Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 300/04

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-29

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. decembra 2004

v senáte zloženom z predsedu Jána Lubyho a zo sudcov Jána Auxta a Juraja Horvátha

prerokoval prijatú sťažnosť Márie Savkovej, bytom K., zastúpenej advokátom JUDr. J. Č.,

K., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a práva na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Márie Savkovej na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa a právo na prejednanie jej záležitosti

v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn.

p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.

3. Márii Savkovej p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume

20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Košice II

p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice II j e p o v i n n ý uhradiť Márii Savkovej trovy konania

vo výške 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) do dvoch

mesiacov od doručenia tohto nálezu na účet advokáta JUDr. J. Č., K.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

21. septembra 2004 doručená sťažnosť Márie Savkovej (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou

namietala porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa (ďalej len „“) a práva na prejednanie

jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len

„okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd uznesením č. k. –14 zo 6. októbra 2004 prijal sťažnosť

sťažovateľky podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) na ďalšie

konanie.

Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti z 26. októbra 2004 okrem

iného uviedol, že:

„predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný už s ohľadom na jeho

predmet a nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia procesných

podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného konania.

- chronológia procesných úkonov:

- žaloba spolu s návrhom na vydanie predbežného opatrenia bola podaná

dňa 11. 2. 1997.

- dňa 12. 2. 1997 bol žalobný návrh zaslaný žalovaným na vyjadrenie v lehote 3 dní.

- dňa 27. 2. 1997 sa uskutočnilo pojednávanie, na ktorom bolo vyhlásené uznesenie,

ktorým bol návrh na vydanie predbežného opatrenia zamietnutý.

- dňa 7. 3. 1997 bolo vyššie uvedené uznesenie odoslané účastníkom konania;

právoplatnosť nadobudlo 1. 4. 1997.

- dňa 8. 4. 1997 bol určený termín pojednávania na 9. 6. 1997; na uvedenom

pojednávaní bolo navrhnuté pristúpenie ďalších účastníkov do konania na strane

žalovaných a pojednávanie bolo odročené na neurčito.

- dňa 16. 6. 1997 bol žalobca urgovaný na predloženie dvoch rovnopisov žaloby

a presné označenie žalovaného v 4. rade.

- dňa 13. 3. 1998 bol žalobca opäť vyzývaný na oznámenie adries žalovaných v 3.

a 4. rade.

- dňa 10. 7. 1998 bolo vydané uznesenie o pripustení do konania žalovaných v 3. až

5. rade.

- 5. 8. 1998 bol určený termín pojednávania na 5. 11. 1998. Na uvedenom

pojednávaní súd pripustil vstup do konania žalovaným v 6. až 62 rade.

Pojednávanie bolo odročené na 18. 3. 1999.

- dňa 8. 2. 1999 bolo pojednávanie, určené na 18. 3. 1999, preročené na 8. 3. 1999

a tiež bolo vypracované uznesenie o pripustení účastníkov do konania na strane

žalovaných v 6. až 53. rade.

- na pojednávaní, konanom dňa 8. 3. 1999, bol vyhlásený rozsudok.

- proti rozsudku podal odvolanie žalobca dňa 28. 4. 1999 a toto bolo dňa

12. 5. 1999 doručované na vyjadrenie žalovaným.

- dňa 14. 6. 1999 podal žalobca návrh proti dvom žalovaným na vydanie

predbežného opatrenia, o ktorom konajúca sudkyňa rozhodla dňa 13. 7. 1999. Aj

proti tomuto uzneseniu podal žalobca dňa 3. 8. 1999 odvolanie.

- v dôsledku podaných odvolaní bol spis dňa 18. 10. 1999 predložený

na rozhodnutie Krajskému súdu v Košiciach, odkiaľ bol vrátený tunajšiemu súdu

dňa 4. 5. 2001 s rozhodnutím, ktorým bol rozsudok zrušený a v rozsahu zrušenia

vec vrátená na ďalšie konanie.

- dňa 4. 3. 2002 bol daný pokyn pre doručenie rozhodnutia Krajského súdu

v Košiciach účastníkom konania a zároveň bola vypracovaná výzva pre žalobcu

v zmysle zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Košiciach.

- dňa 10. 5. 2002 bolo doručené podanie žalobcu, ktoré bolo 30. 7. 2002

doručované žalovaným.

- dňa 10. 3. 2003 bol určený termín pojednávania na deň 9. 4. 2003; uvedené

pojednávanie bolo z dôvodu práceneschopnosti konajúcej sudkyne odročené

na neurčito.

- dňa 3. 11. 2003 JUDr. V. K., ktorá vo veci konala, nastúpila na materskú

dovolenku, preto boli všetky nevybavené veci z jej súdneho oddelenia prevedené do

súdneho oddelenia sudkyne JUDr. J. M., ktorá dňa 21. 10. 2004 dala pokyn pre

zisťovanie adries trvalých pobytov tých účastníkov, u ktorých predchádzajúce

doručovania boli bez pozitívneho výsledku.

- keďže podľa správy poštového doručovateľa zo zásielok, nachádzajúcich sa v spise,

niektorí žalovaní zomreli, po overení tohto údaja Registrom obyvateľov v Banskej Bystrici

je pravdepodobné, že bude existovať dôvod na prerušenie konania podľa § 107

.

- zo spisu neboli zistené prieťahy spôsobené sťažovateľkou.

- vzhľadom na vyššie uvedenú chronológiu vo veci vykonaných úkonov je nutné pripustiť, že

v danom konaní k určitým prieťahom došlo.

- posúdenie zbytočnosti vzniknutých prieťahov ponechávam na zváženie ústavnému súdu;

z môjho pohľadu by bolo možné prieťahy považovať za zbytočné len v tom prípade, ak by na

tunajšom súde boli vytvorené také podmienky, ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri

vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno požadovať, konať a rozhodovať vo

všetkých pridelených veciach plynulo.“

Obdobné procesné úkony, ktoré označil predseda okresného súdu vo svojom

vyjadrení, zistil aj ústavný súd z obsahu spisu okresného súdu.

Navyše, ústavný súd zistil, že žalobca 30. júna 1997 doručil okresnému súdu

rozšírenie žalobného návrhu o žalovaných v 3. až 5. rade a 29. septembra 1998 rozšírenie

žalobného návrhu o žalovaných v 6. až 53. rade.

Okresný súd uznesenie, ktorým rozhodol o pripustení vstupu žalovaných v 6. až

53. rade do konania, vypracoval 8. februára 1999 a sťažovateľka je v ňom označená ako

žalovaná v 28. rade.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom

súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich

vyjadreniami, ako aj s obsahom súdneho spisu okresného súdu sp. zn. dospel

k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci.

II.

Sťažovateľka sa podanou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia jej základného

práva podľa , podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne

prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej

lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom okresného súdu v konaní sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa a práva podľa dohovoru vychádza zo svojej

ustálenej judikatúry (, , ), v súlade s ktorou možno

za konanie (postup) súdu odstraňujúce právnu neistotu sťažovateľa v konkrétnom

posudzovanom prípade považovať také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému

rozhodnutiu vo veci alebo k odstráneniu jeho právnej neistoty zákonom dovoleným

spôsobom. K vytvoreniu právnej istoty preto dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu.

Pri posudzovaní otázky, či v konaní okresného súdu pod sp. zn. došlo

k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou

judikatúrou (, , , ) zohľadňuje tri

základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1),

správanie účastníka konania (2) a postup samotného súdu (3).

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn.

podľa troch označených základných kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd sa čiastočne stotožňuje

s názorom okresného súdu, že predmetný spor možno hodnotiť ako skutkovo náročný

s poukazom na „nutnosť vykonať rozsiahle dokazovanie pri potrebe zabezpečenia

procesných podmienok pre konanie vo veci vzhľadom na vysoký počet účastníkov daného

konania“. Aj keď z právneho hľadiska spor „o určenie vlastníctva“ tvorí súčasť štandardnej

rozhodovacej agendy okresných súdov, z faktického hľadiska je potrebné akceptovať,

že na náročnosť konania vplývali od februára 1999 veľký počet žalovaných (pôvodne 53),

ako aj ich zmeny, ku ktorým došlo v dôsledku úmrtia niektorých žalovaných v priebehu

konania. Táto skutočnosť vyžadovala od okresného súdu, aby počas konania upresňoval ich

okruh a zisťoval stav dedičských konaní, čo objektívne mohlo ovplyvňovať dĺžku konania.

Žiadna skutková náročnosť však podľa názoru ústavného súdu nemôže ospravedlniť

doterajšiu celkovú dĺžku tohto konania.

Na dĺžku konania mali vplyv aj právne úkony žalobcu počas konania, ktorý aktívne

využíval procesné práva podľa (odvolanie proti rozhodnutiu

o zamietnutí návrhu na vydanie predbežného opatrenia, odvolanie proti rozsudku okresného

súdu, ktorým bola jeho žaloba zamietnutá, a návrh na vylúčenie zákonnej sudkyne).

V dôsledku týchto právnych úkonov žalobcu došlo k prieťahom v konaní (keď o opravných

prostriedkoch odporcov dvakrát rozhodoval krajský súd), ktoré nemožno pripísať na vrub

okresného súdu.

2. Čo sa týka správania sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania, zo spisu

vyplýva, že sa stala žalovanou v 28. rade vo februári 1999. Ústavný súd konštatuje,

že správanie sťažovateľky od tohto dátumu žiadnym právne významným spôsobom

neprispelo k zbytočným prieťahom vo veci.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či nedošlo k zbytočným

prieťahom v súdnom konaní sp. zn. , bol postup okresného súdu.

Činnosť okresného súdu ústavný súd hodnotil iba od obdobia, keď sa sťažovateľka

stala účastníčkou konania.

Podľa názoru ústavného súdu došlo k zbytočným prieťahom v činnosti okresného

súdu od 4. mája 2001, keď okresný súd mal doručovať uznesenie krajského súdu dotknutým

účastníkom konania, pričom tak urobil až 4. marca 2002, keď súčasne vyzval žalobcu

na vykonanie úkonov v zmysle zrušujúceho uznesenia krajského súdu (nečinnosť v trvaní

10 mesiacov). Okresný súd bol ďalej nečinný od 9. apríla 2003, keď odročil pojednávanie

na neurčito, do 21. októbra 2004, keď zisťoval pobyt žalovaných (nečinnosť viac ako 18

mesiacov). Ústavný súd tiež konštatuje, že nezistil žiadne prekážky, ktoré by bránili tomu,

aby procesné úkony okresného súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj vzhľadom

na dovtedajší priebeh konania.

Činnosť okresného súdu bola tiež neefektívna a nesústredená. Aj keď okresný súd

dvakrát rozhodol o návrhu žalobcu na vydanie predbežného opatrenia a raz rozhodol vo veci

samej, nemožno prehliadnuť skutočnosť, že pri odstraňovaní nedostatkov žalobného návrhu

(petitu) nepostupoval dôsledne podľa § 43 ods. 1 a § 79 ods. 1 Občianskeho súdneho

poriadku, v dôsledku čoho bolo jeho rozhodnutie uznesením krajského súdu

sp. zn. z 19. februára 2001 zrušené.

Obranu okresného súdu spočívajúcu v tom, že „nemá vytvorené také podmienky,

ktoré by sudcom umožňovali aspoň pri vynaložení maximálneho úsilia, ktoré od nich možno

požadovať, konať a rozhodovať vo všetkých veciach plynulo“, ústavný súd neakceptoval.

V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania dohovoru platí, že nadmerné

množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti

za zbytočné prieťahy v súdnom konaní (). Pretrvávajúci vysoký nápad vecí

a v tejto súvislosti nedostatok sudcov pri vybavovaní agendy nemá povahu okolností,

ktoré by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana,

ktorý sa naň obrátil. Tieto okolnosti ústavný súd nezohľadňuje v súvislosti s pozitívnym

záväzkom štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Vychádzajúc z uvedeného a konštatujúc, že doterajším postupom okresného súdu

v konaní vedenom pod sp. zn. došlo k zbytočným prieťahom v konaní, ústavný

súd vyslovil, že týmto došlo aj k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48

ods. 2 na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie jej

záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

1. V nadväznosti na svoje rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľky

podľa a práva podľa dohovoru a v súlade s

ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

2. Keďže ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2

a práva podľa dohovoru, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie

primeraného finančného zadosťučinenia podľa .

3. Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez

zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa

a práva podľa dohovoru nemožno účinne odstrániť len

uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho považoval za potrebné rozhodnúť

aj o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti žiadala o primerané finančné zadosťučinenie

vo výške 50 000 Sk. Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd

vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva,

ktorý spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru priznáva so zreteľom

na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na doterajší priebeh konania okresného súdu vedeného pod sp. zn.

, ktorý vykazoval znaky zbytočných prieťahov v konaní, a zohľadňujúc tiež

konkrétne okolnosti prípadu rozhodol, že sumu 20 000 Sk možno považovať za primerané

finančné zadosťučinenie podľa .

Podľa ústavný súd napokon rozhodol aj o úhrade

trov konania sťažovateľky, ktoré jej vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným

súdom advokátom JUDr. J. Č.

Ústavný súd priznal sťažovateľke úhradu trov konania vo výške 9 342 Sk (slovom

deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) z dôvodu trov jej právneho zastúpenia.

Ústavný súd priznal právnemu zástupcovi úhradu za dva úkony právnej služby (prípravu

a prevzatie veci, písomné vyhotovenie sťažnosti), každý v hodnote 4 534 Sk (základom bola

nominálna mesačná mzda zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku

2003 vo výške 13 602 Sk), podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb. Ďalej ústavný súd priznal

právnemu zástupcovi sťažovateľky aj dvakrát náhradu režijného paušálu za každý úkon po

136 Sk v zmysle § 19 citovanej vyhlášky.

Nárok na úhradu tretieho úkonu právnej služby uplatnený právnym zástupcom

sťažovateľky (podanie z 28. októbra 2004) ústavný súd nepriznal, pretože tento spočíval iba

v doplnení náležitostí písomného podania (sťažnosti) na základe výzvy ústavného súdu

(právny zástupca v ňom oznámil, že netrvá na konaní ústneho pojednávania v predmetnej

veci, upravil petit sťažnosti, ktorým žiadal o vyššiu úhradu trov právneho zastúpenia,

a znovu zaujal stanovisko k vyjadreniam okresného súdu k podanej sťažnosti sťažovateľky

na zbytočné prieťahy v konaní).

Vzhľadom na , podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie

je prípustný opravný prostriedok, toto rozhodnutie nadobúda právoplatnosť dňom jeho

doručenia účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. decembra 2004