Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 86/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-16

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Z.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa

Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.

a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. D. O. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra

2008 doručená sťažnosť Ing. D. O. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie

svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2

(ďalej len „“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej

len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. (ďalej aj „namietané

konanie“).

Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že 31. mája 2004 podala D. B. (ďalej len

„navrhovateľka“) okresnému súdu návrh na vylúčenie hnuteľných vecí z exekúcie, pričom

„prvé pojednávanie, aj to nemeritórne vo veci bolo až takmer 11 mesiacov od podania

návrhu“, t. j. 17. marca 2005.

Ďalej sťažovateľ opisuje priebeh napadnutého konania a uvádza, že ostatný «termín

pojednávania bol vytýčený na 09. 12. 2008. Je však veľmi pravdepodobné, že na strane

navrhovateľky alebo jej právneho zástupcu, tak ako to je zvykom počas celého

pojednávania, nastane nejaká „prekážka“, ktorá bude ďalším z nezmyselných dôvodov

odročenia pojednávania a prieťahov v tomto konaní.

Ja som si ako účastník súdneho konania splnil všetky svoje povinnosti riadne a včas,

a to či už v účasti na jednotlivých pojednávaniach alebo predkladaním návrhov

a dodržiavaním súdom stanovených lehôt. Naopak na strane navrhovateľky 1/ a jej

právneho nástupcu je zrejmá snaha pasívnym prístupom čo najviac predlžovať konanie,

čo vedie k neustálemu znehodnocovaniu, opotrebovávaniu a znižovaniu hodnoty predmetov,

u ktorých je nevyvráti teľný právny dôvod na ich zaradenie do exekúcie.».

Podľa sťažovateľa „Povaha uvedenej prejednávanej veci je práve takou, o akej by

malo byť rozhodované obzvlášť rýchlo. Ide tu o vylúčenie vecí z exekúcie, ktoré mali v čase

podania niekoľkonásobne vyššiu hodnotu ako majú dnes, a to ešte stále súd právoplatne

nerozhodol. Podľa môjho názoru možno hovoriť o prieťahoch v súdnom konaní, keďže súd

nevyužil procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej

aj rýchlej ochrany práv účastníkov. Obdobie nečinnosti súdu, keď jeho konaniu nebránila

žiadna zákonná prekážka, by malo byť považované za zbytočný prieťah. Napríklad, ak sa

navrhnutý a predvolaný svedok (M. B.) nedostavoval na pojednávania, mal súd jeho účasť

zabezpečiť jednotlivými poriadkovými opatreniami, resp. od jeho výsluchu pre

nehospodárnosť konania eventuálne upustiť. Taktiež viacnásobné odročovanie termínov

pojednávania z dôvodu ospravedlnenia sa právneho zástupcu navrhovateľky, spravidla pre

kolíziu v konaniach, pravidelne zasielané v deň alebo jeden deň pred pojednávaním je

neakceptovateľné, zvlášť keď predvolanie na pojednávanie bolo oznamované všetkým

účastníkom s dostatočným časovým predstihom. Takéto konanie je evidentne účelovým

predlžovaním doby trvania súdneho konania, ktorým dochádza k markantnému poklesu

hodnoty majetku, ktorého vylúčenie z exekúcie je predmetom tohto konania, a to zvlášť

v prípade, keď sa právny zástupca navrhovateľky - advokát JUDr. F. mohol dať substitučne

zastúpiť spoločníčkou JUDr. F. Som presvedčený, že keby súd využil dostupné prostriedky

a zaujal k takémuto prístupu adekvátne stanovisko, mohlo sa toto konanie skončiť oveľa

skôr a čo je dôležitejšie s podstatne menším dopadom na mňa ako osobu oprávnenú

z exekučného konania, vylúčenie vecí z ktorého je predmetom tohto konania.“.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom

rozhodne takto:

„V konaní pred Okresným súdom vo Zvolene vedenom pod číslom

o vylúčenie vecí z exekúcie, vo veci navrhovateľky 1/ D. B. (...) a spol. proti odporcovi

Ing. D. O. (...) bolo porušené ústavné právo sťažovateľa v Slovenskej

republiky - právo na prejednanie veci súdom bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume

500.000,- Sk, ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd vo Zvolene sťažovateľovi v lehote

1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.

Okresný súd vo Zvolene je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia

vo výške 198.714,-Sk na účet jeho právneho zástupcu.“

II.

Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127

ods. 1 o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú

porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd

vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola

vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje

iný súd.

Podľa podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania

pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez

zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým

vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,

na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom

predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne

neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť

aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú

súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,

porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto

odmietne (m. m. , , ).

Z dôvodu preskúmania opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis

okresného súdu vedený pod sp. zn. , z ktorého zistil, že predmetom

namietaného konania je rozhodovanie o návrhu navrhovateľky na vylúčenie hnuteľných

vecí (osobný automobil, vŕtačka, miešačka, vybavenie detskej izby...) z exekúcie podľa § 55

Exekučného poriadku, ktorý bol okresnému súdu doručený 31. mája 2004.

Po výzve okresného súdu navrhovateľke z 3. júna 2004, aby vyčíslila hodnotu

hnuteľných vecí (na vyrubenie súdneho poplatku), okresný súd 10. augusta 2004

a opakovane 9. septembra 2004 vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.

Navrhovateľka 27. septembra 2004 požiadala okresný súd o oslobodenie od súdnych

poplatkov. Okresný súd v priebehu septembra 2004 až decembra 2004 zisťoval

(aj opakovane) majetkové pomery navrhovateľky (vyžiadanie stavu bankových účtov, jej

príjmov zo zárobkovej činnosti, prípadne iných príjmov, vlastníctvo nehnuteľností)

a 13. januára 2005 priznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov.

Medzitým navrhovateľka rozšírila svoj návrh o ďalšie hnuteľné veci, pričom okresný

súd 10. januára 2005 uznesením pripustil zmenu návrhu.

Dňa 17. marca 2005 sa na okresnom súde uskutočnilo prvé pojednávanie, ktoré bolo

pre ospravedlnenú neprítomnosť navrhovateľky a jej advokáta (práceneschopnosť) odročené

na neurčito.

Opatrením predsedníčky okresného súdu z 1. júla 2005 bol spis z dôvodu odchodu

zákonnej sudkyne na riadnu materskú dovolenku pridelený novej zákonnej sudkyni, ktorá

už 19. júla 2005 nariadila termín pojednávania na 26. september 2005, ktorý bol však

z dôvodu kolízie termínov pojednávaní navrhovateľkinho advokáta zrušený a bol nariadený

nový termín pojednávania na 9. november 2005, na ktorom sa uskutočnilo dokazovanie

a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že účastníkom konania bola poskytnutá

10-dňová lehota na písomné oznámenie ďalších návrhov na dokazovanie. Keďže účastníci

tak v určenej lehote neurobili, okresný súd ich 9. decembra 2005 vyzval na predloženie

ďalších návrhov na dokazovanie a napokon 9. januára 2006 urgoval splnenie tejto

povinnosti. Sťažovateľ tak urobil 13. januára 2006 a navrhovateľka tak neurobila ani

po tretej urgencii okresného súdu z 31. marca 2006.

Medzitým si okresný súd 17. februára 2006 vyžiadal od Okresného riaditeľstva

Policajného zboru Zvolen (ďalej len „ORPZ“) vyšetrovací spis sp. zn. ČVS: ORP-

596/OEK-ZV-2004 Mg, ktorý podľa odpovede z 5. mája 2006 mu nebol poskytnutý, avšak

zároveň bol ORPZ vyžiadaný spis okresného súdu sp. zn. . Okresný súd

17. mája 2006 zrušil termín pojednávania nariadený na 25. máj 2006 a ďalší termín

pojednávania nariadil 5. júna 2006 na 29. jún 2006. Zároveň okresný súd opäť žiadal

od ORPZ predloženie príslušného vyšetrovacieho spisu, ktorý mu bol predložený 28. júna

2006. Z dôvodu čerpania riadnej dovolenky, ako aj z dôvodu, že podľa navrhovateľky sa

sťažovateľ nachádzal vo väzbe, požiadal advokát navrhovateľky o odročenie termínu

pojednávania nariadeného na 29. jún 2006. Okresný súd vyhovel žiadosti navrhovateľky

a termín pojednávania odročil na neurčito.

Z úradného záznamu okresného súdu zo 4. júla 2006 vyplynulo, že sťažovateľ sa

nachádzal v tom čase vo väzbe, preto okresný súd 3. augusta 2006 vyzval právneho

zástupcu sťažovateľa, aby mu oznámil, či sa sťažovateľ nachádza stále vo väzbe a či

súhlasí, aby sa pojednávalo bez jeho prítomnosti. Z odpovede doručenej okresnému súdu

11. augusta vyplynulo, že sťažovateľ je stále vo väzbe a že súhlasí, aby sa pojednávalo

aj bez jeho prítomnosti. Okresný súd preto 16. augusta 2006 nariadil termín pojednávania

na 26. október 2006, ktoré po vykonanom dokazovaní a návrhu navrhovateľky, aby

do konania vstúpili ďalší dvaja navrhovatelia (vlastníci hnuteľných vecí), bolo odročené

na neurčito. Hneď nasledujúci deň po pojednávaní okresný súd vyzval označených

navrhovateľov, či súhlasia so vstupom do konania. Jeden z navrhovateľov odpovedal

okresnému súdu 20. novembra 2006. Druhý z navrhovateľov tak neurobil ani po tretej

urgencii (27. októbra 2006, 28. novembra 2006, 20. novembra 2006) pod hrozbou peňažnej

pokuty. Napokon okresný súd 20. februára 2007 oznámil tomuto navrhovateľovi, že ak

aj naďalej ostane nečinný, bude to považovať za jeho súhlas so vstupom do konania.

Okresný súd preto 16. marca 2007 pripustil vstup do konania na strane navrhovateľky

o ďalších dvoch navrhovateľov.

Okresný súd 4. júna 2007 vyzval nových navrhovateľov na oznámenie hodnoty

hnuteľných vecí, ktoré žiadajú vylúčiť z exekúcie. Jeden z navrhovateľov tak urobil 18. júna

2007 a druhý z navrhovateľov tak neurobil ani po druhej urgencii (prvá urgencia zo 6. júla

2007 a druhá z 3. augusta 2007) okresného súdu. Okresný súd preto vyzval právneho

zástupcu navrhovateľky, aby tak urobil namiesto druhého z navrhovateľov. Požiadavku

v zmysle výzvy okresného súdu splnil právny zástupca navrhovateľky až 19. novembra

2007 po druhej urgencii pod hrozbou peňažnej pokuty (prvá urgencia z 24. septembra 2007

a druhá z 29. októbra 2007). Následne okresný súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie

súdneho poplatku, a keďže tak jeden z navrhovateľov neurobil v stanovenej lehote, okresný

súd 22. februára 2008 konanie vo vzťahu k nemu zastavil.

Dňa 8. apríla 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania na 13. máj 2008, ktorý

bol pre kolíziu termínov pojednávaní advokáta navrhovateľky odročený na 17. jún 2008

a následne bol zmenený na 1. júl 2008. Po vykonanom dokazovaní bolo pojednávanie

uskutočnené 1. júla 2008 odročené na 18. september 2008 s tým, že okresný súd si vyžiada

potrebné písomnosti od lízingovej spoločnosti, ktorá mu odpovedala 17. júla 2008.

Dňa 18. septembra 2008 sa na okresnom súde uskutočnilo ďalšie pojednávanie, ktoré

za účasti právnych zástupcov účastníkov konania bolo pre pracovnú neschopnosť svedkyne

odročené na 30. október 2008. Deň pred pojednávaním právny zástupca navrhovateľky

ospravedlnil jej neúčasť, a preto bol termín pojednávania odročený na 9. december 2008,

na ktorom sa uskutočnil výsluch svedkyne a rozhodlo sa vo veci samej. Dňa 8. januára 2009

bolo účastníkom konania zaslané písomné vyhotovenie rozsudku z 9. decembra 2008.

Vec bola 26. februára 2009 predložená Krajskému súdu v Banskej Bystrici

na rozhodnutie o odvolaní.

Z uvedeného prehľadu úkonov vykonaných v danej veci vyplýva, že podstatný vplyv

na doterajšiu dĺžku konania mali dve okolnosti – správanie navrhovateľky a postup

okresného súdu týkajúci sa rozhodovania o pripustení vstupu ďalších dvoch navrhovateľov

do konania.

Navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu opakovane navrhovala odročenia

nariadených termínov pojednávaní z rôznych dôvodov (práceneschopnosť, kolízia termínov

pojednávaní, plánovaná dovolenka), a tieto zásadne predkladala okresného súdu pár dní

pred nariadeným termínom pojednávania. Na výzvy okresného súdu vôbec nereagovala,

prípadne reagovala až po opakovaných urgenciách, spojených v niektorých prípadoch

aj s hrozbou peňažnej pokuty (napr. na výzvu okresného súdu z 10. augusta 2004

na zaplatenie súdneho poplatku navrhovateľka reagovala 27. septembra 2004 až

po opakovanej výzve okresného súdu z 9. septembra 2004, po pojednávaní uskutočnenom

9. novembra 2005 bola účastníkom konania poskytnutá 10-dňová lehota na podanie ďalších

návrhov na dokazovanie, na čo navrhovateľka nereagovala ani na tretiu urgenciu okresného

súdu).

Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že prvé pojednávanie sa uskutočnilo až po takmer

11-tich mesiacoch od podania návrhu. Ako to vyplýva aj z opísaného postupu konania

okresného súdu, okresný súd od podania návrhu 31. mája 2004 do nariadenia prvého

termínu pojednávania vykonával úkony spojené s vyrubením súdneho poplatku, resp. úkony

spojené s rozhodovaním o navrhovateľkinej žiadosti o odpustenie súdnych poplatkov.

Ďalej sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že na pojednávaní uskutočnenom

9. novembra 2005 bola účastníkom konania poskytnutá 10-dňová lehota na písomné

podanie ďalších návrhov na dokazovanie a okresný súd nariadil ďalší termín pojednávania

až o 5 mesiacov. Keďže účastníci konania, t. j. aj samotný sťažovateľ, tak v určenej lehote

neurobili, okresný súd ich 9. decembra 2005 vyzval na predloženie ďalších návrhov

na dokazovanie a napokon 9. januára 2006 aj urgoval splnenie tejto povinnosti. Sťažovateľ

tak urobil 13. januára 2006 a navrhovateľka tak neurobila ani po tretej urgencii okresného

súdu z 31. marca 2006. Preto až po vykonaní týchto úkonov bol nariadený ďalší termín

pojednávania na 29. jún 2006, ktorý bol pre ospravedlnenú neúčasť navrhovateľky

z dôvodu, že v tom čase čerpá riadnu dovolenku, a napokon aj z dôvodu, že sťažovateľ sa

v tom čase nachádzal vo väzbe, odročený na neurčito. Až po vyjadrení súhlasu sťažovateľa,

že súhlasí, aby sa pojednávalo aj bez jeho prítomnosti (pretože je vo väzbe), okresný súd

nariadil ďalší termín pojednávania na 26. október 2006.

Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľky

na vstup do konania ďalších dvoch navrhovateľov (ako vlastníkov niektorých hnuteľných

vecí) až po piatich mesiacoch od predchádzajúceho pojednávania. K uvedenému ústavný

súd poukazuje na chronológiu úkonov okresného súdu, z ktorej vyplýva, že od návrhu

navrhovateľky z 26. septembra 2006, aby do konania vstúpili ďalší navrhovatelia,

po uvedenom dátume okresný súd vykonával úkony spojené s rozhodovaním o pripustení

ich vstupu do konania, t. j. musel si vyžiadať ich súhlas so vstupom do konania, zistiť

hodnotu hnuteľných vecí, ktoré žiadali vylúčiť z exekúcie, ak boli ich vlastníctvom,

a napokon vyrubiť súdny poplatok a vyzvať ich na jeho zaplatenie. Keďže jeden

z navrhovateľov neuhradil súdny poplatok, okresný súd rozhodol o zastavení konania

vo vzťahu k nemu.

Sťažovateľ konštatuje, že možno hovoriť o prieťahoch v konaní, keďže okresný súd

„nevyužil procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej

aj rýchlej ochrany práv účastníkov... napríklad, ak sa navrhnutý a predvolaný svedok

(M. B.) nedostavoval na pojednávania, mal súd jeho účasť zabezpečiť jednotlivými

poriadkovými opatreniami, resp. od jeho výsluchu pre nehospodárnosť konania eventuálne

upustiť.“ V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že na prvom výsluchu sa predvolaná

svedkyňa nezúčastnila z dôvodu krátkodobej práceneschopnosti, jej druhá neúčasť bola

taktiež právnym zástupcom navrhovateľky ospravedlnená a na ďalšom pojednávaní už ako

svedkyňa vypovedala. Jej ospravedlnenou neúčasťou na dvoch pojednávaniach došlo

k prieťahu v konaní v trvaní 2 a pol mesiaca.

Na okresnom súde sa uskutočnilo celkovo deväť pojednávaní, pričom na štyroch

z nich prebehlo dokazovanie, dve boli odročené pre ospravedlnenú neúčasť svedkyne a tri

pre ospravedlnenú neúčasť druhej strany z dôvodov práceneschopnosti právneho zástupcu

navrhovateľky a samotnej navrhovateľky, dalšie pre plánované čerpanie dovolenky

navrhovateľky a pre kolíziu termínov pojednávaní právneho zástupcu navrhovateľky.

Opakovaná neúčasť navrhovateľky, resp. jej právneho zástupcu na pojednávaniach

podľa názoru ústavného súdu nenadobudla charakter dlhodobo pretrvávajúceho stavu

a bola podložená dôkazmi (potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti, upovedomením

obhajcu o termíne hlavného pojednávania na Špeciálnom súde...). Preto za daných

okolností nebol podľa názoru ústavného súdu daný priestor okresnému súdu na využitie

právomoci vyplývajúcich z [ďalej len „OSP“ ( )],

t. j. uložiť osobe hrubo sťažujúcej postup konania za stanovených podmienok poriadkovú

pokutu.

Taktiež ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že kolízia dvoch

pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade právny

zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je bezvýnimočne akceptovateľným

predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ nevyhnutne potrebného na odročenie

riadne a včas nariadeného pojednávania. Nie je povinnosťou súdu vyhovieť akejkoľvek

žiadosti o odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101

ods. 2 ) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu

(m. m. , ). Preto ak okresný súd rozhodol o odročení termínu

pojednávania, možno z toho vyvodiť, že ho vyhodnotil ako dôležitý.

Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno predĺženie konania, ktoré nastalo

v dôsledku týchto všetkých okolností, pripísať na ťarchu okresného súdu.

Vzhľadom na počet úkonov, ktoré okresný súd v danej veci vykonal v spojení

s dĺžkou predmetného konania v čase doručenia sťažnosti, ústavný súd posúdil doterajšiu

činnosť okresného súdu v namietanom konaní ako v zásade plynulú, pričom krátkodobé

obdobie nečinnosti okresného súdu podľa jeho názoru nevykazuje intenzitu, pri ktorej by

bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľa podľa .

Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej

v prípadoch, keď zistil, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými

prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2

, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr.

), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. ), alebo ho pri predbežnom

prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. , ,

, ).

Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom

prerokovaní podľa ako zjavne neopodstatnenú.

Ďalej ústavný súd uvádza, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných

prieťahov podľa možno úspešne uplatniť na ústavnom súde len vtedy,

ak sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu práv poskytoval do 31. marca

2005 o sídlach a obvodoch súdov

Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich

(zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov v ustanoveniach § 17 a nasl.

a s účinnosťou od 1. apríla 2005 poskytuje v a nasl. o súdoch

a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd

nevyžaduje ako podmienku prijatia sťažnosti na ďalšie konanie využitie uvedených

prostriedkov nápravy, ak z okolností konkrétneho prípadu vyplýva, že túto podmienku

sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom

súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti

daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného

práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. ).

Z oznámenia predsedníčky okresného súdu z 11. februára 2009 zaslaného ústavnému

súdu na jeho dožiadanie z 21. januára 2009 vyplýva, že sťažovateľ pred doručením

sťažnosti ústavnému súdu nepodal sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní podľa

zákona o súdoch orgánu štátnej správy (predsedníčke) okresného súdu a tiež neuviedol

žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1

nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľ

priložil k sťažnosti iba podanie z 20. marca 2006, v ktorom „prosí“ súd o nariadenie

termínu pojednávania, a podanie z 30. novembra 2008, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas

s opakovaným odročovaním termínov pojednávaní. Tieto podania neboli adresované orgánu

štátnej správy súdu, ale vo veci konajúcemu zákonnému sudcovi k spisovej značke

namietaného konania.

Na základe uvedeného v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (,

, ) dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je

prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho

základných práv, a preto rozhodol podľa o jej

odmietnutí aj pre neprípustnosť.

Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o priznaní finančného

zadosťučinenia by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo

na rozhodnutie o vyslovení porušenia základných práv sťažovateľa ( ).

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa touto časťou návrhu

na rozhodnutie (petitu sťažnosti) už nezaoberal.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto

rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. marca 2009