Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 5 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (10)IV. ÚS 177/04
PDF · 152.45 KB
No categories available
IV. ÚS 177/04
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. mája 2004
predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. Agnesy Sandtnerovej, bytom P., zastúpenej
advokátom JUDr. O. Š., B., vo veci namietaného porušenia princípu právneho štátu podľa
čl. l Ústavy Slovenskej republiky, princípu rovnosti podľa čl. 11 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky, porušenia základného práva na
podnikanie zaručeného v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva vlastniť majetok
podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd a čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu
v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 12 Co 532/02 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť MUDr. Agnesy Sandtnerovej o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 21. apríla
2004 doručená sťažnosť MUDr. Agnesy Sandtnerovej, bytom P. (ďalej len „sťažovateľka“),
zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B., ktorou namieta porušenie princípu ústavnosti
podľa čl. l Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), princípu rovnosti podľa čl. 11
Listiny základných práv a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, porušenie základného práva
na podnikanie zaručeného v čl. 35 ods. 1 ústavy a práva vlastniť majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol k dohovoru“) a čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu
v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) z 19. novembra 2003 v konaní vedenom pod sp. zn.
Sťažovateľka uviedla, že ako prevádzkovateľka neštátneho zdravotníckeho
zariadenia v rokoch 1998 a 1999 poskytovala zdravotnú starostlivosť v súlade so zákonom
Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní
zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní
rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní v znení
neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zdravotnom poistení“) aj poistencom zrušenej
Družstevnej zdravotnej poisťovne Perspektíva (ďalej len „Perspektíva“), ktorá neuhradila
plnenie za takto poskytnutú zdravotnú starostlivosť, a na návrh likvidátora bol príslušným
súdom vyhlásený na majetok poisťovne Perspektíva konkurz. Podľa sťažovateľky
pri zrušenej zdravotnej poisťovni nastala právna skutočnosť predpokladaná zákonom, t. j. že
z majetku zrušenej zdravotnej poisťovni Perspektíva nie je možné uspokojiť jej záväzky.
Preto sťažovateľka podala žalobu voči Všeobecnej zdravotnej poisťovni, pričom právnym
dôvodom žaloby bol prechod pohľadávok na túto poisťovňu.
Rozsudkom krajského súdu z 19. novembra 2003 sp. zn. 12 Co 532/02 bola jej
žaloba právoplatne zamietnutá. V obsahu tohto rozsudku sťažovateľka vidí porušenie
všetkých uvádzaných základných práv podľa ústavy a práv podľa dodatkového protokolu
k dohovoru. Okrem toho zamietnutie žaloby o zaplatenie úhrad považuje sťažovateľka za
zvláštny druh vyvlastnenia jej vlastníctva nedefinovaný zákonom, na ktoré neboli splnené
podmienky podľa čl. 20 ods. 4 ústavy.
2. Sťažovateľka navrhuje ústavnému súdu, aby po predbežnom prerokovaní jej
ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonanom dokazovaní vyniesol tento nález:
„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 239.489,83 Sk s príslušenstvom rozsudkom
Krajského súdu Bratislava 12 Co 532/02-65 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu
základného práva sťažovateľa na rovnosť garantovanú čl. 11 Listiny základných práv
a slobôd a čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1
Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl. 20 ods. 4 Ústavy SR a k prekročeniu
podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky.
Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky, ktorý je
vyjadrením princípu právneho štátu.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 19. 11. 2003, č. k. 12 Co 532/02-65
sa zrušuje.
Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľovi čiastku 60.000,- Sk k rukám
navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“
II.
1. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanovených zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.
o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho
sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde”) ústavný súd
každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak
tento zákon neustanovuje inak.
Pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky ústavný súd skúmal jej zákonom
predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona o ústavnom súde, ako aj prípadné
dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti skúma aj to, či sťažnosť nie je zjavne
neopodstatnená.
2. O zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti ide vtedy, ak namietaným postupom alebo
rozhodnutím orgánu verejnej moci, v tomto prípade postupom a rozsudkom krajského súdu,
nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označila
sťažovateľka, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom alebo rozhodnutím orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, ktoré na prvý pohľad vylučujú
opodstatnenosť sťažnosti. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto považuje ústavný súd
takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej nezistil žiadnu možnosť porušenia
označeného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie.
Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh považuje sťažnosť sťažovateľky
v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva zaručeného v čl. 35 ústavy a v čl. 11
Listiny základných práv a slobôd za zjavne neopodstatnenú. Ústavný súd je toho názoru, že
neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním a rozsudkom krajského súdu a sťažovateľkou
namietaným porušením základného práva podnikať zaručeného v čl. 35 ods. l ústavy
a základného práva na rovnosť zaručeného v čl. 11 Listiny základných práv a slobôd.
Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutie súdu, v ktorom bol
rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154 ods. l
Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutie vziať do úvahy iba právo
a skutkový stav, ktoré tu boli v čase vyhlásenia rozsudku. Rozsudok krajského súdu nebráni
sťažovateľke v uplatnení uvádzaného základného práva.
Ústavný súd pripomína, že právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj
právo podnikať a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť obsiahnuté v čl. 35 ods. l ústavy je
ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto
poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej
hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojej činnosti.
Neúspech, resp. strata podnikateľa vo svojej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré
musí znášať podnikateľ. Toto konštatovanie má oporu v ustanoveniach zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktoré podnikateľa
definujú v rovine realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine, ktorá je daná právnou
zodpovednosťou podnikateľa a v širšom zmysle znášaním hospodárskeho rizika
za komplexnú podnikateľskú činnosť.
Vzhľadom na tieto skutočnosti ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol z dôvodu
zjavnej neopodstatnenosti.
3. Pri predbežnom prerokovaní tej časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľka namietala
porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 1 dodatkového
protokolu k dohovoru, sa ústavný súd riadil princípom subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1
i. f. ústavy. Vychádzajúc z tohto princípu dospel ústavný súd k záveru, že na prerokovanie
tejto časti sťažnosti nie je daná jeho právomoc, ktorá je vo všeobecnosti vyjadrená v čl. 124
ústavy a konkrétne v čl. 127 ods. 1 ústavy, kde sa ochrana základných práv a slobôd
rozdeľuje medzi ústavný súd a všeobecné súdnictvo s tým, že všeobecné súdnictvo chráni
v celom rozsahu aj základné práva a slobody, ak táto ochrana má oporu v obyčajných
zákonoch.
Vlastnícke právo pred jeho ohrozením alebo porušením zásadne chránia všeobecné
súdy (čl. 142 ods. 1 ústavy, § 7 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku a § 123 a nasl.
Občianskeho zákonníka, prípadne aj iné zákony, napríklad Obchodný zákonník). Platí to aj
pre ochranu pohľadávok, ktoré tvoria súčasť pojmu majetok (porovnaj zákonnú definíciu
pohľadávky podľa § 488 Občianskeho zákonníka). Ak sťažovateľka uplatnila nárok na
ochranu jej majetku (zaplatenie pohľadávok, pričom nerozhoduje právny dôvod, a preto to
môže byť aj pohľadávka vzniknutá z titulu poskytnutej zdravotnej starostlivosti)
a všeobecné súdy o jej žalobe riadne konali a rozhodli o nej, nemožno pokračovať v ochrane
jej majetku podaním sťažnosti v konaní pred ústavným súdom. Právomoc ústavného súdu
nemôže v takom prípade založiť to, že sa sťažovateľka nestotožnila s postupom
a rozsudkom krajského súdu pri ochrane jej majetku, ak tento postup a rozhodnutie v celom
rozsahu rešpektuje ústavné limity vyjadrené v čl. 2 ods. 2 a v čl. 46 až 48 ústavy, kde sú
upravené ústavnoprocesné princípy postupov a rozhodnutí všeobecných súdov aj pri
ochrane majetku účastníkov súdneho konania.
Vychádzajúc z uvedeného a stabilizovanej judikatúry ústavného súdu (IV. ÚS 66/03,
IV. ÚS 141/03) bolo potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci
ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
4. Nad rámec uvedeného je potrebné poukázať na to, že ústavný súd sa osobitne
nezaoberal otázkou porušenia čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy, keďže tieto ustanovenia sú
spravidla vždy porušené, ak je porušené niektoré základné právo alebo sloboda. Ide
o sprievodný účinok porušenia základného práva alebo slobody.
5. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou
návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 26. mája 2004