Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_31Cob-94-2020.pdf
PDF · 135.97 KB
Case nature
Area
Subarea
31Cob/94/2020
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Lucie Mizerovej a členov senátu JUDr. Eriky Tischlerovej a Mgr. Maroša Feketeho, v právnej veci žalobcu: NUBIUM, s. r. o., so sídlom Trenčianska 705/55, Bratislava, IČO: 47 545 674, zastúpeného splnomocnencom: AK Dlhopolec s.r.o., so sídlom Nám. SNP 27, Zvolen, IČO: 36 867 306, proti žalovanému: Qkomaxit s.r.o., so sídlom Športová 687/21, Veľké Kostoľany, zastúpenému advokátom: Mgr. Peter Rybánsky, so sídlom Farská 46, Nitra, o zaplatenie zmluvnej pokuty a príslušenstva, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo 6. februára 2020 č. k. 21Cb/40/2019-118 voči vyhovujúcemu výroku I. a výroku III. o trovách konania, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom vyhovujúcom výroku I. a výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .
II. Žalobcovi p r i z n á v a voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, do 3 dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, výrokom II. konanie vo zvyšnej časti zastavil a výrokom III. priznal žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Právne svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 261 ods. 9, § 361 ods. 1, § 365, § 369 ods. 1, 2, § 369c ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „OBZ“), § 544 ods. 1, § 663 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 2 nariadenia vlády č. 21/2013 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obchodného zákonníka (ďalej len „nariadenie vlády č. 21/2013 Z. z.“), § 144, § 145 ods. 2, § 146 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
3. Vecne dôvodil, že žalobca sa návrhom na vydanie platobného rozkazu doručeným Okresnému súdu Banská Bystrica domáhal, aby súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 156 eur od 5.7.2017 do 28.3.2018 a zo sumy 156 eur od 12.8.2017 do 28.3.2018, zmluvnú pokutu vo výške 0,05 % ročne (správne denne - pozn. odvolacieho súdu) zo sumy 156 eur od 5.7.2017 do 28.3.2018 a zo sumy 156 eur od 12.8.2017 do 28.3.2018, paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur a nahradiť trovy konania. V žalobe uviedol, že žalobca ako prenajímateľ uzatvoril so žalovaným dňa 22.7.2016 zmluvu o prenájme billboardov č. OB/NR/140/07/16, v zmysle ktorej žalobca odplatne žalovanému prenechal do dočasného užívania reklamné zariadenie v obci Horná Streda. Doba nájmu bola dohodnutá od 1.8.2016 do 31.7.2017 za celkovú odplatu 1.590 eur bez DPH - mesačne 130 eur bez DPH a cena za tlač 1 ks papierového plagátu
30 eur bez DPH. Žalobca si svoje povinnosti riadne splnil a vystavil žalovanému faktúry na sumu 2 x 156 eur splatné dňa 4.7.2017 a dňa 11.8.2017. Žalovaný dlžnú sumu 312 eur titulom dohodnutej odmeny zaplatil žalobcovi po lehote splatnosti, dňa 28.3.2018. Žalovaný sa dostal s plnením peňažného dlhu do omeškania, preto si žalobca uplatnil úrok z omeškania, zmluvnú pokutu v zmysle bodu 3.3.4 zmluvy a paušálnu náhradu nákladov podľa § 369c Obchodného zákonníka.
4. Okresný súd Banská Bystrica vydal vo veci platobný rozkaz, proti ktorému podal žalovaný v zákonnej lehote odpor. Žalovaný namietal, že nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty popri nároku na zaplatenie úroku z omeškania je duplicitným nárokom odporujúcim zásadám poctivého obchodného styku. Aj napriek tomu žalovaný dňa 31.12.2018 zaplatil k rukám žalobcu v žalobe uplatnený úrok z omeškania, ako aj zmluvnú pokutu. Úhradu nájomného žalovaný vykonal na základe vlastných zistení, bez toho, aby ho žalobca na túto skutočnosť upozornil. Vzhľadom na dobrovoľnú úhradu fakturovanej sumy, následného príslušenstva a pohľadávok žalobcu, považoval žalobu za predčasnú a nehospodárnu a ostatné nároky, ako aj trovy konania, ktoré žalobcovi vznikli, za neodôvodnené a neúčelné navyšovanie žalovanej sumy bez opory v hmotnom práve. Z tých istých dôvodov nesúhlasil ani s uplatneným nárokom na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, pretože uplatnením tohto nároku nevznikli žalobcovi žiadne náklady. Žalobca si podanou žalobou uplatnil iba nárok na zaplatenie príslušenstva pohľadávky, pričom paušálna náhrada podľa § 369c ods. 1 Obchodného zákonníka nepredstavuje sankciu za nezaplatenie každej faktúry a predstavuje náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov.
5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odporu uviedol, že žalovaný dňa 1.1.2019 žalobcovi uhradil žalobou uplatnené úroky z omeškania a zmluvnú pokutu, preto zobral žalobu v časti žalovanej sumy 57,69 eur späť a domáhal sa od žalovaného zaplatenia paušálnej náhrady nákladov vo výške 40 eur a trov konania. Tvrdil, že žalovaný bol najskôr vyzývaný na úhradu dlžných faktúr priamo žalobcom a neskôr na úhradu príslušenstva a paušálnej náhrady nákladov spoločnosťou zaoberajúcou sa vymáhaním pohľadávok. Žalovaný uhradil splatné faktúry až na základe výzvy žalobcu a nie dobrovoľne. Paušálnu náhradu nákladov žalobca vníma ako náhradu výdavkov, ktoré mu vznikli pri správe a vymáhaní pohľadávky voči žalovanému.
6. Na základe vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za preukázané, že medzi sporovými stranami bola dňa 22.7.2016 uzatvorená zmluva o prenájme billboardov č. OB/NR/140/07/16, na základe ktorej žalobca odplatne prenechal žalovanému do dočasného užívania reklamné zariadenie v obci Horná Streda s tým, že doba nájmu bola dohodnutá od 1.8.2016 do 31.7.2017 za celkovú odplatu 1.590 eur bez DPH - mesačne 130 eur bez DPH a cena za tlač 1 ks papierového plagátu 30 eur bez DPH. Žalobca si svoje povinnosti zo zmluvy riadne splnil, o čom vystavil žalovanému faktúry na sumu 2 x 156 eur splatné dňa 4.7.2017 a 11.8.2017. Žalovaný sa dňom 5.7.2017 a 12.8.2017 dostal do omeškania zo zaplatením sumy 2 x 156 eur a toto omeškanie žalovaného trvalo až do 12.3.2018, kedy žalovaný dlžné sumy uhradil. V súvislosti s omeškaním žalobcovi vznikol aj nárok na úhradu úrokov z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 156 eur od 5.7.2017 do 28.3.2018 a 9 % ročne zo sumy 156 eur od 12.8.2017 do 28.3.2018. Pretože si strany v bode 3.3.4. zmluvy dojednali zmluvnú pokutu, vznikol žalobcovi súčasne aj nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vo výške 0,05 % denne zo sumy 156 eur od 5.7.2017 do 28.3.2018 a zo sumy 156 eur od 12.8.2017 do 28.3.2018.
7. Nárok žalobcu na zaplatenie ako uplatneného príslušenstva (úrokov z omeškania) a zmluvnej pokuty žalovaný ich úhradou v priebehu konania v podstate uznal, pričom zároveň platí, že žiaden právny predpis súbežné uplatnenie nároku na úrok z omeškania a zmluvnú pokutu za porušenie zmluvného záväzku omeškaním splnenia peňažného záväzku nevylučuje. Tieto nároky teda žalobcovi vznikli dňom omeškania žalovaného a narastali až do dňa úhrady omeškaných súm dňa 12.3.2018.
8. Súd ďalej uviedol, že právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 vzniká priamo zo zákona v dôsledku omeškania dlžníka - žalovaného so splnením peňažného záväzku - nájomného, resp. zmluvnej pokuty. Zákon výslovne stanovuje, že veriteľ - žalobca nebol povinný vyzývať žalovaného na zaplatenie tejto náhrady, toto právo vzniká bez potreby osobitného upozornenia. Výška uplatnená žalobcom 40 eur vyplýva z nariadenia vlády č. 21/2013. Momentom omeškania žalovaného so zaplatením nájomného dňa 5.7.2017 a 12.8.2017 vzniklo žalobcovi bez ďalšieho právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky. Tieto náklady tvoria príslušenstvo pohľadávky, pričom zo žiadnych ustanovení právnych predpisov nevyplýva povinnosť
veriteľa opätovne pred podaním žaloby na súd dlžníka vyzývať na ich úhradu a ani vyzývať dlžníka na úhradu pohľadávky, s platením ktorej je v omeškaní.
9. Keďže žalobcovi ako veriteľovi nesporne vznikol nárok na zaplatenie pohľadávky - nájomného, s ktorého zaplatením bol žalovaný preukázateľne v omeškaní od 5.7.2017, resp. 12.8.2017 do 12.3.2018, ako aj zmluvnej pokuty, vzniklo mu právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vo výške 40 eur, ktorú si riadne žalobným návrhom uplatnil, súd žalobe vyhovel.
10. Z dôvodu, že žalobca pred otvorením pojednávania zobral žalobu v časti žalovanej sumy 57,69 eura (úroky z omeškania a zmluvná pokuta) späť, súd prvej inštancie konanie vo zvyšnej časti (úroky z omeškania vo výške 9 % ročne zo sumy 156 eur od 5.7.2017 do 28.3.2018, zo sumy 156 eur od 12.8.2017 do 28.3.2018, zmluvná pokuta vo výške 0,05 % denne zo sumy 156 eur od 5.7.2017 do 28.3.2018, zo sumy 156 eur od 12.8.2017 do 28.3.2018) zastavil.
11. V časti o trovách konania svoje rozhodnutie odôvodnil ust. § 255 ods. 1, § 256 ods. 1, § 262 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), vecne úspechom žalobcu v konaní v časti uplatnenej paušálnej náhrady nákladov a procesným zavinením čiastočného zastavenia konania žalovaným (k späťvzatiu žaloby v časti uplatnených úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty došlo z dôvodu úhrady žalovanej sumy žalovaným po podaní žaloby). Okolnosti hodné osobitného zreteľa, ktoré by výnimočne odôvodňovali náhradu trov konania žalobcovi nepriznať (§ 257 CSP) súd prvej inštancie nezistil, keďže žalobcovi vznikol nárok na náhradu paušálnych trov konania už samotným omeškaním žalovaného so zaplatením prvej splatnej faktúry, žalobca nebol povinný žalovaného na úhradu takýchto paušálnych nákladov vyzývať, omeškanie trvalo viac ako pol roka, žalobca popri nároku na paušálnu náhradu nákladov uplatnil aj nárok na úroky z omeškania a zmluvnú pokutu, ktoré mu boli žalovaným v priebehu konania uhradené.
12. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal žalovaný prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie, a to v rozsahu jeho vyhovujúceho výroku a výroku o trovách konania (výroky I. a III.) z dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. d), f) a h) CSP. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zmenil tak, že žalobu zamietne a žalovanému prizná nárok na náhradu trov konania v plnej výške. Uviedol, že žalovaný uhradil pohľadávku žalobcu dobrovoľne, na základe vlastného nadobudnutého poznatku. Podľa názoru žalovaného je sporné a nepreukázané, že by mal žalobca akýmkoľvek spôsobom evidovať pohľadávku voči žalovanému (o tejto sa zrejme dozvedel až po spárovaní pripísanej úhrady). Uvedené potvrdzuje fakt, že žalobca začal konať až po dobrovoľnej úhrade a pripísaní dlžnej sumy na jeho účet. Žalovaný preto uviedol svoju analýzu právnej úpravy, z ktorej nárok na paušálnu náhradu nákladov vyplýva. Zákonodarca novelou Obchodného zákonníka
- zákonom č. 9/2013 Z. z. okrem iného zaviedol do praxe ustanovenie § 369c ods.1 Obchodného zákonníka ako predmet transpozície čl. 6 Smernice Európskeho parlamentu a rady 2011/7/EÚ zo 16. februára 2011 o boji proti oneskoreným platbám v obchodných transakciách (ďalej „smernica“). Poukazujúc na znenie čl. 6 smernice zdôraznil, že uvedená náhrada má za účel pokryť náklady veriteľov na vymáhanie pohľadávky. Dotknuté ustanovenia preto nemožno vykladať inak, ako nárok oprávnený výlučne v prípade, ak veriteľ musí vynaložiť prostriedky na vymáhanie/uplatnenie pohľadávky. Žalobcovi ako veriteľovi nevznikli žiadne náklady na vymáhanie pohľadávky, pretože žalovaný svoj záväzok uhradil síce po lehote splatnosti, ale dobrovoľne (o čom svedčí aj obsah žalobného návrhu, v ktorom sa žalobca domáha zaplatenia výlučne príslušenstva dobrovoľne uhradenej pohľadávky). Priznanie nároku žalobcovi voči žalovanému na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v zmysle ustanovenia § 369c OBZ, nemá oporu v zákone, ani v smernici. S poukazom na nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 155/2017 a sp. zn. I. ÚS 457/2010 mal za to, že postupom súdu bol žalovaný ukrátený na svojich právach, napádané rozhodnutie súdu prvej inštancie vzhľadom na to, že ním bol porušený zákon v neprospech žalovaného, nemôže obstáť. Zjavne nesprávna aplikácia právnej normy činí napádané rozhodnutie príliš formalistickým, nesledujúcim účel zákonného ustanovenia a jemu nadradenej komunitárnej úpravy (smernice). Výklad zákonného ustanovenia a smernice v zmysle napádaného rozhodnutia súdu prvej inštancie de facto odrádza dlžníkov od dobrovoľnej úhrady, pretože odmenou za dobrovoľné uhradenie dlhu, je dlžníkova sankcia v podobe paušálnej náhrady napriek tomu, že úhradou, i keď po lehote splatnosti, sám nepochybne predišiel vzniku akýchkoľvek nákladov na vymáhanie pohľadávky. Uvedené rozhodnutie tak vysiela neželaný signál dlžníkom, ktorým sa namiesto dobrovoľnej úhrady s následkom sankcie ako účelnejšie javí záväzok neuhradiť a prípadne počítať s
trvaním veriteľovej nevedomosti o pohľadávke voči dlžníkovi prekračujúcej premlčaciu dobu pohľadávky a vyhnúť sa tak úhrade celého dlhu.
13. Žalovaný ďalej uviedol, že s otázkou aplikácie ustanovenia § 369c OBZ na daný skutkový stav, úzko súvisí i otázka náhrady trov konania. Vychádzajúc zo znenia čl. 6 ods. 3 smernice má paušálna náhrada pokrývať náklady na vymáhanie pohľadávky s tým, že v prípade, ak tieto náklady prevyšujú uvedenú sumu, môže sa veriteľ domáhať ich zaplatenia v časti prevyšujúcej priznanú paušálnu náhradu (po ich preukázaní). Ak by v teoretickej rovine pripustil nárok žalobcu na náhradu paušálnych nákladov v zmysle § 369c OBZ, vzhľadom na to, že predmetom žaloby bolo výlučne príslušenstvo pohľadávky, nemožno v tomto konaní okrem paušálnej náhrady priznať akýkoľvek ďalší nárok na náhradu trov konania, pretože žalobcovi preukázateľne nevznikli žiadne náklady na vymáhanie pohľadávky, keďže ju žalovaný dobrovoľne uhradil.
14. Ako nesprávne právne posúdenú žalovaný považoval i aplikáciu ustanovenia § 257 CSP. Mal za to, že špecifiká prejednávanej veci nutne zakladajú povinnosť aplikácie daného ustanovenia. Vzhľadom na dobrovoľnú úhradu záväzku žalovaným, bolo jeho legitímnym očakávaním, že v prípade, ak žalobca požaduje úhradu príslušenstva, mal toto riadne vyčísliť a uplatniť si faktúrou, pričom až takto uplatnený nárok prostredníctvom daňového dokladu je možné zo strany žalovaného dobrovoľne uhradiť a úhradu riadne zaúčtovať. V tomto smere sa napádané rozhodnutie v jeho nenapádanom výroku (výrok II.) javí ako nevykonateľné, pretože na jeho podklade nemožno zaúčtovať uhradené príslušenstvo, keďže k tomu súd v žiadnom výroku takúto povinnosť nezaložil. Žalobca preto pre riadne zaúčtovanie uhradeného príslušenstva musí vystaviť faktúru ako daňový doklad. Preto je žalobný návrh na zaplatenie príslušenstva, ako i paušálnej náhrady absolútne predčasný, keďže žalobca žiadnu faktúru, ktorou by si uplatnil nárok na zaplatenie príslušenstva nevystavil a ani nedoručil žalovanému. Žalovaný nárok sa ešte nemohol stať splatným, a teda ani uplatniteľným na súde. Konanie žalobcu označil za nehospodárne, odporujúce obvyklým obchodným zvyklostiam a najmä zákonu o účtovníctve. Takéto konanie s účelom generovania ďalších pseudonárokov žalobcu nemôže požívať právnu ochranu. Je to práve žalovaný, ktorému je potrebné priznať náhradu trov konania v zmysle ustanovenia § 256 ods. 2 CSP. Rozhodnutie o trovách žalovaný preto vníma ako nesprávne právne posúdené, porušujúce zákon v neprospech žalovaného.
15. Žalovaný záverom uviedol, že napadnuté rozhodnutie v jeho hmotnoprávnej (meritórnej) časti (výrok I.), ako i vo výroku o trovách (výrok III.) trpí zásadným nedostatkom odôvodnenia, čím toto rozhodnutie napĺňa znaky arbitrárnosti (svojvôle) pri súčasnom prílišnom formalistickom prístupe súdu, ktorým súd zásadným spôsobom potláča právo na spravodlivý súdny proces (súdnu ochranu).
16. Žalobca samostatný odvolací návrh nepodal. K doručenému odvolaniu žalovaného podal písomné vyjadrenie, v ktorom navrhol odvolanie žalovaného zamietnuť (t.j. rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť - pozn. odvolacieho súdu). Mal za to, že z predložených dôkazov bolo preukázané, že žalovaný bol v omeškaní s úhradou faktúr z titulu dohodnutého nájmu a tieto zaplatil až na základe niekoľkých e-mailových výziev zo strany žalobcu (emailová výzva zo dňa 24.8.2017 a zo dňa 22.9.2017), takmer osem mesiacov po lehote ich splatnosti. Vzhľadom k oneskorenej úhrade týchto faktúr vznikol žalobcovi voči žalovanému nárok na úhradu ich príslušenstva (zákonných úrokov z omeškania a zmluvnej pokuty v zmysle zmluvy o prenájme billboardov), ktoré žalovaný nezaplatil ani na základe doručenej výzvy zo dňa 11.7.2018 a zaplatenia ktorých sa následne žalobca domáhal v súdnom konaní. Tvrdenia žalovaného, že pohľadávky uhradil žalobcovi dobrovoľne, na základe vlastného nadobudnutého poznatku, sú teda v hrubom rozpore s predloženými listinnými dôkazmi. Rozporne vyznievajú aj tvrdenia žalovaného ohľadom nutnosti fakturácie príslušenstva pohľadávok a jeho následnej splatnosti, pokiaľ nárok z titulu príslušenstva pohľadávok v celom rozsahu žalobcovi zaplatil po doručení žaloby, čím ho v podstate uznal. Tým, že žalovaný príslušenstvo pohľadávok po doručení žaloby žalobcovi zaplatil, potvrdil dôvodnosť podanej žaloby. Vo vzťahu k námietkam žalovaného týkajúcim sa zaplatenia paušálnej náhrady nákladov uviedol, že právna úprava nároku na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov je jednoznačná - nárok na paušálnu náhradu nákladov vzniká už samotným omeškaním dlžníka, bez potreby osobitného upozornenia. Zo žiadneho ustanovenia právneho predpisu nevyplýva, že by mal žalobca žalovanému zasielať výzvu na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov. Žalovaný bol voči žalobcovi v omeškaní s úhradou faktúr z titulu nájmu, a to počnúc dňom 5.7.2017 a 12.8.2017 až do dňa 12.3.2018. Omeškaním žalovaného teda žalobcovi vznikol nárok na úhradu paušálnej náhrady nákladov, ktorú žalobca vôbec nevníma ako sankciu za nezaplatenie
jednotlivých faktúr, ale ako náhradu svojich výdavkov, ktoré mu vznikli pri správe a vymáhaní pohľadávky voči žalovanému.
17. Žalovaný v odvolacej replike zotrval na podanom odvolaní a dôvodoch v ňom uvedených. Namietal tvrdenia žalobcu o zaslaní e-mailových či listinných výziev a zdôraznil, že od žalobcu a ani od iného ním povereného subjektu neobdržal žiadnu výzvu.
18. Ďalšie vyjadrenia strany v odvolacom konaní nepodali.
19. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - zároveň stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie v napadnutej časti vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. d/, f/ a h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP), a dospel k záveru, že odvolaniu žalovaného nie je možné priznať úspech, keď rozsudok súdu prvej inštancie je v napadnutých častiach vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 CSP.
20. Vzhľadom na to, že zvyškovo zastavujúci výrok II. nebol napadnutý odvolaním, je v tejto časti rozsudok súdu prvej inštancie právoplatný a nebol predmetom prieskumu odvolacieho súdu. 21. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu s poukazom na uplatnenú odvolaciu argumentáciu žalovaného bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol vecne správne, pokiaľ žalobe žalobcu v časti paušálnej náhrady nákladov vyhovel a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu dôvodiac, že právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky podľa § 369c ods. 1 OBZ vzniká priamo zo zákona v dôsledku omeškania dlžníka - žalovaného so splnením peňažného záväzku - zaplatenie nájomného resp. zmluvnej pokuty, keď zo žiadnych ustanovení právnych predpisov nevyplýva povinnosť veriteľa opätovne pred podaním žaloby na súd dlžníka vyzývať na ich úhradu a ani vyzývať dlžníka na úhradu pohľadávky, s platením ktorej je v omeškaní.
22. Pretože odvolací súd preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav pokiaľ ide o preukázané skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a pretože v celom rozsahu zdieľa i jeho právny záver vo veci, pričom sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 CSP odvolací súd konštatuje správnosť jeho dôvodov a odkazuje na výstižné, správne, presvedčivé a v relevantnom vyčerpávajúce odôvodnenie písomného vyhotovenia preskúmavaného rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od skutkových alebo právnych záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia dopĺňa už iba nasledovné:
23. Žalobca sa v spore domáhal nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty a príslušenstva pohľadávky (vrátane paušálnej náhrady nákladov) titulom nájomného, ktoré nájomné žalovaný uhradil ešte pred začatím súdneho konania, avšak až po lehote splatnosti 5.7.2017 a 12.8.2017, t.j. až dňa 12.3.2018. Pretože žalovaný po začatí konania uhradil aj žalobcom požadovanú zmluvnú pokutu a úroky z omeškania, predmetom konania zostal len nárok žalobcu na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov v zmysle § 369c ods. 1 OBZ vo výške 40 eur (vo zvyšku bolo konanie právoplatne zastavené).
24. Podľa § 369c ods. 1 OBZ omeškaním dlžníka vzniká veriteľovi okrem nárokov podľa § 369, 369a a 369b aj právo na paušálnu náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia. Výšku paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky ustanoví vláda Slovenskej republiky nariadením.
25. Podľa dôvodovej správy k ust. § 369c OBZ, predmetným ustanovením dochádza k transpozícii čl. 6 smernice 2011/7/EU. Zákonodarca transponoval príslušný článok smernice 2011/7/EU a určil predpoklady jeho vzniku a odkazom na osobitné vykonávacie nariadenie vlády Slovenskej republiky aj určil sumu paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky v § 369c ods. 1. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov.
26. Ustanovenie § 369c je kogentné, a preto sa strany od neho nemôžu odchýliť ani ho vylúčiť. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky predstavuje náhradu tzv. administratívnych interných monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú veriteľovi pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov (ide najmä o náklady na vedenie evidencie pohľadávok, náklady súvisiace s telefonickou alebo písomnou urgenciou dlžníka - táto však nie je podmienkou pre vznik nároku na paušálnu náhradu nákladov). Ide o paušálnu náhradu, pri ktorej nie je potrebné preukazovať vznik konkrétnych nákladov. Vznik nároku na túto náhradu je spojený so vznikom omeškania dlžníka (ex lege). Paušálna náhrada neznamená, že veriteľ nemôže požadovať aj ďalšie náklady. Náhrada nákladov spojená s uplatnením pohľadávky sa čo do výšky nemení ani v súvislosti s dĺžkou omeškania, či výškou dlhu. Veriteľ má právo na náhradu nákladov spojených s uplatnením pohľadávky, a to bez potreby osobitného upozornenia (porov. Oľga Ovečková a kolektív. Obchodný zákonník. Veľký komentár. Bratislava : Wolters Kluwer s.r.o., s. 385).
27. Nárok na zaplatenie paušálnej náhrady nákladov spojených s uplatnením pohľadávky vzniká prvým dňom omeškania dlžníka s plnením peňažného záväzku a bez ohľadu na to, či veriteľ už akékoľvek náklady spojené s uplatnením pohľadávky vynaložil. Nejde o nárok veriteľa voči dlžníkovi, ktorý by mu mal byť priznaný až po podaní návrhu na súde; ide o paušálnu náhradu nákladov v podobe interných administratívnych a monitorovacích nákladov, ktoré vznikajú pri kontrole dodržiavania zmluvných záväzkov, ktoré netreba nijako preukazovať dlžníkovi ani v konaní pred súdom (porov. v tomto smere Ďurica, M.: Nová právna úprava času splatnosti peňažných záväzkov a úrokov z omeškania v Obchodnom zákonníku; Justičná revue, 65, 2013, č. 8 - 9, s. 1087 - 1097).
28. Z vyššie rozvedených dôvodov súd prvej inštancie rozhodol správne, pokiaľ žalobcovi priznal paušálnu náhradu nákladov vo výške 40 eur (v zmysle kogentného ustanovenia § 369c ods. 1 OBZ v spojení s ust. § 2 vykonávacieho nariadenia vlády SR č. 21/2013 Z. z.), keďže ide o zákonný nárok, ktorý veriteľ môže uplatňovať ex lege.
29. Ani odvolacie námietky žalovaného týkajúce sa predčasnosti žalobného nároku (z dôvodu, že žalobca príslušenstvo pohľadávky riadne žalovanému nevyfakturoval), neboli dôvodné. Odvolací súd pre úplnosť dáva žalovanému do pozornosti, že zmluvná pokuta je samostatným nárokom a nie príslušenstvom pohľadávky. Povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu (a ani príslušenstvo) nie je podmienená vystavením daňového dokladu (faktúry), pričom žiadne takéto dojednanie neobsahuje ani zmluva uzatvorená medzi stranami sporu. Faktúra je len daňovým dokladom a v tejto súvislosti nie je rozhodné, kedy a čo žalobca žalovanému vyúčtoval daňovým dokladom, ale rozhodujúcimi skutočnosťami zakladajúcimi nárok žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty a úroku z omeškania sú, či a kedy žalovaný porušil povinnosť vyplývajúcu zo zmluvy (uhradiť riadne a včas odplatu za žalobcom poskytnuté služby).
30. V konaní nebolo sporné, že žalovaný si riadne a včas nesplnil svoj záväzok vyplývajúci zo zmluvy o prenájme billboardov č. OB/NR/140/207/16 zo dňa 22.7.2016, keď neuhradil dve faktúry (každá vo výške 156 eur) splatné dňa 4.7.2017 a 11.8.2017, pričom dlžnú sumu 312 eur uhradil žalobcovi až dňa 28.3.2018. Preto sa žalobca žalobou doručenou súdu dňa 20.11.2018 oprávnene domáhal zaplatenia zmluvnej pokuty, ktorú si sporové strany dohodli za porušenie zmluvnej povinnosti (v čl. 3 bod 3.4. zmluvy), ako aj úrokov z omeškania z dlžných súm. Žalovaný uhradil žalobcovi vyčíslenú sumu zmluvnej pokuty a príslušenstva dňa 1.1.2019, v dôsledku čoho zobral žalobca žalobu čiastočne späť. Je nepochybné, že povinnosť splniť záväzok riadne a včas (§ 365 OBZ) je porušená už okamihom márneho uplynutia doby jeho splatnosti, pričom za deň, kedy bola povinnosť najskôr porušená, je treba považovať prvý deň omeškania dlžníka, teda v posudzovanom prípade 5.7.2017 a 12.8.2017 a toto omeškanie žalovaného trvalo až do 28.3.2018. Povinnosť splniť záväzok riadne a včas v dôsledku jej porušenia a vzniknutého omeškania nezaniká a trvá ďalej až do doby poskytnutí riadneho plnenia alebo do doby, kedy zanikne iným spôsobom, pričom povinnosť, ktorej splnenie bolo zabezpečené zmluvnou pokutou, je dlžník zaviazaný plniť (pokiaľ nie je dohodnuté inak) i po jej zaplatení (§ 545 ods. 1 OZ). Každým
ďalším dňom po dobu, po ktorú trvá omeškanie, dlžník opätovne porušuje svoju povinnosť plniť riadne a včas, a preto za každý ďalší deň omeškania vzniká veriteľovi ďalšie právo na zmluvnú pokutu.
31. V danej veci je potrebné rozlišovať splatnosť dlhu, vznik omeškania, resp. vznik povinnosti platiť zmluvnú pokutu a úroky z omeškania a splatnosť tejto povinnosti. Vznik omeškania sa viaže na splatnosť dlhu. Ak dlžník nesplní svoj záväzok včas, dostane sa do omeškania. Omeškanie nastáva automaticky v tom zmysle, že na jeho vznik nie je potrebný žiadny právny úkon veriteľa (napr. upomienka, výzva a pod.). Čas splnenia (splatnosť) dlhu je spravidla určený v zmluve. Ak to tak nie je, aplikuje sa všeobecná úprava času plnenia (§ 340 a nasl. OBZ). To znamená, že určí čas plnenia veriteľ tým, že dlžníka o plnenie požiada, ak nie je pri konkrétnom zmluvnom type osobitné ustanovenie o čase plnenia. Ak veriteľ v tejto výzve na plnenie neurčí lehotu splatnosti, je dlžník povinný záväzok splniť bez zbytočného odkladu po tom, čo ho veriteľ o plnenie požiadal (porov. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Obdo 36/2009 zo 16.12.2009).
32. Splatnosť zmluvnej pokuty ani úrokov z omeškania si zmluvné strany v zmluve nedojednali, preto sa aplikuje všeobecná úprava času plnenia podľa § 340 OBZ, teda čas plnenia určil žalobca ako veriteľ tým, že o plnenie žalovaného požiadal, a to v tejto konkrétnej veci podaním žaloby. Námietky žalovaného o predčasnosti podanej žaloby preto dôvodné neboli. V tejto súvislosti odvolací súd dodáva, že žalovaný úhradou žalovanej sumy zmluvnej pokuty a úrokov z omeškania po začatí konania uznal nárok žalobcu čo do dôvodu i výšky (§ 323, § 407 OBZ), preto jeho odvolacia argumentácia o predčasnosti podanej žaloby nebola dôvodná už len s poukazom na túto skutočnosť.
33. Nedôvodné boli i námietky žalovaného voči rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nároku na náhradu trov konania, keďže súd prvej inštancie rozhodol správne. Žalobca mal v konaní plný úspech, pretože čiastočné späťvzatie žaloby procesne zavinil žalovaný (uhradil čiastočne žalovanú sumu po začatí konania), preto sa úspech i v tejto časti pričítal žalobcovi. Žalovaný argumentoval tým, že predmetom žaloby bolo výlučne príslušenstvo pohľadávky, a preto nemožno okrem paušálnej náhrady priznať akýkoľvek ďalší nárok na náhradu trov konania, keďže žalobcovi preukázateľne nevznikli žiadne náklady na vymáhanie pohľadávky (žalovaný ju dobrovoľne uhradil). Ako už odvolací súd uviedol vyššie, predmetom konania nebolo len príslušenstvo pohľadávky, ale bola ním i zmluvná pokuta, ktorá je samostatným nárokom. Paušálna náhrada nákladov spojených s uplatnením pohľadávky je zákonný nárok ako náhrada tzv. interných administratívnych a monitorovacích nákladov (bez potreby ich preukazovania v súdnom konaní), pričom pod tieto náklady nepatria súdne, správne, rozhodcovské poplatky, náklady na právne služby advokátom; tie sú osobitným príslušenstvom pohľadávky (náklady z uplatnenia v zmysle § 121 ods. 3 OZ) a s nárokom na paušálnu náhradu nákladov nemajú prakticky nič spoločné.
34. Rovnako sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že v danej veci pri rozhodovaní o náhrade trov konania nebol daný dôvod na aplikáciu ust. § 257 CSP. Žalovaný mal za to, že špecifiká prejednávanej veci nutne zakladajú povinnosť aplikácie ustanovenia § 257 CSP. Dôvody hodné osobitného zreteľa videl žalovaný v predčasnosti uplatnenia nároku žalobcu na súde (vzhľadom na to, že žalobca svoj nárok na zaplatenie príslušenstva riadne nevyčíslil a žalovanému nevyfakturoval, z čoho vyvodzoval, že nárok žalobcu sa nestal splatným), ako aj v nehospodárnom konaní žalobcu odporujúcom obvyklým obchodným zvyklostiam, najmä zákonu o účtovníctve, s účelom generovania ďalších pseudonárokov, ktoré nemôže požívať právnu ochranu.
35. Aplikácia ustanovenia § 257 CSP pri rozhodovaní o náhrade trov konania prichádza do úvahy v prípadoch, keď sú naplnené všetky predpoklady na priznanie náhrady trov konania, avšak súd dospeje k záveru, že existujú dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré náhradu trov celkom alebo sčasti neprizná. Musí ísť o celkom výnimočný prípad, ktorý je potrebné náležite odôvodniť. Výnimočnosť môže spočívať tak v okolnostiach danej veci, ako aj v okolnostiach na strane účastníkov konania. Pri posudzovaní okolností hodných osobitného zreteľa treba prihliadať na osobné, majetkové, zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, a tiež na okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Nepriznanie náhrady trov konania musí zodpovedať zvláštnym okolnostiam konkrétneho prípadu a jedným z rozhodujúcich kritérií je aj to, aby sa takéto rozhodnutie nejavilo ako neprimeraná tvrdosť voči účastníkovi konania a aby neodporovalo dobrým mravom. Ustanovenie § 257 CSP nie je možné považovať za predpis, ktorý by zakladal jeho voľnú možnosť aplikácie (v zmysle svojvôle), ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú
zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, ku ktorým je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť (porov. napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo 17/2009, 5Cdo 67/2010, 3MCdo 46/2012).
36. Dôvody uvádzané žalovaným podľa názoru odvolacieho súdu nie sú dôvodmi hodnými osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali náhradu trov konania procesne úspešnému žalobcovi nepriznať, pričom s jednotlivými žalovaným uvádzanými dôvodmi sa odvolací súd vysporiadal v ods. 29 až 32. Navyše žalovaný ani nežiadal žalobcovi náhradu trov konania nepriznať, ale žiadal náhradu trov konania priznať jemu v zmysle ust. § 256 ods. 2 CSP.
37. Aplikácia ust. § 256 ods. 2 CSP (t.j. priznanie náhrady trov konania žalovanému z dôvodu, že žalobca zavinil vznik trov, ktoré by inak neboli vznikli) bola v danej vylúčená. Zásada procesnej zodpovednosti vyjadrená v § 256 ods. 2 CSP znamená zodpovednosť za trovy konania, ktoré strana sporu zbytočne zavinila svojím správaním. Zavinenie spočíva v porušení procesných povinností vyplývajúcich zo zákona alebo v súlade so zákonom uložených súdom, ku ktorému došlo aspoň z nedbanlivosti. Predpokladom uloženia povinnosti na náhradu trov je, že zavinené porušenie procesnej povinnosti malo za následok trovy, ktoré protistrana vynaložila zbytočne. Povinnosť na náhradu trov konania teda vzniká, ak vznikli trovy, ktoré neboli efektívne vynaložené, pretože procesný úkon bol zmarený a vznik týchto trov bol v príčinnej súvislosti so zavinením. Pri náhrade trov podľa § 256 ods. 2 CSP ide o trovy, ktoré by inak neboli v priebehu konania vznikli a ktoré nesúvisia s riadnym vedením sporu. O týchto trovách, ktoré vznikli výlučne zavinením niektorej zo strán sporu, rozhoduje súd bez ohľadu na výsledok sporu (úspechu vo veci) a sú oddelené od ostatných trov (tzv. separované trovy) a nemožno ich zahrnúť do trov, o náhrade ktorých sa rozhoduje podľa výsledku sporu.
38. Ďalšie odvolacie argumenty žalovaného preto považoval odvolací súd pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalovaného zaoberajúcu sa ďalšími okolnosťami prejednávanej veci, no už nespôsobilú ovplyvniť rozhodnutie, odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.
39. S poukazom na vyššie uvedené, po vyčerpaní relevantných odvolacích dôvodov, odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch I. a III. s použitím § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
40. Podľa § 396 ods. 1 CSP ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie.
41. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci, ods. 2 ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo.
42. Podľa § 262 ods. 1 CSP o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí, podľa ods. 2 o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
43. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 CSP, rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešnému žalobcovi priznal plnú náhradu trov konania proti neúspešnému žalovanému. O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
44. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a
ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).