Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 21/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008

predbežne prerokoval sťažnosť P. G., L., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., P., vo veci

namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn.

z 18. apríla 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola

17. augusta 2007 doručená sťažnosť P. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného

porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa Slovenskej

republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský

súd“) z 18. apríla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. .

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len

„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. z 23. októbra 2006 rozhodol o tom, že

nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov,

t. j. manželov L.. Konajúci okresný súd zároveň sťažovateľa ako žalovaného zaviazal

zaplatiť žalobcom náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v sume 150 916 Sk

do rúk právnej zástupkyne žalobcov, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

Na základe odvolania sťažovateľa proti uvedenému rozsudku okresného súdu

rozhodol krajský súd ako druhostupňový súd rozsudkom sp. zn.

z 18. apríla 2007 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa zaplatiť

manželom L. ako žalobcom trovy odvolacieho konania v sume 45 224 Sk.

Žalobcovia sa v konaní domáhali, aby súd určil, že sporné nehnuteľnosti patria do ich

bezpodielového spoluvlastníctva, pretože ich nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa

29. marca 1996 od prevodcov - manželov V.. Prevodca z tejto zmluvy, J. V., podal

okresnému súdu žalobu o neplatnosť tejto kúpnej zmluvy, ktorú okresný súd rozsudkom

sp. zn. z 9. apríla 2003 zamietol, avšak po podaní odvolania, krajský súd

rozsudkom sp. zn. z 22.júna 2004 napadnutý prvostupňový rozsudok

okresného súdu zmenil a rozhodol, že uvedené kúpne zmluvy sú neplatné. Na základe tohto

súdneho rozhodnutia sa manželia V. (v rozsudku krajského súdu sa používa formulácia

„manželia V.“ - pozn.) stali opäť legitímnymi vlastníkmi predmetných sporných

nehnuteľností.

Sťažovateľ ďalej uvádza: „Kúpnou zmluvou zo dňa 29.10.2004 manželia V. previedli

sporné nehnuteľnosti na mňa žalovaného. Vklad vlastníckeho práva vyplývajúci z tejto

zmluvy bol povolený Správou katastra v P. dňa 29. 10. 2004 pod č. V 1608/2004.

Na základe tohto nepochybného, právne perfektného právneho úkonu som sa stal

legitímnym vlastníkom sporných nehnuteľností.“

Z obsahu sťažnosti taktiež vyplýva, že manželia L. proti rozsudku krajského súdu

sp. zn. z 22. júna 2004 podali Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) dovolanie a že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28.

februára 2006 zrušil rozsudok krajského súdu z 22. júna 2004, ktorým boli sporné kúpne

zmluvy vyhlásené za neplatné. Spor bol ukončený tak, že žalobca v tomto konaní vzal späť

odvolanie, takže odvolacie konanie bolo zastavené a v dôsledku toho zostal právoplatný

rozsudok okresného súdu z 9. apríla 2003.

Sťažovateľ následne poukazuje na skutočnosť, že: „Ja žalovaný som bol oprávnene

zapísaný ako legitímny vlastník nehnuteľností na liste vlastníctva vedenom na správe

katastra v P.. Žalobcovia manželia L. tento stav nerešpektovali a podali proti mne žalobu

o neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 29.10.2004, ktorou som nehnuteľnosti nadobudol od

prevodcov manželov V., a ktorej vklad bol povolený Správou katastra v P. dňa 29.10.2004 -

V 1608/04. V konaní napadnutým touto ústavnou sťažnosťou súdy žalobcom vyhoveli.

Tvrdím, že týmito rozhodnutiami došlo k porušeniu mojich základných práv a slobôd

daných .“

V nadväznosti na uvedené krajský súd v rozsudku odôvodnil svoje meritórne

rozhodnutie nasledovnými skutkovými a právnymi závermi:

a) Považoval za preukázané, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď určil

vlastníctvo žalobcom, keďže manželia V. už v čase prevodu sporných nehnuteľností neboli

ich vlastníkmi, pretože vlastníctvo týchto sporných nehnuteľností previedli na základe

platných právnych úkonov na žalobcov.

b) Považoval za preukázané, že žalobcovia mali v konaní naliehavý právny záujem

na určovacej žalobe, keďže napriek tomu, že nadobudli vlastníctvo k sporným

nehnuteľnostiam, bol v katastri uvedený ako vlastník žalovaný, a preto im neostávalo iné,

než domáhať sa svojho práva podaním určovacej žaloby na súde.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd v odôvodnení rozsudku a odvolaním

sa na ustanovenie argumentoval, že: „Kúpna zmluva, ktorou

žalovaný odkúpil od manželov V. sporné nehnuteľnosti je absolútne neplatným právnym

úkonom, nakoľko predávajúci v čase prevodu neboli vlastníkmi týchto nehnuteľností, keďže

ich v roku 1996 previedli platnými právnymi úkonmi na žalobcov. I keď v čase tohto

právneho úkonu boli v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci, je potrebné uviesť, že

údaje v katastri sú záväzné, pokiaľ nie je preukázaný opak. Žalobcovia v tomto konaní

preukázali, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú od roku 1996, keď vklad ich

vlastníckeho práva bol povolený dňom 2.7.1996 a preto súd prvého stupňa správne vo veci

rozhodol.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 18.4.2007 sp.zn. , ktorým

potvrdil rozsudok OS v Považskej Bystrici zo dňa 23.10.2006 sp. zn. , ktorým

bolo určené, že budova súp.č. 1319 na parc. KNC č. 598 k.ú. P., zapísané na LV 2957 je

v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov A. L. a J. L. v celosti a že parcely KNC 582

2

zastavané plochy a nádvoria o vým. 293 ma KNC 582 zastavané plochy a nádvoria

2

o vým.111 m,k.ú. P. zapísané na LV 3767 sú v podiele ½ bezpodielovým spoluvlastníctvom

žalobcov A. L. a J. L. (správne má byť: L..), rod. D., porušil základné právo sťažovateľa

podľa . “

„ Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.4. 2007 sp. zn. sa

zrušuje “

„Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,-

Sk, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne sťažovateľovi do 1 mesiaca od

doručenia tohto nálezu.“

„Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho

zastupovania vo výške 32 843,- Sk do 15 dní od doručenia nálezu na účet advokáta (...).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd pri konaní podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní

pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez

prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či

dôvody uvedené v nebránia jeho prijatiu na ďalšie

konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný

súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy

alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,

môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho

pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti

návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec

dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď

pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu

a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných

dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého

predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného

základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie

konanie (, , ). Inými slovami, ak sťažovateľ namietne

také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne

nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane

).

Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ sa v postavení

žalovaného v konaní pred prvostupňovým súdom a následne ako navrhovateľ v konaní pred

odvolacím súdom domáhal určenia, že jeho tvrdené vlastnícke právo bolo nadobudnuté

spôsobom lege artis, a teda je tak z hľadiska právneho titulu jeho nadobudnutia, ako aj

z hľadiska jeho obsahu právne perfektným, čo by odôvodňovalo sťažovateľovu

argumentáciu o dôvodnosti komplexnej ústavnoprávnej ochrany takéhoto vlastníckeho

práva.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv

priznaných , rozsudkami konajúcich súdov, pretože podľa jeho tvrdenia:

„Prvostupňový aj odvolací súd zaujali právny názor, že sporné nehnuteľnosti patria do

bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov- manželov Le., že kúpna zmluva z29.10.2004 je

absolútne neplatná. Tento názor nemá oporu v zistenom skutkovom stave a zákone. Súdy

konštatovali, že manželia V. v čase prevodu zmluvou zo dňa 29.10.2004 neboli vlastníkmi

sporných nehnuteľností. Tento názor je chybný a je v priamom rozpore so skutočnosťou

a dôkazmi, ktoré boli v konaní produkované.“

Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal jej

opodstatnenosť.

Podľa každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo

všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.

Podstata námietok sťažovateľa smeruje do sféry prehodnocovania dokazovania

a námietok sťažovateľa vykonaných pred všeobecnými súdmi s cieľom obnoviť možnosť

preskúmania rozhodovania na krajskom súde. Postup a následné rozhodnutie krajského

súdu, ktoré sťažovateľ označil ako zásah do ním označeného práva, ktorého porušenie

namieta, má svoj základ v skutkovom zistení a následne v právnom posúdení otázky, či boli

splnené podmienky na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy medzi prevodcami, manželmi

V. a sťažovateľom, resp., či manželia V. v čase prevodu zmluvou z 29. októbra 2004

boli vlastníkmi sporných nehnuteľností.

V priamej nadväznosti na sťažovateľovu argumentáciu o údajných dôvodoch

porušenia práva vlastniť majetok treba poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu,

ktorá ustanovuje, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol

alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového

stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlúčiteľnosti

účinkov takejto interpretácie a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami

o ľudských právach a základných slobodách ( mutatis mutandis ,

, , ).

Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh dospel k názoru, že v prípade

sťažovateľa nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie označeného

základného práva, ale o prípad, keď právo vlastniť majetok v súlade s klasickou právnou

zásadou „Nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“ bolo ústavne

konformným spôsobom v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych

názorov sťažovateľa. Vo veci určenia, či označená kúpna zmluva bola uzatvorená platne,

konal a rozhodol okresný súd a v odvolacom konaní krajský súd. Podľa názoru ústavného

súdu pritom nemožno opomínať fakt, že samotná nespokojnosť sťažovateľa s obsahom

rozhodnutia konajúcich súdov nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie

ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných

súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne

nedôvodné alebo arbitrárne (napr. , ). Vzhľadom na to je potrebné

dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto

podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie

je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo

inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.

Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn.

z 18. apríla 2004 obsahuje dostatočnú argumentačnú platformu zloženú zo skutkových

a právnych záverov na odôvodnenie jeho výroku, pričom ústavný súd nezistil, že závery

krajského súdu v konaní boli svojvoľné alebo vo zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené

v zrejmom omyle alebo v nesúlade s právnym stavom de lege lata. Ústavný súd v takom

prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu.

Tvrdenie sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie zmeny

súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno

a priori spájať s pojmom nerešpektovania vlastníckeho práva.

Vychádzajúc z týchto faktov dospel ústavný súd k záveru, že postupom štátneho

orgánu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu garantovaného práva.

Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľom

označeného právoplatného rozsudku krajského súdu vyplýva z

a prichádzalo by do úvahy iba v prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení

porušenia sťažovateľovho základného práva. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá

ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petit sťažnosti) nerozhodoval.

Vzhľadom na už uvedené bolo preto už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími

požiadavkami sťažovateľa.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. januára 2008