Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 150/07
PDF · 237.03 KB
No categories available
IV. ÚS 150/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2007
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. D. R., B., zastúpenej advokátom JUDr. F. S., B., vo
veci namietaného porušenia jej základného práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy
Slovenskej republiky postupom a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II v konaní
vedenom pod sp. zn. 15 C 154/04 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave
v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 273/05 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. D. R. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. mája 2006
doručená sťažnosť Mgr. D. R. (predtým K.) (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej
advokátom JUDr. F. S., ktorou namieta porušenie svojho základného práva na spravodlivé
súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy postupom
a rozsudkom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod
sp. zn. 15 C 154/04 a postupom a rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len
„krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 273/05.
Sťažovateľka uviedla: „Poručiteľ J. V. K., ... spísal dňa 23. 07. 1998 allografný
závet, ktorým za jedinú svoju dedičku ustanovil svoju manželku – sťažovateľku. Zároveň
úplne vydedil svoje deti...
Vydedené deti poručiteľa sa návrhom doručeným Okresnému súdu Bratislava II dňa
15. 06. 2004 domáhali určenia, že sporný závet je neplatný a že dôvody vydedenia nie sú
dané. Súd prvého stupňa rozsudkom zo dňa 27. 04. 2005 sp. zn. 15 C 154/04-92 určil, že
závet poručiteľa je neplatný. Návrh na určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané zamietol...
Sťažovateľka napadla rozsudok Okresného súdu Bratislava II v časti výroku ktorým bola
určená neplatnosť závetu odvolaním... Navrhovatelia odvolanie... nepodali; zamietavý
výrok nadobudol právoplatnosť dňa 26. 07. 2005. O odvolaní sťažovateľky rozhodol
Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 14. 02. 2006 sp. zn. 5 Co 273/05-122, ktorým
rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil... Rozsudok Okresného súdu
Bratislava II sp. zn. 15 C 154/04-92 nadobudol právoplatnosť, v časti výroku o určení
neplatnosti závetu, dňa 27. 03. 2006...
Dedičské konanie po poručiteľovi je vedené na Okresnom súde Bratislave II pod
sp. zn. D 678/02. Navrhovatelia sa domáhali určenia neplatnosti sporného závetu bez tohto,
aby bolo dedičským súdom vydané uznesenie podľa § 175k ods. 2 OSP...
Navrhovatelia vo svojom návrhu uvádzajú, že po oboznámení sa s testamentom na
pojednávaní u notára dňa 17. 06. 2004 im bola poskytnutá 30-dňová lehota na podanie
žaloby o určenie, že dôvody vydedenia nie sú dané. Žalobcovia teda podali svoj návrh... iba
na základe úradného záznamu notára zo dňa 17. 05. 2004...“
Sťažovateľka v troch bodoch A), B) a C) podrobne opísala, v čom vidí nesprávnosť
postupu a rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu a namietané porušenie základných
práv.
„A) a) uznesenie podľa § 175k ods. 2 OSP predstavuje condicio sine qua non, bez
vydania ktorého nedisponuje dedič aktívnou procesnou legitimáciou na podanie žaloby
o určenie dedičského práva pre účely prebiehajúceho dedičského konania Zo strany
žalobcov sa počas už začatého dedičského konania v tomto prípade jedná o svojvoľné
uplatnenie nároku, ktoré zjavne obchádza ustanovenie § 175k ods. 2 OSP a samotný systém
dedičského konania ako celok...
b) notár ako súdny komisár nie je v zmysle § 38 ods. 2 OSP a § 175k ods. 2 OSP
oprávnený vydať uznesenie ani iný individuálny právny akt, ktorý by relevantne odkázal
dediča na uplatnenie dedičského práva žalobou. Úradný záznam zo dňa 17. 05. 2004
nevyvolal právne účinky podľa § 175k ods. 2 OSP a v tomto konaní nevykazuje jeho obsah
nevyhnutný stupeň právneho významu;
c) proti uzneseniu podľa § 175k ods. 2 OSP je prípustné odvolanie. Podanie žaloby
navrhovateľmi bez vydania daného uznesenia dedičského súdu bráni sťažovateľke
v realizácii možnosti napadnúť toto uznesenie riadnym opravným prostriedkom...
d) bez nadobudnutia právoplatnosti uznesenia podľa § 175k ods. 2 OSP nie je
konajúci súd spôsobilý posúdiť splnenie lehoty... na podanie žaloby navrhovateľmi...
B) Keďže procesný postup podľa § 175k ods. 2 OSP nebol v dedičskom konaní
zachovaný, bolo nevyhnutné žalobu posúdiť ako štandartnú žalobu na určenie neplatnosti
právneho úkonu podľa § 80 písm. c) OSP, ktorej dôvodnosť je podmienená naliehavým
právnym záujmom na požadovanom určení...
... nie je možné sa stotožniť so záverom, že naliehavý právny záujem navrhovateľov
na určení neplatnosti konkrétneho závetu je daný. Argumentácia súdov obidvoch stupňov
vychádza z predpokladu, že bez tohto určenia by sa postavenie navrhovateľov stalo
neistým... Určenie neplatnosti závetu poručiteľa zo dňa 23.07.1998 nemôže odstrániť
právne neisté postavenie navrhovateľov už bez ďalšieho z toho dôvodu, že poručiteľ spísal
postupne niekoľko konkurujúcich si závetov. Súdu bol aj v konaní predložený závet
poručiteľa zo dňa 08. 11. 1993, ktorý je z hľadiska obsahu a právnych účinkov totožný so
závetom, ktorého neplatnosť bola napadnutým rozsudkom určená. Za splnenia predpokladu
absolútnej neplatnosti závetu zo dňa 23. 07. 1998 zanikajú vo vzťahu ku bezprostredne
predchádzajúcemu konkurenčnému závetu účinky v zmysle § 480 OZ a na základe
pôvodného závetu zo dňa 08. 11. 1993 sa navrhovatelia nachádzajú v úplne identickom
postavení ako pred určením neplatnosti závetu zo dňa 23. 07. 1998...
... naliehavý právny záujem v zmysle § 80 písm. c) OSP na určení neplatnosti
právneho úkonu nie je daný, pokiaľ je možné domáhať sa priamo plnenia resp. určenia
práva alebo právneho vzťahu... V konaní sa navrhovatelia domáhajú určenia neplatnosti
závetu, pričom aj samotný OSP im expressis verbis v § 175k ods. 2 ukladá povinnosť
domáhať sa určenia dedičského práva. Vo vzťahu ku výroku o takom určení predstavuje
posúdenie platnosti závetu (všetkých závetov) otázku predbežnú, ktorej určenia sa
navrhovatelia nemôžu úspešne domáhať samostatným meritórnym výrokom...
Naliehavý právny záujem v tejto veci nie je daný aj z toho dôvodu, že právny
poriadok vyžaduje v prípade vzniku načrtnutého stavu, pre účely dedičského konania,
určenie dedičského práva (§ 175 ods. 2 OSP)... sporné skutočnosti (vrátane otázky platnosti
závetu), ktoré sú pre dané určenie významné, je súd oprávnený posúdiť iba pri riešení
prejudiciálnej otázky...
C) ... Samotnú neplatnosť napadnutého závetu konštatoval súd prvého stupňa na
základe toho, že poručiteľ závet vlastnoručne nepodpísal pred dvomi súčasne prítomnými
svedkami, ani pred dvoma svedkami súčasne prítomnými výslovne neprejavil, že listina
obsahuje jeho poslednú vôľu a listinu o vydedení...“
V nadväznosti na argument okresného súdu uvedený v bode C) sťažovateľka
poukazuje na znenie § 476b Občianskeho zákonníka „...citovaná právna norma
nepodmieňuje platnosť závetu prítomnosťou svedkov pri jeho podpise...“ a zároveň uvádza,
že krajský súd prvý argument okresného súdu akceptoval.
K druhému argumentu okresného súdu uvedenom v bode C) sťažovateľka poukazuje
na obsah výpovede žijúcej svedkyne podpísanej na závete „... z citovaného, ani zo zvyšku
v zápisnici zachytenej výpovede nie je možné objektívne dospieť ku skutkovému zisteniu, že
poručiteľ neprejavil pred dvoma súčasne prítomnými svedkami, že listina obsahuje jeho
poslednú vôľu...“ a zároveň uvádza, že krajský súd pri hodnotení druhého argumentu
okresného súdu „...dospel ku absurdnému a právne neudržateľnému záveru...“, keď
uviedol, že: „...takýto ďalší prejav vôle poručiteľa, urobený po podpise listiny, však
preukázaný nebol. Preto súd prvého stupňa správne dovodil, že závet je neplatný...“ Podľa
sťažovateľky krajský súd týmto záverom bezdôvodne preniesol dôkazné bremeno na
preukázanie súčasnej prítomnosti dvoch svedkov pri prejave vôle poručiteľa na
sťažovateľku, pričom pri existencii zákonnej domnienky platnosti závetu dôkazné bremeno
na preukázanie opaku znášajú žalobcovia.
V závere svojej sťažnosti sťažovateľka hodnotí postup a rozhodnutia okresného súdu
a krajského súdu takto: „...Okresný súd Bratislava II a Krajský súd v Bratislave
napadnutými rozhodnutiami a postupom identifikovaným sub. A) až C) zjavne konali
v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky, predovšetkým v rozpore s OSP.
Interpretácia a aplikácia dotknutých všeobecne záväzných predpisov bola z ich strany
svojvoľná a excesná, odporujúca nielen normatívnemu zneniu, ale aj publikovaným
záverom právnej vedy a ustálenej judikatúre. Napadnutými rozhodnutiami došlo ku
flagrantnému neoprávnenému zásahu do práva sťažovateľky... podľa čl. 6 ods. 1
Dohovoru... podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Vzhľadom na skutočnosť, že predmetom konania
je neplatnosť závetu ktorý determinuje veľkosť dedičského podielu sťažovateľky vo vzťahu
ku dedičstvu po poručiteľovi, došlo identifikovanými rozhodnutiami zároveň aj ku
neoprávnenému zásahu do základného práva sťažovateľky vlastniť majetok podľa čl. 20
ods. 1 Ústavy SR ...“
Sťažovateľka navrhla ústavnému súdu, aby o jej sťažnosti rozhodol nálezom, ktorým
vysloví namietané porušenie označených práv rozsudkom okresného súdu a krajského súdu,
zruší predmetné rozsudky a sťažovateľke prizná náhradu trov konania.
II.
Sťažovateľka namieta porušenie svojich práv podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na
inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch...
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
K právomoci ústavného súdu a zásade subsidiarity
V čl. 127 ods. 1 ústavy je zakotvený princíp subsidiarity, ktorý znamená, že ústavný
súd môže konať o namietanom porušení práv sťažovateľa a vecne sa zaoberať sťažnosťami
iba vtedy, ak sa sťažovateľ nemôže domáhať ochrany svojich práv pred všeobecným súdom.
Namietané porušenie niektorého zo základných práv alebo slobôd teda automaticky
nezakladá aj právomoc ústavného súdu na konanie o nich. Pokiaľ ústavný súd pri
predbežnom prerokovaní sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby zistí, že ochrany
tohto základného práva alebo slobody, porušenie ktorých namieta, sa sťažovateľ môže
domôcť využitím jemu dostupných a aj účinných právnych prostriedkov nápravy, prípadne
iným zákonne upraveným spôsobom pred iným súdom alebo pred iným štátnym orgánom,
musí takúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku svojej právomoci na jej prerokovanie.
V súlade so zásadou subsidiarity právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranu
základným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd
nerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri zakladaní svojej právomoci riadi zásadou,
že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je
právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je daná právomoc
všeobecných súdov (m. m. II. ÚS 21/96, I. ÚS 17/01, IV. ÚS 19/02).
K zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
Z ustanovenia § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného
súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne
neopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej
neopodstatnenosti sťažnosti (návrhu) hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu
verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré
označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi napadnutým
postupom tohto orgánu a základným právom, porušenie ktorého sa namietalo, ale aj vtedy,
ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav,
ktoré vylučujú, aby tento orgán (všeobecný súd) porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takú možnosť reálne nepripúšťajú. Za zjavne neopodstatnenú je
možné považovať takú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 27/04, IV. ÚS 16/04,
I. ÚS 25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05,
K oprávneniu ústavného súdu preskúmavať rozhodnutia všeobecných súdov
Podľa svojej konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený
preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade
a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní
pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové
a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa
obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou,
prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmavania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00) a tiež by
malo za následok porušenie niektorého z princípov spravodlivého procesu, ktoré neboli
napravené v inštančnom (opravnom) postupe všeobecných súdov.
Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky podľa § 25 ods. 1 zákona
o ústavnom súde a skúmal, či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2
Z obsahu pripojeného rozsudku okresného súdu (z výrokovej časti a odôvodnenia)
vyplýva, že okresný súd rozsudkom č. k. 15 C 154/04-92 z 27. apríla 2005 určil absolútnu
neplatnosť celej listiny z 23. júla 1998 označenej ako „POSLEDNÁ VOĽA – ZÁVEŤ“,
obsahom ktorej bol okrem závetu poručiteľa aj úkon vydedenia žalobcov. Toto rozhodnutie
odôvodnil okresný súd tým, že predmetná listina nespĺňa všetky zákonné náležitosti,
ktorých splnenie je nevyhnutné pre platnosť závetu a rovnako pre platnosť právneho úkonu
vydedenia. Žalobu v časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali určenia, že nie sú dané dôvody
ich vydedenia, zamietol s tým, že neexistenciu dôvodov vydedenia súd skúma len vtedy, ak
je listina o vydedení platným právnym úkonom.
Proti rozsudku okresného súdu „...v časti výroku ktorým súd návrhu vyhovel...“
sťažovateľka podala odvolanie. Krajský súd rozsudkom č. k. 5 Co 273/05-122
zo 14. februára 2006 rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutom výroku potvrdil.
Ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127
ods. 1 ústavy nie je v jeho právomoci preskúmanie napadnutého postupu a rozsudku
okresného súdu, pretože ich preskúmanie na základe sťažovateľkou podaného odvolania
patrilo do právomoci krajského súdu v odvolacom konaní. Krajský súd v odvolacom konaní
zisťoval vecnú správnosť rozsudku okresného súdu, posúdil zákonnosť a ústavnosť konania
vedeného okresným súdom.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku okresného súdu odmietol pre
nedostatok právomoci.
V súvislosti s namietaným porušením označených základných práv je z ústavného
hľadiska pre ústavný súd podstatné a určujúce len preskúmanie postupu a rozsudku
krajského súdu v odvolacom konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 273/05.
Ústavný súd po oboznámení sa s obsahom rozsudkov okresného súdu a krajského
súdu a obsahom odvolania sťažovateľky dospel k názoru, že krajský súd sa vysporiadal so
všetkými námietkami sťažovateľky uvedenými v jej odvolaní. Nezistil pritom žiadnu
skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup krajského súdu, ktorý by nemal oporu
v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajského súdu naopak vyplýva, že sa
zaoberal a vysporiadal s odvolacími dôvodmi sťažovateľky, ale nestotožnil sa s nimi.
Napadnuté rozhodnutie krajského súdu nie je zjavne neodôvodnené a ani arbitrárne, a preto
je z ústavného hľadiska udržateľné a akceptovateľné. Vzhľadom na uvedené vylučuje
ústavný súd možnosť, že by napadnutým postupom a rozsudkom krajského súdu mohlo
dôjsť k „denegatio iustitiae“. Nevyhovenie odvolacím dôvodom ako ani vyslovenie iného
právneho názoru, s ktorým sa sťažovateľka nestotožňuje, nie je možné považovať za
odmietnutie spravodlivosti a nemôže viesť k záveru o porušení práva na spravodlivé súdne
konanie podľa označeného článku ústavy a dohovoru.
Skutočnosť, že sa sťažovateľka nestotožňuje s právnym názorom súdov, nemôže
viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru a neznamená ani
oprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu v napadnutých
rozhodnutiach všeobecných súdov, proti ktorým sťažnosť smeruje, o takéto rozhodnutia
nejde.
Základné právo zaručené v čl. 20 ods. 1 ústavy zahŕňa požiadavku minimálnych
garancií procesnej povahy ustanovených priamo v čl. 20 ods. 1 ústavy, ktorých nedodržanie
môže mať za následok jeho porušenie popri porušení základného práva na súdnu a inú
právnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), a taktiež zahŕňa požiadavku spravodlivosti súdneho
konania [čl. 6 ods. 1 dohovoru (m. m. napr. I. ÚS 23/01, III. ÚS 328/05)].
Ústavný súd konštatuje, že ak postupom a rozhodnutím krajského súdu v označenom
konaní nemohlo dôjsť k porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru, potom už
neprichádzalo do úvahy ani vyslovenie porušenia základného práva sťažovateľky vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľky na základe týchto
zistení dospel k záveru, že sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu a rozsudku krajského
súdu je zjavne neopodstatnená, a preto ju odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti v celom rozsahu sa ústavný súd ďalšími nárokmi
sťažovateľky nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 14. júna 2007