Details
ECLI
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 153 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (159)III. ÚS 93/2016
PDF · 263.26 KB
No categories available
III. ÚS 93/2016
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. februára 2016
predbežne prerokoval sťažnosť , zastúpeného
advokátkou JUDr. Líviou Kňažikovou, advokátska kancelária, Námestie M. R. Štefánika 6,
Komárno, vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného
čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného
čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského
súdu v Nitre č. k. 11 S 4/2012-35 z 21. augusta 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky zo 17. decembra 2013 v konaní sp. zn. 5 Sžf 90/2012 a takto
rozhodol:
Sťažnosť o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. marca 2014
doručená sťažnosť (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne
konanie zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd
(ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Nitre (ďalej len „krajský súd“)
č. k. 11 S 4/2012-35 z 21. augusta 2012 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo 17. decembra 2013 v konaní sp. zn. 5 Sžf 90/2012.
Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva, že rozhodnutím Daňového úradu Komárno
(ďalej len „daňový úrad“ alebo „správca dane“) č. 621/230/19051/11/Sza z 30. marca 2011
bol sťažovateľovi vyrubený rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február
2006 v sume 3 799,97 € za porušenie § 49 ods. 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani
z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z pridanej
hodnoty“). Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. I/224/20122-
112423/2011/992128-r z 27. októbra 2011 rozhodnutie správcu dane potvrdilo. Sťažovateľ
doručil krajskému súdu 5. januára 2012 žalobu podľa druhej hlavy piatej časti zákona
č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „OSP“),
ktorou sa domáhal preskúmania zákonnosti uvedeného rozhodnutia odvolacieho správneho
orgánu. Navrhol toto rozhodnutie, ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane zrušiť
a vec vrátiť na ďalšie konanie.
Krajský súd rozsudkom č. k. 11 S 4/2012-35 z 21. augusta 2012 žalobu sťažovateľa
zamietol. Konštatoval zákonnosť napadnutého rozhodnutia daňového orgánu. Uviedol,
že sťažovateľ „mal účtovné doklady na... deklarovaný tovar“, ale „nebol preukázaný pôvod
tohto tovaru, nebolo možné identifikovať spoločnosť, ktorá dodala guľatinu dodávateľovi
žalobcu a ani preveriť prepravcu tohto tovaru, ktorý by potvrdil údaje uvedené v daňových
dokladoch“. Taktiež upozornil, že sťažovateľ „nepreukázal splnenie podmienok
na odpočítanie dane na predložené faktúry od spoločnosti Nad akúkoľvek
pochybnosť bolo v daňovom konaní preukázané, že tvrdenie konateľa tejto spoločnosti
o tom, že guľatinu nakupoval bez skladu od spoločnosti
a následne guľatinu odpredal žalobcovi, bolo preukázané, že sa nezakladá na skutočnosti,
lebo označená spoločnosť s takouto komoditou neobchodovala, žiadnu
guľatinu nedodávala spoločnosti a jeho konateľa nepozná
konateľ uvedenej spoločnosti“.
Krajský súd upriamil pritom pozornosť na fakt, že predmetom sťažovateľom
deklarovaných zdaniteľných obchodov, z ktorých odvodil nárok na odpočítanie dane
z pridanej hodnoty, bolo drevo. To je „špecifický druh tovaru, ktorého ťažba, preprava,
skladovanie a spracovanie podliehalo pravidlám, ktoré sú ustanovené v zákone č. 326/2005
Z. z. o lesoch a ustanovených vyhláškach. Podmienky a pravidlá ťažby dreva nie je možné
obísť, pretože každý článok v reťazci od ťažby dreva až po spracovanie sa musí riadiť týmto
zákonom a mať doklady o pôvode dreva v lehote tak, ako to ustanovuje zákon o lesoch.
Doklady vystavené v súvislosti s dodávkou dreva (guľatiny) musia mať vždy povahu faktu
a musia byť vystavené na materiálnom základe, teda drevo musí existovať, musí byť
vyťažené v zmysle podmienok upravených v zákone o lesoch a vykonávacích vyhlášok
o vyznačovaní a evidencii ťažby dreva, ako i dokladoch o pôvode dreva... Samotná
skutočnosť, že žalobca v zmysle zákona o lesoch nepostupoval, so spoločnosťou
dlhé roky spolupracoval a neboli problémy, ešte neznamená, že tento dodávateľ
neporušoval zákon a taktiež, že žalobca spĺňa podmienky na odpočítanie dane v zmysle
zákona o DPH...“.
Krajský súd zdôrazňujúc, že v správnom súdnictve nepôsobí ako súd skutkový,
podrobil napadnutý postup a rozhodnutia daňových orgánov prieskumu z hľadiska toho,
„či vykonané dôkazy, z ktorých správca dane, ako i žalovaný... vychádzali, nie sú pochybné,
najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady
daňového konania, ako i na otázku, či vykonané dôkazy logicky robia možný skutkový záver,
ku ktorému správca dane dospel, ako i žalovaný daňový orgán, keďže obe rozhodnutia
tvoria jeden celok a nezistil rozpor so zákonom o správe daní... ani s hmotnoprávnym
predpisom č. 222/2004 Z. z. o DPH...“.
V odvolaní proti prvostupňovému rozsudku sťažovateľ nesúhlasil s právnym
záverom krajského súdu o nesplnení podmienok podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o dani
z pridanej hodnoty. Konštatoval, že jeho dodávateľ „tovar vlastnil a bez prevzatia na sklad
predal a dodal jemu. Žalobca bez pochýb kúpnu cenu tovaru riadne a včas zaplatil.
Guľatinu spracoval na hranoly, dosky atď. čoho nepochybným dôkazom sú odberateľské
faktúry ako aj zaplatené faktúry za porez guľatiny. S týmito skutočnosťami sa správca dane
vo svojom rozhodnutí nevysporiadal, v čom žalobca vzhliadol porušenie zásady zakotvenej
v § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb...“. Fakt trestného stíhania konateľa sťažovateľovho
dodávateľa (spoločnosť ) je „mimo žalobcu, napriek tomu boli tieto
skutočnosti daňovým úradom vyhodnotené v neprospech žalobcu ako dôkazy preukazujúce
nedodanie guľatiny. Žalobca vykonával piliarsku výrobu – prevádzkovanie gatra. Z toho
dôvodu sa javí byť irelevantné zisťovanie správcu dane u krajských lesných úradov
či žalobca bol obhospodarovateľom lesa resp. nákupcom dreva alebo povinnou
resp. oprávnenou osobou vystaviť doklady o pôvode dreva... Z podnikateľskej činnosti
žalobcu je nesporné, že tento nebol obhospodarovateľom lesa ani nákupcom dreva
podľa zákona o lesoch.“. Záver krajského súdu, podľa ktorého „žalobca vedel, resp. musel
vedieť o skutočnostiach, že drevo, ktoré spoločnosť dodávala žalobcovi nemá
preukázaný pôvod... v zmysle platných právnych predpisov“, hodnotil sťažovateľ v odvolaní
ako nemajúci oporu vo vykonanom dokazovaní.
Najvyšší súd o odvolaní sťažovateľa rozhodol rozsudkom sp. zn. 5 Sžf 90/2012
zo 17. decembra 2013 tak, že rozsudok krajského súdu potvrdil. Zrekapituloval pritom
nesporné fakty prejednávanej kauzy, podstatu relevantných ustanovení právnych predpisov
a uzavrel, že sťažovateľ „nepreukázal nadobudnutie smrekovej guľatiny, vyfakturovanej
vyššie označenými faktúrami a to spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti, a preto sa
najvyšší súd stotožnil s názorom krajského súdu, ako aj žalovaného, že žalobca v konaní
nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli žalobcovi
vôbec dodané a že boli dodané práve obchodnou spoločnosťou , keď ani táto
spoločnosť nepreukázala dodanie predmetnej smrekovej guľatiny od spoločnosti
Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákon
o správe daní“.
Najvyšší súd k odvolacím námietkam sťažovateľa opierajúcim sa o judikatúru
Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) ešte uviedol, že „bolo povinnosťou
žalobcu ako spracovateľa dreva požadovať od svojho dodávateľa spoločnosti
doklady preukazujúce pôvod predmetného dreva v zmysle § 24 zákona č. 326/2005 Z.
z. o lesoch... a vyhl. č. 232/2006 Z. z., a to predovšetkým za účelom preukázania pôvodu
dreva. Pokiaľ mu dodávateľ, t. j. obchodná spoločnosť predmetné doklady
nepredložila, žalobca nepochybne vedel, resp. mal vedieť, že nejde o legálne dodávky
a takéto dodávky nemal prevziať.“.
V sťažnosti doručenej ústavnému súdu sťažovateľ dôvodí, že „odvolací súd
ako aj krajský súd sa dostatočne nevysporiadal so všetkými skutočnosťami, ktoré sťažovateľ
uviedol vo svojej žalobe a následne v odvolaní, v dôsledku čoho súd nesprávne vyhodnotil
daný skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci“.
V nadväznosti na to sťažovateľ (obdobne ako vo svojom odvolaní proti rozsudku krajského
súdu) tvrdí, že drevnú hmotu nakupoval „predovšetkým od obchodnej spoločnosti
“, a zdôrazňujúc trestné stíhanie konateľa uvedenej spoločnosti uvádza, že „ide
o skutočnosti, ktoré sú mimo sťažovateľa, avšak aj napriek tomu boli tieto skutočnosti
daňovým úradom vyhodnotené v neprospech sťažovateľa ako dôkazy preukazujúce
nedodanie guľatiny“. Opätovne sťažovateľ akcentuje, že nespĺňa definičné znaky
obhospodarovateľa lesa ani nákupcu dreva.
Najvyšší súd podľa sťažovateľa «nesprávne právne posúdil, nevyhodnotil skutkovo
správne otázku vedomosti sťažovateľa o skutočnostiach týkajúcich sa pôvodu dreva, pričom
súd vychádzal len z irelevantných tvrdení správcu dane, ktoré sú sporné a nepodložené
žiadnymi dôkazmi... Nie je vôbec zrejmé, na základe ktorých nepochybných dôkazov
správca dane dospel k záveru, že sťažovateľ vedel, resp. musel vedieť o skutočnostiach, že
drevo, ktoré obchodná spoločnosť dodávala sťažovateľovi, nemá v zmysle
platných právnych predpisov preukázaný pôvod... Daňový úrad v rámci svojho dokazovania
neprodukoval žiadny relevantný dôkaz, ktorý by preukazoval vedomosť sťažovateľa
o uvedených skutočnostiach, pričom formulácia „musel vedieť“ je v kontexte základných
zásad hodnotenia dôkazov neprípustná a neumožňuje správcovi dane vyvodiť jednoznačný
záver o existencii vedomosti sťažovateľa o uvedených skutočnostiach. Takéto vážne tvrdenie
oprieť iba o stanovisko sťažovateľa, že s dodávateľom dreva – s obchodnou spoločnosťou
mal dobré dlhoročné obchodné vzťahy a nemal dôvod preverovať legálnosť
nadobudnutej guľatiny je navyše, laické, špekulatívne a nijakým spôsobom nepodložené a je
nepochybne v rozpore so zásadou zakotvenou v § 2 ods. 3 zák. č. 511/1992 Zb. ...».
Na podklade citovanej argumentácie sťažovateľ nesúhlasí ani s názorom najvyššieho
súdu o neaplikovateľnosti relevantnej judikatúry Súdneho dvora (kauza Optigen)
na prejednávaný prípad.
Sťažovateľ ďalej podčiarkuje, že v jeho prípade „nešlo v žiadnom prípade len
o formálnu existenciu faktúr o dodávke dreva, nakoľko... v konaní produkoval jasný
a relevantný dôkaz o reálnej existencii kúpenej guľatiny, ktorú spracoval na hranoly, dosky,
atď., čoho nesporným dôkazom sú odberateľské faktúry ako aj faktúry za porez guľatiny“.
Tieto dôkazné prostriedky podľa sťažovateľa „jednoznačne preukazujú reálnu existenciu
guľatiny, ako aj jej reálne odovzdanie a následné spracovanie tak, ako uvádza sťažovateľ“.
Sťažovateľ uzatvára, že „konaním a rozhodovaním prvostupňového súdu ako aj súdu
odvolacieho bolo v dôsledku ich arbitrárneho postoja k žalobe ako aj k odvolaniu
sťažovateľa zasiahnuté do jeho práva na spravodlivé súdne konanie“.
Sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie
rozhodol vo veci samej nálezom takto:
„1. Základné právo sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie vyplývajúce z čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR
rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/90/2012 zo dňa 17. 12. 2013
a rozsudkom Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/4/2012-35 zo dňa 21. 08. 2012 bolo
porušené.
2. Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf/90/2012 zo dňa
17. 12. 2013 a rozsudok Krajského súdu v Nitre sp. zn. 11S/4/2012-35 zo dňa 21. 08. 2012
sa zrušuje a vec sa Krajskému súdu v Nitre vracia na ďalšie konanie.“
Vec sťažovateľa bola v súlade s Rozvrhom práce ústavného súdu na obdobie
1. 3. 2014 – 28. 2. 2015 pridelená ako sudcovi spravodajcovi sudcovi ústavného súdu
JUDr. Rudolfovi Tkáčikovi, členovi III. senátu ústavného súdu. Členka tohto senátu,
sudkyňa JUDr. Jana Baricová 8. decembra 2015 oznámila podľa § 27 ods. 2 zákona
o ústavnom súde dôvody svojho vylúčenia z rozhodovania o sťažnosti sťažovateľa.
Podľa § 28 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde v spojení s čl. IV ods. 1
písm. c) Rozvrhu práce ústavného súdu na obdobie 1. 3. 2015 – 29. 2. 2016 (ďalej len
„rozvrh práce“) I. senát ústavného súdu uznesením č. k. I. ÚS 573/2015-6 zo 16. decembra
2015 vylúčil sudkyňu ústavného súdu JUDr. Janu Baricovú z výkonu sudcovskej funkcie
vo veci sp. zn. Rvp 2033/2014.
Na základe uvedených skutočností podľa čl. III ods. 1 písm. a) v spojení s čl. II
ods. 4 treťou odrážkou rozvrhu práce rozhodoval pri predbežnom prerokovaní sťažnosti
sťažovateľa III. senát ústavného súdu v zložení: JUDr. Rudolf Tkáčik – predseda senátu,
JUDr. Ivetta Macejková – členka senátu a JUDr. Ľubomír Dobrík – člen senátu.
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,
ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
1. V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, podľa ktorého ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťou
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o ňom. Pokiaľ ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí,
že ochrany tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorého namieta, sa sťažovateľ
môže domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy,
prípadne iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym
orgánom, musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej
prerokovanie (napr. m. m. I. ÚS 103/02, I. ÚS 6/04, II. ÚS 122/05, IV. ÚS 179/05,
IV. ÚS 243/05, II. ÚS 90/06). Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti ultima ratio
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nasleduje až v prípade nefunkčnosti všetkých ostatných
orgánov verejnej moci, ktoré sa na ochrane ústavnosti podieľajú. Opačný záver by znamenal
popieranie princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu podľa zásad uvedených v § 53
ods. 1 zákona o ústavnom súde (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 135/05).
Zásada subsidiarity reflektuje okrem iného aj princíp minimalizácie zásahov
ústavného súdu do právomoci všeobecných súdov, ktorých rozhodnutia sú v konaní
o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).
Pokiaľ ide o napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. 11 S 4/2012-35 z 21. augusta
2012 vydaný v rámci správneho súdnictva, ústavný súd vzhľadom na už uvedené poukazuje
na skutočnosť, že proti nemu bolo možné podať odvolanie ako riadny opravný prostriedok
(čo sťažovateľ aj využil), a preto sťažnosť v tejto časti bolo potrebné podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu na jej
prerokovanie a rozhodnutie o nej.
2. K namietanému porušeniu označených práv sťažovateľa rozsudkom najvyššieho
súdu zo 17. decembra 2013 v konaní sp. zn. 5 Sžf 90/2012 ústavný súd uvádza, že za zjavne
neopodstatnenú sťažnosť možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní
ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva
alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie
(IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05, II. ÚS 172/2011).
Sťažovateľ namieta porušenie základného práva na spravodlivé súdne konanie
zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom
najvyššieho súdu, ktorým tento potvrdil prvostupňový rozsudok krajského súdu
o zamietnutí tzv. správnej žaloby sťažovateľa. Sťažovateľ sa nestotožňuje s právnym
názorom najvyššieho súdu vysloveným v napadnutom rozhodnutí, ktorý podľa neho
vychádza z nesprávneho vyhodnotenia skutkového stavu, ako aj z nesprávneho právneho
posúdenia veci.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch
alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
Formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom
predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu
s právnym režimom súdnej ochrany podľa dohovoru. Z uvedeného dôvodu preto v obsahu
týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (obdobne napr. II. ÚS 71/97, IV. ÚS 195/07,
Ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je
nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Z tohto ústavného postavenia vyplýva,
že úlohou ústavného súdu nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým
prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu
zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou
medzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách (napr. I. ÚS 19/02,
V nadväznosti na to nie je ústavný súd zásadne oprávnený preskúmavať
a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov
viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol náležite
zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd
vyvodil. Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly
zo strany ústavného súdu len vtedy, ak by ním vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (m. m. I. ÚS 13/00,
I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti i jej príloh dospel k záveru, že sťažovateľove
námietky voči odvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu nie sú dôvodné. Skutkové
ani právne závery najvyššieho súdu nemožno za žiadnych okolností vyhodnotiť ako tak
excesívne a bez základu v pravidlách formálnej logiky, že by do nich mohol ústavný súd
ako súdny orgán ústavne oddelený od sústavy všeobecných súdov vstúpiť a korigovať ich.
Z odôvodnenia odvolacieho rozsudku evidentne vyplýva, že najvyšší súd v medziach
sťažovateľovej žaloby a v limitoch daných rozsahom a dôvodmi jeho odvolania akceptoval
spôsob, akým daňové orgány vyhodnotili dôkazy vykonané v daňovom konaní.
Sťažovateľov názor, že len na podklade dlhodobých obchodných vzťahov s jeho
dodávateľom založiť vedomosť o prípadnom protiprávnom konaní tohto dodávateľa je
nedostačujúce, predstavuje v podstate polemiku s vyhodnotením konkrétnej skutočnosti,
ktorá v daňovom konaní vyšla najavo.
V nadväznosti na to hodno poukázať, že správca dane vzhľadom na spoľahlivo
preukázané porušovanie povinností plynúcich z právnej regulácie nakladania s drevom
uniesol dôkazné bremeno týkajúce sa účinného spochybnenia reálnosti dodávok dreva.
V takej situácii sa daňové bremeno podľa právnej úpravy dokazovania v daňovom konaní
presúva na daňový subjekt. Ústavný súd už judikoval, že ak správca dane preukázateľne
spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým
subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť,
a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím
ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.
Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu
dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické
vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej
Bez toho, že by sa ústavný chcel štylizovať do pozície skutkového súdu, ktorá mu
nepatrí, ale predsa v záujme presvedčivého odôvodnenia svojho uznesenia považuje
za podstatné uviesť, že predovšetkým z obsahu odôvodnenia prvostupňového rozsudku
krajského súdu, ktorý z hľadiska dôvodov tvorí jednotu s odvolacím rozsudkom najvyššieho
súdu (m. m. II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/08, IV. ÚS 327/08), plynie podrobný skutkový obraz
prejednávanej veci. Správca dane v rámci vykonávanej daňovej kontroly orientoval svoju
pozornosť na dodávku sporného dreva sťažovateľovi. Takýto postup je logický,
keďže jadrom prípadu bolo posúdenie oprávnenosti sťažovateľom realizovaného
odpočítania dane, ktorú zaplatil svojmu dodávateľovi. Naproti tomu sťažovateľova obrana
v priebehu konania o jeho žalobe sa orientovala hlavne na argumentáciu o spracovaní už
dodaného dreva, resp. o jeho následnej podnikateľskej realizácii („odberateľské faktúry,
faktúry za porez dreva“), čím zamýšľal preukázať reálnosť dodávok dreva. Sťažovateľ však
opomenul, že základom pre nepriznanie nároku na odpočítanie dane neboli pochybnosti
správcu dane o samotnej existencii sporného dreva, ale jeho relevantné pochybnosti o tom,
že drevo sťažovateľovi dodal subjekt (spoločnosť ) uvedený ako dodávateľ
na faktúrach predstavujúcich formálny základ pre odpočítanie dane.
Najvyšší súd v súvislosti so skutočnosťami popísanými v predchádzajúcom odseku
výstižne uviedol, že „prevažným dodávateľom drevnej guľatiny pre žalobcu bola v roku
2006 obchodná spoločnosť , so sídlom v , ktorá mala nadobudnúť
guľatinu od svojho dodávateľa obchodnej spoločnosti , so sídlom vo
. Žalobca ako spracovateľ dreva (§ 24 ods. 4 zákona č. 326/2005 Z. z. o lesoch)
na vyzvanie správcu dane relevantné doklady o pôvode a existencii predmetného dreva
nepredložil. Takéto doklady nepredložila ani spoločnosť , ktorej mala dodať
predmetnú guľatinu spoločnosť Konateľ obchodnej spoločnosti
poprel akúkoľvek spoluprácu so spoločnosťou .
Uviedol, že s touto spoločnosťou nikdy neobchodoval, žiadne faktúry pre túto spoločnosť
nevystavil a konateľa spoločnosti nepozná. K predloženým
predmetným faktúram uviedol, že odtlačok pečiatky na predmetných faktúrach nie je totožný
s pečiatkami, ktoré používa jeho spoločnosť.“.
Z citovaných zistení potom najvyšší súd uzavrel, že sťažovateľ „v konaní
nepreukázal, že vecné plnenia fakturované vyššie označenými faktúrami boli žalobcovi
vôbec dodané, a že boli dodané práve obchodnou spoločnosťou (správne
malo byť , pozn.), keď ani táto spoločnosť nepreukázala dodanie predmetnej
smrekovej guľatiny od spoločnosti . Žalobca tak v konaní neuniesol dôkazné
bremeno v zmysle § 29 ods. 8 zákona o správe daní.“.
Z popísaných skutočností, ako aj z citovaných záverov najvyššieho súdu
podľa názoru ústavného súdu na prvý pohľad vyplýva ich akceptovateľnosť v ústavno-
právnej rovine plynúcej z požiadaviek podľa čl. 46 ods. 1 ústavy i podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Zreteľne totiž naznačujú, že dôkazy predkladané sťažovateľom neboli spôsobilé
vyvrátiť skutkové závery daňových orgánov. Ak za týchto okolností súdy konajúce
v správnom súdnictve nedospeli k záveru o zásahu do subjektívnych práv a právom
chránených záujmov sťažovateľa na báze nezákonnosti postupov a rozhodnutí orgánov
daňovej správy, nemožno im z ústavného hľadiska nič vytknúť.
Pokiaľ ide o sťažovateľovu argumentáciu judikatúrou Súdneho dvora obsiahnutou
v rozsudku z 12. januára 2006 v spojených veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03
(Optigen a spol.), najvyšší súd dospel k názoru, že právna veta predmetného rozsudku
odráža skutkový stav odlišný od sťažovateľovho prípadu. Najvyšší súd doslova uviedol,
že predmetný rozsudok Súdneho dvora „predpokladá dodávky, ktoré samé o sebe nie sú
poznačené podvodom a skutočnosť, že platiteľ v reťazci dodávok nevedel a ani vedieť
nemohol o podvodnej povahe plnenia. V danom prípade bolo povinnosťou žalobcu
ako spracovateľa dreva požadovať od svojho dodávateľa obchodnej spoločnosti
doklady preukazujúce pôvod predmetného dreva v zmysle § 24 zákona
č. 326/2005 Z. z. o lesoch dreva a vyhl. č. 232/2006 Z. z., a to predovšetkým za účelom
preukázania pôvodu dreva. Pokiaľ mu dodávateľ, t. j. obchodná spoločnosť
predmetné doklady nepredložila, žalobca nepochybne vedel, resp. mal vedieť, že nejde
o legálne dodávky a takéto dodávky nemal prevziať.“.
Pri hodnotení právneho názoru najvyššieho súdu neušlo pozornosti ústavného súdu,
že v označenej kauze „Optigen a spol.“ Súdny dvor riešil problém, či je nevyhnutné
posudzovať právo na odpočítanie dane na konkrétnom stupni hospodárskeho reťazca
so všetkými plneniami, ktoré vytvárajú cyklus v reťazci dodávok, alebo či toto právo
je viazané na pojem hospodárskej činnosti ako kategóriu uplatňovanú v mechanizme dane
z pridanej hodnoty nezávisle na cieľoch a výsledkoch dotknutých plnení. Rozhodnutie
Súdneho dvora je napokon potvrdením zásadného významu neutrality zdaňovania daňou
z pridanej hodnoty. Neutralita bráni všeobecnej diferenciácii medzi zákonnými
a nezákonnými operáciami. Vyplýva z nej, že z označenia konania za neprípustné
nevyplýva sama osebe výnimka zo zdanenia (pozri bod 49 predmetného rozsudku Súdneho
dvora).
V sťažovateľovom prípade sa teda do rozhodujúcej pozície dostala skutočnosť,
že sťažovateľ už dlhší čas s označeným dodávateľom obchodoval a že od neho žiadne
doklady vyžadované predpismi lesného práva nedostal, hoci ich dostať mal. Tento aspekt
v odôvodneniach svojich rozhodnutí popísali tak krajský súd, ako aj najvyšší súd. Nemožno
však opomenúť, že nezanedbateľná pochybnosť o zákonnosti postupu sťažovateľovho
dodávateľa nezostala v skutkovom a právnom obraze kauzy osamotená. Pristúpil k nej
aj fakt, že sťažovateľ si mal byť vedomý protiprávnosti faktu, že mu jeho dodávateľ doklady
vyžadované špecifickým charakterom dodávaného tovaru nepredložil. Súčasne ústavný súd
zdôrazňuje, že signály protiprávnosti v postupe dodávateľa daňové orgány nepoužili na účel
akéhokoľvek definitívneho právneho hodnotenia tohto postupu (napokon to im
ani vzhľadom na ich pôsobnosť ani neprináleží). Založili na nich iba dôvodné pochybnosti
vo vzťahu k reálnosti uskutočnenia dodávky dreva od označeného dodávateľa.
Sťažovateľovi ako daňovému subjektu nič nebránilo tieto pochybnosti relevantnou
dôkaznou aktivitou vyvrátiť, a tým obhájiť uplatňované právo na odpočítanie dane. Svoje
dôkazné bremeno však sťažovateľ neuniesol, preto mu v daňovej kauze nebolo možné
priznať úspech.
Z uvedených dôvodov ústavný súd považuje právny názor najvyššieho súdu,
podľa ktorého sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie splnenia zákonných
podmienok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty, za ústavne akceptovateľný.
Odôvodnenie napadnutého rozsudku poskytuje dostatočný podklad pre uvedený právny
záver, pričom poskytuje primeranú odpoveď aj na sťažovateľom uplatnené námietky,
preto ho nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Najvyšší súd
dostatočným spôsobom odôvodnil, prečo odvolacie námietky sťažovateľa považoval
za nedôvodné a prečo nemohli ovplyvniť posúdenie danej veci. Ústavný súd nezistil žiadne
skutočnosti, ktoré by naznačovali možnosť vyslovenia porušenia základného práva
sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru napadnutými rozhodnutiami najvyššieho súdu.
Pretože napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nesignalizuje svojvôľu
ani nedostatočnosť odôvodnenia, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto hodnotenia
nahrádzať. Sťažnosti sťažovateľa je preto v časti smerujúcej odvolací rozsudok najvyššieho
súdu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde zjavne neopodstatnená.
3. Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti ako celku bolo už bez právneho významu
zaoberať sa návrhom sťažovateľa na zrušenie napadnutých rozhodnutí krajského súdu
a najvyššieho súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. februára 2016