Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 206/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-41

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. marca 2004 v senáte

zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha v konaní

o sťažnosti mal. P. K., mal. B. K., mal. P. K., zastúpených zákonnou zástupkyňou H. K.,

a Ľ. K., všetci bytom S. N. V., právne zastúpených advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci

porušenia ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní vedenom pod sp. zn. , za účasti

Okresného súdu Spišská Nová Ves, takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo mal. P. K., mal. B. K., mal. P. K., a Ľ. K., na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo

na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves v konaní

vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Spišská Nová Ves p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod

sp. zn. konal bez zbytočných prieťahov.

3. Maloletému P. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Spišská Nová

Ves p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Maloletej B. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Spišská Nová

Ves p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

5. Maloletému P. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Spišská Nová

Ves p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

6. Ľ. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 10 000 Sk (slovom

desaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Spišská Nová Ves p o v i n n ý

vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

7. Okresný súd Spišská Nová Ves j e p o v i n n ý uhradiť mal. P. K., mal. B. K.,

mal. P. K. a Ľ. K. do 15 dní od doručenia tohto nálezu trovy konania vo výške 42 528 Sk

(slovom štyridsaťdvatisícpäťstodvadsaťosem slovenských korún) na účet advokátky

JUDr. I. R., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením sp. zn.

zo 14. novembra 2003 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť mal. P. K., mal. B. K., mal. P. K. a Ľ. K.,

všetci bytom S. N. V. (ďalej aj „sťažovatelia“), ktorou namietali porušenie ich základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom Okresného súdu Spišská Nová Ves (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z prijatej sťažnosti vyplýva, že sťažovatelia podali 9. januára 1998 okresnému súdu

návrh vo veci ich zverenia do výchovy zákonnej zástupkyne – matky (ďalej len „matka“)

a určenia výživného.

Sťažovatelia uviedli, že ku dňu podania sťažnosti ústavnému súdu nebolo konanie

v ich veci v celom rozsahu právoplatne skončené.

V sťažnosti sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd podľa rozhodol,

že postupom okresného súdu bolo porušené ich základné právo na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov podľa a právo na prejednanie ich záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, a súčasne žiadali, aby im ústavný súd

priznal primerané finančné zadosťučinenie každému v sume 150 000 Sk.

Predseda okresného súdu sa na základe výzvy ústavného súdu vyjadril k sťažnosti

podaním sp. zn. Spr. 1139/03 doručeným ústavnému súdu 13. januára 2004, v ktorom sa

okrem iného uvádza:

„Sťažovatelia v sťažností uvádzajú, že ich právo na prerokovanie veci bez

zbytočných prieťahov, právo na prejednanie ich záležitosti v primeranej lehote (...) bolo

porušené, preto že doteraz nebolo o ich právach rozhodnuté. Odporca (pozn.: t. j. okresný

súd) sťažnosť považuje za absolútne neopodstatnenú.

V sťažnosti sa uvádza, že konanie o úprave práv a povinností rodičov k sťažovateľom

trvá viac ako 4 a 1/2 roka, čím sú poškodené ich práva a deje sa tak bez toho, aby k

celkovej dĺžke konania prispeli svojím správaním.

S týmto stanoviskom sťažovateľov sa odporca nestotožňuje, preto že k úprave

základných práv a povinností rodičov k deťom, akými sú výchova a výživa, došlo už dňa

30. 10. 1998, to znamená 9 mesiacov po podaní návrhu na ich úpravu sťažovateľmi, kedy

boli deti zverené do výchovy matky a otec detí zaviazaný prispievať pravidelne mesačne

na ich výživu.

Je nutné, aby sťažovatelia objasnili, v čom sú ich práva poškodené, keď nežijú

v právnej neistote nakoľko sú riadne zverené do výchovy matky, majú určené výživné

zo strany otca a na ich návrh došlo aj k súdnemu zákazu styku otca s nimi. Javí sa preto

vhodné, aby si sťažovatelia dostatočne vyjasnili predmet konania č. a ozrejmili

si, či plynutie času v tomto prípade bolo takým vážnym zásahom do ich života, ktorý

negatívne ovplyvnil ich celkový vývoj.

Sťažovatelia v sťažnosti uvádzajú, že k prieťahom konania došlo od 7. 5. 1999

doposiaľ.

Pre objasnenie veci je nutné uviesť, že od 9. 1. 1998 do 10. 8. 2001 vo veci konal

a rozhodoval t. č. nebohý JUDr. E. Z., ktorý v priebehu tohto obdobia musel rozhodnúť

o šiestich navrhovaných predbežných opatreniach, a to o návrhoch sťažovateľov podaných

dňa 16. 9. 1998, dňa 2. 12. 1998, dňa 19. 1. 1999, dňa 27. 1. 1999 a dňa 20. 6. 2000 ako aj

o návrhu otca sťažovateľov podanom dňa 13. 8. 1999.

V tejto súvislosti je nutné upozorniť na skutočnosť, že od dňa 8. 3. 1999 bol

predložený spis na Krajský súd v Košiciach, ktorý mal rozhodnúť o odvolaniach účastníkov

konania proti rozhodnutiam súdu o návrhoch na vydanie predbežných opatrení podaných

sťažovateľmi, podaných dňa 2. 12. 1998, 19. 1. 1999 a 1. 2. 1999. V čase, kedy sťažovatelia

podali návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým sa mal zakázať otcovi styk s nimi,

teda dňa 7. 5. 1999, sa spis nachádzal na Krajskom súde v Košiciach o čom, pokiaľ by sa

sťažovatelia zaujímali, mohli mať vedomosť.

Krajský súd v Košiciach dňa 10. 5. 1999 upozornil odporcu, že doposiaľ nebolo

rozhodnuté o odvolaní otca proti rozsudku zo dňa 30. 10. 1998. Odporca rešpektoval

upozornenie Krajského súdu v Košiciach a dňa 18. 5. 1999 mu zaslal spis na rozhodnutie.

Je nutné poukázať na to, že otec rozhodnutie o jeho odvolaní dôrazne urgoval, nakoľko ho

podal už dňa 11. 11. 1998. Podotýkame, že práve v dôsledku urýchleného rozhodovania

súdu o návrhoch sťažovateľov na vydanie predbežných opatrení to nebolo časovo možné

bez rizika nedodržania 30-dňovej lehoty. Spis sa na Krajskom súde v Košiciach nachádzal

od 10. 5. 1999 do 2. 6. 1999 a od 18. 5. 1999 do 22. 11. 1999.

Krajský súd v Košiciach o odvolaní otca sťažovateľov rozhodol tak, že rozhodnutie

o výchove a výžive potvrdil a v časti týkajúcej sa dlžného výživného, započítania otcom

uhradeného výživného a povolenia splátok vec vrátil na ďalšie konanie.

Následne otec podal návrh na úpravu styku so sťažovateľmi a sťažovatelia dňa

20. 6. 2000 opakovane návrh na vydanie predbežného opatrenia, ktorým by bol otcovi

dočasne zakázaný styk s nimi do doby, pokiaľ sa nerozhodne o jeho návrhu na úpravu styku.

O návrhu sťažovateľov na vydanie predbežného opatrenia rozhodol súd uznesením zo dňa

12. 7. 2000 č. -222.

Zároveň súd uznesením č. -224 zo dňa 12. 7. 2000 nariadil znalecké

dokazovanie.

O odvolaní otca sťažovateľov proti uzneseniu č. -222 zo dňa 12. 7. 2000

aj o námietke zaujatosti vznesenej otcom proti JUDr. Z. rozhodol Krajský súd v Košiciach

uznesením -240 zo dňa 31. 10. 2001 tak, že potvrdil uznesenie súdu I. stupňa

a konajúceho sudcu nevylúčil z prejednávania a rozhodovania veci. Spis sa na KS

v Košiciach za týmto účelom nachádzal od 21. 9. 2000 do 9. 8. 2001.

Predmetom konania ostal teda návrh otca na úpravu styku so sťažovateľmi

a rozhodnutie o jeho dlžnom výživnom do 15. 11. 2001.

Od 10. 8. 2001 sa spis nachádza v senáte JUDr. B. F., ktorej bol pridelený

opatrením predsedu súdu z dôvodu odchodu do dôchodku JUDr. Z. v čase, kedy sa spis

nachádzal na Krajskom súde v Košiciach. V deň ako sa spis vrátil z KS v Košiciach t. j. dňa

10. 8. 2001 bol zreferovaný. Súd zaslal uznesenie KS Košice účastníkom konania

a vzhľadom na pokročilú dobu, od kedy otec podal neúplný návrh na úpravu styku, bol tento

vyzvaný, či na návrhu trvá a ak áno, bol žiadaný aby ho upravil. Otec nereagoval, tak že bol

dňa 31. 8. 2001 urgovaný. Zároveň súd urobil dotaz na trestnú kanceláriu, kde bolo zistené,

že otec sa nachádza vo väzbe, resp. prípis súdu otec prevzal z Nemocnice pre odsúdených

v T. [spis sp. zn. , , odsúdený pre tr. činy podľa §§ 215 ods. 1, písm. a)

Tr. zákona, 197a Tr. zákona, 221 ods. 1 Tr. zákona, 216 ods. 1 Tr. zákona, 202 ods. 1

Tr. zákona, 238 ods. 1, 2 Tr. zákona.]

Dňa 15. 9. 2001 žiadal otec, aby sa písomnosti doručovali jeho právnemu

zástupcovi, čo súd rešpektoval a dňa 18. 9. 2001 jeho žiadosti vyhovel. K upresneniu

návrhu otca na úpravu styku došlo až 3. 12. 2001. Medzitým bol otec prepustený na slobodu

a na deň 21. 1. 2002 súd vytýčil termín pojednávania. Otec sa pojednávania nezúčastnil

a súdu sa nepodarilo doručiť mu ani uznesenie o nariadení znaleckého dokazovania. Dňa

21. 1. 2002 požiadal odporca o doručenie uznesenia políciu, neskôr doručoval uznesenie

v mieste jeho prechodného bydliska. Urobil tak z toho dôvodu, že otcovi detí v tomto

uznesení bola uložená povinnosť osobne sa zúčastniť pedopsychologického vyšetrenia. Otec

uznesenie o ustanovení znalca prevzal 8. 2. 2002. Po uplynutí 15-dňovej lehoty na podanie

odvolania, spis bol dňa 25. 2. 2002 zaslaný znalcovi. Zároveň bol vyhotovený zberný spis.

Od 25. 2. 2002 do 4. 2. 2003 sa spis nachádzal u znalkyne.

Zo zberného spisu (na č. l. 259b) vyplýva snaha súdu o urýchlenie vypracovania

znaleckého posudku, ktorý je pre rozhodnutie súdu o návrhu na úpravu styku veľmi

významné. Súd urgoval znalkyňu, robil pohovor s otcom, apeloval na jeho právneho

zástupcu, aby zabezpečil účasť otca z dôvodu toho, aby znalkyňa mohla posúdiť vzťah medzi

otcom a sťažovateľmi. Odňatie veci znalkyni sa javilo značne nevhodné a nehospodárne,

pretože už v marci 2002 zrealizovala psychologické vyšetrenie detí a ustanovením nového

znalca by deti museli prechádzať peripetiami opätovných psychologických vyšetrení.

Znalkyňa nedoporučovala predviesť otca, pretože by to bolo pre deti stresujúce

a poriadková pokuta nebola aktuálna preto, že otec nemal príjem z pracovného pomeru

a tiež preto, že v rozvodom konaní č. bola rozhodnutím KS v Košiciach súdom

I. stupňa uložená poriadková pokuta odpustená, tak že bola otázna jej účelnosť

a vymáhateľnosť.

Keďže znalkyňa neakceptovala súd a nevrátila mu spis, ani nezaslala znalecký

posudok vypracovaný na základe pohovoru s otcom zrealizovaného 18. 2. 2002, aj keď bola

opakovane urgovaná, uložil jej súd poriadkovú pokutu v sume 5.000.- Sk.

V odvolaní proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty sa znalkyňa odvolávala

na nepreberanie zásielok a marenie znaleckého dokazovania otcom detí, ale aj na svoje

pracovné vyťaženie a nutnosť dlhšej doby na preanalyzovanie informácií a vypracovanie

posudku. V závere uviedla, že je si vedomá hrubého porušenia povinností znalca

a nedodržania termínu vypracovania znaleckého posudku.

V deň doručenia znaleckého posudku boli urobené sudcom nevyhnutné úkony akým

je zaslanie posudku účastníkom konania a spis bol ihneď predložený Krajskému súdu

v Košiciach za účelom rozhodnutia o námietke zaujatosti vznesenej otcom sťažovateľov

proti sudkyni. Od 11. 2. 2003 do 25. 11. 2003 sa nachádzal spis na Krajskom súde

v Košiciach, neskôr na Najvyššom súde SR v Bratislave.

JUDr. F. nebola uznesením vylúčená z prejednávania a rozhodovania vecí aj napriek

nespokojnosti otca sťažovateľov s vedením konania.

V deň, kedy sa spis vrátil do senátu JUDr. F., vytýčila sudkyňa termín pojednávania

na 11. 12. 2003. Pojednávanie bolo odročené na deň 19. 1. 2004, pretože u otca

sťažovateľov nebolo vykázané doručenie predvolania na pojednávanie.

Je nutné uviesť, že termín pojednávania z 19. 1. 2004 bol zrušený, pretože spis spolu

s vyjadrením k sťažnosti sťažovateľov je nutné predložiť ústavnému súdu, čím sa opäť

oddiali rozhodnutie vo veci. Zo správania sťažovateľov je možné sa domnievať, že účelovo

spomaľujú konanie súdu a predlžujú rozhodovanie vo veci otcovho návrhu na úpravu styku,

ktorým stratí účinnosť predbežné opatrenie týkajúce sa zákazu jeho styku s nimi.

S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti, je odporca toho názoru, že nedošlo

k zbytočným prieťahom v konaní, ako sa uvádza v sťažnosti a sťažnosť nie je opodstatnená.

Konanie súdu smerovalo k skorému prejednaniu a rozhodnutiu. Súd nebol nečinný,

o čom svedčí vysoká frekvencia procesných úkonov. K predĺženiu konania došlo v dôsledku

správania sa účastníkov konania. Sťažovateľka opakovane podávala návrhy na vydanie

predbežných opatrení i v čase, kedy súd o nich nemohol objektívne rozhodnúť, pretože

nemal k dispozícii spis. Otec detí maril znalecké dokazovanie a k spomaleniu postupu súdu

dochádzalo aj tým, že sa nezdržiaval v mieste svojho bydliska, migroval, bol vo väzbe

a nepreberal zásielky súdu ani znalkyne, ale aj v dôsledku správania sa znalkyne.

Zároveň bol súd zaťažovaný veľkým počtom predbežných opatrení, námietkami

zaujatosti, odvolaniami a marením znaleckého dokazovania otcom.

Je nutné uviesť, že voči konaniu JUDr. F. neboli podané žiadne sťažnosti zo strany

sťažovateľov a nedošlo po oboznámení sa so spisom ani k jej vylúčeniu Krajským súdom

Košice.

O zverení do výchovy a určení výživného bolo súdom rozhodnuté, právoplatné je aj

predbežné opatrenie, ktorým sa otcovi zakazuje styk s deťmi, a preto je odporca toho

názoru, že práva sťažovateľov neboli poškodené, súd konal bez zbytočných prieťahov

s poukazom na to, že rýchlosť konania nesmie ísť na úkor zákonnosti a spravodlivosti.

Záverom Vám oznamujeme, že netrváme na ústnom pojednávaní vo veci samej.“

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože dospel k názoru, že od tohto

pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti, vyjadrenia predsedu okresného súdu

a z vyžiadaného spisu okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania

v predmetnej veci od podania návrhu okresnému súdu do 13. januára 2004, keď bol

ústavnému súdu doručený spis okresného súdu sp. zn. .

Návrh sťažovateľov zastúpených matkou na „úpravu práv a povinností rodičov

k maloletým deťom“ bol okresnému súdu doručený 9. januára 1998. Z vyžiadaného spisu

okresného súdu ústavný súd zistil nasledovný priebeh konania:

- dňa 17. júla 1998 matka žiadala osobne na okresnom súde „aby súd čím skôr

vytýčil vo veci termín pojednávania a určil výživné otcovi mal. detí“;

- pojednávanie 23. júla 1998 bolo odročené na neurčito „za účelom urgencie správy

o zárobku otca a predvolania účastníkov“;

- na pojednávaní 30. októbra 1998 bol vyhlásený rozsudok, na základe ktorého

sťažovatelia boli zverení do výchovy matky a otcovi bola stanovená povinnosť úhrady

výživného do budúcnosti a povinnosť postupne mesačnými splátkami uhrádzať zaostalé

výživné;

- proti rozsudku okresného súdu sp. zn. z 30. októbra 1998 podal otec

odvolanie, ktoré bolo okresnému súdu doručené 25. novembra 1998;

- prípisom doručeným okresnému súdu 10. mája 1999 Krajský súd v Košiciach

(ďalej len „krajský súd“) upozornil, že vo veci je podané odvolanie otca proti rozsudku

sp. zn. , ktoré dosiaľ nebolo predložené na rozhodnutie (krajský súd v tom čase

rozhodoval iba o odvolaniach proti predbežným opatreniam);

- pojednávanie 14. júla 1999 na krajskom súde bolo odročené na neurčito a zároveň

sa „ukladá otcovi, aby si zvolil právneho zástupcu s tým, že potom vo veci bude nariadené

odvolacie pojednávanie“;

- na pojednávaní 18. októbra 1999 na krajskom súde bol vydaný rozsudok, ktorým

krajský súd „potvrdzuje rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku, ktorým maloleté deti boli

zverené do výchovy matky a ktorým otec bol zaviazaný prispievať na výživu maloletých detí

od 1. 10. 1997“, a „zrušuje rozsudok vo výroku o započítaní výživného, dlžnom výživnom,

povolených splátkach, trovách konania a v rozsahu zrušenia vracia súdu prvého stupňa

na ďalšie konanie“;

- dňa 22. decembra 1999 bol okresnému súdu doručený návrh na určenie styku otca

so sťažovateľmi;

- dňa 20. júna 2000 bolo okresnému súdu doručené podanie matky, v ktorom

poukazuje na to, že voči otcovi bolo vznesené obvinenie pre trestný čin týrania blízkej

a zverenej osoby (vedené na Okresnom úrade vyšetrovania Policajného zboru v Starej

Ľubovni pod sp. zn. OÚV 159/99). V tomto podaní matka ďalej uviedla, že žiada okresný

súd, aby v záujme ochrany zdravia maloletých detí a ich správnej výchovy predbežným

opatrením zakázal styk otca s nimi;

- pojednávanie nariadené na 12. júl 2000 okresný súd odročil na neurčito „za účelom

ustanovenia znalca z odboru psychológie, za účelom vyšetrenia rodičov a detí pokiaľ ide

o návrh otca na úpravu styku s maloletými deťmi“. Súčasne okresný súd predloženým

opatrením zakázal styk otca so sťažovateľmi;

- dňa 17. augusta 2000 bolo okresnému súdu doručené odvolanie otca proti uzneseniu

sp. zn. z 12. júla 2000 o zákaze styku otca so sťažovateľmi. Okrem nesúhlasu

s uvedeným uznesením otec navrhoval, aby bol z rozhodovania vo veci vylúčený zákonný

sudca z dôvodu zaujatosti;

- uznesenie okresného súdu sp. zn. z 12. júla 2000 bolo otcovi doručované

až do 8. februára 2002;

- dňa 28. septembra 2000 bol krajskému súdu predložený spis na rozhodnutie

o námietke zaujatosti proti konajúcemu zákonnému sudcovi;

- dňa 9. augusta 2001 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 31. mája 2001, ktorým konajúci zákonný sudca nebol vylúčený

z prejednávania a rozhodovania veci;

- opatrením predsedu okresného súdu z 2. mája 2001 bol spis z dôvodu odchodu

zákonného sudcu do dôchodku pridelený inému sudcovi. Novourčený zákonný sudca spis

prevzal 10. augusta 2001;

- podaním doručeným okresnému súdu 3. decembra 2001 otec upresnil návrh

na úpravu styku so sťažovateľmi;

- pojednávanie 21. januára 2002 okresný súd odročil na neurčito z dôvodu

ospravedlnenej neúčasti otca a jeho právneho zástupcu s tým, že vo veci bude nariadené

znalecké dokazovanie z odboru psychológia;

- dňa 20. marca 2002 bola okresnému súdu doručená sťažnosť otca voči ustanovenej

znalkyni a súčasne žiadal ustanoviť iného znalca;

- prípisom z 25. marca 2002 okresný súd urgoval ustanovenú znalkyňu, aby

predložila znalecký posudok, ktorý je potrebný v súvislosti s otcom podaným návrhom

na vydanie predbežného opatrenia, o ktorom je okresný súd povinný rozhodnúť do 30 dní;

- dňa 27. mája 2002 sa otec osobne dostavil na okresný súd, kde do úradného

záznamu uviedol, že odmietne vypovedať u znalkyne, aj keby ho súd dal predviesť;

- prípisom z 28. mája 2002 okresný súd opätovne vyzval ustanovenú znalkyňu,

aby predvolala otca na psychologické vyšetrenie s tým, že ak sa nedostaví, nech požiada

o jeho predvedenie prostredníctvom polície;

- znalkyňa prípisom z 24. júna 2002 oznámila okresnému súdu, že hoci sa predvolaný

otec opätovne nedostavil, v záujme detí neodporučila jeho predvedenie a navrhla uzavretie

znaleckého posudku bez uskutočnenia pohovoru s otcom;

- dňa 16. septembra 2002 bolo okresným súdom doručené podanie otca, v ktorom

namietol zaujatosť zákonnej sudkyne;

- uznesením okresného súdu sp. zn. z 19. decembra 2002 bola ustanovenej

znalkyni uložená poriadková pokuta 5 000 Sk za opakované neuposlúchnutie príkazu súdu;

- dňa 4. februára 2003 bol okresnému súdu doručený znalecký posudok

z 1. novembra 2002;

- podaním z 5. februára 2003 sa znalkyňa proti uzneseniu sp. zn. o uložení

poriadkovej pokuty odvolala;

- dňa 11. februára 2003 bol krajskému súdu predložený spis na rozhodnutie

o námietke zaujatosti vznesenej otcom proti zákonnej sudkyni;

- dňa 25. februára 2003 bolo okresnému súdu doručené vyjadrenie matky

k vypracovanému znaleckému posudku, s ktorého závermi vyslovila nesúhlas, a to najmä

v otázke posúdenia vhodnosti stretávania sa detí s otcom. Vyslovila presvedčenie,

že stretávanie sa s otcom nie je v záujme detí;

- dňa 6. marca 2003 bola okresnému súdu doručená žiadosť Okresného úradu

justičnej polície Policajného zboru Spišská Nová Ves o oznámenie, či uznesenie okresného

súdu sp. zn. z 12. júla 2000 týkajúce sa úpravy styku otca s deťmi je stále platné

a účinné. Z prípisu bolo ďalej zrejmé, že proti otcovi je vedené trestné stíhanie pre trestný

čin únosu a trestný čin vydierania;

- dňa 28. marca 2003 boli krajskému súdu predložené námietky zaujatosti otca voči

odvolaciemu senátu;

- dňa 23. mája 2003 bol spis predložený na rozhodnutie o námietke zaujatosti členiek

senátu krajského súdu Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“);

- dňa 13. októbra 2003 bolo krajskému súdu doručené uznesenie najvyššieho súdu

sp. zn. zo 7. októbra 2003, ktorým bolo vyslovené, že sudkyne krajského súdu nie

sú vylúčené z prejednávania a rozhodovania veci;

- dňa 25. novembra 2003 bolo okresnému súdu doručené uznesenie krajského súdu

sp. zn. z 23. októbra 2003, ktorým bolo vyslovené, že zákonná sudkyňa nie je

vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci;

- uznesením okresného súdu sp. zn. z 25. novembra 2003 bola znalkyni

priznaná odmena za podaný znalecký posudok;

- pojednávanie 11. decembra 2003 bolo okresným súdom odročené na 19. január

2004 za účelom opätovného predvolania účastníkov, právnych zástupcov, kolíznej

opatrovníčky a znalkyne.

III.

Ústavný súd rozhoduje podľa o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovatelia sa svojou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia základného práva

podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Sťažovatelia zároveň namietali aj porušenie čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého

„Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote

prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom...“.

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

„Odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov“ (napr. ), pričom „tento účel možno dosiahnuť

zásadne až právoplatným rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“

(, ). K vytvoreniu „stavu právnej istoty preto dochádza až

právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (napr. ).

Preto je základnou povinnosťou súdu a sudcu zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z (ďalej aj

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z ,

podľa ktorého akonáhle sa konanie začalo, postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších

návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Sudca je podľa povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo

splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov. Ďalšia významná povinnosť

pre sudcu vyplýva z , podľa ktorého sa pojednávanie môže odročiť len

z dôležitých dôvodov, ktoré sa musia oznámiť. Ak sa pojednávanie odročuje, predseda

senátu spravidla oznámi deň, keď sa bude konať nové pojednávanie.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo

alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, sa skúma

vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu, a to najmä podľa

týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu. Ústavný

súd (obdobne ako Európsky súd pre ľudské práva) pritom prihliada aj na predmet sporu

(povaha veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. ,

, ). Podľa rovnakých kritérií postupoval aj v danom prípade.

1. Predmetom konania pred okresným súdom je návrh sťažovateľov, zastúpených ich

matkou, vo veci ich zverenia do jej výchovy a určenia výživného zo strany otca.

Po právoplatnosti časti rozsudku okresného súdu z 30. októbra 1998, ktorým boli

sťažovatelia zverení do výchovy matky a otec bol zaviazaný platiť im výživné mesačne

od 1. októbra 1997, naďalej nebolo rozhodnuté (a ani ku dňu vydania tohto nálezu nie je)

o započítaní výživného, dlžnom výživnom, povolených splátkach a trovách konania,

t. j. v rozsahu zrušenej časti rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 18. októbra

1999. Ďalej je v konaní potrebné rozhodnúť aj o návrhu otca z 21. decembra 1999, ktorým

sa domáhal, aby okresný súd rozhodol o úprave jeho styku so sťažovateľmi. Pokiaľ ide

o právnu a faktickú zložitosť veci, podľa názoru ústavného súdu nejde o konanie, ktoré je

právne zložité. Hmotnoprávna a procesná úprava postupu súdu vo veciach starostlivosti

súdu o maloletých je obsiahnutá v o rodine v znení neskorších

predpisov a v . Výklad a používanie týchto zákonov sú

stabilizované v rozsiahlej judikatúre vyšších súdov. Ústavný súd nezistil otázku osobitného

právneho významu, ktorá by mala byť v tomto konaní riešená bez jej predošlého riešenia

v stabilizovanej judikatúre. Určitý stupeň skutkovej zložitosti možno pripísať tomu, že ide

o konanie starostlivosti súdu o maloletých, a keďže rozhodovanie záviselo od skutočností,

na ktoré sú potrebné odborné znalosti, musel okresný súd ustanoviť znalca. Napriek

uvedenému však ústavný súd dospel k záveru, že pri účinnejšom a dôraznejšom postupe

okresného súdu by sa konanie urýchlilo. Z hľadiska povahy veci ide pritom a takú vec, ktorá

si vyžaduje mimoriadnu pozornosť, aj pokiaľ ide o rýchlosť konania.

2. V konaní o sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov ústavný súd okrem zložitosti veci skúma aj to, akým

spôsobom sa na prieťahoch konania podieľajú sťažovatelia. Keďže v danom prípade sú

sťažovatelia maloletí (okrem Ľ. K., ktorá medzičasom dovŕšila plnoletosť), neprichádza

do úvahy hodnotiť ich správanie ako účastníkov konania, ale je možné zohľadniť iba

správanie ich matky, ktorá vystupovala v danom konaní ako vedľajšia účastníčka. Ústavný

súd konštatuje, že správanie matky sťažovateľov v konaní pred okresným súdom

neovplyvnilo podstatnejším spôsobom dĺžku konania tak, aby jej bolo možné pričítať podiel

na stave, v akom sa vec v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nachádzala.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu v konaní vedenom

pod sp. zn. , pričom zbytočné prieťahy posudzoval ako celok s prihliadnutím

na všetky okolnosti daného prípadu. Okresný súd rozhodol rozsudkom sp. zn.

z 30. októbra 1998 tak, že zveril sťažovateľov do výchovy matky a zaviazal otca platiť im

výživné mesačne od 1. októbra 1997. Táto časť rozsudku bola potvrdená rozsudkom

odvolacieho súdu sp. zn. z 18. októbra 1999. Následne okresný súd

uznesením sp. zn. z 12. júla 2000 dočasne zakázal otcovi styk so sťažovateľmi

do doby, kým sa právoplatne nerozhodne o podanom návrhu otca na úpravu styku s nimi.

Vzhľadom na uvedené je možné konštatovať, že právna neistota sťažovateľov bola ešte pred

podaním sťažnosti ústavnému súdu do značnej miery odstránená (keďže už bolo

právoplatne rozhodnuté o zverení sťažovateľov do výchovy matky a povinnosti platiť

výživné zo strany otca). Určitý stupeň právnej neistoty najmä vo vzťahu ku konečnému

rozhodnutiu o úprave styku otca so sťažovateľmi a v menšej miere aj o započítaní

výživného, dlžnom výživnom, povolených splátkach a trovách konania u sťažovateľov

naďalej pretrvával.

Ako už bolo uvedené, prieťahmi postihnutými časťami konania podľa sťažovateľov

malo byť rozhodovanie o určení výživného na maloleté deti na čas do rozvodu

a rozhodovanie o úprave styku otca so sťažovateľmi. Vo vyjadrení z 22. januára 2004

sťažovatelia poukázali aj na to, že okresný súd pochybil pri doručovaní uznesenia

o ustanovení znalca, a súčasne konštatovali, že síce od 10. augusta 2001 je vo veci

vykonávané veľké množstvo úkonov súdu, no „tieto úkony nie sú častokrát zmysluplné,

vo svojej väčšine neefektívne“. Na základe preskúmania súdneho spisu ústavný súd nemôže

v celom rozsahu potvrdiť námietky sťažovateľov voči označenému postupu okresného súdu.

Je pravdou, že vznikol problém s doručovaním uznesenia o ustanovení znalca sp. zn.

z 12. júla 2000 otcovi, no doručovanie zásielky sa skomplikovalo v dôsledku toho,

že otec sa nezdržiaval v mieste svojho trvalého bydliska, resp. určitý čas sa nachádzal

vo väzbe, resp. v Nemocnici pre obvinených a odsúdených v T. Uvedené problémy

s doručovaním predmetnej zásielky preto nemožno pripísať na ťarchu okresného súdu.

Obdobne nie je možné súhlasiť s konštatovaním sťažovateľov, že okresný súd mohol a mal

využiť voči otcovi poriadkové opatrenie, a to konkrétne ukladanie pokút a predvedenie.

Predvedenie otca k súdnej znalkyni nebolo realizované na základe jej vyjadrenia, že jeho

predvedenie príslušníkmi Policajného zboru by pôsobilo na sťažovateľov stresujúco,

a poriadkové pokuty okresný súd neukladal preto, že to považoval za neefektívne, keďže

mal vedomosť o tom, že v rozvodovom konaní sp. zn. , ktorého bol otec

účastníkom, mu súdom uložená poriadková pokuta bola odpustená (nemal príjem

z pracovného pomeru).

Zo zistenia ústavného súdu vyplýva, že k zbytočným prieťahom v konaní došlo

v období od 25. novembra 1998, keď bolo okresnému súdu doručené odvolanie proti

rozsudku sp. zn. z 30. októbra 1998, do 18. mája 1999, keď okresný súd až

po tom, ako bol 10. mája 1999 vyzvaný krajským súdom na predloženie veci na rozhodnutie

o odvolaní (o okolnosti, že bolo podané odvolanie vo veci, sa krajský súd dozvedel

v súvislosti s rozhodovaním o odvolaniach proti uzneseniam o vydaní predbežných

opatrení), predložil spis odvolaciemu súdu.

Ďalšími obdobiami vykazujúcimi znaky zbytočných prieťahov, resp. neefektívnej

činnosti okresného súdu sú podľa ústavného súdu tieto časové úseky konania:

- od 22. decembra 1999 do 27. júna 2000 (doručenie návrhu otca na určenie styku

s deťmi a nariadenie termínu pojednávania na 12. júl 2000),

- od 16. septembra 2002 do 11. februára 2003 (námietka zaujatosti otca voči zákonnej

sudkyni a predloženie spisu na rozhodnutie o tejto námietke takmer po piatich mesiacoch).

Spolu tieto časové úseky predstavujú obdobie vyše 16 mesiacov.

Ústavný súd pri hodnotení obdobia zbytočných prieťahov bral do úvahy

predovšetkým povahu predmetnej veci týkajúcej sa ochrany záujmov maloletých detí a ich

neistého osobného statusu, ktorá si vo všeobecnosti vyžaduje postup súdu s osobitnou

starostlivosťou v súlade s rozhodovaním Európskeho súdu pre ľudské práva (napr. H. v.

Spojené kráľovstvo z 8. júla 1987) a judikatúru ústavného súdu (m. m. ,

, ). Povaha tohto sporu preto podmieňovala chápanie zbytočných

prieťahov v prísnejšom meradle.

Na ťarchu okresného súdu je potrebné pripísať aj tú skutočnosť, že otázke určenia

výživného maloletých detí na čas do rozvodu sa po zrušení rozsudku v tejto časti rozsudkom

krajského súdu sp. zn. z 18. októbra 1999 vôbec nezaoberal.

Ústavný súd poznamenáva, že nevyhodnocoval postup okresného súdu pri vydávaní

predbežných opatrení v rámci celého konania, a to vzhľadom na vyjadrenie sťažovateľov

z 22. januára 2004, podľa ktorého porušenie ich základného práva na prerokovanie veci

bez zbytočných prieťahov vo vzťahu k rozhodovaniu okresného súdu o ich návrhoch

na vydanie predbežných opatrení svojou sťažnosťou nenamietajú.

Vo väzbe na rozhodovanie o návrhoch vo veci predbežných opatrení vyslovuje

ústavný súd názor, že konanie o týchto návrhoch v okolnostiach prípadu neobmedzovalo

výraznejším spôsobom možnosť plynulého postupu okresného súdu. V súvislosti

s odvolacími konaniami vo veci predbežných opatrení mohol okresný súd so zreteľom

na predmet konania a jeho povinnú starostlivosť o maloletých zvážiť možnosť ponechať si

tie časti spisu, ktoré neboli nevyhnutné na konanie o odvolaní, prípadne vytvoriť

pre odvolací súd zberný spis a inak ďalej vo veci konať bez ohľadu na odvolacie konanie

proti nemeritórnym rozhodnutiam, akými sú aj uznesenia o predbežnom opatrení. Takýto

postup je zvlášť dôležitý v konaniach súdu o starostlivosti o maloletých a možno ho vyvodiť

aj z viacerých ustanovení (najmä , , ).

Ústavný súd vychádzajúc z analyzovaných troch kritérií, ale hlavne berúc do úvahy

aj to, o čo sťažovateľom vo veci ide, dospel k záveru, že okresný súd v doterajšom priebehu

posudzovaného konania vedeného pod sp. zn. porušil práva sťažovateľov podľa

a podľa dohovoru.

Pretože ústavný súd zistil porušenie základného práva sťažovateľov na prerokovanie

veci bez zbytočných prieťahov podľa a práva na prejednanie ich

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru okresným súdom, prikázal mu,

aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov v súlade s normami Občianskeho

súdneho poriadku [ ].

IV.

Podľa „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie

sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné

zadosťučinenie“.

Podľa „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného

finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho

domáha“. Z ustanovenia vyplýva, že primerané

finančné zadosťučinenie má povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Podľa ods. 5 citovaného zákonného ustanovenia ak ústavný súd rozhodne o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,

je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia

ústavného súdu.

Sťažovatelia vo svojej sťažnosti žiadali aj o priznanie primeraného finančného

zadosťučinenia každý vo výške 150 000 Sk z dôvodov uvedených vo svojej sťažnosti

doplnenej vyjadrením z 22. januára 2004. V sťažnosti okrem iného uviedli, že „samotný

fakt, že odporca nekoná tak, aby konanie o úpravu práv a povinností týkajúce sa

sťažovateľov bolo rýchle, účinné a zmysluplné, má pre sťažovateľov ďalekosiahly význam

pre všetky oblasti ich života“.

Podľa názoru ústavného súdu prichádza v tomto prípade do úvahy priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou utrpenej

nemajetkovej ujmy (napr. , ). K tomuto názoru ústavný súd dospel

napriek vyššie uvedenému konštatovaniu, že „právna neistota sťažovateľov bola ešte pred

podaním sťažnosti do značnej miery odstránená“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal

zo zásad spravodlivosti aplikovaných Európskym súdom pre ľudské práva, ktorý

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na celkovú dĺžku konania okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. , berúc do úvahy konkrétne okolnosti prípadu, pozíciu sťažovateľov, princíp

spravodlivosti a potrebu zavŕšenia ochrany základných práv každej oprávnenej osoby,

dospel ústavný súd k názoru, že priznanie sumy 10 000 Sk pre každého zo sťažovateľov

predstavuje náležitú satisfakciu ako primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3

.

Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im

vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátkou JUDr. I. R.,

uplatnených v podaní z 22. januára 2004. Úhradu priznal za tri úkony právnej služby

v súlade s § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 17 ods. 2 a § 25 vyhlášky

Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách a náhradách

advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ústavný súd pri priznaní trov konania

vychádzal z výšky priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky za I. polrok 2002, ktorá bola 12 811 Sk. Úhrada bola priznaná v celkovej výške

42 528 Sk za 3 úkony po 3 416 Sk a 3 x 128 Sk režijný paušál x 4 zastúpené osoby.

Základná sadzba tarifnej odmeny bola znížená o 20 % vzhľadom na to, že išlo o spoločné

úkony týkajúce sa štyroch sťažovateľov.

Úhradu trov konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

sťažovateľov ( v spojení s ).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou“ tohto rozhodnutia rozumieť

jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok

V Košiciach 17. marca 2004