Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 2 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (7)IV. ÚS 219/04
PDF · 161.34 KB
No categories available
IV. ÚS 219/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. júla 2004
predbežne prerokoval sťažnosť S. Z., bytom D. N. V., zastúpeného advokátom JUDr. M. S.,
N. R., ktorou namietal porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 1 a 4 v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Obecného zastupiteľstva
obce Diviacka Nová Ves, postupom okrskovej komisie pre hlasovanie obyvateľov obce
Diviacka Nová Ves o odvolaní starostu obce konané 3. apríla 2004 a rozhodnutím predsedu
Národnej rady Slovenskej republiky č. 321/2004 Z. z. zo 17. mája 2004 o vyhlásení nových
volieb do orgánov samosprávy obcí, prílohy č. 1 - starostu v obci Diviacka Nová Ves, a
takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť S. Z. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. mája 2004
doručená sťažnosť S. Z., bytom D. N. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal
porušenie základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Obecného zastupiteľstva obce
Diviacka Nová Ves (ďalej len „obecné zastupiteľstvo“) a postupom okrskovej komisie pre
hlasovanie obyvateľov obce (ďalej len “okrsková komisia“) o odvolaní starostu obce pri
hlasovaní konanom 3. apríla 2004.
Sťažovateľ uviedol, že obecné zastupiteľstvo prijalo všeobecné záväzné nariadenie
č. 1/2004, ktorým bolo vyhlásené hlasovanie obyvateľov obce o odvolaní starostu
(sťažovateľa) na 3. apríl 2004.
Vyhlásené miestne referendum sa 3. apríla 2004 uskutočnilo a okrsková komisia
ústne vyhlásila jeho výsledky, podľa ktorých sťažovateľovi zanikol mandát starostu.
Z toho sťažovateľ vyvodzuje, že postupom obecného zastupiteľstva a postupom
okrskovej komisie pri hlasovaní obyvateľov obce o odvolaní starostu obce konanom
3. apríla 2004 došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12
ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy.
Sťažovateľ doručil 15. júla 2004 podanie, ktorým rozšíril sťažnosť proti predsedovi
Národnej rady Slovenskej republiky P. H. (ďalej len „predseda národnej rady“), tvrdiac, že
predseda národnej rady rozhodnutím č. 321/2004 Z. z. zo 17. mája 2004 o vyhlásení nových
volieb do orgánov samosprávy obcí, prílohy č. 1 - starostu v obci Diviacka Nová Ves
porušil jeho základné právo podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1 a 2 a čl. 13 ods. 2
ústavy. Okrem toho, že navrhol, aby ústavný súd rozhodol o porušení uvedeného
základného práva, požiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia predsedu
národnej rady.
II.
1. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa a preskúmal ju zo všetkých hľadísk
uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
1. Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti musí skúmať predovšetkým to,
či je daná jeho právomoc na konanie a rozhodovanie o sťažnosti s osobitným zreteľom
na čl. 127 ods. 1 ústavy. Podľa tohto článku ústavy je daná právomoc ústavného súdu
chrániť základné práva a slobody len vtedy, ak o tejto ochrane nerozhoduje iný súd.
To potvrdzuje aj ustanovenie § 49 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého sťažnosť môže
podať fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane
týchto základných práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde nie je sťažnosť prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený
podľa osobitných predpisov.
2. Sťažovateľ namietal porušenie označených základných práv postupom obecného
zastupiteľstva a okrskovej komisie.
Ústava v čl. 67 ods. 1 vytvára tri formy uplatnenia územnej samosprávy na úrovni
obce, pričom jednou z nich je aj miestne referendum. Spôsob jeho vykonania ustanoví
zákon. Podľa § 11a písm. c) zákona Slovenskej národnej rady č. 369/1990 Zb. o obecnom
zriadení v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o obecnom zriadení“) obecné
zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum, ak ide o odvolanie starostu (§ 13a ods. 3 zákona
o obecnom zriadení). Podľa § 13a ods. 3 písm. a) bodu 1 zákona o obecnom zriadení obecné
zastupiteľstvo vyhlási miestne referendum obyvateľov obce o odvolaní starostu, ak o to
petíciou požiada aspoň 30 % oprávnených voličov.
Také uznesenie je všeobecne napadnuteľné protestom prokurátora podľa § 22 a § 25
zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov, k čomu aj vo veci
sťažovateľa došlo (protest Okresnej prokuratúry v Prievidzi č. Pd 2014/2004).
3. Spôsob vykonania miestneho referenda neupravuje osobitný zákon. Preto je
pri nedostatku právnej úpravy postupu orgánov územnej samosprávy a orgánov určených na
vykonanie referenda nevyhnutná analógia legis. Na postup pri jeho vykonaní sa na základe
toho používa zákon Slovenskej národnej rady č. 346/1990 Zb. o voľbách do orgánov
samosprávy obcí v znení neskorších predpisov (ďalej len „volebný zákon“).
Podľa § 11 ods. 1 volebného zákona riadia voľby do orgánov samosprávy obcí
volebné komisie. Podľa § 11 ods. 9 volebného zákona volebné komisie a ich útvary sú
zriadené na celé volebné obdobie.
Ústavný súd v náleze sp. zn. PL. ÚS 19/98 okrem iného uviedol: „... Volebné
komisie sú inštitúciami verejnej správy za predpokladu, že činnosť, ktorú vykonávajú, je
správnou činnosťou vykonávanou vo verejnom záujme. Príprava a zabezpečovanie volieb
je vo verejnom záujme, preto vytvorenie orgánu verejnej moci, akým je volebná komisia,
zaraďuje tento orgán medzi orgány verejnej moci. Miestna volebná komisia nie je orgánom
štátnej správy, ale je orgánom verejnej správy. Formulácia daná čl. 142 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, podľa ktorej sa súdom zveruje právomoc preskúmavať rozhodnutia
správnych orgánov, určuje právomoc súdov preskúmavať nielen rozhodnutia štátnej správy,
ale aj ďalších orgánov verejnej správy...“
Tento záver z judikatúry ústavného súdu sa v celom rozsahu uplatní aj na okrskové
komisie pre hlasovanie obyvateľov obce. Tieto komisie ústavný súd považuje za orgány
verejnej správy v rozsahu, v ktorom vykonávajú správnu činnosť vo verejnom záujme,
a takou činnosťou je nepochybne aj príprava, organizácia, uskutočnenie a zistenie
výsledkov hlasovania obyvateľov obce (miestne referendum).
Podľa čl. 142 ods. 1 ústavy vety za bodkočiarkou (účinného od 1. júla 2001) súdy
preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť rozhodnutí,
opatrení alebo iných zásahov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon. Podľa § 7 ods. 2
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v znení účinnom od 1. septembra 2003
v občianskom súdnom konaní súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej
správy a zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, pokiaľ
ich podľa zákona neprejednávajú a nerozhodujú o nich iné orgány.
Podľa § 244 ods. 1 OSP v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb
alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy.
Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia v správnom súdnictve preskúmavajú súdy zákonnosť
rozhodnutí a postupov orgánov štátnej správy, orgánov územnej samosprávy, ako aj
orgánov záujmovej samosprávy a ďalších právnických osôb, pokiaľ im zákon zveruje
rozhodovanie o právach a povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti
verejnej správy.
Prieskumná právomoc všeobecných súdov je aj predmetom úpravy zákona
č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov, kde je upravená tak,
že úlohou súdov je preskúmavať zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, ak zákon
neustanovuje inak [§ 3 písm. c)], a preskúmavať zákonnosť rozhodnutí, opatrení alebo iných
zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanovuje zákon [§ 3 písm. d)].
Podľa čl. 129 ods. 2 ústavy rozhoduje ústavný súd o ústavnosti a zákonnosti volieb
prezidenta Slovenskej republiky, volieb do Národnej rady Slovenskej republiky a volieb
do orgánov územnej samosprávy. Zákonná úprava konania vo volebných veciach je
obsiahnutá v § 59 a nasledujúcich zákona o ústavnom súde, ktoré okrem iného ustanovujú
okruh subjektov, ktoré majú aktívnu legitimáciu na podanie volebnej sťažnosti, obligatórne
náležitosti návrhu na začatie konania, lehotu na podanie návrhu a okruh účastníkov konania.
Ústava ani zákon o ústavnom súde neobsahujú osobitnú úpravu konania ústavného súdu
vo veciach miestneho referenda.
Preskúmajúc negatívnu enumeráciu a postupy, ktoré sú vylúčené z preskúmavacej
právomoci všeobecných súdov, ústavný súd konštatuje, že nie je žiaden legálny dôvod
na záver, podľa ktorého by postup obecného zastupiteľstva a okrskovej komisie ako orgánu
verejnej moci bol z tejto právomoci vylúčený.
Tento záver nepriamo podporuje aj doktrinálne rozhodnutie Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky z 29. apríla 2002 sp. zn. 6 Sž 196/01, v ktorom sa prijal záver, podľa
ktorého: „Právomoc súdov v správnom súdnictve na preskúmanie rozhodnutí orgánov
verejnej správy podľa § 247 ods. 1 a nasl. O. s. p. je daná aj v prípade, ak v osobitnom
zákone nie je výslovne uvedené, že takéto rozhodnutie je preskúmateľné súdom v správnom
súdnictve. Súd v takýchto prípadoch skúma, či boli splnené podmienky ustanovenia § 244
ods. 3 O. s. p., či boli alebo mohli byť práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti
priamo dotknuté.“
Zo skutkového stavu uvedeného sťažovateľom a citovaných právnych predpisov
vyplýva, že sťažovateľ mohol a musel využiť právny prostriedok ochrany jeho základného
práva, ktorý je od 1. septembra 2003 navyše výslovne určený na ochranu proti nezákonným
(protiprávnym) rozhodnutiam, opatreniam alebo iným zásahom orgánov verejnej moci.
Takým prostriedkom je žaloba v správnom súdnictve. V tejto spojitosti ústavný súd
upozorňuje, že v konaní pred správnym súdnictvom sa mohol sťažovateľ domôcť aj
predbežnej ochrany podľa § 250c OSP, podľa ktorého žaloba nemá odkladný účinok na
vykonateľnosť rozhodnutia správneho orgánu, pokiaľ osobitný zákon neustanovuje niečo
iné. Na žiadosť účastníka môže predseda senátu uznesením vykonateľnosť rozhodnutia
odložiť, ak by okamžitým výkonom napadnutého rozhodnutia hrozila závažná ujma. Ak
predseda senátu nevyhovie žiadosti, upovedomí o tom účastníka.
Sťažovateľ však nevyužil tieto účinné právne prostriedky ochrany svojich
základných práv spôsobom, ktorý umožňuje platný právny poriadok Slovenskej republiky
v konaniach pred orgánmi súdnej ochrany (§ 7 ods. 2 v spojení s § 244 a nasl. OSP), ale
priamo sa obrátil na ústavný súd. Taký postup však ústava ani zákon o ústavnom súde
neumožňujú. Princíp subsidiarity právomoci ústavného súdu je ústavným príkazom pre
každú osobu. Preto každá osoba, ktorá namieta porušenie jej základného práva, musí
rešpektovať postupnosť tejto ochrany a požiadať o ochranu ten orgán verejnej moci, ktorý je
kompetenčne predsunutý pred uplatnenie právomoci ústavného súdu.
Tento záver má oporu aj v stabilnej judikatúre ústavného súdu (podobne
IV. ÚS 65/02, II. ÚS 147/02, II. ÚS 148/02, IV. ÚS 128/04).
4. V zmysle stabilizovanej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie
sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť nedostatok priamej vzájomnej súvislosti medzi
označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním,
rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu verejnej moci do takého práva alebo slobody
na strane druhej.
Ak ústavný súd nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu
verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sťažovateľ namieta,
alebo ak nezistí žiadnu možnosť porušenia označených základných práv alebo slobôd,
reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie, vysloví zjavnú
neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (m. m. I. ÚS 91/03, IV. ÚS 150/03).
Ústavný súd konštatuje, že obecné zastupiteľstvo nevykonalo miestne referendum,
tak ako to tvrdí v návrhu na rozhodnutie vo veci samej sťažovateľ. Vykonanie referenda
nemožno stotožňovať s prijatím všeobecne záväzného nariadenia č. 1/2004 a ani
s vyhlásením hlasovania obyvateľov obce. Preto medzi týmito úkonmi obecného
zastupiteľstva a tvrdeným porušením základných práv niet žiadnej vecnej súvislosti, ktorá
by mohla viesť k záveru, že je potrebné sťažnosť voči obecnému zastupiteľstvu prijať.
Sťažnosť proti obecnému zastupiteľstvu je podľa názoru ústavného súdu zjavne
neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
5. Záver o zjavnej neopodstatnenosti sa z právnych dôvodov uvedených pod bodom 4
vzťahuje aj na sťažnosť, ktorá bola podaná proti rozhodnutiu predsedu národnej rady.
Predseda národnej rady je podľa § 48 ods. 1 písm. d) volebného zákona povinný na základe
žiadosti obce podanej prostredníctvom Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len
„ministerstvo vnútra“) vyhlásiť nové voľby starostu (§ 48 ods. 1 volebného zákona
ustanovuje: „Predseda Národnej rady Slovenskej republiky vyhlási...).“
Z uvedeného vyplýva, že predseda národnej rady realizovaním zákonom ustanovenej
povinnosti (čl. 2 ods. 2 ústavy), z ktorej mu nevyplýva žiadna prieskumná povinnosť voči
žiadosti obce podanej prostredníctvom ministerstva vnútra, nemohol v žiadnom prípade
porušiť označené základné právo sťažovateľa podľa čl. 30 ods. 4 v spojení s čl. 12 ods. 1
a 2 a čl. 13 ods. 2 ústavy.
Z toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť voči predsedovi národnej rady je
zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
6. Na základe obsahu sťažnosti, uvedených právnych záverov a predchádzajúcej
judikatúry o uplatnení princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu ústavný súd podľa
§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť pre nedostatok svojej právomoci
(proti okrskovej komisii) a pre jej zjavnú neopodstatnenosť (proti obecnému zastupiteľstvu).
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia je viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľa (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou
návrhu na rozhodnutie nezaoberal. Rovnako sa nezaoberal ani zrušovaním výsledku
miestneho referenda a odložením vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia predsedu
národnej rady.