Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
II. ÚS 23/08
PDF · 230.28 KB
No categories available
II. ÚS 23/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
II. ÚS 23/08-28
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. marca 2008 v senáte
zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Juraja Horvátha a Lajosa Mészárosa
o sťažnosti JUDr. P. P., Ž., zastúpeného advokátkou JUDr. T. P., Ž., vo veci namietaného
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Co 258/05 takto
rozhodol:
1. Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti
v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05
p o r u š e n é b o l o .
2. Krajskému súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05
p r i k a z u j e konať vo veci bez zbytočných prieťahov.
3. JUDr. P. P. p r i z n á v a primerané finančné zadosťučinenie v sume 50 000 Sk
(slovom päťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave p o v i n n ý
vyplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. JUDr. P. P. p r i z n á v a úhradu trov právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk
(slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún), ktorú je Krajský súd
v Bratislave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. T. P., Ž., do dvoch
mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) 16. januára 2008
uznesením č. k. II. ÚS 23/08-14 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť JUDr. P. P., Ž. (ďalej len „sťažovateľ“),
ktorou namietal porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na
prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského
súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05.
Zo sťažnosti vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05 koná krajský súd
od 20. júla 2005 ako súd odvolací o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Okresného súdu
Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 8 Coch 4/03 z 15. decembra 2004. Podľa
tvrdenia sťažovateľa krajský súd v predmetnej odvolacej veci nevykonal viac ako dva roky
žiadny procesný úkon, čím sa predlžuje stav jeho právnej neistoty a odďaľuje sa právoplatné
skočenie sporu.
Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:
«(...) odvolací súd je nečinný viac ako dva roky. Sťažovateľ poukazuje na konštantnú
judikatúru ÚS SR, z ktorej vyplýva, že povinnosťou súdov je pristupovať so zvýšenou
starostlivosťou vo veciach, v ktorých je predmetom konania ochrana osobnosti, pretože
výsledok konania v takomto prípade má osobitný význam pre sťažovateľa, pretože sa
priamo dotýka jeho osobného statusu (...).
Konajúci súd v podstate od 20. 07. 2005 je vo veci nečinný a nevykonal žiaden úkon.
(...) Neskoré rozhodnutie môže pre účastníka konania vôbec stratiť zmysel, teda
doslova platí „neskorá spravodlivosť nie je žiadna spravodlivosť“ (...). Podľa názoru
sťažovateľa príliš pomalá spravodlivosť stráca kredibilitu v očiach verejnosti.»
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto
nálezom:
„1/ Základné právo JUDr. P. P. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prerokovanie veci v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05 porušené bolo.
2/ Krajskému súdu v Bratislave prikazuje vo veci vedenej pod sp. zn. 3 Co 258/05
konať bez zbytočných prieťahov.
3/ JUDr. P. P. priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk (...), ktoré je
Krajský súd v Bratislave povinný mu vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
rozhodnutia.
4/ Krajský súd v Bratislave je povinný v lehote 3 dní od právoplatnosti rozhodnutia
nahradiť trovy konania JUDr. P. P., na účet právnej zástupkyne JUDr. T. P. vedený
v Slovenskej sporiteľni, a. s. číslo účtu: (...) tak ako budú vyčíslené na výzvu Ústavného
súdu SR.“
Sťažovateľ si uplatnil nárok na úhradu trov konania pred ústavným súdom, ktoré mu
vznikli v dôsledku zastúpenia právnou zástupkyňou v sume 6 296 Sk.
2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci
konania: za krajský súd jeho predsedníčka listom sp. zn. Spr. 3725/2007 zo 7. februára 2008
a právna zástupkyňa sťažovateľa stanoviskom k uvedenému vyjadreniu krajského súdu
listom z 19. februára 2008.
2.1 Predsedníčka krajského súdu vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:
„Vašu výzvu vrátane dvoch príloh predložila podpredsedníčka krajského súdu dňa
29. 01. 2008 na vyjadrenie predsedníčke senátu 3 Co, ktorá sa k veci písomné vyjadrila
podaním dňa 04. 02. 2008.
Uviedla, že v právnej veci navrhovateľa JUDr. P. P. proti odporcovi JUDr. J. Č.
a spol. o ochranu osobnosti, vec napadla na krajský súd dňa 20. 07. 2005 a je vedená pod
sp. zn. 3 Co 285/2005 (správne má byť sp. zn. 3 Co 258/05, pozn.).
Poukázala na to, že z obsahu súdneho spisu je zrejmé, že v predmetnej veci bolo už
súdu dané vyjadrenie k Spr. 2179/2007 zo dňa 02. 07. 2007 (z prílohovej obálky vyplýva, že
predmetné vyjadrenie je zo 17. júla 2007, pozn.). Uvedeného vyjadrenia sa predsedníčka
senátu v celom rozsahu pridržiava a odkazuje naň (č. l. 166).
Rovnako predsedníčka senátu poukázala na to, že po presune JUDr. O. C. do iného
súdneho oddelenia, predmetnú vec prevzala JUDr. Z. P., ktorá sa trvalým členom senátu
3 Co stala dňom 01. 11. 2007 (v čase od 01. 08. 2007 do 31. 10. 2007).
Čo sa týka vybavovania agendy v oddelení 3 Co, predsedníčka senátu poznamenala,
že i napriek jej snahe plniť si svoje povinnosti svedomito a v pridelených veciach konať
plynulo a bez prieťahov, množstvo pridelených vecí v oddelení 3 Co, jej nedovoľuje
vybavovať veci tak, aby nedochádzalo k prieťahom v konaní, na ktorú skutočnosť
(neúmernú zaťaženosť) upovedomila tunajší súd v rokoch 2005, 2006 a 2007.
Na základe týchto skutočností, Vám súčasne oznamujem, že Krajský súd v Bratislave
(...) netrvá na ústnom pojednávaní pred ÚS SR.“
2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľa vo svojom stanovisku k vyjadreniu krajského
súdu uviedla:
„Sťažovateľ sa k vyjadreniu odporcu bližšie nevyjadruje, pretože dĺžka konania na
odvolacom súde, ktorá presahuje 2 a pol roka je ústavne neospravedlniteľná.
(...) sťažovateľ súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania vo
veci vedenej pod sp. zn. II. ÚS 23/08.“
3. Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona
o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa
s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania
nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základného práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na
prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jej
prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je
určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za
nevyhnutný procesný prostriedok na zistenie skutočností potrebných pre meritórne
rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či označeným postupom krajského súdu bolo
alebo nebolo porušené právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (I. ÚS 40/02,
II.
Zo sťažnosti a z obsahu na vec sa vzťahujúceho súdneho spisu ústavný súd zistil
nasledovný priebeh a stav konania vedeného na krajskom súde pod sp. zn. 3 Co 258/05:
- 20. júl 2005 – krajskému súdu bolo predložené rozhodnutie okresného súdu sp. zn.
8 Coch 4/03 z 15. decembra 2004 spolu s odvolaním sťažovateľa,
- 23. august 2007 – krajský súd nariadil vo veci pojednávanie na 14. február 2008,
- 14. február 2008 – z dôvodu, že sťažovateľ pred pojednávaním namietal zaujatosť
zákonnej sudkyne, bolo pojednávanie bez prerokovania merita veci odročené na neurčito
s tým, že spis bude predložený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší
súd“) na rozhodnutie o námietke zaujatosti,
- 19. február 2008 – spis bol krajským súdom zaslaný najvyššiemu súdu.
III.
Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak
porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie
sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné
zadosťučinenie.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
(ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie veci
v primeranej lehote, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť
(II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).
Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je
odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia
štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde alebo inom štátnom orgáne sa
právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej
neistoty dochádza až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu. Preto na
naplnenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
nestačí, aby štátne orgány vec prerokovali, prípadne vykonali rôzne úkony bez ohľadu na
ich počet a právoplatne nerozhodli (m. m. I. ÚS 24/03, IV. ÚS 232/03). Priznanie práva na
prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na
organizovanie práce tak, aby sa toto právo objektívne realizovalo (II. ÚS 21/01).
Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom krajského
súdu v konaní o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresného súdu sp. zn. 8 Coch 4/03
z 15. decembra 2004 došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo
alebo nebolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého
jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie
účastníka konania a postup súdu (I. ÚS 41/02). V súlade s judikatúrou ESĽP ústavný súd
prihliada aj na predmet sporu (povahu veci) v posudzovanom konaní a jeho význam pre
sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií
ústavný súd postupoval aj v danom prípade.
1. Pokiaľ ide o kritérium zložitosti veci, berúc do úvahy skutočnosti, ktoré môžu
spôsobiť právnu a faktickú zložitosť veci prejednávanej v odvolacom konaní v zmysle § 212
Občianskeho súdneho poriadku [ďalej len „OSP“ (napr. II. ÚS 107/07)], ústavný súd
konštatuje, že pred krajským súdom ide o odvolacie konanie v občianskoprávnej veci, ktoré
ako také nemožno hodnotiť ako právne či fakticky zložité, takže pri sústredenom postupe
zákonného sudcu bolo možné o odvolaní sťažovateľa rozhodnúť bez zbytočných prieťahov.
Na právnu ani faktickú zložitosť veci prerokúvanej v odvolacom konaní napokon vo svojom
vyjadrení nepoukázala ani predsedníčka krajského súdu.
Nad rámec ústavný súd zdôrazňuje, že predmetom konania, ktoré je preskúmavané
krajským súdom v odvolacom konaní, je ochrana osobnosti, t. j. vec, ktorej povaha si
vyžaduje osobitnú starostlivosť všeobecného súdu o naplnenie účelu súdneho konania, čo
okrem iného znamená, že všeobecný súd (a to aj odvolací) má povinnosť organizovať svoj
procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie právoplatne prejednaná a skončená
(§ 100 ods. 1 OSP) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty účastníkov konania
(podobne pozri napr. I. ÚS 145/03, I. ÚS 142/03, I. ÚS 8/05).
2. Správanie účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či
v konaní pred krajským súdom došlo k zbytočným prieťahom, a tým aj k porušeniu
základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Ústavný
súd pri preskúmaní spisu krajského súdu nezistil žiadnu okolnosť, ktorou by sťažovateľ
prispel k zbytočným prieťahom v konaní.
V súvislosti s námietkou zaujatosti uplatnenou sťažovateľom pred posledným
pojednávaním ústavný súd poznamenáva, že ide o využitie procesného práva účastníka
konania, ktorého využitie nemožno sťažovateľovi pripočítať na jeho ťarchu, avšak
v súvislosti s jej vybavením bude v budúcnosti sťažovateľ musieť strpieť predĺženie
konania.
3. Napokon sa ústavný súd zaoberal postupom krajského súdu a v tejto súvislosti
zistil, že postup krajského súdu je v kontexte celej dĺžky odvolacieho konania (viac ako dva
a pol roka) v prevažnej miere poznačený jeho absolútnou nečinnosťou. Krajský súd
od nápadu veci 20. júla 2005 vykonal prvý procesný úkon až po viac ako dvoch rokoch,
a to 23. augusta 2007, keď síce nariadil pojednávanie, avšak v neprimeranom časovom
odstupe viac ako 5 mesiacov, pretože ho nariadil až na 14. február 2008, pričom v období
medzi nariadením pojednávania a samotným pojednávaním krajský súd nevykonal žiadny
procesný úkon.
Argumentáciu krajského súdu spočívajúcu v poukázaní na zmenu zákonnej sudkyne,
ako aj na veľké množstvo nevybavených vecí v senáte súčasnej zákonnej sudkyne, čo malo
prispieť k celkovej dĺžke konania, ústavný súd neakceptoval. Uvedené skutočnosti
jednotlivo ani vo vzájomnej spojitosti nemôžu odôvodňovať celkovú dĺžku posudzovaného
súdneho konania, ktorá doteraz predstavuje dobu viac ako dva a pol roka, čo vzhľadom na
charakter tohto konania (odvolacie konanie) nemožno pokladať za primeranú dĺžku tohto
konania.
Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (napr. II. ÚS 48/96, II. ÚS 52/99,
III. ÚS 17/02) nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť konanie, ako aj
skutočnosť, že Slovenská republika nevie alebo nemôže v čase konania zabezpečiť
primeraný počet sudcov alebo ďalších pracovníkov na súde, ktorý oprávnený subjekt
požiadal o odstránenie svojej právnej neistoty, nemôžu byť dôvodom na zmarenie
uplatnenia práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a v konečnom dôsledku
nezbavujú štát zodpovednosti za pomalé konanie spôsobujúce zbytočné prieťahy v súdnom
konaní (napr. I. ÚS 88/05).
Vychádzajúc z uvedeného ústavný súd dospel k názoru, že doterajším postupom
krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 3 Co 258/05 došlo k zbytočným prieťahom,
a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy
a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto
rozhodnutia.
4. V nadväznosti na tento výrok a v záujme efektívnosti poskytnutej ochrany
sťažovateľovi ústavný súd v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal krajskému súdu
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy a § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde konať vo veci
bez zbytočných prieťahov.
5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho
základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.
Sťažovateľ sa domáhal priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume
200 000 Sk, čo „odôvodňuje pretrvávajúcim pocitom neistoty, ktorý vyplýva zo situácie,
keď má faktický a právny záujem na ochrane svojej osobnosti. Sťažovateľ primerané
finančné zadosťučinenie odôvodňuje aj pocitmi márnosti a nespravodlivosti, ktoré ho
sprevádzajú pri porušovaní jeho základného práva na konanie súdu bez zbytočných
prieťahov. Sťažovateľ poukazuje na to, že v konaní na ochranu osobnosti každý právny
prostriedok nápravy plynutím času stráca na svojej účinnosti. V konaní o ochranu osobnosti
sa vyžaduje v záujme zachovania oprávnených záujmov a práv dotknutej osoby rýchly a
účinný postup štátneho orgánu, v danom prípade súdu“.
Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie
porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľa dostatočným zadosťučinením. Ústavný súd
preto uznal za odôvodnené priznať sťažovateľovi aj finančné zadosťučinenie podľa
citovaného ustanovenia zákona o ústavnom súde, ktoré podľa zásad spravodlivosti,
s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na dlhodobú a neodôvodnenú
nečinnosť krajského súdu, považuje za primerané v sume 50 000 Sk, tak ako to je uvedené
v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.
Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní
primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil
(v danom prípade krajský súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od
právoplatnosti nálezu ústavného súdu.
6. Ústavný súd priznal sťažovateľovi (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu
trov konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich
náhradu za dva úkony právnej služby v sume 6 296 Sk.
Pri výpočte trov právneho zastúpenia sťažovateľa ústavný súd vychádzal
z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva
spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov
za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov. Základná sadzba odmeny
za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je
178 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2008 je
3 176 Sk a hodnota režijného paušálu je 191 Sk.
S poukazom na výsledok konania vznikol sťažovateľovi nárok na úhradu trov
konania za dva úkony právnej služby uskutočnené v roku 2007 (prevzatie a príprava
zastúpenia a podanie ústavnému súdu) v sume 6 296 Sk vrátane režijného paušálu a za jeden
úkon uskutočnený v roku 2008 (vyjadrenie z 19. februára 2008) v sume 3 367 Sk vrátane
režijného paušálu. Sťažovateľovi tak vznikol nárok na úhradu trov konania v celkovej sume
9 663 Sk.
Vzhľadom na to, že právna zástupkyňa si uplatnila úhradu trov len v sume 6 296 Sk,
ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov len v sume uplatneného nároku tak, ako to je
uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 6. marca 2008