Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
III. ÚS 76/05
PDF · 189 KB
No categories available
III. ÚS 76/05
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 29. apríla 2005 v senáte
zloženom z predsedu Ľubomíra Dobríka a zo sudcov Juraja Babjaka a Eduarda Báránya
prerokoval sťažnosť M. K., D., zastúpenej advokátom JUDr. V. Š., P., ktorou namietala
porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
postupom Krajského súdu v Trenčíne v konaní sp. zn. 5 Co 68/02, a takto
r o z h o d o l :
1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd
v konaní vedenom na Krajskom súde v Trenčíne pod sp. zn. 5 Co 68/02 p o r u š e n é
b o l o .
2. M. K. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 15 000 Sk
(slovom pätnásťtisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Trenčíne povinný zaplatiť
jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
3. Sťažnosti M. K. vo zvyšnej časti n e v y h o v u j e .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. decembra
2004 doručená sťažnosť M. K., D. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. V. Š., P., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a čl. 38 ods. 2 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) Krajským
súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 5 Co 68/02.
Ústavný súd uznesením č. k. III. ÚS 76/05-11 z 9. marca 2005 prijal sťažnosť
sťažovateľky na ďalšie konanie.
Predseda krajského súdu sa na základe výzvy ústavného súdu, ktorá mu bola
doručená 11. apríla 2005, vyjadril, že krajský súd netrvá na verejnom pojednávaní pred
ústavným súdom. Právny zástupca sťažovateľky vo vyjadrení doručenom ústavnému súdu
26. apríla 2005 oznámil, že netrvá na verejnom pojednávaní pred ústavným súdom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd využil možnosť postupu podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania, pretože
vzhľadom na charakter posudzovanej veci, v ktorej je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno
od ústneho pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti uviedla, že „Nečinnosťou krajského súdu je mi
spôsobovaná ďalšia škoda, nakoľko zaniknuté BSM o ktorého vyporiadanie sa v spore
jedná sa neúmerne preťahuje“. Predmetná vec je vedená na Okresnom súde Prievidza
(ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 7 C 80/96, pričom na krajskom súde jej bola pridelená
sp. zn. 5 Co 68/02.
Sťažovateľka s prihliadnutím na nečinnosť krajského súdu podala sťažnosť na
prieťahy v konaní. Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 1561/04 z 28. mája
2004 uviedol, že sťažnosť považuje čiastočne za opodstatnenú, ale prieťahy v predmetnom
konaní boli spôsobené najmä z objektívnych príčin, „... ktoré spočívali vo vysokom nápade
agendy a množstve nevybavených vecí v danom senáte, opakovanej a dlhodobej
práceneschopnosti predsedníčky senátu a v neposlednom rade aj z dôvodov na strane
odporcu, ktorý sa dvakrát nedostavil na pojednávanie“.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti sťažovateľka vo svojom návrhu výroku
rozhodnutia (petite) žiada, aby ústavný súd vyslovil porušenie základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny
v konaní krajského súdu sp. zn. 5 Co 68/02. Zároveň sťažovateľka žiada priznanie
primeraného finančného zadosťučinenia v sume 20 000 Sk.
Ústavný súd výzvou zo 6. apríla 2005 požiadal predsedu krajského súdu, aby sa
v zmysle ustanovenia § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde vyjadril k sťažnosti
sťažovateľky. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení z 12. apríla 2005 podal prehľad
úkonov vykonaných v predmetnej veci a uviedol, že „Je pravdou, že konanie na Krajskom
súde v Trenčíne trvalo takmer dva roky, čo však bolo spôsobené nedostatočným
personálnym obsadením súdu a vysokým nápadom agendy. Okrem toho v danom prípade
išlo o skutkovo náročnú vec, čo si vyžiadalo tiež nemalé množstvo času na jej
naštudovanie“.
II.
Ústavný súd na základe sťažnosti sťažovateľky, stanoviska predsedu krajského súdu
a najmä podrobného preštudovania spisu krajského súdu sp. zn. 5 Co 68/02 zistil
nasledovný priebeh a stav konania:
Okresný súd prípisom z 30. januára 2002 zaslal spis sp. zn. 7 C 80/96 krajskému
súdu na rozhodnutie o odvolaní proti rozsudku okresného súdu č. k. 7 C 80/96-161
zo 7. septembra 2001. Krajskému súdu bol predmetný spis doručený 12. februára 2002,
kde mu bola pridelená spisová značka 5 Co 68/02.
Krajský súd uznesením č. k. 5 Co 68/02-231 z 28. januára 2004 zrušil predmetný
rozsudok okresného súdu a vec vrátil na ďalšie konanie prvostupňovému súdu. Krajský súd
prípisom z 13. februára 2004 požiadal podpredsedníčku krajského súdu o predĺženie lehoty
na vyhotovenie predmetného uznesenia z dôvodu právnej náročnosti veci. Podpredsedníčka
krajského súdu vyslovila 13. februára 2004 súhlas s predĺžením lehoty na vypracovanie
uznesenia do 25. apríla 2004.
Krajský súd vydal 22. apríla 2004 pokyn kancelárii krajského súdu na vyhotovenie
odpisov uvedeného uznesenia. Uvedeným záznamom bez označenia čísla listu posudzovaný
spis končí.
III.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného
práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, podľa ktorého každý má
právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.
Účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu,
pričom nestačí, že štátny orgán vo veci koná (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 157/02,
I. ÚS 76/03). Až právoplatným rozhodnutím, bez ohľadu na to, či vyznie v prospech alebo
neprospech účastníka, sa vytvára právna istota. Preto na naplnenie ústavného práva
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby všeobecný súd iba o veci konal a nerozhodol
ju s účinkami právoplatnosti a prípadne vykonateľnosti svojho meritórneho rozhodnutia.
Základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní, ako to
konštantne ústavný súd vo svojich rozhodnutiach uvádza, až právoplatným rozhodnutím
štátneho orgánu, na ktorom sa osoba domáha odstránenia právnej neistoty ohľadom svojich
práv (napr. rozhodnutia sp. zn. I. ÚS 10/98, I. ÚS 89/99, III. ÚS 127/03 a ďalšie).
Sťažovateľka využila právny prostriedok, ktorého uplatnenie sa vyžaduje pred
podaním návrhu na začatie konania pred ústavným súdom, a podala sťažnosť na prieťahy
v konaní. Predseda krajského súdu vo vyjadrení sp. zn. Spr. 1561/04 z 28. mája 2004
uviedol, že sťažnosť považuje čiastočne za opodstatnenú, ale prieťahy v predmetnom
konaní boli spôsobené najmä z objektívnych príčin, „... ktoré spočívali vo vysokom nápade
agendy a množstve nevybavených vecí v danom senáte, opakovanej a dlhodobej
práceneschopnosti predsedníčky senátu a v neposlednom rade aj z dôvodov na strane
odporcu, ktorý sa dvakrát nedostavil na pojednávanie“.
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní,
a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade
so svojou doterajšou judikatúrou (napr. rozhodnutia sp. zn. II. ÚS 813/00, III. ÚS 111/02,
IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická
zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníkov súdneho konania a postup
samotného súdu.
Pokiaľ ide o kritérium „právna a faktická zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že
hoci predmetom sporu je návrh na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov,
ide o vec, ktorá patrí po právnej stránke do štandardnej rozhodovacej agendy všeobecného
súdnictva s rozsiahlou judikatúrou v tejto oblasti.
Skutkovú stránku predmetnej veci ústavný súd obvykle posudzuje ako zložitú
s prihliadnutím na predmet konania, pretože pri vyporiadaní bezpodielového
spoluvlastníctva manželov je potrebné zohľadniť časté protikladné stanoviská a úkony
účastníkov konania. Ústavný súd však zastáva názor, že aj napriek uvedeným konkrétnym
okolnostiam je dĺžka odvolacieho konania v trvaní takmer dvoch rokov ústavne
neakceptovateľná, a to vzhľadom na okolnosť, že krajský súd nevykonal ďalšie
dokazovanie vo veci samej, ale rozhodnutie okresného súdu zrušil pre nepreskúmateľnosť
a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.
Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní
pred súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2
listiny. Ústavný súd nezistil z posudzovaného spisu a vyjadrení účastníkov konania žiadnu
okolnosť, ktorou by sťažovateľka prispela k prieťahom v konaní.
Tretím hodnotiacim kritériom, ktorým ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu
práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny, bol postup samotného krajského súdu. Pri skúmaní
skutočnosti, či v dôsledku postupu krajského súdu došlo k porušeniu vyššie uvedeného
práva, ústavný súd zistil, že tomu tak je, a to bez existencie zákonnej prekážky
(napr. rozhodnutie II. ÚS 3/00).
Ústavný súd z prehľadu úkonov vykonaných krajským súdom v tejto veci zistil, že
krajský súd nevykonal žiadny úkon v posudzovanej veci od 12. februára 2002
do 28. januára 2004 (23,5 mesiacov), pričom spis bol doručený krajskému súdu 12. februára
2002 a rozhodnutie krajského súdu bolo expedované okresnému súdu 23. apríla 2004.
Predseda krajského súdu v stanovisku vo svojom vyjadrení z 12. apríla 2005 podal
prehľad úkonov vykonaných v predmetnej veci a uviedol, že „Je pravdou, že konanie na
Krajskom súde v Trenčíne trvalo takmer dva roky, čo však bolo spôsobené nedostatočným
personálnym obsadením súdu a vysokým nápadom agendy. Okrem toho v danom prípade
išlo o skutkovo náročnú vec, čo si vyžiadalo tiež nemalé množstvo času na jej
naštudovanie“.
Ústavný súd s prihliadnutím aj na ustanovenie § 100 ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku vyhodnotil postup krajského súdu v predmetnej veci ako konanie, v ktorom došlo
aj s prihliadnutím na čas potrebný na naštudovanie rozsudku okresného súdu a rozhodnutie
krajského súdu v danej veci k zbytočným prieťahom zo strany krajského súdu v celkovej
dĺžke 17 mesiacov, pričom z celkového obdobia 26 mesiacov, ktoré uplynuli od 12. februára
2002 do 23. apríla 2004, mohol ústavný súd uznať za dobu primeranú úkonom, ktoré
krajský súd v danej veci vykonal, najviac deväť mesiacov.
Právo zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy sa realizuje takým konaním všeobecných súdov,
ktoré plynule smeruje k odstráneniu právnej neistoty osoby, ktorá sa obrátila na súd
v konkrétnej veci (napr. rozhodnutie sp. zn. II. ÚS 40/97).
Na základe týchto dôvodov ústavný súd dospel k názoru, že bolo porušené základné
právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, tak ako jej ho zaručuje
čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 38 ods. 2 listiny.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak porušenie základných práv a slobôd vzniklo
nečinnosťou, môže ústavný súd prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil,
vo veci konal.
Vzhľadom na skutočnosť, že predseda krajského súdu v stanovisku z 12. apríla 2005
uviedol, že po vypracovaní písomného rozhodnutia bol spis 23. apríla 2004 vrátený
okresnému súdu, ako aj na ustanovenie § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde, podľa ktorého
je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania okrem prípadov výslovne uvedených
v tomto zákone, a okolnosť, že sťažovateľka v petite svojej sťažnosti nepožiadala ústavný
súd, aby prikázal krajskému súdu konať vo veci bez zbytočných prieťahov, ústavný súd
neprikázal krajskému súdu v posudzovanom konaní konať bez zbytočných prieťahov.
IV.
Pretože ústavný súd rozhodol o porušení práva sťažovateľky, zaoberal sa aj jej
žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného
finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho
domáha“.
V konkrétnych okolnostiach danej veci vidí ústavný súd nemajetkovú ujmu
sťažovateľky najmä v dĺžke odvolacieho konania na krajskom súde, ktoré trvalo takmer dva
roky, čo môže u sťažovateľky vyvolať oprávnene pocit trvalej neistoty a pochybností
týkajúcich sa časového horizontu ukončenia vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva
manželov aj so zreteľom na skutočnosť, že vec bola vrátená okresnému súdu na ďalšie
prejednanie a rozhodnutie. Ústavný súd preto považoval za primerané finančné
zadosťučinenie sumu 15 000 Sk.
Pri stanovení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd
zo záujmu ochrany ústavnosti a zo zásad spravodlivosti, o ktoré sa opiera Európsky súd pre
ľudské práva, keď priznáva spravodlivé zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu, preto
ústavný súd žiadosti sťažovateľky o primerané finančné zadosťučinenie vo zvyšnej časti
nevyhovel a priznanú sumu považoval za primeranú aj s ohľadom na dĺžku zbytočných
prieťahov v posudzovanom konaní.
V súlade s ustanovením § 36 ods. 1 zákona o ústavnom súde trovy konania pred
ústavným súdom uhrádza účastník zo svojho. Ustanovenie § 36 ods. 2 zákona o ústavnom
súde umožňuje ústavnému súdu v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť
niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania
jeho trovy. Ústavný súd však v tomto prípade nepriznal sťažovateľke náhradu trov právneho
zastúpenia, pretože právny zástupca sťažovateľky v oznámení doručenom ústavnému súdu
7. marca 2005 uviedol, že sťažovateľka si „... trovy konania pred Ústavným súdom
v Košiciach neuplatňuje“.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti
tohto nálezu.
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, je potrebné pod „právoplatnosťou rozhodnutia“ uvedenou
vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2005