Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 93/2016

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016

predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného

advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou, advokátska kancelária, Námestie M. R. Štefánika 6,

Komárno, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného

a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného

čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského

súdu v Nitre č. k. -35 z 21. augusta 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky zo 17. decembra 2013 v konaní sp. zn. a takto

rozhodol:

Sťažnosť o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2014

doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),

ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivé súdne

konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd

(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)

č. k. -35 z 21. augusta 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 17. decembra 2013 v konaní sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Komárno

(ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“) č. /Sza z 30. marca 2011

bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február

2006 v sume 3 799,97 € za porušenie o dani

z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej

hodnoty“). Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/224/20122-

112423/2011/992128-r z 27. októbra 2011 rozhodnutie správcu dane potvrdilo. Sťažovateľ

doručil krajskému súdu 5. januára 2012 žalobu podľa druhej hlavy piatej časti zákona

č. v znení neskorších predpisov (ďalej len „“),

ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia odvolacieho správneho

orgánu. Navrhol toto rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušiť

a vec vrátiť na ďalšie konanie.

Krajský súd rozsudkom č. k. -35 z 21. augusta 2012 žalobu sťažovateľa

zamietol. Konštatoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia daňového orgánu. Uviedol,

že sťažovateľ „mal účtovné doklady na... deklarovaný tovar“, ale „nebol preukázaný pôvod

tohto tovaru, nebolo možné identifikovať spoločnosť, ktorá dodala guľatinu dodávateľovi

žalobcu a ani preveriť prepravcu tohto tovaru, ktorý by potvrdil údaje uvedené v daňových

dokladoch“. Taktiež upozornil, že sťažovateľ „nepreukázal splnenie podmienok

na odpočítanie dane na predložené faktúry od spoločnosti Nad akúkoľvek

pochybnosť bolo v daňovom konaní preukázané, že tvrdenie konateľa tejto spoločnosti

o tom, že guľatinu nakupoval bez skladu od spoločnosti

a následne guľatinu odpredal žalobcovi, bolo preukázané, že sa nezakladá na skutočnosti,

lebo označená spoločnosť s takouto komoditou neobchodovala, žiadnu

guľatinu nedodávala spoločnosti a jeho konateľa nepozná

konateľ uvedenej spoločnosti“.

Krajský súd upriamil pritom pozornosť na fakt, že predmetom sťažovateľom

deklarovaných zdaniteľných obchodov, z ktorých odvodil nárok na odpočítanie dane

z pridanej hodnoty, bolo drevo. To je „špecifický druh tovaru, ktorého ťažba, preprava,

skladovanie a spracovanie podliehalo pravidlám, ktoré sú ustanovené v

Z. z. o lesoch a ustanovených vyhláškach. Podmienky a pravidlá ťažby dreva nie je možné

obísť, pretože každý článok v reťazci od ťažby dreva až po spracovanie sa musí riadiť týmto

zákonom a mať doklady o pôvode dreva v lehote tak, ako to ustanovuje zákon o lesoch.

Doklady vystavené v súvislosti s dodávkou dreva (guľatiny) musia mať vždy povahu faktu

a musia byť vystavené na materiálnom základe, teda drevo musí existovať, musí byť

vyťažené v zmysle podmienok upravených v zákone o lesoch a vykonávacích vyhlášok

o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva, ako i dokladoch o pôvode dreva... Samotná

skutočnosť, že žalobca v zmysle zákona o lesoch nepostupoval, so spoločnosťou

dlhé roky spolupracoval a neboli problémy, ešte neznamená, že tento dodávateľ

neporušoval zákon a taktiež, že žalobca spĺňa podmienky na odpočítanie dane v zmysle

zákona o DPH...“.

Krajský súd zdôrazňujúc, že v správnom súdnictve nepôsobí ako súd skutkový,

podrobil napadnutý postup a rozhodnutia daňových orgánov prieskumu z hľadiska toho,

„či vykonané dôkazy, z ktorých správca dane, ako i žalovaný... vychádzali, nie sú pochybné,

najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady

daňového konania, ako i na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia možný skutkový záver,

ku ktorému správca dane dospel, ako i žalovaný daňový orgán, keďže obe rozhodnutia

tvoria jeden celok a nezistil rozpor so zákonom o správe daní... ani s hmotnoprávnym

predpisom č. o DPH...“.

V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku sťažovateľ nesúhlasil s právnym

záverom krajského súdu o nesplnení podmienok podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani

z pridanej hodnoty. Konštatoval, že jeho dodávateľ „tovar vlastnil a bez prevzatia na sklad

predal a dodal jemu. Žalobca bez pochýb kúpnu cenu tovaru riadne a včas zaplatil.

Guľatinu spracoval na hranoly, dosky atď. čoho nepochybným dôkazom sú odberateľské

faktúry ako aj zaplatené faktúry za porez guľatiny. S týmito skutočnosťami sa správca dane

vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, v čom žalobca vzhliadol porušenie zásady zakotvenej

v ..“. Fakt trestného stíhania konateľa sťažovateľovho

dodávateľa (spoločnosť ) je „mimo žalobcu, napriek tomu boli tieto

skutočnosti daňovým úradom vyhodnotené v neprospech žalobcu ako dôkazy preukazujúce

nedodanie guľatiny. Žalobca vykonával piliarsku výrobu – prevádzkovanie gatra. Z toho

dôvodu sa javí byť irelevantné zisťovanie správcu dane u krajských lesných úradov

či žalobca bol obhospodarovateľom lesa resp. nákupcom dreva alebo povinnou

resp. oprávnenou osobou vystaviť doklady o pôvode dreva... Z podnikateľskej činnosti

žalobcu je nesporné, že tento nebol obhospodarovateľom lesa ani nákupcom dreva

podľa zákona o lesoch.“. Záver krajského súdu, podľa ktorého „žalobca vedel, resp. musel

vedieť o skutočnostiach, že drevo, ktoré spoločnosť dodávala žalobcovi nemá

preukázaný pôvod... v zmysle platných právnych predpisov“, hodnotil sťažovateľ v odvolaní

ako nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní.

Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn.

zo 17. decembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Zrekapituloval pritom

nesporné fakty prejednávanej kauzy, podstatu relevantných ustanovení právnych predpisov

a uzavrel, že sťažovateľ „nepreukázal nadobudnutie smrekovej guľatiny, vyfakturovanej

vyššie označenými faktúrami a to spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, a preto sa

najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako aj žalovaného, že žalobca v konaní

nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli žalobcovi

vôbec dodané a že boli dodané práve obchodnou spoločnosťou , keď ani táto

spoločnosť nepreukázala dodanie predmetnej smrekovej guľatiny od spoločnosti

Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákon

o správe daní“.

Najvyšší súd k odvolacím námietkam sťažovateľa opierajúcim sa o judikatúru

Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) ešte uviedol, že „bolo povinnosťou

žalobcu ako spracovateľa dreva požadovať od svojho dodávateľa spoločnosti

doklady preukazujúce pôvod predmetného dreva v zmysle Z.

z. o lesoch... a vyhl. č. , a to predovšetkým za účelom preukázania pôvodu

dreva. Pokiaľ mu dodávateľ, t. j. obchodná spoločnosť predmetné doklady

nepredložila, žalobca nepochybne vedel, resp. mal vedieť, že nejde o legálne dodávky

a takéto dodávky nemal prevziať.“.

V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ dôvodí, že „odvolací súd

ako aj krajský súd sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ

uviedol vo svojej žalobe a následne v odvolaní, v dôsledku čoho súd nesprávne vyhodnotil

daný skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.

V nadväznosti na to sťažovateľ (obdobne ako vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského

súdu) tvrdí, že drevnú hmotu nakupoval „predovšetkým od obchodnej spoločnosti

“, a zdôrazňujúc trestné stíhanie konateľa uvedenej spoločnosti uvádza, že „ide

o skutočnosti, ktoré sú mimo sťažovateľa, avšak aj napriek tomu boli tieto skutočnosti

daňovým úradom vyhodnotené v neprospech sťažovateľa ako dôkazy preukazujúce

nedodanie guľatiny“. Opätovne sťažovateľ akcentuje, že nespĺňa definičné znaky

obhospodarovateľa lesa ani nákupcu dreva.

Najvyšší súd podľa sťažovateľa «nesprávne právne posúdil, nevyhodnotil skutkovo

správne otázku vedomosti sťažovateľa o skutočnostiach týkajúcich sa pôvodu dreva, pričom

súd vychádzal len z irelevantných tvrdení správcu dane, ktoré sú sporné a nepodložené

žiadnymi dôkazmi... Nie je vôbec zrejmé, na základe ktorých nepochybných dôkazov

správca dane dospel k záveru, že sťažovateľ vedel, resp. musel vedieť o skutočnostiach, že

drevo, ktoré obchodná spoločnosť dodávala sťažovateľovi, nemá v zmysle

platných právnych predpisov preukázaný pôvod... Daňový úrad v rámci svojho dokazovania

neprodukoval žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vedomosť sťažovateľa

o uvedených skutočnostiach, pričom formulácia „musel vedieť“ je v kontexte základných

zásad hodnotenia dôkazov neprípustná a neumožňuje správcovi dane vyvodiť jednoznačný

záver o existencii vedomosti sťažovateľa o uvedených skutočnostiach. Takéto vážne tvrdenie

oprieť iba o stanovisko sťažovateľa, že s dodávateľom dreva – s obchodnou spoločnosťou

mal dobré dlhoročné obchodné vzťahy a nemal dôvod preverovať legálnosť

nadobudnutej guľatiny je navyše, laické, špekulatívne a nijakým spôsobom nepodložené a je

nepochybne v rozpore so zásadou zakotvenou v ...».

Na podklade citovanej argumentácie sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom najvyššieho

súdu o neaplikovateľnosti relevantnej judikatúry Súdneho dvora (kauza Optigen)

na prejednávaný prípad.

Sťažovateľ ďalej podčiarkuje, že v jeho prípade „nešlo v žiadnom prípade len

o formálnu existenciu faktúr o dodávke dreva, nakoľko... v konaní produkoval jasný

a relevantný dôkaz o reálnej existencii kúpenej guľatiny, ktorú spracoval na hranoly, dosky,

atď., čoho nesporným dôkazom sú odberateľské faktúry ako aj faktúry za porez guľatiny“.

Tieto dôkazné prostriedky podľa sťažovateľa „jednoznačne preukazujú reálnu existenciu

guľatiny, ako aj jej reálne odovzdanie a následné spracovanie tak, ako uvádza sťažovateľ“.

Sťažovateľ uzatvára, že „konaním a rozhodovaním prvostupňového súdu ako aj súdu

odvolacieho bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja k žalobe ako aj k odvolaniu

sťažovateľa zasiahnuté do jeho práva na spravodlivé súdne konanie“.

Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie

rozhodol vo veci samej nálezom takto:

„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a SR

rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa 17. 12. 2013

a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. -35 zo dňa 21. 08. 2012 bolo

porušené.

2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. zo dňa

17. 12. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. -35 zo dňa 21. 08. 2012

sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.“

Vec sťažovateľa bola v súlade s Rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie

1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 pridelená ako sudcovi spravodajcovi sudcovi ústavného súdu

JUDr. Rudolfovi Tkáčikovi, členovi III. senátu ústavného súdu. Členka tohto senátu,

sudkyňa JUDr. Jana Baricová 8. decembra 2015 oznámila podľa § 27 ods. 2 zákona

o ústavnom súde dôvody svojho vylúčenia z rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa.

Podľa prvej vety v spojení s čl. IV ods. 1

písm. c) Rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2015 – 29. 2. 2016 (ďalej len

„rozvrh práce“) I. senát ústavného súdu uznesením č. k. -6 zo 16. decembra

2015 vylúčil sudkyňu ústavného súdu JUDr. Janu Baricovú z výkonu sudcovskej funkcie

vo veci sp. zn. .

Na základe uvedených skutočností podľa čl. III ods. 1 písm. a) v spojení s čl. II

ods. 4 treťou odrážkou rozvrhu práce rozhodoval pri predbežnom prerokovaní sťažnosti

sťažovateľa III. senát ústavného súdu v zložení: JUDr. Rudolf Tkáčik – predseda senátu,

JUDr. Ivetta Macejková – členka senátu a JUDr. Ľubomír Dobrík – člen senátu.

II.

Ústavný súd podľa rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,

ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

1. V je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný

súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou

iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.

Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky

nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o ňom. Pokiaľ ústavný súd

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,

že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namieta, sa sťažovateľ

môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,

prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym

orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej

prerokovanie (napr. m. m. , , , ,

, ). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio

inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných

orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal

popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53

ods. 1 (, ).

Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov

ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní

o sťažnosti preskúmavané ().

Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -35 z 21. augusta

2012 vydaný v rámci správneho súdnictva, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje

na skutočnosť, že proti nemu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok

(čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné podľa § 25 ods. 2

odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej

prerokovanie a rozhodnutie o nej.

2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho

súdu zo 17. decembra 2013 v konaní sp. zn. ústavný súd uvádza, že za zjavne

neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní

ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva

alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie

(, , ).

Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie

zaručeného a práva podľa dohovoru napadnutým rozsudkom

najvyššieho súdu, ktorým tento potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu

o zamietnutí tzv. správnej žaloby sťažovateľa. Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym

názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozhodnutí, ktorý podľa neho

vychádza z nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu, ako aj z nesprávneho právneho

posúdenia veci.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch

alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Formuláciou uvedenou v ústavodarca v základnom právnom

predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu

s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu

týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. , ,

).

Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa je

nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,

že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým

prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu

zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s alebo kvalifikovanou

medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. ,

, ).

V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať

a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov

viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite

zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd

vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly

zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. ,

, ).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti i jej príloh dospel k záveru, že sťažovateľove

námietky voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nie sú dôvodné. Skutkové

ani právne závery najvyššieho súdu nemožno za žiadnych okolností vyhodnotiť ako tak

excesívne a bez základu v pravidlách formálnej logiky, že by do nich mohol ústavný súd

ako súdny orgán ústavne oddelený od sústavy všeobecných súdov vstúpiť a korigovať ich.

Z odôvodnenia odvolacieho rozsudku evidentne vyplýva, že najvyšší súd v medziach

sťažovateľovej žaloby a v limitoch daných rozsahom a dôvodmi jeho odvolania akceptoval

spôsob, akým daňové orgány vyhodnotili dôkazy vykonané v daňovom konaní.

Sťažovateľov názor, že len na podklade dlhodobých obchodných vzťahov s jeho

dodávateľom založiť vedomosť o prípadnom protiprávnom konaní tohto dodávateľa je

nedostačujúce, predstavuje v podstate polemiku s vyhodnotením konkrétnej skutočnosti,

ktorá v daňovom konaní vyšla najavo.

V nadväznosti na to hodno poukázať, že správca dane vzhľadom na spoľahlivo

preukázané porušovanie povinností plynúcich z právnej regulácie nakladania s drevom

uniesol dôkazné bremeno týkajúce sa účinného spochybnenia reálnosti dodávok dreva.

V takej situácii sa daňové bremeno podľa právnej úpravy dokazovania v daňovom konaní

presúva na daňový subjekt. Ústavný súd už judikoval, že ak správca dane preukázateľne

spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým

subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť,

a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím

ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu

dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické

vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej

().

Bez toho, že by sa ústavný chcel štylizovať do pozície skutkového súdu, ktorá mu

nepatrí, ale predsa v záujme presvedčivého odôvodnenia svojho uznesenia považuje

za podstatné uviesť, že predovšetkým z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozsudku

krajského súdu, ktorý z hľadiska dôvodov tvorí jednotu s odvolacím rozsudkom najvyššieho

súdu (m. m. , , ), plynie podrobný skutkový obraz

prejednávanej veci. Správca dane v rámci vykonávanej daňovej kontroly orientoval svoju

pozornosť na dodávku sporného dreva sťažovateľovi. Takýto postup je logický,

keďže jadrom prípadu bolo posúdenie oprávnenosti sťažovateľom realizovaného

odpočítania dane, ktorú zaplatil svojmu dodávateľovi. Naproti tomu sťažovateľova obrana

v priebehu konania o jeho žalobe sa orientovala hlavne na argumentáciu o spracovaní už

dodaného dreva, resp. o jeho následnej podnikateľskej realizácii („odberateľské faktúry,

faktúry za porez dreva“), čím zamýšľal preukázať reálnosť dodávok dreva. Sťažovateľ však

opomenul, že základom pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane neboli pochybnosti

správcu dane o samotnej existencii sporného dreva, ale jeho relevantné pochybnosti o tom,

že drevo sťažovateľovi dodal subjekt (spoločnosť ) uvedený ako dodávateľ

na faktúrach predstavujúcich formálny základ pre odpočítanie dane.

Najvyšší súd v súvislosti so skutočnosťami popísanými v predchádzajúcom odseku

výstižne uviedol, že „prevažným dodávateľom drevnej guľatiny pre žalobcu bola v roku

2006 obchodná spoločnosť , so sídlom v , ktorá mala nadobudnúť

guľatinu od svojho dodávateľa obchodnej spoločnosti , so sídlom vo

. Žalobca ako spracovateľ dreva ( o lesoch)

na vyzvanie správcu dane relevantné doklady o pôvode a existencii predmetného dreva

nepredložil. Takéto doklady nepredložila ani spoločnosť , ktorej mala dodať

predmetnú guľatinu spoločnosť Konateľ obchodnej spoločnosti

poprel akúkoľvek spoluprácu so spoločnosťou .

Uviedol, že s touto spoločnosťou nikdy neobchodoval, žiadne faktúry pre túto spoločnosť

nevystavil a konateľa spoločnosti nepozná. K predloženým

predmetným faktúram uviedol, že odtlačok pečiatky na predmetných faktúrach nie je totožný

s pečiatkami, ktoré používa jeho spoločnosť.“.

Z citovaných zistení potom najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľ „v konaní

nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli žalobcovi

vôbec dodané, a že boli dodané práve obchodnou spoločnosťou (správne

malo byť , pozn.), keď ani táto spoločnosť nepreukázala dodanie predmetnej

smrekovej guľatiny od spoločnosti . Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné

bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.“.

Z popísaných skutočností, ako aj z citovaných záverov najvyššieho súdu

podľa názoru ústavného súdu na prvý pohľad vyplýva ich akceptovateľnosť v ústavno-

právnej rovine plynúcej z požiadaviek podľa i podľa

dohovoru. Zreteľne totiž naznačujú, že dôkazy predkladané sťažovateľom neboli spôsobilé

vyvrátiť skutkové závery daňových orgánov. Ak za týchto okolností súdy konajúce

v správnom súdnictve nedospeli k záveru o zásahu do subjektívnych práv a právom

chránených záujmov sťažovateľa na báze nezákonnosti postupov a rozhodnutí orgánov

daňovej správy, nemožno im z ústavného hľadiska nič vytknúť.

Pokiaľ ide o sťažovateľovu argumentáciu judikatúrou Súdneho dvora obsiahnutou

v rozsudku z 12. januára 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03

(Optigen a spol.), najvyšší súd dospel k názoru, že právna veta predmetného rozsudku

odráža skutkový stav odlišný od sťažovateľovho prípadu. Najvyšší súd doslova uviedol,

že predmetný rozsudok Súdneho dvora „predpokladá dodávky, ktoré samé o sebe nie sú

poznačené podvodom a skutočnosť, že platiteľ v reťazci dodávok nevedel a ani vedieť

nemohol o podvodnej povahe plnenia. V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu

ako spracovateľa dreva požadovať od svojho dodávateľa obchodnej spoločnosti

doklady preukazujúce pôvod predmetného dreva v zmysle § 24 zákona

č. o lesoch dreva a vyhl. č. , a to predovšetkým za účelom

preukázania pôvodu dreva. Pokiaľ mu dodávateľ, t. j. obchodná spoločnosť

predmetné doklady nepredložila, žalobca nepochybne vedel, resp. mal vedieť, že nejde

o legálne dodávky a takéto dodávky nemal prevziať.“.

Pri hodnotení právneho názoru najvyššieho súdu neušlo pozornosti ústavného súdu,

že v označenej kauze „Optigen a spol.“ Súdny dvor riešil problém, či je nevyhnutné

posudzovať právo na odpočítanie dane na konkrétnom stupni hospodárskeho reťazca

so všetkými plneniami, ktoré vytvárajú cyklus v reťazci dodávok, alebo či toto právo

je viazané na pojem hospodárskej činnosti ako kategóriu uplatňovanú v mechanizme dane

z pridanej hodnoty nezávisle na cieľoch a výsledkoch dotknutých plnení. Rozhodnutie

Súdneho dvora je napokon potvrdením zásadného významu neutrality zdaňovania daňou

z pridanej hodnoty. Neutralita bráni všeobecnej diferenciácii medzi zákonnými

a nezákonnými operáciami. Vyplýva z nej, že z označenia konania za neprípustné

nevyplýva sama osebe výnimka zo zdanenia (pozri bod 49 predmetného rozsudku Súdneho

dvora).

V sťažovateľovom prípade sa teda do rozhodujúcej pozície dostala skutočnosť,

že sťažovateľ už dlhší čas s označeným dodávateľom obchodoval a že od neho žiadne

doklady vyžadované predpismi lesného práva nedostal, hoci ich dostať mal. Tento aspekt

v odôvodneniach svojich rozhodnutí popísali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd. Nemožno

však opomenúť, že nezanedbateľná pochybnosť o zákonnosti postupu sťažovateľovho

dodávateľa nezostala v skutkovom a právnom obraze kauzy osamotená. Pristúpil k nej

aj fakt, že sťažovateľ si mal byť vedomý protiprávnosti faktu, že mu jeho dodávateľ doklady

vyžadované špecifickým charakterom dodávaného tovaru nepredložil. Súčasne ústavný súd

zdôrazňuje, že signály protiprávnosti v postupe dodávateľa daňové orgány nepoužili na účel

akéhokoľvek definitívneho právneho hodnotenia tohto postupu (napokon to im

ani vzhľadom na ich pôsobnosť ani neprináleží). Založili na nich iba dôvodné pochybnosti

vo vzťahu k reálnosti uskutočnenia dodávky dreva od označeného dodávateľa.

Sťažovateľovi ako daňovému subjektu nič nebránilo tieto pochybnosti relevantnou

dôkaznou aktivitou vyvrátiť, a tým obhájiť uplatňované právo na odpočítanie dane. Svoje

dôkazné bremeno však sťažovateľ neuniesol, preto mu v daňovej kauze nebolo možné

priznať úspech.

Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje právny názor najvyššieho súdu,

podľa ktorého sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných

podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, za ústavne akceptovateľný.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny

záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na sťažovateľom uplatnené námietky,

preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd

dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo odvolacie námietky sťažovateľa považoval

za nedôvodné a prečo nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci. Ústavný súd nezistil žiadne

skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva

sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa a podľa

dohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu.

Pretože napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nesignalizuje svojvôľu

ani nedostatočnosť odôvodnenia, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto hodnotenia

nahrádzať. Sťažnosti sťažovateľa je preto v časti smerujúcej odvolací rozsudok najvyššieho

súdu podľa zjavne neopodstatnená.

3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu

zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu

a najvyššieho súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. februára 2016