Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 216/08
PDF · 275.25 KB
No categories available
IV. ÚS 216/08
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
N Á L E Z
Ústavného súdu Slovenskej republiky
V mene Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 16. decembra 2008
v senáte zloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu
Jána Lubyho prerokoval sťažnosť O. M., K., zastúpeného advokátkou JUDr. A. P., K.,
ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98,
za účasti Okresného súdu Košice I, a takto
rozhodol:
1. Základné právo O. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48
ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote
podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom
Okresného súdu Košice I v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98 p o r u š e n é b o l o .
2. Okresnému súdu Košice I p r i k a z u j e , aby v konaní vedenom pod sp. zn.
14 C 4/98 konal bez zbytočných prieťahov.
3. O. M. p r i z n á v a finančné zadosťučinenie v sume 70 000 Sk [slovom
sedemdesiattisíc slovenských korún (2 323,57 EUR)], ktoré mu j e Okresný súd Košice I
p o v i n n ý zaplatiť mu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
4. Okresný súd Košice I j e p o v i n n ý uhradiť O. M. trovy právneho zastúpenia
v sume 6 296 Sk [slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún (208,99 EUR)]
na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. A. P., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto
nálezu.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. novembra
2007 doručená sťažnosť O. M., K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou
JUDr. A. P., K., ktorou namieta porušenie svojich základných práv podľa čl. 20 ods. 1
a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj práva podľa čl. 6
ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a čl. 1
Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej
len „dodatkový protokol“) postupom Okresného súdu Košice I (ďalej len „okresný súd“)
v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa žalobným návrhom doručeným
okresnému súdu 16. decembra 1997 domáhal vyporiadania zaniknutého bezpodielového
spoluvlastníctva manželov. Vec bola okresným súdom zaevidovaná pod sp. zn. 14 C 4/98.
Sťažovateľ v sťažnosti podrobne opisuje priebeh doterajšieho konania a presne
uvádza úkony okresného súdu a obdobia, keď podľa jeho mienky došlo v konaní
ku zbytočným prieťahom. V tejto súvislosti konštatoval, že „od začatia konania, teda
od 16. 12. 1997 súd pojednávanie určil až na deň 27. 11. 2003, potom na deň 5. 2. 2004
a následne až 17. 5. 2007“.
Sťažovateľ okrem iného uviedol:
„Súd síce umožnil spornú vec riešiť dohodou, avšak odporkyňa od počiatku pod
rôznymi výhovorkami a inými dôvodmi v môj neprospech, ako aj vymyslenými spormi
odmietla vec riešiť a namietala povinnosť vyplatiť ma, ako navrhovateľa, z mne
pripadajúceho podielu zostatkovej ceny vecí patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva
manželov a to aj napriek tomu, že som z časti návrhu v prospech odporkyne ustúpil a vzdal
som sa svojho nároku na veci v jej prospech.
Nevyriešená ostala ale záležitosť, vyplatiť ma z polovice trhovej hodnoty členského
podielu za trojizbový družstevný byt, ktorý som z časti zrekonštruoval a upravil jeho
interiér, pretože som mal sporný byt pridelený do užívania na základe uznesenia
Predstavenstva S. zo dňa 22. 6. 1995.“
Podľa názoru sťažovateľa okresný súd vykonávaním nehospodárnych, neefektívnych
a opakovaných úkonov, ako aj nedôsledným postupom pri vedení namietaného súdneho
konania neprimerane predlžuje trvanie tohto súdneho konania. V tejto súvislosti poukázal
predovšetkým na úkony súvisiace so zisťovaním všeobecnej hodnoty členského podielu
družstevného bytu, keď okresný súd opakovane nariadil nové znalecké dokazovanie napriek
tomu, že na túto okolnosť už skôr sťažovateľ poukazoval.
Podľa názoru sťažovateľa:
„Daný spor je bežnou záležitosťou, ktorá sa nevyníma rámcu obvyklého konania
súdu v otázkach vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode
a desať rokov považujem za neprimerane dlhý čas na vyriešenie daného problému.“
Z obsahu sťažnosti, ako aj z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ
30. augusta 2007 zaslal predsedovi okresného súdu sťažnosť na prieťahy v namietanom
konaní. Predseda okresného súdu však na predmetnú sťažnosť nereagoval.
Podľa názoru sťažovateľa došlo postupom okresného súdu v namietanom konaní
k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a tiež práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru. Rovnako sťažovateľ namietal aj porušenie svojho základného práva podľa čl. 20
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 1 dodatkového protokolu, argumentujúc tým, že namietaným
postupom okresného súdu došlo k oddialeniu jeho možnosti nakladať s predmetom
vlastníckeho práva (finančnou hotovosťou).
Sťažovateľ v tejto súvislosti žiadal, aby ústavný súd deklaroval porušenie jeho
základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2
ústavy, ako aj práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 ústavy a práva na pokojné
užívanie majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom okresného súdu v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98, prikázal okresnému súdu, aby v označenom konaní konal
bez zbytočných prieťahov, priznal mu finančné zadosťučinenie v sume 123 282 Sk a úhradu
trov konania v sume 20 256 Sk.
Ústavný súd 31. júla 2008 sťažnosť sťažovateľa v časti, ktorou namieta porušenie
svojho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru
postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98, prijal na ďalšie konanie
uznesením sp. zn. IV. ÚS 216/08. Vo zvyšnej časti sťažnosť sťažovateľa odmietol
pre nedostatok právomoci ústavného súdu.
Na výzvu ústavného súdu účastníci konania oznámili, že súhlasia s prerokovaním
veci bez ústneho pojednávania. Ústavný súd preto využil možnosť podľa § 30 ods. 2 zákona
Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu
Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších
predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a upustil od ústneho pojednávania,
lebo vzhľadom na charakter veci, kde je rozhodujúci prehľad spisu, nemožno od ústneho
pojednávania očakávať ďalšie objasnenie veci.
Predseda okresného súdu na základe výzvy ústavného súdu prípisom sp. zn.
1 SprV/327/2008 z 13. októbra 2008 doručeným ústavnému súdu 23. októbra 2008 podal
podrobný rozbor právnej veci o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov
vedenej okresným súdom pod sp. zn. 14 C 4/98. V označenom prípise okrem iného uviedol:
„Žaloba bola na súd doručená 22. 12. 1997. Prípisom zo dňa 5. 1. 1998 bol žalobca
predvolaný na informatívny výsluch na deň 21. 1. 1998. Výzvou zo dňa 18. 1. 2000
bol žalobca vyzvaný na úhradu súdneho poplatku a tento súdny poplatok bol uhradený jeho
právnou zástupkyňou dňa 8. 2. 2000. Dňa 9. 3. 2000 bol opätovne žalobca predvolaný
na informatívny výsluch na deň 29. 3. 2000. Dňa 2. 8. 2000 bol vo veci vytýčený termín
pojednávania na deň 25. 9. 2000. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu
neprítomnosti účastníkov konania. Prípisom zo dňa 26. 9. 2000 bola vyzvaná právna
zástupkyňa žalobcu na oznámenie, či došlo k mimosúdnej dohode so žalovanou. Takéto isté
podanie bolo adresované právnej zástupkyni žalobcu aj 26. 1. 2001 a 11. 2. 2002. Dňa
12. 3. 2002 bol nariadený termín pojednávania na deň 13. 5. 2002, pričom toto
pojednávanie bolo odročené na neurčito z dôvodu prerušenia konania. Uznesenie
o prerušení konania bolo vydané dňa 13. 5. 2002. Dňa 5. 2. 2003 konajúca sudkyňa vytýčila
termín pojednávania na deň 13. 3. 2003. Toto pojednávanie bolo odročené na neurčito
na žiadosť účastníkov konania za účelom mimosúdnej dohody. Dňa 27. 10. 2003 bol
vytýčený termín pojednávania na deň 27. 11. 2003 a toto pojednávanie bolo odročené
na deň 5. 2. 2004. Pojednávanie zo dňa 5. 2. 2004 bolo odročené na neurčito za účelom
oznámenia výsledku mimosúdnej dohody. Prípismi zo dňa 5. 4. 2004 a 25. 5. 2004 súd
vyzval právnu zástupkyňu žalobcu na oznámenie výsledku mimosúdnej dohody.
Uznesením zo dňa 14. 10. 2004 bola uložená právnej zástupkyni žalobcu poriadková
pokuta, voči ktorej sa odvolala JUDr. P.
Spis bol Krajskému súdu v Košiciach predložený dňa 17. 1. 2005 za účelom
rozhodnutia o odvolaní proti uzneseniu o uložení poriadkovej pokuty. Krajský súd
v Košiciach uznesením zo dňa 30. 3. 2005, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 23. 5. 2005
odvolanie odmietol.
Prípisom zo dňa 15. 6. 2005 vyzval súd žalovanú, či akceptuje návrh žalobcu
na ďalší postup v konaní. Prípismi zo dňa 22. 8. 2005 vyzvala konajúca sudkyňa vybrané
realitné kancelárie na oznámenie trhovej ceny označeného družstevného bytu. Prípisom
zo dňa 9. 2. 2006 bol vyzvaný žalobca na doručenie potrebných listín.
Uznesením zo dňa 24. 7. 2006 súd nariadil znalecké dokazovanie. Ustanovený znalec
dňa 20. 11. 2006 doručil súdu znalecký posudok.
Uznesením zo dňa 16. 2. 2007 bolo priznané znalcovi znalečné. Prípisom zo dňa
16. 2. 2007 bol znalecký posudok doručený na vyjadrenie účastníkom konania
prostredníctvom ich právnych zástupcov. Dňa 30. 3. 2007 bol vo veci nariadený termín
pojednávania na deň 17. 5. 2007, pričom toto pojednávanie bolo odročené na deň 31. 5.
2007 za účelom poskytnutia lehoty na mimosúdne riešenie sporu. Pojednávanie zo dňa
31. 5. 2007 bolo odročené na deň 3. 7. 2007 za účelom doplnenia dokazovania.
Pojednávanie konané dňa 3. 7. 2007 bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia
kontrolného znaleckého dokazovania a za účelom osobnej prehliadky bytu. Osobná
obhliadka bytu bola vykonaná dňa 4. 7. 2007 a uznesením zo dňa 3. 8. 2007 bolo nariadené
kontrolné znalecké dokazovanie.
Znalec doručil znalecký posudok súdu dňa 15. 10. 2007 a prípisom zo dňa 17. 10.
2007 bol vrátený znalecký posudok na dopracovanie znalcovi. Dňa 4. 12. 2007 bolo vo veci
nariadené pojednávanie na deň 15. 1. 2008.
Uznesením zo dňa 14. 1. 2008 bolo priznané znalečné znalcovi.
Pojednávanie zo dňa 15. 1. 2008 bolo odročené na deň 12. 2. 2008 z dôvodu
neprítomnosti žalovanej. Pojednávanie zo dňa 12. 2. 2008 bolo odročené na deň 13. 2. 2008
za účelom vyhlásenia rozsudku, ktorý bol vyhlásený dňa 13. 2. 2008. Voči tomuto rozsudku
podala odvolanie žalovaná, ktorá bola dňa 12. 5. 2008 vyzvaná na úhradu súdneho
poplatku za odvolanie.
Odvolaciemu súdu bol spis predložený dňa 5. 6. 2008. Doposiaľ o odvolaní
žalovanej rozhodnuté nebolo.“
Právna zástupkyňa sťažovateľa reagovala na vyjadrenie okresného súdu podaním
doručeným ústavnému súdu faxom 25. novembra 2008 a osobne 26. novembra 2008,
v ktorom priloženými listinnými dôkazmi osvedčovala, že „navrhovateľ vo veci samej
v čase rozhodnom pracoval mimo miesta svojho bydliska, preto kontakt s navrhovateľom
bol sťažený, avšak to nebolo dôvodom na nekonanie súdu vo veci samej“.
Vo svojom vyjadrení okrem iného uviedla:
„... zo súdneho spisu je zrejmá chronológia jednotlivých úkonov účastníkov konania,
avšak je nepochopiteľné, že súd mohol podľa zásady hospodárnosti určiť termín
pojednávaní, lebo sa nejedná o vec neobvyklú ale najmä okolnosť uložiť znalcovi povinnosť
určiť priemernú trhovú hodnotu bytu a členského podielu. Tento úkon bol nehospodárny,
lebo sa realizoval v dvoch znaleckých posudkoch.
Od počiatku sporu bolo zrejmé, že byt nebol vlastnícky, patrí bytovému družstvu
a že navrhovateľ sa vzdal takmer všetkého v prospech odporkyni, len aby sa dosiahlo
ukončenie sporu.
Už 3. 7. 2007 sme právnej zástupkyne odporkyni vytýkali snahu o marenie konania
prieťahy v konaní, ktoré spočívajú až do dnes v jej neochote vyplatiť navrhovateľov zákonný
nárok.
Súdu I. stupňa, ako aj Ústavnému súdu SR sme sa listinnými dôkazmi osvedčili,
že od podania návrhu súdu zo dňa 12. 5. 1998 do 7. 2. 2000 vo veci samej súd nekonal,
a pojednávanie vo veci samej bolo až dňa 13. 03. 2003, potom až v roku 2007 a to 17. 5.
2007, kedy naša námietka o liknavosti konania bola ponímaná vážnejšie.
Je len samozrejmé, že právna zástupkyňa navrhovateľa nemôže rozhodnúť o veciach,
na ktoré si činí nárok a že kontakt s ním bol pre jeho pracovné podmienky sťažený, avšak
nič nebránilo súdu vo veci konať prv ako sa stalo.
O tom, že som odporkyňu dokonca navštívila na pracovisku za účelom dohody v D.
K.,... a že sme sa opakovane nedohodli, bolo súdu oznámené, preto je nelogické, že súd
čakal, či sa účastníci dohodnú, pričom mohol konať.
V roku 2004 som riešila pohreb svojho brata v Prahe a mozgovú príhodu matky, ako
aj jej zlomeninu krčka stehennej kosti o tejto skutočnosti predkladám úmrtné oznámenie
a doklady o zdravotnom stave matky.
Tvrdenie súdu I. stupňa, že právna zástupkyňa navrhovateľa nekonala sa mi zdá byť
alibistické, lebo ak v súdom stanovenej lehote k dohode medzi účastníkmi konania nedôjde,
súd na základe zásady hospodárnosti má konať a odporkyňa bola právne po celý čas
zastúpená, pričom vedela, že navrhovateľovi prenechala iba tú časť vecí, ktoré sme súdu
doložili už v roku 2000 a aj obsahom jeho rozhodnutia vo veci samej tento rozsah sa ani
neprekročil. Je preto dôvodný náš názor, že konanie súdu I. stupňa je v hrubom rozpore
s ustanoveniami O. s. p. o dokazovaní. Súdu I. stupňa zo strany odporkyne, ako ani znalca
sa následne nepreukázali také skutočnosti, ktoré by bránili v jeho rozhodovaní, resp. že by
odporkyňa bola súdu doručila iné dôkazy než navrhovateľ a znalec Ing. P., na základe
ktorých by bol súd I. stupňa dospel k inému záveru, než dospel.“
II.
Ústavný súd podľa čl. 127 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo
právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo
ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Sťažovateľ sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
na prejednanie svojej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru postupom
okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98.
Ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného
práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou
účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie
stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného
súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej
sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným
rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie
právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (m. m. IV. ÚS 221/04).
Základnou povinnosťou súdu a sudcu je preto zabezpečiť taký procesný postup
v súdnom konaní, ktorý čo najskôr odstráni stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa účastník
obrátil na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie (IV. ÚS 195/02).
Táto povinnosť súdu a sudcu vyplýva z § 6 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len
„OSP“), ktorý súdom prikazuje, aby v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania
postupovali tak, aby ochrana ich práv bola rýchla a účinná, ďalej z § 100 ods. 1 OSP, podľa
ktorého len čo sa konanie začalo, postupuje v ňom súd i bez ďalších návrhov tak,
aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá.
Ústavný súd si pri výklade práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote,
preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (I. ÚS 28/01, I. ÚS 20/02).
Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom, a tým
aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (IV. ÚS 74/02,
III. ÚS 111/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritéria, ktorými sú právna
a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, správanie účastníka súdneho konania
a postup samotného súdu. V súlade s judikatúrou Európskeho súdu pre ľudské práva ako
súčasť prvého kritéria ústavný súd prihliada aj na predmet sporu (povahu veci)
v posudzovanom konaní a jeho význam pre sťažovateľa (I. ÚS 19/00, II. ÚS 32/02). Podľa
uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.
Z hľadiska prvého kritéria, či išlo o zložitú vec po právnej a skutkovej stránke,
ústavný súd konštatuje, že aj vzhľadom na predmet namietaného konania o vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov možno posudzované súdne konanie považovať
za skutkovo zložité, keďže bolo potrebné v jeho rámci uskutočniť časovo náročné
dokazovanie okrem iného znaleckým posudkom (na zistenie všeobecnej ceny bytu)
a zaobstarávaním listinných dôkazov. Doterajší viac než 10-ročný priebeh napadnutého
konania však podľa názoru ústavného súdu nemožno ospravedlniť faktickou zložitosťou
prerokovávanej veci. Táto dĺžka konania je celkom zjavne neprimeraná. Ústavný súd preto
pri posudzovaní prieťahov v konaní a určení sumy finančného zadosťučinenia v prospech
okresného súdu zohľadnil „faktickú“ zložitosť veci len čiastočne. Navyše existuje
stabilizovaná judikatúra všeobecných súdov vo veciach vyporiadania bezpodielového
spoluvlastníctva manželov, a preto pri sústredenom postupe súdu v posudzovanom konaní
bolo možné vo veci rozhodnúť v primeranej lehote.
Ďalším kritériom, ktoré ústavný súd uplatnil pri hodnotení doterajšieho priebehu
napadnutého konania, bolo správanie sťažovateľa ako účastníka konania. V správaní
sťažovateľa ústavný súd zistil niekoľko skutočností, na ktoré prihliadal pri posudzovaní,
či a z akých dôvodov došlo v napadnutom konaní k porušeniu základného práva podľa
čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že sťažovateľ, ktorý v konaní pred okresným
súdom vystupuje ako žalobca, podal neúplný žalobný návrh na vyporiadanie
bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd ho preto ešte 5. januára 1998
súčasne s predvolaním na informatívny výsluch na 21. január 1998 poučil, že v návrhu treba
upresniť a konkretizovať rozsah vecí nadobudnutých počas trvania manželstva.
Na upresnenie žaloby okresný súd opätovne vyzval sťažovateľa 28. mája 1998. Sťažovateľ
upresnil a doplnil žalobu právne relevantným podaním až 21. septembra 2000, ktoré
v priebehu doterajšieho konania ešte viackrát rozšíril (13. marca 2003, 30. mája 2005
a 27. februára 2007). Tieto skutočnosti nesporne prispeli k predĺženiu napadnutého konania.
V tejto súvislosti ústavný súd pripomína, že v sporovom konaní, akým
je aj posudzované konanie, nesie procesnú zodpovednosť za riadne uvedenie návrhu, postup
vo veci samej, predkladanie dôkazov a iných úkonov potrebných na dosiahnutie účelu
takého konania vo výraznej miere účastník (IV. ÚS 84/04) a že požiadavka na konanie
bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy môže mať svoju plnú relevanciu
len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa predpísané obsahové a formálne
náležitosti (I. ÚS 41/02, IV. ÚS 272/04).
Ústavný súd dospel tiež k záveru, že sťažovateľ čiastočne ovplyvnil dĺžku
napadnutého konania aj žiadosťami o odročenie nariadených konaných pojednávaní vo veci
(celkom štyrikrát, a to 25. septembra 2000, 13. marca 2003, 5. februára 2004, 17. mája
2007) vzhľadom na úsilie o mimosúdne urovnanie sporu. Samotnú skutočnosť uzavretia
mimosúdnej dohody však sťažovateľ, napriek výzve, okresnému súdu neoznámil, a to tak
v období od 25. septembra 2000 do 13. mája 2002, ako aj v období od 5. februára 2004
do 30. mája 2005 (z dôvodu takejto nesúčinnosti a pasivity sťažovateľa okresný súd uložil
jeho právnej zástupkyni poriadkovú pokutu).
V danom prípade ide o spor, v ktorom je každý účastník konania povinný postupovať
podľa § 6 a § 120 ods. 1 OSP a vyvíjať všetko úsilie na súčinnosť so súdom tak, aby mohol
o uplatnenej ochrane rozhodnúť v súlade so zákonom. Konanie sťažovateľa nebolo
v úplnom súlade s jeho právami a povinnosťami ako účastníka konania. Uvedené
skutočnosti preto ústavný súd zohľadnil pri rozhodovaní o priznaní finančného
zadosťučinenia sťažovateľovi.
Tretím hodnotiacim kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo
k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa
čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu v napadnutom konaní.
Ústavný súd z obsahu sťažnosti sťažovateľa, vyjadrenia predsedu okresného súdu
obsahujúceho podrobnú chronológiu úkonov okresného súdu a tiež zo spisu okresného súdu
sp. zn. 14 C 4/98 zistil, že okresný súd bol v posudzovanej veci už na začiatku konania
nečinný, a to konkrétne od 28. mája 1998, keď vyzval sťažovateľa na upresnenie žaloby,
do 18. januára 2000 (v trvaní takmer 20 mesiacov), keď okresný súd vyzval sťažovateľa
na zaplatenie súdneho poplatku za podaný návrh a predvolal ho na informatívny výsluch
na 2. február 2000, čo svojou povahou patrí k úkonom vykonávaným spravidla na začiatku
občianskeho súdneho konania (mutatis mutandis I. ÚS 21/00, I. ÚS 33/01).
Pri posudzovaní tohto obdobia ústavný súd vzal do úvahy svoju predošlú judikatúru,
v súlade s ktorou obdobie poznamenané nečinnosťou všeobecného súdu, keď jeho konaniu
nebráni žiadna zákonná prekážka, ústavný súd posudzuje ako zbytočný prieťah v konaní
(napr. II. ÚS 3/00).
Podľa názoru ústavného súdu je poznačená zbytočnými prieťahmi aj tá časť
posudzovaného súdneho konania, v ktorej okresný súd na základe oznámenia účastníkov
konania, že sa pokúsia o mimosúdnu dohodu, neprimerane dlho toleroval ich pasivitu
(od 25. septembra 2000 do 13. mája 2002, ako aj v období od 5. februára 2004 do 30. mája
2005).
Dobu takmer troch rokov, počas ktorých okresný súd len vyzýval účastníkov konania
na podanie správy, či sťažovateľ trvá na žalobnom návrhu a či nedošlo medzi nimi k dohode
(prípisom z 25. septembra 2002, 31. januára 2001, 20. septembra 2001, 12. februára 2002,
5. apríla 2004, 25. mája 2004), a uznesením zo 14. októbra 2004 uložil právnej zástupkyni
sťažovateľa poriadkovú pokutu za nereagovanie na výzvy súdu, považuje ústavný súd
v okolnostiach prípadu za obdobie neefektívnej činnosti okresného súdu, ktoré spôsobilo
zbytočné prieťahy v napadnutom konaní.
Okresný súd podľa názoru ústavného súdu porušil zákonnú povinnosť ustanovenú
mu v § 100 ods. 1 OSP, ktorá spočíva v tom, že mal postupovať vo veci aj bez ďalších
návrhov tak, aby bola vec čo najrýchlejšie prejednaná a rozhodnutá, pričom intenzita
porušenia tejto povinnosti v okolnostiach posudzovaného prípadu nadobudla ústavný
rozmer. Okresný súd sa v danom prípade totiž uspokojil s formalizovaným postupom,
toleroval nečinnosť účastníkov konania týkajúcu sa mimosúdnej dohody a nevyužíval
efektívne zákonné možnosti na zabezpečenie nápravy (okrem poriadkovej pokuty právnej
zástupkyni sťažovateľa uloženej okresným súdom na konci siedmeho roka trvania súdneho
konania). Podľa názoru ústavného súdu ani snaha o zmier účastníkov konania nesmie viesť
k porušeniu zásady postupovať v súdnom konaní tak, aby vec bola čo najrýchlejšie
prejednaná a rozhodnutá.
Na základe uvedených zistení ústavný súd dospel k záveru, že okresný súd v konaní
vedenom pod sp. zn. 14 C 4/98 spôsobil svojou nečinnosťou, ako aj neefektívnou činnosťou
zbytočné prieťahy v konaní, a poukazujúc aj na skutočnosť, že viac než 10-ročnú dĺžku
konania nemožno v rozumnej miere ospravedlniť v zásade žiadnymi relevantnými
okolnosťami prípadu, rozhodol, že okresný súd v tomto konaní porušil základné právo
sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ako aj jeho právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
III.
Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby
podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím,
opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie
alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127
ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené,
rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že posudzovaný spis bol 5. júna 2008 predložený
odvolaciemu Krajskému súdu v Košiciach na konanie o odvolaní žalovanej proti rozsudku
okresného súdu v merite veci z 13. februára 2008, pričom o odvolaní dosiaľ nebolo
rozhodnuté, t. j. napadnuté konanie nie je ešte právoplatne skončené. Ústavný súd preto
prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov.
Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde ak sa sťažovateľ domáha finančného
zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje a z akých dôvodov sa ho domáha.
Sťažovateľ žiada finančné zadosťučinenie v sume 123 282 Sk. Uplatňovanú sumu
zadosťučinenia odôvodňuje vysokou mierou právnej neistoty vo vzťahu k vyporiadaniu
majetku patriaceho do zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov.
Pri určovaní výšky finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad
spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, keď priznáva
spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 dohovoru, so zreteľom na konkrétne
okolnosti prípadu.
Vzhľadom na okolnosti danej veci zakladajúce namietané porušenie práva (doterajšiu
dĺžku súdneho konania vedeného okresným súdom, čiastočne berúc do úvahy „faktickú“
zložitosť prerokovávanej veci, vrátane správania sťažovateľa, dobu prieťahov okresného
súdu v konaní) ústavný súd považoval za odôvodnené priznať sťažovateľovi finančné
zadosťučinenie v sume 70 000 Sk. Sťažovateľom požadovanú výšku finančného
zadosťučinenia ústavný súd považuje v okolnostiach prípadu za neprimeranú.
Ústavný súd rozhodol napokon podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde aj
o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v súvislosti s jeho právnym
zastupovaním advokátkou JUDr. A. P. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd
vychádzajúc z návrhu právnej zástupkyne sťažovateľa ich vyčíslil sumou 6 296 Sk,
a to za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c)
vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách
a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov
(vypočítanú zo základu priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej
republiky v prvom polroku 2006 v sume 17 822 Sk, pretože úkony boli vykonané v roku
2007), t. j. 2-krát 2 970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne
prepravné.
Podanie právnej zástupkyne sťažovateľa doručené ústavnému súdu 25. novembra
2008 (stanovisko k vyjadreniu okresného súdu) nevyhodnotil ústavný súd vzhľadom na jeho
obsah ako podanie relevantné na rozhodnutie vo veci samej, a preto odmenu zaň nepriznal.
Trovy konania je okresný súd povinný uhradiť na účet právnej zástupkyne
sťažovateľa (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 OSP).
V zmysle čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nie je
prípustný opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou rozhodnutia uvedenou vo výroku
tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.
Z uvedených dôvodov ústavný súd rozhodol tak, ako je to uvedené vo výroku tohto
nálezu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 16. decembra 2008