Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
I. ÚS 19/09
PDF · 179.65 KB
No categories available
I. ÚS 19/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. januára 2009
predbežne prerokoval sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., B., zastúpenej advokátom
JUDr. J. F., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Zvolen vo veciach jej podaní
z 19. októbra 2006 urobených elektronickou formou a podpísaných zaručeným
elektronickým podpisom takto
rozhodol:
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti L., a. s., vedené pod sp. zn. Rvp 20115/08
až sp. zn. Rvp 20785/08 s p á j a na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod
sp. zn. Rvp 20115/08.
2. Sťažnosť obchodnej spoločnosti L., a. s., vedenú pod sp. zn. Rvp 20115/08
o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 15. júla 2008
doručených 670 sťažností obchodnej spoločnosti L., a. s., (ďalej len „sťažovateľka“),
pre namietané porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva
na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu
Zvolen (ďalej len „okresný súd“) v rovnakých veciach podaných na tento súd 19. októbra
2006 elektronickou formou.
2. Z ich obsahu vyplýva, že sťažovateľka podala okresnému súdu návrhy na vydanie
platobných rozkazov, ktorými sa domáhala zaplatenia peňažných súm od viacerých
dlžníkov. Návrhy na vydanie platobných rozkazov boli podané podľa § 42 ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku (ďalej aj „OSP“) elektronickou formou a podpísané
zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona.
Sťažovateľka uviedla, že ku dňu podania sťažností ústavnému súdu okresný súd
nevykonal vo veciach žiaden relevantný procesný úkon (výzva na zaplatenie súdneho
poplatku, príp. vydanie platobného rozkazu a pod.), takže možno s určitosťou tvrdiť,
že riešenie sporovej veci stagnuje takmer dva roky, hoci predmetom konaní je po skutkovej
aj právnej stránke jednoduchá vec (uplatnenie „relatívne nízkej“ peňažnej pohľadávky,
osvedčenej listinami prostredníctvom návrhu na vydanie platobného rozkazu).
3. V sťažnostiach sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd podľa čl. 127 ústavy
rozhodol, že postupom okresného súdu bolo porušené jej základné právo na prerokovanie
veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie
jej záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, priznal jej finančné
zadosťučinenie v sume 20 000 Sk v každej z uvedených vecí, ako aj úhradu trov konania.
4. Označené sťažnosti ústavný súd spojil v záujme hospodárnosti na spoločné
konanie podľa § 112 ods. 1 OSP v spojení s § 31a zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní
pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“).
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha veci
to nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanovenia
Občianskeho súdneho poriadku. Keďže zákon o ústavnom súde nemá osobitné ustanovenie
o spojení vecí, ústavný súd na tento prípad primerane aplikoval spojenie vecí podľa § 112
ods. 1 OSP tak, ako to je uvedené v prvom bude výroku tohto uznesenia.
5. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola
spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom
zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo
o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.
6. Ústavný súd si pri výklade „základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho
súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“) k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na
prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú
odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98).
7. Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd každý návrh prerokuje bez
prítomnosti sťažovateľa a zisťuje, či sťažnosť spĺňa zákonom predpísané náležitostí a či nie
sú dôvody na jej odmietnutie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorých
prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané
zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj
návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je
zjavne neopodstatnený.
8. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, keď namietaným
postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo
slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti
medzi označeným postupom všeobecného súdu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých namietal, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť
preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil
žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, ktorej
reálnosť by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (IV. ÚS 92/04, III. ÚS 168/05,
9. Zjavná neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva
na konanie bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj vo vzťahu
k čl. 6 ods. 1 dohovoru, môže vyplývať aj z toho, že porušenie tohto základného práva sa
namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré z hľadiska jeho druhu a povahy
netrvá tak dlho, aby sa dalo vôbec uvažovať o zbytočných prieťahoch (m. m. II. ÚS 93/03,
10. Predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľky na ochranu
pred postupom okresného súdu, ktorým boli podľa nej spôsobené zbytočné prieťahy
a porušené jej označené práva vo všetkých 670 veciach začatých formou návrhov
v elektronickej podobe.
11. Z judikatúry ústavného súdu vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02, I. ÚS 154/03,
IV. ÚS 147/04, IV. ÚS 221/05). V prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu
všeobecného súdu sa nevyznačoval takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné
kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, čo platí aj pokiaľ ide
o čl. 6 ods. 1 dohovoru, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku
(napr. II. ÚS 57/01, IV. ÚS 110/04), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00)
alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01,
12. Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami a po posúdení
charakteru a rozsahu sťažností, s ktorými sa sťažovateľka v podobných veciach obrátila
na ústavný súd, dospel k záveru, že jej sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
13. Doterajšia dĺžka konania vedeného okresným súdom (necelých 21 mesiacov)
spolu s (a najmä) charakterom veci zatiaľ vylučuje, aby konania vedené okresným súdom
bolo možné pokladať za konania so zbytočnými prieťahmi.
14. Právny názor ústavného súdu o zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti vychádza
tak z vyhodnotenia celkovej doby trvania konaní pred okresným súdom, a to až ku dňu
podania sťažností, t. j. 15. júla 2008, správania sťažovateľky, ako aj charakteru
posudzovaných vecí, ktorý zo strany ústavného súdu nebolo možné nezohľadniť. V tejto
súvislosti sa žiada uviesť, že:
- namietaná nečinnosť okresného súdu v konaní je podľa názoru ústavného súdu
nevyhnutným dôsledkom (sprievodným javom) jednak toho, že okresný súd nedisponoval
potrebnými technickými prostriedkami na „zhmotnenie“ elektronických podaní, ale najmä
toho, že sťažovateľka sa po ich doručení vôbec nezaujímala o svoje ďalšie procesné
povinnosti (napr. zaplatenie poplatku, ktorý bol splatný nie na výzvu súdu, ale spolu
s podaním návrhu a pod.).
- sťažovateľka žalobami vymáha pohľadávky, t. j. majetkové práva, ktoré od začiatku
boli spochybnené. Tieto pohľadávky jej boli totiž postúpené S., ktoré sa stali spornými
v konaní pred Okresným súdom Bratislava I sp. zn. 7 C 144/2006, a tým aj neistými pre
rozhodnutie okresného súdu ešte predtým, ako sťažovateľka podala návrhy na vydanie
platobných rozkazov - S. totiž podal na Okresnom súde Bratislava I žalobu o určenie
neplatnosti uvedených zmlúv, z ktorých sťažovateľka uplatňovala svoje nároky, 12. októbra
2006. Túto skutočnosť S. oznámil listom jeho generálnej riaditeľky zo 7. novembra 2006
všetkým (v tom čase 45) okresným súdom v Slovenskej republike, pričom zároveň navrhol
prerušenie konaní o návrhoch sťažovateľky. Z uvedeného vyplýva, že bezprostrednou
príčinou pretrvávania stavu právnej neistoty sťažovateľky týkajúcej sa ňou uplatňovaných
majetkových práv preto nie je namietaná nečinnosť okresného súdu vo veciach jej podaní,
ale skutočnosť, že konanie vedené pred Okresným súdom Bratislava I pod sp. zn. 7 C
144/2006, v ktorom sa rieši predbežná otázka dôležitá pre rozhodnutie v sťažovateľkiných
veciach a ktoré začalo 12. októbra 2006, nebolo dosiaľ právoplatne skončené. Vzhľadom na
množstvo sťažovateľkiných žalôb a na skutočnosť, že po právoplatnom rozhodnutí o otázke
platnosti postúpenia sporných pohľadávok možno o sťažovateľkou uplatňovaných právach
rozhodnúť pomerne rýchlo, bol procesný postup súdov, ktoré o návrhoch sťažovateľky
meritórne rozhodnú až po právoplatnom skončení konania vedeného v prvom stupni pred
Okresným súdom Bratislava I pod. sp. zn. 7 C 144/2006, primeraný a štandardný
okolnostiam prerokúvaných vecí. Samotná existencia sporu „o vlastníctvo uvedených
pohľadávok“, ktorý sa rieši, zároveň spochybňuje sťažovateľkino tvrdenie o obmedzení jej
vlastníckych práv v dôsledku neskončenia konaní vedených na základe návrhov podaných
elektronickou formou, keďže dosiaľ nie je zrejmé, či ňou uplatnené pohľadávky vôbec
patria do jej majetku. Sťažovateľka bola zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom,
teda mala možnosť jednak využiť iný rovnocenný spôsob uplatnenia svojich práv,
prostredníctvom ktorého by sa mohla účinne domáhať súdnej ochrany, a jednak mala využiť
všetky účinné prostriedky na ochranu svojich domnelých práv. Nevyužitie ďalších zákonom
ustanovených spôsobov uplatnenia práva (sťažnosti predsedovi súdu) viedlo
k spochybneniu skutočného záujmu účastníka konania o ochranu svojich práv v konaní pred
súdom a zároveň aj o dosiahnutie účelu základného práva na prerokovanie veci bez
zbytočných prieťahov, ktorým je odstránenie stavu právnej neistoty.
Ústavný súd už viackrát rozhodol (I. ÚS 21/99, IV. ÚS 153/03, I. ÚS 33/05),
že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy
v konaní je poskytnutie príležitostí tomuto súdu, aby sám odstránil protiprávny stav
zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd preto o sťažnosti, ktorou je namietané porušenie základného práva
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, koná iba za predpokladu,
ak sťažovateľ preukáže, že využil označené právne prostriedky, ktoré mal k dispozícii podľa
§ 3 ods. 7 a § 62 a nasl. zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých
zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“), alebo ak sa preukáže, že sťažovateľ túto podmienku
nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Podľa názoru ústavného súdu sa podanie sťažnosti na prieťahy v konaní v zmysle
zákona o súdoch zásadne považuje za účinný prostriedok ochrany takých základných práv,
ktoré súvisia so základným právom na súdnu ochranu, ako aj so základným právom
na konanie bez zbytočných prieťahov (napr. IV. ÚS 153/03, IV. ÚS 278/04). Účinnosť
takého právneho prostriedku ochrany pred zbytočnými prieťahmi v súdnom konaní
potvrdzuje aj znenie zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení
niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý vo viacerých ustanoveniach
zdôrazňuje povinnosť sudcu konať bez zbytočných prieťahov a ustanovuje za také prieťahy
aj disciplinárnu zodpovednosť [§ 2 ods. 2, § 30 ods. 4, § 52 ods. 1, § 116 ods. 1 písm. b)
a § 118 ods. 1 citovaného zákona]. Podobne aj zákon o súdoch v § 64 ods. 1 ustanovuje,
že „Účelom vybavovania sťažnosti je zistiť, či v danej veci boli spôsobené prieťahy
v konaní...“. V zmysle prvej vety druhého odseku citovaného zákonného ustanovenia
„Orgán, ktorý vybavuje sťažnosť, je povinný na účel zistenia stavu veci prešetriť všetky
skutočnosti“.
Napokon podľa tretieho odseku predmetného zákonného ustanovenia „Ak orgán
poverený vybavovaním sťažnosti zistí, že sťažnosť je dôvodná, prijme a zabezpečí
vykonanie opatrení na odstránenie nedostatkov, ak je to potrebné, vyvodí za vzniknuté
nedostatky voči zodpovedným osobám dôsledky“.
V súvislosti s tým ústavný súd poznamenáva, že vyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho základných
práv a slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je oprávnený podľa osobitných
predpisov, je jedným z atribútov prípustnosti sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy, a teda
podmienkou konania o veci individuálnej ochrany základných práv a slobôd pred ústavným
súdom.
Špecifickosť sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy teda spočíva okrem iného aj v tom,
že k jej podaniu môže zásadne dôjsť až subsidiárne. Zmysel a účel zásady subsidiarity
vyplýva aj z toho, že ochrana ústavnosti nie je a ani z povahy veci nemôže byť iba úlohou
ústavného súdu, ale je takisto úlohou všetkých orgánov verejnej moci, v tom rámci
predovšetkým všeobecného súdnictva. Ústavný súd predstavuje v tejto súvislosti
inštitucionálny mechanizmus, ktorý nastupuje až v prípade zlyhania všetkých ostatných
do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci.
Zo všetkých uvedených dôvodov ústavný súd nevidel v namietanom postupe
okresného súdu porušenie sťažovateľkiných základných práv, ako tvrdila v sťažnostiach
podaných ústavnému súdu. Preto senát ústavného súdu sťažnosť mimo ústneho
pojednávania bez prítomnosti účastníkov odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom
súde (aj § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde) ako návrh zjavne neopodstatnený. Vzhľadom
na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd ďalšími nárokmi sťažovateľky nezaoberal.
Ústavný súd v závere pripomína, že toto rozhodnutie nezakladá prekážku veci
rozhodnutej v zmysle § 24 písm. a) zákona o ústavnom súde, a preto nebráni tomu,
aby po splnení všetkých zákonom predpísaných náležitostí sťažovateľ v tejto veci v prípade
zotrvania na stanovisku, že postupom okresného súdu v nej dochádza k zbytočným
prieťahom, predložil ústavnému súdu novú sťažnosť.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. januára 2009