Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

II. ÚS 201/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 13. marca 2003 v senáte

zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla

v konaní o sťažnosti J. H., bytom K., a A. H., bytom K., zastúpených advokátom JUDr. R.

B., K., vo veci porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa postupom Okresného súdu

Košice – okolie vo veci vedenej pod sp. zn. takto

r o z h o d o l:

1. Základné právo J. H. a A. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa postupom Okresného súdu Košice – okolie

vo veci vedenej pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice – okolie p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. J. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

4. A. H. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk.

5. Okresný súd Košice – okolie j e p o v i n n ý nahradiť J. H. a A. H. trovy

konania vo výške 8 000 Sk (slovom osemtisíc slovenských korún) do 15 dní od

právoplatnosti nálezu na účet advokáta JUDr. R. B., K.

O d ô v o d n e n i e:

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. októbra

2002 doručené podanie J. H., bytom K., a A. H. (ďalej len „sťažovatelia“), bytom K.,

zastúpených advokátom JUDr. R. B., K., označené ako „Sťažnosť“. Z jeho obsahu

vyplynulo, že sťažovatelia namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa (ďalej len

„ústava“) postupom Okresného súdu Košice – okolie (ďalej len „okresný súd“) vo veci

vedenej pod sp. zn. . Vo svojej sťažnosti ďalej uviedli:

„Sťažovatelia podali dňa 6. 7. 1994 na Okresný súd Košice – okolie (pôvodne

Okresný súd Košice vidiek) žalobu voči žalovanému J. R., ktorou sa domáhali vydania

bezdôvodného obohatenia. ...

Prvé pojednávanie sa uskutočnilo až po roku od podania žalobného návrhu, t. j. dňa

19. 4. 1994 (pozn. správne má byť uvedené 1995).

Dňa 26. 4. 1995 sťažovateľ v prvom rade podal na súd vyjadrenie vo veci samej,

ktoré zároveň podložil relevantnými listinnými dôkazmi.

Z predložených materiálov vyplýva, že ďalšie pojednávanie vo veci bolo vytýčené až

po takmer troch rokoch od prvého pojednávania, a to na deň 6. 3. 1998.

V júni a septembri 1999 sa uskutočnili ďalšie dve pojednávania vo veci.

Posledné pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 16. 2. 2001. Na tomto

pojednávaní, teda až po takmer siedmich rokoch po začatí konania, súd nariadil znalecké

dokazovanie vo veci a pojednávanie vo veci odložil na neurčito. Samotné uznesenie súdu

o nariadení znaleckého dokazovania a ustanovení súdneho znalca bolo vyhotovené až po

viac ako roku, a to dňa 12. 4. 2002.

Z vyššie uvedených skutočností je zrejmé, že konanie na súde neprebieha bez

zbytočných prieťahov. Samotné konanie je poznačené viac ako ročnými prestávkami medzi

jednotlivými pojednávaniami a neúmerne dlhou dobou zabezpečovania dôkazu vo forme

znaleckého posudku.

Sťažovateľ v prvom rade sa na priebeh konania sťažoval podaním sťažnosti zo dňa

6. 2. 2002 adresovanú do rúk predsedu Okresného súdu Košice – okolie a žiadal

prešetrenie prieťahov v konaní. ...

Sťažovateľovi v prvom rade je následne doručená odpoveď Okresného súdu Košice –

okolie zo dňa 9. 5. 2002, podpísaná podpredsedom súdu JUDr. J. Ch., v ktorej sa

konštatuje, že sťažnosť je dôvodná, lebo vznikol v konaní pred súdom prieťah od 16. 2. 2001

do 22. 2. 2002. ...

Vzhľadom na vyššie uvedené skutkové a právne okolnosti sťažovatelia žiadajú

Ústavný súd SR, aby vo veci nálezom takto rozhodol:

1. Základné právo sťažovateľov, právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov, zaručené ustanovením článku 48 ods. 2 , bolo

v konaní Okresného súdu Košice – okolie pod č. k.: , porušené.

2. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi v prvom rade primerané finančné

zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré je Okresný súd Košice – okolie povinný vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. Ústavný súd priznáva sťažovateľovi v druhom rade primerané finančné

zadosťučinenie v sume 100 000 Sk, ktoré je Okresný súd Košice – okolie povinný vyplatiť

mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľov podľa § 25 ods. 1 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“) a po zistení, že spĺňa všetky zákonom

predpísané všeobecné a osobitné náležitosti a že nie sú dôvody na jej odmietnutie podľa

§ 25 ods. 2 citovaného zákona, ju 30. októbra 2002 prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd sa 13. novembra 2002 podľa obrátil

na predsedu okresného súdu so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti sťažovateľov.

S rovnakou žiadosťou sa obrátil aj na sťažovateľov.

Sťažovatelia v odpovedi na výzvu doručenej ústavnému súdu 22. novembra 2002

oznámili, že „netrvajú na ústnom pojednávaní ústavného súdu v konaní vedenom na

Ústavnom súde pod č. k. a vyslovujú súhlas s tým, aby Ústavný súd od

ústneho pojednávania vo veci ich sťažnosti upustil“.

Z vyjadrenia podpredsedu okresného súdu z 28. novembra 2002 (doručeného

ústavnému súdu 5. decembra 2002 sp. zn. Spr. 2092/02) vyplynulo:

„... Po preskúmaní som zistil, že pán H. podal sťažnosť na prieťahy predsedovi

okresného súdu dňa 8. 2. 2002. Listom zo dňa 9. 5. 2002 pod Spr. 2056/02 mu bola daná

odpoveď, v ktorej sa konštatovalo, že sťažnosť bola dôvodná, lebo v konaní pred súdom

vznikol prieťah za obdobie od 16. 2. 2001 do 22. 2. 2002.

V súčasnej dobe sa spis nachádza od 11. 7. 2002 u súdneho znalca Ing.

M. V. za účelom vypracovania znaleckého posudku.

Podľa dávame súhlas ako účastník konania, aby

sa upustilo od ústneho pojednávania.“

Okresný súd na výzvu ústavného súdu zaslal 14. februára 2003 spis sp. zn.

.

Na výzvu ústavného súdu sťažovatelia v podaní doručenom ústavnému súdu

10. marca 2003 a označenom ako „Trovy konania“ uviedli:

„Trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia vyčísľujem v zmysle § 13

ods. 8 vyhlášky č. Ministerstva spravodlivosti SR o odmenách a náhradách

advokátov za poskytnutie právnych služieb nasledovne:

1. tarifná odmena za dva úkony právnej pomoci (hodnota právneho úkonu 4 270,- Sk):

prevzatie a príprava zastúpenia

- podanie písomnej sťažnosti na Ústavný súd

spolu: 8 450,- Sk

2. dvakrát režijný paušál vo výške 100,- Sk

spolu: 200,- Sk

Celkovú výšku trov právneho zastúpenia vyčísľujem na 8 740,- Sk.“

II.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva upraveného v vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade

s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na

prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom tento účel možno

dosiahnuť zásadne právoplatným ...rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci

koná“ (). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (). Podľa názoru ústavného

súdu možno preto za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu účastníka súdneho

konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,

a tým aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so

svojou doterajšou judikatúrou (, , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého

kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Ústavný súd s použitím uvedených kritérií preskúmal doterajšie konanie pred

okresným súdom vedené pod sp. zn. a dospel k nasledovným záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, v konaní pred okresným súdom

vedenom pod sp. zn. ide o žalobu o vydanie bezdôvodného obohatenia

(z neplatnej zmluvy o nájme nebytového priestoru). So zreteľom na to, že aplikácia

príslušnej právnej úpravy obsiahnutej v je stabilizovaná, opiera sa

o judikatúru vo veciach „bezdôvodného obohatenia, resp. neoprávneného majetkového

prospechu“ a obsahuje aj metodiku postupu všeobecných súdov v uvedených sporoch, vec

nemožno posúdiť ako právne a skutkovo zložitú.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľov, toto bolo počas celého doterajšieho priebehu

súdneho konania súčinnostné (pri zisťovaní bydliska odporcu, ale aj v priebehu samotného

dokazovania) a nijako neprispelo k doterajšej dĺžke súdneho konania (neúčasť sťažovateľov

na pojednávaní 1. marca 2000 vyplynula z nevykázaného doručenia).

3. Tretím kritériom, použitím ktorého ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným

prieťahom v súdnom konaní sp. zn. , bol postup samotného okresného súdu.

Ústavný súd zistil, že vo veci bolo doteraz nariadených sedem pojednávaní, z ktorých

boli iba dve zásadnej povahy (19. apríla 1995 a 17. septembra 1999).

Po podaní žaloby okresný súd pred nariadením pojednávania zisťoval pobyt odporcu,

pričom zistením dospel k rovnakému výsledku, o ktorom ho informoval aj navrhovateľ

v záujme urýchlenia konania ešte 24. novembra 1994.

Prvé pojednávanie 19. apríla 1995 sa konalo za účasti oboch strán, pričom v jeho

rámci boli prednesené návrhy oboch účastníkov.

Druhé pojednávanie bolo nariadené na 6. marec 1998. Na pojednávanie sa nedostavil

odporca, ktorý podľa poštového doručovateľa zomrel. Z tohto dôvodu okresný súd odročil

pojednávanie na neurčito za účelom zistenia dedičov.

Ďalšie pojednávanie nariadené na 23. jún 1999 bolo odročené z dôvodu, že právny

zástupca zákonnej zástupkyne odporkyne prevzal splnomocnenie na jej zastupovanie až

22. júna 1999. Pojednávanie nariadené na 23. júl 1999 bolo odročené preto, lebo odporkyňa

odcestovala do zahraničia.

Sťažovatelia predložili 26. júla 1999 okresnému súdu návrh na nariadenie

predbežného opatrenia. Okresný súd uznesením z 22. septembra 1999 rozhodol o nariadení

predbežného opatrenia do právoplatného a vykonateľného rozhodnutia sporu vedeného pod

sp. zn. (zákaz disponovať s nehnuteľnosťou vykonateľný 15. októbra 1999).

Pojednávanie, ktoré sa konalo 17. septembra 1999, bolo po prednesení zásadných

stanovísk účastníkov odročené na neurčito za účelom posúdenia navrhovaného dokazovania

(výsluch svedka, potreba predloženia znaleckého posudku).

Pojednávanie nariadené na 1. marec 2000 bolo odročené pre neúčasť navrhovateľa

(nevykázané doručenie).

Nový právny zástupca zákonnej zástupkyne odporkyne, ktorý prevzal splnomocnenie

na zastupovanie v tejto veci 10. apríla 2000, žiadal nenariaďovať pojednávanie, pretože má

záujem o mimosúdne vyporiadanie. Keďže k dohode nedošlo, okresný súd 15. januára 2001

nariadil ďalšie pojednávanie na 16. február 2001. Toto pojednávanie bolo odročené na

neurčito za účelom nariadenia znaleckého dokazovania (po viac ako 6 rokoch od podania

žaloby). Okresný súd uznesením č. k. -78 z 12. apríla 2002 po vypočutí

účastníkov konania ustanovil znalca z odboru stavebníctvo – oceňovanie stavebných prác

Ing. M. V., K., ktorému bolo toto uznesenie doručené 24. júna 2002 a spis zaslaný 11. júla

2002. Po dostavení sa znalca na okresný súd bez predvolania 10. septembra 2002 a jeho

žiadosti o predĺženie lehoty na vypracovanie znaleckého posudku okresný súd s predĺžením

lehoty súhlasil. Po urgenciách z 22. novembra 2002, 16. decembra 2002 a 15. januára 2003

súdny znalec 11. februára 2003 doručil spis okresnému súdu.

Prieťahy v období od 16. februára 2001 do 22. februára 2002 uznal vo svojom

vyjadrení aj podpredseda okresného súdu.

Ústavný súd vyhodnotil vyššie uvedený postup okresného súdu a dospel k záveru, že

v konaní sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom v období od apríla 1995 do

februára 1998, ako aj v období od februára 2001 do februára 2002 (t. j. v celkovej dĺžke

takmer 4 rokov), a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa čl. 48 ods. 2

. Na základe uvedeného ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

III.

Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní sp. zn.

došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov podľa ,

zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia podľa

, v zmysle ktorého „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým

vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané

finančné zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Sťažovatelia k otázke rozsahu a odôvodnenia primeraného finančného

zadosťučinenia uviedli:

„Vzhľadom k tomu, že neadekvátnou a nedostatočnou právnou ochranou

zapríčinenou nečinnosťou súdu a zbytočnými prieťahmi v konaní boli porušené základné

práva sťažovateľov garantované ustanovením článku 48 ods. 2 ústavného zákona

č. , , sťažovatelia žiadajú Ústavný súd Slovenskej

republiky, aby im každému priznal primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100 000 Sk,

a to z dôvodov uvedených a ozrejmených v sťažnosti (pretrvávajúca právna neistota).“

Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa

pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie

nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby konal bez zbytočných prieťahov, bol

toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľov podľa

nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho (a aj

vzhľadom na celkovú dobu nečinnosti) považoval preto za potrebné rozhodnúť aj o náhrade

nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľom v dôsledku toho vznikla, a to priznaním

primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného

súdu poznačenú zbytočnými prieťahmi vo veci vedenej pod sp. zn. , berúc do

úvahy, že sťažovatelia sa o predĺženie tejto doby zásadne nepričinili, a zohľadňujúc tiež

konkrétne okolnosti prípadu, rozhodol, že sumu 25 000 Sk pre každého z nich možno

považovať za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom

súde.

Ústavný súd podľa priznal sťažovateľom

náhradu trov vo výške 8 000 Sk (§ 1 ods. 3, § 16 a § 25 vyhlášky Ministerstva

spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách advokátov

za poskytovanie právnej pomoci), pričom vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy

zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok roku 2002, ktorá bola

11 963 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony v plnej výške 3 900 Sk a po 100 Sk režijný

paušál.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. marca 2003