Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Rozsudok_31S-57-2021.pdf
PDF · 336.41 KB
Case nature
Area
Subarea
31S/57/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako správny súd, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Vargovej a členov senátu JUDr. Zuzany Krivdovej (sudkyne spravodajkyne) a JUDr. Martiny Brniakovej, v právnej veci žalobcu: AMBRATRADE spol. s r.o., so sídlom Vieska č. 536, Ladomerská Vieska, IČO: 36 629 294, právne zastúpený Prosman a Pavlovič advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom Hlavná č. 31, Trnava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná č. 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. 100097556/2021 zo dňa 20.1.2021, takto
rozhodol:
Krajský súd v Žiline žalobu z a m i e t a .
Žalobcovi a žalovanému náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Daňový úrad Žilina, ako prvostupňový správny orgán, rozhodnutím č. 101516352/2020 z 2.10.2020 vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel dane v sume 45.611,20 EUR na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017 s tým, že daň vyrubená podaným daňovým priznaním doručeným dňa 25.8.2017 - 1 646,88 Eur, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 47 258,08 Eur, rozdiel dane v sume 45 611,20 Eur. V odôvodnení poukázal na to, že rozhodnutie vydal na základe výsledkov pokračovania v konaní vo veci vyrubenia dane, ktoré vykonal u platiteľa dane z pridanej hodnoty - žalobcu. Nepriznanie odpočítania DPH sa týkalo viacerých dodávateľských faktúr od viacerých dodávateľov, konkrétne išlo o týchto dodávateľov: Option Service s.r.o., A. Z., VAGO LINE s.r.o., CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o., NEXTPOL s.r.o., BERENA, s.r.o., CHAMI s.r.o., Option SERVICE, s.r.o.. Správca dane vo vzťahu ku všetkým týmto dodávateľom konštatoval, že všetky získané informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných obchodov medzi označeným daňovým subjektom a daňovým subjektom AMBRATRADE spol. s.r.o. (t.j. žalobcom), že k dodaniu tovaru, resp. služby skutočne došlo, popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení označeným daňovým subjekto pre kontrolovaný daňový subjekt AMBRATRADE spol. s r. o.. Čo sa týkalo uplatneného odpočítanie dane od daňového subjektu Option Service s.r.o., za dodanie tovaru v celkovej sume 1 227,40 EUR, jednalo sa o nasledovné faktúry:
- faktúra č. 49/2017, dátum vyhotovenia 7.7.2017, dátum dodania 4.7.2017, základ DPH celkom 4 109,- Eur, DPH 821,80 Eur celková suma 4 930,80 Eur, predmet fakturácie Ventil T398A006 3/2 NC DN50 PN40, Ventil gulový 3-cestný PEKOS s vŕtaním T2pozicioner PVM-EPS54-20mA;
- faktúra č. 50/2017, dátum vyhotovenia 21.7.2017, dátum dodania 18.7.2017, základ DPH celkom 2 028,-Eur, DPH 405,60 Eur, celková suma 2 433,60 Eur, predmet fakturácie Ventil 7010 025V/1027213- B šikmý sedlový; spolu základ DPH celkom 6 137,-Eur, DPH 1 227,40 Eur, celková suma 7 364,40 Eur.
Správca dane následne predvolával pána A. I., - konateľa spoločnosti Option Service, s.r.o. od 23.7.2013 do 28.6.2018, t. j. v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov so spoločnosťou žalobcu, ktorý k spolupráci so žalobcom uviedol, že spoločnosť AMBRATRADE spol. s.r.o. pozná, nakontaktoval sa na túto spoločnosť cez známeho, ktorý ho odporučil a jednal s konateľom firmy pánom D.. Predmetné faktúry vystavil a podpisy na faktúrach sú jeho. Dodávky tovaru boli dohodnuté formou SMS, osobne, telefonicky s pánom D.. Pre žalobcu robil viaceré obchodné činnosti, na obdobia si nespomenie, za ten rok bolo viacej, predával súčiastky. Taktiež sa svedok vyjadril, že boli aj iné aktivity s inými firmami, doklady nemá. Tovar objednával cez internet' názov firmy si nepamätá, kuriérom prišiel tovar na jeho firmu, kde ho prebral a následne naložil do osobného auta, nasledovne ho odovzdal pánovi D. v Banskej Bystrici. Pri nakládke tovaru bol prítomný on a pri vykladaní tovaru bol pán D., konateľ firmy. Pri nakládke a vykládke boli odovzdané faktúry, ktorých platba prebehla v hotovosti. Svedok A. I. sa vyjadril, že predmetné faktúry boli zaradené do zoznamu faktúr v evidencii DPH za príslušné obdobie a bola z nich odvedená daň z pridanej hodnoty, boli zaradené do účtovníctva a pani účtovníčka podávala daňové priznania. O skutočnosti, že spoločnosť Option Service, s.r.o.. nepodala daňové priznanie DPPO za rok 2017 a tiež daňové priznania DPH za zdaňovacie obdobia roku 2017 okrem zdaňovacieho obdobia február 2017 (za obdobie február 2017 podala daňové priznanie s nulovými hodnotami) nemal svedok vedomosť a vyjadril sa, že požiadal o odklad. Nahliadnutím do informačného systému finančnej správy ISFS u daňového subjektu Option Service, s.r.o. bolo zistené, že spoločnosť Option Service, s.r.o. nepodala za rok 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, posledné daňové priznanie DPPO podala spoločnosť Option Service, s.r.o. za rok 2014. Už od dátumu 3l.12.2013 sa spoločnosť Option Service, s.r.o. nachádzala v zozname platiteľov dane z pridanej hodnoty, u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie zverejnenom na webovom sídle Finančného riaditeľstva. Na základe výpisu z OR SR, Vložka číslo: 22728lS je spoločnosť Option Service, s.r.o. zrušená od dátumu 25.11.20l5' deň výmazu 29.6.2018 a dôvod výmazu ex offo výmaz. Správca dane k uvedenému vyjadreniu svedka A. I. v Zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101112128/2018 zo dňa 06.06.2018 uviedol, že výpoveď svedka nebola podložená hodnovernými dôkazmi, spoluprácu so spoločnosťou AMBRATRADE spol. s.r.o. (t.j. žalobcom) síce potvrdil, ale nepamätal si obdobie, spôsob spolupráce a prepravy tovarov, taktiež nevedel odkiaľ spoločnosť Option Service, s.r.o. nadobudla predmetný tovar, čo zvýšilo pochybnosti o reálnosti deklarovaných zdaniteľných obchodov, účtovníctvo a doklady spoločnosti Option Service, s.r.o. nepredložil správcovi dane aj napriek viacerým urgenciám, vyjadril sa, že spoločnosť Option Service, s.r.o. mala obchodné aktivity aj s inými spoločnosťami, ale doklady nemá a tiež nemá žiadne sklady. Okrem iných zdaňovacích období spoločnosť Option Service, s. r. o. nepodala daňové priznanie a neodviedla daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017 a nepodala ani daňové priznanie na dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017. Pokiaľ ide uplatnené odpočítanie dane od daňového subjektu A. Z. za dodanie tovaru v celkovej sume 3 759,80 EUR, jednalo sa o nasledovné faktúry:
- faktúra č. 20/2017, dátum vyhotovenia i dodania 18.7.2017, základ DPH celkom 4 111,-Eur, DPH 822,20 Eur, celková suma 4 933,20 Eur, predmet fakturácie Búracie kladivo KOBRA, benzínová zbíjačka ATLAS copco, špic na betón, sekáč na betón, sekáč na asfalt, kotúč na betón, kotúč na asfalt;
- faktúra č. 21/2017, dátum vyhotovenia i dodania 24.07.2017, základ DPH celkom 14 688,-Eur, DPH 2 937,60 Eur, celková suma 17 625,60 Eur, predmet fakturácie podľa objednávky č. 17D001 Dodanie: Hutniaca doska ATLAS copco, typ LG504, spolu základ DPH celkom 18 799,-Eur, DPH 3 759,80 Eur, celková suma 22 558,80 Eur. Splnomocnený zástupca daňového subjektu A. Z. - O. Z. na ústnom pojednávaní potvrdil dodanie tovaru i vystavenie faktúr s tým, že faktúry sú zaevidované v účtovníctve. Reálne vykonávajú stavebné práce, obchod s dodaním tovaru pre spoločnosť AMBRATRADE spol. s.r.o. sa riešil jednorazovo a narýchlo, nepredpokladal, že sa bude v budúcnosti zaoberať obchodnou činnosťou, preto nerozšíril predmet podnikania. Pre iné spoločnosti nevykonávajú dodanie tovaru, toto bola iba jedna dodávka a ani tá nevyšla tak, ako predpokladal (prišiel som do straty, poškodil si vozík, ktorý som použil na prepravu hutniacej dosky). Ďalej sa vyjadril, že daňový subjekt A. Z. nezamestnáva momentálne zamestnancov, nepamätá si presne, či v júli 2017 niekoho zamestnávala, v určitom období (asi rok dozadu) sme mali ľudí na dohodu, ale to boli pracovníci Option Service, s. r. o..Tovar bol dodaný osobne p. O. Z., ktorý ho odovzdal a prevzal ho p. X. D.. Stalo sa tak v Banskej Bystrici na Partizánskej ceste, tam má p. D. sklady. Čo sa týka tovaru, ktorý následne dodali žalobcovi, tento tovar nadobudol od spoločnosti Option Service, s ktorou pracuje už dlho, vypomáhajú si dohadzovaním ľudí aj zákaziek. obchod uzavreli iba na základe objednávky. Iné doklady k preukázaniu obchodu nie sú, nakoľko aj prepravu vykonal sám. Predmetné faktúry sa v účtovníctve daňového subjektu nachádzali a boli zaevidované v evidencii DPH za príslušné zdaňovacie obdobie. Predmetné faktúry boli uhradené, faktúra č. 20/2017 zo dňa |
8.7.2017 bola uhradená v hotovosti dňa 17.8.2017 a faktúra č. 21/2017 zo dňa 24.7.2017 bola uhradená v dvoch splátkach prevodom na bankový účet vedený v S. S. a.s. (majiteľ účtu S. Z.) vo výške 10 000,00 EUR dňa 24.08.2017 a na bankový účet vedený v Z. I. vo výške 7 625,60 EUR dňa 2l.08.2017. Na základe údajov uvedených vo výpise zo Živnostenského registra č. 660-9839 mala A. Z. jediný predmet podnikania a to prípravné práce k realizácii stavby. Daňovému subjektu zaniklo predmetne oprávnenie dňom 24.7.2018. Z dôvodu výkonu daňovej kontroly u daňového subjektu A. Z. správca dane nahliadol do spisovej zložky a použil ako dôkaz aj výsledok daňovej kontroly za zdaňovacie obdobie júl 2017 u tohto daňového subjektu, o čom bol zamestnancami správcu dane spísaný Úradný záznam č. 102431401/2018. Nahliadnutím do spisovej zložky a oboznámením sa s výsledkami daňovej kontroly vykonanej Daňovým úradom Banská Bystrica u daňového subjektu A. Z. za zdaňovacie obdobie júl 2017 správca dane okrem iného zistil, že svedok A. I. (konateľ spoločnosti Option Servise, s.r.o.) síce formálne potvrdil predaj predmetného tovaru pre kontrolovaný daňový subjekt A. Z., avšak žiadne doklady o tom nepredložil. Ohľadom nákupu tovaru sa vyjadril, že ho kúpil od spoločnosti Brick Tradex (Bright Trade spol. s r.o.,), ktorej bližšie identifikačné údaje si nepamätal a ktorá mala zabezpečovať prepravu tovaru. Na bližšie podrobnosti týkajúce sa predmetnej obchodnej transakcie si nevedel spomenúť; menil svoju výpoveď, čím sa jeho výpoveď stala nedôveryhodnou. Svedok svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dokladmi a dôkazmi, ktoré by preukazovali reálne dodanie tovaru, aj napriek tomu, že to správcovi dane prisľúbil. V predmetnej daňovej kontrole bolo preukázané, že spoločnosť Option Service, s.r.o., ktorá vyhotovila faktúry za dodanie stavených strojov a prístrojov (búracie kladivo, hutniaca doska) pre kontrolovaný daňový subjekt A. Z., nemala právo nakladať s tovarom ako vlastník, nakoľko nebolo preukázané, že spoločnosti Option Service s.r.o. pri deklarovanom dodaní tovaru vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH. Správca dane nedisponuje žiadnym listinným dokladom a ani dôkazom od spoločnosti Option Service s.r.o., že daňový subjekt Option Service, s.r.o. uskutočnil dodanie tovaru pre daňový subjekt A. Z.. Z uvedených zistení správcu dane vyplynulo, že daňový subjekt Option Serivce s.r.o. z dodania tovarov ktorých si uplatnil kontrolovaný daňový subjekt A. Z. odpočítanie dane, v preverovanom období júl 2017, nevykazoval žiadnu ekonomickú činnosť, neplnil si daňové povinnosti podaním daňového priznania k dani z pridanej hodnoty, kde by predmetnú daň bol priznal a odviedol do štátneho rozpočtu. Nakoľko nebolo preukázané, že tovar, z ktorého si uplatnil kontrolovaný platiteľ odpočítanie dane od Option Service, s.r.o. v sume 3 626,80 EUR za zdaňovacie obdobie júl 2017 bol skutočne dodaný a dodávateľ daň nepriznal v daňovom priznaní, odpočítanie dane nebolo správcom dane uznané. Správca dane preveroval uskutočnenie dodania tovaru od dodávateľa A. Z., ktorá sa vyjadrila, že nadobudla tovar od spoločnosti Option Service, s.r.o. Splnomocnený zástupca O. Z. a tiež A. I., konateľ spoločnosti Option Service, s.r.o. síce formálne potvrdili dodanie tovaru, aj vystavenie faktúr, ale nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali reálnosť dodania tovaru. Na základe zistení správcu dane daňový subjekt A. Z. nemala právo nakladať s tovarom ako vlastník, nakoľko nebolo preukázané, že spoločnosti Option Service, s.r.o. pri deklarovanom dodaní vznikla daňová povinnosť. Pokiaľ ide uplatnené odpočítanie dane od daňového subjektu VAGO LINE s.r.o. za dodanie služieb v celkovej sume 5 000,-Eur, jednalo sa o nasledovnú faktúru:
- faktúra č. 02072017, dátum vyhotovenia a dodania 21.7.2017, základ DPH celkom 25 000,-eur, DPH 5 000,-Eur, celková suma 30 000,-Eur, predmet fakturácie zabezpečenie poradensko konzultačnej činnosti
- overovanie funkčnosti drajverov, spolu základ DPH 25 000,-Eur, DPH 5 000,-Eur, celková suma 30.000,-Eur. Konateľ spoločnosti VAGO LINE s.r.o. U.. O. K. uviedol, že predmetnú faktúru eviduje v záznamoch DPH a že predmetná faktúra je uhradená, avšak nepredložil ani po viacerých urgenciách doklad o úhrade. Spoločnosť VAGO LINE s.r.o. sa nakontaktovala na spoločnosť AMBRATRADE spol. s.r.o. tým spôsobom, že zástupca spoločnosti AMBRATRADE spol. s.r.o. pán Hraško kontaktoval konateľa spoločnosti VAGO LINE s.r.o. s ponukou na spoluprácu. U.. O. K. sa nevedel vyjadriť, či spoločnosť VAGO LINE s.r.o. spolupracovala v minulosti so spoločnosťou AMBRATRADE spol. s r.o.. Poradensko- konzultačnú činnosť - overovanie funkčnosti drajverov spoločnosť VAGO LINE s.r.o. nevykonáva pre iné subjekty, jednalo sa o jednorazovú činnosť pre spoločnosť AMBRATRADE spol. s.r.o., ale nevedel sa konkrétnejšie k tejto činnosti vyjadriť, nakoľko sa uvedené činnosti realizovali subdodávateľsky. Konateľ spoločnosti U.. O. K. sa nevedel vyjadriť aké konkrétne práce vykonával daňový subjekt VAGO LINE s.r.o. pre daňový subjekt AMBRATRADE spol. s r.o., akou formou, kde konkrétne a v akom čase, kto konkrétne vykonával tieto činnosti a na akých a koľkých konkrétnych systémových serveroch boli práce vykonávané, nakoľko sa uvedené činnosti realizovali subdodávateľský. Nevie predložiť konkrétne výstupy z tých prác, ktoré sa týkajú poradensko-konzultačných činností - overovanie funkčnosti drajverov v rámci Zmluvy o dielo č. 4 zo dňa 10.4.2017. Konateľ spoločnosti VAGO LINE s.r.o. v stanovenej
lehote nepredložil požadované doklady (doklad o úhrade faktúry č. 02072017, dodávateľské faktúry, ktorými sa realizovali subdodávky pre spoločnosť AMBRATRADE spol. s r.o., tiež objednávky a doklady o úhradách subdodávateľských faktúr) a po viacerých urgenciách zaslal správcovi dane dňa 7.2.2018 subdodávateľskú faktúru č. 20171005 zo dňa 30.10.2017, objednávku zo dňa 11.4.2017, výpisy z účtu a oznámenie o postúpení pohľadávky, ktoré nie sú dostatočným preukazným dôkazom, že k dodaniu služieb uvedených na faktúre č. 02072017 skutočne došlo. Správca dane skonštatoval, že výpoveď konateľa spoločnosti VAGO LINE s.r.o. nebola podložená hodnovernými dôkazmi, spoluprácu so spoločnosťou AMBRATRADE spol. s r.o. síce potvrdil, uviedol, že pri riešení uvedeného obchodu sa štatutári dotknutých spoločností nestretli, doklady k uvedenému obchodu doniesol podpísané a opečiatkované konateľ spoločnosti AMBRATRADE spol. s.r.o. pán B. G.. Nevedel sa vyjadriť aké konkrétne práce vykonával daňový subjekt VAGO LINE s.r.o. pre daňový subjekt AMBRATRADE spol. s.r.o., kto, akou formou, kde konkrétne a v akom čase tieto činnosti vykonal. Spoločnosť VAGO LINE s.r.o. nemala žiadneho splnomocneného zástupcu. Spoločnosť AMBRATRADE spol. s.r.o. v období, keď bola vystavená predmetná faktúra nedisponovala potrebnými zamestnancami a hmotnými prostriedkami. Konateľa spoločnosti AMBRATRADE spol. s.r.o. menoval iným menom a priezviskom ako je osoba zapísaná v OR SR, vyjadril sa, že predmetné služby boli realizované subdodávateľský, o čom spoločnosťou VAGO LINE s.r.o. neboli predložené žiadne dôkazy. Na ústnom pojednávaní konanom 10.12.2019 sa menovaný konateľ vyjadril, že účtovné doklady boli odovzdané nástupníckej firme. Všetky uvedené skutočnosti zvýšili pochybnosti o reálnosti deklarovaného zdaniteľného obchodu uvedeného na faktúre č. 02072017. Na základe výpisu OR SR, Vložka číslo: l9458/5 je spoločnosť VAGO LINE s.r.o. zrušená od dátumu 3l.10.20I7, deň výmazu 10.4.2018 a dôvod výmazu dobrovoľný výmaz. Poukázal na to, že aj keď daňový subjekt nezodpovedá za konanie svojich obchodných partnerov, on si ich vyberá a aj keď daňový subjekt nezodpovedá za zdaniteľné obchody prebiehajúce medzi dodávateľom a jeho subdodávateľom, zodpovedá za uplatnenie odpočítania dane zo služby, ktorú mu mala dodať spoločnosť VAGO LINE s.r.o.. Pokiaľ ide uplatnené odpočítanie dane od daňového subjektu CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. za dodanie služieb v celkovej sume 17 000,-Eur, jednalo sa o nasledovnú faktúru:
- faktúra č. 2017070074, dátum vyhotovenia i dodania 25.7.2017, základ DPH celkom 85 000,-Eur, DPH 17 000,-Eur, celková suma v EUR 102 000,-Eur, predmet fakturácie konzultačná činnosť v oblasti IT
- overovanie funkčnosti drajverov, spolu základ DPH celkom v EUR 85 000,-Eur, DPH 17 000,-Eur, celková suma v EUR 102 000,-Eur. Konateľ spoločnosti CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. (od 20.10.2010 do 3.10.2017 - t.j. v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov so žalobcom) Y. F. k spolupráci so žalobcom uviedol, že to bola klasická obchodná spolupráca, pričom spoločnosť CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. sa zaoberala aj zabezpečením služieb subdodávateľsky napr. aj pre žalobcu. Od 4.10.2017 spoločnosť CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. zanikla v dôsledku zlúčenia, právnym nástupcom sa stala spoločnosť TEMESH s.r.o.. Nahliadnutím do informačného systému finančnej správy ISFS u daňového subjektu TEMESH s.r.o. bolo zistené, že spoločnosť TEMESH s.r.o. nepodala za rok 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, posledné daňové priznanie DPPO podala spoločnosť TEMESH s.r.o. za rok 2015. Spoločnosť CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. sa na sídle spoločnosti nenachádza. Spoločnosť CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. v období, keď bola vystavená predmetná faktúra nedisponovala potrebnými zamestnancami, nemala majetok ani materiálne a ani technické zabezpečenie. Nebolo možné preveriť účtovné a daňové doklady spoločnosti CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o.. Konateľ spoločnosti CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia Y. F., ktorý bol vypočutý ako svedok sa vyjadril, že predmetná faktúra bola vystavená a podpísaná ním, ale predmetné práce boli dodané subdodávateľom, k činnostiam sa nevedel detailnejšie vyjadriť, subdodávateľa nevedel konkretizovať. Neboli predložené žiadne doklady a dôkazy, ktorými by bolo preukázané reálne dodanie služby uvedenej na predmetnej faktúre. Právny nástupca bývalej spoločnosti CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o., od 04.10.2017 TEMESH s.r.o. v dôsledku zlúčenia, nepreberá poštové písomností, sídlo neexistujúce, posledné daňové priznanie k DPPO podané za rok 2015. na základe výpisu OR SR Vložka číslo: 12256/5 je spoločnosť CENTRUM BIOMASY Exim, s.r.o. zrušená od dátumu 2l.9.2017, deň výmazu 04.10.2017 a dôvod výmazu dobrovoľný výmaz. Pokiaľ ide uplatnené odpočítanie dane od daňového subjektu NEXTPOL s.r.o. za dodanie služieb v celkovej sume 9 700,-Eur, jednalo sa o nasledovnú faktúru:
- faktúra č. 1700725, dátum vyhotovenia 17.07.2017, dátum dodania 12.7.2017, základ DPH celkom 48 500,-Eur, DPH 9 700,-Eur, celková suma 58 200,-Eur, predmet fakturácie konzultačná činnosť, spolu základ DPH celkom 48 500,-Eur, DPH 9 700,-Eur, celková suma v EUR 58 200,-Eur.
Konateľ spoločnosti NEXTPOL s.r.o. Vladimíra Mišuru (od 15.6.2017 do 17.1.2018, t. j. v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov so žalobcom) sa v čase predvedenia na adrese trvalého pobytu nenachádzal a podľa vyjadrenia susedov sa na tejto adrese nezdržiava cca 2 roky. Od dátumu 20.1.20l8 je konateľom spoločnosti NEXTPOL s.r.o. pán M. K. W. - obyvateľ Bulharskej republiky, ktorého sa Bulharskej daňovej správe nepodarilo kontaktovať Vzhľadom na tieto skutočnosti, nebolo možné preveriť uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Nahliadnutím do informačného systému finančnej správy ISFS u daňového subjektu NEXTPOL s.r.o. bolo zistené, že spoločnosť NEXTPOL s.r.o. nepodala za rok 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, (posledné daňové priznanie DPPO podala za rok 2015). Spoločnosť NEXTPOL s.r.o. so správcom dane nekomunikuje, je nekontaktná, nereaguje na písomné predvolania správcu dane. Predvolávaný svedok K. A., konateľ spoločnosti v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov, so správcom dane nespolupracoval, nezdržiava sa na adrese, neboli predložené žiadne účtovné ani iné požadované doklady spoločnosti NEXTPOL s.r.o.. Spoločnosť NEXTPOL s.r.o. taktiež nepodala za rok 2017 daňové priznanie k DPPO, posledné riadne daňové priznanie k DPPO bolo podané za rok 2015. Pokiaľ ide uplatnené odpočítanie dane od daňového subjektu BERENA, s.r.o. za dodanie služieb v celkovej sume 3 759,80 Eur, jednalo sa o nasledovné faktúry:
- faktúra č. 17/2017, dátum vyhotovenia 14.7.2017, dátum dodania 13.7.2017, základ DPH celkom 32 000,-Eur, DPH 6 400,-Eur, celková suma 38 400,-Eur, predmet fakturácie konzultačná činnosť v oblasti IT - overovanie funkčnosti drajverov;
- faktúra č. 18/2017, dátum vyhotovenia i dodania 31.7.2017, základ DPH celkom 2 550,-Eur, DPH 510,- Eur, celkom suma 3 060,-Eur, predmet fakturácie administratívne práce, služby spojené s evidenciou dát;
- faktúra č. 19/2017, dátum vyhotovenia i dodania 31.7.2017, základ DPH celkom 2 250,-Eur, DPH 450,- Eur, celková suma 2 700,-Eur, predmet fakturácie počítačové služby - údržba IT, spolu základ DPH celkom 36 800,-Eur, DPH 7 360,-Eur, celková suma 44 160,-Eur. Konateľ spoločnosti BERENA s.r.o. O. W. sa v rámci ústneho pojednávania konaného 7.2.2018 k uskutočneniu zdaniteľných obchodov so žalobcom vyjadril tak, že so žalobcom sa nakontaktoval už v predchádzajúcich obdobiach, keď boli pre neho vykonávané iné práce, napr. stavebné, prepravné a pod.. V roku 2017 vykonávala spoločnosť BERENA, s.r.o. hlavne pomocné stavebné práce, upratovacie práce, manipulačné práce, počítačové práce, sťahovacie práce. Počítačové práce v roku 2017 vykonávali len pre spoločnosť AMBRATRADE spol. s r.o. a spoločnosť BERENA, s.r.o. ich vykonávala prostredníctvom subdodávateľov a to spoločnosťami CHAMI, s.r.o. a G-global s. r. o.. Spoločnosť BERENA s.r.o. pre spoločnosť AMBRATRADE spol. s.r.o. nevykonávala žiadne práce, všetky práce, ktoré sú predmetom fakturácie na preverovaných faktúrach boli zabezpečené subdodávateľsky už spomínanými subdodávateľmi. Spoločnosť BERENA, s.r.o. nemá zamestnancov, nemá žiaden hmotný majetok, teda ani systémové servre, nemá materiálno-technické zabezpečenie na vykonávanie tejto činnosti. K predmetu označených predmetných faktúr sa konateľ spoločnosti BERENA, s.r.o. konkrétne nevedel vyjadriť, uviedol, že práce boli vykonané subdodávateľský spoločnosťou CHAMI, s. r. o., ktorá mala na uvedenú činnosť špecialistov. Nemá k dispozícii žiadne výstupy prác, ktoré sú predmetom preverovaných faktúr i napriek tomu, že svojim podpisom na Preberacom protokole k zmluve o dielo zo dňa 3.4.2017 potvrdil, že odovzdávajúci spoločnosť CHAMI, s.r.o. zastúpená konateľom J. I. odovzdal a preberajúci spoločnosť BERENA, s. r. o., zastúpená ním ako konateľom spoločnosti prebral výsledky činnosti v dohodnutom rozsahu a termíne - zabezpečil overenie funkčnosti drajverov pre obsluhu USB tokenov a poskytnutie konzultácií pri riešení bezpečnosti IT procesov systémového servera IPpost. Zároveň boli dňa 13.07.2017 odovzdané a prevzaté všetky záznamové média. Podľa vyjadrenia ich pravdepodobne odovzdal objednávateľovi prác - žalobcovi. Konateľ spoločnosti BERENA s.r.o. sa nevedel presne vyjadriť ako, kedy akým boli vykonané práce, ktoré sú predmetom fakturácie a to z dôvodu, že práce boli uskutočnené subdodávateľský. Na obdobie od kedy do kedy boli práce vykonávané si už nespomínal. Daňový subjekt BERENA, s.r.o. eviduje v záznamoch DPH predmetné faktúry vystavené pre daňový subjekt AMBRATRADE spol. s r.o., faktúry boli uhradené, faktúra č. 1712017 uhradená bankovým prevodom (pozn. na účet Y. W.) a faktúry č. 1812017 a 1912017 uhradené v hotovosti (pozn. PPD a VPD bez čísla). Nahliadnutím do informačného systému finančnej správy ISFS u daňového subjektu BERENA, s.r.o. bolo zistené, že spoločnosť BERENA, s.r.o. nepodala za rok 2017 daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby, posledné daňové priznanie DPPO podala spoločnosť BERENA, s.r.o. za rok 2016. Na základe zistených skutočností spoločnosť BERENA, s.r.o. v období, keď boli vystavené predmetné faktúry nedisponovala potrebnými zamestnancami, nemala majetok ani materiálno-technické zabezpečenie na vykonávanie tejto činnosti. Konateľ spoločnosti p. O. W. sa vyjadril, že služby boli vykonávané subdodávateľský subdodávateľom CHAMI s.r.o. k činnostiam
sa nevedel detailnejšie vyjadriť. Neboli predložené žiadne doklady a dôkazy, ktorými by bolo preukázané reálne dodanie služby uvedených na predmetných faktúrach. Z výpovede konateľa spoločnosti BERENA s.r.o. O. W. na ústnom pojednávaní konanom 21.1.2020 v rozpore s predchádzajúcou výpoveďou okrem iného vyplynulo, že všetky práce uvedené v preberacom protokole medzi AMBRATRADE spol. s r.o. a BERENA s.r. o. sú vlastne tie všetky ITpráce, ktoré pre Vašu spoločnosť vykonal na základe jeho zadania Ing. A. - na základe Príkaznej zmluvy z 5.2.2017, o ktorom nevie na základe akého oprávnenia podniká. Ing. A. vyplatil sumu 500,-Eur, ale doklad mu nevystavil žiadny. Ing. K. A. na výzvu správcu dane reagoval odpoveďou zaslanou e-mailom, z ktorej okrem iného vyplynulo, že na základe oslovenia pánom O. W. - konateľom spoločnosti BERENA s.r.o. začiatkom roku 2017, ktorý sa odvolal na odporúčanie nejakých známych vykonal činnosti a práce, výkon ktorých bol formalizovaný Príkaznou zmluvou z 5.2.2017. Správca dane skonštatoval, že počas ústneho pojednávania konaného dňa 7.2.2018 sa O. W. nezmienil o tom, že by došlo medzi spoločnosťou BERENA s.r.o. a Ing. K. A. k uzatvoreniu príkaznej zmluvy, ktorý mal možnosť uviesť do predmetnej zápisnice poznámku o existencii takejto zmluvy. Navyše o tom, že bola medzi spoločnosťou BERENA s.r.o. a fyzickou osobou Ing. K. A. uzatvorená príkazná zmluva, bol správca dane oboznámený až vo vyrubovacom konaní po odvolaní, a to na základe predloženej príkaznej zmluvy, ktorú predložil na ústnom pojednávaní počas výsluchu svedka splnomocnený zástupca kontrolovaného daňového subjektu a následne podanej otázky ohľadom verifikácie predmetnej príkaznej zmluvy. Uzatvorenie príkaznej zmluvy medzi spoločnosťou BERENA s.r.o a príkazcom Ing. K. A. spochybňuje aj tá skutočnosť, že počas ústneho pojednávania dňa 21.1.2020 svedok - konateľ spoločnosti O. W. na otázku zamestnancov správcu dane potvrdil, že údaje v Zápisnici o ústnom pojednávaní 100317003/2018 (predmetná zápisnica bola svedkovi predložená k nahliadnutiu zamestnancami správcu dane) sú pravdivé, v ktorej uviedol, že pre spoločnosť BERENA s.r.o. vykonávala činnosti fakturované vo faktúrach č. 17/2017, 18/2017 a 19/2017 spoločnosť CHAMI s.r.o.. Navyše daňový subjekt AMBRATRADE spol. s.r.o. sa v podanom vyjadrení k protokolu zo dňa 29.0l.2019 zaevid. pod ev. č. 6/0195076612019 vyjadril, že daňovým subjektom boli predložené všetky dôkazy a daňový subjekt sa v ňom nezmienil o príkaznej zmluve. Preto sa tvrdenie o existencii príkaznej zmluvy javí ako účelové a správca dane ho vyhodnotil ako nedôveryhodný dôkazný prostriedok predložený splnomocneným zástupcom kontrolovaného daňového subjektu. Správca dane preveroval uskutočnenie dodania služieb od dodávateľa BERENA s.r.o. a subdodávateľa CHAMI s.r.o. už v čase výkonu daňovej kontroly a všetky zistenia sú uvedené v Protokole z daňovej kontroly č. 100905480l20I9 zo dňa 17.04.2020. Pokiaľ ide uplatnené odpočítanie dane od daňového subjektu CHAMI s.r.o. za dodanie tovaru v celkovej sume 1 564,-Eur, jednalo sa o nasledovné faktúry:
- faktúra č. 20170118, dátum vyhotovenia i dodania 12.7.2017, základ DPH celkom 3 800,-Eur, DPH 760,-Eur, celková suma 4 560,-Eur, predmet fakturácie dodanie asfaltovej zmesi na stavbu VS Sučany,
- faktúra č. 20170127, dátum vyhotovenia i dodania 20.7.2017, základ DPH celkom 4 020,-Eur, DPH 804,-Eur, celková suma 4 824,-Eur, predmet fakturácie dodanie asfaltovej zmesi na stavbu VS Sučany, spolu základ DPH celkom 7 820,-Eur, DPH 1 564,-Eur, celková suma 9 384,-Eur. Prevažujúci predmet činnosti CHAMI s.r.o. v roku 2017 bola kúpa a predaj rozličného tovaru (palety, drevo, oblečenie, topánky, sklo, textil). Spoločnosť CHAMI s.r.o. nevlastní investičný majetok. V roku 2017 označená spoločnosť nezamestnávala zamestnancov, zamestnancov má od roku 2018. Konateľ spoločnosti CHAMI s.r.o. J. I. (od 31.12.2016, t. j. v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov so žalobcom) okrem iného uviedol, že žalobcu pozná, nakontaktovali sa pravdepodobne cez internet, s kým jednal si nespomína. Ak si dobre pamätá, tak to bol predaj stavebnej ocele (roxory) a dodanie počítačových služieb (údržba serveru čistenie počítačov). Toto asi pre nich realizovali. Predmetné faktúry vystavili, podpis na faktúrach je jeho. Nepamätá si, že by bola uzatvorená zmluva s touto spoločnosťou. Tovar bol dodaný na základe objednávky. Dopravu si zabezpečoval žalobca. Nakladaný bol tovar v Bratislave, ale neviem si spomenúť kde presne, kde bol vyložený nevie. Nevie, nepamätá si, či boli pri nakládke a vykládke tovaru vyplnené a odovzdané nejaké doklady. Čo si pamätá, tak od tejto spoločnosti boli predmetné faktúry uhradené v hotovosti pri dodaní faktúry. Dodávateľa si nepamätá. Vie, že jedným dodávateľom bola spoločnosť THOMASI REALITY s.r.o., Bratislava, ale nevie, či to bolo v tomto prípade. K predmetu faktúry č. 20170119 pre odberateľa BERENA menovaný konateľ uviedol, že, im zbierali informácie z oblasti mikropôžičiek. Nevie či spoločnosťou CHAMI s.r.o. bola vykonávaná konzultačná činnosť v oblasti funkčnosti aj pre iné spoločnosti. Činnosť, ktorá je predmetom faktúry č. 20170119 riešili niečo sami a niečo cez iné spoločnosti. Keď pozbierali informácie, ktoré od nich chceli tak sa stretli a predali im tieto informácie. Informácie boli odovzdané v papierovej podobe. Zamestnancov nemali. K predmetu faktúry č. 20170134 pre odberateľa BERENA, s.r.o. - menovaný konateľ nevedel bližšie
špecifikovať predmet a uviedol, že netuší, čo to môže byť za faktúra. Na základe zistených skutočností správca dane konštatoval, že spoločnosť CHAMI s.r.o. v období, keď boli vystavené predmetné faktúry nedisponovala potrebnými zamestnancami, nemala majetok ani materiálno-technické zabezpečenie na vykonávanie tejto činnosti. Konateľ spoločnosti J. I. potvrdil dodanie tovaru a služby pre spoločnosť AMBRATRADE spol. s.r.o., avšak reálne uskutočnenie prác a dodanie tovaru preukázať nijako nevedel, k činnosti a k dodaniu tovaru sa nevedel detailnejšie vyjadriť, nepredložil žiadne účtovné ani iné požadované doklady spoločnosti CHAMI s.r.o. aj napriek tomu, že sa vyjadril, že ich predloží. Neboli predložené žiadne doklady a dôkazy, ktorými by bolo preukázané reálne dodanie tovaru uvedeného na predmetných faktúrach. Správca dane poukázal na to, že právo na odpočítanie dane platiteľom je založené na podstatnej skutočnosti a to, či pri deklarovanom zdaniteľnom obchode vznikla daňová povinnosť (§ 49 ods. 1 zákona o DPH). Samotné vystavenie faktúry ešte nezakladá právo si daň z nej odpočítať, nakoľko samotná faktúra, ktorá bola zo strany jej vystavovateľa vyhotovená pre prijímateľa nie je dôkazom toho, že zdaniteľné plnenie - dodanie tovaru resp. služby, ktoré je na faktúre uvedené, sa uskutočnilo a vznikla daňová povinnosť. Faktúra je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje právo uplatniť odpočítanie dane. Aby k odpočítaniu dane mohlo prísť, nestačí predložiť len faktúru. V prvom rade musí prísť k dodaniu tovaru alebo služby a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. Najskôr musí prísť k naplneniu materiálnej podstaty veci (k dodaniu tovaru alebo služby) a až následne k vystaveniu faktúry, len v takomto prípade môže prísť k odpočítaniu dane' Údaje na faktúre musia mať povahu faktu, t.j. musia nesporne preukazovať vyžadovanú skutočnosť vo všetkých jej znakoch - v právnej skutočnosti, v objekte a v subjekte, nestačí formálna deklarácia. Taktiež správca dane poukázal na to, že v prípade, že služba obstaraná daňovým subjektom je realizovaná ďalšou osobou (subdodávateľský), teda nie priamo dodávateľom, je potrebné preukázať, že osoba, ktorá skutočne službu dodala, mala formálnu spôsobilosť (odbornú) a materiálne predpoklady na takýto výkon realizácie služby. Nepostačuje, pokiaľ si daňový subjekt - platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie z dodávateľskej faktúry, iba jej predloženie. osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu svojmu odberateľovi. Správca dane preto skúmal uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym.
2. O odvolaní žalobcu voči vyššie označenému rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa rozhodoval žalovaný rozhodnutím č. 100097556/2021 zo dňa 20.1.2021, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie správcu dane potvrdil, stotožňujúc sa so skutkovými a právnymi závermi správcu dane. Opakujúc závery správcu dane žalovaný skonštatoval správnosť záveru o neuznaní oprávnenosti odpočítania dane v zmysle ustanovení zákona o DPH. Vykonané dokazovanie preukázalo, že vecné plnenie z predložených faktúr nenastalo, predložené dôkazy sa ukázali ako nedôveryhodné, vystavené bez reálneho podkladu. Správca dane v rámci vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania rozsiahlym dokazovaním zistil, že preverované dodanie tovaru a služieb neboli reálne uskutočnené. Žalobca nepreukázal, že zdaniteľné obchody z ktorých si uplatnil odpočítanie dane boli reálne dodané deklarovanými dodávateľmi, teda že týmto platiteľom vznikla daňová povinnosť podľa ustanovenia § 19 ods. 1 resp. ods. 2 zákona o DPH. Daňový subjekt porušil ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, pretože nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti u dodávateľských spoločnostiach. Ustanovenia zákona o DPH zakotvujú základné všeobecné podmienky na odpočítanie dane, ktoré je potrebné splniť. Táto úprava je vo vzťahu k všeobecnej zákonnej úprave dokazovania v daňovom konaní špeciálna, pretože zákon o DPH z dôvodu zložitosti a náročnosti kontroly tejto dane určil pre dokazovanie nároku na odpočítanie dane prísnejšie podmienky, ako sú pre dokazovanie nárokov u ostatných daní a právne následky z ich nedodržania znáša daňový subjekt. Správca dane, ktorý získa oprávnené pochybnosti o tom, či boli tovar alebo služba dodané, nie je povinný dokázať jej nedodanie, ale daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou v predmetnej faktúre, pokiaľ si uplatňuje odpočítanie DPH. V daňovom konaní pri dôkaznej povinnosti platí zásada prejednávacia a nie vyhľadávacia. Zákonodarca požaduje, aby platiteľ uplatňujúci si nárok na odpočet preukázal, že zdaniteľný obchod bol reálne uskutočnený práve osobou uvedenou na faktúre. Len formálne doloženie uskutočneného obchodného prípadu bez preukázania skutočného dodania tovaru alebo vykonania fakturovaných služieb je pre daňové účely nepostačujúce. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, nakoľko daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím. Správca dane preto skúma uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveruje aj súlad skutočného
stavu so stavom formálnym. Daňový subjekt musí vedieť preukázať uskutočnenie zdaniteľného plnenia osobou uvedenou na faktúrach, pokiaľ si uplatňuje odpočítanie dane z dodávateľskej faktúry. Z vykonaného dokazovania správcom dane počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vyplýva, že predmetný tovar a služby nedodali dodávatelia uvedení na faktúrach t. j. spoločnosti Option Service, s.r.o., A. Z., VAGO LINE s.r.o., CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o., NEXTPOL s.r.o., BERENA, s.r.o. a CHAMI s.r.o. Správca dane zistil v potrebnom rozsahu skutkový stav, vykonal rozsiahle dokazovanie a mal k dispozícii všetky podklady potrebné na vydanie zákonného rozhodnutia, preto námietku odvolávajúceho sa, že odvolaním napadnuté rozhodnutie bolo vydané v rozpore s ust. § 63 ods. 2 Daňového poriadku považuje za neopodstatnenú. Správca dane vo výroku rozhodnutia správne uviedol citované ustanovenie, podľa ktorého sa rozhodovalo - § 68 ods. 5 Daňového poriadku. Po vykonaní daňovej kontroly správca dane určí v rozhodnutí rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt podľa hmotnoprávnych daňových predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa hmotnoprávnych daňových predpisov. Odvolaním napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 63 ods. 3 Daňového poriadku t.j. obsahuje údaje o daňovom subjekte, rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal a číslo a dátum rozhodnutia. Správca dne pri vydaní rozhodnutia pochybil, keď nesprávne uviedol sídlo spoločnosti odvolávajúceho sa a nesprávne uviedol zákon, na základe ktorého vydal rozhodnutie, avšak túto zrejmú nesprávnosť podľa § 63 ods. 12 Daňového poriadku odstránil a upovedomil odvolávajúceho sa Oznámením o oprave chýb č. 10156923/2020 zo dňa 13.10.2020, ktoré mu bolo doručené dňa 15.10.2020. Žalovaný preskúmaním napadnutého rozhodnutia nevzhliadol, že výroková časť napadnutého rozhodnutia spolu s oznámením o oprave chýb je zaťažená vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti. K námietke, že vo výroku rozhodnutia absentuje rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní, žalovaný uviedol, že v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nevznikli a ani neboli vo veci uplatnené žiadne náklady správy dani zo strany osôb vymedzených podľa § 12 ods. 2 Daňového poriadku. Správca dane pri doručovaní napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade s citovaným ustanovením a dokument doručil odvolávajúcemu sa podľa § 30 ods. 2 písmeno a) Daňového poriadku. Rozhodnutie, ktoré bolo správcom dane vydané podľa § 63 Daňového poriadku t. j. správca dane uložil žalobcovi povinnosti podľa tohto zákona, odvolávajúci prevzatím odvolaním napadnutého rozhodnutia prostredníctvom splnomocneného zástupcu sa o nich dozvedel dňa 7.10.2020. Odvolací orgán má za to, že odvolaním napadnuté rozhodnutie bolo doručené podľa daňového poriadku zákonom ustanoveným spôsobom. K námietke, že správca dane žalobcovi neumožnil nahliadnuť a vyjadriť sa k výsledkom dožiadaní od iných správcov dane, k údajom z kontrolných výkazov, k úradným záznamom žalovaný uviedol, že táto je neopodstatnená, pretože z predloženého spisového materiálu žalovaný má| za preukázané, že o všetkých úkonoch bol odvolávajúci sa správcom dane upovedomený. Všetky preverovania boli správcom dane vykonané v súlade s ustanoveniami Daňového poriadku prostredníctvom nástrojov, ktoré tento procesný predpis správcovi dane umožňuje. V rozhodnutí a aj v Protokole sú podrobne popísané zistené skutočnosti vrátane spôsobu získania informácií, názvov a čísel vyhotovených dokumentov a výsledkov týchto preverovaní. Správca dane upozornil žalobcu na jeho právo (45 ods. 1 písm. f/ Daňového poriadku) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby boli v protokole uvedené jeho vyjadrenia k nim. Správca dane so všetkými skutočnosťami zistenými v priebehu výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania oboznámil žalobcu dňa 4.12.2018, o čom vyhotovil Zápisnicu o ústnom pojednávaní č. 102438509/2018. Splnomocnený zástupca odvolávajúceho sa nenapadol postup správcu dane v preverovaní jednotlivých obchodných prípadoch a neoznačil ich za nezákonné, pričom uviedol, že v prípade, že má spoločnosť AMBRATRADE spol. s.r.o. (t.j. žalobca) nejaké dôkazy, tak ich predloží správcovi dane v lehote do 12.12.2018. Správcovi dane dňa 12.12.2018 bolo elektronicky doručené vyjadrenie konateľa žalobcu, ktoré správca dane akceptoval, zaoberal sa vznesenými námietkami a uviedol ho v Protokole z daňovej kontroly č. 102645339/2018 v bode 1.3. Správca dane sa vznesenými námietkami a dôkazmi zaoberal a vysporiadal v súlade so zásadou logického myslenia. Uvedené námietky žalobcu považuje za účelové a neopodstatnené. Námietky vznesené vo vzťahu k procesnému postupu správcu dane počas daňovej kontroly sú len všeobecným konštatovaním žalobcu. Pokiaľ sa žalobca domnieva, že správca dane pochybil, je na strane daňového subjektu uviesť konkrétne pochybenie v nadväznosti na úkon, číslo dokumentu, termín, resp. inú špecifikáciu. Povinnosť preukazovania skutočnosti, okrem iných aj tie, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, je zákonnou povinnosťou daňového subjektu upravenou v § 24 Daňového poriadku. Správca dane dôkazy hodnotil z hľadiska zákonnosti, závažnosti a vierohodnosti, pričom postupoval v zmysle zásad voľného hodnotenia dôkazov ustanovenej v znení
ust. § 3 ods. 3 Daňového poriadku. Taktiež žalovaný považoval za irelevantnú námietku žalobcu, že správca dane nevykonal dôkazy v rozsahu ako mu nariadil žalovaný a takto nazhromaždené dôkazy neposkytujú dostatočný podklad pre prijatý záver, pretože správca dane v pokračujúcom vyrubovacom konaní vykonal dokazovanie v súlade so záverom odvolacieho orgánu - vypočul svedkov, ktorí sa vyjadrovali k realizácii zdaniteľných obchodov za účasti žalobcu a opätovne vyhodnotil zistený skutkový stav a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti a vo veci prijal objektívny záver. K námietke, ktorou je poukazované, že správca dane pri určení vlastníctva k tovaru pri jeho dodaní mal postupovať podľa § 446 Obchodného zákonníka odvolací orgán uvádza, že pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu dodaním tovaru na účely DPH je rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva k tovaru (§ 8 ods. 1 zákona o DPH). Pri dodaní tovaru musí byť zrejmé na koho prechádza právo nakladať s tovarom ako vlastník t. j. komu je tovar dodaný, preto tvrdenie odvolávajúceho sa, že správca dane pri určení vlastníctva k tovaru mal postupovať podľa ust. § 446 Obchodného zákonníka je irelevantné. K námietke odvolávajúceho, že správca dane nesprávne aplikoval zákon pokiaľ ide o rozloženie dôkazného bremena, pretože on disponoval existenciou materiálneho plnenia o dodaní tovaru od určitého dodávateľa, vyčerpal vlastné dôkazné bremeno žalovaný uviedol, že dôkazné bremeno je na daňovom subjekte, ktorý je povinný preukázať splnenie všetkých zákonných podmienok za súčinnosti správcu dane nielen u seba, ale aj u svojho dodávateľa. Žalovaný mal za to, že pokiaľ by daňový subjekt vykonával svoje podnikateľské činnosti s potrebnou starostlivosťou, dôslednosťou a zodpovednosťou, riadne si overil u dodávateľov predpoklady pre dodanie tovaru a poskytnutie služieb, mohol daňový subjekt disponovať informáciami o osobách, ktoré dodávali tovar a služby, ako aj o ich vzťahu k dodávateľovi. Tým, že si potrebné informácie nezabezpečil, sám sa vystavil riziku, že dôkazné bremeno neuniesol. Správca dane v dokazovaní akceptoval doklady a dôkazy predložené odvolávajúcim a aj jeho vyjadrenia. Predložené doklady preveroval v nadväznosti na dodávateľov a hodnotil ich vo vzájomnej súvislosti. K poukazovaniu na rozsudky Súdneho dvora Európskej únie v spojených prípadoch C-354/03 (Optigen), C-355/03 (Fulcrum Elektronics) a C-484/03 (Bond House), kde súdny dvor vyslovil záver, že nárok na odpočet nemôže byť dotknutý skutočnosťou, že v reťazci dodávok je iná predchádzajúca alebo nasledujúca transakcia zaťažená daňovým podvodom, o ktorom platiteľ nevie alebo nemôže vedieť a každá transakcia musí byť posudzovaná sama osebe a charakter jednotlivých transakcií nemôže byť zmenený predchádzajúcimi alebo nasledujúcimi udalosťami, žalovaný uviedol, že daňovým subjektom citované rozsudky vychádzajú z podmienky, že musia byť splnené tak vecné ako aj formálne podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane. V súvislosti s námietkou, ktorou je poukazované, že všetci vypočutí svedkovia potvrdili realizáciu zdaniteľných obchodov, vyčerpávajúco zodpovedali na otázky správcu dane a dôveryhodne opísali podstatné skutočnosti odvolací orgán uvádza, že aj keď menovaní potvrdili uskutočnenie zdaniteľných obchodov, tieto svoje tvrdenia nepodložili žiadnymi relevantnými písomnými dôkazmi. Nevedeli preukázať pôvod tovaru od koho bol nakúpený, nebola preukázaná preprava tovaru. Pri poskytnutí služieb taktiež nevedeli preukázať kto predmetné služby vykonal, akou formou, kde konkrétne a v akom období tieto služby boli vykonané. Nevedeli označiť osoby, s ktorými dané obchody zabezpečovali. Dodávatelia uvedení na predložených faktúrach nemali materiálno- technické podmienky na vykonávanie predmetných činnosti. Dodávateľmi neboli predložené žiadne doklady a dôkazy, ktorými by bolo preukázane reálne dodanie tovaru a služieb podľa predložených faktúr. Dodávatelia nepodávali za kontrolované zdaňovacie obdobia daňové priznania, daň z týchto zdaniteľných obchodov nebola odvedená do štátneho rozpočtu. Taktiež bolo preukázané, že dodávatelia sa zlúčili s inými spoločnosťami a následne boli vymazaní z obchodného registra „ex offo“. Svedecké výpovede sú podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku dôkazom pre zistenie a objasnenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, avšak tieto musí mať aj materiálny podklad t. j. vierohodnosť výpovedí svedkov musí byt' preukázané aj písomnými dôkazmi. V predmetnom výpovede svedkov neboli podložené relevantnými dôkazmi. Taktiež žalobcom predložené doklady - fotodokumentácia, preberacie a akceptačné protokoly, záručné listy správca dane akceptoval, avšak ich vyhodnotením konštatoval, že žalobca nadobudol tovar, avšak nebolo preukázané, že tento dodali osoby uvedené na faktúrach. Z fotodokumentácie je zrejmé, že sa jedná o fakturovaný tovar, avšak fotografie nepotvrdzujú, že uvedený tovar dodala spoločnosť Option service s.r.o. a A. Z.. K výpovediam svedka O. W. - konateľ spoločnosti BERENA s.r.o., ktorý vypovedal do zápisnice z ústneho pojednávania u správcu dane dňa 7.2.2018 a 21.1.2020, z ktorých vyplynulo rozdielne vyjadrenie k realizácii zdaniteľných obchodov pre žalobcu žalovaný uviedol, že počas ústneho pojednávania dňa 7.2.2018 svedok sa nevyjadroval, že by služby boli zabezpečované p. U.. K. A. a tiež, že bola uzatvorená medzi nimi príkazná zmluva. Skutočnosť, že medzi menovanými bola uzatvorená príkazná zmluva bolo správcovi dane oznámené až vo vyrubovacom konaní po odvolacom konaní dňa 21.2.2020. Predmetnú zmluvu predložil správcovi dane splnomocnený zástupca odvolávajúceho sa. Počas výkonu daňovej kontroly ani vyrubovacom
konaní odvolávajúcim sa' ani konateľom spoločnosti BERENA s.r.o. tento dôkaz predložený nebol. Ak by ním - týmto dôkazom žalobca a jeho dodávateľ disponovali, bol by predložený už v rámci výkonu daňovej kontroly. Uzatvorenie príkaznej zmluvy spochybňuje aj tá skutočnosť, že svedok O. W. do zápisnice dňa 21.2.2020 na otázku správcu dane, aby sa vyjadril k výpovedi zo dňa 7.2.2018, kedy poskytol iné informácie týkajúce sa zabezpečenia realizácie zdaniteľných obchodov uviedol' že zotrváva na svojich vyjadreniach zo dňa 7.2.2018. Príkazná zmluva nebola svedkom predložená. Preto tvrdenie o existencii príkaznej zmluvy odvolací orgán považuje ako dodatočne účelovo vyhotovený a predložený dôkaz predložený splnomocneným zástupcom žalobcu. Pochybnosti, ktoré vyhodnocoval správca dane vznikli na základe dokladov, ktoré predložil žalobca. Správca dane od odvolávajúceho sa požadova7l štandardné dôkazy, ktoré si mal zabezpečiť na základe svojich vedomostí, obchodných pravidiel, poctivého obchodného styku' opatrnosti v dodávateľsko-odberateľských vzťahoch. Tiež za neopodstatnenú námietku považoval odvolací orgán, že žalobca predložil k úkonu daňovej kontroly všetky doklady týkajúce sa predmetných zdaniteľných obchodov. Úlohou úkonu správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených platiteľom ako formálnej podmienky pre odpočítanie dane, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Nie je však jeho povinnosťou zisťovať, od ktorého iného dodávateľa daňový subjekt tovar alebo služby v skutočnosti prevzal alebo akým spôsobom ich tento získal, pokiaľ skutkové zistenia spochybňujú tvrdenia daňového subjektu o tom, že predmetný tovar a služba bol dodaný spoločnosťou, ktorá je uvedená na faktúre. V prípade, ak zdaniteľné plnenie podľa faktúry nie je uskutočnené dodávateľom na nej uvedeným, potom len formálna existencia faktúry, ako aj preukazovanie je zaplatenia nie sú predpokladom pre odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Obchodné transakcie na všetkých stupňoch reťazca neboli preukázané a správca dane na túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní prihliadal. Žalobca nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie tovaru a služieb, pri ktorých podľa § 19 ods. l a 2 zákona o DPH vznikla daňová povinnosť a preto následne odberateľovi uvedenom na faktúrach nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a) v nadväznosti na § 5l ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca napriek tomu, že správca dane mu umožnil splniť si svoju dôkaznú povinnosť nevyvrátil dôvodné a preukázané pochybnosti správcu dane o reálnom dodaní tovaru a služieb dodávateľom uvedeným na sporných faktúrach a vzniku daňovej povinnosti u dodávateľov Option Service, s.r.o., A. Z., VAGO LINE s.r.o., CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o., NEXTPOL s.r.o., BERANA, s.r.o. a CHAMI s.r.o. Žalovaný sa stotožnil s postupom správcu dane a s jeho záverom, keď neuznal oprávnenosť odpočítania dane v zmysle uvedených ustanovení zákona o DPH.
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal v zákonnej lehote žalobu žalobca, navrhujúci zrušenie tak rozhodnutia žalovaného, ako aj správneho orgánu prvého stupňa. Citujúc ustanovenie Daňového poriadku (§ 3 ods. 1 až 3, ods. 6; § 24 ods. 2 a 3, § 63 ods. 2, § 45 ods. 1 písm. d/, § 12 ods. 1 až 3) i zákona o DPH (§ 49 ods. 1 a 2 písm. a/, § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 písm. a/) namietal, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, je nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov s tým, že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci, pričom došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej. Správca dane neumožnil daňovému subjektu nahliadnuť a vyjadriť sa k zisteniam správcu dane, ktoré získal správca dane zo svoje úradnej moci od iných správcov dane ako aj nahliadnutím do spisov iných daňových subjektov, preto v konečnom dôsledku správca dane neumožnil daňovému subjektu nahliadnuť, prejednať a vyjadriť sa k úradným záznamom správcu dane a iných správcov dane vo veci nahliadnutia do elektronických spisov dodávateľa daňového subjektu, prípadne k výsledkom dožiadaní od iných správcov dane, ktoré sú súčasťou administratívneho spisu, ako aj k správam získaných z medzinárodnej výmeny informácií. V tejto súvislosti daňový subjekt príkladmo uvádza dôkazy, ktoré správca dane s daňovým subjektom neprejednal a ku ktorým sa daňový subjekt nemal možnosť sa vyjadriť, a to: Výsledky dožiadaní zaslané správcom dane na daňové úrady, Údaje z kontrolných výkazov, Úradné záznamy, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu. Na daňové konanie sa tiež vzťahuje pravidlo, že správca dane je povinný postupovať ústavne konformným spôsobom, a preto ak je v daňovom konaní v rámci dokazovania vykonávaný výsluch svedka a daňový subjekt nemá možnosť byť prítomný na tomto výsluchu a klásť svedkovi otázky, je takto získaná svedecká výpoveď dôkazným prostriedkom zabezpečeným správcom dane v rozpore so zákonom. V zmysle ustálenej súdnej judikatúry, pokiaľ sa uskutočňuje výsluch svedka u dožiadaného správcu dane, nemôže byť ani v tomto prípade daňovému subjektu upreté právo klásť svedkovi otázky. Daňový subjekt zdôrazňuje, že z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva skutočnosť, že správca dane
nedodržal zákonom ustanovený postup, keďže neumožnil v priebehu daňovej kontroly ani v priebehu vyrubovacieho konania daňovému subjektu klásť otázky svedkom, ktorí vypovedali v pozícii svedka u dožiadaných daňových úradov. Taktiež vychádzajúc z obsahu napadnutého rozhodnutia o týchto plánovaných úkonoch správca dane daňový subjekt ani neupovedomil. V súvislosti s uvedeným poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 1 Afs 73/2011. Správca dane v odôvodnení rozhodnutia neuvádza, akými konkrétnymi pokynmi a právnymi názormi sa vo vyrubovacom konaní a najmä v procese dokazovania riadil v rámci záväzných pokynov odvolacieho orgánu, ktorý svoje pokyny adresujúce správcovi dane definoval a odôvodnil v zrušujúcom rozhodnutí. Vychádzajúc z obsahu administratívneho spisu a z obsahu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia, podľa jeho názoru správca dane nepostupoval v súlade s pokynmi odvolacieho orgánu. Správca dane sa vo vyrubovacom konaní len snažil zhojiť nezákonný postup v priebehu daňovej kontroly, kedy vychádzajúc z konštatácie odvolacieho orgánu, správca dane porušil práva daňového subjektu a tým poznačil protokol, ako jeden z dôkazov, takou vadou nezákonnosti, že na uvedený protokol je potrebné nahliadať vcelku a v kontexte skutočností v ňom uvedených, ako na nezákonne získaný dôkaz, na ktorom je neprípustné postaviť zákonné rozhodnutie. Správca dane opätovne nevyhodnotil všetky predložené dôkazy objektívne, niektoré skutočnosti nevyhodnotil vôbec. Správca dane, ako aj žalovaný opätovne len rekapitulujú, aké všetky úkony vykonal správca dane počas daňovej kontroly a ktoré tvoria obsah nezákonne získaného dôkazu, ktorým je protokol z daňovej kontroly, išlo v zásade o súpis rôznych dožiadaní a nahliadnutí so spisov rôznych daňových subjektov, ktorí ani neboli dodávateľom daňového subjektu a rôzne vyjadrenia osôb, ktorým nemohol klásť daňový subjekt otázky, uvedený právny názor je v súlade s ustálenou judikatúrou napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR č. 6Sžf/22/2016. Správca dane vykonal v rámci vyrubovacieho konania výsluchy len niekoľkých svedkov, ktorých navrhol samotný daňový subjekt, avšak ďalších svedkov správca dane nevypočul, prebral ich vyjadrenia z iných daňových konaní a kontrol u iných správcov dane, čo však je neprípustné a nezákonné, napr. ide o pôvodných konateľov (z obdobia júl 2017) spoločnosti CENTRUM BIOMASY s.r.o., Nexpol s.r.o., CHAMI, s.r.o., Option Service s.r.o., ktorých vyjadrenie v pozícii svedka sú podstatné v procese dokazovania a pre meritórne rozhodnutie. Správca dane mal uviesť v nápravu porušenie práv daňového subjektu, čo však správca dane neučinil, práve naopak. Žalovaný neuvádza preukázateľný dôvod, na základe akej objektívnej skutočnosti nebolo možné rozhodnutia správcu dane ale aj rozhodnutia žalovaného, zákonne doručiť elektronicky, žalovaný sa s touto odvolacou námietkou nedostatočne vysporiadal, jeho tvrdenie je tézou bez argumentov, čím aj žalovaný zaťažil svoje rozhodnutie vadou nezákonnosti. Má za to, že správca dane opakovane a sústavne porušoval uvedené ustanovenia o doručovaní dokumentov elektronickým prostriedkami, v konečnom dôsledku ani napadnuté rozhodnutie nebolo doručené daňovému subjektu zákonom ustanoveným spôsobom, t.j. elektronickými prostriedkami. Nejestvuje ani technická prekážka, ktorá by orgánom Finančnej správy SR, v tomto prípade daňovým úradom, bránila doručovaniu dokumentov elektronickými prostriedkami. Správca dane ako aj odvolací orgán doručovali písomnosti daňovému subjektu v rozpore s príslušnými ustanoveniami Daňového poriadku. Samotný postup správcu dane, ktorý predchádzal vydaniu napadnutého rozhodnutia, je v rozpore so základným zásadami Daňového poriadku, čím správca dane zaťažil napadnuté rozhodnutie vadou nezákonnosti a nepreskúmateľnosti, keďže žalobcovi odňal možnosť sa vyjadriť k všetkým dôvodom rozhodnutia. Vo výroku rozhodnutia správcu dane absentujú podstatné a zákonnom obligatórne určené náležitosti, a to: rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní a rozhodnutie vo veci, s uvedením (konkrétneho) ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo. Správca dane vo výroku napadnutého rozhodnutia neuviedol, v akej zákonnom určenej súvislosti a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia hmotnoprávneho predpisu daňovému subjektu určil uvedené peňažné plnenie, ktoré je spojené so vznikom daňovej povinnosti, ako aj s prípadným protiprávnym konaním. V úvode výroku rozhodnutia sú uvedené len označenia kompetenčných predpisov, pričom absentuje uvedenie konkrétneho ustanovenia jednotlivého kompetenčného predpisu. V ďalšej časti výroku napadnutého rozhodnutia je uvedené len konkrétne ustanovenie procesného predpisu, pričom výrok napadnutého rozhodnutia neobsahuje konkrétne ustanovenie hmotnoprávneho právneho predpisu, podľa ktorého mala vzniknúť daňovému subjektu daňová povinnosť, resp. podľa ktorého konkrétneho ustanovenia zákona o DPH je daňový subjekt osobou povinnou platiť daň. Len z kontextu odôvodnenia napadnutého rozhodnutia sa daňový subjekt môže domnievať, že údajné protiprávne konanie daňového subjektu spája správca dane s ustanovením § 49 zákona o DPH. Uvedené konkrétne ustanovenia zákona o DPH vo výroku napadnutého rozhodnutia absentujú, napriek tomu, že správca dane podľa uvedených ustanovení rozhodoval, pričom správca dane vyslovil záver, aj to len v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, o protiprávnosti konania daňového subjektu. Týmto postupom správca dane, ako aj odvolací orgán poznačili napadnuté rozhodnutie a rozhodnutie správcu dane vadou nezákonnosti a
nepreskúmateľnosti. S poukazom na ustálenú judikatúru Najvyššieho súdu SR ohľadom výrokovej časti každého administratívneho rozhodnutia, v zmysle ktorej výrok rozhodnutia musí byť jasný, určitý a zrozumiteľný, pričom z neho musí byť zrejmé a nepochybné, čoho sa výrok týka a čo je jeho predmetom (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Sž/26/2011) mal za to, že vo výroku mal správca dane formulovať rozhodnutie o nákladoch pri správe daní, aj s ohľadom na princíp právnej istoty, pričom v tomto prípade v rozhodnutí bolo potrebné túto skutočnosť konštatovať tak, že „Náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu.“ V ďalšom namietal, že správca dane neúplne a nedostatočne zistil skutkové okolnosti, nevykonal dôkazy v rozsahu ako mu nariadil odvolací orgán, preto takto nazhromaždené dôkazy neposkytujú dostatočný podklad pre prijaté závery správcu dane. Podľa jeho názoru napadnuté rozhodnutie je potrebné vnímať ako predčasne vydané, čo vyplýva z obsahu administratívneho spisu, pričom konanie správcu dane v rámci dokazovania vo vyrubovacom konaní bolo ovplyvnené aj časovou tiesňou v súvislosti s blížiacou sa určenou lehotou (predĺženou) na rozhodnutie, pričom z napadnutého rozhodnutia ani nevyplýva v akej lehote mal správca dane rozhodnutie vydať, akým spôsobom mu vlastne bola lehota na rozhodnutie predĺžená a či zákonnom predpokladaným spôsobom, absencia týchto skutočností vytvára zmätočnosť napadnutého rozhodnutia. V súvislosti s nedostatočne zisteným skutkovým stavom správcom dane, mal za to, že celkové objektívne vyhodnotenie samotných realizácií dodávok tovaru spolu s posúdením vynaloženia dostatočnej odbornej starostlivosti pri realizácii deklarovaných zdaniteľných plnení s dopadom na konečné vyhodnotenie splnenia všetkých podmienok na uplatnenie odpočítania dane, je možné až po odstránení všetkých procesných pochybení na strane správcu dane a následného objektívneho vyhodnotenia všetkých dôkazov jednotlivo a vo vzájomných súvislostiach. Z viacerých konštatácií správcu dane v rozhodnutí, je možné vyvodiť neprípustnú neobjektivitu, čo malo logicky negatívny a nezákonný vplyv na proces, druh, relevantnosť a rozsah zhromaždených dôkazov, na samotné vyhodnotenie dôkazov a prijaté nelogické závery a vyslovené tézy bez argumentov a absenciu logických a odôvodnených správnych úvah. Správca dane vo vyrubovacom konaní, ktoré nasledovalo po zrušujúcom rozhodnutí, vypočul svedkov O. Z., U.. O. K. a O. W. a získal písomné vyjadrenie svedka U.. K. A., pričom je možné konštatovať, že uvedení svedkovia veľmi vyčerpávajúco, zrozumiteľne a dôveryhodne opísali podstatné skutočnosti, ktoré jednoznačne potvrdili tak formálnu stránku ako aj materiálnu stránku zdaniteľných obchodov. Správca dane spochybnil uvedených svedkov a nimi uvádzané skutočnosti, a to bez riadneho a odôvodnenia, konštatácie správcu dane v naznačenom smere sú obyčajné tézy bez argumentov. Pán O. W. pri ústnom pojednávaní dňa 21.1.2020 presvedčivo odpovedal správcovi dane na jeho otázky, tak ako ja na otázky zástupcu daňového subjektu, jeho tvrdenia boli dosť jednoznačné a presné, vierohodne opisujúce materiálnu, ale aj formálnu stránku dodaných služieb, napriek tomu sa správca dane uchýlil v napadnutom rozhodnutí k neodôvodnenému konštatovaniu, a spochybnil svedka na podklade tvrdení, ktoré mal uviesť svedok p. O. W. vo svojej výpovedi do zápisnice č. 100317003/2018 zo dňa 7.2.2018. Daňový subjekt zdôrazňuje, že nie je prípustné prihliadať a brať do úvahy nezákonne získaný dôkaz, ktorým je Zápisnica z ústneho pojednávania č. 100317003/2018 zo dňa 7.2.2018, pričom uvedené ústne pojednávanie bolo vykonané správcom dane nezákonným spôsobom bez prítomnosti daňového subjektu, čo konštatoval aj odvolací orgán v zrušujúcom rozhodnutí. Zákonnosť nie je možné zakladať na nezákonnosti, čo správca dane nerešpektoval. Správca dane v napadnutom rozhodnutí nepriamo označil konanie daňového subjektu, v súvislosti s uplatneným odpočítaním dane z posudzovaných obchodných transakcií, za konanie zamerané na získanie daňovej výhody. Takéto právne zdôvodnenie nepriznania práva na odpočítanie dane považuje za zmätočné a nepreskúmateľné, pretože z neho po právnej stránke nie jednoznačne nevyplýva, či sa daňový subjekt podieľal na zneužití práva, alebo na podvodnom konaní smerujúcom k daňovému úniku. V predmetnej veci nebolo jednoznačne správcom dane preukázané, kde a na akom stupni v reťazci spoločností obchodujúcich s fakturovaným tovarom mal vzniknúť únik na dani s uvedením dôkazov a aký je podiel dodávok dodávateľských spoločností, z ktorých daňovému subjektu nebolo priznané odpočítanie dane, na zneužívajúcom konaní. V danom prípade správca dane na podporu svojich tvrdení mal tiež jednoznačne preukázať, že išlo o fiktívne plnenie, čo by súčasne preukazovalo, že daňový subjekt mohol byť zúčastnený na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, alebo k fyzickej dodávke tovaru alebo služieb došlo, len nebolo preukázané, že tovar dodala osoba uvedená na faktúre. Dôkaznú povinnosť daňového subjektu vymedzuje ustanovenie § 24 ods. 1 daňového poriadku a jej súčasťou nie je povinnosť poskytovať dôkazy o tom, že sa daňový subjekt nedopustil daňového podvodu. Ak správca dane takéto podozrenia nadobudne, musí ho preukázať a potvrdiť vykonanými dôkazmi. Z obsahu napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane založil svoj záver o nesplnení zákonných podmienok na vznik nároku daňového subjektu na odpočítane dane podľa ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH, na pochybnosti z dôvodu preverovania, resp. v
niektorých prípadoch nemožnosti preverovania, účtovnej evidencie dodávateľa daňového subjektu, resp. subdodávateľa, na ktoré skutočnosti daňový subjekt nemá vplyv. Daňový subjekt nemôže predpokladať, že u určitých dodávateľov, či dokonca subdodávateľov dochádza k porušovaniu ich daňových povinností, na túto skutočnosť nemá vplyv ani intenzívny starostlivý prístup daňového subjektu v smere preverovania si svojich obchodných partnerov, keďže informácie o prípadnom nezákonnom správaní daňových subjektov má k dispozícii len správca dane (daňové priznania, kontrolné výkazy a pod.). Týmto bol správcom dane navodený stav, že daňový subjekt, ktorý v súlade s právnymi predpismi vedie svoje účtovníctvo, podáva daňové priznanie a platí dane, nepreukázal reálne uskutočnenie prijatých zdaniteľných plnení. V posudzovanom prípade ide o zjavné tézy bez argumentov, nakoľko z obsahu spisového materiálu vyplývajú tieto zásadné skutočnosti:
- existencia tovaru a dodanie služieb nemôže byť objektívne spochybnená, nakoľko daňový subjekt dodaný tovar a služby v zásade ďalej dodával svojim odberateľom,
- preprava tovaru bola preukázateľne uskutočnená samotným dodávateľom, ale aj tvrdením daňového subjektu,
- pokiaľ by správca dane vykonal ďalší navrhovaný dôkaz, ktorý však nevykonal, a to preverenie údajov z kontrolných výkazov dodávateľa, bolo by možné identifikovať osobu, ktorá dodala tovar alebo prípadne aj službu dodávateľovi, teda by došlo k identifikácii subdodávateľov daňového subjektu, u ktorého mal správca dane preveriť samotné dodanie a existenciu tovaru ako aj obchodné transakcie s dodávateľom, taktiež aj spôsobom výsluch svedkov,
- nemožno konštatovať nekontaktnosť dodávateľov, ktorý minimálne do júla 2017 komunikovali so správcami dane, či už elektronicky prostredníctvom elektronickej podateľne daňového úradu, poštou, emailom; uvedené skutočnosti sú preukázané najmä v obsahu administratívneho spisu, a podanými daňovými priznaniami a kontrolnými výkazmi dodávateľov, ktoré má správca dane vo svojej dispozícii, neskoršiu nekontaktnosť dodávateľskej alebo subdodávateľskej spoločnosti ako samostatného a od žalobcu nezávislého subjektu žalobca nemohol žiadnym spôsobom ovplyvniť a preto mu táto skutočnosť nemôže byť kladená za vinu a na ťarchu, nekontaktnosť spoločnosti v dodávateľskom reťazci fakticky znamená stav, keď správca dane nezistil žiadne skutočnosti podstatné pre správne určenie dane, teda ani v prospech ani neprospech žalobcu, pričom žalovaný tieto skutočnosti v odôvodnení napadnutého rozhodnutia úplne opomína,
- platby za dodaný tovar a služby uskutočňoval daňový subjekt prevažne bezhotovostne, pričom správca dane nepreveril ďalšiu podstatnú skutočnosť, kto bol vlastníkom a disponentom dotknutých bankových účtov dodávateľov. V ďalšom namietal, že daňový subjekt vyčerpal svoje dôkazné bremeno, v súvislosti s čím poukázal na rozsudok NR SR sp. zn 3Sžf/1/2010 a rozsudky ESD v spojených veciach Optigen Ltd. a spol. č. C-354/03, C-353/03, C-484/03. Správca dane nesprávne posúdil rozloženie dôkazného bremena. Z viacerých konštatácií správcu dane (v predchádzajúcej časti aj citovaných) je možné vyvodiť neprípustnú neobjektivitu, čo malo logicky negatívny vplyv na proces, druh, relevantnosť a rozsah zhromaždených dôkazov, na samotné vyhodnotenie dôkazov a prijaté nelogické závery a tým na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Ustálenú časť relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ (ďalej len „SD EÚ“), ktorá spoločne zo Smernicou Rady 2006/112/ES z 28. novembra o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „Smernica 2006/112“), tvorí esenciálny právny základ a právne záväzný systém a rámec pre uplatnenie nároku na odpočítanie dane a taktiež z nej vyplývajú základné zásady v súvislosti s uplatňovaním spoločného systému DPH, a to: zásada neutrality, zásada proporcionality, zásada efektivity. V ďalšom poukázal na judikatúru SD EÚ, a to rozsudok vo veci C-273/18 zo dňa 10.7.2019, z ktorého odcitoval (bod 31., 35, 36 a 37.). V nadväznosti na tento rozsudok uviedol, že správca dane vo svojom rozhodnutí v zásade implicitne vyhodnotil správanie sa daňového subjektu podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku. Zároveň je potrebné zdôrazniť, že v tomto smere preukazovania zneužívajúceho konania bolo dôkazné bremeno prenesené na správcu dane, ktorý ho však neuniesol, nakoľko nepreukázal relevantnými dôkazmi, že k takémuto konaniu došlo, správca dane a obdobne aj žalovaný v podstate len vyslovili v odôvodnení svojich rozhodnutí tézy bez argumentov. ESD veľmi jasne vyjadril, že pokiaľ sa nejedná o zneužívajúce konanie (§ 3 ods. 6 Daňového poriadku), nemožno daňovému subjektu zamietnuť právo na odpočet. V ďalšom dal do pozornosti rozsudok SD EÚ z 22.10.2015 vo veci C-277/14, PPUH Stehcemp sp. j. L. S., O. S., O. S. proti Dyrektor Izby Skarbowej w Lodzi, z ktorého obsahu odcitoval pričom uviedol, že v bodoch 28 a 29 rozsudku sú definované podmienky potrebné na vznik práva na odpočet, pričom ESD s odkazom na šiestu smernicu zdôrazňuje, ktoré sú vecné (materiálne) podmienky a taktiež v tomto kontexte definuje aj formálne podmienky a ktoré skutočnosti je potrebné zo strany daňového subjektu preukázať, aby tieto podmienky boli naplnené. Žalobca pritom zdôrazňuje, že pokiaľ vnútroštátna právna úprava („zákon o DPH“) podmieňuje pre vznik nároku na
odpočet splnenie ďalších podmienok nad rámec definovaný šiestou smernicou a judikatúrou ESD, je možné považovať vnútroštátnu úpravu za takú, ktorá bráni žalobcovi (v rozpore so šiestou smernicou a judikatúrou ESD) priznaniu nároku na odpočet, čo je v zásadnom rozpore so zásadami neutrality a proporcionality. ESD uvádza, že ani „nekontaktnosť dodávateľa“ nemôže byť automaticky základom na prijatie záveru o neexistencii hospodárskej činnosti dodávateľa v čase kedy došlo k predmetným zdaniteľným plneniam, aj s ohľadom na značný časový odstup (medzi zdaniteľným obchodom a daňovou kontrolou), kedy sa správca dane pokúša dodávateľa kontaktovať. Z bodu 44 rozsudku SD EÚ C-277/14 vyplýva, že ani absencia právomoci právne disponovať s tovarom na strane dodávateľa (poskytovateľa tovaru) nemôže vylúčiť dodanie tovaru. V ďalšej časti tohto rozsudku (body 50 až 53) SD EÚ jasne zadefinoval rozloženie dôkazného bremena, kedy je úlohou daňového orgánu (nositeľ dôkazného bremena), aby preukázal nezrovnalosti, príp. podvod, ktorého sa mal dopustiť dodávateľ tovaru. Zákon o DPH a ani žiaden iný všeobecne záväzný predpis neukladá daňovým subjektom konkrétny spôsob, akým si majú overovať svojich dodávateľov a už vôbec nie subdodávateľov. Žalobca preto postupoval v dobrej viere a s patričnou starostlivosťou. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí, ako aj správca dane vo svojom rozhodnutí, použili nesprávny výklad pojmu „dodanie tovaru“, nakoľko opomenuli a nezohľadnili pri svojom rozhodovaní, že pri obchodných vzťahoch, na ktoré sa vzťahuje režim Obchodného zákonníka, bol žalovaný a správca dane povinný prihliadnuť aj na ustanovenia § 446 Obchodného zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/52/2017 zo dňa 8.8.2018, z ktorého obsahu odcitoval. V ďalšom s poukazom na rozsudok ESD vo veci C-533/16 zo dňa 21.3.2018 (body 37, 38, 40, 41, 48 a 42) uviedol, že z vyššie uvedenej judikatúry SD EÚ, vo vzťahu k daňovému subjektu a posudzovaným právnym a skutkovým okolnostiam, vyplýva nasledovné:
- vychádzajúc z obsahu, kontextu, skutkovej blízkosti, ako aj z interpretácií a právnych záverov ESD formulovaných v judikatúre ESD, daňový subjekt uvádza, že konal v dobrej viere a s náležitou starostlivosťou a splnil všetky podmienky pre uplatnenie nároku na odpočet DPH,
- vnútroštátna právna úprava (zákon o DPH) a jej aplikácia správcom dane, bránia daňovému subjektu, ktorý bol v postavení zdaniteľnej osoby, uplatneniu práva na odpočet DPH, a to postupom, ktorý je v jednoznačnom rozpore z príslušnými ustanoveniami smernice 2006/112,
- správca dane porušil zásadu neutrality, ktorá je zásadným princípom pri režime DPH,
- právo na odpočet, ktoré je upravené v príslušných článkoch smernice 2006/112, je základnou zásadou spoločného systému DPH, ktorá v zásade nemôže byť obmedzená,
- cieľom režimu odpočtov je úplne zbaviť podnikateľa bremena DPH splatnej alebo zaplatenej v rámci všetkých jeho hospodárskych činností, pričom spoločný systém DPH v dôsledku toho zabezpečuje daňovú neutralitu, pokiaľ ide o daňovú záťaž všetkých hospodárskych činností,
- zbavenie daňového subjektu práva na odpočet, ktorý konal v dobrej viere, jev posudzovanom prípade v rozpore so zásadou neutrality DPH. V ďalšom poukázal na to, že SD EÚ v rozhodnutiach C-80/11 a C-142/11 (Mahagében a Dávid) týkajúce sa dôkazného bremena správcu dane ohľadne preukázania účasti daňového subjektu, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane, je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Taktiež žalobca uviedol, že prípadné nesplnenie si povinností na strane dodávateľa, alebo subdodávateľa, nemôžu mať za následok odopretie práva žalobcu na odpočítanie dane podľa zákona o DPH. Pokiaľ bola zistená reálna (materiálna) stránka dodania tovaru, ktorá bola predmetom uskutočneného dodania, z ktorého bola odpočítaná daň, táto skutočnosť nemôže byť na škodu daňovému subjektu, ktorý si uplatňuje odpočet dane. Taktiež dôkazná núdza na úrovni priamych dodávateľov, resp. subdodávateľov, nemôže byť interpretovaná na ťarchu žalobcu. Žalobca poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2010, ktorý pri svojom rozhodovaní vykonal prepojenie medzi dôkaznou povinnosťou správcu dane a judikatúrou SD EÚ napr. Optigen Ltd (C - 354/03), Fulcrum Electronics Ltd (C 353/03), Bond House Systems Ltd (C - 484/04), a najmä Kittel (C - 439/04), pričom z uvedeného jasne vyplýva, že podozrivé, podvodné konanie alebo iné konanie dodávateľa nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu daňového subjektu, pričom v prípade akéhokoľvek konania, alebo nekonania dodávateľa, odberateľ nemôže niesť zodpovednosť za takéto konanie alebo nekonanie (keďže tento stav v žiadnom prípade nezavinil), preto daňovému subjektu nemôže v takomto prípade správca dane neuznať uplatnenie práva na odpočítanie dane. Žalobca preukázateľne konal v dobrej viere a nemal žiadne pochybnosti, nemohol mať a ani nemal podozrenie o prípadnom podvodnom alebo inom konaní (napr. zneužití práva na odpočet dane) dodávateľa, resp. subdodávateľa a takéto prípadné konanie dodávateľa alebo subdodávateľa mu v žiadnom prípade nemôže byť kladené za vinu a na jeho ťarchu: Žalobca zaň nemôže niesť zodpovednosť a v takomto prípade žalovaný nemôže neuznať uplatnenie práva na odpočítanie dane. Ďalej je potrebné poukázať
aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/2011 z 15.03.2011 známe aj ako rozhodnutie vo veci Iron Club a zároveň aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/105/2014 z 28.01.2015, ktoré vo vzťahu k predchádzajúcemu rozhodnutiu Iron Club upresnil presun dôkazného bremena na správcu dane. Ak uskutočnenie zdaniteľného plnenia nebolo zákonným spôsobom zo strany žalovaného preukázateľne spochybnené, čo v danom prípade nebolo a právo na odpočítanie dane žalovanému vzniklo, tak nepriznanie odpočítania dane je možné len na základe judikatúry Súdneho dvora. (rozsudok NS SR č. 1Sžf/52/2016).
4. K správnej žalobe sa vyjadril žalovaný svojim podaním zo dňa 13.7.2021, ktorý zotrvávajúc na argumentácii obsiahnutej v napadnutom rozhodnutí (bod 2. tohto rozsudku), ktorú opätovne (a z pohľadu správneho súdu úplne nadbytočne) uviedol i v tomto vyjadrení, navrhol žalobu zamietnuť. Vo vzťahu k požiadavkám na obsah vyjadrení správny súd vo všeobecnosti poznamenáva, že nepovažuje za účelné ani hospodárne, aby žalovaný duplicitne uvádzal skutočnosti, ktoré sú už obsiahnuté v samotnom rozhodnutí žalovaného, nakoľko účelom vyjadrenia je vecne reagovať na žalobné body a námietky správnej žaloby, a nie opísať odôvodnenie napadnutého rozhodnutia. Reagujúc na žalobné body žalovaný uviedol, že žalobca nepodal počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania dôkazy, ktoré by pochybnosti správcu dane zvrátili. Vzhľadom k tomu, že žalobné námietky žalobcu sú identické s odvolacími námietkami, ku ktorým sa žalovaný vyjadril žalobou napadnutom rozhodnutí na strane 25 - 31, opätovne sa k nim nevyjadroval. K meritu žalovaný zdôraznil, že aj keď všetci vypočutí svedkovia (priami dodávatelia tovaru a služieb) potvrdili realizáciu zdaniteľných obchodov, vyčerpávajúco zodpovedali na otázky správcu dane a dôveryhodne opísali podstatné skutočnosti, tieto svoje tvrdenia nepodložili žiadnymi relevantnými písomnými dôkazmi. Nevedeli preukázať pôvod tovaru od koho bol nakúpený, nebola preukázaná preprava tovaru. Pri poskytnutí služieb taktiež nevedeli preukázať kto predmetné služby vykonal, akou formou, kde konkrétne a v akom období tieto služby boli vykonané. Nevedeli označiť osoby, s ktorými dané obchody zabezpečovali. Dodávatelia uvedení na predložených faktúrach nemali materiálno-technické podmienky na vykonávanie predmetných činnosti. Dodávateľmi neboli predložené žiadne doklady a dôkazy, ktorými by bolo preukázané reálne dodanie tovaru a služieb podľa predložených faktúr. Dodávatelia nepodávali za kontrolované zdaňovacie obdobia daňové priznania, daň z týchto zdaniteľných obchodov nebola odvedená do štátneho rozpočtu. Taktiež bolo preukázané, že dodávatelia sa zlúčili s inými spoločnosťami a následne boli vymazaní z Obchodného registra „ex offo“. Svedecké výpovede sú podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku dôkazom pre zistenie a objasnenie skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, avšak tieto musí mať aj materiálny podklad t.j. vierohodnosť výpovedí svedkov musí byť preukázaná aj písomnými dôkazmi. V predmetnom výpovede svedkov neboli podložené relevantnými dôkazmi. V daňovom konaní sa prihliada len na písomné dôkazy. Žalovaný zotrváva na svojom stanovisku, že žalobca nepreukázal, že zo strany dodávateľov bolo uskutočnené dodanie tovaru a služieb, pri ktorých podľa § 19 ods. 1 a 2 zákona o DPH vznikla daňová povinnosť a preto následne odberateľovi uvedenom na faktúrach nevzniklo právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.
5. K vyjadreniu žalovaného podal repliku žalobca (podaním z 21.9.2021), v ktorej uviedol, že tak z obsahu administratívneho spisu, ako aj z ostatného vyjadrenia žalovaného v zásade vyplýva, že: žalovaný nespochybňuje reálnosť dodaných tovarov a služieb, žalovaný tvrdí, že uvedené tovary a služby nemohol dodať dodávateľ žalobcu, teda osoba uvedená na faktúre, žalovaný odmietol právo na odpočet DPH len na základe porušenia vnútroštátneho práva, čo však nie je súladné a prípustné s príslušnými právnymi predpismi EÚ a dotknutou judikatúrou ESD. Aj s ohľadom na tvrdenia žalovaného, žalobca zdôraznil, že ustálená judikatúra ESD, ktorá najmä vychádza zo základných zásad (neutrality, proporcionality, a pod.) definovaných v Smernici 2006/112, nedovoľuje daňovým orgánom zamietnuť právo na odpočet na základe vnútroštátnej úpravy, ktorá v posudzovanom prípade je zákon o DPH, konkrétne príslušné ustanovenia § 49 zákona o DPH, porušenie uvedeného ustanovenia nemôže mať za následok zamietnutie práva na odpočítanie dane, a to aj s ohľadom nielen na ustálenú judikatúru ESD, ale aj na ustálenú judikatúru Ústavného súdu SR, v ktorej súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 148/06-33, týkajúci sa uprednostnenia toho výkladu súvisiacich právnych noriem, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb alebo právnických osôb. „Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorý môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel
základných práv a slobôd. Inak povedané, v prípade pochybností sú povinné (orgány verejnej moci) postupovať miernejšie - in dubio mitius“. (I. ÚS 241/07). V ďalšom žalobca poukázal na časti rozhodnutia ESD vo veci C-610/19, a to najmä a s dôrazom na posudzované skutkovo blízke okolnosti, najmä v naznačenom smere, keď žalovaný nespochybňuje reálne dodanie služby, pričom však žalovaný spochybnil skutočnosť, či uvedené služby dodala osoba deklarovaná žalobcom na faktúrach. Citujúc body 40 až 53, 57 až 59 a 65 označeného rozsudku SD EÚ vo veci C-610/19 odcitoval záver, podľa ktorého: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa má vykladať v tom zmysle, že bráni vnútroštátnej praxi, na základe ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktorý jej bol dodaný, z dôvodu, že faktúry týkajúce sa týchto nákupov nemožno považovať za hodnoverné, pretože po prvé osoba, ktorá vyhotovila faktúru, uvedený tovar nemohla z dôvodu nedostatku potrebných materiálnych a ľudských zdrojov vyrobiť ani dodať, čiže tento tovar bol v skutočnosti nadobudnutý od inej osoby, ktorej totožnosť nebola určená, po druhé neboli dodržané vnútroštátne právne predpisy oblasti účtovníctva, po tretie dodávateľský reťazec, ktorý viedol k uvedeným nákupom, nebol ekonomicky opodstatnený a po štvrté v prípade niektorých predchádzajúcich transakcií, ktoré boli súčasťou tohto dodávateľského reťazca, sa vyskytli nezrovnalosti. Takéto zamietnutie je možné len vtedy, ak je právne dostatočným spôsobom preukázané, že sa zdaniteľná osoba aktívne podieľala na daňovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieť, že sú uvedené transakcie súčasťou daňového podvodu, ktorého sa dopustila osoba, ktorá vyhotovila faktúru alebo akýkoľvek iný subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného dodávateľského reťazca, čo prináleží overiť vnútroštátnemu súdu.“ Žalovaný v podstate len konštatoval, že na strane žalobcu boli porušené niektoré ustanovenia § 49 zákona o DPH, pričom však žalovaný vôbec neuviedol, akým spôsobom v zmysle uvedenej judikatúry a príslušnej smernice eurokonformným spôsobom pristúpil k zamietnutiu práva na odpočet DPH, pričom je opätovne potrebné zdôrazniť, že na zamietnutie práva na odpočet DPH nepostačuje len konštatácia porušenia vnútroštátneho predpisu, v tomto prípade § 49 zákona o DPH. Zamietnutie práva na odpočet DPH môže byť spojené len s daňovým podvodom alebo so zneužívajúcim konaním, ktoré je v rámci práva SR definované v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku.
6. Žalovaný nevyužil svoje právo reagovať na repliku žalobcu duplikou.
7. Podľa § 177 ods. 1 SSP správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.
Podľa § 183 SSP žalobca môže rozšíriť správnu žalobu alebo doplniť správnu žalobu o ďalší žalobný návrh alebo o ďalšie žalobné body len v lehote ustanovenej na podanie žaloby.
Podľa § 190 SSP ak správny súd po preskúmaní rozhodnutia alebo opatrenia žalovaného dospeje k záveru, že žaloba nie je dôvodná, rozsudkom ju zamietne.
8. Správny súd preskúmal zákonnosť rozhodnutia správcu dane i žalovaného, pričom vychádzal zo zohľadnenia viazanosti správneho súdu rozsahom a dôvodmi žaloby podľa § 183 SSP a dospel k záveru, že žaloba nie je dôvodná, v nadväznosti na čo podľa § 190 SSP žalobu zamietol. Správny súd rozhodol vo veci bez nariadenia pojednávania, za splnenia podmienok podľa § 107 ods. 2 SSP. Na termíne verejného vyhlásenia rozsudku určeného na deň 14.12.2021 správny súd verejne vo veci vyhlásil rozsudok.
9. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku v znení účinnom ku dňu právoplatnosti napadnutého rozhodnutia (ďalej len „Daňového poriadku“) pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.
Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.
Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.
Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.
Podľa § 3 ods. 7 Daňového poriadku daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti.
Podľa § 63 ods. 3 písm. a) až f), ods. 5 Daňového poriadku, ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať a) označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; 33)ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu, d) výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena c), rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu, na ktorý má byť suma zaplatená, e) poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku, f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu.20aa) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak. V odôvodnení sa uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.
Podľa § 12 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku: Ak tento zákon neustanovuje inak, náklady, ktoré vzniknú pri správe daní, uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu. Ak sa na výzvu správcu dane zúčastní na úkonoch súvisiacich so správou daní a) svedok, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní po výsluchu, inak tento nárok zaniká, b) osoba, ktorá má listiny a iné veci potrebné v súvislosti so správou daní, okrem osoby, ktorej práva a povinnosti sú týmito úkonmi súvisiacimi so správou daní dotknuté, patrí jej náhrada hotových výdavkov spojená s ich predložením; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na správe daní zúčastnila, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok, do piatich pracovných dní od predloženia, inak tento nárok zaniká, c) zástupca ustanovený správcom dane, patrí mu náhrada hotových výdavkov a ušlého zárobku; nárok je potrebné uplatniť u správcu dane, na ktorého výzvu sa na úkonoch súvisiacich so správou daní zúčastnil, súčasne s dokladmi, ktoré preukazujú uplatňovaný nárok do piatich pracovných dní po úkone, na ktorom sa zúčastnil, inak tento nárok zaniká. O uplatňovanom nároku rozhodne príslušný správca dane do 15 dní odo dňa ich uplatnenia; ak nárok na úhradu prizná, úhradu v prospech oprávneného poukáže správca dane v uvedenej lehote.
Podľa § 24 ods. 1, 2, 3 Daňového poriadku: Daňový subjekt preukazuje
a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, 2) b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.
Podľa § 52 ods. 6, ods. 8 Daňového poriadku: Finančné riaditeľstvo na svojom webovom sídle zverejňuje aktualizovaný zoznam platiteľov dane z pridanej hodnoty, u ktorých nastali dôvody na zrušenie registrácie podľa osobitného predpisu. V zozname sa uvedie identifikačné číslo pre daň platiteľa dane z pridanej hodnoty, dátum zverejnenia v zozname, ktorý je generovaný automaticky systémom v deň zverejnenia, kalendárny rok, v ktorom nastali dôvody podľa prvej vety, a a) meno a priezvisko fyzickej osoby, jej trvalý pobyt alebo miesto podnikania, ak je odlišné od trvalého pobytu, alebo b) obchodné meno alebo názov právnickej osoby a jej sídlo, c) identifikačné číslo organizácie, ak bolo platiteľovi dane z pridanej hodnoty pridelené. Finančné riaditeľstvo súčasne so zoznamom podľa odseku 6 zverejňuje aj zoznam vymazaných platiteľov dane z pridanej hodnoty, v ktorom sa okrem údajov uvedených v odseku 6 uvedie dátum výmazu platiteľa dane z pridanej hodnoty zo zoznamu podľa odseku 6, ak nastali skutočnosti podľa odseku 7.
Podľa § 2 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z.z. o dani z pridanej hodnoty v znení účinnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej „zákon o DPH“) predmetom dane je a) dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, b) poskytnutie služby (ďalej len "dodanie služby") za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby, c) nadobudnutie tovaru za protihodnotu v tuzemsku z iného členského štátu Európskej únie (ďalej len "členský štát"), d) dovoz tovaru do tuzemska.
Podľa § 3 ods. 2 zákona o DPH ekonomickou činnosťou (ďalej len "podnikanie") sa rozumie každá činnosť, z ktorej sa dosahuje príjem a ktorá zahŕňa činnosť výrobcov, obchodníkov a dodávateľov služieb vrátane ťažobnej, stavebnej a poľnohospodárskej činnosti, činnosť vykonávanú ako slobodné povolanie podľa osobitných predpisov, 1) duševnú tvorivú činnosť a športovú činnosť. Za podnikanie sa považuje aj využívanie hmotného majetku a nehmotného majetku na účel dosahovania príjmu z tohto majetku; ak je majetok v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, považuje sa jeho využívanie na účel dosahovania príjmu za podnikanie v rovnakom pomere u každého z manželov, ak sa manželia nedohodnú inak. 1) Napríklad zákon č. 36/1967 Zb. o znalcoch a tlmočníkoch v znení zákona č. 238/2000 Z.z., zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov, zákon Slovenskej národnej rady č. 323/1992 Zb. o notároch a notárskej činnosti (Notársky poriadok) v znení neskorších predpisov, zákon č. 237/1991 Zb. o patentových zástupcoch v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 90/1993 Z.z., zákon Slovenskej národnej rady č. 10/1992 Zb. o súkromných veterinárnych lekároch a o Komore veterinárnych lekárov Slovenskej republiky v znení zákona č. 337/1998 Z.z.
Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH v znení účinnom do 31.7.2017 (ďalej len „zákon o DPH“) dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona.
Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.
Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.
Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. **)
Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.
10. Z obsahu správneho spisu vyplýva, že daňová kontrola u žalobcu na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti podľa zákona č. 222/2004 Z.z. za zdaňovacie obdobie júl 2017 bola začatá 3.11.2017. O výsledku kontroly bol vyhotovený Protokol z daňovej kontroly č. 102645339/2018 zo dňa 20.12.2018, ktorý bol daňovému subjektu doručený dňa 21.1.2019.
11. Z obsahu administratívneho spisu i rozhodnutí daňových orgánov, ako i zo správnej žaloby vyplýva, že v posudzovanom prípade ide už o druhé rozhodnutie správcu dane i žalovaného, nakoľko v predchádzajúcom daňovom konaní správca dane vydal rozhodnutie č. 100905480/2019 dňa 17.4.2019, ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 Daňového poriadku vyrubil daňovému subjektu rozdiel v sume 45 611,20 Eur (t.j. výrok prvého rozhodnutia je identický s výrokom druhého rozhodnutia správcu dane) . Voči tomuto prvému rozhodnutiu správcu dane sa daňový subjekt - žalobca odvolal. Odvolací orgán - žalovaný svojim rozhodnutím č. 102337729/2019 z 23.9.2019 prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, že v odôvodnení zrušujúceho rozhodnutia správcovi dane vytkol , že v priebehu daňovej kontroly riadne a včas nevyrozumel daňový subjekt, prípadne jeho zástupcu o výsluchu svedkov (O. Z., U.. O. K. a O. W.), čím daňovému subjektu odňal možnosť byť prítomným pri ich vypočutí a klásť svedkom otázky, pričom uvedený postup správcu dane mohol mať priamy dosah na zákonnosť prijatého záveru správcom dane a správcovi dane v ďalšom konaní uložil povinnosť tento procesný nedostatok odstrániť a vypočuť konateľa a splnomocneného zástupcu dodávateľov tovaru a služieb, pričom bude postupovať v súlade s § 25 ods. 4 Daňového poriadku. Následne správca dane listom č. 102439784/2019 zo dňa 25.10.2019 oznámil žalobcovi pokračovanie vo veci vyrubenia dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017.
12. Čo sa týka žalobných námietok procesného charakteru, týkajúcich sa údajného porušenia procesných práv žalobcu, tieto správny súd v celom rozsahu vyhodnotil ako nedôvodné.
13. K námietke týkajúcej sa porušenia ustanovení o doručovaní písomností správcom dane podľa Daňového poriadku, spočívajúcej v tom, že správca dane nedoručoval žalobcovi písomnosti vrátane napadnutého rozhodnutia žalovaného elektronickými prostriedkami, správny súd podotýka, že i keď takýto postup správcu dane (ktorý bez bližšieho zdôvodnenia doručoval písomnosti prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb) nemožno považovať za súladný s literou zákona, nejedná sa o taký závažný nedostatok, ktorý by mal za následok zrušenie napadnutého rozhodnutia, nakoľko písomnosti sa dostali do dispozičnej sféry žalobcu, čo žalobca nepopiera. V súvislosti s uvedeným správny súd poukazuje na to, že preskúmavané rozhodnutie sa aj podľa ustálenej judikatúry (napr. Rs 122/2003) nezrušuje len preto aby sa zopakoval proces resp. odstránili formálne nedostatky rozhodnutia ak nové rozhodnutie ani hypoteticky nemôže priniesť pre žalobcu priaznivejšie rozhodnutie vo veci.
14. Vo vzťahu k námietkam žalobcu vytýkajúcej rozhodnutiu správcu dane absenciu podstatných a obligatórnych náležitostí, a to konkrétne rozhodnutia o náhrade nákladov správy daní, ako i to, že správca dane vo výroku napadnutého rozhodnutia neuviedol, v akej zákonnom určenej súvislosti a podľa ktorého konkrétneho ustanovenia hmotnoprávneho predpisu daňovému subjektu určil uvedené peňažné plnenie, ktoré je spojené so vznikom daňovej povinnosti, ako aj s prípadným protiprávnym konaním správny súd konštatuje, že nie sú dôvodné. Výrok rozhodnutia správcu dane i žalovaného obsahuje všetky relevantné zákonom požadované (§ 63 ods. 3 písm. d/ Daňového poriadku). Čo sa týka námietky žalobcu ohľadne absencie rozhodnutia o nákladoch správy daní vo výroku rozhodnutia správcu dane a žalovaného správny súd poukazuje na úpravu podľa § 12 ods. 1, ods. 2 Daňového poriadku, ktorá tento druh nároku vymedzuje s vylúčením nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu v zmysle úpravy § 12 ods. 1 Daňového poriadku (náklady, ktoré vzniknú daňovému subjektu si tento znáša sám). Z obsahu pripojeného administratívneho spisu nevyplýva skutočnosť zakladajúca dôvod pre rozhodnutie správcu dane a žalovaného o nákladoch správy daní v zmysle úpravy § 63 ods. 3 písm. d) Daňového poriadku, teda samotný vznik nákladov správy daní a ani ich uplatnenie v prekluzívnej zákonnej lehote podľa § 12 ods. 2 písm. a) až c), ods. 3 Daňového poriadku. Vo vzťahu k nákladom v súvislosti s účasťou splnomocneného právneho zástupcu daňového subjektu na úkone správcu dane poukazuje správny súd na úpravu podľa § 12 ods. 1 Daňového poriadku, v zmysle ktorej náklady daňového subjektu, a teda aj náklady právneho zastúpenia daňového subjektu právnym zástupcom zvoleným daňovým subjektom, nie sú nákladmi správy daní. Výrok rozhodnutia (enunciát) je jadrom celého rozhodnutia, ktorým sa určujú konkrétne práva a povinnosti účastníkov správneho konania. Výrok musí v presnej, stručnej a úplnej formulácii vyjadriť záver správneho orgánu o otázke, ktorá je predmetom rozhodnutia. K tvrdeniu žalobcu, že vo výroku by malo byť rozhodnutie o nákladoch pri správe daní formulované nasledovne: „Náklady, ktoré vzniknú pri správe daní podľa § 12 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov uhrádza príslušný správca dane okrem nákladov, ktoré vznikli daňovému subjektu“ správny súd podotýka, že nie je vôbec účelné a je bez akéhokoľvek významu, aby výrok rozhodnutia obsahoval všeobecnú citáciu paragrafového znenia, ktoré vyplýva priamo zo zákona bez toho, aby takýmto výrokom bolo priznané nejaké právo alebo uložená povinnosť. V nadväznosti na uvedené je nevyhnutné skonštatovať, že absencia rozhodnutia o nákladoch správy daní v rozhodnutí správcu dane nepredstavuje vadu výrokov rozhodnutí správcu dane a žalovaného a neodôvodňuje ani žalobcom namietanú nezákonnosť a nepreskúmateľnosť rozhodnutia správcu dane a žalovaného z tohto dôvodu. Rovnaké konštatovanie je relevantné aj vo vzťahu k ďalšej námietke žalobcu (absencia konkrétneho hmotnoprávneho ustanovenia vo výroku), kedy vo veciach týkajúcich sa daní postačuje a zodpovedá tomu aj doterajšia prax správcu dane i žalovaného, keď dôvody nepriznania oprávnenosti odpočítania dane z pridanej hodnoty (resp. vyrubenia rozdielu dane) podľa konkrétnych ustanovení zákona o DPH vyplývajú z odôvodnenia predmetného rozhodnutia. Skutočnosť, že správca dane rozhodoval o nároku vyplývajúcom zo zákona o DPH je evidentná už zo záhlavia tohto rozhodnutia, pričom vo výroku rozhodnutia je zreteľne konkretizované aj zdaňovacie obdobie, ktorého sa rozhodnutie týka. Čo sa týka rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Sžo/28/2007, na ktoré v súvislosťami na požiadavkami na výrok administratívneho rozhodnutia, poukazuje žalobca, správny súd podotýka, že sa týka správneho trestania, kde sú pochopiteľne nároky na obsah výrokovej časti rozhodnutia o priestupku, správnom delikte alebo o sankcii za iné podobné protiprávne konanie, iné ako je tomu vo veciach daní.
15. Vo vzťahu k vágne formulovanej námietke žalobcu, že správca dane s ním neprejednal a nemal možnosť sa vyjadriť k výsledkom dožiadaní zasielaných správcom dane na daňové úrady, údajom z kontrolných výkazov, úradným záznamom, ktoré tvoria súčasť administratívneho spisu, správny súd len stručne podotýka, že ide o bližšie nekonkretizovanú všeobecnú námietku, nakoľko tak v rozhodnutí správcu dane ako aj v predmetnom Protokole z daňovej kontroly je spôsob získania informácií, názvy a čísla vyhotovených dokumentov a výsledkov podrobne popísaný a nič nenasvedčuje tomu, že správca dane neumožnil žalobcovi nahliadnuť do týchto dokumentov, resp. že by žalobca takúto požiadavku správcovi dane vôbec adresoval. Ani z tejto žalobnej námietky nie je zistiteľné ktorých konkrétnych dokumentov (spadajúcim do žalobcom popísanej kategórie dožiadaní, kontrolných výkazov a úradných záznamov) sa týka a aký to má mať dopad na správnosť napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k dosiahnutiu priaznivejšieho postavenia pre žalobcu.
16. Správny súd vo všeobecnej rovine uvádza, že nepreskúmateľnosť rozhodnutia správneho orgánu predstavuje vadu rozhodnutia, ktorá bráni správnemu súdu preskúmať rozhodnutie po vecnej stránke,
pretože z neho ako z celku nie je zrejmé ako bolo rozhodnuté, alebo o čom bolo rozhodnuté, alebo z akých dôvodov bolo rozhodnuté práve tak, ako bolo rozhodnuté, a teda ide o nepreskúmateľnosť rozhodnutia ako celku. Nepreskúmateľnosť v jej podobe nezrozumiteľnosti musí mať teda kvalitu dosahujúcu úroveň, ktorá bráni nájsť odpovede na relevantné otázky riešené rozhodnutím. Výrok rozhodnutia správcu dane a ani výrok napadnutého rozhodnutia, takúto vadu nepreskúmateľnosti z dôvodov vymedzených žalobcom nevykazujú.
17. Ako už bolo vyššie uvedené nepriznanie odpočítania DPH sa týkalo viacerých dodávateľských faktúr (viď bod 1. tohto rozsudku) pričom predmet fakturácie i dodávateľov žalobcu možno rozdeliť do dvoch skupín. V prípade dodávateľov Option Service, s.r.o., A. Z. a CHAMI s.r.o. malo ísť o dodanie tovarov konkretizovaných v predmetných faktúrach. V prípade dodávateľov VAGO LINE, s.r.o., CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o., NEXTPOL s.r.o., BERENA, s.r.o. sa jednalo o dodanie - poskytnutie služieb spočívajúcich v zabezpečení poradensko-konzultačnej činnosti v oblasti IT - overovanie funkčnosti drajverov, resp. v prípade faktúry od spoločnosti NEXTPOL s.r.o. malo ísť podľa faktúry len o konzultačnú činnosť bez bližšej špecifikácie, a podľa faktúr vystavených spoločnosťou BERENA, s.r.o. malo ísť naviac aj o administratívne práce, služby spojené s evidenciou dát a počítačové služby - údržba IT.
18. Čo sa týka jednotlivých dôvodov nepriznania odpočítania DPH z dodávateľských faktúr týkajúcich sa dodania tam špecifikovaných tovarov správny súd len stručne sumarizuje závery správcu dane i žalovaného ohľadne jednotlivých dodávateľov, tak ako vyplývajú z obsahu administratívneho spisu a s ktorými sa správny súd v celom rozsahu stotožňuje: Vo vzťahu k spoločnosti Option Service, s.r.o. správca dane dospel k odôvodnenému záveru, že výpoveď konateľa označenej spoločnosti A. I. nebola podložená hodnovernými dôkazmi, spoluprácu so žalobcom síce potvrdil, ale nepamätal si obdobie, spôsob spolupráce a prepravy tovarov, taktiež nevedel odkiaľ spoločnosť Option Service, s.r.o. nadobudla predmetný tovar, čo zvýšilo pochybnosti o reálnosti deklarovaných zdaniteľných obchodov, účtovníctvo a doklady spoločnosti Option Service, s. r. o. nepredložil správcovi dane aj napriek viacerým urgenciám, vyjadril sa, že spoločnosť Option Service, s. r. o. mala obchodné aktivity aj s inými spoločnosťami, ale doklady nemá a tiež nemá žiadne sklady. Okrem iných zdaňovacích období spoločnosť Option Service, s. r. o. nepodala daňové priznanie a neodviedla daň z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2017 a nepodala ani daňové priznanie na dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017. Čo sa týka daňového subjektu A. Z. správca dane dôvodne skonštatoval, že splnomocnený zástupca O. Z. počas výsluchu všeobecne potvrdil spoluprácu a dodanie tovaru žalobcovi, nepredložil žiadne dôkazy a vyjadril sa, že predmetný tovar uvedený na predmetných faktúrach A. Z. nadobudla od spoločnosti Option Service, s. r. o.. Splnomocnený zástupca O. Z. a tiež A. I., konateľ spoločnosti Option Service, s. r. o., ktorý bol vypočutý ako svedok počas výkonu daňovej kontroly síce formálne potvrdili dodanie tovaru, aj vystavenie faktúr, ale nepredložili žiadne dôkazy, ktoré by preukazovali reálnosť dodania tovaru. Správca dane poukázal na to, že Daňový úrad Banská Bystrica vykonal u daňového subjektu A. Z. daňovú kontrolu za zdaňovacie obdobie júl 2017, o výsledku ktorej vyhotovil Protokol č. 101593716/2018 zo dňa 24.8.2018 a následne rozhodnutie 101898473/2018 zo dňa 25.9.2018. Počas daňovej kontroly bolo preukázané, že spoločnosť Option Service, s.r.o., ktorá vyhotovila faktúry za dodanie stavených strojov a prístrojov (búracie kladivo, hutniaca doska) pre daňový subjekt A. Z., ktorá následne vyhotovila faktúry pre žalobcu, nemala právo nakladať s tovarom ako vlastník, nakoľko nebolo preukázané, že spoločnosti Option Service s.r.o. pri deklarovanom dodaní tovaru vznikla daňová povinnosť v zmysle ustanovenia § 19 ods. 1 zákona o DPH. Je dôvodný záver správcu dane, že výpovede svedkov neboli podložené relevantnými dôkazmi. Taktiež žalobcom predložené doklady - fotodokumentácia, preberacie a akceptačné protokoly, záručné listy správca dane akceptoval, avšak ich vyhodnotením dôvodne konštatoval, že žalobca nadobudol tovar, avšak nebolo preukázané, že tento dodali osoby uvedené na faktúrach. Z fotodokumentácie je zrejmé, že sa jedná o fakturovaný tovar, avšak fotografie nepotvrdzujú, že uvedený tovar dodala spoločnosť Option service s.r.o. a A. Z.. Čo sa týka spoločnosti CHAMI, s.r.o. správca dane dospel k správnemu záveru, že spoločnosť CHAMI s.r.o. v období, keď boli vystavené predmetné faktúry nedisponovala potrebnými zamestnancami, nemala majetok ani materiálno-technické zabezpečenie na vykonávanie tejto činnosti. Konateľ označenej spoločnosti J. I. potvrdil dodanie tovaru a služby pre žalobcu, avšak reálne uskutočnenie prác a dodanie tovaru preukázať nijako nevedel, k činnosti a k dodaniu tovaru sa nevedel detailnejšie vyjadriť, nepredložil žiadne účtovné ani iné požadované doklady spoločnosti CHAMI s.r.o. aj napriek tomu, že sa
vyjadril, že ich predloží. Neboli predložené žiadne doklady a dôkazy, ktorými by bolo preukázané reálne dodanie tovaru uvedeného na predmetných faktúrach.
19. Vo vzťahu k všetkým predmetom fakturácie týkajúcich sa poskytovania služieb správca dane v podstate konštatoval - existenciu pochybností o reálnosti deklarovaných zdaniteľných obchodov uvedených na predmetných faktúrach, s ktorým záverom sa správny súd stotožnil. V prípade dodávateľa VAGO LINE, s.r.o. správca dane odôvodnene skonštatoval, že konateľ označenej spoločnosti Ing. K. nepoznal konateľa žalobcu nepamätal a nevedel bližšie konkretizovať spoluprácu so žalobcom v akom období, a o čo konkrétne išlo. Podpisy na faktúrach a preberacom protokole potvrdil, že sú jeho, vyjadril sa, že nedisponuje žiadnymi dokladmi, výstupy prác nikdy ani nevidel a preberanie prác prebehlo medzi subdodávateľom a žalobcom. Spoločnosť VAGO LINE s.r.o. nevykonávala služby uvedené v predmetnej faktúre, ale boli riešené subdodávkou, nevedel uviesť konkrétnych subdodávateľov a vyjadril sa, že účtovné doklady boli odovzdané nástupníckej firme. Správca dane dospel k správnemu záveru, že svedok ako konateľ dodávateľskej spoločnosti pritom, ak by sa jednalo o reálne dodanie fakturovaných prác a výstupov, by mal mať dostatok dôkazov o uskutočnení predmetných zdaniteľných plnení a najmä o ich reálnej existencii, ktoré mohol predložiť resp. objasniť počas výsluchu. Správny súd na tomto mieste zdôrazňuje, že v prípade, že služba obstaraná daňovým subjektom je realizovaná ďalšou osobou (subdodávateľsky), teda nie priamo dodávateľom, je potrebné preukázať, že osoba, ktorá skutočne službu dodala, mala formálnu spôsobilosť (odbornú) a materiálne predpoklady na takýto výkon realizácie služby. Nepostačuje, pokiaľ si daňový subjekt
- platiteľ dane uplatňuje nárok na odpočítanie z dodávateľskej faktúry, iba jej predloženie. Osoba, ktorá je uvedená ako dodávateľ na faktúre, musí byť identická s osobou, ktorá reálne dodala službu svojmu odberateľovi. Správca dane preto správne skúmal uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Aj keď daňový subjekt nezodpovedá za konanie svojich obchodných partnerov, on si ich vyberá a aj keď daňový subjekt nezodpovedá za zdaniteľné obchody prebiehajúce medzi dodávateľom a jeho subdodávateľom, zodpovedá za uplatnenie odpočítania dane zo služby, ktorú mu mala dodať spoločnosť VAGO LINE s.r.o. V prípade dodávateľa CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. spoločnosť CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. dospel správca dane k správnym záverom, že v období, keď bola vystavená predmetná faktúra, nedisponovala potrebnými zamestnancami, nemala majetok ani materiálne a ani technické zabezpečenie. Nebolo možné preveriť účtovné a daňové doklady spoločnosti CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o.. Konateľ spoločnosti CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o. v čase uskutočnenia zdaniteľného plnenia Y. F. sa vyjadril, že predmetná faktúra bola vystavená a podpísaná ním, ale predmetné práce boli dodané subdodávateľom, k činnostiam sa nevedel detailnejšie vyjadriť, subdodávateľa nevedel konkretizovať. Neboli predložené žiadne doklady a dôkazy, ktorými by bolo preukázané reálne dodanie služby uvedenej na predmetnej faktúre. Právny nástupca byvalej spoločnosti CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o., od 4.10.2017 TEMESH s.r.o. v dôsledku zlúčenia, nepreberá poštové písomností, sídlo neexistujúce, posledné daňové priznanie k DPPO podané za rok 2015. V prípade dodávateľa NEXTPOL s.r.o. správca dane správne uviedol, že spoločnosť NEXTPOL s.r.o. so správcom dane nekomunikuje, je nekontaktná, nereaguje na písomné predvolania správcu dane. Predvolávaný svedok K. A., konateľ spoločnosti v čase uskutočnenia zdaniteľných obchodov, so správcom dane nespolupracoval, nezdržiava sa na adrese, neboli predložené žiadne účtovné ani iné požadované doklady spoločnosti NEXTPOL s.r.o.. Spoločnosť NEXTPOL s.r.o. taktiež nepodala za rok 2017 daňové priznanie k DPPO, posledné riadne daňové priznanie k DPPO bolo podané za rok 2015 od 20.1.2018 je konateľom spoločnosti NEXTPOL s.r.o. bulharský občan M. K. W., ktorý je tiež nekontaktný. V prípade dodávateľa BERENA, s.r.o. správca dane reagujúc na zmenu výpovede konateľa označenej spoločnosti O. W. náležite poukázal na to, že počas ústneho pojednávania konaného dňa 7.2.2018 sa O. W. nezmienil o tom, že by došlo medzi spoločnosťou BERENA s.r.o. a Ing. K. A. k uzatvoreniu príkaznej zmluvy, ktorý mal možnosť uviesť do predmetnej zápisnice poznámku o existencii takejto zmluvy. Navyše o tom, že bola medzi spoločnosťou BERENA s.r.o. a fyzickou osobou U.. K. A. uzatvorená príkazná zmluva, bol správca dane oboznámený až vo vyrubovacom konaní po odvolaní, a to na základe predloženej príkaznej zmluvy, ktorú predložil na ústnom pojednávaní počas výsluchu svedka splnomocnený zástupca kontrolovaného daňového subjektu a následne podanej otázky ohľadom verifikácie predmetnej príkaznej zmluvy.Správca dane správne vyhodnotil, že uzatvorenie príkaznej zmluvy medzi spoločnosťou BERENA s.r.o a príkazcom U.. K. A. spochybňuje aj tá skutočnosť, že počas ústneho pojednávania dňa 21.1.2020 svedok - konateľ spoločnosti O. W. na otázku zamestnancov správcu dane potvrdil, že údaje v Zápisnici o ústnom pojednávaní 100317003/2018 (predmetná zápisnica bola svedkovi predložená k nahliadnutiu zamestnancami správcu dane) sú pravdivé, v ktorej
uviedol, že pre spoločnosť BERENA s.r.o. vykonávala činnosti fakturované vo faktúrach č. 17/2017, 18/2017 a 19/2017 spoločnosť CHAMI s.r.o.. Navyše žalobca sa v podanom vyjadrení k protokolu zo dňa 29.l.2019 zaevid. pod ev. č. 6/0195076612019 vyjadril, že daňovým subjektom boli predložené všetky dôkazy a daňový subjekt sa v ňom nezmienil o príkaznej zmluve. Preto sa tvrdenie o existencii príkaznej zmluvy javí ako účelové a správca dane ho správne vyhodnotil ako nedôveryhodný dôkazný prostriedok predložený splnomocneným zástupcom kontrolovaného daňového subjektu.
20. Správny súd uvádza, že žalobca vo svojej žalobe neuviedol žiadne skutočnosti, ktoré by spochybnili správnosť a zákonnosť tak rozhodnutia žalovaného, ako i rozhodnutia správcu dane. Žalobné body, resp. jednotlivé námietky sú žalobcom vo väčšine formulované všeobecne. Žalobca len všeobecne namieta porušenie základných zásad správy daní podľa § 3 Daňového poriadku, zásad dokazovania podľa § 24 Daňového poriadku a povinnosti správcu dane v zmysle Daňového poriadku. Správny súd podotýka, že námietka, s ktorou sa má správny súd povinnosť vysporiadať, musí mať charakter námietky nielen relevantnej, ale aj námietky konkrétnej. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva a Ústavného súdu SR plynie, že súd sa musí v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadať s argumentom, ktorý je: a) „relevantný“, „podstatný“, „významný“ (relevant, important) a ktorý je zároveň b) konkrétny („specific“). Teda formulovaný dostatočnej jasným a presným spôsobom. Súčasne je potrebné dodať, že v rámci vyhodnotenia týchto kritérií sa neposudzuje, či je argument aj naozaj opodstatnený (vecne správny). Správny súd zdôrazňuje, že uvedeným námietkam žalobcu chýba práve kritérium konkrétnosti. Nestačí, aby žalobca len označil, resp. citoval ustanovenie právneho predpisu a všeobecne konštatoval porušenie zásad správy daní a zásad dokazovania a uviesť, že z tohto dôvodu by mal súd rozhodnúť v jeho prospech, ale je potrebné uviesť aj ako možno dané ustanovenie aplikovať na konkrétny prípad žalobcu a čo z neho možno v okolnostiach konkrétneho prípadu vyvodiť. Rovnako tak nestačí, aby žalobca len všeobecne tvrdil, že správca dane mu neumožnil v priebehu daňovej kontroly ani v priebehu vyrubovacieho konania daňovému subjektu klásť otázky svedkom, ktorí vypovedali v pozícii svedka u dožiadaných daňových úradov bez toho, aby uviedol ktorých konkrétnych svedkov má na mysli a objasnenie ktorej inej skutočnosti (okrem tých, ku ktorým sa konkrétny svedok už vyjadril) tým ktorým svedkom považuje za zásadnú (v jeho prospech) vo vzťahu k vydaniu rozhodnutia, ktoré by pre žalobcu vyznelo priaznivejšie. Námietky žalobcu v absolútnej väčšine atribút konkrétnosti nespĺňajú, preto nebolo povinnosťou správneho súdu dať žalobcovi na vznesené námietky konkrétnu odpoveď.
21. Vyššie uvedený záver správny súd rozvádza s poukazom na ustanovenie § 134 ods. 1 SSP, v zmysle ktorého správny súd je viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. Vymedzenie žalobných bodov, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie orgánu verejnej správy za nezákonné je jednou z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP). Má zásadný význam z hľadiska žalobcu v určení, čo konkrétne bude správny súd na základe jeho žaloby preskúmavať a z hľadiska správneho súdu v tom, čím sa zaoberať má a môže a čím sa naopak zaoberať nemôže, keďže podľa § 134 ods. 1 SSP je správny súd viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, ak nie je ďalej ustanovené inak. A teda zmyslom a účelom uvedenia žalobných bodov v správnej žalobe je jednoznačné stanovenie rámca (obsahu) požadovaného súdneho prieskumu v lehote zákonom stanovenej na podanie správnej žaloby, t.j. aké skutkové a právne otázky má správny súd posudzovať z hľadiska žalobcom tvrdenej nezákonnosti žalobou napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy.
22. Čo sa týka skutkových tvrdení obsiahnutých v správnej žalobe, tieto nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má zásadný význam aj pre žalovaného. Základnou procesnou zásadou totiž je rovnosť účastníkov pred súdom vyjadrovaná niekedy ako rovnosť zbraní. Každá procesná strana by mala mať primeranú možnosť uplatniť svoje argumenty za podmienok, ktoré ju citeľne neznevýhodňujú v porovnaní s protistranou. Jedine tým, že strana svoj prednes dostatočne konkretizuje, umožní druhej strane k tomuto prednesu urobiť vyjadrenie. Pokiaľ je tvrdenie jednej procesnej strany nekonkrétne, nevie druhá strana, k čomu sa má vlastne vyjadriť; tým sa prirodzene znižuje aj jej možnosť náležitej procesnej obrany. Žalobca je povinný vymedziť, akých konkrétnych nezákonných krokov, postupov, úkonov, úvah, hodnotení či záverov sa mal orgán verejnej správy voči nemu dopustiť v procese vydania napadnutého rozhodnutia
či priamo rozhodnutím samotným, a rovnako je povinný ozrejmiť svoj právny náhľad na to, prečo sa má jednať o nezákonnosti. Ohľadom právnej argumentácie sa žalobca nemôže uspokojiť len so všeobecným odkazom na určité ustanovenia zákona bez súvislosti so skutkovými námietkami. Žalobca musí uviesť, aké aspekty dejov či okolností uvedené v rámci skutkových tvrdení považuje za základ ním tvrdenej nezákonnosti (pozri napr. rozsudok rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 2 Azs 92/2005).
23. Platí, že správny súd preskúmava rozhodnutie orgánu verejnej správy predovšetkým v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (tzv. v medziach žaloby). Rozsahom tvrdení uvedených v žalobe je správny súd viazaný a nemôže ho prekročiť. Tu platí v správnom súdnictve koncentračná zásada, keď žalobca môže žalobné dôvody síce meniť, no rozširovať ich môže len do konca lehoty na podanie žaloby. Po uplynutí tejto lehoty už nie je možné v priebehu konania vznášať ďalšie námietky a výhrady proti žalobou napadnutému rozhodnutiu, a to ani v replike na vyjadrenie žalovaného, ani na pojednávaní. To znamená, že k žalobným bodom uplatneným po uplynutí lehoty na podanie žaloby správny súd nemôže prihliadnuť. Taktiež súd nemôže v odôvodnení svojho rozhodnutia argumentovať dôvodom, ktorý žalobca v rámci žaloby neuplatnil (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžo/34/2010 z 25.11.2010).
24. Správny súd nevyhľadáva za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy, ktoré podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP majú tvoriť obsah žaloby a určovať rozsah preskúmania zákonnosti rozhodnutia správnym súdom, ktorým je podľa § 134 ods. 1 SSP viazaný. Z uvedených ustanovení vyplýva zásada iudex ne eat ultra petita partium (sudca nech nejde nad návrhy strán), ktorú musí správny súd zásadne aplikovať vo všetkých veciach, v ktorých preskúmava na základe podanej žaloby zákonnosť napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy.
25. Súdny prieskum správnych rozhodnutí sa vždy odohráva v medziach určite a presne stanovených; stanoviť ich náleží žalobcovi. Správny súdny poriadok neumožňuje súdom vykonávať akýsi „všeobecný prieskum“, to by totiž popieralo zmysel inštitútu žalobného bodu, ktorý práve slúži k tomu, aby činnosť súdu nebola bezbrehá. Tento všeobecný prieskum by ostatne vnášal nerovnosť medzi tými žalobcami, ktorí nič konkrétne neuviedli a uspokojili sa s citáciou zákonných ustanovení, resp. s prostým vyjadrením nesúhlasu so správnym rozhodnutím, a tými žalobcami, ktorí - poslúchnuc zákonné požiadavky - sformulovali relatívne presné a odôvodnené námietky proti niekoľko konkrétnym postupom a záverom správneho orgánu (pozri rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp.zn. 1 Azs 244/2004).
26. Rovnako považuje správny súd za potrebné dodať, že správne súdnictvo je primárne prostriedkom ochrany subjektívnych práv adresáta výkonu verejnej správy v jej najrôznejších podobách. Len sekundárne je kritériom poskytovania tejto ochrany zákonnosť verejno-mocenských aktivít verejnej správy. Inými slovami, správne súdnictvo v systéme právneho štátu nemá slúžiť naprávaniu nezákonnosti vo verejnej správe bez akéhokoľvek zreteľa na dopad eventuálne zistenej nezákonnosti na subjektívno-právnu pozíciu dotknutého. Účelom správneho súdnictva nie je náprava nezákonnosti vo verejnej správe, ale účinná ochrana subjektívnych práv fyzickej osoby alebo právnickej osoby, voči ktorej je verejná správa v jednotlivom prípade vykonávaná. Správny súd spravidla nie je súdom skutkovým, ale je súdom, ktorý posudzuje iba právne otázky napadnutého postupu alebo rozhodnutia orgánu verejnej správy (III. ÚS 502/2015, IV. ÚS 596/2012).
27. Vo vzťahu k primárnej žalobnej námietke prelínajúcej sa v podstate celou žalobou, týkajúcej sa rozloženia dôkazného bremena, v zmysle ktorej je úlohou daňového orgánu (nositeľ dôkazného bremena), aby preukázal nezrovnalosti, prípadne podvod, ktorého sa mal dopustiť dodávateľ tovaru správny súd podotýka, že základom záverov konštatovaných správcom dane a žalovaným o nepriznaní práva na odpočítanie DPH žalobcovi z predmetných faktúr od dodávateľov tak, ako sú identifikovaní v bode 1. odôvodnenia tohto rozsudku, v zdaňovacom období júl 2017, bol záver o nepreukázaní splnenia hmotnoprávnych podmienok práva žalobcu na odpočet DPH podľa § 49 ods. 1, § 51 ods. 1 písm. a), § 19 ods. 1, všetko zákona o DPH a nie záver o preukázaní skutočnosti, že žalobca vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím tovarov podľa predmetných faktúr zúčastní na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov alebo sa dopustí právo zneužívajúceho konania. Správca dane i žalovaný vychádzali vo svojich procesných postupoch v rámci administratívneho konania zo správneho rozloženia dôkazného bremena, kedy dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu práva na odpočítanie DPH z predmetných
faktúr zaťažovalo podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku primárne daňový subjekt, ktorý bol povinný preukázať splnenie podmienok pre odpočítanie DPH, vrátane spoľahlivého preukázania reálneho uskutočnenia dodávok tovaru podľa predmetných faktúr dodávateľmi uvedenými na faktúre. Zároveň za existencie odôvodnených pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení predmetných zdaniteľných obchodov z dôvodu relevantných a opodstatnených pochybností správcu dane o dodaní tovaru a poskytnutí služieb podľa predmetných faktúr dodávateľmi uvedenými na faktúrach, bolo správne a zákonne v rámci postupu správcu dane a žalovaného aplikované také rozloženie dôkazného bremena, ktoré zaťažovalo daňový subjekt a zahŕňalo jeho dôkaznú povinnosť opodstatnené pochybnosti správcu dane v zmysle uvedeného rozptýliť, čo sa žalobcovi nepodarilo. Uvedené konštatovanie je v súlade s teóriou presunu dôkazného bremena pri dokazovaní v daňovom konaní, ktorá je zároveň praktickým vyjadrením kombinácie zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (rovnako rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09, III. ÚS 93/2016). Správny súd taktiež pripomína, že daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím, keďže pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/36/2016).
28. Dôvodnosť pochybností správcu dane a žalovaného o uskutočnení dodania tovaru a poskytnutí služieb podľa predmetných faktúr dodávateľom uvedeným na faktúrach, čo je spojené s pochybnosťami o vzniku daňovej povinnosti tohto dodávateľa podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH a dôsledkom čoho je spochybnenie samotného práva žalobcu na odpočet DPH, opodstatnene pramenila zo zistení správcu dane, ktoré vyplývali z vykonaného dokazovania. Správca dane viedol dokazovanie v súlade s úpravou § 24 ods. 2 Daňového poriadku a preveroval, či predmetné faktúry majú materiálny základ, pričom vychádzal nielen z dokladov produkovaných daňovým subjektom, ale vykonal i vlastné rozsiahle šetrenia, ktoré boli správcom dane z pohľadu správneho súdu vykonané dôsledne a výsledky ktorého postupu správcu dane odôvodňujú pochybnosti správcu dane o dodaní tovaru a poskytnutí služieb žalobcovi podľa predmetných faktúr dodávateľmi uvedenými na faktúre. Pokiaľ i samotný žalobca zdôraznil obsah svedeckých výpovedí O. Z., Ing. O. K. a O. W. a písomné vyjadrenie Ing. K. A., učinených v jeho prospech, ktoré korešpondovali s jeho výpoveďou, správny súd konštatuje, že tieto výpovede ani v spojení s ostatnými dôkazmi predloženými daňovým subjektom k jednotlivým dodávkam, po ich náležitom vyhodnotení správcom dane v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, nepreukazujú práve tú zásadnú skutočnosť, že dodanie tovaru, resp. poskytnutie služieb žalobcovi bolo uskutočnené dodávateľmi uvedenými na faktúrach, resp. že k nim vôbec reálne došlo. Správca dane sa s výpovednou hodnotou aj týchto svedeckých výpovedí vysporiadal v kontexte ostatných okolností dostatočným spôsobom. K jedinej konkretizovanej námietke žalobcu vo vzťahu k svedeckým výpovediam vyššie označených svedkov týkajúcej sa hodnotenia rozporných výpovedí svedka O. W. (konateľa spoločnosti BERENA s.r.o.) spočívajúcej v tom, že nie je prípustné prihliadať na výpoveď tohto svedka obsiahnutú v Zápisnici z ústneho pojednávania č. 100317003/2018 zo dňa 7.2.2018 z dôvodu nezákonnosti tohto dôkazu (spočívajúcej v realizácii výsluchu svedka v neprítomnosti daňového subjektu, resp. jeho splnomocneného zástupcu) správny súd podotýka, že správca dane nepostupoval v rozpore so zákonom, keď menovaného svedka v prítomnosti splnomocneného zástupcu konfrontoval s touto predchádzajúcou výpoveďou, ktorá nekorešpondovala a bola v úplnom rozpore s neskoršou výpoveďou tohto svedka na ústnom pojednávaní konanom 21.1.2020. Potreba konfrontácie s touto predchádzajúcou výpoveďou vyplynula z potreby vyhodnotiť vierohodnosť neskoršej výpovede, ktorá vadou nezákonnosti zaťažená nebola. Úvahy správcu dane ohľadne hodnotenia vierohodnosti neskoršej výpovede menovaného svedka O. W. sú v kontexte všetkých tam uvedených skutočností logické a nijakým spôsobom neodporujú zásade voľného a presvedčivého hodnotenia dôkazov.
29. Pokiaľ žalobca vo svojej replike doslovne tvrdí, že tak z obsahu administratívneho spisu, ako aj z ostatného vyjadrenia žalovaného v zásade vyplýva, že žalovaný nespochybňuje reálnosť dodaných tovarov a služieb, správny súd podotýka, že toto tvrdenie nemá oporu v rozhodnutí správcu dane a tým ani v rozhodnutí žalovaného. Správca dane výslovne v závere svojho rozhodnutia (str. 67) uvádza, že v rámci vykonanej daňovej kontroly a vyrubovacieho konania rozsiahlym dokazovaním zistil, že preverované dodanie tovaru a služieb nebolo reálne uskutočnené. Daňový subjekt nepreukázal, že zdaniteľné obchody z ktorých si uplatnil odpočítanie dane boli reálne dodané deklarovanými dodávateľmi, teda že týmto platiteľom vznikla daňová povinnosť podľa ustanovenia § 19 ods. 1 resp. ods. 2 zákona o DPH. Daňový subjekt porušil ustanovenia § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) a § 51 ods. 1 písm. a) zákona. Rovnako tak žalovaný vo svojom rozhodnutí (str. 26) konštatuje, že z vykonaného dokazovania správcom dane počas výkonu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania vyplýva, že predmetný tovar a služby nedodali dodávatelia uvedení na faktúrach.
30. Pochybnosti o reálnosti zdaniteľných obchodov, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty boli najmarkantnejšie v prípadoch poskytovateľov služieb. Pozornosti správneho súdu neuniklo, že žalobcovi mali byť v období od 13.7.2017 do 25.7.2017, t.j. v priebehu 12 dní dodané služby označené ako „zabezpečenie poradensko konzultačnej činnosti - overovanie funkčnosti drajverov“ troma rôznymi dodávateľmi (13.7.2017 - spoločnosťou BERENA, s.r.o., 21.7.2017 spoločnosťou VAGO LINE, s.r.o, 25.7.2017 - CENTRUM BIOMASY Exim, s.r.o.) v celkovej hodnote 170.400,-Eur, z ktorej sumy si žalobca uplatňoval odpočítanie dane v celkovej výške 28.400,-Eur. Odhliadnuc od pozoruhodnosti sumy, ktorú mal žalobca za tieto služby zaplatiť, ako i od faktu, že rovnakú službu mali v tak extrémne krátkom časovom horizonte poskytnúť (zabezpečovať) tri odlišné spoločnosti - všetky naviac subdodávateľsky (a v podstate mimo svoj hlavný predmet podnikania) sú všetky ďalšie skutočnosti vyvolávajúce pochybnosť o reálnosti týchto služieb uvedené v rozhodnutí správcu dane a žalovaného.
31. Vo vzťahu k množstvu judikatúry, na ktorú tak v žalobe ako i v replike poukazuje žalobca správny súd všeobecne poznamenáva, že sa v rámci svojej rozhodovacej činnosti (vrátane posudzovanej veci) takmer pravidelne stretáva s tým, že účastníci konania odkazujú na množstvo judikatúry, a to či už vybrané časti z argumentácie súdov alebo odkazujú priamo na právne vety, pričom vo väčšine prípadov absolutizujú právne vety, či konštatovania obsiahnuté v súdnych rozhodnutiach, a to bez ohľadu na celkový kontext, z ktorého to ktoré rozhodnutie vychádza.
32. Judikatúra, na ktorú žalobca v správnej žalobe poukazoval a ktorú sčasti citoval, sa viaže práve na prípady, kedy základom nepriznania práva na odpočet (prípadne pričítanie skutočnosti podozrivého konania na ťarchu daňového subjektu) je skutočnosť, že zdaniteľná osoba, ktorej bol tovar dodaný subjektom dodávateľa uvedeným na faktúre (a teda bolo preukázané splnenie materiálnych podmienok vzniku práva na odpočet), vedela alebo mohla vedieť, že sa prijatím tovarov podľa predmetných faktúr zúčastní transakcií na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov alebo sa dopustí právo zneužívajúceho konania. Na uvedených skutočnostiach však správca ani žalovaný svoje rozhodnutia nezaložili. Správny súd na tomto mieste zdôrazňuje, že zreteľne a jednoznačne skonštatovaným základom rozhodnutia správcu dane a žalovaného bolo skonštatovanie nepreukázania materiálnej podmienky odpočtu - dodania tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre a nepreukázanie reálneho uskutočnenia zdaniteľného plnenia, čo odlišuje východisko preskúmavaných rozhodnutí od východísk vo veciach podľa citovanej judikatúry.
33. Konkrétne pokiaľ žalobca poukazoval na rozsudky SD EÚ spis. zn. C-354/03, C-484/03, správny súd poukazuje na to, že skutkový stav v týchto rozsudkoch sa líšil od prejednávanej veci predovšetkým tým, že išlo o obchodné vzťahy medzi podnikateľmi so sídlom v rôznych členských štátoch EÚ. Z rozsudku vo veci C-354/03, C-355/03 a C-484/03 vyplýva, že právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje zdaniteľné plnenia na odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené tým, že v reťazi dodávok, ktorej sú tieto plnenia súčasťou, je iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, a ktoré je bez toho, aby to platiteľ vedel, alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Na účely odpočítania DPH nie je postačujúce predloženie dodávateľskej faktúry a zmluvy, prípadne ďalšie súvisiace doklady a skutočnosť, že deklarované práce boli vykonané. Nevyhnutnou podmienkou pre odpočítanie dane je preukázanie, že deklarované zdaniteľné obchody boli dodané práve tou spoločnosťou, ktorá je uvedená na dodávateľských faktúrach. Táto podmienka vyjadrená v ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH nebola v danom prípade preukázaná.
34. Ďalej žalobca poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-277/14, ktorým chcel zrejme podporiť často prezentovaný názor, že k dodaniu tovaru došlo, aj keby dodávateľ nemal právo disponovať s tovarom, za dodanie ktorého mu vystavil faktúry, keďže fakturovaný tovar bol žalobcovi skutočne dodaný a žalobca ho použil pre potrebu svojich zdaniteľných plnení. Správny súd sa stotožňuje s právnym názorom, že daňová povinnosť zdaniteľnej osobe ako dodávateľovi vzniká bez ohľadu na prevod vlastníctva, pretože je tu rozhodujúci prevod držby majetku zo strany dodávateľa, ktorá oprávňuje odberateľa fakticky s ním nakladať, ako by bol vlastníkom tohto majetku (napríklad rozsudok NS SR č. k. 1Sžfk/81/2018 zo dňa 28. apríla 2020). V tom prípade však musí byť preukázané, že dodávateľom tohto tovaru je práve on a nie tretia osoba. Práve táto skutočnosť bola však v danom prípade správcom dane odôvodnene spochybnená. Správny súd teda označuje právny názor, že k dodaniu tohto tovaru došlo aj vtedy, ak by dodávateľ nemal právo disponovať s týmto tovarom, za nesprávny. Podľa žalobcom citovaného rozsudku SD, takýto záver z neho nevyplýva. Dodávateľ nemusí byť vlastníkom tovaru podľa
hmotnoprávnych ustanovení o vlastníctve, avšak musí previesť na odberateľa aspoň držbu, ktorá bude oprávňovať odberateľa fakticky s tovarom nakladať, akoby bol vlastníkom tohto majetku, resp. mu musí tovar odovzdať (napr. rozsudok SD C-324/11).
35. Vo vzťahu k rozsudku SD EÚ C-533/16, na ktorý tiež žalobca poukazuje, správny súd podotýka, že záver, ktorý z tohto rozhodnutia rezultuje a to konkrétne: „Právo EÚ sa má vykladať v tom zmysle, že bráni takej právnej úprave členského štátu, na základe ktorej sa zamietne právo na vrátenie DPH, ktorá bola zdaniteľnej osobe fakturovaná a ktorú táto osoba zaplatila až niekoľko rokov po dodaní predmetného tovaru, z dôvodu, že prekluzívna lehota stanovená touto právnou úpravou na uplatnenie tohto práva začala plynúť od dátumu dodania tovaru a uplynula pred podaním žiadosti o vrátenie dane.“ nemá s posudzovanou vecou žiaden súvis.
36. Rovnako tak nie je na daný prípad aplikovateľné rozhodnutie SD EÚ C-610/19 (citované v replike), ktoré vychádza z toho, že predmetný tovar bol reálne dodaný, čo však nie je daný prípad, nakoľko v posudzovanom prípade správca danie i žalovaný dospeli k záveru, že všetky získané informácie a podklady súvisiace s preverovaním uskutočnenia zdaniteľných plnení, že k dodaniu skutočne došlo, popierajú reálnosť uskutočnenia zdaniteľných plnení spoločnosťami Option Service, s. r. o., A. Z., VAGO LINE s.r.o., CENTRUM BIOMASY Exim s.r.o., NEXTPOL s.r.o., BERENA, s.r.o., CHAMI s.r.o. pre žalobcu, z ktorých si ako platiteľ dane uplatnil odpočítanie dane z pridanej hodnoty vo výške 45 611,20 EUR na základe vzniku daňovej povinnosti. Keďže žalobca nepreukázal reálne plnenie podľa vystavených dodávateľských faktúr a vznik daňovej povinnosti u týchto dodávateľov v priebehu daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nebol preukázaný, nemohlo žalobcovi vzniknúť ani právo na odpočítanie dane podľa § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH.
37. V nadväznosti na žalobcom spomínané rozhodnutie SD EÚ C-610/19, správny súd dáva do pozornosti účastníkov konania čerstvý rozsudok SD EÚ C-154/20 z 9.12.2021, podľa ktorého „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že uplatnenie práva na odpočítanie dane z pridanej hodnoty (DPH) zaplatenej na vstupe sa má nepriznať bez toho, aby daňový úrad musel preukázať, že zdaniteľná osoba sa dopustila podvodu na DPH alebo že vedela, alebo mala vedieť, že uvádzané plnenie, na ktorom sa zakladá právo na odpočítanie dane, bolo súčasťou takéhoto daňového podvodu, ak v prípade, že tento skutočný dodávateľ tovaru alebo poskytovateľ služieb nebol identifikovaný, táto zdaniteľná osoba nepredloží dôkaz o tom, že tento dodávateľ alebo poskytovateľ mal postavenie zdaniteľnej osoby, pokiaľ vzhľadom na skutkové okolnosti a napriek dôkazom poskytnutým touto zdaniteľnou osobou chýbajú údaje potrebné na overenie, či skutočný dodávateľ alebo poskytovateľ mal toto postavenie.“
38. Žalobca vo svojej žalobe poukazuje okrem iných aj na rozhodnutia č. C-80/11 a C-142/11 vo veci Mahagében a Dávid, z ktorého cituje najmä: „Je neprijateľná vnútroštátna prax, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby, alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca...“ Ďalej žalobca poukazuje tiež na rozhodnutie SD EÚ č. C-255/02 vo veci Halifax, s poukazom na ktoré žalobca uvádza, že Súdny dvor EÚ považuje vedomosť o účasti na podvodnom plnení za esenciálnu podmienku pre odmietnutie práva na odpočet DPH. Žalobca na dôvažok upriamuje pozornosť aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf 1/2010 vo veci Gergelová c/a Daňové riaditeľstvo SR z ktorého vyplýva, že podozrivé, podvodné konanie alebo iné konanie nemôže byť v žiadnom prípade na ťarchu daňového subjektu. Správny súd poukaz žalobcu na označené rozhodnutia ESD, resp. NS SR vyhodnotil ako nedôvodný vychádzajúc z nasledovných úvah. Ako už bolo viackrát konštatované judikatúrou Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/16/2018 zo dňa 13.09.2019, rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/22/2018 zo dňa 21.01.2020), odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktorého vykonanie (uplatnenie) je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasne splnenie tak materiálnej ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry prijaté, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenie. V prípade, že zistené okolnosti nasvedčujú tomu, že takéto písomnosti naozaj odrážajú (a
teda dokladajú) uskutočnené zdaniteľné plnenie od konkrétneho dodávateľa (dodávateľov), je možné v nich obsiahnuté informácie považovať za relevantný či rozhodujúci dôkaz. Správny súd pripomína, že ak daňový subjekt preukáže uskutočnenie zdaniteľného obchodu tak, ako ho deklaruje, môže orgán finančnej správy neuznať uplatnené právo na odpočítanie dane z dôvodu splnenia podmienok preukazujúcich zneužitie práva alebo účasť na daňovom podvode, čo v zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovaru a služieb, ak tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému systému DPH (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/31/2016 zo dňa 13.10.2017). V prípade preukazovania zneužitia práva alebo účasti na daňovom podvode (najmä v zmysle § 3 ods. 6 Daňového poriadku) je dôkazné bremeno na orgáne finančnej správy. Pokiaľ teda orgán finančnej správy dospeje po vykonanom dokazovaní k záveru o zneužití práva daňovým subjektom, je nutné zneužitie práva daňovým subjektom (rovnako ako aj daňový podvod) v daňovom konaní preukázať. Z vyššie uvedených záverov plynie, že správca dane k ďalším úvahám o možnom zneužití práva, resp. podvodnom konaní daňového subjektu môže dôjsť len za predpokladu, že je preukázané samotné dodanie služby (tovaru) dodávateľom uvedeným na faktúre. Správny súd zdôrazňuje, že v prejednávanej veci však tak žalovaný ako aj správca dane dospeli k záveru, že dodanie tovaru (služby) dodávateľom uvedeným na faktúre preukázané žalobcom nebolo, resp. že nebolo preukázané ani reálne dodanie deklarovaných služieb. Ak žalovaný v dôvodoch rozhodnutia uvádza, že nebolo preukázané dodanie plnenia dodávateľom uvedeným na faktúre, potom nie sú odôvodnené ďalšie úvahy žalobcu ohľadne dôkazného bremena správcu dane vo vzťahu k podvodnému, resp. právo zneužívajúcemu konaniu žalobcu.
39. Pre úplnosť správny súd podotýka, že rozlišovanie dôvodov pre nepriznanie odpočtu DPH (neunesenie dôkazného bremena o dodaní tovaru/služby dodávateľom uvedeným na faktúre, zneužitie práva, podvodné konanie) má zásadný vplyv na rozloženie dôkazného bremena v daňovom konaní. Uvedené dôvody nemožno vzájomne zamieňať. Pri zneužití práva obvykle nedochádza k priamemu porušeniu právnych noriem. Ide o situácie, kedy nenáležitým obídením vnútroštátnych pravidiel s využitím slobôd podľa práva EÚ v konečnom dôsledku vznikne nedôvodná ujma inému, v danom prípade štátu. Sledovaným cieľom tohto konania je, aby sa daňový subjekt vyhol daňovým povinnostiam, alebo získal daňové zvýhodnenie. Predpokladom teda je, že dodané plnenie nie je využívané daňovým subjektom na podnikateľský cieľ, t. j. že služba nebola využitá zdaniteľnou osobou na výstupe pre potreby svojich vlastných plnení (služba totiž musí vykazovať istú výmennú majetkovú hodnotu (USE value) pre zdaniteľnú osobu). Elementárnym predpokladom rozvinutia úvahy o zneužití práva daňovým subjektom (v zmysle nevyužitia dodaného plnenia na výstupe pre potreby svojich vlastných zdaniteľných plnení žalobcom) je nevyhnutný predpoklad, že k plneniu (dodaniu plnenia) dodávateľom uvedeným na faktúre vôbec dôjde. Od zneužitia práva ako dôvodu pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane na vstupe je v zmysle judikatúry Súdneho dvora nutné odlišovať účasť na podvodnom reťazci zdaniteľných obchodov, ktorého účelom je taktiež nedovolené profitovanie zo spoločného systému DPH. K podvodnému konaniu však dochádza vtedy, keď jeden z účastníkov transakcie neodvedie štátu daň a ďalší účastník si ju odpočíta za účelom získania neoprávneného daňového zvýhodnenia. Súčasne však Súdny dvor vo svojej judikatúre stanovil, že právo platiteľa dane, ktorý uskutočňuje plnenie na odpočet DPH zaplatenej na vstupe, nemôže byť ovplyvnené tým, že v dodávateľskom reťazci, ktorého sú tieto plnenia súčasťou, sa nachádza iné plnenie, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH.
40. Správna otázka rozloženia dôkazného bremena, resp. nutnosť jeho unesenia zo strany daňového subjektu, bola riešená vo viacerých rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, napr. sp. zn. 8Sžf/36/2010, 2Sžf/52/2012 či 1Sžf/111/2015. Pre zhrnutie je potrebné dodať, že zatiaľ čo dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre zaťažuje žalobcu (ako tomu bolo v prejednávanej veci), dôkazné bremeno o zneužití práva nenáležitým obídením vnútroštátnych pravidiel, resp. o podvodnom konaní, zaťažuje správcu dane. Správca dane v prípade podvodného a právo zneužívajúceho konania musí preukázať, že napriek formálnemu dodržaniu podmienok stanovených slovenským právnym poriadkom (a to tak materiálnych - reálne dodanie tovaru dodávateľom uvedeným na faktúre, ako aj formálnych podmienok pre odpočet DPH) a v tejto súvislosti riadnym výkladom daňového práva Únie v zmysle čl. IV ods. 3 Zmluvy o EÚ bolo získané daňové zvýhodnenie, ktoré je v rozpore s cieľom právnej úpravy DPH, pričom z okolností posudzovaného prípadu by bolo zrejmé, že získanie takéhoto daňového zvýhodnenia je spojené (podmienené) vytvorením umelých podmienok (t. j. podmienok odporujúcim pôsobeniu trhového mechanizmu na ekonomické činnosti daňových subjektov) a jeho dosiahnutie bolo
hlavným účelom posudzovaného plnenia, pokiaľ správca dane mieni odoprieť odpočet DPH daňovému subjektu konštatovaním zneužitia práva daňovým subjektom. Pokiaľ by správca dane mienil zamietnuť právo žalobcu na odpočet DPH s poukazom na podvodné konanie, zaťažovalo by správcu dane dôkazné bremeno na preukázanie existencie daňového úniku v reťazci plnení, v ktorom sa ocitol žalobca, nakoľko tento je pojmovým znakom podvodu DPH a jednou z podmienok pre nepripustenie uplatnenia práva na odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov tvoriacich súčasť takéhoto reťazca. Rovnako správca dane v takom prípade zaťažuje dôkazné bremeno na preukázanie skutočností, že platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, že plnenie je poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. Vychádzajúc z uvedeného správny súd považuje závery daňových orgánov o neunesení dôkazného bremena zo strany žalobcu za správny.
41. Správca dane nie je povinný dokazovať neexistenciu zdaniteľného plnenia, pokiaľ sa daňovému subjektu nepodarí presvedčivo preukázať jeho existenciu. Dôkazná povinnosť i dôkazné bremeno žalobcovi vyplýva z § 24 ods. 1 Daňového poriadku. Preverovanie, ktoré v daňovom konaní správca dane vykonal, vyvolalo dôvodné pochybnosti o skutočnej realizácii deklarovaných plnení vo fakturovanom rozsahu, pričom žalobca tieto pochybnosti v konaní nevyvrátil. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. Ani to, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (sp. zn. 8Sžf 26/2014). Po preskúmaní vydaných rozhodnutí i administratívneho spisu správny súd dospel k rovnakým záverom ako finančné orgány, že sa žalobcovi v sporných faktúrach nepodarilo preukázať splnenie podmienok na odpočítanie dane, ako sú ustanovené predovšetkým v § 49 a § 51 zákona č. 222/2004 Z.z.. Predmet fakturácie je vo všetkých faktúrach týkajúcich sa poskytnutia služieb, z ktorých si žalobca uplatnil odpočítanie dane, vymedzený nekonkrétne, bez podrobnejšej špecifikácie či kvantifikácie množstva poskytnutých služieb. Už tieto nedostatky neumožňujú odpočítanie dane, pretože nárok platiteľa na odpočítanie je v zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH viazaný na formálnu existenciu faktúry so zákonom predpísanými náležitosťami. Žalobca v daňovom konaní neidentifikoval rozsah a druh prijatých služieb, a to spôsobom, ktorý by umožnil overiť ich skutočné vykonanie a ich deklarovanú hodnotu. K všeobecne popísanému predmetu fakturácie bola vo faktúrach priradená cena, ktorej primeranosť nebolo možné nijako posúdiť. Keďže údaje o množstve, rozsahu či druhu prijatých služieb nie sú uvedené ani v predložených faktúrach, hoci to zákon o DPH vyžaduje, možno uzavrieť, že neboli splnené formálne ani vecné podmienky pre priznanie odpočítania dane, a preto boli závery daňových orgánov správne.
42. Ak správca dane pri preverovaní tvrdení uvedených vo faktúre, doklade o zaplatení, resp. iných dokladoch vystavených dodávateľom narazí na skutočnosti a dôkazy spochybňujúce či priamo popierajúce tvrdenia z predložených dokladov, je na mieste a v súlade so zákonom, keď považuje tieto tvrdenia za nepreukázané a vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Takým dôkazom môže byť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi (§ 24 ods. 4 veta prvá Daňového poriadku). Nie je presne predpísané, aké dôkazy je potrebné predložiť, vždy to závisí od konkrétnej dôkaznej situácie a charakteru dokazovaných skutočností (napr. rozsudok vo veci 1Sžfk/74/2017 zo dňa 09.10.2018, bod 19). Podľa názoru správneho súdu daňový subjekt si má zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie plnenia deklarovaného predloženou faktúrou, ako aj to, že plnenie poskytol dodávateľ uvedený na faktúre. V prípade, že takéto dôkazy v daňovom konaní nepredloží, vystavuje sa riziku, že neunesie dôkazné bremeno, čo môže mať za následok neuznanie práva na odpočítanie DPH. Použiteľné dôkazné prostriedky závisia od charakteru tovaru alebo služby. Takéto dôkazné prostriedky žalobca nepredložil a ani iným spôsobom sa mu nepodarilo preukázať reálne dodanie zdaniteľného plnenia označenými dodávateľmi.
43. Z administratívneho spisu vyplýva, že správca dane aplikujúc zásadu voľného hodnotenia dôkazov podľa § 2 ods. 3 zákona o správe daní, resp. § 3 ods. 3 Daňového poriadku, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, vykonal v dostatočnom rozsahu dokazovanie. Závery, ktoré správca dane prijal na základe zistených skutkových okolností týkajúcich sa prijatia sporných zdaniteľných plnení žalobcom od ním deklarovaných dodávateľov a žalovaný tieto závery ustálil, zodpovedajú zásadám logického myslenia a správneho uváženia a sú v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH.
44. Správny súd sa v celom rozsahu stotožnil so skutkovými závermi, ktoré správne orgány vyvodili z vykonaného dokazovania, ako aj s právnym posúdením veci žalovaným. Ako je zrejmé z citovaného ust. § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani z pridanej hodnoty, platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Na základe zistených skutočností správca dane dospel k záveru, že nie je preukázané, že došlo k reálnemu dodaniu tovarov a (poskytnutiu) služieb tak, ako bolo uvedené na faktúrach predložených k daňovej kontrole a vo výpovediach vypočutých svedkov. Existencia faktúr, objednávok, podpísaných zmlúv a preberacích protokolov nie je dostatočným dôkazom bez vedomosti, kto reálne poskytol služby uvedené na faktúrach a ďalších dokumentoch. Na základe zistených skutočností (v detailoch opísaných v rozhodnutí správcu dane i žalovaného) správca dane nepriznal kontrolovanému daňovému subjektu nárok na odpočítanie DPH v kontrolovanom zdaňovacom období júl 2017 v celkovej výške 45 611,20 Eur, pretože nie je preukázané reálne dodanie tovarov a poskytnutie služieb uvedených na preverovaných faktúrach a tým nie je splnená podmienka na odpočítanie DPH podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH.
45. Na záver správny súd považuje za potrebné ozrejmiť, že z hľadiska judikatúry ESĽP (napr. rozsudok Ruiz Torija v. Španielsko, rok 1994) „právo na spravodlivý proces nevyžaduje, aby súd v rozsudku reagoval na každý argument prednesený v súdnom konaní. Stačí, aby reagoval na ten argument (argumenty), ktorý je z hľadiska výsledkov súdneho rozhodnutia považovaný za rozhodujúci.“ Ústavný súd SR v súvislosti s posudzovanou otázkou obsahu základného práva účastníka na spravodlivý proces v rozhodnutí sp.zn. IV. ÚS 358/09 uviedol: „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.“
46. O náhrade trov konania rozhodol súd pri aplikácii § 167 ods. 1, § 168 SSP a contrario za použitia § 175 ods. 1 SSP. Žalobca nebol úspešný účastník konania, a preto nemá nárok na náhradu trov konania. Žalovanému nebola priznaná náhrada trov konania, nakoľko nebola splnená podmienka výnimočnosti.
Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustná kasačná sťažnosť ( § 439, § 440 SSP) v lehote 30 dní od doručenia rozhodnutia krajského súdu, ktorá sa podáva na krajskom súde, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal. V kasačnej sťažnosti sa musí okrem všeobecných náležitostí podania podľa § 57 SSP uviesť a) označenie napadnutého rozhodnutia, b) údaj, kedy napadnuté rozhodnutie bolo sťažovateľovi doručené, c) opísanie rozhodujúcich skutočností, aby bolo zrejmé, v akom rozsahu a z akých dôvodov podľa § 440 SSP sa podáva (ďalej len "sťažnostné body"), d) návrh výroku rozhodnutia (sťažnostný návrh).
Sťažovateľ musí byť v konaní o kasačnej sťažnosti zastúpený advokátom. Kasačná sťažnosť a iné podania sťažovateľa musia byť spísané advokátom. Tieto povinnosti neplatia, ak a) má sťažovateľ alebo opomenutý sťažovateľ, jeho zamestnanec alebo člen, ktorý za neho na kasačnom súde koná alebo ho zastupuje, vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) ide o konania o správnej žalobe podľa § 6 ods. 2 písm. c) a d), c) je žalovaným Centrum právnej pomoci.