rovnako nebola priznaná náhrada trov konania ani žalovanému na základe aplikácie a contrario, pretože neboli splnené podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia, a to výnimočnosť situácie.

Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu je prípustná kasačná sťažnosť, ak to zákon pripúšťa (, ) v lehote do 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá kasačná sťažnosť sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa uviesť

a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).

Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.