Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 219/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júla 2004

predbežne prerokoval sťažnosť S. Z., bytom D. N. V., zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,

N. R., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12

ods. 1 a 2 a postupom Obecného zastupiteľstva

obce Diviacka Nová Ves, postupom okrskovej komisie pre hlasovanie obyvateľov obce

Diviacka Nová Ves o odvolaní starostu obce konané 3. apríla 2004 a rozhodnutím predsedu

Národnej rady Slovenskej republiky č. zo 17. mája 2004 o vyhlásení nových

volieb do orgánov samosprávy obcí, prílohy č. 1 - starostu v obci Diviacka Nová Ves, a

takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2004

doručená sťažnosť S. Z., bytom D. N. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal

porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Obecného zastupiteľstva obce

Diviacka Nová Ves (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) a postupom okrskovej komisie pre

hlasovanie obyvateľov obce (ďalej len “okrsková komisia“) o odvolaní starostu obce pri

hlasovaní konanom 3. apríla 2004.

Sťažovateľ uviedol, že obecné zastupiteľstvo prijalo všeobecné záväzné nariadenie

č. 1/2004, ktorým bolo vyhlásené hlasovanie obyvateľov obce o odvolaní starostu

(sťažovateľa) na 3. apríl 2004.

Vyhlásené miestne referendum sa 3. apríla 2004 uskutočnilo a okrsková komisia

ústne vyhlásila jeho výsledky, podľa ktorých sťažovateľovi zanikol mandát starostu.

Z toho sťažovateľ vyvodzuje, že postupom obecného zastupiteľstva a postupom

okrskovej komisie pri hlasovaní obyvateľov obce o odvolaní starostu obce konanom

3. apríla 2004 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12

ods. 1 a 2 a .

Sťažovateľ doručil 15. júla 2004 podanie, ktorým rozšíril sťažnosť proti predsedovi

Národnej rady Slovenskej republiky P. H. (ďalej len „predseda národnej rady“), tvrdiac, že

predseda národnej rady rozhodnutím č. zo 17. mája 2004 o vyhlásení nových

volieb do orgánov samosprávy obcí, prílohy č. 1 - starostu v obci Diviacka Nová Ves

porušil jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2

. Okrem toho, že navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení uvedeného

základného práva, požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia predsedu

národnej rady.

II.

1. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a preskúmal ju zo všetkých hľadísk

uvedených v .

1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí skúmať predovšetkým to,

či je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie o sťažnosti s osobitným zreteľom

na . Podľa tohto článku je daná právomoc ústavného súdu

chrániť základné práva a slobody len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd.

To potvrdzuje aj ustanovenie , podľa ktorého sťažnosť môže

podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane

týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ

nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu

jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený

podľa osobitných predpisov.

2. Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv postupom obecného

zastupiteľstva a okrskovej komisie.

v vytvára tri formy uplatnenia územnej samosprávy na úrovni

obce, pričom jednou z nich je aj miestne referendum. Spôsob jeho vykonania ustanoví

zákon. Podľa o obecnom

zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) obecné

zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum, ak ide o odvolanie starostu (§ 13a ods. 3 zákona

o obecnom zriadení). Podľa § 13a ods. 3 písm. a) bodu 1 zákona o obecnom zriadení obecné

zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum obyvateľov obce o odvolaní starostu, ak o to

petíciou požiada aspoň 30 % oprávnených voličov.

Také uznesenie je všeobecne napadnuteľné protestom prokurátora podľa § 22 a § 25

o prokuratúre v znení neskorších predpisov, k čomu aj vo veci

sťažovateľa došlo (protest Okresnej prokuratúry v Prievidzi č. Pd 2014/2004).

3. Spôsob vykonania miestneho referenda neupravuje osobitný zákon. Preto je

pri nedostatku právnej úpravy postupu orgánov územnej samosprávy a orgánov určených na

vykonanie referenda nevyhnutná analógia legis. Na postup pri jeho vykonaní sa na základe

toho používa o voľbách do orgánov

samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“).

Podľa § 11 ods. 1 volebného zákona riadia voľby do orgánov samosprávy obcí

volebné komisie. Podľa § 11 ods. 9 volebného zákona volebné komisie a ich útvary sú

zriadené na celé volebné obdobie.

Ústavný súd v náleze sp. zn. okrem iného uviedol: „... Volebné

komisie sú inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že činnosť, ktorú vykonávajú, je

správnou činnosťou vykonávanou vo verejnom záujme. Príprava a zabezpečovanie volieb

je vo verejnom záujme, preto vytvorenie orgánu verejnej moci, akým je volebná komisia,

zaraďuje tento orgán medzi orgány verejnej moci. Miestna volebná komisia nie je orgánom

štátnej správy, ale je orgánom verejnej správy. Formulácia daná

Slovenskej republiky, podľa ktorej sa súdom zveruje právomoc preskúmavať rozhodnutia

správnych orgánov, určuje právomoc súdov preskúmavať nielen rozhodnutia štátnej správy,

ale aj ďalších orgánov verejnej správy...“

Tento záver z judikatúry ústavného súdu sa v celom rozsahu uplatní aj na okrskové

komisie pre hlasovanie obyvateľov obce. Tieto komisie ústavný súd považuje za orgány

verejnej správy v rozsahu, v ktorom vykonávajú správnu činnosť vo verejnom záujme,

a takou činnosťou je nepochybne aj príprava, organizácia, uskutočnenie a zistenie

výsledkov hlasovania obyvateľov obce (miestne referendum).

Podľa vety za bodkočiarkou (účinného od 1. júla 2001) súdy

preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,

opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2

(ďalej len „OSP“) v znení účinnom od 1. septembra 2003

v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej

správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ

ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.

Podľa v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb

alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.

Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť

rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj

orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje

rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti

verejnej správy.

Prieskumná právomoc všeobecných súdov je aj predmetom úpravy zákona

č. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, kde je upravená tak,

že úlohou súdov je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ak zákon

neustanovuje inak [§ 3 písm. c)], a preskúmavať zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných

zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanovuje zákon [§ 3 písm. d)].

Podľa rozhoduje ústavný súd o ústavnosti a zákonnosti volieb

prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a volieb

do orgánov územnej samosprávy. Zákonná úprava konania vo volebných veciach je

obsiahnutá v a nasledujúcich , ktoré okrem iného ustanovujú

okruh subjektov, ktoré majú aktívnu legitimáciu na podanie volebnej sťažnosti, obligatórne

náležitosti návrhu na začatie konania, lehotu na podanie návrhu a okruh účastníkov konania.

ani neobsahujú osobitnú úpravu konania ústavného súdu

vo veciach miestneho referenda.

Preskúmajúc negatívnu enumeráciu a postupy, ktoré sú vylúčené z preskúmavacej

právomoci všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že nie je žiaden legálny dôvod

na záver, podľa ktorého by postup obecného zastupiteľstva a okrskovej komisie ako orgánu

verejnej moci bol z tejto právomoci vylúčený.

Tento záver nepriamo podporuje aj doktrinálne rozhodnutie Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky z 29. apríla 2002 sp. zn. , v ktorom sa prijal záver, podľa

ktorého: „Právomoc súdov v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutí orgánov

verejnej správy podľa a nasl. je daná aj v prípade, ak v osobitnom

zákone nie je výslovne uvedené, že takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom

súdnictve. Súd v takýchto prípadoch skúma, či boli splnené podmienky ustanovenia § 244

ods. 3 , či boli alebo mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti

priamo dotknuté.“

Zo skutkového stavu uvedeného sťažovateľom a citovaných právnych predpisov

vyplýva, že sťažovateľ mohol a musel využiť právny prostriedok ochrany jeho základného

práva, ktorý je od 1. septembra 2003 navyše výslovne určený na ochranu proti nezákonným

(protiprávnym) rozhodnutiam, opatreniam alebo iným zásahom orgánov verejnej moci.

Takým prostriedkom je žaloba v správnom súdnictve. V tejto spojitosti ústavný súd

upozorňuje, že v konaní pred správnym súdnictvom sa mohol sťažovateľ domôcť aj

predbežnej ochrany podľa , podľa ktorého žaloba nemá odkladný účinok na

vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo

iné. Na žiadosť účastníka môže predseda senátu uznesením vykonateľnosť rozhodnutia

odložiť, ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak

predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.

Sťažovateľ však nevyužil tieto účinné právne prostriedky ochrany svojich

základných práv spôsobom, ktorý umožňuje platný právny poriadok Slovenskej republiky

v konaniach pred orgánmi súdnej ochrany ( v spojení s a nasl. ), ale

priamo sa obrátil na ústavný súd. Taký postup však ani

neumožňujú. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre

každú osobu. Preto každá osoba, ktorá namieta porušenie jej základného práva, musí

rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je

kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu.

Tento záver má oporu aj v stabilnej judikatúre ústavného súdu (podobne

, , , ).

4. V zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie

sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť nedostatok priamej vzájomnej súvislosti medzi

označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním,

rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takého práva alebo slobody

na strane druhej.

Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu

verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,

alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd,

reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú

neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. , ).

Ústavný súd konštatuje, že obecné zastupiteľstvo nevykonalo miestne referendum,

tak ako to tvrdí v návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ. Vykonanie referenda

nemožno stotožňovať s prijatím všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2004 a ani

s vyhlásením hlasovania obyvateľov obce. Preto medzi týmito úkonmi obecného

zastupiteľstva a tvrdeným porušením základných práv niet žiadnej vecnej súvislosti, ktorá

by mohla viesť k záveru, že je potrebné sťažnosť voči obecnému zastupiteľstvu prijať.

Sťažnosť proti obecnému zastupiteľstvu je podľa názoru ústavného súdu zjavne

neopodstatnená ( ).

5. Záver o zjavnej neopodstatnenosti sa z právnych dôvodov uvedených pod bodom 4

vzťahuje aj na sťažnosť, ktorá bola podaná proti rozhodnutiu predsedu národnej rady.

Predseda národnej rady je podľa § 48 ods. 1 písm. d) volebného zákona povinný na základe

žiadosti obce podanej prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len

„ministerstvo vnútra“) vyhlásiť nové voľby starostu (§ 48 ods. 1 volebného zákona

ustanovuje: „Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási...).“

Z uvedeného vyplýva, že predseda národnej rady realizovaním zákonom ustanovenej

povinnosti ( ), z ktorej mu nevyplýva žiadna prieskumná povinnosť voči

žiadosti obce podanej prostredníctvom ministerstva vnútra, nemohol v žiadnom prípade

porušiť označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1

a 2 a .

Z toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť voči predsedovi národnej rady je

zjavne neopodstatnená ( ).

6. Na základe obsahu sťažnosti, uvedených právnych záverov a predchádzajúcej

judikatúry o uplatnení princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd podľa

odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci

(proti okrskovej komisii) a pre jej zjavnú neopodstatnenosť (proti obecnému zastupiteľstvu).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody sťažovateľa ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou

návrhu na rozhodnutie nezaoberal. Rovnako sa nezaoberal ani zrušovaním výsledku

miestneho referenda a odložením vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia predsedu

národnej rady.