Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 24/02
PDF · 197.71 KB
No categories available
I. ÚS 24/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 30. októbra 2002
v senáte zloženom z predsedu Lajosa Mészárosa a zo sudcov Štefana Ogurčáka a Daniela
Švábyho prerokoval prijatú sťažnosť RNDr. E. K., CSc., bytom v B., zastúpenej
advokátkou JUDr. E. Ľ., B., vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/00 a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/00 p o r u š i l
právo RNDr. E. K., CSc., aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Bratislava IV v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/00
p r i k a z u j e konať tak, aby vec bola čo najrýchlejšie meritórne prejednaná a rozhodnutá.
3. RNDr. E. K., CSc., p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume
70 000,-- Sk (slovom sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava
IV povinný jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Bratislava IV je povinný zaplatiť RNDr. E. K., CSc., trovy právneho
zastúpenia v sume 1 200,-- Sk (slovom tisícdvesto slovenských korún) na účet jej právnej
zástupkyne JUDr. E. Ľ. č. 515 71 006/8080 vedený v HVB Slovakia, a. s., Bratislava do
jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením z 20. marca
2002 sp. zn. I. ÚS 24/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť RNDr. E. K., CSc. (ďalej len „sťažovateľka“),
v časti namietajúcej porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej aj „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 19 C 2/00.
Z prijatej sťažnosti vyplýva, že podľa sťažovateľky zbytočné prieťahy v uvedenom
konaní okresného súdu nastali v období od 3. januára 2000 až do marca 2002, keď bol
okresný súd nečinný, lebo neurobil žiaden procesný úkon smerujúci k vecnému skončeniu
sporu, a to aj napriek tomu, že podľa sťažovateľky ide o skutkovo i právne jednoduchý
prípad a že sťažovateľka vec viackrát urgovala a využila aj prostriedky nápravy podľa § 17
zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej
republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich (zákon
o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov.
Sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal rozhodnutie, ktorým vysloví porušenie
základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy v konaní vo veci vedenej
na Okresnom súde Bratislava IV pod sp. zn. 19 C 2/00, ďalej navrhla, aby ústavný súd
uložil okresnému súdu, aby ďalej nepokračoval v prieťahoch, a prikázal mu vo veci
rozhodnúť bez meškania a priznal sťažovateľke finančné zadosťučinenie v sume 200 000,--
Sk, pretože výsledkom uvedenej nečinnosti je to, že sťažovateľka po návrate zo študijného
pobytu - na sviatky, dovolenku a pod. – sa už tri roky nemôže dostať do bytu, v ktorom
mala súdom určené právo bývania až do doby, pokiaľ jej bývalý manžel nezabezpečí
náhradný byt; tento jej byt nielenže nezabezpečil, ale sporný byt predal sám tretím osobám.
Sťažovateľka žiadala priznať aj trovy právneho zastúpenia.
V rámci prípravy pojednávania sa na základe žiadosti ústavného súdu
k opodstatnenosti prijatej sťažnosti (ďalej len „sťažnosť“) písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: Okresný súd Bratislava IV, zastúpený predsedníčkou JUDr. M. Č. listom
z 21. mája 2002 sp. zn. Spr. 3201/2002 a sťažovateľka, zastúpená svojou právnou
zástupkyňou, stanoviskom z 11. júna 2002.
Predsedníčka Okresného súdu Bratislava IV vo svojom vyjadrení uviedla, že konanie
vedené pod sp. zn. 19 C 2/00 „vykazuje znaky prieťahu v konaní. V štádiu prípravy na
pojednávanie z príčin objektívnych (vysoký počet vecí nerozhodnutých, reštančných
a práceneschopnosť zákonnej sudkyne) ale aj prieťahov zapríčinených navrhovateľkou“.
Podľa predsedníčky okresného súdu sťažovateľka mala prispieť k prieťahom v konaní tým,
že na opätovnú výzvu súdu až 9. januára 2002 upresnila adresu odporcu v 1. rade, dôkazy,
na ktoré sa v návrhu odvolávala, zaslala až na opätovnú výzvu a súdny poplatok bol
zaplatený tiež až na výzvu okresného súdu.
Predsedníčka okresného súdu netrvala na ústnom pojednávaní v predmetnej veci.
K vyjadreniu okresného súdu bolo 13. júna 2002 ústavnému súdu doručené
stanovisko sťažovateľky, ktorá prostredníctvom svojej právnej zástupkyne uviedla, že
adresu odporcu Ing. P. K. do žaloby uviedli podľa „skutočného evidenčného stavu, a to
jednak jeho trvalý pobyt na adrese K. Adlera č. 1 a jednak jeho prechodný pobyt, síce
neevidovaný, ale skutočný (faktický), (...), ktorý nepochybne trval ešte po dlhý čas r. 2000.
Túto skutočnosť potvrdzuje policajný orgán tiež v závere r. 1999“. Takže - podľa názoru
sťažovateľky - keby okresný súd vo veci konal hneď, nebol by vznikol problém s adresou.
Aj napriek tomu ihneď po požiadavke okresného súdu 29. novembra 2001 oznámili novú
adresu, preto je nevysvetliteľné, prečo adresu odporcu v 1. rade okresný súd zisťoval ešte
15. mája 2002, teda o pol roka po jej oznámení sťažovateľkou. Sťažovateľka ďalej uviedla,
že dôkazy, ktoré okresný súd žiadal, označili takým spôsobom, že tieto mohli byť súdu
ihneď dostupné – pod bodom I žalobného návrhu totiž uviedli číslo spisu sp. zn. 6 C 306/96,
ktorý mal súd k dispozícii v spisovni. Kúpnu zmluvu nemali, čo súdu oznámili ešte 12. júla
2000, a súdny poplatok taktiež uhradili včas.
Sťažovateľka oznámila, že netrvá na tom, aby sa v predmetnej veci konalo ústne
pojednávanie.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci. V dôsledku toho senát predmetnú sťažnosť
prerokoval na svojom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov, ich zástupcov a verejnosti len
na základe písomne podaných stanovísk účastníkov a obsahu dotknutého súdneho spisu.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania v predmetnej občianskoprávnej veci vedenej na Okresnom súde
Bratislava IV pod sp. zn. 19 C 2/00:
Dňa 5. januára 2000 bol doručený okresnému súdu žalobný návrh sťažovateľky proti
odporcovi v 1. rade Ing. P. K., odporcovi v 2. rade A. M. a odporcovi v 3. rade M. B.
o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy o prevode dvojizbového bytu jej bývalým manželom
tretím osobám a umožnenie jeho užívania sťažovateľke.
Dňa 23. marca 2000 prevzala právna zástupkyňa sťažovateľky prípis okresného súdu
s výzvou, aby do 30 dní predložila rozsudok Okresného súdu Bratislava IV sp. zn. 6 C
306/96 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 12 Co 130/97.
Dňa 11. apríla 2000 právna zástupkyňa sťažovateľky reagovala na uvedenú výzvu
okresného súdu, avšak súdu zaslala len fotokópiu rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp.
zn. 12 Co 130/97 a oznámila, že požadovaný rozsudok okresného súdu nemá k dispozícii,
lebo jej mandantka sa nachádza mimo územia republiky. Okresnému súdu navrhla, aby si
sám dal pripojiť spis pod sp. zn. 6 C 306/97.
Dňa 12. júla 2000 prevzala právna zástupkyňa sťažovateľky prípis okresného súdu,
ktorým ju vyzýva, aby do 3 dní predložila kúpnu zmluvu z 15. októbra 1998 za účelom
vyrubenia súdneho poplatku.
Dňa 14. júla 2000 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila okresnému súdu, že
požadovanú kúpnu zmluvu nemá k dispozícii (jej mandantka nebola účastníčkou správneho
konania), zároveň požiadala o urýchlené meritórne rozhodnutie pojednávanej veci pred
okresným súdom.
Dňa 6. apríla 2001 požiadala konajúca sudkyňa právnu zástupkyňu sťažovateľky, aby
v lehote 10 dní bol doplatený súdny poplatok vo výške 1 000,-- Sk. Táto výzva bola
doručená právnej zástupkyni sťažovateľky 11. apríla 2001.
Dňa 24. apríla 2001 právna zástupkyňa sťažovateľky doručila okresnému súdu
doplatok súdneho poplatku .
Dňa 25. júla 2001 zaslal okresný súd žalobný návrh odporcom v 1., 2. a 3. rade,
pričom zásielka pre Ing. P. K. sa okresnému súdu dňa 26. júla 2001 vrátila späť s tým, že
adresát je neznámy.
Dňa 5. decembra 2001 prevzala právna zástupkyňa sťažovateľky prípis okresného
súdu, v ktorom ju tento vyzýva, aby oznámila adresu bydliska odporcu v 1. rade Ing. P. K.
z dôvodu, že na adrese uvedenej v návrhu je neznámy.
Dňa 9. januára 2002 právna zástupkyňa sťažovateľky oznámila okresnému súdu
adresu odporcu v 1. rade, poznamenala, že príslušnosť Okresného súdu Bratislava IV je
daná, pretože v čase podania žalobného návrhu odporca v 1. rade býval v obvode súdu
Bratislava IV.
Dňa 23. mája 2002 zákonná sudkyňa dala pokyn kancelárii, aby v Centrálnej
evidencii obyvateľstva bolo zistené, odkedy odporca v 1. rade býva na Žarnovickej ul. 1
v Bratislave.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal (...).
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby
neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota. Pre splnenie
ústavného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval.
Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa splní až právoplatným
rozhodnutím štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty
ohľadom svojich práv (II. ÚS 26/95).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma
vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa
týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (II. ÚS
79/97, I. ÚS 3/00). Podľa týchto kritérií posudzoval ústavný súd aj predmetnú vec.
Ústavný súd je toho názoru, že predmetné občianskoprávne konanie vzhľadom na
jeho predmet, skutkovú a právnu povahu sporu nemožno hodnotiť ako zložitú vec.
Pokiaľ ide o druhé kritérium, teda správanie navrhovateľky, ústavný súd na rozdiel
od tvrdenia predsedníčky okresného súdu nezistil žiadnu skutočnosť, na základe ktorej by
ho bolo možné považovať za také, ktoré by opodstatňovalo zbytočné prieťahy v konaní.
Námietky predsedníčky okresného súdu o istom podiele navrhovateľky na prieťahoch
v konaní nemožno akceptovať jednak z dôvodu, že navrhovateľka prostredníctvom svojej
právnej zástupkyne postupovala vždy v intenciách pokynov okresného súdu, v podstate
riadne a včas plnila výzvy konajúcej sudkyne, pričom na strane druhej nezaplatením
súdneho poplatku v plnej výške síce mohlo dôjsť k prieťahom v konaní, tieto však za
daných okolností nemuseli mať charakter zbytočných prieťahov, pokiaľ by okresný súd
pristúpil včas k opatreniam na odstránenie tohto nedostatku.
Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v predmetnej veci,
pritom zbytočné prieťahy v konaní posudzoval ako celok s prihliadnutím na všetky
okolnosti daného prípadu.
Podľa právneho názoru ústavného súdu vysloveného v skorších rozhodnutiach (napr.
I. ÚS 47/96, I. ÚS 92/97, II. ÚS 41/97) prieťahy v konaní, ktoré možno pripísať správaniu
účastníka konania, nevylučujú zodpovednosť orgánu, ktorý vo veci koná, a to najmä
v prípadoch, ak o právach účastníka konania rozhoduje dlhšie, než je primerané podľa
povahy veci, alebo ak ide o zbytočný prieťah zapríčinený i nesprávnym postupom súdu.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v predmetnej občianskoprávnej veci súdne
konanie, ktoré sa na okresnom súde začalo 5. januára 2000, trvá doposiaľ už takmer 32
mesiacov, a to nielen bez rozhodnutia vo veci samej, ale aj bez pojednávania alebo iného
úkonu smerujúceho k meritórnemu pojednávaniu a rozhodnutiu veci. Tento stav podľa
zistenia ústavného súdu trvá doposiaľ napriek tomu, že podpredsedníčka okresného súdu sa
vo svojom liste z 27. februára 2001 č. Spr. 2019/2001 ospravedlnila sťažovateľke za
prieťahy v danom konaní a uistila sťažovateľku, že vo veci bude zjednaná náprava.
K otázke vzťahu nedostatkov návrhu a práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd už uviedol, že s týmto právom
je málo zlučiteľný taký postup, ktorého výsledkom je, že až po dlhom období, v danom
prípade až po 15 mesiacoch od začatia konania, súd pristupuje k zaslaniu výzvy
navrhovateľke, aby doplatila súdny poplatok, alebo až po takmer 18 mesiacoch od začatia
konania zasiela okresný súd odporcom žalobný návrh na vyjadrenie, teda vykonáva úkony,
ktoré svojou povahou patria k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho
súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00). Ústavný súd konštatuje, že v štádiu
prípravy na pojednávanie došlo k dlhodobej nečinnosti okresného súdu a k porušeniu
základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy. Uvedený postup okresného súdu nemôže odôvodniť ani tvrdenie
predsedníčky okresného súdu, že k prieťahom došlo aj z objektívnych príčin, a to pre
„vysoký počet vecí nerozhodnutých, reštančných a práceneschopnosť zákonnej sudkyne“.
Podľa názoru ústavného súdu nadmerné množstvo vecí, v ktorých sa musí zabezpečiť
súdne konanie, by mohlo len dočasne ospravedlniť vzniknuté prieťahy, a to len v tom
prípade, že sa za tým účelom prijali včas a adekvátne opatrenia (mutatis mutandis I. ÚS
39/00, I. ÚS 55/02). Okresný súd vo svojom stanovisku neuviedol žiadne konkrétne
skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné usudzovať, že v danej veci ide o takýto
prípad.
Ústavný súd už tiež vyslovil, že je vecou štátu a organizácie práce súdov, aby za
situácie, ak tomu nebráni žiadna zákonná prekážka, nedochádzalo k zbytočným prieťahom
v konaní. Uplatnenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov nemôže byť
zmarené len preto, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov súdu na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty (II. ÚS 52/99).
Povahu objektívnych príčin možno priznať právnym udalostiam, ale uplatnenie
ústavou zaručeného práva sa nemôže zmariť nenáležitým správaním štátnych orgánov, ktoré
v mene štátu zabezpečujú uplatnenie práv zaručených ústavou (II. ÚS 64/97).
V právnom štáte, v ktorom sú ako neoddeliteľné súčasti okrem iných stelesnené také
princípy, ako sú právna istota a spravodlivosť (princíp materiálneho právneho štátu, čo
možno spoľahlivo vyvodiť z čl. 1 ústavy), sa osobitný dôraz kladie na ochranu tých práv,
ktoré sú predmetom jej úpravy. Povinnosťou všetkých štátnych orgánov je zabezpečiť
reálnu možnosť ich uplatnenia tými subjektmi, ktorým boli priznané (I. ÚS 10/98).
Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd zistil, že v predmetnom konaní
boli porušené práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako
mu ho garantuje čl. 48 ods. 2 ústavy.
V dôsledku konštatovania zbytočných prieťahov v predmetnej veci ústavný súd
považoval za potrebné v zmysle ustanovenia § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde
prikázať okresnému súdu konať v súlade s príslušnými ustanoveniami Občianskeho
súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) upravujúcimi priebeh konania, tak aby nedochádzalo
k porušovaniu práva garantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na spravodlivý proces.
Podľa § 100 ods. 1 OSP len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších
návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá. Podľa § 6 OSP
v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv
bola rýchla a účinná.
Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie ako náhradu
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch. Podľa ods. 5 citovaného ustanovenia ak ústavný
súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné
právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uplatnila aj nárok na priznanie nemajetkovej ujmy
vo výške 200 000,-- Sk. Súčasne požiadala o náhradu trov konania, ktoré dodatočne
vyčíslila celkove sumou 1 200,-- Sk.
Priznanie primeraného finančného zadosťučinenia zdôvodnila sťažovateľka tým, že
„výsledkom uvedenej nečinnosti je to, že navrhovateľka po návrate zo študijného pobytu -
na sviatky, či dovolenku a pod. - sa už tri roky nemôže dostať do bytu“, v ktorom mala
Okresným súdom Bratislava IV určené právo bývania, a to rozsudkom sp. zn. 6 C 306/96,
ktorý nadobudol právoplatnosť 7. januára 1998.
Pri rozhodovaní o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal
ústavný súd z ustanovenia § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde a s prihliadnutím na všetky
okolnosti zakladajúce porušenie namietaného práva vrátane významu predmetu sporu pre
sťažovateľku uznal podľa zásad spravodlivosti za odôvodnené priznať primerané finančné
zadosťučinenie vo výške 70 000,-- Sk.
Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených
prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo
sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy. Právna zástupkyňa sťažovateľky
uplatnila náhradu trov právneho zastúpenia sumou 1 200,-- Sk. Ústavný súd zistil, že
vyčíslená suma trov právneho zastúpenia je primeraná a neodporuje právnym predpisom.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 30. októbra 2002