Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 3/07

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. januára 2007

predbežne prerokoval sťažnosť RNDr. I. Z., Česká republika a Ing. F. Z., P., obaja zastúpení

advokátom JUDr. M. M., K., ktorou namietajú porušenie svojich práv podľa čl. 48 ods. 2

, Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd a čl. 14 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach

rozsudkom Okresného súdu Prešov sp. zn. z 30. septembra 2005, rozsudkom

Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 11. apríla 2006 a konaním, ktoré im

predchádzalo, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť RNDr. I. Z. a Ing. F. Z. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. júna 2006

doručená sťažnosť RNDr. I. Z., Česká republika a Ing. F. Z., P. (ďalej len „sťažovatelia“),

obaja zastúpení advokátom JUDr. M. M., K., ktorou namietajú porušenie svojich práv podľa

(ďalej len „“), Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 14 ods. 1

Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“) rozsudkom

Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. z 30. septembra 2005,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.

z 11. apríla 2006 a konaním, ktoré im predchádzalo.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že 27. februára 1992 podali okresnému súdu žalobu

na ochranu svojich práv vyplývajúcich z ich vlastníctva k pozemku parcelné číslo 293

v katastrálnom území P., zdedenému po ich otcovi. V konaní vedenom okresným súdom

pod sp. zn. žiadali o odstránenie cudzej garáže z ich pozemku v zmysle § 135c

ods. 1 . V ďalšom priebehu konania sťažovatelia súhlasili, aby táto

garáž bola podľa § 135c ods. 2 citovaného zákona prípadne prikázaná do ich vlastníctva.

Sťažovatelia v tejto súvislosti zmenili so súhlasom okresného súdu návrh na začatie konania

tak, že žiadali, aby okresný súd prikázal do ich vlastníctva predmetnú garáž alebo aby

alternatívne rozhodol o odstránení tejto garáže.

Okresný súd na návrh sťažovateľov pripustil, aby do konania na strane žalovanej

[spoločnosť P., a. s., P. (ďalej aj „žalovaná v 1. rade“)] vstúpili žalovaní RSDr. Š. O., V.

(ďalej aj „žalovaný v 2. rade“), Ing. M. B., P. (ďalej aj „žalovaný v 3. rade“) a Ing. P. T., P.

(ďalej aj „žalovaný v 4. rade“). Podľa záverov všeobecných súdov žalovaný v 1. rade stratil

postavenie pasívne legitimovaného účastníka konania v prospech žalovaných v 2. až 4. rade,

ktorí sa stali počas konania vlastníkmi predmetnej garáže.

Sťažovatelia zdôraznili, že ústavný súd nálezom č. k. -35 zo 17. marca

2005 už rozhodol o porušení ich základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov a práva na prejednanie veci v primeranej lehote okresným súdom v konaní

vedenom pod sp. zn. a prikázal mu konať v ňom bez zbytočných prieťahov.

Hoci okresný súd v právnej veci sťažovateľov nakoniec 30. septembra 2005

rozhodol, sťažovatelia namietali, že o ich žalobe bolo rozhodnuté len voči žalovanému

v 1. rade a nie aj žalovaným v 2. až 4. rade, namietali aj tú časť, v ktorej súd rozhodol

o zriadení vecného bremena za náhradu (v prospech vlastníka objektu garáže) napriek tomu,

že táto skutočnosť nebola predmetom konania.

O odvolaní podanom sťažovateľmi rozhodol krajský súd rozsudkom sp. zn.

z 11. apríla 2006 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Proti predmetnému rozsudku krajského súdu sťažovatelia podali dovolanie. Jeho

prípustnosť odôvodňovali ustanovením

(ďalej len „OSP“), pretože súdy rozhodli o zriadení vecného bremena za náhradu bez toho,

aby bol podaný návrh na začatie konania o zriadenie vecného bremena, hoci bol podľa

zákona potrebný. O tomto dovolaní nebolo ešte rozhodnuté.

Sťažovatelia tvrdia, že rozsudkom okresného súdu sp. zn. z 30. septembra

2005 v spojení s rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2006 došlo

k opakovanému porušeniu ich základného práva, aby sa predmetná vec prerokovala bez

zbytočných prieťahov a aby ich záležitosť bola v primeranej lehote prejednaná súdom.

V tejto súvislosti namietajú, že o ich žalobe podanej 27. februára 1992 okresnému súdu

nebolo vo vzťahu k žalovanému vlastníkovi „načierno“ postavenej garáže dodnes

právoplatne rozhodnuté (vo vzťahu ku všetkým účastníkom konania, voči ktorým si

sťažovatelia ochranu svojich práv na súde uplatnili) aj napriek tomu, že došlo k vydaniu

záverečných rozsudkov v tejto veci. Argumentujúc tým, že po spravodlivom vypočutí súd

rozhoduje o právach žalobcu voči všetkým účastníkom konania, voči ktorým si žalobca

ochranu svojich práv na súde uplatnil, sťažovatelia tvrdia, že súdy tak nepostupovali

a uvedenými rozsudkami okresného súdu a krajského súdu došlo k porušeniu ich práva

na rovnosť pred súdom podľa čl. 14 ods. 1 paktu.

Sťažovatelia žiadajú, aby ústavný súd vyslovil porušenie ich základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa , práva

na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a práva na rovnosť pred

súdom podľa čl. 14 ods. 1 paktu rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 30. septembra 2005, rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2006

a konaním, ktoré im predchádzalo, vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie

na rozhodnutie o žalobe voči všetkým účastníkom konania , priznal im primerané

finančné zadosťučinenie každému v sume 80 000 Sk, ktoré je im povinný vyplatiť

z polovice okresný súd a z polovice krajský súd a náhradu trov právneho zastúpenia v zatiaľ

nevyčíslenej sume.

Sťažovatelia pritom sú toho názoru, že ich návrh sa netýka veci, o ktorej už ústavný

súd rozhodol, lebo táto sťažnosť sa týka rozhodnutí všeobecných súdov v období po vydaní

nálezu ústavného súdu č. k. -35 zo 17. marca 2005.

II.

V zmysle ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov (...).

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

pokiaľ ide o právo na prejednanie veci v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv

nemožno vidieť zásadnú odlišnosť ().

Podľa čl. 14 ods. 1 paktu všetky osoby sú si pred súdom rovné. Každý musí byť

riadne a verejne vypočutý nezávislým a nestranným súdom zriadeným podľa zákona, ktorý

rozhoduje buď o jeho právach a povinnostiach, alebo o akomkoľvek obvinení vznesenom

proti nemu (...).

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25

o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „“). Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie

právomoc, či má náležitosti predpísané v a , či nie je

neprípustná, podaná niekým zjavne neoprávneným alebo oneskorene, ako aj to, či nie je

zjavne neopodstatnená.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným

postupom štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody,

ktoré označili sťažovatelia, a to pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušenie

ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú možno preto

považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil možnosť

porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť

po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie (, ).

Predmetom sťažnosti je opätovne namietané porušenie základného práva

sťažovateľov na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa

a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorého sa mal

dopustiť okresný súd v konaní vedenom pod sp. zn. a krajský súd v odvolacom

konaní vedenom pod sp. zn. o návrhu sťažovateľov na prikázanie garáže

postavenej na pozemku parc. č. 293 v katastrálnom území P., a to v období po vydaní nálezu

ústavného súdu č. k. -35 zo 17. marca 2005.

Keďže v zmysle je ústavný súd viazaný

návrhom na začatie konania (okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone – čo nie

je tento prípad), ústavný súd v uvedenom rozsahu vec ďalej skúmal a rozhodol v nej (teda

len postup a rozhodovanie okresného súdu a krajského súdu v dobe po vydaní nálezu

ústavného súdu č. k. -35 zo 17. marca 2005).

Ústavný súd predmetným nálezom rozhodol, že okresný súd v konaní vedenom

pod sp. zn. porušil základné právo sťažovateľov, aby sa ich vec prerokovala

bez zbytočných prieťahov, zaručené v a ich právo na prejednanie veci

v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Okresnému súdu prikázal v konaní

vedenom pod sp. zn. konať bez zbytočných prieťahov a sťažovateľom priznal

primerané finančné zadosťučinenie každému zvlášť v sume 20 000 Sk, ako aj náhradu trov

konania. Predmetný nález ústavného súdu nadobudol právoplatnosť 20. apríla 2005.

Sťažovatelia v sťažnosti uviedli, že od právoplatnosti nálezu ústavného súdu

sp. zn. všeobecné súdy skončili konania záverečnými rozsudkami, ktorými

rozhodli o ich žalobe len proti žalovanému v 1. rade bez toho, aby bolo o ich žalobe proti

žalovanému vlastníkovi garáže po vyše 14 rokoch rozhodnuté. Uvedeným postupom,

resp. nečinnosťou tak okresný súd aj krajský súd porušili označené práva sťažovateľov.

Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru, že

účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej

neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu

(napr. ). Posúdenie otázky, či v konkrétnom prípade bolo alebo nebolo

porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantované v čl. 48 ods. 2

, ústavný súd skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého

prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka

konania a postup súdu (napr. ). Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že

nie každý zistený prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa (,

).

Z vyžiadaného súdneho spisu sp. zn. ústavný súd zistil, že okresný súd

16. mája 2005 nariadil termín pojednávania vo veci na 29. jún 2005, taktiež prípisom

požiadal Správu katastra P. o podanie správy. Tá požadovanú správu okresnému súdu

doručila 1. júna 2005. Na pojednávaní konanom 29. júna 2005 okresný súd vykonal

dokazovanie, pričom ho odročil za účelom doplnenia listinných dôkazov na 28. september

2005. Sťažovatelia 31. augusta 2005 doručili okresnému súdu zmenu žalobného návrhu.

Okresný súd 6. septembra 2005 vydal pokyn na doručenie vyjadrenia sťažovateľov

žalovaným. Žalovaní doručili vyjadrenie k zmene žalobného návrhu sťažovateľov

19. septembra 2005. Na pojednávaní 28. septembra 2005 okresný súd uznesením nepripustil

zmenu žaloby, ukončil dokazovanie a odročil termín pojednávania na 30. september 2005

za účelom vyhlásenia rozsudku.

Rozsudkom sp. zn. z 30. septembra 2005 okresný súd zriadil vecné

bremeno v prospech vlastníka objektu garáže stojaceho na parcele č. 430/3 v katastrálnom

území P. zapísanej na LV č. 12688, nadväzujúceho na prístavbu administratívnej budovy

nachádzajúcej sa v katastrálnom území P. č. súpisné 3257 na parcele č. KN 430/1 zapísanej

na LV č. 7746, ktorý má právo vstupu a užívania parcely č. 430/3 nachádzajúcej sa

v katastrálnom území P. zapísanej na LV č. 12688. Voči žalovanému v 1. rade žalobu

zamietol (z dôvodu straty pasívnej legitimácie predajom garáže žalovaným v 2. až 4. rade),

žalovaných v 2. až 4. rade zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť sťažovateľom ako

žalobcom sumu 118 760 Sk a trovy konania 20 760 Sk, ako aj trovy konania štátu vo výške

9 331 Sk.

Voči predmetnému rozsudku okresného súdu podali sťažovatelia 18. novembra 2005

odvolanie. Okresný súd následne 29. novembra 2005 odstúpil celý spisový materiál

krajskému súdu za účelom rozhodnutia o odvolaní.

Krajský súd 27. februára 2006 nariadil termín odvolacieho pojednávania na 11. apríl

2006. Rozsudkom sp. zn. z 11. apríla 2006 odvolací súd nepripustil zmenu

žaloby sťažovateľov a rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil. Rozsudok nadobudol

právoplatnosť 15. mája 2006.

Dňa 6. júna 2006 sťažovatelia doručili okresnému súdu dovolanie proti rozsudku

krajského súdu. Okresný súd 6. júna 2006 vydal pokyn na doručenie dovolania žalovaným,

ktorí svoje vyjadrenie okresnému súdu doručili 7. júla 2006 a následne 16. augusta 2006

vyzval sťažovateľov na doplatok súdneho poplatku a odstúpil vec Najvyššiemu súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“), ktorému bol spis na rozhodnutie o dovolaní

doručený 13. septembra 2006.

V okolnostiach prípadu ústavný súd v prvom rade konštatuje, že v konaní vedenom

pod sp. zn. v období po právoplatnosti nálezu ústavného súdu (vzhľadom

na doterajšiu neúmernú dĺžku konania) je potrebné postup okresného súdu a krajského súdu

ako súdu odvolacieho hodnotiť prísnejšie.

Napriek tomu počet v zásade účelných úkonov okresného súdu a krajského súdu

a doba od vydania nálezu ústavného súdu do právoplatného rozhodnutia veci (12 mesiacov)

vylučujú, aby v konaní vedenom pod sp. zn. a v odvolacom konaní

sp. zn. došlo ku zbytočným prieťahom znamenajúcim porušenie práv

sťažovateľov v zmysle a dohovoru. Z obsahu rozhodnutí

prvostupňového aj odvolacieho súdu ústavný súd zistil, že tieto súdy rozhodli vo veci

dlhotrvajúceho sporu o usporiadanie pomerov a vzájomných vzťahov medzi vlastníkom

pozemku a vlastníkom stavby komplexne voči všetkým účastníkom konania. Predložením

veci dovolaciemu súdu sa splnili procesné povinnosti prvostupňového súdu v rámci

konkrétneho dovolacieho konania, preto je sťažnosť sťažovateľov v tejto časti zjavne

neopodstatnená.

Sťažovatelia v ďalšej časti sťažnosti namietali, že rozsudkom okresného súdu

sp. zn. 9 C 60/9 z 30. septembra 2005 a rozsudkom krajského súdu sp. zn.

z 11. apríla 2006 došlo aj k porušeniu ich práva na rovnosť pred súdom zaručeného v čl. 14

ods. 1 paktu.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že na konanie o sťažnosti v tejto časti nie je

daná právomoc ústavného súdu.

Ako vyplýva v citovaného , právomoc ústavného súdu je daná

iba vtedy, ak o ochrane základných práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd. Právomoc

ústavného súdu je preto v týchto prípadoch subsidiárna.

O ochrane práva sťažovateľov, ktorého porušenie namietajú, vo vzťahu k rozsudku

okresného súdu, proti ktorému sťažovatelia podali odvolanie, rozhodoval v odvolacom

konaní krajský súd (rozsudkom sp. zn. z 11. apríla 2006).

Voči rozsudku odvolacieho súdu sp. zn. z 11. apríla 2006 podali

sťažovatelia dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa a nasl. .

Za účelom rozhodnutia o podanom dovolaní bol spisový materiál predložený najvyššiemu

súdu 13. septembra 2006. O dovolaní zaevidovanom pod sp. zn. najvyšší

súd ešte nerozhodol.

V okolnostiach prípadu sťažovatelia považujú právoplatné rozhodnutie odvolacieho

súdu za zmätočné a podanie dovolania odôvodňujú ustanovením .

Ústavný súd rešpektuje právny názor sťažovateľov, že v ich prípade je prípustné

dovolanie, ktorý sťažovatelia prejavili jeho podaním. Dovolanie podľa a nasl.

je nesporne účinným právnym prostriedkom nápravy prípadného porušenia označeného

práva sťažovateľov.

Vychádzajúc z uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v časti

namietajúcej porušenie ich označeného práva rozsudkom okresného súdu sp. zn.

z 30. septembra 2005 a rozsudkom krajského súdu sp. zn. z 11. apríla 2006

po predbežnom prerokovaní odmietol pre nedostatok svojej právomoci v zmysle § 25 ods. 2

.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o ďalších nárokoch

sťažovateľov uvedených v ich sťažnosti by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by

nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení porušenia ich označených práv. Vzhľadom na to,

že sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie

(petite sťažnosti) nerozhodoval.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako je uvedené vo výrokovej časti

tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. januára 2007