Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 22/05
PDF · 235.47 KB
No categories available
I. ÚS 22/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
I. ÚS 22/05-21
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 23. marca 2005 v senáte
zloženom z predsedu Štefana Ogurčáka a zo sudcov Eduarda Báránya a Lajosa Mészárosa
prerokoval prijatú sťažnosť Silvie Hôžďalovej, K., a Martina Hôžďalu, K., zastúpených
advokátom JUDr. J. M., Advokátska kancelária, K., vo veci porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1057/02
a takto
r o z h o d o l :
1. Okresný súd Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1057/02 p o r u š i l
základné právo Silvie Hôžďalovej a Martina Hôžďalu, aby sa ich vec prerokovala bez
zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.
2. Okresnému súdu Košice II v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1057/02
p r i k a z u j e konať bez zbytočných prieťahov.
3. Silvii Hôžďalovej a Martinovi Hôžďalovi p r i z n á v a primerané finančné
zadosťučinenie každému v sume po 10 000 Sk (slovom desaťtisíc slovenských korún), ktoré
je Okresný súd Košice II p o v i n n ý im vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti
tohto nálezu.
4. Silvii Hôžďalovej a Martinovi Hôžďalovi p r i z n á v a náhradu trov právneho
zastúpenia v sume 12 905 Sk (slovom dvanásťtisícdeväťstopäť slovenských korún), ktoré je
Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet advokáta JUDr. J. M., do jedného
mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) uznesením
z 3. februára 2005 č. k. I. ÚS 22/05-7 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť Silvie Hôžďalovej, K. a Martina Hôžďala, K.
(ďalej len „sťažovatelia“ alebo „sťažovateľka“ a „sťažovateľ“), ktorou namietali porušenie
ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Košice II
(ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1057/02 (ďalej aj
„napadnuté konanie“).
1. 1 Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovatelia 2. augusta 2002 podali na
okresnom súde žalobu proti A. M., K. (ďalej len „odporkyňa“), a J. M., K. (ďalej len
„odporca“), o vyporiadanie členského podielu a o zaplatenie sumy 33 000 Sk
s príslušenstvom, ktorá je evidovaná pod sp. zn. 17 C 1057/02. Sťažovatelia tvrdia, že do
dňa podania sťažnosti ústavnému súdu okresný súd vo veci nerozhodol ani nevytýčil
pojednávanie. Sťažovatelia podaniami z 26. júna 2003, 16. augusta 2003 a 3. novembra
2003 opakovane žiadali súd o vytýčenie pojednávania, pričom svoje žiadosti odôvodnili
okrem iného aj vážnymi zdravotnými problémami sťažovateľky a nepriaznivým dopadom
nevyriešeného súdneho sporu na jej zdravotný stav. Dňa 19. februára 2004 podali
sťažovatelia sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. V odpovedi z 1. marca 2004 bolo
uvedené, že súdny poplatok nebol zaplatený v správnej výške, preto 23. februára 2004 dala
konajúca sudkyňa pokyn na jeho dorúbenie. Až na základe žiadosti z 30. marca 2004 súd
sťažovateľom oznámil, v akej výške je potrebné súdny poplatok doplatiť.
Na základe uvedených podstatných skutočností sťažovatelia navrhli, aby ústavný súd
vydal nasledovný nález:
„1. Základné právo sťažovateľov Silvie Hôžďalovej a Martina Hôžďalu na
prerokovanie a rozhodnutie vo veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom na Okresnom súde Košice II.
sp. zn 17 C 1057/02 bolo porušené.
2. Prikazuje sa, aby Okresný súd Košice II. vo veci sp. zn. 17 C 1057/02 konal.
3. Súd priznáva sťažovateľom podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky
finančné zadosťučinenie vo výške 25 000,- Sk.
4. Súd priznáva odmenu a náhradu hotových výdavkov právnemu zástupcovi
sťažovateľov JUDr. J. M., advokátovi, Advokátska kancelária, v K. v zmysle ust. § 13 ods. 8
vyhl. 163/2002 Z. z. vo výške 9 340,- Sk [2 x právny úkon á 4 534,- Sk, 2 x paušál á 136,-
Sk (prevzatie a písomné podanie vo veci)].“
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: okresný súd, zastúpený jeho predsedom JUDr. V. K., listom z 2. marca 2005
sp. zn. Spr. 194/05 a právny zástupca sťažovateľov stanoviskom k uvedenému vyjadreniu
okresného súdu zo 14. marca 2005.
2. 1 Predseda okresného súdu vo svojom vyjadrení uviedol nasledovné relevantné
skutočnosti:
„(...) Je pravdou, že žaloba o vyporiadanie členského podielu a zaplatenie 33.000,-
Sk bola sťažovateľmi podaná na tunajšom súde dňa 2. 8. 2002, avšak žalobcovia si
s podaním návrhu nesplnili svoju poplatkovú povinnosť, hoci podľa zákona o súdnych
poplatkoch táto vzniká podaním návrhu. Súdny poplatok bol čiastočne zaplatený až na
základe výzvy súdu dňa 11. 2. 2003. Keďže konajúcou sudkyňou bolo zistené, že predmetom
sporu sú až tri žalované nároky, ale súdny poplatok bol zaplatený len čiastočne, za jeden zo
žalovaných nárokov, dňa 23. 2. 2004 dala pokyn pre dovyrubenie súdneho poplatku tak, aby
bol uhradený v správnej výške. Tento bol zaplatený dňa 21. 4. 2004. Ešte pred jeho
zaplatením boli žalovaní vyzývaní na vyjadrenie sa k návrhu a ich vyjadrenie bolo tiež
súdom urgované.
Dňa 24. 4. 2004 dala konajúca sudkyňa pokyn pre zaslanie výzvy žalobcom cestou
ich právneho zástupcu na predloženie znaleckého posudku ako listinného dôkazu
nevyhnutného pre rozhodnutie veci. Dňa 18. 8. 2004 právny zástupca žalobcov oznámil, že
žalovaní nechcú znalcovi dobrovoľne sprístupniť byt a z toho dôvodu navrhuje, aby súd
nariadil znalecké dokazovanie.
Dňa 1. 3. 2005 bola zasielaná výzva Stavebnému bytovému družstvu Košice II.
Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti som toho názoru, že na dĺžku predmetného
konania má vplyv predovšetkým správanie samotných sťažovateľov, ktorí súdny poplatok za
podaný návrh zaplatili v správnej výške až 20 mesiacov po jeho podaní. Už pri podaní
návrhu pritom boli zastúpení právnym zástupcom, ktorému je nepochybne známe
ustanovenie zákona o vzniku poplatkovej povinnosti, ale i výške súdnych poplatkov.
Obdobie uvedených dvadsiatich mesiacov preto nemožno považovať za prieťah spôsobený
súdom.
Po zaplatení súdneho poplatku právny zástupca sťažovateľov nesplnil pokyn
zákonnej sudkyne a nepredložil žiadaný znalecký posudok. Na výzvu súdu len oznámil, že
vyhotoveniu znaleckého posudku bráni správanie sa žalovaných. Toto svoje tvrdenie však
žiadnym spôsobom nepreukázal, teda ani nie je zrejmé, či na vyhotovenie takéhoto
znaleckého posudku nepostačujú údaje príslušného prenajímateľa, resp. správcu bytu bez
potreby vykonať ohliadku bytu; nepredložil stanovisko osloveného súdneho znalca k danej
veci. Bez predloženia preukázateľných dôkazov o nemožnosti zabezpečiť súdom žiadaný
dôkaz, odporučil súdu, aby žiadaný dôkaz zabezpečil sám.
Mnou uvádzané argumenty prosím zvážiť pri rozhodovaní ústavného súdu, nakoľko
sa na dĺžke predmetného konania podieľali významnou mierou. Tvrdenie sťažovateľov
o pretrvávaní prieťahov spôsobených súdom od podania žaloby považujem vzhľadom na ich
správanie v danom konaní, v ktorom sú zastúpení kvalifikovaným právnym zástupcom, za
absurdné.
Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na
ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho. (...)“
2. 2 Právny zástupca sťažovateľa vo svojom stanovisku k uvedenému vyjadreniu
predsedníčky okresného súdu uviedol, že:
«Navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby námietky odporcu zo dňa
2. 3. 2005 vo vyššie označenej právnej veci pominuli ako neopodstatnené. Argumenty
Okresného súdu Košice II. pokladáme za účelové a nepodložené. Súd sa vyhovára na
dôvody, ktoré sú právne irelevantné.
(...) Základnou povinnosťou súdu aj sudcu je (...) zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.
Táto povinnosť súdu a sudcu vychádza z § 6 OSP, ktorý súdom prikazuje, aby
v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania postupovali tak, aby ochrana ich práv bola
rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa ktorej akonáhle sa konanie začalo,
postupuje v ňom súd zásadne bez ďalších návrhov tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
V zmysle ust. § 10 zák. č. 71/92 Zb. ak nebol zaplatený poplatok splatný podaním
návrhu na začatie konania, odvolania alebo dovolania, súd vyzve poplatníka, aby poplatok
zaplatil v lehote, ktorú mu určí, ak poplatok nebol zaplatený ani v lehote určenej súdom,
súd konanie zastaví. O následkoch nezaplatenia poplatku musí byť poplatník poučený. Túto
povinnosť – vyzvať poplatníka na zaplatenie súdneho poplatku si súd splnil až výzvou zo
dňa 24. 1. 2003 aj to vypočítal poplatok v nesprávnej výške. To nemožno pričítať na ťarchu
sťažovateľov, že ani súd nevedel správne vypočítať súdny poplatok. Súd dovýrubil súdny
poplatok sťažovateľom až výzvou zo dňa 16. 4. 2004 po viacerých urgenciách sťažovateľov
na vytýčenie súdneho pojednávania.
Pokiaľ ide o druhú námietku súdu týkajúcu sa znaleckého posudku, nebolo
v možnostiach sťažovateľov zabezpečiť predloženie znaleckého posudku, keďže žalovaní
nesprístupnili predmetný byt znalcovi Ing. Jánovi Bačovi, u ktorého si sťažovatelia
objednali vyhotovenie znaleckého posudku. Z toho dôvodu požiadali súd podaním zo dňa
17. 8. 2004 o zabezpečenie znaleckého posudku zo strany súdu, keďže žalovaní sú povinní
uposlúchnuť výzvu súdu a jedine súd disponuje donucovacími prostriedkami v tejto veci.
Túto skutočnosť, rovnako aj to, že nebolo možné vyhotoviť znalecký posudok len na základe
údajov Stavebného bytového družstva Košice II., preukazujeme vyjadrením súdneho znalca
Ing. Jána Baču zo dňa 12. 8. 2004, ktoré v prílohe predkladáme.
Sudca je podľa § 117 ods. 1 OSP povinný robiť vhodné opatrenia, aby sa zabezpečilo
splnenie účelu pojednávania a úspešné vykonanie dôkazov.
Podľa ust. § 122 ods. 1 OSP súd vykonáva dokazovanie. Podľa ust. § 127 ods. 1 OSP
ak závisí rozhodnutie od posúdenia skutočností, na ktoré treba odborné znalosti, súd
ustanoví po vypočutí účastníkov znalca. Podľa ust. § 127 ods. 3 OSP účastníkovi prípadne
niekomu inému môže predseda senátu uložiť, aby sa ustanovil k znalcovi, predložil mu
potrebné predmety..., aby niečo vykonal alebo znášal, ak je to na podanie znaleckého
posudku potrebné. Tieto oprávnenia súdu nemožno prenášať ani na právneho zástupcu.
Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákon ukladá súdu zabezpečiť znalecký posudok,
a nie právnemu zástupcovi sťažovateľov. Zákon ukladá súdu, aby vypočul účastníkov ešte
predtým, ako ustanoví znalca. Okresný súd Košice II. si nesplnil zákonom stanovenú
povinnosť vypočuť účastníkov konania pred nariadením znaleckého dokazovania. Dôkaz
zabezpečený nedodržaním zákonných ust. § 122 ods. 1, § 123, § 127 ods. 1 OSP bol by
spochybnený už pri jeho obstaraní, čo sa aj u sťažovateľov stalo tým, že byt nebol
sprístupnený, lebo nebola súdom vypočutá sporová strana k návrhu na dokazovanie
a nebolo jej doručené oznámenie súdu, že súdom nariadené dokazovanie má strpieť.
Povinnosťou súdu bolo pripraviť aspoň 1. pojednávanie, keď by každá zo sporových
strán k navrhovaným dôkazom sa mohla vyjadriť. Lenže súd nevytýčil žiadne pojednávanie
za 37 mesiacov. V tejto súvislosti poukazujeme na judikatúru Ústavného súdu SR
III. ÚS 120/03 podľa ktorej „závažnosť nečinnosti súdu sa zvyšuje, keď po nej nasledujú
jednoduché úkony“.
Súd vo veci, napriek vyjadreniu podpredsedu okresného súdu, nekoná.
Z týchto dôvodov navrhujeme Ústavnému súdu Slovenskej republiky, aby sťažnosti
Silvie Hôžďalovej a Martina Hôžďalu vyhovel.
Vo vyššie označenej veci si uplatňujem odmenu za 3 právne úkony, 3 x paušál
v zmysle ust. § 11 ods. 2 vyhl. 655/04 Z. z., ktorú žiadam poukázať na účet vedený
v Slovenskej sporiteľni, a. s., pobočka K.
Vo vyššie označenej veci oznamujem, že súhlasím v zmysle ust. § 30 ods. 2 zák.
č. 38/1993 Z. z. s tým, aby Ústavný súd Slovenskej republiky upustil od ústneho
pojednávania.»
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
II.
Z obsahu sťažnosti a k nej priložených písomností, z vyjadrení účastníkov konania
a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh
a stav konania vedeného na okresnom súde pod sp. zn. 17 C 1057/02:
Dňa 2. augusta 2002 podali sťažovatelia na okresnom súde žalobný návrh
o vyporiadanie členského podielu a o zaplatenie 33 000 Sk s prísl. proti odporkyni
a odporcovi.
Dňa 24. januára 2003 súd vyzval sťažovateľov, aby zaplatili súdny poplatok.
Dňa 11. februára 2003 sťažovatelia na základe uvedenej výzvy zaplatili súdny
poplatok.
Dňa 13. februára 2003 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby zaslala návrh
odporcom na vyjadrenie.
Dňa 19. júna 2003 sudkyňa dala úpravou kancelárii pokyn, aby urgovala odporcov na
doručenie vyjadrenia k návrhu.
Dňa 23. februára 2004 sudca dal úpravou kancelárii pokyn, aby vyzvala sťažovateľov
na doplatenie súdneho poplatku.
Dňa 1. apríla 2004 sťažovatelia doručili súdu žiadosť, v ktorej žiadali, aby im súd
oznámil, v akej výške je potrebné súdny poplatok doplatiť.
Dňa 16. apríla 2004 súd vyzval sťažovateľov na doplatenie upresnenej výšky
súdneho poplatku.
Dňa 21. apríla 2004 sťažovatelia doplatili súdny poplatok.
Dňa 24. júna 2004 súd vydal výzvu, aby sťažovatelia oznámili súdu súhlas podľa
§ 115a Občianskeho súdneho poriadku.
Dňa 15. júla 2004 sudca vyzval sťažovateľov, aby predložili súdu znalecký posudok
na určenie všeobecnej hodnoty členského podielu.
Dňa 18. augusta 2004 sťažovatelia doručili súdu návrh na nariadenie znaleckého
dokazovania súdom, pretože odporcovia nechcú sprístupniť byt znalcovi.
Dňa 25. februára 2005 sudca dal úpravou kancelárii pokyn, aby požiadala Stavebné
bytové družstvo o oznámenie tržnej hodnoty bytu.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov (...).
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantované v čl. 48 ods. 2 ústavy, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti
každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci,
správanie účastníka konania a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou
Európskeho súdu pre ľudské práva ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (napr. I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02,
II. ÚS 32/02). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 17 C 1057/02 dochádza k porušovaniu ich základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, ústavný súd konštatuje, že doterajší zdĺhavý
priebeh napadnutého konania ústavný súd nemôže pripísať na vrub faktickej náročnosti
alebo právnej zložitosti prerokovávanej veci. Napokon ani predseda okresného súdu vo
svojom vyjadrení nenamietal zložitosť napadnutej veci.
2. Pri hodnotení podľa ďalšieho kritéria, teda správania sťažovateľov
v preskúmavanej veci treba poukázať na to, že základom obrany okresného súdu proti
námietkam sťažovateľov o porušení označeného základného práva bolo tvrdenie, že „na
dĺžku predmetného konania má vplyv predovšetkým správanie samotných sťažovateľov,
ktorí súdny poplatok za podaný návrh zaplatili v správnej výške až 20 mesiacov po jeho
podaní“.
Je skutočnosťou, tak ako to ústavný súd zistil zo spisu okresného súdu, že
sťažovatelia súdny poplatok v správnej výške zaplatili až 21. apríla 2004. Z uvedeného je
zrejmé, že sťažovatelia si neplnili riadne a včas svoju poplatkovú povinnosť, čo je okolnosť,
na ktorú ústavný súd musí prihliadať pri posudzovaní tvrdenia o porušení základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, pretože takáto okolnosť v zásade bráni súdu konať a rozhodnúť
vo veci samej, a tým aj splniť účel tohto základného práva, ktorým je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(I. ÚS 55/02, II. ÚS 10/01). A fortiori musel ústavný súd na túto okolnosť prihliadnuť
v danej veci vzhľadom na to, že sťažovatelia ako navrhovatelia v konaní pred okresným
súdom boli kvalifikovane právne zastúpení.
Na druhej strane ústavný súd už vo svojej judikatúre týkajúcej sa otázky vzťahu
nedostatkov žaloby (návrhu na začatie konania) a základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy zdôraznil, že s týmto
základným právom je málo zlučiteľný taký postup štátneho orgánu (súdu), ktorého
výsledkom je, že až po niekoľkých rokoch od začatia konania (v danom prípade 16. apríla
2004) súd pristupuje ku kvalifikovanej výzve žalobcu (navrhovateľa), aby odstránil
nedostatky svojho návrhu v občianskom súdnom konaní, teda k výzve, ktorá svojou
povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku občianskeho súdneho konania
(mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01). Táto okolnosť (nedostatky návrhu) teda sama
osebe nemôže ospravedlniť nečinnosť okresného súdu ani urobiť sťažovateľov
zodpovednými za vzniknutý prieťah (pozri napr. I. ÚS 47/96). Preto na posúdenie otázky,
či a v akej miere sa táto okolnosť prejavila v danej veci na dĺžke konania, bolo ešte potrebné
preskúmať postup okresného súdu pri odstraňovaní uvedeného nedostatku návrhu.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom okresného súdu a konštatuje, že
okresný súd v danej veci v období od 19. júna 2003 do 16. apríla 2004 (takmer desať
mesiacov) nevykazoval znaky plynulého a efektívneho konania, pretože v tomto období
odstraňoval iba dôsledky svojho pochybenia, keď pôvodne (24. januára 2003) vyzval
sťažovateľov na zaplatenie súdneho poplatku v nesprávnej výške, pričom sťažovatelia tejto
nepresnej výzve vyhoveli už 11. februára 2003 a okrem toho okresný súd bol aj bezdôvodne
nečinný, a to konkrétne od 18. augusta 2004 do 25. februára 2005 (šesť mesiacov). Okresný
súd teda najmenej počas šestnástich mesiacov nevykonával vo veci úkony, ktoré mali
smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovatelia ako žalobcovia
v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzajú, čo je základným účelom práva
zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). K týmto uvedeným
zbytočným prieťahom pritom nedošlo v dôsledku zložitosti veci ani správania účastníkov,
ale výlučne v dôsledku postupu súdu.
Vzhľadom na uvedené dôvody ústavný súd vyslovil porušenie základného práva
sťažovateľov na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, tak ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 1.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľom ústavný súd vo výroku tohto rozhodnutia pod bodom 2 prikázal okresnému
súdu podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo
veci bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovatelia požadovali priznať primerané finančné zadosťučinenie vo výške
25 000 Sk, ktoré okrem iného odôvodnili aj „nepriaznivým dopadom nevyriešeného
súdneho sporu na“ zdravotný stav sťažovateľky.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľov. Ústavný súd preto uznal
za odôvodnené priznať im aj finančné zadosťučinenie podľa citovaného ustanovenia zákona
o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti s prihliadnutím na všetky okolnosti
zisteného porušenia práv sťažovateľov považuje za primerané vo výške každému po
10 000 Sk.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil,
je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia
ústavného súdu.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia pod bodom 3.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľom (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) náhradu
trov konania vo výške 12 905 Sk z dôvodu trov ich právneho zastúpenia.
Náhrada sa priznala za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia,
podanie sťažnosti zo 14. januára 2005 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu zo
14. marca 2005). Za jeden úkon, ktorý bol vykonaný v roku 2005, patrí odmena pre jedného
sťažovateľa v sume 2 501 Sk. Základná sadzba tarifnej odmeny bola však znížená o 20 %,
pretože išlo o spoločné úkony pri zastupovaní „dvoch alebo viacerých osôb“, t. j. na sumu
2 000,80 Sk. Spolu s režijným paušálom k tomuto úkonu (150 Sk v roku 2005) tvorí táto
náhrada trov za jeden úkon vykonaný v roku 2005 sumu 2 150,80 Sk v zmysle vyhlášky
Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách
advokátov za poskytovanie právnych služieb. V prípade dvoch sťažovateľov tvorí táto
náhrada trov právneho zastúpenia celkove zaokrúhlene sumu 12 905 Sk.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd o uplatnených trovách konania sťažovateľov
rozhodol tak, ako to je uvedené pod bodom 4 výroku tohto rozhodnutia.
7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu
nemožno podať opravný prostriedok, treba pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 23. marca 2005