Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 130/09
PDF · 173.7 KB
No categories available
I. ÚS 130/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 130/09-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. J. H., T., zastúpeného advokátkou JUDr. D. B., T.,
vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 162/2005
a postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 145/2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. J. H. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. februára
2009 doručená sťažnosť Ing. J. H. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie
svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2
Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie záležitosti
v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných
slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom
pod sp. zn. 12 C 162/2005 a postupom Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní
vedenom pod sp. zn. 4 C 145/2008.
Sťažovateľ uviedol, že namietanou nečinnosťou Okresného súdu Trenčín vo veci
sp. zn. 12 C 162/2005, v ktorej sa v postavení žalobcu domáhal proti Obci M. ako odporcovi
v 1. rade a proti J. Č., M., ako odporcovi v 2. rade určenia zákazu chovu psov a odstránenia
stavby, bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov
podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že konanie začalo na základe žaloby
z 29. augusta 2005, prvé pojednávanie vo veci bolo nariadené až 20. júna 2007, ďalšie
pojednávanie bolo nariadené na 21. máj 2008, avšak bolo odročené a uskutočnilo
sa až 15. októbra 2008 na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou. Z obsahu sťažnosti
vyplýva, že predmetná právna vec je pritom uvedenými okresnými súdmi ku dňu podania
sťažnosti ústavnému súdu prerokúvaná viac ako 3 roky bez toho, aby bola vec meritórne
rozhodnutá.
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ svojou sťažnosťou na prieťahy v konaní
z roku 2008 adresovanou okresnému súdu, tento urgoval, aby odstránil prieťahy v konaní.
Táto sťažnosť bola 13. augusta 2008 posúdená Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len
„krajský súd“), ktorý vo svojej odpovedi konštatoval, že „v konaní pred Okresným súdom
v Trenčíne došlo k prieťahom“.
Podstata námietok sťažovateľa spočívala v jeho názore, že nekonaním Okresného
súdu Trenčín vo veci v napadnutom konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 162/2005
a nekonaním Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 145/2008 došlo k prieťahom takej intenzity, závažnosti a rozsahu, že ich nemožno
kvalifikovať inak, ako zbytočné prieťahy, v dôsledku čoho došlo postupom zo strany
napadnutých okresných súdov k porušeniu základného práva sťažovateľa upraveného
v čl. 48 ods. 2 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože sťažovateľ sa domnieva, že konanie
vedené v súčasnosti pod sp. zn. 4 C 145/2008 na Okresnom súde Bánovce nad Bebravou
prebieha neprimerane dlho, t. j. už viac ako 3 roky bez toho, aby okresný súd meritórne
rozhodol, a vec dosiaľ nie je právoplatne skončená.
Na základe uvedeného sťažovateľ žiadal vysloviť porušenie označených základných
práv, prikázať Okresnému súdu Bánovce nad Bebravou, aby vo veci konal, priznať
sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk a náhradu trov jeho
právneho zastúpenia v konaní pred ústavným súdom.
II.
Ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti rozhoduje podľa čl. 127
ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú
porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje
iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach,
na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom
predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne
neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť
aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu
pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným
právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom
do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí
relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo
slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť
sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03).
Ústavný súd sa osobitne zameral na preskúmanie opodstatnenosti sťažnosti
sťažovateľa, keďže pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48
ods. 2 ústavy odmieta sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, ak „vzhľadom na skutočnosť, že
celková doba konania pred súdom, ako aj postup zákonného sudcu nesignalizovali reálnu
možnosť zbytočných prieťahov, a tým ani porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2
ústavy“ (II. ÚS 109/03), resp. ak „argumenty v sťažnosti sťažovateľa nepreukázali v čase
podania sťažnosti takú intenzitu porušenia označeného základného práva, aby bola sťažnosť
prijatá na ďalšie konanie“ (II. ÚS 93/03, II. ÚS 177/04).
Podstatou sťažnosti a predmetom konania pred ústavným súdom je nárok sťažovateľa
na ochranu pred postupom všeobecných súdov, ktorými bolo porušené jeho základné právo
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.
Ústavný súd po oboznámení sa so sťažnosťou a s jej prílohami dospel k záveru,
že sťažnosť je zjavne neopodstatnená.
Zo sťažnosti, ako aj z jej príloh vyplýva, že sťažovateľ namietal porušenie svojho
práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy len
vo vzťahu k postupu Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 162/2005
a k postupu Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 145/2008, ktorého celková dĺžka od podania návrhu na začatie konania 29. augusta
2005 do podania sťažnosti doručenej ústavnému súdu 4. februára 2009 nepresiahla
3 a pol roka.
Ústavný súd vo svojej rozhodovacej činnosti konštantne vychádza z názoru,
že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu
právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu
(napr. III. ÚS 111/04, III. ÚS 11/05, III. ÚS 81/05).
Z judikatúry ústavného súdu ďalej vyplýva, že nie každý zistený prieťah v súdnom
konaní má nevyhnutne za následok porušenie práva na prerokovanie veci bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy (III. ÚS 199/02, I. ÚS 38/04).
Podľa názoru ústavného súdu nemožno na základe skutočností uvedených
v sťažnosti, považovať postup Okresného súdu Trenčín ani postup Okresného súdu Bánovce
nad Bebravou za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy v konaní“
v zmysle citovaného článku ústavy.
Ústavný súd už vo svojich predchádzajúcich rozhodnutiach vyslovil, že zjavná
neopodstatnenosť sťažnosti namietajúcej porušenie základného práva na prerokovanie veci
bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy môže vyplývať aj z toho, že porušenie
tohto základného práva sa namieta v takom konaní pred všeobecným súdom, ktoré
z hľadiska jeho druhu a povahy netrvá tak dlho, aby sa dalo uvažovať o zbytočných
prieťahoch (napr. IV. ÚS 343/04, III. ÚS 59/05).
Ústavný súd v súvislosti s hodnotením efektívnosti postupu okresného súdu
a v súlade so svojou predchádzajúcou judikatúrou, podľa ktorej „... nie každý zistený
prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva
na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy“
(napr. II. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05), dospel k záveru, že aj v danej veci ide o takýto prípad.
Podľa ústavného súdu, postup okresného súdu nemožno bez ďalšieho považovať
za také porušenie základného práva sťažovateľa zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva
v čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktoré by dosiahlo ústavnoprávny rozmer, predovšetkým
s prihliadnutím na ďalšie okolnosti tejto veci, keď Okresný súd Trenčín nebol vo veci
absolútne nečinný, ale v rámci skúmania formálnoprávnych podmienok na pokračovanie
v konaní uznesením z 9. septembra 2005 zastavil konanie proti odporcovi v 2. rade v časti
uloženia povinnosti odstrániť nepovolenú stavbu na par. č. 196/2 k. ú. M. a uznesením
z 3. novembra 2005 zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia. Toto uznesenie bolo
potvrdené aj uznesením krajského súdu z 30. januára 2006.
Vychádzajúc z doterajšej stabilnej judikatúry ústavného súdu je potrebné poukázať
na to, že v prípade, keď ústavný súd zistil, že charakter postupu všeobecného súdu
sa nevyznačoval takými výraznými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať
ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nevyslovil porušenie základného
práva zaručeného týmto článkom ústavy (napr. II. ÚS 57/01), prípadne návrhu buď
nevyhovel (napr. I. ÚS 11/00), alebo ho odmietol ako zjavne neopodstatnený
(napr. I. ÚS 41/01, I. ÚS 57/01, III. ÚS 59/05).
Vzhľadom na uvedené možno teda konštatovať, že ústavný súd nepovažoval
ani doterajší postup Okresného súdu Trenčín v konaní vedenom pod sp. zn. 12 C 162/2005
a postup Okresného súdu Bánovce nad Bebravou v konaní vedenom pod sp. zn.
4 C 145/2008 za taký, ktorý by signalizoval možnosť kvalifikovať ho po prijatí sťažnosti
sťažovateľa na ďalšie konanie ako porušenie základného práva na konanie bez zbytočných
prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, resp. práva na prejednanie záležitosti v primeranej
lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Dobu troch rokov treba totiž vo všeobecnosti považovať
za primeranú pre všetky podobné konania týkajúce sa ochrany vlastníckeho práva
či ochrany súkromia pred nedovolenými imisiami.
Vzhľadom na to ústavný súd odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2
zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd sa ďalšími návrhmi
uvedenými v sťažnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 29. apríla 2009