Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
+ 6 ďalších priamych citácií
Zobraziť všetky (11)IV. ÚS 76/03
PDF · 173.28 KB
No categories available
IV. ÚS 76/03
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 76/03-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 16. apríla 2003
predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. S. H., B., zastúpenej advokátom JUDr. O. Š., B.,
ktorou namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť podľa čl. 11 Listiny
základných práv a slobôd, základných práv a slobôd garantovaných v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20
ods. 1 a 4 a v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s čl. 1 Ústavy Slovenskej
republiky a práva vlastniť majetok podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupmi Okresného súdu Bratislava V v
konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 169/01 a Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom
pod sp. zn. 16 Co 367/02, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť RNDr. S. H. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. marca 2003
doručené podanie RNDr. S. H., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom
JUDr. O. Š., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na rovnosť podľa
čl. 11 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základných práv a slobôd
garantovaných v čl. 12 ods. 1 a 2, čl. 20 ods. 1 a 4 a v čl. 35 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s čl. 1 ústavy a práva vlastniť majetok podľa čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupmi Okresného súdu Bratislava V (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 169/01 a Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 Co 367/02.
Sťažovateľka uviedla, že ako prevádzkovateľka neštátneho zdravotníckeho
zariadenia v rokoch 1998 a 1999 v súlade so zákonom Národnej rady Slovenskej republiky
č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení
Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových
a občianskych zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o zdravotnom poistení“) poskytovala zdravotnú starostlivosť aj poistencom zrušenej
Družstevnej zdravotnej poisťovne PERSPEKTÍVA (ďalej len „Perspektíva“), ktorá jej
neuhradila plnenie za takto poskytovanú zdravotnú starostlivosť. Na návrh likvidátora bol
20. apríla 2001 uznesením krajského súdu sp. zn. 7 K 70/01 vyhlásený na majetok
Perspektívy konkurz. Podľa sťažovateľky u Perspektívy nastala právna skutočnosť
predpokladaná zákonom, a to zistenie, že z majetku Perspektívy nie je možné uspokojiť
záväzky, a z uvedeného dôvodu uplatnila svoje pohľadávky voči Perspektíve u Všeobecnej
zdravotnej poisťovne súdnou cestou z dôvodu ich prechodu na tento subjekt. Sťažovateľka
konkrétne namietala, že okresný súd rozsudkom sp. zn. 7 C 169/01 zo 16. apríla 2002 o jej
návrhu na zaplatenie 195 527,09 Sk s prísl. proti odporcovi Všeobecnej zdravotnej
poisťovni Bratislava rozhodol o zamietnutí návrhu a krajský súd v odvolacom konaní
rozsudkom sp. zn. 16 Co 367/02 z 23. januára 2002 rozhodnutie súdu prvého stupňa
potvrdil. Zamietnutie návrhu na zaplatenie nákladov spojených so zdravotnou
starostlivosťou považuje sťažovateľka za zvláštny druh vyvlastnenia jej vlastníctva
nedefinovaným zákonom v rozpore s čl. 20 ods. 4 ústavy.
Sťažovateľka ďalej tvrdí, že zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/2001
Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 273/1994 Z. z.
o zdravotnom poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej
zdravotnej poisťovne a o zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych
zdravotných poisťovní v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon, ktorým sa mení
a dopĺňa zákon o zdravotnom poistení“) zásadne zmenil podmienky podnikania a spôsobil,
že v minulosti vzniknuté pohľadávky voči Perspektíve budú síce uhradené, ale až po
skončení jej likvidácie.
Podľa názoru sťažovateľky neuhrádzaním plnenia nákladov za poskytovanú
zdravotnú starostlivosť jej vznikla bezprostredná škoda na majetku, čím podľa nej citovaný
zákon výrazne zasiahol do jej vlastníckeho práva a narúša ústavnú podstatu rovnosti
vlastníckeho práva. Poukazujúc na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
vyhodnocuje sťažovateľka ustanovenie § 34 ods. 6 zákona o zdravotnom poistení ako
obmedzenie vlastníckeho práva nad nevyhnutú mieru a v rozpore s verejným záujmom.
Všeobecné súdy práve s odvolaním sa na citované ustanovenia mali porušiť jej garantované
práva a slobody.
Citovaný zákon č. 233/2001 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o zdravotnom
poistení, podľa názoru sťažovateľky nielen zásadne zmenil podmienky podnikania, ale aj
retroaktívne odkladá podnikateľom ich právo na vymožiteľnosť svojich pohľadávok
vzniknutých v čase, keď ich vymožiteľnosť bola garantovaná, na dobu neurčitú.
Sťažovateľka poukazuje na to, že požiadavka právnej istoty sa zabezpečuje
predovšetkým tým, aby sa všeobecné záväzné predpisy nemenili náhodne a subjektivisticky,
ale iba v súlade s ústavou, rešpektujúc spoločenský vývoj a základné práva a slobody.
Postup súdov vo svojom prípade považuje sťažovateľka za rozporný s čl. 1 ústavy a
za rozporný s ústavným princípom rovnosti podľa čl. 11 listiny a čl. 12 ústavy. Tento postup
mal spôsobiť stav, ktorý je v priamom rozpore s ústavne garantovaným princípom
slobodného výkonu podnikateľskej činnosti.
Sťažovateľka navrhuje, aby senát ústavného súdu po predbežnom prerokovaní jej
ústavnú sťažnosť prijal na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vyniesol tento nález:
„Zamietnutím návrhu na zaplatenie 195.527,09 Sk s príslušenstvom rozsudkami
Okresného súdu Bratislava V č. k. 7 C 169/01-84 a Krajského súdu Bratislava
16 Co 367/02-109 v dôsledku aplikácie § 34 ods. 6 zákona č. 273/1994 Z. z. o zdravotnom
poistení, financovaní zdravotného poistenia, o zriadení Všeobecnej zdravotnej poisťovne a o
zriaďovaní rezortných, odvetvových, podnikových a občianskych zdravotných poisťovní
v znení neskorších predpisov došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na rovnosť
garantovanú čl. 11 Listiny základných práv a slobôd, čl. 12 ods. 1 a 2 Ústavy SR, práva na
podnikanie zakotveného v čl. 35 ods. 1 Ústavy SR, práva vlastniť majetok upraveného v čl.
1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a v čl.
20 ods. 1 Ústavy SR a k prekročeniu podmienok vyvlastnenia, ktoré sú zakotvené v čl. 20
ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky. Zároveň došlo aj k porušeniu ustanovenia čl. 1 Ústavy
Slovenskej republiky, ktorý je vyjadrením princípu právneho štátu.
Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 23. 01. 2003, č. k. 16 Co 367/02-109
a rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16. 04. 2002, č. k. 7 C 169/01-84 sa
zrušuje.
Slovenská republika je povinná zaplatiť navrhovateľke čiastku 200.000,- Sk k rukám
navrhovateľa do troch dní odo dňa právoplatnosti z titulu primeraného zadosťučinenia.“
Priznania finančného zadosťučinenia sa sťažovateľka domáha z titulu nevyhnutnosti
vynaloženia finančných nákladov na obhajobu svojich ústavných práv a slobôd
a finančných strát, ktoré jej vznikli v dôsledku rozhodnutí súdov v podnikateľskej činnosti.
II.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody
uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O neopodstatnenom návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom a slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť je preto možné považovať takú sťažnosť, pri
predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
práva a slobody, reálnosť ktorej by mohol ústavný súd posúdiť po jej prijatí na ďalšie
konanie.
Zo sťažnosti sťažovateľky ústavný súd zistil, že citovaným rozsudkom okresný súd
návrh sťažovateľky zamietol a krajský súd rozsudok okresného súdu potvrdil.
Ústavný súd na základe obsahu sťažnosti a jej príloh posúdil sťažnosť sťažovateľky
v časti, v ktorej namieta porušenie základného práva podľa čl. 11 listiny a čl. 35 ods. 1
ústavy, a zistil, že neexistuje príčinná súvislosť medzi konaním všeobecných súdov
a sťažovateľkou namietaným porušením základného práva na rovnosť garantovaného čl. 11
listiny a namietaným porušením základného práva podnikať garantovaného čl. 35 ods. 1
ústavy. Takúto príčinnú súvislosť nemôže zakladať ani postup a rozhodnutie súdu, v ktorom
bol rešpektovaný skutkový a právny stav v čase vyhlásenia rozhodnutia súdu podľa § 154
ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Súd môže pre svoje rozhodnutia vziať do úvahy iba
skutočnosti, ktoré tu boli v čase vyhlásenia rozsudku. Okamih uplatnenia práva je viazaný
na hmotnoprávne posúdenie zisteného skutkového stavu vo veci podľa príslušných
zákonných ustanovení spojené so vznikom, zmenou alebo zánikom práv či povinností.
Právo na slobodnú voľbu povolania a prípravu naň, ako aj právo podnikať
a uskutočňovať inú zárobkovú činnosť podľa čl. 35 ods. 1 ústavy je podľa ústavného súdu
ústavnou zárukou slobody výkonu hospodárskej činnosti podľa uváženia. Súčasťou takto
poskytnutej záruky nie je ochrana podnikateľa pred vstupom konkurenta do zvolenej
hospodárskej činnosti ani záruka, že podnikateľ bude mať úspech vo svojom podnikaní.
Neúspech alebo strata podnikateľa vo svojej činnosti predstavuje podnikateľské riziko, ktoré
musí znášať sám podnikateľ. Toto konštatovanie má oporu v ustanoveniach zákona
č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v znení neskorších predpisov, ktoré podnikateľa
prezentujú jednak v rovine samotnej realizácie podnikateľskej činnosti, ako aj v rovine
právnorelevantnej (je daná právnou zodpovednosťou podnikateľa, v širšom slova zmysle
znášaním hospodárskeho rizika za komplexnú podnikateľskú činnosť).
Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
Sťažovateľka ďalej namietala porušenie vlastníckeho práva zaručeného v čl. 20
ods. 4 ústavy a v čl. 1 dodatkového protokolu. Ústavný súd sa v tejto časti riadil princípom
subsidiarity v zmysle čl. 127 ods. 1 i. f. ústavy a zistil, že na prejednanie tejto časti nemá
právomoc.
Ústavný súd k tomuto záveru dospel na základe tej skutočnosti, že sťažovateľka si
ochranu svojho vlastníckeho práva uplatnila pred všeobecnými súdmi. O nároku
sťažovateľky rozhodli všeobecné súdy, ústavný súd preto nie je oprávnený konať
a rozhodovať o veciach, ktoré sú zverené do rozhodovacej právomoci všeobecných súdov.
Podľa názoru ústavného súdu uplatnenie právomoci ústavného súdu v tejto veci
predpokladá taký procesný postup všeobecných súdov v konaní o ochrane vlastníckeho
práva, ktorým by bolo porušené niektoré základné právo upravené v čl. 46 až 50 ústavy,
prípadne by bolo rozhodnutie všeobecného súdu arbitrárne.
Vychádzajúc z uvedeného a poukazujúc aj na judikatúru ústavného súdu
(IV. ÚS 66/03) bolo potrebné sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietnuť pre nedostatok
právomoci ústavného súdu (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Ústavný súd považuje za potrebné poukázať na to, že sa osobitne nezaoberal otázkou
porušenia čl. 1 a čl. 12 ods. 1 a 2 ústavy a čl. 11 listiny, keďže tieto sú spravidla vždy
porušené, ak je porušené základné právo alebo sloboda. Ide teda o sprievodný účinok
porušenia základného práva alebo slobody.
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia je rovnako viazané na vyslovenie porušenia práva
alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd sa touto časťou
sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala jeho priznania, nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. apríla 2003