Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 67/02

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-26

Ústavný súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka

a zo sudcov Jána Auxta a Jána Lubyho na neverejnom zasadnutí 27. marca 2003 v konaní

o sťažnosti A. K., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci porušenia jej

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn.

takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo A. K. na prerokovanie jej veci bez zbytočných prieťahov zaručené

v postupom Okresného súdu Bratislava II

v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Bratislava II p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. A. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 000 Sk

(slovom Šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Bratislava II

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Bratislava II j e p o v i n n ý uhradiť A. K. do 15 dní

od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc

slovenských korún) na účet advokáta JUDr. O. Š., B.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením

z 19. novembra 2002 sp. zn. prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť A. K., bytom B. (ďalej len „sťažovateľka“),

zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., Bratislava, ktorou namietala porušenie jej základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II (ďalej len

„okresný súd“) pod sp. zn. .

V návrhu na rozhodnutie sťažovateľka okrem toho, že žiada, aby ústavný súd

vyslovil porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

priznaného v , zároveň navrhuje, aby prikázal okresnému súdu konať

vo veci, vedenej pod sp. zn. bez zbytočných prieťahov. Súčasne žiada, aby jej

bolo priznané aj primerané finančné zadosťučinenie v sume 500 000 Sk.

K skutkovému stavu, ktorý viedol k podaniu sťažnosti ústavnému súdu, sťažovateľka

uviedla:

„Uvedené konanie začalo podaním návrhu na začatie konania zo dňa 17. 02. 1998.

V priebehu rokov 1998 a 1999 sa uskutočnilo niekoľko pojednávaní, na ktorých sa však

nerozhodlo o merite veci a poslednýkrát sa pojednávalo 20. 09. 1999, nakoľko

pojednávania vytýčené v rokoch 2000 a 2001 boli z rôznych dôvodov odročené.

S ohľadom na skutočnosť, že konanie na okresnom súde trvá 4 roky a i posledný

termín pojednávania vytýčený na 31. 02. 2002 bol zrušený, navrhovateľka využila aj svoje

právo zakotvené v o súdoch a sudcoch v znení neskorších

predpisov a o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej

republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich v znení

neskorších predpisov a dňa 20. 02. 2002 podala prostredníctvom svojho právneho zástupcu

sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej zároveň žiadala o vytýčenie pojednávania. Touto

sťažnosťou adresovanou predsedovi Okresného súdu Bratislava II. poskytla príležitosť súdu,

aby sám odstránil protiprávny stav zapríčinený porušením práva na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov a zároveň aj vyčerpala všetky právne prostriedky nápravy, ktorých

uplatnenie sa vyžaduje pred podaním návrhu na začatie konania pred Ústavným súdom SR.

Listom zo dňa 15. 03. 2002 predseda okresného súdu uznal sťažnosť ako dôvodnú

a prisľúbil pridelenie spisu na vybavenie inému sudcovi po vyriešení personálneho

obsadenia, nakoľko zákonná sudkyňa nastúpila na materskú dovolenku.

Napriek tomu, že jej neprítomnosť bola súdu známa a jeho povinnosťou bolo

zabezpečiť vykonanie nevyhnutných organizačných opatrení a úkonov v konaní,

do dnešného dňa sa vo veci nevykonalo nič nové a navrhovateľke sa nezabezpečilo

odstránenie stavu právnej neistoty vo veci, s ktorou sa na Okresný súd Bratislava II.

obrátila už vo februári 1998.“

Pokiaľ ide o argumentáciu sťažovateľky k návrhu na priznanie primeraného

finančného zadosťučinenia, poukazuje v nej predovšetkým na to, že: „...pre osobu

v obdobnej situácii je veľmi obtiažne nájsť si vhodnú prácu. Aj keď jej nebolo dokázané,

že niekedy odcudzila hotovosť, nebola tejto viny ani nikdy oficiálne zbavená. Preto je málo

pravdepodobné, že takúto osobu by niekto zamestnal ako pokladníčku, vediac o jej

predchádzajúcom zamestnaní a obvinení z odcudzenia hotovosti, pričom je súčasne neustále

vystavená ohováraniu. Uvedenú skutočnosť potvrdzuje aj reálna skúsenosť navrhovateľky,

keď sa po nastúpení do zamestnania mala stať vedúcou smeny a náhle s ňou bez udania

akéhokoľvek dôvodu rozviazal nový zamestnávateľ pracovným pomer. Navrhovateľka sa

dôvodne domnievala, že táto náhla a neodôvodnená zmena v správaní a postoji svojho

zamestnávateľa bola zapríčinená tým, že sa dozvedel o jej obvinení z odcudzenia hotovosti

vo svojom predchádzajúcom zamestnaní.“

V nadväznosti na to poukazuje sťažovateľka na morálnu, psychickú a finančnú ujmu,

ktorá jej v dôsledku nečinnosti súdu vznikla.

K prijatej sťažnosti sa podľa vyjadril predseda

okresného súdu listom z 23. januára 2003 (Spr. 2003/03), v ktorom uviedol:

„Po oboznámení sa s obsahom sťažnosti ako aj obsahom predmetného spisu si

dovoľujem uviesť, že vo veci sp. zn. (správne ide o sp. zn. ) sa

od novembra 2001 nekonalo z dôvodu nástupu zákonnej sudkyne Mgr. A. Č. na materskú

dovolenku (riziková gravidita).

Zároveň si dovoľujem uviesť, že vzhľadom na opakované personálne zmeny

tunajšieho súdu nebolo možné vec prideliť na vybavenie inému sudcovi.“

Keďže obaja účastníci súhlasili s upustením od ústneho pojednávania, ústavný súd

vo veci sťažnosti sťažovateľky konal a rozhodol bez jeho nariadenia.

II.

Z obsahu sťažnosti a pripojeného súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný

priebeh a stav konania v predmetnej veci.

Sťažovateľka podala na okresnom súde 19. februára 1998 žalobu o neplatnosť

okamžitého zrušenia pracovného pomeru a náhradu mzdy proti spoločnosti s ručením

obmedzeným B., so sídlom v B. (ďalej len „žalovaná“).

Žalovaná sa na výzvu okresného súdu vyjadrila k žalobe podaním, ktoré mu bolo

doručené 26. mája 1998.

Okresný súd nariadil 4. júna 1998 vo veci pojednávanie na 7. september 1998, ktoré

však bolo odročené pre neprítomnosť prísediacej na 22. október 1998.

Právny zástupca sťažovateľky doplnil žalobu podaním z 2. októbra 1998 doručeným

okresnému súdu 6. októbra 1998, o ktorom okresný súd rozhodol na pojednávaní konanom

22. októbra 1998 tak, že pripustil rozšírenie žaloby v časti o neplatnosť výpovede

z pracovného pomeru, ktorú žalovaná medzičasom doručila sťažovateľke. Na tomto

pojednávaní súd vypočul sťažovateľku a konateľa žalovanej. Ďalší termín pojednávania bol

určený na 10. december 1998, ale pojednávanie sa neuskutočnilo pre práceneschopnosť

zákonnej sudkyne.

Dňa 29. marca 1999 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom boli vypočutí dvaja

svedkovia. Pojednávanie bolo odročené na 24. máj 1999.

Zo zápisnice z pojednávania z 24. mája 1999 vyplýva, že na ňom boli vypočutí dvaja

svedkovia a za účelom vykonania ďalšieho dokazovania došlo k odročeniu pojednávania

na 20. september 1999.

Na pojednávaní uskutočnenom 20. septembra 1999 bola vypočutá jedna svedkyňa.

Súd pojednávanie opäť odročil, a to na neurčito s tým, že vyžiada od Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Bratislava II informáciu, v akom štádiu sa nachádza policajné

preverovanie vo veci trestného oznámenia podaného na sťažovateľku žalovaným

pre podozrenie z trestného činu krádeže podľa a zároveň

predvolá ďalších svedkov.

Listom doručeným okresnému súdu 8. októbra 1999 mu dožiadaný policajný orgán

na jeho vyššie uvedenú žiadosť oznámil, že policajné preverovanie ešte nie je ukončené.

Následne okresný súd dvoma prípismi urgoval (z 11. novembra 1999 a 2. marca

2000) na Okresnom riaditeľstve Policajného zboru Bratislava II doručenie oznámenie

o výsledku preverovania trestného oznámenia podaného na sťažovateľku žalovaným.

Listom zo 7. marca 2000 informoval dožiadaný policajný orgán okresný súd,

že policajné preverovanie vo vyššie uvedenej veci bolo 3. marca 2000 ukončené podľa

a na ďalšie dožiadanie okresného súdu mu zaslal spis

ČTS: ORP-131/98, ktorý mu bol doručený 4. apríla 2000.

Ďalšie pojednávanie nariadené na 28. november 2000 sa neuskutočnilo

pre neprítomnosť právneho zástupcu žalovanej (ktorý sa 27. novembra 2000 ospravedlnil

z dôvodu kolízie termínov pojednávaní), ale nedostavili sa ani predvolaní svedkovia.

Okresný súd pojednávanie odročil na 6. február 2001. Toto pojednávanie sa neuskutočnilo

pre práceneschopnosť prísediacich a ďalšie pojednávanie bolo nariadené na 2. apríl 2001

(16. februára 2001 došlo k jeho preročeniu na 3. apríl 2001).

Keďže sa na pojednávanie nariadené na 3. apríl 2001 neustanovili predvolané dve

svedkyne (z ktorých jedna nemala vykázané doručenie), okresný súd pojednávanie odročil

na 19. jún 2001. Toto pojednávanie sa neuskutočnilo pre neprítomnosť právneho zástupcu

žalovanej (nedostavila sa však ani prísediaca ani svedkyňa).

Pre ospravedlnenie právneho zástupcu sťažovateľky sa neuskutočnilo pojednávanie

nariadené na 23. október 2001.

Termín ostatného pojednávania vo veci nariadeného na 31. január 2002 bol zrušený

pre práceneschopnosť zákonnej sudkyne.

V spise sa nachádza aj list predsedu okresného súdu z 15. marca 2002 (Spr. 2017/02),

ktorým oznamuje sťažovateľke, že jej sťažnosť na prieťahy v konaní považuje za dôvodnú.

Súčasne uvádza, že zákonná sudkyňa nastúpila na materskú dovolenku a po vyriešení

personálneho obsadenia okresného súdu bude spis pridelený na vybavenie inému sudcovi.

Od uvedeného dátumu až do doručenia sťažnosti sťažovateľky ústavnému súdu

(6. septembra 2002 ) nebol vo veci urobený žiaden úkon.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ods. 2 citovaného článku ak porušenie práv alebo slobôd vzniklo

nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,

vo veci konal.

Podľa ods. 3 citovaného článku môže ústavný súd svojím rozhodnutím,

ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené,

primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného

práva upraveného v , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec

verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (), pričom „tento účel možno dosiahnuť

zásadne právoplatným rozhodnutím“.

K zbytočným prieťahom v súdnom konaní môže dôjsť nielen samotným nekonaním

príslušného súdu, ale aj takou činnosťou súdu, ktorá nesmeruje k odstráneniu právnej

neistoty účastníka súdneho konania, teda k právoplatnému rozhodnutiu vo veci, s ktorou

sa obrátil na súd. Preto na splnenie základného práva podľa nestačí,

aby štátne orgány (napr. všeobecné súdy) vec len prerokovali, prípadne vykonali rôzne

úkony (bez ohľadu na ich počet) a právoplatne nerozhodli (napr. , ).

Pri posudzovaní, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa , ústavný súd v súlade so svojou

doterajšou judikatúrou (, ) zohľadňuje tri kritériá, ktorými sú

právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka konania

a postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu

prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho priebehu konania vo veci sp. zn. pred

okresným súdom ústavný súd zistil nasledovné skutočnosti:

1. Predmetom konania pred okresným súdom je určenie neplatnosti okamžitého

zrušenia pracovného pomeru a náhrada mzdy. Ústavný súd zastáva názor,

že pracovnoprávny spor týkajúci sa skončenia pracovného pomeru, resp. rozhodnutia

o neplatnosti jeho zániku, nemožno vo všeobecnosti považovať za skutkovo a právne

zložitú vec. V týchto sporoch sa používa právna úprava prijatá v (zákon

č. v znení neskorších predpisov), ktorej výklad a používanie

boli a sú stabilizované v pomerne rozsiahlej judikatúre všeobecných súdov, kde je upravená

aj metodika postupu všeobecných súdov v týchto sporoch.

Ústavný súd síce hodnotí rozhodovanie a zisťovanie právne relevantných dôkazov

v danej veci s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu ako právne a fakticky náročnejšie,

než je tomu vo všeobecnosti v týchto sporoch, napriek tomu však zastáva názor, že celkovú

dĺžku konania pred okresným súdom do dňa podania sťažnosti ústavnému súdu, jeho

priebeh a doteraz dosiahnuté výsledky nie je možné považovať za dôsledok vyvolaný

právnou alebo faktickou zložitosťou prejednávanej veci. Netvrdí to napokon ani okresný

súd v jeho vyjadrení zaslanom ústavnému k prijatej sťažnosti a celkovú dĺžku konania

nedáva do súvislosti s právnou alebo faktickou zložitosťou veci ani predseda okresného

súdu v odpovedi na vyššie citovanú sťažnosť sťažovateľky na zbytočné prieťahy v konaní.

Doterajšia dĺžka súdneho konania nemôže byť akceptovaná aj z toho dôvodu,

že vo veci, v ktorej sa namietajú zbytočné prieťahy, ide o pracovný spor, v ktorom sa

pre sťažovateľku rieši existenčná otázka. Takouto otázkou je trvanie pracovného pomeru,

ktorého jestvovanie je základom pre príjem sťažovateľky zabezpečujúci jej živobytie.

V týchto sporoch by mal súd postupovať čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. So zreteľom

na uvedené je ústavný súd toho názoru, že v tejto veci okresný súd nezohľadnil

v dostatočnej miere povahu predmetného sporu a ani to, o čo v ňom sťažovateľke ide.

2. Ďalším kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval existenciu zbytočných

prieťahov v konaní okresného súdu sp. zn. , bolo správanie sťažovateľky ako

účastníčky súdneho konania. Ústavný súd vyhodnotil postup sťažovateľky v tejto veci ako

aktívny a súčinnostný a nezistil žiadnu významnú skutočnosť, ktorá by mala byť osobitne

zohľadnená v jej neprospech v tom zmysle, že by bola závažnejšie prispela k zbytočným

prieťahom v tomto konaní, a to aj napriek tomu, že v jednom prípade (23. októbra 2001)

došlo k odročeniu pojednávania z dôvodov na jej strane (ospravedlnenie jej právneho

zástupcu).

3. Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným

prieťahom v označenom súdnom konaní, bol postup samotného okresného súdu.

V prvom rade ústavný súd považuje za potrebné uviesť, že súdne konanie, ktoré

v právnej veci sťažovateľky začalo 17. februára 1998, je stále vedené na súde prvého stupňa

bez toho, aby do dňa vydania tohto nálezu bolo aspoň raz rozhodnuté vo veci samej.

V sledovanom období nariadil okresný súd vo veci sťažovateľky celkom

12 pojednávaní, z ktorých sa však iba na štyroch vykonalo dokazovanie, pričom posledné

z nich sa uskutočnilo 20. septembra 1999.

Posudzujúc postup okresného súdu ako celok ústavný súd konštatuje, že tento súd

koná a rozhoduje o právach sťažovateľky v neprimeraných časových odstupoch (napr.

interval viac než 14 mesiacov od pojednávania uskutočneného 20. septembra 1999

do nariadenia nasledujúceho pojednávania 28. novembra 2000), a preto vyhodnotil jeho

konanie ako neefektívne. To nesvedčí o tom, že by súd svoj procesný postup organizoval

tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná

a rozhodnutá ( a ), a preto konanie pred ním

možno kvalifikovať ako konanie, v ktorom dochádzalo doposiaľ k zbytočným prieťahom.

Ústavný súd už judikoval, že o zbytočných prieťahoch v súdnom konaní možno

hovoriť vtedy, ak súd vôbec nevyužije tie procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom

ktorých je zabezpečenie nielen účinnej, ale tiež „rýchlej“ ochrany práv účastníkov súdneho

konania (). Priznanie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov zakladá povinnosť súdu na organizovanie práce tak, aby sa toto základné právo

objektívne realizovalo (). Otázky množstva vecí, personálne a organizačné

problémy súdu však nie sú v zásade ústavne významné pre posúdenie toho, či došlo

k zbytočným prieťahom v konaní ().

Povinnosťou všeobecného súdu je organizovať procesný postup v súdnom konaní

tak, aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila

so žiadosťou o rozhodnutie. Napriek tejto povinnosti si však okresný súd ani po piatich

rokoch od začatia konania vo veci sp. zn. nevytvoril podmienky na to, aby

mohlo byť rozhodnuté vo veci samej.

Ústavný súd prihliadol aj na skutočnosť, že samotný okresný súd vo vyššie citovanej

odpovedi na sťažnosť sťažovateľky na prieťahy v konaní pred ním uznal jej opodstatnenosť.

IV.

Sťažovateľka ďalej žiadala, aby ústavný súd okrem vyslovenia porušenia jej

základného práva podľa uložil okresnému súdu konať o jej žalobe

bez zbytočných prieťahov.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva

sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa ,

prikázal v zmysle okresnému súdu,

aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia, ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala priznať primerané finančné zadosťučinenie

v sume 500 000 Sk. Dôvody, z ktorých sa domáha priznania primeraného finančného

zadosťučinenia, sú podrobnejšie uvedené v bode I tohto nálezu.

Podľa názoru ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

ako náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým

v tých prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody už nie je možné reparovať.

To znamená, že neprichádza do úvahy zrušenie rozhodnutia alebo opatrenia, resp. uvedenie

do pôvodného stavu. Tak je tomu aj v danom prípade. Z toho dôvodu je namieste priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou hodnotou utrpenej nemajetkovej

ujmy (napr. ). Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný

súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza aj Európsky súd pre ľudské

práva, ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Súčasne sa pritom riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce

zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie prípadná náhrada škody.

Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v označenom súdnom konaní konal

bez zbytočných prieťahov, vychádzal z názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky

podľa nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto právomoci.

Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu vo veci sp. zn. ,

berúc do úvahy, že sťažovateľka sa o predĺženie tejto doby nepričinila, a zohľadňujúc aj

konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľky sprevádzanej pocitom neistoty,

útrap a bezprávia, ako aj naplnenie princípu spravodlivosti ústavný súd považoval priznanie

sumy 60 000 Sk za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona

o ústavnom súde.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľky, ktoré jej

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom JUDr. O. Š., B.

Ústavný súd priznal sťažovateľke ( ) úhradu trov

konania vo výške 8 000 Sk (slovom Osemtisíc slovenských korún) z dôvodu trov jej

právneho zastúpenia, a to za dva úkony právnej služby (príprava a prevzatie veci a písomné

vyhotovenie sťažnosti), pričom úhrada za jeden úkon právnej pomoci predstavuje 3 900 Sk

(základom pre výpočet výšky odmeny za úkon právnej pomoci bola nominálna mesačná

mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2001 vo výške

11 693 Sk). Ďalej ústavný súd priznal právnemu zástupcovi sťažovateľky dvakrát náhradu

režijného paušálu po 100 Sk [§ 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a ods. 4 a 25

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb].

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. marca 2003