Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 139/03
PDF · 215.55 KB
No categories available
IV. ÚS 139/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. apríla 2004
v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha
prerokoval prijatú sťažnosť D. G., bytom B., A. G., bytom K., V. S., bytom K., A. M.,
bytom K., a Ľ. N., bytom K., zastúpených advokátkou JUDr. M. Sz., K., vo veci porušenia
ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 C 45/93 a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo D. G., A. G., V. S., A. M. a Ľ. N. na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom
Okresného súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93 od 8. novembra
2001, keď bol vydaný nález Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. II. ÚS 67/01-31,
p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice - okolie v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. D. G. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk
(slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Košice - okolie
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
4. A. G. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk
(slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
5. V. S. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk
(slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
6. A. M. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk
(slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
7. Ľ. N. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk
(slovom Sedemdesiattisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice - okolie
p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.
8. Okresný súd Košice - okolie j e p o v i n n ý uhradiť spoločne a nerozdielne
D. G., A. G., V. S., A. M. a Ľ. N. trovy konania v sume 35 440 Sk (slovom Tridsaťpäťtisíc-
štyristoštyridsať slovenských korún) do 15 dní od doručenia tohto nálezu na účet advokátky
JUDr. M. Sz., K.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. mája 2003
doručená sťažnosť D. G., A. G., V. S., A. M. a Ľ. N. (ďalej len „sťažovatelia“), ktorou
namietajú porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného
súdu Košice - okolie (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93.
Ústavný súd uznesením z 13. augusta 2003 sp. zn. IV. ÚS 139/03 prijal podľa § 25
ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného
súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na konanie sťažnosť sťažovateľov v časti
namietajúcej porušenie ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 15 C 45/93 v období od rozhodnutia ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 67/01.
Predseda okresného súdu vo vyjadrení z 26. septembra 2003 doručenom ústavnému
súdu 2. októbra 2003 o. i. uviedol, že „Na Vašu výzvu Vám oznamujeme, že vo veci č. k. 15
C 45/93 na pojednávaní 9. 9. 2003 bol vyhlásený rozsudok, ktorý (ku dňu odpovede na
výzvu) nebol vyhotovený, pretože účastníci konania zatiaľ nezdokladovali trovy konania. Po
vyhotovení a expedovaní rozsudku Vám postúpime celý spis“.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov
a z vyžiadaného spisu ústavný súd vo veci okresného súdu sp. zn. 15 C 45/93 zistil
nasledovný stav veci:
Sťažovatelia podali 25. júna 2001 ústavnému súdu podnet vo veci porušenia ich
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy. Ústavný súd rozhodnutím sp. zn. II. ÚS 67/01 z 8. novembra 2001 rozhodol, že ich
označené základné právo bolo okresným súdom v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 45/93
porušené. Ústavný súd v ňom hodnotil konanie okresného súdu od 15. februára 1993
do 11. júna 2001, keď bol spis predložený Krajskému súdu v Košiciach (ďalej len „krajský
súd“) na ďalší procesný postup.
Po vrátení spisu z ústavného súdu 25. septembra 2001 okresný súd vykonal tieto
úkony:
Okresný súd 7. decembra 2001 a 1. marca 2002 vydal doplňujúce rozsudky.
Dňa 20. marca 2002 sťažovatelia v prvom a druhom rade (v konaní pred okresným
súdom v procesnom postavení ako odporcovia), 25. marca 2002 sťažovateľka v treťom rade
a 27. marca 2002 sťažovateľka v štvrtom rade doručili okresnému súdu odvolanie proti
doplňujúcemu rozsudku z 1. marca 2002.
Dňa 27. marca 2002 okresný súd predložil spis krajskému súdu. Dňa 12. novembra
2002 krajský súd zrušil rozsudok okresného súdu spolu s doplňujúcimi rozsudkami a vec
mu vrátil na ďalšie konanie, 19. decembra 2002 bol spis vrátený z krajského súdu.
Dňa 21. mája 2003 okresný súd určil termín pojednávania na 5. jún 2003.
Pojednávanie bolo odročené na 26. jún 2003, pretože právny zástupca navrhovateľov
nedoručil špecifikáciu návrhu, ktorú mal doručiť na základe výzvy okresného súdu. Dňa
26. júna 2003 bolo pojednávanie odročené na 9. september 2003 z toho istého dôvodu.
Dňa 27. júna 2003 právny zástupca navrhovateľov doručil špecifikáciu návrhu.
Dňa 9. septembra 2003 okresný súd vyhlásil rozsudok.
Dňa 2. decembra 2003 sťažovatelia podali proti rozsudku odvolanie.
Dňa 5. decembra 2003 okresný súd doručil odvolanie na vyjadrenie právnemu
zástupcovi navrhovateľov.
Dňa 9. decembra 2003 okresnému súdu doručili odvolanie navrhovatelia a okresný
súd spis predložil krajskému súdu.
Dňa 16. decembra 2003 navrhovatelia doručili okresnému súdu vyjadrenie
k odvolaniu sťažovateľov.
Dňa 18. februára 2004 krajský súd vrátil spis okresnému súdu bez rozhodnutia
v merite veci ako predložený predčasne za účelom odstránenia nedostatkov v rozsudku
okresného súdu z 9. septembra 2003 a nedostatkov odvolania.
Dňa 1. marca 2004 bol spis doručený z krajského súdu na okresný súd.
Dňa 2. marca 2004 okresný súd uložil sťažovateľom, aby doplnili náležitosti
odvolania, a vyhotovil opravné uznesenie, ktorým opravil vady rozsudku.
Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom
súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich
vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. 15 C 45/93 dospel
k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.
II.
Sťažovatelia sa podanou sťažnosťou domáhali vyslovenia porušenia ich základného
práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec
verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry (I. ÚS 24/03,
IV. ÚS 15/03, II. ÚS 66/03), v súlade s ktorou možno za konanie (postup) súdu
odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľov v posudzovanom prípade považovať také
konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu ich
právnej neistoty zákonom dovoleným spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty
pre sťažovateľov v ich veci dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu bez
ohľadu na to, či by to bolo meritórne alebo iné rozhodnutie, ktorým by sa spor právoplatne
skončil.
Ústavný súd konštatuje, že vo veci sťažovateľov sa koná na všeobecnom súde
od 29. júna 1993 a konanie nie je právoplatne skončené. Ústavný súd pripomína,
že v období od 8. novembra 2001 okresný súd konal už s vedomím, že v predchádzajúcom
konaní porušil základné právo sťažovateľov na konanie bez zbytočných prieťahov. Napriek
tomu ústavný súd z obsahu spisu nezistil, že by po tomto dátume venoval okresný súd takú
zvýšenú pozornosť postupu v tejto veci, ktorá by sa sťažovateľmi po náleze ústavného súdu
právom očakávala. V tejto spojitosti treba uviesť, že v dobe rozhodovania ústavného súdu
podľa § 2 ods. 3 písm. c) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene
a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov sudca bol pri výkone svojej
funkcie viazaný nálezom ústavného súdu. Viazanosť v tomto prípade znamenala, že okresný
súd mal urobiť všetky potrebné procesné úkony bez zbytočného odkladu tak, aby po náleze
ústavného súdu už zbytočné prieťahy v konaní nevznikali (IV. ÚS 140/03).
V posudzovanom konaní sa tak nestalo, hoci okresný súd vo veci rozhodol, ale konanie nie
je právoplatne skončené.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02)
zohľadňuje okrem toho, čo sa uviedlo o viazanosti okresného súdu predchádzajúcim
nálezom, tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd
rozhoduje (1), správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).
1. Predmetom konania na okresnom súde je vyrovnanie dedičských podielov
k poľnohospodárskej pôde. Ústavný súd konštatuje, že tieto spory nie sú právne zložité,
existuje k nim stabilizovaná judikatúra a metodika postupu všeobecných súdov, ale
vzhľadom na väčší počet účastníkov konania sa môžu prejaviť ako skutkovo náročné.
Žiadna skutková zložitosť veci však nemôže ospravedlniť to, že za viac ako 10 rokov nie je
vo veci právoplatne rozhodnuté. Okresný súd vo svojom vyjadrení nenamietal skutkovú
a právnu zložitosť veci.
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. Ústavný súd
nezistil skutočnosti, ktoré by nasvedčovali spôsobeniu zbytočných prieťahov zo strany
sťažovateľov.
3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, bol postup okresného súdu.
Okrem toho, že v konaní vykazoval zbytočné prieťahy, jeho postup bol nesústredený
a neefektívny. Okresný súd bol nečinný bez akejkoľvek zákonnej prekážky od 19. decembra
2002, keď mu bol spis vrátený z krajského súdu, do 21. mája 2003, keď určil termín
pojednávania na 5. jún 2003 (viac ako 5 mesiacov).
Výsledkom nesústredenej a neefektívnej práce okresného súdu boli doplňujúce
rozsudky z decembra 2001 a marca 2002, ktoré odvolací súd zrušil, pretože ich okresný súd
vydal bez nariadenia pojednávania, nevyhlásil ich verejne. Nesústredená činnosť okresného
súdu vyplýva i z toho, že pojednávania nariadené na 5. jún a 26. jún 2003 musel odročiť
za účelom predloženia špecifikácie návrhu, a výzvu právnemu zástupcovi navrhovateľov
za týmto účelom vypracoval až 21. mája 2003, hoci takýto jednoduchý úkon mohol a mal
vykonať ešte pred tým, než určil termín pojednávania, hneď po tom, ako bol spis vrátený
z krajského súdu.
Rovnako neefektívne a nesústredene postupoval okresný súd i 9. decembra 2003, keď
spis predložil krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní, pričom krajský súd mu
vec vrátil bez meritórneho rozhodnutia ako predčasne predložený, pretože neodstránil
nedostatky vyskytujúce sa v odvolaní, a krajský súd zistil chyby i v písomnom vyhotovení
rozsudku okresného súdu, ktoré bolo potrebné odstrániť pred rozhodnutím krajského súdu.
V dôsledku nesústredenej a neefektívnej činnosti okresného súdu sa konanie tiež
neúmerne predlžovalo.
Ústavný súd ďalej konštatuje, že konanie, v ktorom ústavný súd už nálezom vyslovil
porušenie základného práva sťažovateľov, je stále na súde prvého stupňa bez právoplatného
rozhodnutia vo veci samej. Doterajšia dĺžka konania okresného súdu (viac ako 10 rokov)
preto nemôže byť v žiadnom prípade akceptovaná a ospravedlnená. Okresný súd síce
rozhodol rozsudkom 9. septembra 2003, ale po rozhodnutí ústavného súdu o porušení
základného práva sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov všeobecný
súd mal venovať postupu v tejto veci zvýšenú pozornosť, aby odstránil stav právnej neistoty
sťažovateľov.
Ústavný súd vychádzajúc aj zo svojho nálezu, ktorým konštatoval zbytočné prieťahy
v napadnutom konaní v roku 2001 (II. ÚS 67/01) uzavrel, že v ňom po právoplatnosti tohto
nálezu došlo znovu k zbytočným prieťahom, a to nielen nečinnosťou okresného súdu, ale aj
jeho nesústredeným a neefektívnym postupom. Preto vo veci sťažovateľov bolo potrebné
vysloviť porušenie ich základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy.
III.
V zmysle čl. 127 ods. 2 druhej a tretej vety ústavy ak porušenie práv alebo slobôd
podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže prikázať, aby ten, kto tieto práva
alebo slobody porušil, vo veci konal.
Keďže ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľov
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal
okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov a odstránil stav právnej
neistoty, v ktorej sa nachádzajú sťažovatelia domáhajúci sa rozhodnutia súdu v ich veci.
Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol o porušení základného práva sťažovateľov,
zaoberal sa aj ich žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha.
Podľa ustanovenia § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde má primerané finančné
zadosťučinenie povahu náhrady nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.
Sťažovatelia požadovali za porušenie nimi označeného základného práva finančné
zadosťučinenie vo výške 200 000 Sk každému zvlášť. V tejto časti sťažnosť okrem iného
odôvodnili aj tým, že okresný súd porušuje ich základné právo na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov už viac ako 9 rokov aj napriek nálezu ústavného súdu z novembra
2001, čím je do značnej miery narušená ich právna istota a sťažovatelia pre neriešenie ich
veci sú obmedzovaní aj vo výkone ich vlastníckeho práva.
Podľa ústavného súdu priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady
nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch prichádza do úvahy predovšetkým v tých
prípadoch, keď porušenie základného práva alebo slobody nie je možné napraviť iným
zákonom dovoleným a predvídaným spôsobom. V danom prípade preto do úvahy prichádza
priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je peňažnou protihodnotou
utrpenej nemajetkovej ujmy (napr. I. ÚS 15/02).
Sťažovatelia podľa názoru ústavného súdu musia za daných okolností pociťovať
určitú beznádej v ich veci, ak okresný súd napriek tomu, že o zbytočných prieťahoch
v konaní pred ním už rozhodol ústavný súd, vo veci konal bez viditeľného pokroku. Podľa
názoru ústavného súdu nemožno pripustiť, aby sa takým spôsobom, aký bol zistený v tejto
veci, nerešpektovali a porušovali základné práva účastníkov konaní pred všeobecnými
súdmi. Takýto prístup všeobecných súdov k nálezom ústavného súdu a k odstraňovaniu
príčin vedúcich k záverom o porušovaní základných práv účastníkov ohrozuje dôveru
občanov k princípom právneho štátu. Vychádzajúc zo samotnej dĺžky konania, jeho
doterajšieho priebehu, z odôvodnenia celej situácie sťažovateľmi, z princípov spravodlivosti
a z potreby zavŕšenia ochrany základných práv sťažovateľov ústavný súd dospel k záveru,
že primerané finančné zadosťučinenie vo výške 70 000 Sk (slovom Sedemdesiattisíc
slovenských korún) pre každého sťažovateľa zvlášť, ktoré je okresný súd povinný uhradiť
v súlade s výrokom tohto nálezu, je za porušenie základných práv sťažovateľov dostatočnou
náhradou nemajetkovej ujmy.
Ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade trov konania sťažovateľov, ktoré im
vznikli v dôsledku právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom advokátkou
JUDr. M. Sz.
Ústavný súd pri rozhodovaní o trovách požadovaných právnou zástupkyňou
sťažovateľov vychádzal z ustanovenia § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
môže ústavný súd v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uznesením uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy.
Predmet konania, ktorým je ochrana základných práv a slobôd, je v zásade
nevyjadriteľný v peniazoch a nezameniteľný s primeraným finančným zadosťučinením,
ktoré predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch (napr. III. ÚS 82/03).
Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) i úhradu
trov konania vo výške 35 440 Sk (slovom Tridsaťpäťtisícštyristoštyridsať slovenských
korún) z dôvodu trov ich právneho zastúpenia. Ústavný súd priznal právnej zástupkyni
úhradu za dva úkony právnej služby za zastúpenie každého sťažovateľa (príprava
a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti) v súlade s ustanovením § 1 ods. 3, § 13
ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej
republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych
služieb (ďalej len „vyhláška“), pričom úhradu za jeden právny úkon právnej služby priznal
vo výške 4 270 Sk (základom pre výpočet výšky náhrady za úkon právnej služby bola
nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku
2002 vo výške 12 811 Sk). Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená podľa § 17
ods. 2 vyhlášky o 20 %, pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní viacerých osôb.
Ďalej ústavný súd priznal právnej zástupkyni sťažovateľov desaťkrát náhradu
režijného paušálu po 128 Sk (§ 19 vyhlášky).
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. apríla 2004