Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 76/03

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2003

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. S. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B.,

ktorou namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť podľa čl. 11 Listiny

základných práv a slobôd, základných práv a slobôd garantovaných v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20

ods. 1 a 4 a v v spojení s Slovenskej

republiky a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava V v

konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. , a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. S. H. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. marca 2003

doručené podanie RNDr. S. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom

JUDr. O. Š., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť podľa

čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základných práv a slobôd

garantovaných v a 2, a 4 a v Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s a práva vlastniť majetok podľa

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupmi Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľka uviedla, že ako prevádzkovateľka neštátneho zdravotníckeho

zariadenia v rokoch 1998 a 1999 v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky

č. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení

Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových

a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o zdravotnom poistení“) poskytovala zdravotnú starostlivosť aj poistencom zrušenej

Družstevnej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA (ďalej len „Perspektíva“), ktorá jej

neuhradila plnenie za takto poskytovanú zdravotnú starostlivosť. Na návrh likvidátora bol

20. apríla 2001 uznesením krajského súdu sp. zn. vyhlásený na majetok

Perspektívy konkurz. Podľa sťažovateľky u Perspektívy nastala právna skutočnosť

predpokladaná zákonom, a to zistenie, že z majetku Perspektívy nie je možné uspokojiť

záväzky, a z uvedeného dôvodu uplatnila svoje pohľadávky voči Perspektíve u Všeobecnej

zdravotnej poisťovne súdnou cestou z dôvodu ich prechodu na tento subjekt. Sťažovateľka

konkrétne namietala, že okresný súd rozsudkom sp. zn. zo 16. apríla 2002 o jej

návrhu na zaplatenie 195 527,09 Sk s prísl. proti odporcovi Všeobecnej zdravotnej

poisťovni Bratislava rozhodol o zamietnutí návrhu a krajský súd v odvolacom konaní

rozsudkom sp. zn. z 23. januára 2002 rozhodnutie súdu prvého stupňa

potvrdil. Zamietnutie návrhu na zaplatenie nákladov spojených so zdravotnou

starostlivosťou považuje sťažovateľka za zvláštny druh vyvlastnenia jej vlastníctva

nedefinovaným zákonom v rozpore s .

Sťažovateľka ďalej tvrdí, že

Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa

o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej

zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych

zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon, ktorým sa mení

a dopĺňa zákon o zdravotnom poistení“) zásadne zmenil podmienky podnikania a spôsobil,

že v minulosti vzniknuté pohľadávky voči Perspektíve budú síce uhradené, ale až po

skončení jej likvidácie.

Podľa názoru sťažovateľky neuhrádzaním plnenia nákladov za poskytovanú

zdravotnú starostlivosť jej vznikla bezprostredná škoda na majetku, čím podľa nej citovaný

zákon výrazne zasiahol do jej vlastníckeho práva a narúša ústavnú podstatu rovnosti

vlastníckeho práva. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

vyhodnocuje sťažovateľka ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení ako

obmedzenie vlastníckeho práva nad nevyhnutú mieru a v rozpore s verejným záujmom.

Všeobecné súdy práve s odvolaním sa na citované ustanovenia mali porušiť jej garantované

práva a slobody.

Citovaný , ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnom

poistení, podľa názoru sťažovateľky nielen zásadne zmenil podmienky podnikania, ale aj

retroaktívne odkladá podnikateľom ich právo na vymožiteľnosť svojich pohľadávok

vzniknutých v čase, keď ich vymožiteľnosť bola garantovaná, na dobu neurčitú.

Sťažovateľka poukazuje na to, že požiadavka právnej istoty sa zabezpečuje

predovšetkým tým, aby sa všeobecné záväzné predpisy nemenili náhodne a subjektivisticky,

ale iba v súlade s , rešpektujúc spoločenský vývoj a základné práva a slobody.

Postup súdov vo svojom prípade považuje sťažovateľka za rozporný s a

za rozporný s ústavným princípom rovnosti podľa listiny a . Tento postup

mal spôsobiť stav, ktorý je v priamom rozpore s ústavne garantovaným princípom

slobodného výkonu podnikateľskej činnosti.

Sťažovateľka navrhuje, aby senát ústavného súdu po predbežnom prerokovaní jej

ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:

„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 195.527,09 Sk s príslušenstvom rozsudkami

Okresného súdu Bratislava V č. k. -84 a Krajského súdu Bratislava

-109 v dôsledku aplikácie o zdravotnom

poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o

zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní

v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť

garantovanú Listiny základných práv a slobôd, a 2 SR, práva na

podnikanie zakotveného v SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl.

1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl.

20 ods. 1 SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v

ods. 4 . Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia

Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.

Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 01. 2003, č. k. -109

a rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16. 04. 2002, č. k. -84 sa

zrušuje.

Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 200.000,- Sk k rukám

navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“

Priznania finančného zadosťučinenia sa sťažovateľka domáha z titulu nevyhnutnosti

vynaloženia finančných nákladov na obhajobu svojich ústavných práv a slobôd

a finančných strát, ktoré jej vznikli v dôsledku rozhodnutí súdov v podnikateľskej činnosti.

II.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody

uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.

Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd

právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo

návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže

ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu

štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre

nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom a slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri

predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie

konanie.

Zo sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že citovaným rozsudkom okresný súd

návrh sťažovateľky zamietol a krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.

Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľky

v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 11 listiny a čl. 35 ods. 1

, a zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním všeobecných súdov

a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na rovnosť garantovaného čl. 11

listiny a namietaným porušením základného práva podnikať garantovaného čl. 35 ods. 1

. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutie súdu, v ktorom

bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154

ods. 1 . Súd môže pre svoje rozhodnutia vziať do úvahy iba

skutočnosti, ktoré tu boli v čase vyhlásenia rozsudku. Okamih uplatnenia práva je viazaný

na hmotnoprávne posúdenie zisteného skutkového stavu vo veci podľa príslušných

zákonných ustanovení spojené so vznikom, zmenou alebo zánikom práv či povinností.

Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať

a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa je podľa ústavného súdu

ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto

poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej

hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní.

Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré

musí znášať sám podnikateľ. Toto konštatovanie má oporu v ustanoveniach zákona

č. v znení neskorších predpisov, ktoré podnikateľa

prezentujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine

právnorelevantnej (je daná právnou zodpovednosťou podnikateľa, v širšom slova zmysle

znášaním hospodárskeho rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

Sťažovateľka ďalej namietala porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20

ods. 4 a v dodatkového protokolu. Ústavný súd sa v tejto časti riadil princípom

subsidiarity v zmysle i. f. a zistil, že na prejednanie tejto časti nemá

právomoc.

Ústavný súd k tomuto záveru dospel na základe tej skutočnosti, že sťažovateľka si

ochranu svojho vlastníckeho práva uplatnila pred všeobecnými súdmi. O nároku

sťažovateľky rozhodli všeobecné súdy, ústavný súd preto nie je oprávnený konať

a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.

Podľa názoru ústavného súdu uplatnenie právomoci ústavného súdu v tejto veci

predpokladá taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho

práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v až 50 ,

prípadne by bolo rozhodnutie všeobecného súdu arbitrárne.

Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc aj na judikatúru ústavného súdu

() bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok

právomoci ústavného súdu ( ).

Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sa osobitne nezaoberal otázkou

porušenia a a 2 a listiny, keďže tieto sú spravidla vždy

porušené, ak je porušené základné právo alebo sloboda. Ide teda o sprievodný účinok

porušenia základného práva alebo slobody.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní

primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva

alebo slobody sťažovateľky ( prvá veta ), ústavný súd sa touto časťou

sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. apríla 2003