Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Uznesenie_11CoPr-12-2020.pdf
PDF · 115.91 KB
Case nature
Area
Subarea
11CoPr/12/2020
Uznesenie
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jarmily Čabaiovej a sudcov JUDr. Borisa Brondoša a JUDr. Martina Kolesára v spore žalobkyne M. F., nar. XX.X.XXXX, bytom J. XX, XXX XX F., zastúpenej JUDr. Martinom Štrkolcom, advokátom, PhD., so sídlom Bazová 41, Košice, proti žalovanej obci Brzotín, Máriássyho námestie 167, 049 51 Brzotín, IČO: 00 594 768, zastúpenej JUDr. Alexandrom Milkom, advokátom, so sídlom ul. Cyrila a Metoda 4, 048 01 Rožňava, o zaplatenie 3.894,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Košice II, č. k. 41Cpr/21/2019-152 zo dňa 3. júna 2020, takto
rozhodol:
Z r u š u j e rozsudok a vec vracia súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Košice II (ďalej tiež len „súd prvej inštancie“ alebo „prvoinštančný súd“) napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanej proti žalobkyni priznal nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
2. Súd prvej inštancie rozhodol takto o žalobe, ktorou sa žalobkyňa domáhala od žalovanej zaplatenia sumy 3.894,- eur s úrokmi z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 3.894,- eur od 8.3.2019 až do zaplatenia na tom skutkovom základe, že svoj pracovný pomer so žalovanou ukončila na základe dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 7.12.2018 s účinnosťou ku dňu 20.12.2018 podľa § 60 Zákonníka práce, v ktorej si dohodla so žalovanou ako zamestnávateľom odstupné vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku, čo činí celkom 3.894,- eur, ktoré odstupné žalovaná žalobkyni nevyplatila.
3. Súd prvej inštancie v napadnutom rozsudku vyšiel zo skutkových tvrdení strán, pričom na takto ustálený skutkový stav aplikoval ustanovenia § 1 ods. l, ods. 2 písm. a), ods. 4, § 13b zákona č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a § 76 ods. l, 2, 6 a 7 Zákonníka práce. S ich použitím právne posúdil vzťah strán ako pracovnoprávny, keď konštatoval, že žalobkyňa pracovala u žalovanej 14 rokov a vykonávala práce vo verejnom záujme, pričom ako predbežnú skúmal otázku platnosti dohody o odstupnom, ktorá bola súčasťou dohody o skončení pracovného pomeru. Zistil, že pracovnoprávny vzťah medzi stranami sa skončil dohodou na základe žiadosti žalobkyne o skončenie pracovného pomeru, a to bez uvedenia dôvodu. S použitím ust. § 76 ods. 1, 2 a 7 Zákonníka práce konštatoval, že odstupné žalobkyni nepatrí, keďže sa nejedná o zákonný nárok na odstupné, ale len o možnosť. V tejto súvislosti považoval za podstatnú tú skutočnosť, že sama žalobkyňa dňa 30.11.2018 (po komunálnych voľbách dňa 10.11.2018) požiadala o skončenie pracovného pomeru u žalovanej dohodou ku dňu 20.12.2018 bez uvedenia dôvodu, pričom ju k tomuto konaniu aj napriek zlým vzťahom so súčasným starostom obce nikto nenútil, teda žalobkyňa sa sama dobrovoľne rozhodla rozviazať pracovný pomer so žalovanou, v ktorom zotrvaní jej nič nebránilo aj po prevzatí funkcie novým starostom obce. Z týchto dôvodov žalobkyňa ako aj bývalý starosta obce pri bežnej opatrnosti si museli byť vedomí toho, že pri ukončení pracovného pomeru dohodou podľa ust. § 60 ZP na žiadosť žalobkyne bez uvedenia dôvodu,
odstupné žalobkyni neprináleží a prípadná dohoda o vyplatení odstupného môže byť neplatná. Navyše v konaní bývalého starostu obce, ktorý sa sám rozhodol vyplatiť žalobkyni ako dlhoročnej zodpovednej zamestnankyni trojmesačné odstupné, vzhliadol súd prvej inštancie svojvôľu, keďže podľa výsledkov komunálnych volieb bolo zrejmé, že tento nebude pracovať v orgánoch samosprávy a tak zaťažil obec bez toho, aby mal k tomu nejaký titul (pracovnú zmluvu, kolektívnu zmluvu či nejaký interný predpis). Súd prvej inštancie preto vyhodnotil postup žalobkyne a žalovanej v zastúpení bývalého starostu obce (čo sa týka dohody o vyplatení odstupného vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku v zmysle § 76 ods. 7 ZP) v dohode o skončení pracovného pomeru na vlastnú žiadosť, ako konanie, ktoré je v rozpore so zásadami Zákonníka práce - najmä s dobrými mravmi v zmysle čl. 2 Zákonníka. Uzavrel, že žalobkyňa nesporne nechcela ďalej vykonávať práce pre žalovanú, že nepreukázala (či už pracovnou zmluvou alebo kolektívnou zmluvou, či iným interným predpisom) možnosť poskytnutia odstupného v zmysle ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce (t.j. aj v iných prípadoch ako upravuje zákon), a že pracovnoprávny vzťah medzi stranami upravuje zákon č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme a zákon č. 553/2003 Z.z. o odmeňovaní pri výkone práce vo verejnom záujme, podľa ktorých zákonov nemôže zamestnávateľ celkom autonómne využiť oprávnenie poskytnúť odstupné pri skončení pracovného pomeru vzhľadom na finančnú naviazanosť na štátny rozpočet. Z uvedených dôvodov a s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. Cdo 226/2009 ako aj porušenie zásady rovnakého zaobchádzania vo vzťahu k ďalším trom zamestnancom žalovanej, s ktorými bolo pri skončení pracovného pomeru dohodou dohodnuté nižšie (jednomesačné) odstupné, považoval dohodu žalobkyne a žalovanej ohľadom vyplatenia odstupného v zmysle § 76 ods. 7 Zákonníka práce za neplatnú a žalobu v celom rozsahu zamietol. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil s poukazom na ustanovenie § 255 ods. 1 CSP a žalovanej priznal proti žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko mala v spore plný úspech
4. Rozsudok napadla včas podaným odvolaním žalobkyňa s návrhom, aby ho odvolací súd zmenil a žalobe vyhovel, príp., aby ho zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní poukázala na zmätočnosť a nepreskúmateľnosť právnych úvah súdu prvej inštancie prezentovaných v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý konštatoval, že odstupné podľa § 76 ods. 7 Zák. práce z iných ako zákonom upravených dôvodov môže byť obsahom dohody o skončení pracovného pomeru a následne tzv. fakultatívne odstupné podľa § 76 ods. 7 Zák. práce bez ďalšieho relevantného odôvodnenia naviazal výlučne na jeho dojednanie v pracovnej zmluve, kolektívnej zmluve, resp. v inom internom predpise. Nepreskúmateľnosť podľa odvolateľky spočíva aj v tom, že súd prvej inštancie výrok rozsudku odôvodňoval iba strohým neadresným a bližšie neodôvodneným poukázaním na skutočnosť, že na právny vzťah medzi žalobkyňou a žalovanou je potrebné nahliadať v kontexte zákona o výkone práce vo verejnom záujme a zákona o odmeňovaní pri výkone vo verejnom záujme, avšak tieto svoje právne úvahy vo vzťahu k žalobkyňou uplatneným nárokom nepodporil ďalšími relevantnými právnymi závermi, z ktorých by vyplynulo, porušením ktorých konkrétnych ustanovení citovaných zákonov je možné vzhliadať neplatnosť dohody o odstupnom ako súčasti dohody o skončení pracovného pomeru zo dňa 7.12.2018. Žalobkyňa vyjadrila presvedčenie, že súdom prvej inštancie došlo k nesprávnej interpretácii a aplikácii jednotlivých právnych noriem, v kontexte ktorých súd posúdil zistený skutkový stav, keďže zákon č. 553/2003 Z.z. neobsahuje žiadnu právnu úpravu týkajúcu sa poskytovania tzv. fakultatívneho odstupného z iných ako zákonom uvedených dôvodov, hoci v § 13b síce problematiku odstupného upravuje, avšak výlučne v kontexte možnosti zvýšenia zákonného odstupného v rámci podnikovej kolektívnej zmluvy, povinnosti zamestnanca vrátiť odstupné alebo jeho pomernú časť v prípade opätovného vrátenia sa k tomu istému zamestnávateľovi, resp. v § 4 ods. 3, kde sa zmieňuje o pojme odstupné iba pre účely tohto zákona a vymedzenia všetkých plnení, ktoré nie je možno považovať za plat. Odvolateľka má teda za to, že zákon č. 553/2003 Z.z. ako lex specialis nemožno v otázke tzv. fakultatívneho odstupného vôbec aplikovať, keďže tak zákon č. 552/2003 Z.z., ale ani zákon č. 553/2003 Z.z. túto problematiku vo svojich ustanoveniach neupravuje, preto v zmysle § 1 ods. 4 zákona o výkone práce vo verejnom záujme je potrebné subsidiárne aplikovať všeobecnú úpravu uvedenú v § 76 ods. 7 Zák. práce ako lex generalis. Ďalej uviedla, že v odôvodnení svojho rozsudku súd prvej inštancie nepodporil svoje konštatovanie ohľadne nepreukázania skutočnosti, že žalovaná bola oprávnená žalobkyni poskytnúť tzv. fakultatívne odstupné aj v iných, ako zákonom uvedených prípadoch, pričom takáto možnosť podľa napadnutého rozsudku mala vyplývať výlučne z pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy, resp. interného predpisu, akoukoľvek relevantnou právnou úpravou, z ktorej by tvrdené skutočnosti vyplývali. Podotkla, že to bol bývalý štatutárny orgán žalovanej a nie ona, kto iniciatívne zahrnul do dohody o skončení pracovného pomeru dohodu o vyplatení tzv. fakultatívneho odstupného podľa § 76 ods. 7 Zák. práce a to výlučne z dôvodu, že žalobkyňa pre žalovanú pracovala dlhé roky a
obec s jej prácou bola spokojná, pričom dohoda o tzv. fakultatívnom odstupnom vo výške trojnásobku priemerného mesačného zárobku žalobkyne neobsahuje ani výšku tzv. obligatórneho odstupného podľa § 76 ods. 2 písm. d) Zák. práce, ktoré pri skončení pracovného pomeru dohodou zo zákonom vymedzených dôvodov pri žalobkyňou odpracovaných 14 rokoch pre žalovanú zákonodarcom stanovuje štvornásobok priemerného mesačného zárobku zamestnanca, z ktorého dôvodu nemožno považovať takúto dohodu za rozpornú so zákonmi resp. s dobrými mravmi. Nebolo povinnosťou žalobkyne preukazovať súdu prvej inštancie možnosť vyplatenia tzv. fakultatívneho odstupného vyplývajúcu z pracovnej zmluvy, kolektívnej zmluvy alebo iného interného predpisu, keďže zákonodarca neviaže jeho vyplatenie v zmysle ust. § 76 ods. 7 Zák. práce na možnosť jeho poskytnutia iba v prípade, ak to ustanovuje pracovná zmluva, kolektívna zmluva alebo interný predpis zamestnávateľa, ale možnosť jeho poskytnutia vyplýva priamo ex lege. V ďalšom žalobkyňa argumentovala autonómnym postavením starostu obce v pracovnoprávnych vzťahoch týkajúcich sa zamestnancov obce ustanoveniami zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení v znení neskorších predpisov. Taktiež odmieta porušenie zásady rovnakého zaobchádzania z dôvodu, že bývalým zamestnankyniam žalovanej bolo dohodou priznané odstupné vo výške len jednonásobku priemerného mesačného zárobku, keďže bývalý starosta vo svojej svedeckej výpovedi racionálne a logicky odôvodnil toto vyššie odstupné oveľa zodpovednejšou funkciou žalobkyne, pričom ostatné zamestnankyne túto skutočnosť ani subjektívne ako porušenie zásady rovnakého zaobchádzania nepociťovali a domáhajú sa žalobou len vyplatenia dohodnutého odstupného vo výške jednonásobku priemerného mesačného zárobku. Svojimi odvolacími námietkami poukazujúcimi na to, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a vytýkajúcimi nesprávne právne posúdenie veci, žalobkyňa podľa posúdenia odvolacieho súdu uplatnila odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f), a h) CSP. V odvolaní odvolateľkou formálne citovaný ďalší odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. d) CSP nebol podopretý konkrétnymi odvolacími námietkami a výhradami, ktoré by poukazovali na to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, a tak podľa posúdenia odvolacieho súdu nebol tento ďalší odvolací dôvod odvolateľom materiálne, a preto ani procesne účinne uplatnený. Odvolací súd v tejto spojitosti upriamuje pozornosť na záver vyplývajúci z uznesenia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 90/2019 z 5. novembra 2019, v zmysle ktorého odvolací dôvod nemôže spočívať len na všeobecnom vyjadrení nespokojnosti s rozhodnutím bez bližšej špecifikácie vytýkaných nesprávností v kontexte konkrétnych okolností prípadu. Napokon odvolací súd pre úplnosť poznamenáva, že v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok, musí prihliadať, aj keď neboli v odvolacích dôvodoch uplatnené. Naproti tomu, vo vzťahu k ostatným odvolacím dôvodom, je odvolací súd podľa ust. § 380 ods. 1 CSP viazaný ich vymedzením v odvolaní, a preto na iné pochybenia súdu prvej inštancie, ktoré by mohli byť v súlade s ust. § 365 CSP dôvodom na podanie odvolania, odvolací súd pri svojom rozhodnutí o odvolaní prihliadať nemôže, aj keby takéto porušenia zistil (por. Števček, M., Ficová, S., Baricová, J., Mesiarkinová, S., Bajánková, J., Tomašovič, M., a kol. Civilný sporový poriadok. Komentár. Praha: C.H.Beck, 2016, 1269s).
5. K odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná s tým, že považuje rozhodnutie súdu prvej inštancie za vecne správne, stotožňuje sa s jeho dôvodmi a navrhla toto rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť.
6. Krajský súd v Košiciach ako odvolací súd (§ 34 CSP), prejednal odvolanie žalobkyne ako podané včas (§ 362 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 až § 361 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 až § 358 CSP), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP a contrario v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 CSP a z hľadiska uplatnených odvolacích dôvodov podľa § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, s prihliadnutím na vady, ktoré sa týkajú procesných podmienok konania v zmysle ust. § 380 ods. 2 CSP a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne je dôvodné.
7. Žalobkyňa v danom prípade uplatnila odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP, podľa ktorého odvolanie možno odôvodniť len tým, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Podstatou práva na spravodlivý súdny proces je možnosť fyzických a právnických osôb domáhať sa svojich práv na nestrannom súde a v konaní pred ním využívať všetky právne inštitúty a záruky poskytované právnym poriadkom. Integrálnou súčasťou tohto práva je právo na relevantné, zákonu zodpovedajúce konanie súdov (aj iných orgánov). Pod pojmom „procesný postup“ súdu sa rozumie len faktická, vydaniu konečného rozhodnutia predchádzajúca činnosť alebo nečinnosť súdu,
teda sama procedúra prejednania veci (to ako súd viedol spor) znemožňujúca strane sporu realizáciu jej procesných oprávnení a mariaca možnosti jej aktívnej účasti na konaní (porovnaj R 129/1999 a 1 Cdo 6/2014, 3 Cdo 38/2015, 5 Cdo 201/2011, 6 Cdo 90/2012).
8. V zmysle tohto ustanovenia pod porušením práva na spravodlivý proces treba rozumieť nesprávny procesný postup súdu spočívajúci predovšetkým v zjavnom porušení kogentných procesných ustanovení, ktoré sa vymyká zákonnému ale aj ústavnému procesnoprávnemu rámcu, a ktoré tak zároveň znamená aj porušenie ústavne zaručených procesných práv spojených s uplatnením súdnej ochrany práva. Ide napr. o právo vyjadriť sa ku všetkým vykonávaným dôkazom, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, na predvídateľnosť rozhodnutia, na zachovanie rovnosti strán v konaní, na relevantné konanie súdu spojené so zákazom svojvoľného postupu a na rozhodnutie o riadne uplatnenom nároku spojené so zákazom denegatio iustitiae (odmietnutia spravodlivosti).
9. Postup súdu, ktorým znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, zakladá porušenie práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (napr. sp. zn. III. ÚS 156/06, sp. zn. III. ÚS 331/04, sp. zn. II. ÚS 174/04).
10. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05).
11. Ak došlo k tomu, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, táto skutočnosť je okolnosťou, pre ktorú odvolací súd napadnuté rozhodnutie musí zrušiť, pretože rozhodnutie vydané v konaní postihnutom touto závažnou procesnou vadou, nemôže byť považované za správne (napr. uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 1 M Cdo/6/2010 z 26.3.2012, sp. zn. 3 Cdo/158/2012 zo 14.11.2012, sp. zn. 4 Cdo/108/2012 z 26.2.2013).
12. Podľa ust. § 220 ods. 2 CSP v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa žalobca domáhal, aké skutočnosti tvrdil, aké dôkazy označil, aké prostriedky procesného útoku použil, ako sa vo veci vyjadril žalovaný a aké prostriedky procesnej obrany použil. Súd jasne a výstižne vysvetlí ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil, prípadne odkáže na ustálenú rozhodovaciu prax. Súd dbá, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé.
13. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Ústavný súd SR vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z čl. čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť základného práva na spravodlivý proces a vylučujúcich svojvôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie aj náležite odôvodniť (§ 191 CSP, § 220 ods. 1 CSP). Odôvodnenie je tou časťou rozsudku, v ktorej súd vysvetľuje, akým spôsobom a z akých dôvodov dospel ku konkrétnemu rozhodnutiu. Preto v ust. § 220 ods. 1 CSP zákon určuje konkrétne zákonné požiadavky na obsah odôvodnenia rozsudku tak, aby z neho bola zrejmá jeho opodstatnenosť, zákonnosť a spravodlivosť. Zákon vyžaduje, aby súd v odôvodnení rozhodnutia vymedzil, ktoré skutočnosti boli pre jeho rozhodnutie zásadné, ktoré z nich boli medzi stranami nesporné a aké skutkové závery a na podklade ktorých dôkazov súd urobil vo vzťahu ku skutočnostiam sporným. V odôvodnení rozsudku súd ďalej vysvetlí, aké skutkové zistenia odôvodnili aplikáciu zvolenej právnej normy, podá interpretáciu právnej normy na konkrétne okolnosti prípadu a vyvodí z nej závery o
spornom práve či povinnosti strán. Povinnosťou súdu je v odôvodnení rozhodnutia sa vysporiadať tiež s rozhodujúcimi argumentmi strán; z odôvodnenia má pritom podľa právnej praxe vyplývať dôvod, pre ktorý súd prijal či odmietol rozhodujúce argumenty, pričom len konštatovanie nesprávnosti či irelevantnosti argumentácie bez náležitého zdôvodnenia, požiadavku riadneho odôvodnenia nespĺňa. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako záveru, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé (napr. IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09).
14. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia ako súčasť základného práva na súdnu a inú právnu ochranu a spravodlivý proces vyžaduje, aby súd jasným, právne korektným a zrozumiteľným spôsobom sa vysporiadal so všetkými skutkovými a právnymi skutočnosťami, ktoré sú pre jeho rozhodnutie vo veci podstatné a právne významné, resp. dal odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 236/2006, II. ÚS 383/2006, IV. ÚS 115/03, III. ÚS 119/03, III. ÚS 209/04, II. ÚS 251/04). Dostatočné odôvodnenie rozhodnutia je nevyhnutné aj z pohľadu práva neúspešnej strany namietať konkrétne skutkové alebo právne závery súdu pri uplatňovaní opravných prostriedkov. Pokiaľ odôvodnenie rozsudku nespĺňa zákonné podmienky, dochádza tu k procesnej vade, ktorú ustálená súdna prax považuje za taký postup súdu, ktorým je neúspešnej strane sporu odňatá možnosť konať pred súdom a porušené jej právo na spravodlivé súdne konanie [§ 221 ods. 1 písm. f) OSP účinného do 30. júna 2016, od 1. júla 2016 v zmysle ust. § 389 ods. 1 písm. b) CSP - nesplnenie procesných podmienok a nesprávny procesný postup súdu znemožňujúci strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces]. Preto ak je rozhodnutie súdu prvej inštancie nepreskúmateľné, lebo neobsahuje žiadne dôvody, alebo obsahuje nezrozumiteľné alebo neúplné dôvody, nemožno tento nedostatok napraviť v konaní pred odvolacím súdom a prichádza do úvahy iba zrušenie takého rozhodnutia a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
15. Odvolací súd konštatuje, že v rozpore s ust. § 220 ods. 2 CSP súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia neuviedol pri posúdení otázky platnosti dohody o odstupnom odpovede na všetky skutkovo a právne relevantné otázky s tým súvisiace, keď napriek svojej konštatácii o svojvôli odstupujúceho a vo svojej funkcii končiaceho starostu v súvislosti s uzavretím dohody o odstupnom so žalobkyňou, tento svoj záver ničím právne nezdôvodnil. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku takisto vôbec nevyplýva, že by sa zaoberal ustanoveniami zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý upravuje tak právomoci starostu obce, ako aj právomoci iných orgánov, napríklad obecného zastupiteľstva. Súd prvej inštancie sa s touto otázkou vôbec nevysporiadal, len bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia konštatoval, že starosta obce konal svojvoľne a na uzavretie dohody o odstupnom nemal oprávnenie. Takisto pokiaľ ide o súdom prvej inštancie konštatované porušenie zásady rovnakého zaobchádzania, z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé, ako súd vyhodnotil skutočnosť, či zamestnanci p. H., p. H. a p. L., pociťovali v tomto smere diskrimináciu vo vzťahu k ich osobám zo strany bývalého starostu. Odôvodnenie rozsudku preto podľa odvolacieho súdu nespĺňa požiadavku riadneho odôvodnenia. V preskúmavanej veci došlo k naplneniu vady podľa § 365 ods. 1 písm. b) CSP spočívajúcej v porušení práva na spravodlivý proces tým, že súd prvej inštancie nerešpektoval právo strán na riadne, zrozumiteľné a preskúmateľné odôvodnenie rozhodnutia v napadnutej časti, pričom tento nedostatok nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom.
16. Pokiaľ ide o odvolací dôvod podľa ust. § 365 ods. 1 písm. f) CSP, tento sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu prvej inštancie je nesprávne, to znamená musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne, lebo nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, prípadne zisteným skutočnostiam prisudzoval iný právny význam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s ust. § 191 CSP, a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne
sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov, prípadne poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z ust. § 192 a nasl. CSP.
17. K odvolaciemu dôvodu podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej aplikáciou konkrétnej právnej normy na zistený skutkový stav vyvodzuje zo skutkových zistení, aké práva a povinnosti majú subjekty konania podľa hmotného práva. Nesprávnym právnym posúdením je potom potrebné rozumieť omyl v tomto postupe, a teda nesprávnosť pri aplikácii práva na skutkové zistenia. O mylnú aplikáciu právnych predpisov ide, ak súd neaplikoval právnu normu vôbec, alebo ak použil iný právny predpis, než ktorý mal správne použiť, alebo ak aj aplikoval správny predpis, ktorý si nesprávne vyložil alebo napokon ak aplikoval správny predpis, ktorý tiež správne interpretoval, avšak právnu normu nesprávne na zistený skutkový stav použil, v skutkových okolnostiach teda z právnej normy vyvodil nesprávne závery o právach a povinnostiach strán.
18. Podľa ust. § 76 ods. 2 Zákonníka práce v znení účinnom v čase skončenia pracovného pomeru zamestnancovi patrí pri skončení pracovného pomeru dohodou z dôvodov uvedených v § 63 ods. l písm. a) alebo písm. b) alebo z dôvodu, že zamestnanec stratil vzhľadom na svoj zdravotný stav podľa lekárskeho posudku dlhodobo spôsobilosť vykonávať doterajšiu prácu, odstupné najmenej v sume a) jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval menej ako dva roky, b) dvojnásobok jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dva roky a menej ako päť rokov, c) trojnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej päť rokov a menej ako desať rokov, d) štvornásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej desať rokov a menej ako dvadsať rokov, e) päťnásobku jeho priemerného mesačného zárobku, ak pracovný pomer zamestnanca trval najmenej dvadsať rokov.
19. Podľa ust. § 76 ods. 7 Zákonníka práce, zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v iných prípadoch ako podľa odsekov 1 a 2.
20. Podľa ust. § 13b zák. č. 552/2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme, v podnikovej kolektívnej zmluve možno dohodnúť zvýšenie odstupného najviac o dvojnásobok funkčného platu alebo priemerného mesačného zárobku.
21. Odstupné je inštitút pracovného práva, ktorý je časovo napojený na zánik pracovného pomeru z určitých dôvodov. Platí, že zamestnávateľ môže poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v prípade, keď to tento zákon výslovne neustanovuje, t.j. zamestnávateľ sa rozhodne, v ktorých ďalších prípadoch poskytne zamestnancovi odstupné. Zákonný rámec vzniku nároku na odstupné, ako aj jeho rozsah je obsiahnutý v § 76 ods. 1 až 7 Zákonníka práce, pričom v ods. 1 a 2 je upravený minimálny zákonný nárok odstupného v stanovených prípadoch, keď pri organizačných a racionalizačných opatreniach dochádza k skončeniu pracovného pomeru či už dohodou alebo výpoveďou, a to diferencovane podľa počtu odpracovaných rokov. Úprava podľa ods. 7 tohto ustanovenia umožňuje poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v iných prípadoch, aké sú uvedené v ods. 1 a 2, avšak svojim obsahom a účelom nesmie odporovať zákonu, obchádzať ho, priečiť sa dobrým mravom a takto poskytnuté odstupné by teda malo rešpektovať základné zásady Zákonníka práce, pokiaľ je predmetom dvojstranného právneho úkonu a spĺňať podmienky platnosti takéhoto právneho úkonu, tak podľa Občianskeho zákonníka (§ 34 až §51), ako aj Zákonníka práce (§ 1 ods. 4). Pracovnoprávne predpisy, ktoré upravujú pracovnoprávne vzťahy sú kogentnej povahy a umožňujú ich účastníkom uzavrieť len zmluvy výlučne pracovnoprávnymi predpismi upravené. Vzhľadom k tomu sa zmluvná voľnosť uplatňuje iba v prípadoch, keď to pracovnoprávne predpisy umožňujú, pričom práve takýmto prípadom je aj dohoda o odstupnom v zmysle § 76 ods. 1 Zákonníka práce, ktorá umožňuje zamestnávateľovi poskytnúť zamestnancovi odstupné aj v prípadoch iných, než ktoré sú uvedené v § 76 ods. 1 a 2 Zákonníka práce. Táto zmluvná voľnosť, resp. autonómna vôľa zamestnávateľa, musí byť však v súlade s ďalšími ustanoveniami zákona v zmysle základných zásad Zákonníka práce, aby neodporovala zákonu alebo sa nepriečila dobrým mravom.
22. Odvolací súd považuje za dôvodné odvolacie námietky žalobkyne a je toho názoru, že § 13b ods. 1 zákona č. 552/2003 Z.z. upravuje len možnosť zvýšenia odstupného patriaceho zamestnancovi podľa Zákonníka práce, keď aj z dôvodovej správy k zákonu č. 490/2008 Z.z., ktorým sa menil a dopĺňal zákon č. 552/2003 Z.z. vyplýva, že sa ním oproti vtedajšej právnej úprave navrhovalo limitovať výšku odstupného a odchodného v podnikových zmluvách vzhľadom k tomu, že ide o zamestnávateľov, ktorí sú financovaní zo štátneho rozpočtu. Ustanovenie § 76 ods. 7 skutočne umožňuje poskytnúť odstupné aj v iných prípadoch, ako je to uvedené v ods. 1 a 2 tohto ustanovenia a toto poskytnutie nelimituje, a to ani len príkladným výpočtom podmienok, za ktorých je tak možno urobiť. Inak to však vyložil súd prvej inštancie, ktorý dôvodil, že to musí byť upravené v pracovnoprávnej zmluve, kolektívnej zmluve alebo internom predpise zamestnávateľa. Urobil tak reštriktívny výklad zákonných ustanovení v neprospech zamestnanca. Zákonník práce v § 76 ods. 4 a 5 ustanovuje prípady, za akých nemožno priznať zamestnancovi odstupné, prípadne kedy je povinný zamestnanec toto už vyplatené odstupné vrátiť. Dohoda o odstupnom, ktorú uzavrela žalobkyňa so žalovanou stranou v tomto smere preto nemôže odporovať zákonu. Neprieči sa ani dobrým mravom, pretože bol dohodnutý iba trojnásobok priemerného mesačného zárobku žalobkyne napriek tomu, že žalobkyňa odpracovala u svojho bývalého zamestnávateľa 14 rokov.
23. Ako odvolací súd uviedol vyššie, z odôvodnenia napadnutého rozsudku vôbec nevyplýva, že by sa súd prvej inštancie zaoberal ustanoveniami zákona č. 369/1990 Zb. o obecnom zriadení, ktorý upravuje tak právomoci starostu obce, ako aj právomoci iných orgánov, napríklad obecného zastupiteľstva. Súd prvej inštancie sa s touto otázkou vôbec nevysporiadal, len bez akéhokoľvek právneho zdôvodnenia konštatoval, že starosta obce konal svojvoľne a na uzavretie dohody o odstupnom oprávnenie nemal. Poskytnutie odstupného podľa § 76 ods. 7 Zákonníka práce je na báze dobrovoľnosti zamestnávateľa a vytýkať žalobkyni, že mohla predpokladať neplatnosť dohody o odstupnom neobstojí. Nemožno tiež podľa názoru odvolacieho súdu požadovať od žalobkyne ako zamestnankyne dôkazy a interné predpisy o možnosti poskytnúť odstupné v jej prípade, ak to bola vôľa zamestnávateľa a prenášať na ňu dôkazné bremeno. Odvolací súd tiež považuje za predčasnú úvahu súdu prvej inštancie o porušení zásady rovnakého zaobchádzania, keď z doposiaľ vykonaného dokazovania v prejednávanej veci nie je zrejmé, či k jej porušeniu došlo, pričom zo súvisiacich konaní vyplynulo, že ostatní zamestnanci diskrimináciu zo strany bývalého zamestnávateľa vôbec nepociťujú.
24. Vzhľadom na uvedené odvolací súd dospel k záveru, že v prejednávanej veci sú naplnené odvolacie dôvody podľa ust. § 365 ods. 1 písm. b), f) a h) CSP, rozsudok v napadnutom vyhovujúcom výroku a v súvisiacom výroku o trovách konania je nesprávny, nepreskúmateľný, neúplný po skutkovej i právnej stránke, a preto musel byť zrušený a vec bola vrátená súdu prvej inštancie na ďalšie konanie, v ktorom bude jeho povinnosťou odstrániť vytknuté nedostatky, uplatnený nárok posúdiť podľa relevantného hmotného práva a v súlade s vysloveným záväzným právnym názorom odvolacieho súdu (§ 391 ods. 2 CSP), dôsledne posúdiť otázku platnosti dohody o odstupnom, vykonať a zhodnotiť stranami navrhnuté dôkazy a zohľadniť všetky relevantné skutkové okolnosti posudzovaného prípadu. Súd prvej inštancie pri tomto posúdení bude starostlivo prihliadať na skutkové tvrdenia a relevantnú argumentáciu sporových strán (vrátane námietok uvedených v odvolaní žalobkyne a vyjadreniach strán) a všetko, čo vyšlo za konania najavo a po vyhodnotení vykonaných dôkazov vo veci opätovne rozhodne (§ 391 ods. 1 CSP), pričom nové rozhodnutie náležite odôvodní tak, aby sa dôsledne a presvedčivo vysporiadalo so všetkými skutkovo a právne relevantnými otázkami riešenými v konaní a zároveň, aby odôvodnenie nielen formálne spĺňalo náležitosti požadované ust. § 220 ods. 2 CSP, ale aby i materiálne zodpovedalo kritériám spravodlivého odôvodnenia.
25. V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvej inštancie o nároku strán na náhradu trov konania vrátane trov tohto odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 CSP).
26. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Košiciach pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 2 CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).