Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 161/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2008

predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. R. V., B., zastúpeného advokátom JUDr. F. S., B., vo

veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a práva na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom a rozsudkom Krajského

súdu v Bratislave č. k. -81 zo 7. novembra 2007 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Mgr. R. V. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. marca 2008

doručená sťažnosť Mgr. R. V. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa (ďalej

len „ústava“) a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. -81 zo 7. novembra 2007.

1. Sťažovateľ v sťažnosti uviedol:

„Sťažovateľ sa žalobou zo dňa 14. 11. 2005 proti obchodnej spoločnosti N., s. r. o.

(...), domáhal na Okresnom súde Bratislava III určenia neplatnosti výpovede a náhrady

mzdy. Medzitýmnym rozsudkom Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. 04. 2006 sp. zn.

-55 bola predmetná žaloba v časti o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru zamietnutá.

Proti rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal sťažovateľ v zákonnej lehote odvolanie,

ktorým sa domáhal, aby odvolací súd žalobe v napadnutej časti vyhovel. O odvolaní

žalobcu rozhodol Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 07. 11. 2007 sp. zn. 2 Co

381/2006-81, ktorým napadnuté rozhodnutie potvrdil. Rozsudok odvolacieho súdu bol

doručený právnemu zástupcovi sťažovateľa dňa 28. 01. 2008.“

Sťažovateľ sa domnieva, že „predmetnými rozsudkami prvostupňového

a druhostupňového súdu, ktorými bola žaloba sťažovateľa zamietnutá, bolo porušené jeho

základné právo na súdnu ochranu v zmysle SR a základné právo na

spravodlivé súdne konanie v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd.“ Sťažovateľ svoje tvrdenie opiera o nasledujúce skutočnosti:

«Pracovnoprávny vzťah medzi sťažovateľom a zamestnávateľom vznikol dňa 01. 08.

2005, pričom pracovný pomer bol dohodnutý na neurčitý čas so skúšobnou dobou v trvaní

troch mesiacov. Dňa 19. 09. 2005 (v skúšobnej dobe) bol sťažovateľovi doručený list

označený ako „Výpoveď v skúšobnej dobe“ s nasledujúcim textom:

„Podpísaný Mgr. O. V. týmto dávam výpoveď p. R. V. v zmysle ku dňu

19. 09. 2005.“

Sťažovateľ v konaní napadol platnosť výpovede a uviedol právne dôvody, prečo

nemožno list zo dňa 19. 09. 2005 považovať za platný právny úkon, a to:

- v zmysle je možné skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe aj výpoveďou,

a nie len skončením v skúšobnej dobe. (...)

- v rozpore s a pod sankciou neplatnosti právneho úkonu nebol vo výpovedi

skutkovo vymedzený jej dôvod;

- výpoveď urobil vo svojom vlastnom mene Mgr. O. V., ktorý nikdy nebol zamestnávateľom

navrhovateľa;

- v pracovnej zmluve uzatvorenej medzi sťažovateľom a zamestnávateľom dňa 01. 08. 2005

si zmluvné strany v § 2 „skúšobná doba“ dohodli podmienku, že oznámenie o skončení

pracovného pomeru treba oznámiť druhej strane najneskôr 5 dní pred dňom, kedy má

pracovný pomer skončiť. Túto lehotu zamestnávateľ preukázane nedodržal.»

Sťažovateľ konštatoval, že: «Okresný súd Bratislava III sa nestotožnil s právnou

argumentáciou sťažovateľa a odmietol záver, že upravuje možnosť dať

v skúšobnej dobe výpoveď v zmysle a nasl. . Namietaný písomný dokument označený

ako „výpoveď v skúšobnej dobe“ potom súd posúdil ako „skončenie v skúšobnej dobe“

podľa . Súd zároveň ignoroval preukázané nedodržanie 5 dňovej

lehoty na oznámenie skončenia pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa. Krajský súd

v Bratislave sa s názorom prvostupňového súdu stotožnil a jeho rozhodnutie potvrdil.

K nedodržaniu 5 dňovej lehoty uviedol, že ide o poriadkovú lehotu, ktorej nedodržanie

nemá za následok neplatnosť skončenia pracovného pomeru.»

Podľa názoru sťažovateľa: „Právna istota subjektov práva sa musí pri interpretácii

a aplikácii práva dodržať. Výklad právnych noriem má nezastupiteľné miesto v systéme

rozhodovania súdov o uplatnených nárokoch. Základom výkladu práva v právnom štáte je

tzv. požiadavka zdravého rozumu, ktorej súčasťou je povinnosť každého súdu rešpektovať

pri výklade právnych noriem zjavný a presný význam výrazov, ktoré ho jednoznačne bez

potreby ich ďalšieho výkladu alebo doplnenia majú. Právny poriadok neobsahuje žiadnu

právnu normu, ktorá by zamestnávateľa obmedzovala v možnosti dať zamestnancovi

v skúšobnej dobe výpoveď podľa a nasl. . Túto skutočnosť Okresný súd Bratislava

III ani Krajský súd v Bratislave nerešpektovali, čím sa dopustili nesprávnej interpretácie

právnej normy pri posudzovaní prejednávanej veci.“

Na podporu svojich tvrdení sťažovateľ poukázal na právne závery ústavného súdu

vyplývajúce z rozhodnutí vo veciach vedených pod sp. zn. , ,

, , , , ,

a .

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd v jeho veci rozhodol týmto nálezom:

„I. Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 07. 11. 2007 sp. zn.

81, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu Bratislava III zo dňa 13. 04. 2006 sp. zn. 43

C 242/05-55, porušil základné právo sťažovateľa na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

a právo na spravodlivé súdne konanie podľa

Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

II. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 07. 11. 2007 sp. zn.

81 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

III. Krajský súd v Bratislave je povinný zaplatiť advokátovi sťažovateľa náhradu trov

konania do troch dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

2. Okresný súd Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom č. k.

-55 z 13. apríla 2006 sťažovateľov návrh zamietol. V odôvodnení svojho rozhodnutia

(vychádzajúc z listinných dôkazov predložených účastníkmi, z výsluchov svedkov

navrhnutých účastníkmi a z ďalších vykonaných dôkazov) po citovaní na posúdenie veci sa

vzťahujúcich právnych noriem [§ 9 ods. 1, § 10 ods. 1, § 14, § 15, § 17 ods. 1 a 2, § 18, § 43

ods. 1, § 45 ods. 1 až 3, § 46, § 59 ods. a 2, § 72 ods. 1 a 2, § 77, § 79 ods. 1, § 1 ods. 2

v znení neskorších predpisov (ďalej len „“)

a v znení neskorších predpisov] okresný

súd zhrnul výsledky vykonaného dokazovania do právneho záveru, v ktorom sa vysporiadal

so skutkovými tvrdeniami a prednesenými právnymi názormi sťažovateľa:

«Zhodnotením vykonaných dôkazov jednotlivo ako aj v ich vzájomnej súvislosti,

s prihliadnutím na všetko, čo za konania vyšlo najavo, vrátane prednesov zástupcov

účastníkov konania a osvojením si skutkových zistení založených na zhodnom tvrdení

účastníkov konania mal súd dôkazne preukázaný skutkový stav, že medzi účastníkmi

konania vznikol podľa dňa 01. 08. 2005 pracovný pomer, v právnom

postavení navrhovateľa ako zamestnanca s odporcom ako zamestnávateľom - právnickou

osobou, založený z platne uzavretej pracovnej zmluvy spĺňajúcej kogentné náležitosti § 43

ods. 1, , nedeliteľnou súčasťou ktorej bola aj platne dohodnutá skúšobná

doba v trvaní troch mesiacov, dojednaná v súlade s , , počas

plynutia ktorej mohol tak navrhovateľ, ako aj odporca kedykoľvek pristúpiť ku skončeniu

pracovného pomeru zrušujúcim jednostranným právnym úkonom aj bez uvedenia dôvodu.

Proti skutkovým tvrdeniam navrhovateľa dospel súd z vykonaného dokazovania

k záveru, že prejav vôle odporcu zrušujúci pracovný pomer podľa § 59 ods. 1, písm. d)

urobil odporca platným právnym úkonom v písomnej forme dňa 19. 09.

2005 počas plynutia skúšobnej doby od 01. 08. 2005 do 31. 10. 2005, ktorý prejav vôle

zaväzujúci odporcu ako právnickú osobu v právnom postavení zamestnávateľa

z pracovnoprávneho vzťahu účastníkov konania urobil konaním menom a priezviskom

označeného konateľa v právnom postavení štatutárneho zástupcu v súlade s § 9 ods. 1,

, ako štatutárny zástupca, v čase vykonania tohto právneho bol zapísaný

v príslušnom obchodnom registri s odkazom k ,

s oprávnením vykonávať právne úkony v mene odporcu vo všetkých veciach samostatne,

ktorý písomný právny úkon zároveň čo do zákonných náležitostí platnosti urobil za odporcu

aj v súlade s § 40 ods. 3, O. Z. i proti skutkovým tvrdeniam navrhovateľa z dôvodu, že

v písomnej forme na listine zo dňa 19. 09. 2005 odporcu označil v súlade s jeho zápisom

v príslušnom obchodnom registri obchodným menom, právnou formou a sídlom, a ku

svojmu označeniu mena pripojil vlastnoručný podpis a listinu opatril aj výtlačkom pečiatky

obchodného mena odporcu.

Ani po obsahovej stránke prejav vôle odporcu písomne vyjadrený na listine zo dňa

19. 09. 2005 ako „výpoveď v skúšobnej dobe“ adresovaný navrhovateľovi súd neposúdil za

neplatný právny úkon podľa § 37 ods. 1, O. Z. pre jeho neurčitosť a nezameniteľnosť

s výpoveďou danou zamestnávateľom podľa a nasl. . Túto chybu súd

nevyhodnotil ako rozpor vôle s jazykovým prejavom odporcu aj s prihliadnutím na okolnosti

z výpovedí účastníkov konania, ktoré takto urobenému právnemu úkonu odporcu

predchádzali, t. j. skončiť pracovný pomer v skúšobnej dobe podľa § 59 ods. 1, písm. d)

dňom 19. 09. 2005 jednostranným úkonom odporcu.

(...)

V súhrne týchto skutkových a právnych dôvodov súd návrh navrhovateľa na určenie

absolútnej neplatnosti jednostranného právneho úkonu odporcu o skončení pracovného

pomeru v skúšobnej dobe zamietol a o tejto veci rozhodol tak, ako je vo výroku rozsudku

uvedené (...).»

3. Proti prvostupňovému rozsudku podal sťažovateľ odvolanie z 28. júla 2006,

ktorým „predmetný rozsudok napáda v celom rozsahu a domáha sa, aby ho odvolací súd

v zmysle zmenil a žalobe zo dňa 14. 11. 2005 o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru vyhovel“.

Podstatou odvolania bolo sťažovateľovo tvrdenie, že „Rozhodnutie súdu prvého

stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci ( ) –

Okresný súd Bratislava III zamietol žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného

pomeru z dôvodu, že právny úkon v písomnej forme zo dňa 19. 09. 2005 považoval za platný

a vyvolávajúci riadne právne účinky“. (Pozri úplné znenie tohto právneho úkonu už

uvedené v bode 1).

Sťažovateľ nesúhlasil s tým, že

„Súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov ku záveru (str. 7), že sa

jedná o právny úkon odporcu konajúceho svojim štatutárnym orgánom. Z hľadiska jeho

obsahu a relevantných účinkov ho subsumoval pod ustanovenie

a , ako skončenie pracovného pomeru medzi účastníkmi v skúšobnej dobe“.

Svoj nesúhlas odôvodnil nestotožnením sa s konštatovaním okresného súdu „že

sporný právny úkon je úkonom žalovaného, uskutočneným v jeho mene konateľom Mgr. O.

V.“, lebo podľa názoru sťažovateľa: «Z písomnej „výpovede v skúšobnej dobe“ zo dňa

19. 09. 2005 nevyplýva, že Mgr. O. V. koná za žalovaného ako zamestnávateľa. Listinu bez

ďalšieho sám podpísal bez akýchkoľvek identifikačných znakov ktoré by dôvodne viedli

k záveru, že nekoná osobne, ale ako štatutárny orgán žalovaného, a že sa de fecto jedná

o úkon žalovaného.»

Sťažovateľ za „nesprávny“ považoval

«aj názor súdu prvého stupňa o obsahu a účinkoch sporného právneho úkonu.

Okresný súd Bratislava III posúdil tento úkon ako písomné skončenie pracovného pomeru

v skúšobnej dobe ku 19. 09. 2005. Vychádzal pritom z premisy, že nesprávne označenie

„Výpoveď v skúšobnej dobe“ a zmätočná textová formulácia (doslovne citovaná vyššie)

nemajú za následok neurčitosť tohto úkonu, ani to, že sa jedná o neplatnú výpoveď bez

zákonných náležitostí. Pracovný pomer bol skončený počas skúšobnej doby a je riadnym

právnym úkonom podľa .

Zastávame názor, že o prezentovaných interpretačných záveroch súdu by bolo vôbec

možné v teoretickej rovine uvažovať iba vtedy, ak by umožňoval počas plynutia

skúšobnej doby skončiť pracovný pomer iba skončením v skúšobnej dobe v zmysle § 59

ods. 1 písm. d) . Je však nesporné, že tento záver z právneho poriadku SR nevyplýva.

Počas plynutia skúšobnej doby je možné skončiť pracovný pomer aj iným spôsobom,

vrátane výpovede.

(...)

Za daných skutkových okolností absolútne nie je namieste tvrdenie, že písomný

právny úkon uskutočnený počas plynutia skúšobnej doby, označený ako výpoveď

v skúšobnej dobe, v znení „... týmto dávam výpoveď... v zmysle ...“ je

možné z hľadiska prejavenej vôle považovať za iný úkon ako výpoveď podľa § 59 ods. 1

písm. b) danú zamestnancovi počas plynutia skúšobnej doby. Táto výpoveď je absolútne

neplatným právnym úkonom z dôvodov uvedených v žalobe zo dňa 14. 11. 2005 (čl. II písm.

c) a d)). Jej kvalifikovanie ako písomné skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe ku

19. 09. 2005 nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, a to predovšetkým v listinnom

dôkaznom prostriedku ktorým je samotná „Výpoveď v skúšobnej dobe“. Z obsahu tejto

listiny nesporne vyplýva, že sa jedná o výpoveď bez taxatívnych náležitostí stanovených

v a nasl. . Záver v zmysle ktorého zo slovného spojenia „v skúšobnej dobe“,

použitého v spojitosti so slovom „výpoveď“ v označení samotného úkonu - teda navyše nie

priamo v jeho texte - je možné izolovane vyvodiť, že sa jedná o skončenie pracovného

pomeru v skúšobnej dobe, považujeme za absurdný a neprijateľný. V tom zároveň spočíva

nesprávne právne posúdenie súdu prvého stupňa, zakladajúce vecnú nesprávnosť

napadnutého rozhodnutia. (...)».

Sťažovateľ poukazoval aj na nedodržanie 5 dňovej lehoty na oznámenie skončenia

pracovného pomeru, ktoré účastníci pracovnoprávneho vzťahu dohodli v „§ 2 – skúšobná

doba“ pracovnej zmluvy z 1. augusta 2005 („oznámenie o skončení pracovného pomeru

treba oznámiť druhej strane najneskôr 5 dní pred dňom, kedy sa má pracovný pomer

skončiť“).

Vychádzajúc z už uvedeného sťažovateľ svoje tvrdenia uzatvoril konštatovaním, že:

„Pokiaľ Okresný súd Bratislava III dospel ku záveru, že žalovaný riadne skončil so

žalobcom pracovný pomer skončením v skúšobnej dobe (ústnym alebo písomným) ku dňu

19. 09. 2005, a ignoroval preukázané nedodržanie päťdňovej lehoty podľa § 2 pracovnej

zmluvy, zaťažil svoje rozhodnutie nesprávnym právnym posúdením.“

4. O odvolaní sťažovateľa rozhodol krajský súd rozsudkom č. k. -81

zo 7. novembra 2007 tak, že „rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje“.

V odôvodnení svojho rozhodnutia krajský súd oboznámil:

a) skutkové zistenia a právne závery okresného súdu:

„Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa

domáhal určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Navrhovateľ pracoval

u odporcu na základe pracovnej zmluvy zo dňa 01. 08. 2005 a pracovný pomer bol

dojednaný na dobu neurčitú, so skúšobnou dobou v trvaní troch mesiacov. Počas plynutia

skúšobnej doby dňa 19. 09. 2005 odporca doručil navrhovateľovi oznámenie o skončení

pracovného pomeru v skúšobnej dobe, na základe ktorého mal pracovný pomer skončiť ku

dňu 19. 09. 2005. Navrhovateľ listinou zo dňa 10. 10. 2005 oznámil odporcovi, že trvá na

ďalšom zamestnaní, z dôvodu neplatného skončenia pracovného pomeru, pre jeho rozpor so

zákonom, ktorý odôvodnil tým, že týmto právnym úkonom nieje možné platne podľa § 59

ods. 1 skončiť pracovný pomer, ďalej že tento právny úkon neurobil vo

svojom mene odporca ako zamestnávateľ, ale Mgr. O. V., konateľ odporcu, s ktorým

navrhovateľ nebol v pracovno - právnom vzťahu, a tiež, že tento právny úkon svojim

označením ako výpoveď nespĺňal ani kogentné náležitosti výpovede danej zamestnávateľom

podľa , a s odkazom na odporca výpoveď

danú navrhovateľovi vopred neprorokoval so zástupcami zamestnancov.

Súd prvého stupňa rozsudok odôvodnil tým, že odporca platne skončil pracovný

pomer v skúšobnej dobe od 01. 08. 2005 do 31. 10. 2005. Písomné oznámenie zo dňa 19.

09. 2005 urobil konateľ odporcu ako štatutárny zástupca, ktorý je oprávnený za spoločnosť

konať a ani po obsahovej stránke nebol právny úkon neplatný pre jeho navrhovateľom

tvrdenú neurčitosť a nezameniteľnosť s výpoveďou danou zamestnávateľom podľa § 63

a nasl. v spojení . Súd prvého stupňa vo svojom odôvodnení

poukázal na to, že skúšobná doba v trvaní troch mesiacov bola platne dohodnutá v súlade

s , počas plynutia ktorej mohol tak navrhovateľ ako aj odporca

kedykoľvek pristúpiť ku skončeniu pracovného pomeru zrušujúcim jednostranným právnym

úkonom aj bez uvedenia dôvodu.“

b) podstatu tvrdení sťažovateľa vyplývajúcich z jeho odvolania:

„Proti rozsudku podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal napadnutý rozsudok

zmeniť a určiť, že výpoveď daná navrhovateľovi dňa 19. 09. 2005 je neplatná. (...)“.

c) vyjadrenie odporcu: „ktorý žiadal napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.

Uviedol, že písomný právny úkon urobila osoba oprávnená konať v mene odporcu,

s uvedením obchodného mena právnickej osoby a pečiatkou pri podpise. Z právneho úkonu,

ktorý odporca urobil je zrejmé, že úmyslom odporcu bolo skončenie pracovného pomeru

v skúšobnej dobe. Navrhovateľ od 19. 09. 2005 na pracovisko nenastúpil ani nepožadoval

pridelenie práce a až o mesiac oznámil odporcovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Ďalej

uviedol, že lehota 5 pracovných dní, v ktorej mal odporca oznámiť navrhovateľovi

skončenie pracovného pomeru v skúšobnej dobe, je len poriadková a jej nedodržanie

nesankcionuje neplatnosťou, pretože je norma, ktorá

kogentne upravuje práva a povinnosti subjektov pracovnoprávneho vzťahu a ak výslovne

neuvádza, že v konkrétnom prípade je právny úkon neplatný, nemožno sa vyslovenia

neplatnosti domáhať. Preto je rozhodnutie súdu prvého stupňa správne.“

Po konštatovaní, že „odvolací súd prejednal vec podľa na

pojednávaní podľa a dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je

možné vyhovieť“, krajský súd citoval ustanovenia § 45 ods. 1, § 59 ods. 1, § 72 ods. 1 a 2

a uviedol, že:

„Z vykonaného dokazovania vyplýva, že odporca skončil s navrhovateľom pracovný

pomer v skúšobnej dobe písomným podaním zo dňa 19. 09. 2005, ktorým obchodná

spoločnosť N. s. r. o. B. oznamuje R. V., B., že s ním končí pracovný pomer v skúšobnej

dobe ku dňu 19. 09. 2005. Podľa pracovný pomer možno skončiť dohodou,

výpoveďou, okamžitým skončením a skončením v skúšobnej dobe. Zo strany odporcu došlo

k skočeniu pracovného pomeru s navrhovateľom v skúšobnej dobe, ktorá plynula od 01. 08.

2005 do 31. 10. 2005.“

Následne krajský súd citoval ustanovenia § 13 ods. 1, § 133 ods. 1 a 3 zákona

č. v znení neskorších predpisov a konštatoval, že:

„Z výpisu z obchodného registra Okresného súdu Bratislava I vyplýva, že konateľom

obchodnej spoločnosti N., s. r. o. so sídlom B. je Mgr. O. V., od 14. 12. 2004, ktorý podpísal

za odporcu podanie zo dňa 19. 09. 2005, ktorým odporca oznámil navrhovateľovi skončenie

pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Preto úkon, ktorý urobil konateľ v mene obchodnej

spoločnosti bol urobený v súlade so zákonom.“

K námietke sťažovateľa o nedodržaní dohodnutej 5-dňovej lehoty na oznámenie

skončenia pracovného pomeru krajský súd uviedol:

„V zmysle zrušiť pracovný pomer v skúšobnej dobe môže

zamestnávateľ aj zamestnanec, ak dohodli v pracovnej zmluve skúšobnú dobu. Môžu tak

urobiť s uvedením akéhokoľvek dôvodu, alebo i bez uvedenia dôvodu. Zrušenie je treba

urobiť písomnou formou, ale jej nedodržanie nemá za následok neplatnosť tohto právneho

úkonu. Ustanovenie o tom, že písomné oznámenie o zrušení pracovného pomeru v skúšobnej

dobe má byť druhej strane doručené aspoň tri dni vopred, je iba poriadkovým ustanovením,

teda poriadkovou lehotou a nedodržiavanie tejto lehoty nemá za následok neplatnosť

skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe. Nie je preto dôvodná námietka

navrhovateľa v podanom odvolaní, že pokiaľ nebola dodržaná 5 - dňová lehota podľa § 2

pracovnej zmluvy, je skončenie pracovného pomeru neplatné.

K tvrdeniu sťažovateľa, že „v zmysle , dôvod musí byť

vo výpovedi kvalifikovane skutkovo vymedzený, čo v danom prípade nie je“, krajský súd

uviedol, že „táto námietka navrhovateľa nie je dôvodná, pretože predmetom sporu nie je

neplatnosť výpovede podľa a nasl. ust. a preto nie je potrebné

skutkovo vymedziť dôvod výpovede, aby ho nebolo možné zameniť s iným, pretože v danej

veci ide o neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe a podľa § 72 ods. 1

skončiť pracovný pomer je možné z akéhokoľvek dôvodu, alebo bez

uvedenia dôvodu“.

Krajský súd ďalej konštatoval, že „Nie je dôvodná ani námietka navrhovateľa, že

skončenie pracovného pomeru nebolo prerokované so zástupcami zamestnancov, pretože

podľa skončenie pracovného pomeru nie je potrebné prerokovať so

zástupcami zamestnancov“.

Vychádzajúc z uvedených faktických a právnych skutočností krajský súd prijal tento

právny záver:

„Súd prvého stupňa preto správne rozhodol, keď zamietol návrh navrhovateľa na

určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru.

Odvolací súd preto rozsudok súdu prvého stupňa podľa ako vecne

správny potvrdil.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené

v nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto

ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd

na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd

môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na

inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola

spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom

zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo

o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Sťažovateľ tvrdí, že k porušeniu jeho označených základných práv a slobôd došlo

rozsudkom krajského súdu č. k. -81 zo 7. novembra 2007, ktorý sa

potvrdením prvostupňového rozsudku okresného súdu „dopustil nesprávnej interpretácie

právnej normy pri posudzovaní prejednávanej veci“ (k podobným záverom dospel

sťažovateľ aj vo vzťahu k prvostupňovému rozsudku okresného súdu č. k. -55

z 13. apríla 2006, ktorý medzitýmnym rozsudkom zamietol jeho návrh o určenie neplatnosti

skončenia pracovného pomeru).

Vychádzajúc zo sťažnosti a k nej pripojených písomností sa preto ústavný súd

v rámci predbežného prerokovania sťažnosti zaoberal otázkou, či obsah napádaného

postupu krajského súdu zo 7. novembra 2007 opodstatňuje prijatie sťažnosti na ďalšie

konanie vo vzťahu k sťažovateľom formulovanej požiadavke na ochranu ústavnosti

v rozsahu ním označených práv podľa a dohovoru, teda, či účinky výkonu právomoci

krajského súdu sú zlučiteľné s ústavnými limitmi vyplývajúcimi zo sťažovateľom

označeného základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie.

Sťažovateľ vidí porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivé

súdne konanie v tom, že postupom označených súdov v predmetnom konaní (ktorý je bližšie

konkretizovaný už v bode 1 I. časti odôvodnenia) bola odmietnutá jeho faktická a právna

argumentácia preukazujúca neplatnosť skončenia pracovného pomeru v skúšobnej dobe

listinou odporcu z 19. septembra 2005 (pozri bližšie tamtiež, ako je už uvedené), dôsledkom

čoho vo veci konajúce všeobecné súdy v jeho pracovnoprávnej veci „nesprávne

interpretovali“ na posúdenie a rozhodnutie veci sa vzťahujúce ustanovenia

(vrátane ním uvádzané ustanovenia ).

Podľa súdy rozhodujú v občianskoprávnych a trestnoprávnych

veciach; súdy preskúmavajú aj zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy a zákonnosť

rozhodnutí, opatrení alebo iných zásahov orgánov verejnej moci, ak tak ustanoví zákon.

Podľa ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.

Z uvedeného ústavného vymedzenia postavenia a kompetencií všeobecných súdov

a ústavného súdu v Slovenskej republike vyplýva, že rozhodovanie vo veciach

pracovnoprávnych patrí do právomoci všeobecných súdov. Ústavný súd nie je súdom vyššej

inštancie rozhodujúcim o opravných prostriedkoch v rámci sústavy všeobecných súdov.

Ústavný súd vzhľadom na svoju doterajšiu judikatúru považuje za potrebné

predovšetkým uviesť, že nie je zásadne oprávnený ani povinný preskúmavať a posudzovať

skutkové zistenia a právne názory všeobecných súdov, ktoré pri výklade a uplatňovaní

zákonov vytvorili skutkový a právny základ ich rozhodnutí. Ústavný súd nepreskúmava, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav, pretože to

je v právomoci opravných všeobecných súdov.

Ústavnou kompetenciou ústavného súdu je v prípadoch napadnutia rozhodnutí

(opatrení alebo iných zásahov) všeobecných súdov kontrola zlučiteľnosti účinkov

interpretácie a aplikácie právnych noriem a postupu, ktorý im predchádzal, s ,

prípadne s medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách.

Preskúmanie rozhodnutia všeobecného súdu v konaní pred ústavným súdom má

opodstatnenie len v prípade, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo rozhodnutím

(opatrením alebo iným zásahom) došlo k porušeniu základného práva alebo základnej

slobody. Skutkový stav a právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by prijaté právne závery boli so zreteľom na skutkový stav zjavne

neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné

a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (podobne

, , ).

Ak nie sú splnené tieto predpoklady na preskúmanie rozhodnutí všeobecných súdov,

ústavný súd nemôže dospieť k záveru o vecnej spojitosti medzi označenými základnými

právami alebo slobodami a napádaným rozhodnutím všeobecných súdov a postupom, ktorý

im predchádzal. V takom prípade ústavný súd považuje sťažnosti za zjavne neopodstatnené

podľa . Zjavná neopodstatnenosť teda znamená, že už

pri predbežnom prerokovaní sťažnosti ústavný súd nezistí žiadnu reálnu možnosť porušenia

základného práva alebo základnej slobody napadnutým rozhodnutím, opatrením alebo iným

zásahom, prípadne postupmi, ktoré im predchádzali v konaní pred orgánmi verejnej moci,

osobitne v konaní pred všeobecnými súdmi.

Po oboznámení sa s obsahom rozsudku krajského súdu č. k. -81

zo 7. novembra 2007 ústavný súd konštatoval, že jeho závery v ňom obsiahnuté nemožno

kvalifikovať ako zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska

neospravedlniteľné a neudržateľné vo vzťahu k sťažovateľom označeným právam podľa

a dohovoru. Vzhľadom na konkrétne okolnosti daného prípadu (uvedené

sťažovateľom a prezentované v sťažnosťou napadnutých rozhodnutiach menovaných súdov,

pozri bližšie body 1 až 4 I. časti odôvodnenia) nemožno výklad a interpretáciu ustanovení

a , ktorú krajský súd v danom prípade

zvolil, považovať za arbitrárnu alebo popierajúcu základné právo sťažovateľa na súdnu

ochranu a spravodlivé súdne konanie.

Ústavný súd pripomína, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu

a práva na spravodlivý proces, ak súd nerozhodne podľa predstáv účastníka konania a jeho

návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Do práva

na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil

s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces

je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia (po vykonaní dôkazov a ich vyhodnotení)

skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnym noriem za predpokladu, že

skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné alebo boli prijaté v zrejmom

omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces,

vo veci rozhodnú.

O napadnutom rozsudku krajského súdu a jeho odôvodnení ústavný súd nemôže

prijať záver, že by dôvody tohto rozhodnutia neboli udržateľné, prípadné boli svojvoľné tak,

aby to odôvodňovalo ich spojitosť s možným porušením základného práva sťažovateľa na

súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces.

Odvolací súd sa v odôvodnení svojho rozsudku podľa názoru ústavného súdu

vysporiadal s námietkami sťažovateľa uvedenými v podanom odvolaní, pričom svoje závery

oprel o dôkazy vykonané už pred súdom prvého stupňa (pozri bližšie body 2 až 4 I. časti

odôvodnenia).

Ústavný súd konštatuje, že postupom krajského súdu nemohlo dôjsť k porušeniu

označených základných práv podľa a dohovoru, pretože výsledkom tohto konania

nebolo také právoplatné rozhodnutie alebo zásah, alebo také opatrenie, ktorým by mohol

výrazným spôsobom zasiahnuť do označených základných práv sťažovateľa. Preto ústavný

súd sťažnosť sťažovateľa odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2008