Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 216/08

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2008

v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu

Jána Lubyho prerokoval sťažnosť O. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., K.,

ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej

republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných

slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. ,

za účasti Okresného súdu Košice I, a takto

rozhodol:

1. Základné právo O. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48

ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote

podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom

Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. p o r u š e n é b o l o .

2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.

konal bez zbytočných prieťahov.

3. O. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk [slovom

sedemdesiattisíc slovenských korún (2 323,57 EUR)], ktoré mu j e Okresný súd Košice I

p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť O. M. trovy právneho zastúpenia

v sume 6 296 Sk [slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún (208,99 EUR)]

na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. A. P., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto

nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra

2007 doručená sťažnosť O. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou

JUDr. A. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1

a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „“), ako aj práva podľa čl. 6

ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1

Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej

len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)

v konaní vedenom pod sp. zn. .

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom doručeným

okresnému súdu 16. decembra 1997 domáhal vyporiadania zaniknutého bezpodielového

spoluvlastníctva manželov. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje priebeh doterajšieho konania a presne

uvádza úkony okresného súdu a obdobia, keď podľa jeho mienky došlo v konaní

ku zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti konštatoval, že „od začatia konania, teda

od 16. 12. 1997 súd pojednávanie určil až na deň 27. 11. 2003, potom na deň 5. 2. 2004

a následne až 17. 5. 2007“.

Sťažovateľ okrem iného uviedol:

„Súd síce umožnil spornú vec riešiť dohodou, avšak odporkyňa od počiatku pod

rôznymi výhovorkami a inými dôvodmi v môj neprospech, ako aj vymyslenými spormi

odmietla vec riešiť a namietala povinnosť vyplatiť ma, ako navrhovateľa, z mne

pripadajúceho podielu zostatkovej ceny vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva

manželov a to aj napriek tomu, že som z časti návrhu v prospech odporkyne ustúpil a vzdal

som sa svojho nároku na veci v jej prospech.

Nevyriešená ostala ale záležitosť, vyplatiť ma z polovice trhovej hodnoty členského

podielu za trojizbový družstevný byt, ktorý som z časti zrekonštruoval a upravil jeho

interiér, pretože som mal sporný byt pridelený do užívania na základe uznesenia

Predstavenstva S. zo dňa 22. 6. 1995.“

Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vykonávaním nehospodárnych, neefektívnych

a opakovaných úkonov, ako aj nedôsledným postupom pri vedení namietaného súdneho

konania neprimerane predlžuje trvanie tohto súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal

predovšetkým na úkony súvisiace so zisťovaním všeobecnej hodnoty členského podielu

družstevného bytu, keď okresný súd opakovane nariadil nové znalecké dokazovanie napriek

tomu, že na túto okolnosť už skôr sťažovateľ poukazoval.

Podľa názoru sťažovateľa:

„Daný spor je bežnou záležitosťou, ktorá sa nevyníma rámcu obvyklého konania

súdu v otázkach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode

a desať rokov považujem za neprimerane dlhý čas na vyriešenie daného problému.“

Z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ

30. augusta 2007 zaslal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v namietanom

konaní. Predseda okresného súdu však na predmetnú sťažnosť nereagoval.

Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní

k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru. Rovnako sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20

ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, argumentujúc tým, že namietaným

postupom okresného súdu došlo k oddialeniu jeho možnosti nakladať s predmetom

vlastníckeho práva (finančnou hotovosťou).

Sťažovateľ v tejto súvislosti žiadal, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho

základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2

ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné

užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní

vedenom pod sp. zn. , prikázal okresnému súdu, aby v označenom konaní konal

bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 123 282 Sk a úhradu

trov konania v sume 20 256 Sk.

Ústavný súd 31. júla 2008 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie

svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. , prijal na ďalšie konanie

uznesením sp. zn. . Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol

pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním

veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona

Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu

Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších

predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania,

lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho

pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.

Predseda okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu prípisom sp. zn.

z 13. októbra 2008 doručeným ústavnému súdu 23. októbra 2008 podal

podrobný rozbor právnej veci o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov

vedenej okresným súdom pod sp. zn. . V označenom prípise okrem iného uviedol:

„Žaloba bola na súd doručená 22. 12. 1997. Prípisom zo dňa 5. 1. 1998 bol žalobca

predvolaný na informatívny výsluch na deň 21. 1. 1998. Výzvou zo dňa 18. 1. 2000

bol žalobca vyzvaný na úhradu súdneho poplatku a tento súdny poplatok bol uhradený jeho

právnou zástupkyňou dňa 8. 2. 2000. Dňa 9. 3. 2000 bol opätovne žalobca predvolaný

na informatívny výsluch na deň 29. 3. 2000. Dňa 2. 8. 2000 bol vo veci vytýčený termín

pojednávania na deň 25. 9. 2000. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu

neprítomnosti účastníkov konania. Prípisom zo dňa 26. 9. 2000 bola vyzvaná právna

zástupkyňa žalobcu na oznámenie, či došlo k mimosúdnej dohode so žalovanou. Takéto isté

podanie bolo adresované právnej zástupkyni žalobcu aj 26. 1. 2001 a 11. 2. 2002. Dňa

12. 3. 2002 bol nariadený termín pojednávania na deň 13. 5. 2002, pričom toto

pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu prerušenia konania. Uznesenie

o prerušení konania bolo vydané dňa 13. 5. 2002. Dňa 5. 2. 2003 konajúca sudkyňa vytýčila

termín pojednávania na deň 13. 3. 2003. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito

na žiadosť účastníkov konania za účelom mimosúdnej dohody. Dňa 27. 10. 2003 bol

vytýčený termín pojednávania na deň 27. 11. 2003 a toto pojednávanie bolo odročené

na deň 5. 2. 2004. Pojednávanie zo dňa 5. 2. 2004 bolo odročené na neurčito za účelom

oznámenia výsledku mimosúdnej dohody. Prípismi zo dňa 5. 4. 2004 a 25. 5. 2004 súd

vyzval právnu zástupkyňu žalobcu na oznámenie výsledku mimosúdnej dohody.

Uznesením zo dňa 14. 10. 2004 bola uložená právnej zástupkyni žalobcu poriadková

pokuta, voči ktorej sa odvolala JUDr. P.

Spis bol Krajskému súdu v Košiciach predložený dňa 17. 1. 2005 za účelom

rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty. Krajský súd

v Košiciach uznesením zo dňa 30. 3. 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 5. 2005

odvolanie odmietol.

Prípisom zo dňa 15. 6. 2005 vyzval súd žalovanú, či akceptuje návrh žalobcu

na ďalší postup v konaní. Prípismi zo dňa 22. 8. 2005 vyzvala konajúca sudkyňa vybrané

realitné kancelárie na oznámenie trhovej ceny označeného družstevného bytu. Prípisom

zo dňa 9. 2. 2006 bol vyzvaný žalobca na doručenie potrebných listín.

Uznesením zo dňa 24. 7. 2006 súd nariadil znalecké dokazovanie. Ustanovený znalec

dňa 20. 11. 2006 doručil súdu znalecký posudok.

Uznesením zo dňa 16. 2. 2007 bolo priznané znalcovi znalečné. Prípisom zo dňa

16. 2. 2007 bol znalecký posudok doručený na vyjadrenie účastníkom konania

prostredníctvom ich právnych zástupcov. Dňa 30. 3. 2007 bol vo veci nariadený termín

pojednávania na deň 17. 5. 2007, pričom toto pojednávanie bolo odročené na deň 31. 5.

2007 za účelom poskytnutia lehoty na mimosúdne riešenie sporu. Pojednávanie zo dňa

31. 5. 2007 bolo odročené na deň 3. 7. 2007 za účelom doplnenia dokazovania.

Pojednávanie konané dňa 3. 7. 2007 bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia

kontrolného znaleckého dokazovania a za účelom osobnej prehliadky bytu. Osobná

obhliadka bytu bola vykonaná dňa 4. 7. 2007 a uznesením zo dňa 3. 8. 2007 bolo nariadené

kontrolné znalecké dokazovanie.

Znalec doručil znalecký posudok súdu dňa 15. 10. 2007 a prípisom zo dňa 17. 10.

2007 bol vrátený znalecký posudok na dopracovanie znalcovi. Dňa 4. 12. 2007 bolo vo veci

nariadené pojednávanie na deň 15. 1. 2008.

Uznesením zo dňa 14. 1. 2008 bolo priznané znalečné znalcovi.

Pojednávanie zo dňa 15. 1. 2008 bolo odročené na deň 12. 2. 2008 z dôvodu

neprítomnosti žalovanej. Pojednávanie zo dňa 12. 2. 2008 bolo odročené na deň 13. 2. 2008

za účelom vyhlásenia rozsudku, ktorý bol vyhlásený dňa 13. 2. 2008. Voči tomuto rozsudku

podala odvolanie žalovaná, ktorá bola dňa 12. 5. 2008 vyzvaná na úhradu súdneho

poplatku za odvolanie.

Odvolaciemu súdu bol spis predložený dňa 5. 6. 2008. Doposiaľ o odvolaní

žalovanej rozhodnuté nebolo.“

Právna zástupkyňa sťažovateľa reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním

doručeným ústavnému súdu faxom 25. novembra 2008 a osobne 26. novembra 2008,

v ktorom priloženými listinnými dôkazmi osvedčovala, že „navrhovateľ vo veci samej

v čase rozhodnom pracoval mimo miesta svojho bydliska, preto kontakt s navrhovateľom

bol sťažený, avšak to nebolo dôvodom na nekonanie súdu vo veci samej“.

Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:

„... zo súdneho spisu je zrejmá chronológia jednotlivých úkonov účastníkov konania,

avšak je nepochopiteľné, že súd mohol podľa zásady hospodárnosti určiť termín

pojednávaní, lebo sa nejedná o vec neobvyklú ale najmä okolnosť uložiť znalcovi povinnosť

určiť priemernú trhovú hodnotu bytu a členského podielu. Tento úkon bol nehospodárny,

lebo sa realizoval v dvoch znaleckých posudkoch.

Od počiatku sporu bolo zrejmé, že byt nebol vlastnícky, patrí bytovému družstvu

a že navrhovateľ sa vzdal takmer všetkého v prospech odporkyni, len aby sa dosiahlo

ukončenie sporu.

Už 3. 7. 2007 sme právnej zástupkyne odporkyni vytýkali snahu o marenie konania

prieťahy v konaní, ktoré spočívajú až do dnes v jej neochote vyplatiť navrhovateľov zákonný

nárok.

Súdu I. stupňa, ako aj Ústavnému súdu SR sme sa listinnými dôkazmi osvedčili,

že od podania návrhu súdu zo dňa 12. 5. 1998 do 7. 2. 2000 vo veci samej súd nekonal,

a pojednávanie vo veci samej bolo až dňa 13. 03. 2003, potom až v roku 2007 a to 17. 5.

2007, kedy naša námietka o liknavosti konania bola ponímaná vážnejšie.

Je len samozrejmé, že právna zástupkyňa navrhovateľa nemôže rozhodnúť o veciach,

na ktoré si činí nárok a že kontakt s ním bol pre jeho pracovné podmienky sťažený, avšak

nič nebránilo súdu vo veci konať prv ako sa stalo.

O tom, že som odporkyňu dokonca navštívila na pracovisku za účelom dohody v D.

K.,... a že sme sa opakovane nedohodli, bolo súdu oznámené, preto je nelogické, že súd

čakal, či sa účastníci dohodnú, pričom mohol konať.

V roku 2004 som riešila pohreb svojho brata v Prahe a mozgovú príhodu matky, ako

aj jej zlomeninu krčka stehennej kosti o tejto skutočnosti predkladám úmrtné oznámenie

a doklady o zdravotnom stave matky.

Tvrdenie súdu I. stupňa, že právna zástupkyňa navrhovateľa nekonala sa mi zdá byť

alibistické, lebo ak v súdom stanovenej lehote k dohode medzi účastníkmi konania nedôjde,

súd na základe zásady hospodárnosti má konať a odporkyňa bola právne po celý čas

zastúpená, pričom vedela, že navrhovateľovi prenechala iba tú časť vecí, ktoré sme súdu

doložili už v roku 2000 a aj obsahom jeho rozhodnutia vo veci samej tento rozsah sa ani

neprekročil. Je preto dôvodný náš názor, že konanie súdu I. stupňa je v hrubom rozpore

s ustanoveniami O. s. p. o dokazovaní. Súdu I. stupňa zo strany odporkyne, ako ani znalca

sa následne nepreukázali také skutočnosti, ktoré by bránili v jeho rozhodovaní, resp. že by

odporkyňa bola súdu doručila iné dôkazy než navrhovateľ a znalec Ing. P., na základe

ktorých by bol súd I. stupňa dospel k inému záveru, než dospel.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo

právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo

ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva

na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva

na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom

okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. .

Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného

práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou

účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie

stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného

súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej

sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným

rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie

právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. ).

Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup

v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník

obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie ().

Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len

„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania

postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa

ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,

aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.

Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva

k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,

preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (, ).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým

aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1

dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (,

, ) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna

a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania

a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako

súčasť prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)

v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (, ). Podľa

uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

Z hľadiska prvého kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke,

ústavný súd konštatuje, že aj vzhľadom na predmet namietaného konania o vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno posudzované súdne konanie považovať

za skutkovo zložité, keďže bolo potrebné v jeho rámci uskutočniť časovo náročné

dokazovanie okrem iného znaleckým posudkom (na zistenie všeobecnej ceny bytu)

a zaobstarávaním listinných dôkazov. Doterajší viac než 10-ročný priebeh napadnutého

konania však podľa názoru ústavného súdu nemožno ospravedlniť faktickou zložitosťou

prerokovávanej veci. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná. Ústavný súd preto

pri posudzovaní prieťahov v konaní a určení sumy finančného zadosťučinenia v prospech

okresného súdu zohľadnil „faktickú“ zložitosť veci len čiastočne. Navyše existuje

stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov vo veciach vyporiadania bezpodielového

spoluvlastníctva manželov, a preto pri sústredenom postupe súdu v posudzovanom konaní

bolo možné vo veci rozhodnúť v primeranej lehote.

Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení doterajšieho priebehu

napadnutého konania, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania. V správaní

sťažovateľa ústavný súd zistil niekoľko skutočností, na ktoré prihliadal pri posudzovaní,

či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k porušeniu základného práva podľa

čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ, ktorý v konaní pred okresným

súdom vystupuje ako žalobca, podal neúplný žalobný návrh na vyporiadanie

bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd ho preto ešte 5. januára 1998

súčasne s predvolaním na informatívny výsluch na 21. január 1998 poučil, že v návrhu treba

upresniť a konkretizovať rozsah vecí nadobudnutých počas trvania manželstva.

Na upresnenie žaloby okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa 28. mája 1998. Sťažovateľ

upresnil a doplnil žalobu právne relevantným podaním až 21. septembra 2000, ktoré

v priebehu doterajšieho konania ešte viackrát rozšíril (13. marca 2003, 30. mája 2005

a 27. februára 2007). Tieto skutočnosti nesporne prispeli k predĺženiu napadnutého konania.

V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v sporovom konaní, akým

je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu, postup

vo veci samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu

takého konania vo výraznej miere účastník () a že požiadavka na konanie

bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu

len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa predpísané obsahové a formálne

náležitosti (, ).

Ústavný súd dospel tiež k záveru, že sťažovateľ čiastočne ovplyvnil dĺžku

napadnutého konania aj žiadosťami o odročenie nariadených konaných pojednávaní vo veci

(celkom štyrikrát, a to 25. septembra 2000, 13. marca 2003, 5. februára 2004, 17. mája

2007) vzhľadom na úsilie o mimosúdne urovnanie sporu. Samotnú skutočnosť uzavretia

mimosúdnej dohody však sťažovateľ, napriek výzve, okresnému súdu neoznámil, a to tak

v období od 25. septembra 2000 do 13. mája 2002, ako aj v období od 5. februára 2004

do 30. mája 2005 (z dôvodu takejto nesúčinnosti a pasivity sťažovateľa okresný súd uložil

jeho právnej zástupkyni poriadkovú pokutu).

V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník konania povinný postupovať

podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby mohol

o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Konanie sťažovateľa nebolo

v úplnom súlade s jeho právami a povinnosťami ako účastníka konania. Uvedené

skutočnosti preto ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného

zadosťučinenia sťažovateľovi.

Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo

k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov

podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa

čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.

Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu

obsahujúceho podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu a tiež zo spisu okresného súdu

sp. zn. zistil, že okresný súd bol v posudzovanej veci už na začiatku konania

nečinný, a to konkrétne od 28. mája 1998, keď vyzval sťažovateľa na upresnenie žaloby,

do 18. januára 2000 (v trvaní takmer 20 mesiacov), keď okresný súd vyzval sťažovateľa

na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh a predvolal ho na informatívny výsluch

na 2. február 2000, čo svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku

občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis , ).

Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd vzal do úvahy svoju predošlú judikatúru,

v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu

nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní

(napr. ).

Podľa názoru ústavného súdu je poznačená zbytočnými prieťahmi aj tá časť

posudzovaného súdneho konania, v ktorej okresný súd na základe oznámenia účastníkov

konania, že sa pokúsia o mimosúdnu dohodu, neprimerane dlho toleroval ich pasivitu

(od 25. septembra 2000 do 13. mája 2002, ako aj v období od 5. februára 2004 do 30. mája

2005).

Dobu takmer troch rokov, počas ktorých okresný súd len vyzýval účastníkov konania

na podanie správy, či sťažovateľ trvá na žalobnom návrhu a či nedošlo medzi nimi k dohode

(prípisom z 25. septembra 2002, 31. januára 2001, 20. septembra 2001, 12. februára 2002,

5. apríla 2004, 25. mája 2004), a uznesením zo 14. októbra 2004 uložil právnej zástupkyni

sťažovateľa poriadkovú pokutu za nereagovanie na výzvy súdu, považuje ústavný súd

v okolnostiach prípadu za obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré spôsobilo

zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.

Okresný súd podľa názoru ústavného súdu porušil zákonnú povinnosť ustanovenú

mu v § 100 ods. 1 OSP, ktorá spočíva v tom, že mal postupovať vo veci aj bez ďalších

návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom intenzita

porušenia tejto povinnosti v okolnostiach posudzovaného prípadu nadobudla ústavný

rozmer. Okresný súd sa v danom prípade totiž uspokojil s formalizovaným postupom,

toleroval nečinnosť účastníkov konania týkajúcu sa mimosúdnej dohody a nevyužíval

efektívne zákonné možnosti na zabezpečenie nápravy (okrem poriadkovej pokuty právnej

zástupkyni sťažovateľa uloženej okresným súdom na konci siedmeho roka trvania súdneho

konania). Podľa názoru ústavného súdu ani snaha o zmier účastníkov konania nesmie viesť

k porušeniu zásady postupovať v súdnom konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie

prejednaná a rozhodnutá.

Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní

vedenom pod sp. zn. spôsobil svojou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou

zbytočné prieťahy v konaní, a poukazujúc aj na skutočnosť, že viac než 10-ročnú dĺžku

konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť v zásade žiadnymi relevantnými

okolnosťami prípadu, rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo

sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby

podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,

opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie

alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127

ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené,

rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že posudzovaný spis bol 5. júna 2008 predložený

odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach na konanie o odvolaní žalovanej proti rozsudku

okresného súdu v merite veci z 13. februára 2008, pričom o odvolaní dosiaľ nebolo

rozhodnuté, t. j. napadnuté konanie nie je ešte právoplatne skončené. Ústavný súd preto

prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného

zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie v sume 123 282 Sk. Uplatňovanú sumu

zadosťučinenia odôvodňuje vysokou mierou právnej neistoty vo vzťahu k vyporiadaniu

majetku patriaceho do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad

spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva

spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne

okolnosti prípadu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie práva (doterajšiu

dĺžku súdneho konania vedeného okresným súdom, čiastočne berúc do úvahy „faktickú“

zložitosť prerokovávanej veci, vrátane správania sťažovateľa, dobu prieťahov okresného

súdu v konaní) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné

zadosťučinenie v sume 70 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku finančného

zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.

Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj

o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym

zastupovaním advokátkou JUDr. A. P. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd

vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľa ich vyčíslil sumou 6 296 Sk,

a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)

vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách

a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov

(vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej

republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk, pretože úkony boli vykonané v roku

2007), t. j. 2-krát 2 970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne

prepravné.

Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 25. novembra

2008 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho

obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.

Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne

sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).

V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je

prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku

tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto

nálezu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 16. decembra 2008