Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
II. ÚS 110/06
PDF · 219.41 KB
No categories available
II. ÚS 110/06
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. apríla 2006
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., B., zastúpenej advokátom
JUDr. M. M., B., ktorou namieta porušenie jej základných práv podľa čl. 35 ods. 1, čl. 46
ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Trnava v konaní
vedenom pod sp. zn. 9 Er 229/03, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o., o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2006
doručená sťažnosť obchodnej spoločnosti P., s. r. o. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou
namieta porušenie jej základného práva na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Er 229/03.
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že sťažovateľka podala 8. novembra 2003 návrh na
vykonanie exekúcie. Okresný súd uznesením doručeným sťažovateľke 2. januára 2004
zamietol žiadosť súdneho exekútora o udelenie poverenia, proti ktorému 7. januára 2004
sťažovateľka podala odvolanie. Dňa 20. januára 2006 sťažovateľka podala i sťažnosť na
prieťahy v konaní, ktorú podpredsedníčka okresného súdu uznala ako čiastočne dôvodnú.
S poukazom na uvedené sťažovateľka v závere navrhuje, aby ústavný súd vyslovil,
že okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 229/03 porušil jej základné právo na
podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy, na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľka sa zároveň sa domáha priznania primeraného finančného
zadosťučinenia v sume 15 000 Sk a úhrady trov konania.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o
postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“)
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené alebo podané
oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez
ústneho pojednávania.
Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu (napr. III. ÚS 206/03) je jedným
z dôvodov odmietnutia návrhu jeho zjavná neopodstatnenosť, ktorú v konaní o sťažnosti
možno vysloviť v prípade, ak ústavný súd nezistil priamu príčinnú súvislosť medzi
postupom orgánu štátu a namietaným porušením základných práv. O zjavnej
neopodstatnenosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo
vôbec dôjsť k porušeniu označeného základného práva, a to buď pre nedostatok vzájomnej
príčinnej súvislosti, alebo z iných dôvodov.
Za zjavne neopodstatnenú je preto možné považovať tú sťažnosť, pri predbežnom
prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného
práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na konanie
(napr. IV. ÚS 188/03, IV. ÚS 213/03).
K namietanému porušeniu základného práva na podnikanie (čl. 35 ods. 1 ústavy)
Podľa čl. 35 ods. 1 ústavy má každý právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu
naň, ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Predmetom sťažnosti je okrem iného tvrdené porušenie základného práva
sťažovateľky na podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy, a to „bezdôvodne pomalým konaním
zo strany súdu“ v dôsledku čoho sa nachádza „v stave právnej neistoty, ktorá ho obmedzuje
v rozvoji jeho podnikateľskej činnosti, s ktorým je priamo spojená aj otázka nadobudnutia
a udržania si materiálnej a osobnej zložky podnikania, a teda de facto podľa neho
je existujúci právny stav v rozpore s ústavným právom podnikať“.
Na základe posúdenia obsahu sťažnosti a jej príloh ústavný súd zistil, že neexistuje
príčinná súvislosť medzi postupom (resp. nečinnosťou) okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Er 229/03 a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na
podnikanie podľa čl. 35 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd už vyslovil, že „Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň,
ako aj právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je
zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto poskytnutej
záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej hospodárskej
činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní. Neúspech alebo
strata podnikateľa vo svojej hospodárskej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré
musí znášať sám podnikateľ. Toto konštatovanie má oporu v ustanoveniach zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktoré podnikateľa
definujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine, ktorá
je daná zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním hospodárskeho rizika
za komplexnú podnikateľskú činnosť“ (m. m. IV. ÚS 66/03, IV. ÚS 76/03, IV. ÚS 177/04).
Nedostatok priamej príčinnej súvislosti medzi namietaným porušením základného
práva podľa čl. 35 ods. 1 ústavy a namietaným postupom okresného súdu v konaní vedenom
pod sp. zn. 9 Er 229/03 vidí ústavný súd aj v tom, že týmto postupom nebola priamo
dotknutá podstata práva sťažovateľky podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť.
Je pravdou, že súčasťou úspechu alebo prosperity podnikateľa je aj, ako uvádza
sťažovateľka, nadobudnutie a udržanie si osobnej a materiálnej zložky podnikania.
Vymožiteľnosť pohľadávky, resp. právo na ochranu práv sťažovateľky v procese
vymáhania pohľadávky vzniknutej pri podnikateľskej činnosti však nespadá pod ochranu
podľa čl. 35 ods. 1 ústavy. Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol
podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú (obdobne II. ÚS
67/06).
K namietanému porušeniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy sa každý môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom
na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa judikatúry ústavného súdu právo na súdnu ochranu zaručuje každému právo
na prístup k súdu, ako aj konkrétne procesné garancie v konaní pred ním (III. ÚS 283/03,
Sťažovateľka v sťažnosti namietala i porušenie jej základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, čo odôvodňovala tým, že ak súd „vo veci bez
existujúcej procesnej prekážky nekoná, porušuje sťažovateľovo právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov a súčasne aj právo na súdnu ochranu“. Podľa sťažovateľky
„právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov ďalej precizuje a rozvíja právo
na súdnu ochranu a tvorí jeden z jeho viacerých aspektov“. Sťažovateľka ďalej uviedla,
že „nerozhodnutím v zákonnej lehote bez primeraného dôvodu je odmietnutím poskytnutia
spravodlivosti zo strany súdu, a teda porušením čl. 46 ods. 1 (...)“.
Z uvedeného je zrejmé, že sťažovateľka namietala v konaní pred ústavným súdom
porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy na základe toho, že okresný
súd konal v napadnutom konaní so zbytočnými prieťahmi. Sťažovateľka vidí porušenie
uvedeného základného práva v neprimeranej dĺžke konania okresného súdu vedeného pod
sp. zn. 9 Er 229/03 a v tom, že rozhodnutie okresného súdu o zamietnutí žiadosti o udelenie
poverenia na vykonanie exekúcie bolo vydané po lehote stanovenej zákonom.
V systematike ústavy aj dohovoru sú však celková dĺžka, rýchlosť a plynulosť
súdneho konania obsahom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote [teda len jedným z aspektov
„spravodlivého procesu“ (m. m. IV. ÚS 312/04)].
K naplneniu základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1
ústavy dochádza vtedy, ak príslušný zákon umožňuje, aby sa právnická osoba alebo fyzická
osoba domáhala svojho práva na nezávislom a nestrannom súde. Tohto práva sa však možno
domáhať v súlade s čl. 51 ústavy len v medziach zákonov, ktoré ustanovenia čl. 46 ústavy
vykonávajú. Zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu
a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba uplatní svoje právo v súlade
so zákonom ustanovenými podmienkami, orgány súdnej moci majú povinnosť umožniť
každému, aby sa uplatnením práva zaručeného čl. 46 ústavy stal účastníkom súdneho
konania (II. ÚS 14/01). Ak osoba splní predpoklady ustanovené zákonom, súd musí osobe
(právnickej aj fyzickej) umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými
oprávneniami, ale aj povinnosťami, ktoré z toho postavenia vyplývajú (II. ÚS 132/02).
Sťažovateľka vidí porušenie svojho práva na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy okrem iného aj v skutočnosti, že nebola dodržaná lehota
ustanovená zákonom č. 32/2002 Z. z. [teda novelou zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 233/1995 Z. z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný
poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov]
na rozhodnutie o žiadosti o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie. Dodržiavanie
zákonom ustanovených lehôt všeobecným súdom však nespadá pod ochranu čl. 46 ods. 1
ústavy, ale čl. 48 ods. 2 ústavy, a k tomuto ústavný súd už zaujal stanovisko (I. ÚS 70/02),
keď uviedol, že pojem „zbytočné prieťahy“ obsiahnutý v čl. 48 ods. 2 ústavy (obdobne
aj pojem v „primeranej lehote“ obsiahnutý v čl. 6 ods. 1 dohovoru) je pojem autonómny,
ktorý nemožno vykladať a aplikovať len s ohľadom na v zákone ustanovené lehoty
na vykonanie toho - ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo
alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich nedodržanie
automaticky nevyvoláva porušenie uvedeného základného práva, pretože aj v týchto
prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci. Porušenie práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov v zmysle citovaného článku ústavy nemožno preto vyvodzovať
len zo skutočnosti, že štátny orgán dôsledne nepostupoval v zákonom ustanovených
lehotách (I. ÚS 86/02).
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní tejto časti sťažnosti skúmal, či namietaný
postup okresného súdu je v príčinnej súvislosti so základným právom na súdnu ochranu,
a dospel k záveru, že v okolnostiach prípadu tomu tak nie je.
Zo sťažnosti, ako aj z obsahu spisu je zrejmé, že okresný súd neodmietol v právnej
veci sťažovateľky konať, konanie nezastavil a ani iným procesným úkonom nedal najavo,
že nemieni vo veci sťažovateľky meritórne rozhodnúť, a sťažovateľka nepreukázala, že by
jeho postup mohol viesť k záveru o existencii príčinnej súvislosti medzi jeho konaním
a možným porušením uvedených práv.
Ústavný súd zdôrazňuje, že sťažovateľka namietané porušenie označeného
základného práva odôvodnila poukázaním na zbytočné prieťahy v súdnom konaní.
Z týchto dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti namietajúcej porušenie
základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy v súvislosti
s tvrdenými zbytočnými prieťahmi v namietanom konaní považoval za zjavne
neopodstatnenú a odmietol ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde už pri jej
predbežnom prerokovaní.
K namietanému porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov (čl. 48 ods. 2 ústavy) a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
(čl. 6 ods. 1 dohovoru)
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej namietala porušenie jej základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Er 229/03. Uviedla, že okresný súd
zamietol vydanie poverenia pre súdneho exekútora až po 1 mesiaci po podaní návrhu na
vykonanie exekúcie, vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky predložil povinnému
až po 7 mesiacoch, vyzval sťažovateľku na opravu návrhu až po 11 mesiacoch od vrátenia
spisu odvolacím súdom a po doplnení jej návrhu konal až po 2 mesiacoch.
Ústavný súd zo sťažnosti a jej príloh zistil, že sťažovateľka, ako to vyplýva
z odpovede podpredsedníčky okresného súdu, doručil 25. januára 2006 predsedovi
okresného súdu sťažnosť na prieťahy v konaní, na ktorú mu odpovedala podaním
sp. zn. 2420/06 z 1. marca 2006. V tomto podaní podpredsedníčka okresného súdu okrem
úkonov okresného súdu od podania návrhu (1. decembra 2003) do predloženia spisu
odvolaciemu súdu (marec 2006) tiež uviedla:
„V predmetnej veci bolo konané priebežne, v určitých obdobiach boli tieto úkony
súdu vykonané s dlhším časovým odstupom, preto považujem Vašu sťažnosť za čiastočne
dôvodnú.“
Na základe týchto zistení ústavný súd konštatuje, že hoci sťažovateľka podala pred
tým, než sa obrátila na ústavný súd, sťažnosť na prieťahy v konaní, takéto využitie právneho
prostriedku nápravy podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažovateľkou najmä so
zreteľom na to, že sťažnosť bola doručená predsedovi okresného súdu 25. januára 2006
a podpredsedníčka okresného súdu túto vybavila oznámením z 1. marca 2006 (ako to
vyplýva z prílohy k sťažnosti), pričom sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní pred
okresným súdom bola ústavnému súdu doručená už 23. marca 2006, nepredstavuje
dostatočný časový priestor na poskytnutie možnosti napadnutému všeobecnému súdu, aby
sám odstránil protiprávny stav zapríčinený jeho nečinnosťou.
Podľa konštantnej judikatúry (m. m. IV. ÚS 278/04, IV. ÚS 74/05) ústavný súd
zastáva názor, že podanie predmetnej sťažnosti bolo v okolnostiach prípadu zo strany
sťažovateľky iba formálnym úkonom, ktorému nemožno pripísať účinky, ktoré by inak
takáto sťažnosť mohla mať, ak by predseda okresného súdu dostal primeranú lehotu na
prijatie opatrení proti zbytočným prieťahom v napadnutom konaní.
Vzhľadom na uvedené zistenia ústavný súd podľa § 25 ods. 2 v spojení s § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde rozhodol tak, že sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol pre
jej neprípustnosť.
Keďže táto sťažnosť bola odmietnutá v celom rozsahu, bolo bez právneho významu
zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky uvedeným v sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. apríla 2006