Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 21/08
PDF · 189.11 KB
No categories available
I. ÚS 21/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 21/08-12
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 17. januára 2008
predbežne prerokoval sťažnosť P. G., L., zastúpeného advokátom JUDr. O. P., P., vo veci
namietaného porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1
Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 5 Co 10/2007
z 18. apríla 2007 a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. G. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola
17. augusta 2007 doručená sťažnosť P. G. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného
porušenia jeho základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej
republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Krajského súdu v Trenčíne (ďalej len „krajský
súd“) z 18. apríla 2007 v konaní vedenom pod sp. zn. 5 Co 10/2007.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že Okresný súd Považská Bystrica (ďalej len
„okresný súd“) rozsudkom sp. zn. 6 C 73/2006 z 23. októbra 2006 rozhodol o tom, že
nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom sporu, sú v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov,
t. j. manželov L.. Konajúci okresný súd zároveň sťažovateľa ako žalovaného zaviazal
zaplatiť žalobcom náhradu trov konania a trov právneho zastúpenia v sume 150 916 Sk
do rúk právnej zástupkyne žalobcov, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
Na základe odvolania sťažovateľa proti uvedenému rozsudku okresného súdu
rozhodol krajský súd ako druhostupňový súd rozsudkom sp. zn. 5 Co 10/2007
z 18. apríla 2007 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil a zaviazal sťažovateľa zaplatiť
manželom L. ako žalobcom trovy odvolacieho konania v sume 45 224 Sk.
Žalobcovia sa v konaní domáhali, aby súd určil, že sporné nehnuteľnosti patria do ich
bezpodielového spoluvlastníctva, pretože ich nadobudli na základe kúpnej zmluvy zo dňa
29. marca 1996 od prevodcov - manželov V.. Prevodca z tejto zmluvy, J. V., podal
okresnému súdu žalobu o neplatnosť tejto kúpnej zmluvy, ktorú okresný súd rozsudkom
sp. zn. 8 C 635/97 z 9. apríla 2003 zamietol, avšak po podaní odvolania, krajský súd
rozsudkom sp. zn. 17 Co 187/03 z 22.júna 2004 napadnutý prvostupňový rozsudok
okresného súdu zmenil a rozhodol, že uvedené kúpne zmluvy sú neplatné. Na základe tohto
súdneho rozhodnutia sa manželia V. (v rozsudku krajského súdu sa používa formulácia
„manželia V.“ - pozn.) stali opäť legitímnymi vlastníkmi predmetných sporných
nehnuteľností.
Sťažovateľ ďalej uvádza: „Kúpnou zmluvou zo dňa 29.10.2004 manželia V. previedli
sporné nehnuteľnosti na mňa žalovaného. Vklad vlastníckeho práva vyplývajúci z tejto
zmluvy bol povolený Správou katastra v P. dňa 29. 10. 2004 pod č. V 1608/2004.
Na základe tohto nepochybného, právne perfektného právneho úkonu som sa stal
legitímnym vlastníkom sporných nehnuteľností.“
Z obsahu sťažnosti taktiež vyplýva, že manželia L. proti rozsudku krajského súdu
sp. zn. 17 Co 187/03 z 22. júna 2004 podali Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) dovolanie a že najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 5 Cdo 121/04 z 28.
februára 2006 zrušil rozsudok krajského súdu z 22. júna 2004, ktorým boli sporné kúpne
zmluvy vyhlásené za neplatné. Spor bol ukončený tak, že žalobca v tomto konaní vzal späť
odvolanie, takže odvolacie konanie bolo zastavené a v dôsledku toho zostal právoplatný
rozsudok okresného súdu z 9. apríla 2003.
Sťažovateľ následne poukazuje na skutočnosť, že: „Ja žalovaný som bol oprávnene
zapísaný ako legitímny vlastník nehnuteľností na liste vlastníctva vedenom na správe
katastra v P.. Žalobcovia manželia L. tento stav nerešpektovali a podali proti mne žalobu
o neplatnosť kúpnej zmluvy zo dňa 29.10.2004, ktorou som nehnuteľnosti nadobudol od
prevodcov manželov V., a ktorej vklad bol povolený Správou katastra v P. dňa 29.10.2004 -
V 1608/04. V konaní napadnutým touto ústavnou sťažnosťou súdy žalobcom vyhoveli.
Tvrdím, že týmito rozhodnutiami došlo k porušeniu mojich základných práv a slobôd
daných Ústavou Slovenskej republiky.“
V nadväznosti na uvedené krajský súd v rozsudku odôvodnil svoje meritórne
rozhodnutie nasledovnými skutkovými a právnymi závermi:
a) Považoval za preukázané, že súd prvého stupňa správne rozhodol, keď určil
vlastníctvo žalobcom, keďže manželia V. už v čase prevodu sporných nehnuteľností neboli
ich vlastníkmi, pretože vlastníctvo týchto sporných nehnuteľností previedli na základe
platných právnych úkonov na žalobcov.
b) Považoval za preukázané, že žalobcovia mali v konaní naliehavý právny záujem
na určovacej žalobe, keďže napriek tomu, že nadobudli vlastníctvo k sporným
nehnuteľnostiam, bol v katastri uvedený ako vlastník žalovaný, a preto im neostávalo iné,
než domáhať sa svojho práva podaním určovacej žaloby na súde.
Vzhľadom na uvedené skutočnosti krajský súd v odôvodnení rozsudku a odvolaním
sa na ustanovenie § 39 Občianskeho zákonníka argumentoval, že: „Kúpna zmluva, ktorou
žalovaný odkúpil od manželov V. sporné nehnuteľnosti je absolútne neplatným právnym
úkonom, nakoľko predávajúci v čase prevodu neboli vlastníkmi týchto nehnuteľností, keďže
ich v roku 1996 previedli platnými právnymi úkonmi na žalobcov. I keď v čase tohto
právneho úkonu boli v katastri nehnuteľností zapísaní ako vlastníci, je potrebné uviesť, že
údaje v katastri sú záväzné, pokiaľ nie je preukázaný opak. Žalobcovia v tomto konaní
preukázali, že vlastníkmi sporných nehnuteľností sú od roku 1996, keď vklad ich
vlastníckeho práva bol povolený dňom 2.7.1996 a preto súd prvého stupňa správne vo veci
rozhodol.“
Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Krajský súd v Trenčíne rozsudkom zo dňa 18.4.2007 sp.zn. 5Co 10/2007, ktorým
potvrdil rozsudok OS v Považskej Bystrici zo dňa 23.10.2006 sp. zn. 6C 73/2006, ktorým
bolo určené, že budova súp.č. 1319 na parc. KNC č. 598 k.ú. P., zapísané na LV 2957 je
v bezpodielovom spoluvlastníctve žalobcov A. L. a J. L. v celosti a že parcely KNC 582
2
zastavané plochy a nádvoria o vým. 293 ma KNC 582 zastavané plochy a nádvoria
2
o vým.111 m,k.ú. P. zapísané na LV 3767 sú v podiele ½ bezpodielovým spoluvlastníctvom
žalobcov A. L. a J. L. (správne má byť: L..), rod. D., porušil základné právo sťažovateľa
podľa čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. “
„ Rozsudok Krajského súdu v Trenčíne zo dňa 18.4. 2007 sp. zn. 5 Co 10/2007 sa
zrušuje “
„Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi finančné zadosťučinenie vo výške 200 000,-
Sk, ktoré je povinný zaplatiť Krajský súd v Trenčíne sťažovateľovi do 1 mesiaca od
doručenia tohto nálezu.“
„Krajský súd v Trenčíne je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy právneho
zastupovania vo výške 32 843,- Sk do 15 dní od doručenia nálezu na účet advokáta (...).“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd pri konaní podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez
prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní návrhu ústavný súd skúma, či
dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie
konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný
súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy
alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene,
môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho
pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Z konštantnej judikatúry ústavného súdu vyplýva, že o zjavnej neopodstatnenosti
návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo vôbec
dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď
pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu
a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa namietalo, prípadne z iných
dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh možno preto považovať ten, pri ktorého
predbežnom prerokovaní ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného
základného práva alebo slobody, ktorej reálnosť by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie
konanie (IV. ÚS 66/02, I. ÚS 56/03, III. ÚS 70/00). Inými slovami, ak sťažovateľ namietne
také porušenie základného práva alebo slobody, ktoré podľa okolností prípadu očividne
nemohlo nastať, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (primerane
Ústavný súd z obsahu sťažnosti a z jej príloh zistil, že sťažovateľ sa v postavení
žalovaného v konaní pred prvostupňovým súdom a následne ako navrhovateľ v konaní pred
odvolacím súdom domáhal určenia, že jeho tvrdené vlastnícke právo bolo nadobudnuté
spôsobom lege artis, a teda je tak z hľadiska právneho titulu jeho nadobudnutia, ako aj
z hľadiska jeho obsahu právne perfektným, čo by odôvodňovalo sťažovateľovu
argumentáciu o dôvodnosti komplexnej ústavnoprávnej ochrany takéhoto vlastníckeho
práva.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie svojich základných práv
priznaných čl. 20 ústavy, rozsudkami konajúcich súdov, pretože podľa jeho tvrdenia:
„Prvostupňový aj odvolací súd zaujali právny názor, že sporné nehnuteľnosti patria do
bezpodielového spoluvlastníctva žalobcov- manželov Le., že kúpna zmluva z29.10.2004 je
absolútne neplatná. Tento názor nemá oporu v zistenom skutkovom stave a zákone. Súdy
konštatovali, že manželia V. v čase prevodu zmluvou zo dňa 29.10.2004 neboli vlastníkmi
sporných nehnuteľností. Tento názor je chybný a je v priamom rozpore so skutočnosťou
a dôkazmi, ktoré boli v konaní produkované.“
Ústavný súd preto pri predbežnom prerokovaní sťažnosti sťažovateľa preskúmal jej
opodstatnenosť.
Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo
všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu.
Podstata námietok sťažovateľa smeruje do sféry prehodnocovania dokazovania
a námietok sťažovateľa vykonaných pred všeobecnými súdmi s cieľom obnoviť možnosť
preskúmania rozhodovania na krajskom súde. Postup a následné rozhodnutie krajského
súdu, ktoré sťažovateľ označil ako zásah do ním označeného práva, ktorého porušenie
namieta, má svoj základ v skutkovom zistení a následne v právnom posúdení otázky, či boli
splnené podmienky na vyslovenie neplatnosti kúpnej zmluvy medzi prevodcami, manželmi
V. a sťažovateľom, resp., či manželia V. v čase prevodu zmluvou z 29. októbra 2004
boli vlastníkmi sporných nehnuteľností.
V priamej nadväznosti na sťažovateľovu argumentáciu o údajných dôvodoch
porušenia práva vlastniť majetok treba poukázať na konštantnú judikatúru ústavného súdu,
ktorá ustanovuje, že ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať
právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli
k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol
alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového
stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlúčiteľnosti
účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami
o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95,
II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Ústavný súd po preskúmaní sťažnosti a jej príloh dospel k názoru, že v prípade
sťažovateľa nešlo o odmietnutie spravodlivosti majúce za následok porušenie označeného
základného práva, ale o prípad, keď právo vlastniť majetok v súlade s klasickou právnou
zásadou „Nemo plus iuris ad alium transfere potest, quam ipse habet“ bolo ústavne
konformným spôsobom v celom rozsahu realizované, aj keď nie podľa subjektívnych
názorov sťažovateľa. Vo veci určenia, či označená kúpna zmluva bola uzatvorená platne,
konal a rozhodol okresný súd a v odvolacom konaní krajský súd. Podľa názoru ústavného
súdu pritom nemožno opomínať fakt, že samotná nespokojnosť sťažovateľa s obsahom
rozhodnutia konajúcich súdov nie je dôkazom o ich neústavnosti a nezakladá ani oprávnenie
ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.
Aj v minulosti už ústavný súd stabilne judikoval, že do sféry pôsobnosti všeobecných
súdov môže zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne
nedôvodné alebo arbitrárne (napr. I. ÚS 24/00, III. ÚS 53/02). Vzhľadom na to je potrebné
dodať, že aj taký zásah podlieha princípu subsidiarity právomoci ústavného súdu, a je preto
podmienený tým, že zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne konanie všeobecného súdu nie
je napraviteľné účinným procesným prostriedkom alebo postupom nadriadeného alebo
inštančne vyššieho stupňa všeobecného súdu.
Ústavný súd je toho názoru, že rozhodnutie krajského súdu sp. zn. 5 Co 10/2007
z 18. apríla 2004 obsahuje dostatočnú argumentačnú platformu zloženú zo skutkových
a právnych záverov na odôvodnenie jeho výroku, pričom ústavný súd nezistil, že závery
krajského súdu v konaní boli svojvoľné alebo vo zjavnom vzájomnom rozpore, či urobené
v zrejmom omyle alebo v nesúlade s právnym stavom de lege lata. Ústavný súd v takom
prípade nemá žiaden dôvod a ani oprávnenie na prehodnocovanie záverov krajského súdu.
Tvrdenie sťažovateľa preto podľa názoru ústavného súdu sleduje len dosiahnutie zmeny
súdneho rozhodnutia, ktoré skončilo pre neho nepriaznivým výsledkom, čo však nemožno
a priori spájať s pojmom nerešpektovania vlastníckeho práva.
Vychádzajúc z týchto faktov dospel ústavný súd k záveru, že postupom štátneho
orgánu nijako nemohlo dôjsť k namietanému porušeniu ústavou garantovaného práva.
Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o zrušení sťažovateľom
označeného právoplatného rozsudku krajského súdu vyplýva z čl. 127 ods. 2 ústavy
a prichádzalo by do úvahy iba v prípade, ak by nadväzovalo na rozhodnutie o vyslovení
porušenia sťažovateľovho základného práva. Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá
ako celok, ústavný súd o tejto časti návrhu na rozhodnutie (petit sťažnosti) nerozhodoval.
Vzhľadom na už uvedené bolo preto už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími
požiadavkami sťažovateľa.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 17. januára 2008