Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 128/07
PDF · 124.77 KB
No categories available
I. ÚS 128/07
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. júla 2007
predbežne prerokoval sťažnosť J. B., D., pre namietané porušenie jeho základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky postupom Okresného súdu Bratislava II v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C
4/2006 a takto
rozhodol:
Sťažnosť J. B. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. júna 2007
doručená sťažnosť J. B. (ďalej len „sťažovateľ“) pre namietané porušenie jeho základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava II (ďalej len „okresný
súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 4/2006.
Keďže bol sťažovateľ nespokojný s postupom okresného súdu, 23. mája 2007
podal jeho predsedovi sťažnosť na prieťahy v konaní, ktorá bola vybavená tak, že nie je
dôvodná.
Uviedol, že sa sťažnosťou domáha:
„1. prijatia takého rozhodnutia ÚS, ktorým by bol Okresný súd Bratislava II
zaviazaný odstrániť prieťahy v súdnom konaní a zabezpečiť zrýchlené konanie.
2. primeraného zadosťučinenia vo výške 60 000 Sk.“
Okrem toho žiadal o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom,
čo odôvodnil svojou nepriaznivou finančnou situáciou.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa ustanovenia § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) sťažnosť sťažovateľa prerokoval na neverejnom zasadnutí a preskúmal
ju zo všetkých hľadísk uvedených v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v ustanovení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd
právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo
návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže
ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti
možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť
k porušeniu tohto základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre
nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možné považovať ten, pri predbežnom
prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného práva alebo
slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (napr.
I. ÚS 7/00, III. ÚS 100/01, III. ÚS 263/03, II. ÚS 98/06).
Aj keď sťažovateľ v sťažnosti výslovne neoznačil základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov jeho zákonným označením ako čl. 48 ods. 2 ústavy,
na základe obsahu sťažnosti, predovšetkým jej odôvodnenia možno konštatovať, že niet
pochybnosti o tom, že sťažovateľ mal na mysli práve základné právo na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistil, že sťažovateľ v nej
namietal porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného
súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 20 C 4/2006, predmetom ktorého je návrh o náhradu
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z. voči jeho bývalému advokátovi.
Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj
z toho, že porušenie tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným
súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať
o zbytočných prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že konanie vedené okresným súdom prebieha
od 6. decembra 2005, keď mu bol doručený návrh sťažovateľa. Pritom sťažnosť
pre namietané porušenie označeného základného práva sťažovateľa bola ústavnému súdu
doručená 18. 6. 2007. Z uvedeného vyplýva, že v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu
konanie vedené okresným súdom pod sp. zn. 20 C 4/2006 netrvalo ani 2 roky.
Dĺžka doterajšieho konania (1 rok a 7 mesiacov) spolu s charakterom veci (náhrada
škody podľa zákona č. 514/2003 Z. z.) zatiaľ vylučujú, aby ho bolo možné pokladať za
konanie so zbytočnými prieťahmi. Ústavný súd už v predchádzajúcich prípadoch judikoval,
že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých mesiacov, sama osebe ešte nemusí
zakladať porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 42/01, III. ÚS 59/05). Na kratšie obdobia nečinnosti
všeobecného súdu ústavný súd spravidla prihliada len vtedy, keď sa vyskytli opakovane
a zároveň významným spôsobom ovplyvnili dĺžku súdneho konania (napr. I. ÚS 19/00, I.
ÚS 39/00, I. ÚS 57/01).
Z judikatúry ústavného súdu taktiež vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. II. ÚS 57/01, I. ÚS 48/03).
V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu sa
nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako
„zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného práva
zaručeného v tomto článku (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I.
ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I.
ÚS 57/01).
Ústavný súd je toho názoru, že aj keď okresný súd v danej veci neurčil žiaden termín
pojednávania a v podstate sa nezaoberal meritom veci, ale riešil len otázky procesného
charakteru, ktoré v konaní, samozrejme, nemožno prehliadnuť, doterajšia dĺžka konania,
a to aj s prihliadnutím na charakter súdneho sporu, nepredstavuje takú intenzitu, ktorá by
mohla zasiahnuť do základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už na svojom
predbežnom prerokovaní pre zjavnú neopodstatnenosť (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde).
Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, žiadosťou sťažovateľa
o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ako aj jeho žiadosťou o ustanovenie
právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom sa už nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 12. júla 2007