Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 86/09
PDF · 247.58 KB
No categories available
IV. ÚS 86/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
IV. ÚS 86/09-16
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. marca 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. D. O., V., zastúpeného advokátom JUDr. J. B., Z.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy
Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Zvolen v konaní vedenom pod sp. zn.
15 C 154/2004 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. D. O. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 3. decembra
2008 doručená sťažnosť Ing. D. O. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namieta porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Zvolen (ďalej
len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 154/2004 (ďalej aj „namietané
konanie“).
Z obsahu sťažnosti sťažovateľa vyplýva, že 31. mája 2004 podala D. B. (ďalej len
„navrhovateľka“) okresnému súdu návrh na vylúčenie hnuteľných vecí z exekúcie, pričom
„prvé pojednávanie, aj to nemeritórne vo veci bolo až takmer 11 mesiacov od podania
návrhu“, t. j. 17. marca 2005.
Ďalej sťažovateľ opisuje priebeh napadnutého konania a uvádza, že ostatný «termín
pojednávania bol vytýčený na 09. 12. 2008. Je však veľmi pravdepodobné, že na strane
navrhovateľky alebo jej právneho zástupcu, tak ako to je zvykom počas celého
pojednávania, nastane nejaká „prekážka“, ktorá bude ďalším z nezmyselných dôvodov
odročenia pojednávania a prieťahov v tomto konaní.
Ja som si ako účastník súdneho konania splnil všetky svoje povinnosti riadne a včas,
a to či už v účasti na jednotlivých pojednávaniach alebo predkladaním návrhov
a dodržiavaním súdom stanovených lehôt. Naopak na strane navrhovateľky 1/ a jej
právneho nástupcu je zrejmá snaha pasívnym prístupom čo najviac predlžovať konanie,
čo vedie k neustálemu znehodnocovaniu, opotrebovávaniu a znižovaniu hodnoty predmetov,
u ktorých je nevyvráti teľný právny dôvod na ich zaradenie do exekúcie.».
Podľa sťažovateľa „Povaha uvedenej prejednávanej veci je práve takou, o akej by
malo byť rozhodované obzvlášť rýchlo. Ide tu o vylúčenie vecí z exekúcie, ktoré mali v čase
podania niekoľkonásobne vyššiu hodnotu ako majú dnes, a to ešte stále súd právoplatne
nerozhodol. Podľa môjho názoru možno hovoriť o prieťahoch v súdnom konaní, keďže súd
nevyužil procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej
aj rýchlej ochrany práv účastníkov. Obdobie nečinnosti súdu, keď jeho konaniu nebránila
žiadna zákonná prekážka, by malo byť považované za zbytočný prieťah. Napríklad, ak sa
navrhnutý a predvolaný svedok (M. B.) nedostavoval na pojednávania, mal súd jeho účasť
zabezpečiť jednotlivými poriadkovými opatreniami, resp. od jeho výsluchu pre
nehospodárnosť konania eventuálne upustiť. Taktiež viacnásobné odročovanie termínov
pojednávania z dôvodu ospravedlnenia sa právneho zástupcu navrhovateľky, spravidla pre
kolíziu v konaniach, pravidelne zasielané v deň alebo jeden deň pred pojednávaním je
neakceptovateľné, zvlášť keď predvolanie na pojednávanie bolo oznamované všetkým
účastníkom s dostatočným časovým predstihom. Takéto konanie je evidentne účelovým
predlžovaním doby trvania súdneho konania, ktorým dochádza k markantnému poklesu
hodnoty majetku, ktorého vylúčenie z exekúcie je predmetom tohto konania, a to zvlášť
v prípade, keď sa právny zástupca navrhovateľky - advokát JUDr. F. mohol dať substitučne
zastúpiť spoločníčkou JUDr. F. Som presvedčený, že keby súd využil dostupné prostriedky
a zaujal k takémuto prístupu adekvátne stanovisko, mohlo sa toto konanie skončiť oveľa
skôr a čo je dôležitejšie s podstatne menším dopadom na mňa ako osobu oprávnenú
z exekučného konania, vylúčenie vecí z ktorého je predmetom tohto konania.“.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal nález, v ktorom
rozhodne takto:
„V konaní pred Okresným súdom vo Zvolene vedenom pod číslom 15 C 154/04
o vylúčenie vecí z exekúcie, vo veci navrhovateľky 1/ D. B. (...) a spol. proti odporcovi
Ing. D. O. (...) bolo porušené ústavné právo sťažovateľa v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej
republiky - právo na prejednanie veci súdom bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd SR priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume
500.000,- Sk, ktoré je povinný vyplatiť Okresný súd vo Zvolene sťažovateľovi v lehote
1 mesiaca od právoplatnosti rozhodnutia.
Okresný súd vo Zvolene je povinný uhradiť sťažovateľovi trovy právneho zastúpenia
vo výške 198.714,-Sk na účet jeho právneho zástupcu.“
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez
zbytočných prieťahov a v jeho prítomnosti a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým
vykonávaným dôkazom. Verejnosť možno vylúčiť len v prípadoch ustanovených zákonom.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Preto, ak ústavný súd nezistí relevantnú
súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,
porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť sťažnosti a túto
odmietne (m. m. I. ÚS 12/01, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 79/07).
Z dôvodu preskúmania opodstatnenosti sťažnosti si ústavný súd vyžiadal spis
okresného súdu vedený pod sp. zn. 15 C 154/2004, z ktorého zistil, že predmetom
namietaného konania je rozhodovanie o návrhu navrhovateľky na vylúčenie hnuteľných
vecí (osobný automobil, vŕtačka, miešačka, vybavenie detskej izby...) z exekúcie podľa § 55
Exekučného poriadku, ktorý bol okresnému súdu doručený 31. mája 2004.
Po výzve okresného súdu navrhovateľke z 3. júna 2004, aby vyčíslila hodnotu
hnuteľných vecí (na vyrubenie súdneho poplatku), okresný súd 10. augusta 2004
a opakovane 9. septembra 2004 vyzval navrhovateľku na zaplatenie súdneho poplatku.
Navrhovateľka 27. septembra 2004 požiadala okresný súd o oslobodenie od súdnych
poplatkov. Okresný súd v priebehu septembra 2004 až decembra 2004 zisťoval
(aj opakovane) majetkové pomery navrhovateľky (vyžiadanie stavu bankových účtov, jej
príjmov zo zárobkovej činnosti, prípadne iných príjmov, vlastníctvo nehnuteľností)
a 13. januára 2005 priznal navrhovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov.
Medzitým navrhovateľka rozšírila svoj návrh o ďalšie hnuteľné veci, pričom okresný
súd 10. januára 2005 uznesením pripustil zmenu návrhu.
Dňa 17. marca 2005 sa na okresnom súde uskutočnilo prvé pojednávanie, ktoré bolo
pre ospravedlnenú neprítomnosť navrhovateľky a jej advokáta (práceneschopnosť) odročené
na neurčito.
Opatrením predsedníčky okresného súdu z 1. júla 2005 bol spis z dôvodu odchodu
zákonnej sudkyne na riadnu materskú dovolenku pridelený novej zákonnej sudkyni, ktorá
už 19. júla 2005 nariadila termín pojednávania na 26. september 2005, ktorý bol však
z dôvodu kolízie termínov pojednávaní navrhovateľkinho advokáta zrušený a bol nariadený
nový termín pojednávania na 9. november 2005, na ktorom sa uskutočnilo dokazovanie
a pojednávanie bolo odročené na neurčito s tým, že účastníkom konania bola poskytnutá
10-dňová lehota na písomné oznámenie ďalších návrhov na dokazovanie. Keďže účastníci
tak v určenej lehote neurobili, okresný súd ich 9. decembra 2005 vyzval na predloženie
ďalších návrhov na dokazovanie a napokon 9. januára 2006 urgoval splnenie tejto
povinnosti. Sťažovateľ tak urobil 13. januára 2006 a navrhovateľka tak neurobila ani
po tretej urgencii okresného súdu z 31. marca 2006.
Medzitým si okresný súd 17. februára 2006 vyžiadal od Okresného riaditeľstva
Policajného zboru Zvolen (ďalej len „ORPZ“) vyšetrovací spis sp. zn. ČVS: ORP-
596/OEK-ZV-2004 Mg, ktorý podľa odpovede z 5. mája 2006 mu nebol poskytnutý, avšak
zároveň bol ORPZ vyžiadaný spis okresného súdu sp. zn. 15 C 154/2004. Okresný súd
17. mája 2006 zrušil termín pojednávania nariadený na 25. máj 2006 a ďalší termín
pojednávania nariadil 5. júna 2006 na 29. jún 2006. Zároveň okresný súd opäť žiadal
od ORPZ predloženie príslušného vyšetrovacieho spisu, ktorý mu bol predložený 28. júna
2006. Z dôvodu čerpania riadnej dovolenky, ako aj z dôvodu, že podľa navrhovateľky sa
sťažovateľ nachádzal vo väzbe, požiadal advokát navrhovateľky o odročenie termínu
pojednávania nariadeného na 29. jún 2006. Okresný súd vyhovel žiadosti navrhovateľky
a termín pojednávania odročil na neurčito.
Z úradného záznamu okresného súdu zo 4. júla 2006 vyplynulo, že sťažovateľ sa
nachádzal v tom čase vo väzbe, preto okresný súd 3. augusta 2006 vyzval právneho
zástupcu sťažovateľa, aby mu oznámil, či sa sťažovateľ nachádza stále vo väzbe a či
súhlasí, aby sa pojednávalo bez jeho prítomnosti. Z odpovede doručenej okresnému súdu
11. augusta vyplynulo, že sťažovateľ je stále vo väzbe a že súhlasí, aby sa pojednávalo
aj bez jeho prítomnosti. Okresný súd preto 16. augusta 2006 nariadil termín pojednávania
na 26. október 2006, ktoré po vykonanom dokazovaní a návrhu navrhovateľky, aby
do konania vstúpili ďalší dvaja navrhovatelia (vlastníci hnuteľných vecí), bolo odročené
na neurčito. Hneď nasledujúci deň po pojednávaní okresný súd vyzval označených
navrhovateľov, či súhlasia so vstupom do konania. Jeden z navrhovateľov odpovedal
okresnému súdu 20. novembra 2006. Druhý z navrhovateľov tak neurobil ani po tretej
urgencii (27. októbra 2006, 28. novembra 2006, 20. novembra 2006) pod hrozbou peňažnej
pokuty. Napokon okresný súd 20. februára 2007 oznámil tomuto navrhovateľovi, že ak
aj naďalej ostane nečinný, bude to považovať za jeho súhlas so vstupom do konania.
Okresný súd preto 16. marca 2007 pripustil vstup do konania na strane navrhovateľky
o ďalších dvoch navrhovateľov.
Okresný súd 4. júna 2007 vyzval nových navrhovateľov na oznámenie hodnoty
hnuteľných vecí, ktoré žiadajú vylúčiť z exekúcie. Jeden z navrhovateľov tak urobil 18. júna
2007 a druhý z navrhovateľov tak neurobil ani po druhej urgencii (prvá urgencia zo 6. júla
2007 a druhá z 3. augusta 2007) okresného súdu. Okresný súd preto vyzval právneho
zástupcu navrhovateľky, aby tak urobil namiesto druhého z navrhovateľov. Požiadavku
v zmysle výzvy okresného súdu splnil právny zástupca navrhovateľky až 19. novembra
2007 po druhej urgencii pod hrozbou peňažnej pokuty (prvá urgencia z 24. septembra 2007
a druhá z 29. októbra 2007). Následne okresný súd vyzval navrhovateľov na zaplatenie
súdneho poplatku, a keďže tak jeden z navrhovateľov neurobil v stanovenej lehote, okresný
súd 22. februára 2008 konanie vo vzťahu k nemu zastavil.
Dňa 8. apríla 2008 okresný súd nariadil termín pojednávania na 13. máj 2008, ktorý
bol pre kolíziu termínov pojednávaní advokáta navrhovateľky odročený na 17. jún 2008
a následne bol zmenený na 1. júl 2008. Po vykonanom dokazovaní bolo pojednávanie
uskutočnené 1. júla 2008 odročené na 18. september 2008 s tým, že okresný súd si vyžiada
potrebné písomnosti od lízingovej spoločnosti, ktorá mu odpovedala 17. júla 2008.
Dňa 18. septembra 2008 sa na okresnom súde uskutočnilo ďalšie pojednávanie, ktoré
za účasti právnych zástupcov účastníkov konania bolo pre pracovnú neschopnosť svedkyne
odročené na 30. október 2008. Deň pred pojednávaním právny zástupca navrhovateľky
ospravedlnil jej neúčasť, a preto bol termín pojednávania odročený na 9. december 2008,
na ktorom sa uskutočnil výsluch svedkyne a rozhodlo sa vo veci samej. Dňa 8. januára 2009
bolo účastníkom konania zaslané písomné vyhotovenie rozsudku z 9. decembra 2008.
Vec bola 26. februára 2009 predložená Krajskému súdu v Banskej Bystrici
na rozhodnutie o odvolaní.
Z uvedeného prehľadu úkonov vykonaných v danej veci vyplýva, že podstatný vplyv
na doterajšiu dĺžku konania mali dve okolnosti – správanie navrhovateľky a postup
okresného súdu týkajúci sa rozhodovania o pripustení vstupu ďalších dvoch navrhovateľov
do konania.
Navrhovateľka prostredníctvom právneho zástupcu opakovane navrhovala odročenia
nariadených termínov pojednávaní z rôznych dôvodov (práceneschopnosť, kolízia termínov
pojednávaní, plánovaná dovolenka), a tieto zásadne predkladala okresného súdu pár dní
pred nariadeným termínom pojednávania. Na výzvy okresného súdu vôbec nereagovala,
prípadne reagovala až po opakovaných urgenciách, spojených v niektorých prípadoch
aj s hrozbou peňažnej pokuty (napr. na výzvu okresného súdu z 10. augusta 2004
na zaplatenie súdneho poplatku navrhovateľka reagovala 27. septembra 2004 až
po opakovanej výzve okresného súdu z 9. septembra 2004, po pojednávaní uskutočnenom
9. novembra 2005 bola účastníkom konania poskytnutá 10-dňová lehota na podanie ďalších
návrhov na dokazovanie, na čo navrhovateľka nereagovala ani na tretiu urgenciu okresného
súdu).
Sťažovateľ v sťažnosti namieta, že prvé pojednávanie sa uskutočnilo až po takmer
11-tich mesiacoch od podania návrhu. Ako to vyplýva aj z opísaného postupu konania
okresného súdu, okresný súd od podania návrhu 31. mája 2004 do nariadenia prvého
termínu pojednávania vykonával úkony spojené s vyrubením súdneho poplatku, resp. úkony
spojené s rozhodovaním o navrhovateľkinej žiadosti o odpustenie súdnych poplatkov.
Ďalej sťažovateľ vytýka okresnému súdu, že na pojednávaní uskutočnenom
9. novembra 2005 bola účastníkom konania poskytnutá 10-dňová lehota na písomné
podanie ďalších návrhov na dokazovanie a okresný súd nariadil ďalší termín pojednávania
až o 5 mesiacov. Keďže účastníci konania, t. j. aj samotný sťažovateľ, tak v určenej lehote
neurobili, okresný súd ich 9. decembra 2005 vyzval na predloženie ďalších návrhov
na dokazovanie a napokon 9. januára 2006 aj urgoval splnenie tejto povinnosti. Sťažovateľ
tak urobil 13. januára 2006 a navrhovateľka tak neurobila ani po tretej urgencii okresného
súdu z 31. marca 2006. Preto až po vykonaní týchto úkonov bol nariadený ďalší termín
pojednávania na 29. jún 2006, ktorý bol pre ospravedlnenú neúčasť navrhovateľky
z dôvodu, že v tom čase čerpá riadnu dovolenku, a napokon aj z dôvodu, že sťažovateľ sa
v tom čase nachádzal vo väzbe, odročený na neurčito. Až po vyjadrení súhlasu sťažovateľa,
že súhlasí, aby sa pojednávalo aj bez jeho prítomnosti (pretože je vo väzbe), okresný súd
nariadil ďalší termín pojednávania na 26. október 2006.
Sťažovateľ poukazuje na skutočnosť, že okresný súd rozhodol o návrhu sťažovateľky
na vstup do konania ďalších dvoch navrhovateľov (ako vlastníkov niektorých hnuteľných
vecí) až po piatich mesiacoch od predchádzajúceho pojednávania. K uvedenému ústavný
súd poukazuje na chronológiu úkonov okresného súdu, z ktorej vyplýva, že od návrhu
navrhovateľky z 26. septembra 2006, aby do konania vstúpili ďalší navrhovatelia,
po uvedenom dátume okresný súd vykonával úkony spojené s rozhodovaním o pripustení
ich vstupu do konania, t. j. musel si vyžiadať ich súhlas so vstupom do konania, zistiť
hodnotu hnuteľných vecí, ktoré žiadali vylúčiť z exekúcie, ak boli ich vlastníctvom,
a napokon vyrubiť súdny poplatok a vyzvať ich na jeho zaplatenie. Keďže jeden
z navrhovateľov neuhradil súdny poplatok, okresný súd rozhodol o zastavení konania
vo vzťahu k nemu.
Sťažovateľ konštatuje, že možno hovoriť o prieťahoch v konaní, keďže okresný súd
„nevyužil procesné inštitúty alebo iné prostriedky, účelom ktorých je zabezpečenie účinnej
aj rýchlej ochrany práv účastníkov... napríklad, ak sa navrhnutý a predvolaný svedok
(M. B.) nedostavoval na pojednávania, mal súd jeho účasť zabezpečiť jednotlivými
poriadkovými opatreniami, resp. od jeho výsluchu pre nehospodárnosť konania eventuálne
upustiť.“ V súvislosti s tým ústavný súd konštatuje, že na prvom výsluchu sa predvolaná
svedkyňa nezúčastnila z dôvodu krátkodobej práceneschopnosti, jej druhá neúčasť bola
taktiež právnym zástupcom navrhovateľky ospravedlnená a na ďalšom pojednávaní už ako
svedkyňa vypovedala. Jej ospravedlnenou neúčasťou na dvoch pojednávaniach došlo
k prieťahu v konaní v trvaní 2 a pol mesiaca.
Na okresnom súde sa uskutočnilo celkovo deväť pojednávaní, pričom na štyroch
z nich prebehlo dokazovanie, dve boli odročené pre ospravedlnenú neúčasť svedkyne a tri
pre ospravedlnenú neúčasť druhej strany z dôvodov práceneschopnosti právneho zástupcu
navrhovateľky a samotnej navrhovateľky, dalšie pre plánované čerpanie dovolenky
navrhovateľky a pre kolíziu termínov pojednávaní právneho zástupcu navrhovateľky.
Opakovaná neúčasť navrhovateľky, resp. jej právneho zástupcu na pojednávaniach
podľa názoru ústavného súdu nenadobudla charakter dlhodobo pretrvávajúceho stavu
a bola podložená dôkazmi (potvrdením o dočasnej pracovnej neschopnosti, upovedomením
obhajcu o termíne hlavného pojednávania na Špeciálnom súde...). Preto za daných
okolností nebol podľa názoru ústavného súdu daný priestor okresnému súdu na využitie
právomoci vyplývajúcich z Občianskeho súdneho poriadku [ďalej len „OSP“ (§ 53 OSP)],
t. j. uložiť osobe hrubo sťažujúcej postup konania za stanovených podmienok poriadkovú
pokutu.
Taktiež ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že kolízia dvoch
pojednávaní v tom istom termíne na rozdielnych súdoch, o čom v danom prípade právny
zástupca vedel v dostatočnom časovom predstihu, nie je bezvýnimočne akceptovateľným
predpokladom uznania existencie „dôležitého dôvodu“ nevyhnutne potrebného na odročenie
riadne a včas nariadeného pojednávania. Nie je povinnosťou súdu vyhovieť akejkoľvek
žiadosti o odročenie pojednávania. Posúdenie opodstatnenosti „dôležitého dôvodu“ (§ 101
ods. 2 OSP) v každom konkrétnom prípade patrí výlučne do právomoci konajúceho súdu
(m. m. I. ÚS 68/98, III. ÚS 94/05). Preto ak okresný súd rozhodol o odročení termínu
pojednávania, možno z toho vyvodiť, že ho vyhodnotil ako dôležitý.
Podľa názoru ústavného súdu preto nemožno predĺženie konania, ktoré nastalo
v dôsledku týchto všetkých okolností, pripísať na ťarchu okresného súdu.
Vzhľadom na počet úkonov, ktoré okresný súd v danej veci vykonal v spojení
s dĺžkou predmetného konania v čase doručenia sťažnosti, ústavný súd posúdil doterajšiu
činnosť okresného súdu v namietanom konaní ako v zásade plynulú, pričom krátkodobé
obdobie nečinnosti okresného súdu podľa jeho názoru nevykazuje intenzitu, pri ktorej by
bolo možné uvažovať o porušení základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukázal na svoju doterajšiu judikatúru, podľa ktorej
v prípadoch, keď zistil, že sa postup všeobecného súdu nevyznačoval takými významnými
prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2
ústavy, nevyslovil porušenie základného práva zaručeného v tomto článku (napr.
II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho pri predbežnom
prerokovaní odmietol ako zjavne neopodstatnený (napr. I. ÚS 17/01, I. ÚS 41/01,
III. ÚS 59/05, III. ÚS 82/07).
Na tomto základe ústavný súd sťažnosť sťažovateľa odmietol už pri jej predbežnom
prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavne neopodstatnenú.
Ďalej ústavný súd uvádza, že základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy možno úspešne uplatniť na ústavnom súde len vtedy,
ak sťažovateľ využil právne prostriedky, ktoré mu na ochranu práv poskytoval do 31. marca
2005 zákon Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov
Slovenskej republiky, štátnej správe súdov, vybavovaní sťažností a o voľbách prísediacich
(zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov v ustanoveniach § 17 a nasl.
a s účinnosťou od 1. apríla 2005 poskytuje v § 62 a nasl. zákon č. 757/2004 Z. z. o súdoch
a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o súdoch“). Ústavný súd
nevyžaduje ako podmienku prijatia sťažnosti na ďalšie konanie využitie uvedených
prostriedkov nápravy, ak z okolností konkrétneho prípadu vyplýva, že túto podmienku
sťažovateľ nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa (§ 53 ods. 2 zákona o ústavnom
súde), najmä ak využitie uvedených prostriedkov nápravy nemožno vzhľadom na okolnosti
daného prípadu pokladať za postup umožňujúci dosiahnuť účinnú ochranu základného
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (napr. III. ÚS 132/05).
Z oznámenia predsedníčky okresného súdu z 11. februára 2009 zaslaného ústavnému
súdu na jeho dožiadanie z 21. januára 2009 vyplýva, že sťažovateľ pred doručením
sťažnosti ústavnému súdu nepodal sťažnosť na prieťahy v predmetnom konaní podľa
zákona o súdoch orgánu štátnej správy (predsedníčke) okresného súdu a tiež neuviedol
žiadne skutočnosti, z ktorých by vyplývalo, že podmienku v zmysle ustanovenia § 53 ods. 1
zákona o ústavnom súde nesplnil z dôvodov hodných osobitného zreteľa. Sťažovateľ
priložil k sťažnosti iba podanie z 20. marca 2006, v ktorom „prosí“ súd o nariadenie
termínu pojednávania, a podanie z 30. novembra 2008, v ktorom vyjadruje svoj nesúhlas
s opakovaným odročovaním termínov pojednávaní. Tieto podania neboli adresované orgánu
štátnej správy súdu, ale vo veci konajúcemu zákonnému sudcovi k spisovej značke
namietaného konania.
Na základe uvedeného v súlade so svojou stabilnou judikatúrou (IV. ÚS 44/03,
IV. ÚS 153/03, III. ÚS 304/04) dospel ústavný súd k záveru, že sťažnosť sťažovateľa nie je
prípustná pre nevyčerpanie dostupných a účinných právnych prostriedkov ochrany jeho
základných práv, a preto rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde o jej
odmietnutí aj pre neprípustnosť.
Ústavný súd napokon poznamenáva, že rozhodovanie o priznaní finančného
zadosťučinenia by prichádzalo do úvahy iba v tom prípade, ak by nadväzovalo
na rozhodnutie o vyslovení porušenia základných práv sťažovateľa (čl. 127 ods. 3 ústavy).
Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá, ústavný súd sa touto časťou návrhu
na rozhodnutie (petitu sťažnosti) už nezaoberal.
Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výroku tohto
rozhodnutia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. marca 2009