Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_15C-39-2021.pdf
PDF · 114.48 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/39/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Trenčín v konaní pred sudkyňou Mgr. Gabrielou Chudovskou v právnej veci žalobcu: Slovak Estate s.r.o., so sídlom Tallerova 4, Bratislava, IČO: 50 050 907, právne zastúpený: Advokátska kancelária VASIĽ & partners, s.r.o., so sídlom: Žižkova 4D, Košice, IČO: 47 240 482, proti žalovanému: Trenčiansky samosprávny kraj, so sídlom K dolnej stanici 7282/20A, Trenčín, IČO: 36 126 624, o zaplatenie 3.151,23 eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
Súd žalobu z a m i e t a.
Žalovanému súd náhradu trov konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou Okresnému súdu Banská Bystrica vrámci upomínacieho konania sa žalobca domáhal, aby súd žalovaného zaviazal na zaplatenie sumy 3.151,23 eur s príslušenstvom. Skutkovo žalobu odôvodnil tým, že žalobca bol výlučným vlastníkom nehnuteľnosti KNE parc.č. XXXX o výmere XX.XXX m2 v k.ú. M.. Predmetná parcela je zastavaná cestnou komunikáciou P.. triedy č. XXXX, ktorá je v správe žalovaného. Dochádza tak k užívaniu majetku žalobcu žalovaným. Poukázal na to, že vzniká na strane žalovaného bezdôvodné obohatenie. Dlh žalovaného za užívanie nehnuteľnosti od 20.08.2020 do 30.05.2021 je 3.151,23 eur a táto suma je určená ako 10% hodnoty nehnuteľnosti ročne, ktorá bola určená znaleckým posudkom. Dňa 31.05.2021 došlo k zmene vlastníctva parcely z dôvodu uzatvorenia kúpnej zmluvy medzi žalobcom a treťou osobou, a preto si žalobca uplatnil bezdôvodné obohatenie len do 30.05.2021.
2. V upomínacom konaní bolo žalobe vyhovené vydaním platobného rozkazu, proti ktorému bol podaný včas odpor, došlo k zrušeniu platobného rozkazu, žalobca navrhol pokračovanie v konaní na miestne príslušnom súde, a preto bola vec postúpená tunajšiemu súdu.
3. Žalovaný žiadal žalobu zamietnuť. Vzniesol námietku premlčania uplatneného nároku vo vzťahu k vydaniu bezdôvodného obohatenia. K vybudovaniu cesty došlo pred rokom XXXX, odvtedy je možné datovať okamih vzniku bezdôvodného obohatenia. Žalobca sa stal vlastníkom nehnuteľnosti v čase, kedy komunikácia vybudovaná už bola. Poukázal pritom na rozhodnutia súdov, podľa ktorých stav zastavania pozemku cestnou komunikáciou vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za jeho užívanie, nakoľko ide o finančnú náhradu za užívanie vecného bremena, ktorá je jednorazovou náhradou a neexistuje také ustanovenie právneho predpisu, ktoré by bránilo tomuto záveru. Poukázal na to, že v danom prípade vzniklo podľa zákona č. 66/2009 Z.z. zákonné vecné bremeno dňom účinnosti tohto zákona. Uviedol viacero rozhodnutí, ktoré považovali zhodné nároky za nedôvodné, nakoľko náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva vecným bremenom ako opakujúce sa plnenie nemožno priznať. Zhrnul z nich svoju procesnú obranu tak, že za zriadenie zákonného vecného
bremena podľa § 4 zákona č. 66/2009 Z. z. patri vlastníkovi pozemku finančná náhrada, primeraná finančná náhrada je však jednorazová a patrí výlučne pôvodnému vlastníkovi (t. j. vlastníkovi pozemku ku dňu účinnosti zákona - k 1. 7. 2009), a teda nepatrí neskorším vlastníkom. Nárok na zaplatenie jednorazovej finančnej náhrady sa premlčuje vo všeobecnej premlčacej lehote (počítanej odo dňa vzniku vecného bremena). Uviedol tiež, že žalovaný je vlastníkom ciest II. a III. triedy na území kraja vrátane prejazdných úsekov ciest II. a III. triedy cez obce, podľa § 3d, ods. 2 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov. Na základe vykonanej identifikácie pozemku registra "E" parc. č. XXXX k.ú. M. s použitím ortofotomapy geografického informačného systému a rovnako tak katastrálnej mapy, predmetný pozemok sa iba z malej časti nachádza pod cestnou komunikáciou III/XXXX vo vlastníctve žalovaného. Žalovaný taktiež na margo situácie dodal, že žalobcovi v súvislosti s údržbou komunikácie nevznikajú žiadne náklady, nakoľko o udržiavanie cestnej komunikácie III/XXXX sa na svoje náklady stará žalovaný. Žalobu preto žiadal zamietnuť. Zdôraznil, že v čase nadobudnutia vlastníctva k pozemku žalobca musel o cestnej komunikácii vedieť, konanie žalobcu je preto špekulatívne a v rozpore s dobrými mravmi.
4. Žalobca v ďalšom priebehu sporu s argumentáciou žalovaného nesúhlasil. Konštatoval, že je nespornou skutočnosť, že žalovaný ako VÚC a jeho obyvatelia využívajú predmetnú nehnuteľnosť, resp. jej časť ako verejnú komunikáciu - cestu III/XXXX, a to bez akejkoľvek dohody so žalobcom alebo jeho právnym predchodcom, nakoľko v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z. vzniklo ku dňu účinnosti tohto zákona k predmetnej nehnuteľnosti vecné bremeno v prospech žalovaného. Čo sa týka charakteru tohto vecného bremena, z jednotlivých ustanovení zákona č. 66/2009 Z. z. vyplýva, že toto má byť zriadené len dočasne, pričom náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva v tomto prípade predstavuje náhradu za obdobie do vykonania konečného usporiadania vlastníckych vzťahov k predmetným pozemkom a účelom je ochrana vlastníckeho práva počas obdobia do definitívneho usporiadania vlastníckych vzťahov. Napriek skutočnosti, že užívanie pozemku zo strany žalovaného predstavuje jednoznačné obmedzenie vlastníckeho práva, zákon č. 66/2009 Z. z. neustanovuje žiadnu konkrétnu formu, v akej by mala byť vlastníkovi pozemku poskytnutá náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva. Z vyššie citovaného ustanovenia § 4 ods. 2 vyplýva dočasnosť vecného bremena, ktoré vzniklo na základe zákona č. 66/2009 Z.z., pričom zákon ponecháva dosiahnutie konečného usporiadania vlastníckych vzťahov k zaťaženým pozemkom na iniciatíve oprávneného z vecného bremena, a práve v dôsledku tejto skutočnosti nie je možné určiť, ako dlho bude obmedzenie vlastníckeho práva trvať. Teda pri vzniku vecného bremena vzhľadom na neurčitú dĺžku jeho trvania, nie je možné ani spravodlivo určiť výšku prípadnej jednorazovej náhrady za zriadenie vecného bremena. Ak by sme prijali argumentáciu žalovaného o jednorazovom charaktere náhrady, práve poskytnutím jednorazovej náhrady za popísaných okolností by oprávnený z vecného bremena (v tomto prípade žalovaný - VÚC) nebol žiadnym spôsobom motivovaný k definitívnemu doriešeniu vzniknutej situácie, čo by len podporovalo stav právnej neistoty na oboch stranách. Jednorazová náhrada sa vypočítava väčšinou na obdobie trvania vecného bremena bez časového obmedzenia, prípadne na obdobie, kedy je časové obmedzenie ustálené a zrejmé. Tu vecné bremeno bolo zriadené zákonom, pričom povinný z vecného bremena nevie, ako dlho bude trvať a kedy zanikne, nakoľko táto skutočnosť nezávisí vôbec od neho, ale práve naopak, závisí od samotného oprávneného z vecného bremena. Preto je namieste, aby v takýchto prípadoch sa neposkytovala jednorazová náhrada za dané obmedzenie, ale práve naopak, mesačná resp. ročná pravidelná náhrada presne po dobu trvania daného obmedzenia. Jednak je to z dôvodu, aby bolo kompenzované obmedzenie vlastníckeho práva, ktoré nastalo priamo zo zákona a obmedzuje samotného vlastníka, ale aj z dôvodu, že nie je možné ustáliť dobu trvania tohto obmedzenia, a teda dobu trvania vecného bremena. Poukázal pritom na rozhodnutia, ktoré túto argumentáciu podporujú (NSSR sp.zn. 4MCdo/2/2014 z 23.04.2015 a rozhodnutia krajských a okresných súdov). Tiež uviedol, že v danej veci nikdy nedošlo ani k poskytnutiu jednorazovej náhrady za obmedzenie užívania pozemku jeho právnemu predchodcovi.
5. Súd nariadil pojednávanie, na ktoré sa dostavili obe strany sporu, ktoré v celom rozsahu zotrvali na svojich vyjadreniach. Inú než vyššie uvedenú argumentáciu na pojednávaní neprodukovali.
6. Súd vykonal dokazovanie oboznámením listinných dôkazov nachádzajúcich sa v súdnom spise a na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový stav:
7. V konaní nebolo sporné, že žalobca bol v rozhodnom období, za ktoré je peňažná suma požadovaná, až do 30.05.2021 výlučným vlastníkom pozemku parc. reg. E, parc.č. XXXX, orná pôda o výmere
XXXXX m2, pričom uvedené vyplýva aj z LV č. XXXX pre k.ú. M. z rozhodného obdobia. Žalobca podľa LV č. XXXX pre k.ú. M. nadobudol vlastníctvo k pozemku v roku XXXX. To, že vlastníctvo žalobcu k tomuto pozemku trvalo do XX.XX.XXXX mal súd preukázané aj z rozhodnutia Okresného úradu Bánovce nad Bebravou zo dňa 31.05.2021 č. V XXX/XXXX, podľa ktorého sa povolil vklad vlastníckeho práva k tejto nehnuteľnosti v prospech spol. COLIN CAPITAL, s.r.o., ktorý nehnuteľnosť kúpil od žalobcu. V konaní tiež nebolo sporné, že na predmetnom pozemku je umiestnená cestná komunikácia žalovaného III./XXXX. Sporným medzi stranami nebolo ani to, že na predmetnom pozemku vzniklo v prospech žalovaného zákonné vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z., keďže uvedenú skutočnosť obe strany sporu zhodne potvrdili. Výzvou zo dňa 28.06.2021 žalobca vyzval žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia titulom užívania predmetného pozemku bez právneho dôvodu v období od 25.07.2020 do 30.05.2021 v sume 3.439,73 eur.
8. Zákonné ustanovenia:
Podľa § 451 Občianskeho zákonníka, (1) Kto sa na úkor iného bezdôvodne obohatí, musí obohatenie vydať. (2) Bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa §151n ods. 1 Občianskeho zákonníka, Vecné bremená obmedzujú vlastníka nehnuteľnej veci v prospech niekoho iného tak, že je povinný niečo trpieť, niečoho sa zdržať alebo niečo konať. Práva zodpovedajúce vecným bremenám sú spojené buď s vlastníctvom určitej nehnuteľnosti, alebo patria určitej osobe.
Podľa § 101 Občianskeho zákonníka, Pokiaľ nie je v ďalších ustanoveniach uvedené inak, premlčacia doba je trojročná a plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz.
Podľa § 1 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, tento zákon upravuje usporiadanie vlastníckych vzťahov k pozemkom pod stavbami vo vlastníctve obce alebo vyššieho územného celku, ktoré prešli do vlastníctva obce alebo vyššieho územného celku podľa osobitných predpisov, vrátane priľahlej plochy, ktorá svojím umiestnením a využitím tvorí neoddeliteľný celok so stavbou (ďalej len "pozemok pod stavbou").
Podľa § 4 ods. 1 a 2 zákona č. 66/2009 Z.z. o niektorých opatreniach pri majetkovoprávnom usporiadaní pozemkov pod stavbami, ktoré prešli z vlastníctva štátu na obce a vyššie územné celky, (1) Ak nemá vlastník stavby ku dňu účinnosti tohto zákona k pozemku pod stavbou zmluvne dohodnuté iné právo, vzniká vo verejnom záujme k pozemku pod stavbou užívanému vlastníkom stavby dňom účinnosti tohto zákona v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktorého obsahom je držba a užívanie pozemku pod stavbou, vrátane práva uskutočniť stavbu alebo zmenu stavby, ak ide o stavbu povolenú podľa platných právnych predpisov, ktorá prešla z vlastníctva štátu na obec alebo vyšší územný celok. Podkladom na vykonanie záznamu o vzniku vecného bremena v katastri nehnuteľností je súpis nehnuteľností, ku ktorým vzniklo v prospech vlastníka stavby právo zodpovedajúce vecnému bremenu. (2) Vlastník pozemku pod stavbou je povinný strpieť výkon práva zodpovedajúceho vecnému bremenu do vykonania pozemkových úprav v príslušnom katastrálnom území.
Podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, Ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností.
9. Žalobca si v žalobe uplatnil nárok na zaplatenie sumy ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, pretože žalovaný užíva pozemok v jeho vlastníctve bez konkrétneho dôvodu, zhodne toto vyplýva aj z predžalobnej výzvy. Žalobca teda nárok uplatnil ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia získaného užívaním pozemku bez právneho dôvodu. V konaní nebolo sporné, že v rozhodnom období žalobcovi svedčalo výlučné vlastnícke právo k spornému pozemku a že na ňom je umiestnená cestná komunikácia v správe žalovaného. Avšak, v konaní obe strany zhodne tvrdili, a teda sporným nebolo, že v prospech žalovaného vzniklo na pozemku zákonné vecné bremeno v zmysle § 4 ods. 1 vyššie cit. zákona č. 66/2009 Z.z., a to dňom účinnosti tohto zákona (01.07.2009).
Za takéhoto skutkového stavu teda nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia vzniknutého užívaním pozemku žalobcu žalovaným bez právneho dôvodu nemôže obstáť, pretože žalovaný má tento právny dôvod na užívanie pozemku, a to práve vznikom už spomínaného zákonného vecného bremena. Hoci existenciu zákonného vecného bremena žalobca v žalobe netvrdil, no v ďalšom priebehu sporu potvrdil argumentáciu žalovaného v tom smere, že zákonné vecné bremeno vzniklo, keď aj sám vyhlásil, že tieto zhodné tvrdenia nie sú sporné. Súd preto nemal dôvod pochybovať o týchto zhodných tvrdeniach a z nich aj pri rozhodovaní vychádzal. V prejednávanej veci teda nejde o užívanie pozemku bez právneho dôvodu, ale o užívanie pozemku na základe zákonného vecného bremena (ktorá skutočnosť je právnym dôvodom užívania pozemku), čo vylučuje možnosť domáhať sa vydania bezdôvodného obohatenia za užívanie takéhoto pozemku. Ani ostatné skutkové podstaty bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka na vec nedopadajú a z tohto dôvodu žaloba nie je dôvodná.
10. Napriek tomu, že v žalobe bol žalobcom nárok uplatnený ako nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia, súd vychádzajúc napr. z rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zb. 7Cdo/25/2018 zo dňa 29.11.2018, nemohol žalobu zamietnuť bez toho, aby preskúmal, či žalobcom tvrdené skutočnosti nemožno podradiť pod hypotézu niektorej aj inej právnej normy tak, aby z dispozície tejto právnej normy bolo možné vyvodiť plnenie. Ak strana uviedla rozhodujúce skutočnosti, z ktorých vyvodzuje tvrdený právny nárok, ale s týmito skutočnosťami spája nesprávne právne následky, nie je súd viazaný právnym názorom strany sporu, ale je povinný vec posúdiť podľa tých právnych noriem, ktoré na tvrdený a súdom zistený skutkový stav dopadajú. Preto súd posúdil nárok aj z toho pohľadu, či by tento nárok nemohol byť prípadne nárokom vyplývajúcim zo zákonného vecného bremena vzniknutého podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Súd však dospel k záveru, že ani pri takomto právnom posúdení žaloba nie je dôvodná. Vychádzal pritom z názoru najvyšších súdnych autorít, ktoré dospeli opakovane k záveru o jednorazovosti náhrady uplatnenej v režime zákona č. 66/2009 Z.z., od ktorého záveru sa súd nemal dôvod odkloniť.
11. Súd vychádzal z uznesenia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 8Cdo/17/2019 zo dňa 30.11.2020, v ktorom bola riešená práve otázka, či vlastník pozemku, na ktorom viazne zákonné vecné bremeno v zmysle zákona č. 66/2009 Z.z., má nárok na primeranú náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva aj opakovane za určitý časový úsek až do usporiadania vlastníckych vzťahov spôsobom týmto zákonom predpokladaným. V tomto rozhodnutí Najvyšší súd SR výslovne konštatoval, že túto istú otázku už riešil predtým Najvyšší súd SR v uznesení sp.zn. 2Cdo/194/2018 zo dňa 26.08.2019 a posúdil ju úplne zhodne, teda dospel tiež k jednoznačnému záveru o jednorazovom charaktere finančnej náhrady. Tiež uviedol, že obdobnú otázku riešil Najvyšší súd SR v rozsudku z 24.03.2015 sp.zn. 7Cdo/26/2014, resp. z 15.04.2016 sp.zn. 3Cdo/49/2014, ktoré sa týkali náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. a vyslovený právny názor je plne použiteľný aj na priznanie náhrady v režime zákona č. 66/2009 Z.z., keďže rovnako ide o zákonné vecné bremeno a jeho povaha a charakter ako aj zhodná zákonná konštrukcia tieto obmedzenia vlastníckeho práva spája.
12. Najvyšší súd konštatoval, že § 4 zákona č. 66/2009 Z.z. označil oprávnenie obcí a vyšších územných celkov držať a užívať pozemky pod stavbami, ktoré sú v ich vlastníctve, ako vecné bremeno a v poznámkach pod čiarou odkazuje na § 151n až § 151p Občianskeho zákonníka. Ide však o verejnoprávne obmedzenie vlastníckeho práva, pretože oprávnenie držať a užívať pozemok neprislúcha konkrétnej osobe, ale druhovo vymedzenému subjektu - obci alebo vyššiemu územnému celku a obmedzenie vlastníckeho práva je odôvodnené verejným záujmom. Stavbami sú predovšetkým cestné komunikácie, materské školy, cintoríny, parky a ďalšie všeobecne prospešné zariadenia, ktoré boli vybudované pred rokom 1989. Zriadenie vecného bremena predstavuje spôsob, ako vyriešiť dlhodobo neusporiadané vzťahy k pozemkom vo vlastníctve iných osôb, na ktorých sa nachádzajú povolené stavby, ktoré boli pôvodne vo vlastníctve štátu a podľa osobitných predpisov prešli na obce a vyššie územné celky. Ide o nedoriešené právne vzťahy z predchádzajúceho spoločenského režimu a zákonodarca prijatím zákona č. 66/2009 Z.z. ustanovil mechanizmy, akými možno usporiadať medzery vo vlastníckych vzťahoch. Tak ako zákon č. 182/1993 Z.z., ani zákon č. 66/2009 Z.z. expressis verbis neuvádza, že vecné bremeno vzniká za náhradu. Ústavný súd SR však vo svojom rozhodnutí, sp. zn. I. ÚS 474/2013 konštatoval, že aj keď zákon č. 182/1993 Z.z. neuvádza, že vecné bremeno vzniknuté podľa § 23 ods. 5 vzniká len za náhradu, je potrebné, aby vychádzal z čl. 11 ods. 4 Listiny základných práv a slobôd. Najvyšší súd už skôr uzavrel, že pri nedostatku právnej úpravy možno náhradu za vzniknuté bremeno odvodiť zo všeobecne uznávaných princípov, príkazom na ochranu základných práv a slobôd, teda aj zo základného práva vlastniť a užívať majetok (rozhodnutie Najvyššieho súdu, sp. zn.
4Cdo/89/2008). Potom i v prípade zriadenia vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. je primeraná náhrada namieste. O tom, že náhrada patrí, niet pochýb, otázkou už len je, aký má táto charakter a kto si ju môže uplatniť.
13. Najvyšší súd vo vyššie uvedenom rozhodnutí, z ktorého súdu v prejednávanej veci vychádzal, ďalej ohľadom formy tejto náhrady konštatoval, že ak judikatúra najvyššieho súdu akceptovaná ústavným súdom dospela k záveru, že právo na náhradu za obmedzenie vlastníckeho práva podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. vzniklo ex lege jednorazovo tomu, kto bol vlastníkom zaťaženého pozemku ku dňu účinnosti tohto zákona, nemôže byť tomu inak ani pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z. Ak tieto legálne vecné bremená majú všetky jednotiace znaky, t. j. ide o obmedzenia vlastníckeho práva založené verejnoprávnymi normami kogentného charakteru s významným prvkom súkromnoprávnym, okruh oprávnených subjektov je vymedzený druhovo a nezapisujú sa do katastra nehnuteľností, vyjadrené v zhodnej právnej úprave, nemôže byť tomu inak ani v súvislosti s finančnou náhradou za obmedzenie vlastníckeho práva. Pre opačný právny názor niet žiadnych presvedčivých argumentov. Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí, sp. zn. 3Cdo/49/2014 konštatoval, že finančná náhrada za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z. je nepochybne majetkovým právom osoby, ktorá je povinným subjektom z vecného bremena. Predmetné bremeno vzniká "in rem", vzťahuje sa na každého vlastníka zaťaženého pozemku bez ohľadu na spôsob zmeny vlastníctva. Nemožno teda jeho vznik posudzovať samostatne v prípade každého nového vlastníka zaťaženého pozemku. Finančná náhrada za vznik vecného bremena je nepochybne jednorazová; nemá teda charakter opakovaného plnenia. Je nelogické, aby pri každej zmene vlastníka mal nový majiteľ zaťaženého pozemku nový nárok na finančnú náhradu za už vzniknuté vecné bremeno. Podstatou predmetného názoru považoval za "ústavne udržateľný" aj ústavný súd v rozhodnutí, sp.zn. IV. ÚS 227/2012. Ani ďalšie rozhodnutia ústavného súdu týkajúce sa posudzovania opakovanosti finančnej náhrady za zriadenie vecného bremena podľa § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., v ktorých posudzoval ústavnosť rozhodnutí založených na obdobných záveroch (sp. zn. I. ÚS 474/2013, IV. ÚS 227/2012, I. ÚS 1/2012, II. ÚS 506/2011), na tom nič nezmenili.
14. Osobitne bola v uvedenom rozhodnutí náhrada porovnávaná s úpravou zakotvenou v zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike. Najvyšší súd dospel k záveru, že ani nález ústavného súdu, sp. zn. PL. ÚS 42/2015 (na ktorý poukazoval v tomto spore tiež žalobca) neovplyvnil vyššie ustálený právny názor. Ako vyplýva z uznesenia ústavného súdu, sp. zn. II. ÚS 323/2017 nemožno stotožňovať právnu úpravu zákona č. 657/2004 Z.z. o tepelnej energetike, ktorý upravoval primeranú jednorazovú náhradu za zriadenie vecného bremena a náhradu za vecné bremeno upravené v § 23 ods. 5 zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, keďže upravujú rozličné situácie, ktoré vyjadrujú rôznu formu obmedzenia v užívaní nehnuteľností. Kým pri obmedzení vlastníckeho práva podľa zákona o tepelnej energetike sa poskytuje náhrada za výmeru, v ktorej je vlastník obmedzený pri užívaní nehnuteľnosti v dôsledku uplatnenia zákonného vecného bremena držiteľom povolenia, a to pri výkone práv a povinností podľa § 10 ods. 1 zákona o tepelnej energetike, ktorých rozsah a frekvenciu nemožno vopred určiť, pri právnej úprave zákona o vlastníctve bytov a nebytových priestorov vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ak vlastník domu nie je vlastníkom pozemku, teda rozsah vecného bremena je určiteľný už pri jeho vzniku, t. j. od účinnosti zákona. Je tomu tak aj pri zriadení vecného bremena podľa § 4 ods. 1 zákona č. 66/2009 Z.z., ktorého rozsah je určiteľný už pri jeho vzniku.
15. Súd teda vychádzajúc z názoru najvyšších súdnych autorít dospel k záveru, že nárok na opakovanú náhradu (v podobe akejsi renty tak, ako si to uplatnil žalobca) za obmedzenie vlastníckeho práva vlastníkovi pozemku - žalobcovi nepatrí. Táto náhrada ma jednorazový charakter, nemá charakter opakujúceho sa plnenia. Nárok na výplatu je len jeden a má ho ten vlastník zaťaženého pozemku, ktorý túto nehnuteľnosť vlastnil v čase vzniku vecného bremena, teda k účinnosti zákona č. 66/2009 Z.z., k 01.07.2009. Vlastníkom pozemku v tejto dobe ale žalobca nebol, čo ani nebolo sporné (napokon z LV na č.l. 6 vyplýva, že ho nadobudol až v roku 2018). Bolo preto vecou pôvodného vlastníka, či si uplatní náhradu alebo nie, v zápornom prípade však nárok na výplatu na nového vlastníka neprechádza a tento si nemôže uplatňovať náhradu opakovane za konkrétne obdobie svojho vlastníctva. Preto nárok ako taký neobstojí. Takýto názor v súvislosti so zákonnými vecnými bremenami (v zmysle § 23 ods. 5 zákona č. 182/1993 Z.z., ktorý režim v celom rozsahu, ako už aj ustálil NSSR platí aj na vecné bremeno podľa zákona č. 66/2009 Z.z.) ako ústavne akceptovateľný považoval napr. aj Ústavný súd SR sp.zn. I. ÚS 474/2013-20 zo dňa 07.08.2013, sp.zn. I. ÚS 1/2012 zo dňa 11.01.2012.
16. Nakoľko súd vyhodnotil nárok žalobcu ako nedôvodný čo do základu, keď žalobcovi titulom opakovaného plnenia nárok na plnenie nepatrí, bolo nadbytočné zaoberať sa námietkou premlčania, ktorú vzniesol žalovaný. Napriek tomu súd konštatuje, že za situácie, ak vecné bremeno vzniká na základe zákona č. 66/2009 Z.z., pohľadávka vlastníka na náhradu by vznikla najskôr od účinnosti tohto zákona (ktorá pripadla na 01.07.2009). Táto sa premlčuje v 3 ročnej premlčacej dobe, ktorá začala plynúť 02.07.2009, a teda uplynula v roku 2012. Ak sa vlastník mienil domáhať v súvislosti s obmedzením vlastníckeho práva náhrady v roku 2021, kedy bola podaná žaloba, táto je celkom premlčaná.
17. Žalobca predložil za účelom preukázania výšky uplatneného nároku znalecký posudok a vyčíslenie nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia, ale nakoľko nebol nárok dôvodný čo do základu, bolo nadbytočné zisťovať jeho výšku. Preto súd dokazovanie týmito listinami nevykonal.
18. Ak žalobca poukazoval na rozhodnutia, ktoré jeho nárok na náhradu pri obmedzení vlastníckeho práva formou opakovaného plnenia v obdobných sporoch uznali dôvodnými a označoval ich ako ustálenú prax, súd uvádza, že žalobca citoval opakovane len jedno rozhodnutie Najvyššieho súdu SR v tejto veci a síce rozhodnutie sp.zn. 4MCdo/2/2014 zo dňa 23.04.2015. Súd však uvádza, že toto rozhodnutie, o ktoré svoj nárok žalobca opiera, bolo zrušené a to nálezom Ústavného súdu SR sp.zn. I.ÚS 349/2015-51 zo dňa 19.01.2016 a vec bola Najvyššiemu súdu SR vrátená na ďalšie konanie. V novom konaní Najvyšší súdu SR uznesením sp.zn. 4Mcdo/1/2016 zo dňa 23.06.2016 mimoriadne dovolanie odmietol. Ak toto rozhodnutie žalobca označuje za ustálenú prax Najvyššieho súdu SR, takéto označenie preto ani nemôže obstáť. Naopak, názor, ktorý v spore zaujal súd, vychádza z viacerých vyššie citovaných aktuálnych rozhodnutí najvyšších súdnych autorít (sp.zn. 8Cdo/17/2019, sp.zn. 2Cdo/194/2018), ktoré jednotne zaujali stanovisko, že opakovaná náhrada žalobcovi nepatrí, pričom odkazovali aj na iné skoršie rozhodnutia, ktoré túto otázku posúdili zhodne. Tento názor bol vyjadrený opakovane a to aj v nových, aktuálnych rozhodnutiach Najvyššieho súdu SR, na ktoré súd vyššie poukázal, a teda nejedná sa o ojedinele vyjadrený právny názor, a preto ustálenou praxou možno považovať označiť práve túto líniu, ktorá je konštantná v prospech jednorazovosti náhrady (aj rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, z ktorých súd vychádzal, riešenie otázky v prospech jednorazovej náhrady označovali za ustálenú rozhodovaciu prax a názor o náhrade formou opakovaného plnenia označili za odklon od ustálenej judikatúry). Napokon aj Ústavný súd SR tento názor považoval za ústavne udržateľný, ako to je konštatované v predmetných rozhodnutiach aj s odkazom na konkrétne rozhodnutia Ústavného súdu SR. Súd nemal dôvod sa odkloniť od tohto právneho názoru.
19. Napokon, na záver súd ako ďalší svoj argument v prospech jednorazovosti náhrady konštatuje, že sa mu javí neudržateľné, aby sa každý nový vlastník pozemku domáhal náhrady, čo by bolo možné, ak by sa pripustila možnosť opakujúcej sa náhrady. Obmedzenie vlastníckeho práva v podobe vecného bremena k pozemku sa malo a mohlo odraziť v zmluvných podmienkach prevodu vlastníckeho práva k takémuto pozemku v prospech žalobcu, ktorý nadobudol pozemok takto zaťažený. Ak by každý vlastník mohol žiadať náhradu za seba vždy za obdobie trvania svojho vlastníctva, otvorilo by to priestor napríklad aj špekulatívnemu konaniu, kedy by mohlo dochádzať v slede za sebou k opakovaným prevodom na rôzne subjekty práve s cieľom, aby si každý z nich voči oprávnenému z vecného bremena uplatňoval na neho pripadajúcu časť náhrady. Súd je toho názoru, že takýto postup nepochybne nebol úmyslom zákonodarcu. Zákonodarca neupravil mechanizmus opakovaného plnenia pre prípad tohto zákonného vecného bremena a ak by tento zámer zákonodarca sledoval, je súd toho názoru, že by takto formou opakujúceho plnenia bol býval v zákone náhradu výslovne a presne upravil. Ani argument žalobcu o tom, že len v prípade opakovanej formy náhrady je žalovaný motivovaný vyriešiť vzťahy niektorým zo spôsobov, ktorý zákon č. 66/2009 Z.z. predpokladá, súd nepresvedčil natoľko, aby sa súd odklonil od ustálenej súdnej praxe najvyšších súdnych autorít. Každá peňažná náhrada, aj jednorazová náhrada za uvedené obmedzenie vlastníckeho práva, má nepochybne motivačný charakter, nakoľko aj táto je objektívnym peňažným ekvivalentom zodpovedajúcim miere, rozsahu a charakteru obmedzenia a ak by si ju oprávnení vlastníci riadne a včas uplatňovali, aj táto by bola spôsobilá primäť dotknuté strany, aby vzťahy vyriešili inak definitívne. To, že si pôvodný vlastník opomenul túto náhradu včas uplatniť (tvrdil žalobca, že táto poskytnutá nebola), teraz nemôže byť dôvodom, aby náhradu nad rámec zákonných medzí súd priznal vlastníkovi ďalšiemu. Ani náhrada za obmedzenie vlastníckeho práva totiž nemôže byť priznaná spôsobom, aký nemá oporu v právnych predpisoch.
20. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností posúdil žalobu ako právne nedôvodnú, a preto ju v celom rozsahu zamietol.
21. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP, podľa ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Žalovaný bol v konaní plne úspešný, nakoľko žaloba bola v celom rozsahu zamietnutá, a preto by mal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Nakoľko však žalovaný sa na pojednávaní výslovne vyjadril tak, že v prípade úspechu náhradu trov konania nežiada, súd akceptujúc jeho vôľu, žalovanému náhradu trov konania nepriznal.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Okresnom súde Trenčín.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ( t.j. ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Podľa ustanovenia § 365 ods. 1 CSP odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa ustanovenia § 366 CSP prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti v znení neskorších predpisov); ak ide o rozhodnutie o výchove maloletých detí, návrh na súdny výkon rozhodnutia.