Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 67/02
PDF · 277.24 KB
No categories available
IV. ÚS 67/02
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
IV. ÚS 67/02-26
Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka
a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 27. marca 2003 v konaní
o sťažnosti A. K., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jej
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.
16 C 37/98 takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo A. K. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Bratislava II
v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 37/98 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
16 C 37/98 konal bez zbytočných prieťahov.
3. A. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk
(slovom Šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Bratislava II
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť A. K. do 15 dní
od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc
slovenských korún) na účet advokáta JUDr. O. Š., B.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 19. novembra 2002 sp. zn. IV. ÚS 67/02 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Bratislava, ktorou namietala porušenie jej základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len
„okresný súd“) pod sp. zn. 16 C 37/98.
V návrhu na rozhodnutie sťažovateľka okrem toho, že žiada, aby ústavný súd
vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
priznaného v čl. 48 ods. 2 ústavy, zároveň navrhuje, aby prikázal okresnému súdu konať
vo veci, vedenej pod sp. zn. 16 C 37/98 bez zbytočných prieťahov. Súčasne žiada, aby jej
bolo priznané aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.
K skutkovému stavu, ktorý viedol k podaniu sťažnosti ústavnému súdu, sťažovateľka
uviedla:
„Uvedené konanie začalo podaním návrhu na začatie konania zo dňa 17. 02. 1998.
V priebehu rokov 1998 a 1999 sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní, na ktorých sa však
nerozhodlo o merite veci a poslednýkrát sa pojednávalo 20. 09. 1999, nakoľko
pojednávania vytýčené v rokoch 2000 a 2001 boli z rôznych dôvodov odročené.
S ohľadom na skutočnosť, že konanie na okresnom súde trvá 4 roky a i posledný
termín pojednávania vytýčený na 31. 02. 2002 bol zrušený, navrhovateľka využila aj svoje
právo zakotvené v § 6 ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších
predpisov a § 17 ods. 1 zákona č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej
republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení
neskorších predpisov a dňa 20. 02. 2002 podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu
sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej zároveň žiadala o vytýčenie pojednávania. Touto
sťažnosťou adresovanou predsedovi Okresného súdu Bratislava II. poskytla príležitosť súdu,
aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov a zároveň aj vyčerpala všetky právne prostriedky nápravy, ktorých
uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR.
Listom zo dňa 15. 03. 2002 predseda okresného súdu uznal sťažnosť ako dôvodnú
a prisľúbil pridelenie spisu na vybavenie inému sudcovi po vyriešení personálneho
obsadenia, nakoľko zákonná sudkyňa nastúpila na materskú dovolenku.
Napriek tomu, že jej neprítomnosť bola súdu známa a jeho povinnosťou bolo
zabezpečiť vykonanie nevyhnutných organizačných opatrení a úkonov v konaní,
do dnešného dňa sa vo veci nevykonalo nič nové a navrhovateľke sa nezabezpečilo
odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa na Okresný súd Bratislava II.
obrátila už vo februári 1998.“
Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky k návrhu na priznanie primeraného
finančného zadosťučinenia, poukazuje v nej predovšetkým na to, že: „...pre osobu
v obdobnej situácii je veľmi obtiažne nájsť si vhodnú prácu. Aj keď jej nebolo dokázané,
že niekedy odcudzila hotovosť, nebola tejto viny ani nikdy oficiálne zbavená. Preto je málo
pravdepodobné, že takúto osobu by niekto zamestnal ako pokladníčku, vediac o jej
predchádzajúcom zamestnaní a obvinení z odcudzenia hotovosti, pričom je súčasne neustále
vystavená ohováraniu. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj reálna skúsenosť navrhovateľky,
keď sa po nastúpení do zamestnania mala stať vedúcou smeny a náhle s ňou bez udania
akéhokoľvek dôvodu rozviazal nový zamestnávateľ pracovným pomer. Navrhovateľka sa
dôvodne domnievala, že táto náhla a neodôvodnená zmena v správaní a postoji svojho
zamestnávateľa bola zapríčinená tým, že sa dozvedel o jej obvinení z odcudzenia hotovosti
vo svojom predchádzajúcom zamestnaní.“
V nadväznosti na to poukazuje sťažovateľka na morálnu, psychickú a finančnú ujmu,
ktorá jej v dôsledku nečinnosti súdu vznikla.
K prijatej sťažnosti sa podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril predseda
okresného súdu listom z 23. januára 2003 (Spr. 2003/03), v ktorom uviedol:
„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti ako aj obsahom predmetného spisu si
dovoľujem uviesť, že vo veci sp. zn. 16 C 37/97 (správne ide o sp. zn. 16 C 37/98) sa
od novembra 2001 nekonalo z dôvodu nástupu zákonnej sudkyne Mgr. A. Č. na materskú
dovolenku (riziková gravidita).
Zároveň si dovoľujem uviesť, že vzhľadom na opakované personálne zmeny
tunajšieho súdu nebolo možné vec prideliť na vybavenie inému sudcovi.“
Keďže obaja účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd
vo veci sťažnosti sťažovateľky konal a rozhodol bez jeho nariadenia.
II.
Z obsahu sťažnosti a pripojeného súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný
priebeh a stav konania v predmetnej veci.
Sťažovateľka podala na okresnom súde 19. februára 1998 žalobu o neplatnosť
okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy proti spoločnosti s ručením
obmedzeným B., so sídlom v B. (ďalej len „žalovaná“).
Žalovaná sa na výzvu okresného súdu vyjadrila k žalobe podaním, ktoré mu bolo
doručené 26. mája 1998.
Okresný súd nariadil 4. júna 1998 vo veci pojednávanie na 7. september 1998, ktoré
však bolo odročené pre neprítomnosť prísediacej na 22. október 1998.
Právny zástupca sťažovateľky doplnil žalobu podaním z 2. októbra 1998 doručeným
okresnému súdu 6. októbra 1998, o ktorom okresný súd rozhodol na pojednávaní konanom
22. októbra 1998 tak, že pripustil rozšírenie žaloby v časti o neplatnosť výpovede
z pracovného pomeru, ktorú žalovaná medzičasom doručila sťažovateľke. Na tomto
pojednávaní súd vypočul sťažovateľku a konateľa žalovanej. Ďalší termín pojednávania bol
určený na 10. december 1998, ale pojednávanie sa neuskutočnilo pre práceneschopnosť
zákonnej sudkyne.
Dňa 29. marca 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí dvaja
svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na 24. máj 1999.
Zo zápisnice z pojednávania z 24. mája 1999 vyplýva, že na ňom boli vypočutí dvaja
svedkovia a za účelom vykonania ďalšieho dokazovania došlo k odročeniu pojednávania
na 20. september 1999.
Na pojednávaní uskutočnenom 20. septembra 1999 bola vypočutá jedna svedkyňa.
Súd pojednávanie opäť odročil, a to na neurčito s tým, že vyžiada od Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Bratislava II informáciu, v akom štádiu sa nachádza policajné
preverovanie vo veci trestného oznámenia podaného na sťažovateľku žalovaným
pre podozrenie z trestného činu krádeže podľa § 247 ods. 2 Trestného zákona a zároveň
predvolá ďalších svedkov.
Listom doručeným okresnému súdu 8. októbra 1999 mu dožiadaný policajný orgán
na jeho vyššie uvedenú žiadosť oznámil, že policajné preverovanie ešte nie je ukončené.
Následne okresný súd dvoma prípismi urgoval (z 11. novembra 1999 a 2. marca
2000) na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava II doručenie oznámenie
o výsledku preverovania trestného oznámenia podaného na sťažovateľku žalovaným.
Listom zo 7. marca 2000 informoval dožiadaný policajný orgán okresný súd,
že policajné preverovanie vo vyššie uvedenej veci bolo 3. marca 2000 ukončené podľa
§ 159 ods. 1 Trestného poriadku a na ďalšie dožiadanie okresného súdu mu zaslal spis
ČTS: ORP-131/98, ktorý mu bol doručený 4. apríla 2000.
Ďalšie pojednávanie nariadené na 28. november 2000 sa neuskutočnilo
pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovanej (ktorý sa 27. novembra 2000 ospravedlnil
z dôvodu kolízie termínov pojednávaní), ale nedostavili sa ani predvolaní svedkovia.
Okresný súd pojednávanie odročil na 6. február 2001. Toto pojednávanie sa neuskutočnilo
pre práceneschopnosť prísediacich a ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 2. apríl 2001
(16. februára 2001 došlo k jeho preročeniu na 3. apríl 2001).
Keďže sa na pojednávanie nariadené na 3. apríl 2001 neustanovili predvolané dve
svedkyne (z ktorých jedna nemala vykázané doručenie), okresný súd pojednávanie odročil
na 19. jún 2001. Toto pojednávanie sa neuskutočnilo pre neprítomnosť právneho zástupcu
žalovanej (nedostavila sa však ani prísediaca ani svedkyňa).
Pre ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľky sa neuskutočnilo pojednávanie
nariadené na 23. október 2001.
Termín ostatného pojednávania vo veci nariadeného na 31. január 2002 bol zrušený
pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne.
V spise sa nachádza aj list predsedu okresného súdu z 15. marca 2002 (Spr. 2017/02),
ktorým oznamuje sťažovateľke, že jej sťažnosť na prieťahy v konaní považuje za dôvodnú.
Súčasne uvádza, že zákonná sudkyňa nastúpila na materskú dovolenku a po vyriešení
personálneho obsadenia okresného súdu bude spis pridelený na vybavenie inému sudcovi.
Od uvedeného dátumu až do doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu
(6. septembra 2002 ) nebol vo veci urobený žiaden úkon.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa ods. 2 citovaného článku ústavy ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo
nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Podľa ods. 3 citovaného článku ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím,
ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,
primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom „tento účel možno dosiahnuť
zásadne právoplatným rozhodnutím“.
K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním
príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej
neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou
sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí,
aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne
úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. II. ÚS 64/99, I. ÚS 98/99).
Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou
doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú
právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania
a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu
prejednávanej veci.
Preskúmaním doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. 16 C 37/98 pred
okresným súdom ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:
1. Predmetom konania pred okresným súdom je určenie neplatnosti okamžitého
zrušenia pracovného pomeru a náhrada mzdy. Ústavný súd zastáva názor,
že pracovnoprávny spor týkajúci sa skončenia pracovného pomeru, resp. rozhodnutia
o neplatnosti jeho zániku, nemožno vo všeobecnosti považovať za skutkovo a právne
zložitú vec. V týchto sporoch sa používa právna úprava prijatá v Zákonníku práce (zákon
č. 65/1965 Zb. Zákonník práce v znení neskorších predpisov), ktorej výklad a používanie
boli a sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená
aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch.
Ústavný súd síce hodnotí rozhodovanie a zisťovanie právne relevantných dôkazov
v danej veci s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu ako právne a fakticky náročnejšie,
než je tomu vo všeobecnosti v týchto sporoch, napriek tomu však zastáva názor, že celkovú
dĺžku konania pred okresným súdom do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, jeho
priebeh a doteraz dosiahnuté výsledky nie je možné považovať za dôsledok vyvolaný
právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Netvrdí to napokon ani okresný
súd v jeho vyjadrení zaslanom ústavnému k prijatej sťažnosti a celkovú dĺžku konania
nedáva do súvislosti s právnou alebo faktickou zložitosťou veci ani predseda okresného
súdu v odpovedi na vyššie citovanú sťažnosť sťažovateľky na zbytočné prieťahy v konaní.
Doterajšia dĺžka súdneho konania nemôže byť akceptovaná aj z toho dôvodu,
že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovný spor, v ktorom sa
pre sťažovateľku rieši existenčná otázka. Takouto otázkou je trvanie pracovného pomeru,
ktorého jestvovanie je základom pre príjem sťažovateľky zabezpečujúci jej živobytie.
V týchto sporoch by mal súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. So zreteľom
na uvedené je ústavný súd toho názoru, že v tejto veci okresný súd nezohľadnil
v dostatočnej miere povahu predmetného sporu a ani to, o čo v ňom sťažovateľke ide.
2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných
prieťahov v konaní okresného súdu sp. zn. 16 C 37/98, bolo správanie sťažovateľky ako
účastníčky súdneho konania. Ústavný súd vyhodnotil postup sťažovateľky v tejto veci ako
aktívny a súčinnostný a nezistil žiadnu významnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne
zohľadnená v jej neprospech v tom zmysle, že by bola závažnejšie prispela k zbytočným
prieťahom v tomto konaní, a to aj napriek tomu, že v jednom prípade (23. októbra 2001)
došlo k odročeniu pojednávania z dôvodov na jej strane (ospravedlnenie jej právneho
zástupcu).
3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným
prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.
V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré
v právnej veci sťažovateľky začalo 17. februára 1998, je stále vedené na súde prvého stupňa
bez toho, aby do dňa vydania tohto nálezu bolo aspoň raz rozhodnuté vo veci samej.
V sledovanom období nariadil okresný súd vo veci sťažovateľky celkom
12 pojednávaní, z ktorých sa však iba na štyroch vykonalo dokazovanie, pričom posledné
z nich sa uskutočnilo 20. septembra 1999.
Posudzujúc postup okresného súdu ako celok ústavný súd konštatuje, že tento súd
koná a rozhoduje o právach sťažovateľky v neprimeraných časových odstupoch (napr.
interval viac než 14 mesiacov od pojednávania uskutočneného 20. septembra 1999
do nariadenia nasledujúceho pojednávania 28. novembra 2000), a preto vyhodnotil jeho
konanie ako neefektívne. To nesvedčí o tom, že by súd svoj procesný postup organizoval
tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná
a rozhodnutá (§ 6 a § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku), a preto konanie pred ním
možno kvalifikovať ako konanie, v ktorom dochádzalo doposiaľ k zbytočným prieťahom.
Ústavný súd už judikoval, že o zbytočných prieťahoch v súdnom konaní možno
hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom
ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho
konania (I. ÚS 57/97). Priznanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov zakladá povinnosť súdu na organizovanie práce tak, aby sa toto základné právo
objektívne realizovalo (II. ÚS 26/95). Otázky množstva vecí, personálne a organizačné
problémy súdu však nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo
k zbytočným prieťahom v konaní (III. ÚS 14/00).
Povinnosťou všeobecného súdu je organizovať procesný postup v súdnom konaní
tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila
so žiadosťou o rozhodnutie. Napriek tejto povinnosti si však okresný súd ani po piatich
rokoch od začatia konania vo veci sp. zn. 16 C 37/98 nevytvoril podmienky na to, aby
mohlo byť rozhodnuté vo veci samej.
Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že samotný okresný súd vo vyššie citovanej
odpovedi na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní pred ním uznal jej opodstatnenosť.
IV.
Sťažovateľka ďalej žiadala, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia jej
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy uložil okresnému súdu konať o jej žalobe
bez zbytočných prieťahov.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva
sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy,
prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu,
aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“. Z ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde vyplýva, že primerané
finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia, ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie
v sume 500 000 Sk. Dôvody, z ktorých sa domáha priznania primeraného finančného
zadosťučinenia, sú podrobnejšie uvedené v bode I tohto nálezu.
Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým
v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nie je možné reparovať.
To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie
do pôvodného stavu. Tak je tomu aj v danom prípade. Z toho dôvodu je namieste priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou hodnotou utrpenej nemajetkovej
ujmy (napr. I. ÚS 15/02). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný
súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské
práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.
Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce
zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.
Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.
Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. 16 C 37/98,
berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nepričinila, a zohľadňujúc aj
konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty,
útrap a bezprávia, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie
sumy 60 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona
o ústavnom súde.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. O. Š., B.
Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov
konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jej
právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné
vyhotovenie sťažnosti), pričom úhrada za jeden úkon právnej pomoci predstavuje 3 900 Sk
(základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná
mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške
11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát náhradu
režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a 25
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 27. marca 2003