Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 137/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-23

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,

zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva

na súdnu ochranu zaručeného a práva na

spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. -110 z 5. júna

2008, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.

z 12. novembra 2008, a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 3. februára 2009 doručená sťažnosť

(doplnená podaniami z 24. februára 2009 a zo 6. marca 2009) Ing. M. A. (ďalej len

„sťažovateľ“), v ktorej sa uvádza:

1. „Na sťažovateľa bola podaná obžaloba. Krajský súd v Bratislave dňa 22. 09. 1982

odsúdil sťažovateľa na 22 rokov nepodmienečne v konaní č. . Vo väzbe

a následne vo výkone trestu odňatia slobody bol sťažovateľ od 15. 6. 1981 do 19. 10. 1990.

Počas tejto doby bola zverejnená aj amnestia prezidenta republiky ČSFR... Dňa 19. 10.

1990 Najvyšší súd ČSFR v konaní č. k. zrušil rozsudok Krajského súdu

Bratislava ako nezákonný a prepustil sťažovateľa na slobodu a vec vrátil na Krajský súd

Bratislava na nové prejednanie a rozhodnutie. Dňa 20. 01. 2004 Krajský súd Bratislava

odsúdil sťažovateľa na 13 rokov trestu odňatia slobody v konaní č. . Najvyšší

súd Slovenskej republiky v konaní č. k. rozsudok Krajského súdu Bratislava

zrušil a zmenil ho iba vo výroku o treste, kde uložil sťažovateľovi 15 rokov nepodmienečne.

Dňa 5. 12. 2006 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o podmienečné

prepustenie... Okresný súd Trnava v konaní č. k. Z návrh na podmienečné

prepustenie zamietol dňa 2. 8. 2007 s odôvodnením, že sťažovateľ môže podať žiadosť

o podmienečné prepustenie nie po 2/3 odpykaného trestu ale až po ¾ odpykaného trestu,

teda Okresný súd Trnava využil ustanovenie Trestného

zákona v znení neskorších predpisov. Voči uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť,

ktorú Krajský súd Trnava zamietol. Sťažovateľ podal návrh na podmienečné prepustenie na

Okresný súd Piešťany, ktorý ho dňa 27. 3. 2008 podmienečne prepustil sp. zn.

-89. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť Okresná prokuratúra Piešťany

a Krajský súd v Trnave zrušil uznesenie Okresného súdu Piešťany o podmienečnom

prepustení sťažovateľa a zamietol podmienečné prepustenie v konaní č. k.

dňa 5. 6. 2008, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil, že ¾ sa musia počítať z výmeru celého

trestu - 15 rokov (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. ) bez amnestie

prezidenta ČSFR Václava Havla publikovanej v zbierke zákonov, ktorá sa musí aplikovať aj

na sťažovateľa, keď Krajský súd Trnava aplikoval znenie a 67

v znení neskorších predpisov, kde v odôvodnení sa uvádza, že gramatický

a logický výklad zákona počíta ¾ z celého trestu 15 rokov, pretože toto bol úmysel

zákonodarcu. Proti uzneseniu Krajského súdu Trnava č. k. č. k. podal

sťažovateľ dovolanie, ktoré však Najvyšší súd SR odmietol ako nemeritórne rozhodnutie,

ktoré sa nedá napadnúť dovolaním v konaní sp. zn. ako analogické

rozhodnutie s (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR).“

2. Podľa názoru sťažovateľa:

„Uznesením Krajského súdu Trnava č. k. a uznesením Najvyššieho

súdu Slovenskej republiky sp. zn. boli porušené základné práva sťažovateľa:

a) retroaktívna aplikácia v znení neskorších predpisov

b) bolo vedené nespravodlivé súdne konanie voči sťažovateľovi

c) bol sťažovateľ diskriminovaný voči všetkým občanom Slovenskej republiky

d) aplikáciou ustanovení a v znení neskorších

predpisov v uznesení Krajského súdu Trnava sp. zn. na skutočnosti, ktoré sa

mali uskutočniť pred jeho prijatím je nezákonné. Znenie

ustanovenia ustanovuje zmiernenie uloženého trestu prezidentom SR

- ale treba uviesť, že inštitút - prezident SR v čase uloženia amnestie neexistoval a ani

nezmiernil rozsudok NS SR sp. zn. . Sťažovateľ sa dovoláva aplikácie amnestie

prezidenta ČSFR Václava Havla z roku 1990 a teda logickej časovej postupnosti - najprv

uložený trest a potom jeho zmiernenie amnestiou. Výklad zákona a aplikácia zákona

Krajským súdom Trnava uvedené v uznesení č. k. nemá ani časovú

postupnosť a ani súlad rozhodnutia s rozhodnutím prezidenta o udelení amnestie.

Rozhodnutím NS SR sp. zn. došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa

- právo na riadny proces - právo podať riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok...

Aplikáciou ustanovenia T v znení neskorších

predpisov na trest uložený v roku 1982 (Krajský súd Bratislava č. k.

a právoplatný v apríli 1983) a aj vykonávaný od 21. 6. 1978 do 19. 10. 1990. V uloženom

a vykonávanom treste sa pokračovalo od 19. 12. 2006 až do dňa podania tejto sťažnosti.

Treba jednoznačne uviesť, že zrušením rozsudku Najvyšším súdom ČSFR č. k.

nedošlo k zastaveniu konania, a preto sa len pri uložení trestu len pokračuje vo výkone,

ktorý bol prerušený od 19. 10. 1990 do 19. 12. 2006. Z toho dôvodu nemôžu byť na trest

uložený v roku 1982 využité ustanovenia platiace v roku 2006. Takáto aplikácia zákona

uvedená v uznesení Krajského súdu Trnava č. k. je retroaktívna... v uvedenej

veci aplikáciou nesprávnej právnej úpravy zostáva sťažovateľ vo výkone trestu odňatia

slobody.“

3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:

„Krajský súd Trnava sp. zn. a Najvyšší súd Slovenskej republiky

sp. zn. svojím postupom porušili základné právo Ing. M. A..., t. č. Ústav na

výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby L. na súdnu ochranu a na spravodlivý

súdny proces podľa . Ing. M. A. sa priznáva primerané finančné

zadosťučinenie v sume 33 194 Eur, ktoré mu sú Krajský súd Trnava a Najvyšší súd

slovenskej republiky povinný vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od

právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd Trnava a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú

povinný zaplatiť náhradu trov konania spoločne a nerozdielne...“

4. Okrem už uvedenej sťažnosti podanej ústavnému súdu prostredníctvom právneho

zástupcu bola ústavnému súdu 4. februára 2009 doručená rukou písaná sťažnosť podpísaná

sťažovateľom, ktorá je rozdielna so sťažnosťou vypracovanou advokátom len v jej petite,

v ktorom žiada aj zrušenie uznesenia Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)

sp. zn. z 5. júna 2008 a vrátenie veci späť krajskému súdu.

5. Na výzvu ústavného súdu doplnil sťažovateľ svoje podanie oznámením, že

„predmet sťažnosti tvoria obe naše podania z dní 30. 1. aj 31. 1. 2009, ktoré sú v podstate

zhodné... zadosťučinenie nežiadam... žiadam len náhradu trov právneho zastúpenia. Na

záver uvádzam, že podania moje z 30. 1. a JUDr. P. z 31. 1. 2009 tvoria spolu sťažnosť

v jednej veci“.

6. Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľa podaním z 24. februára

2009 uviedol, že jeho klient (t. j. sťažovateľ) mu oznámil, že „ponecháva aj svoju podanú

sťažnosť, ktorú podal 30. januára 2009 a to tak, aby sa o tejto sťažnosti konalo v rámci

jedného konania spolu so sťažnosťou, ktorú podal JUDr. P. P. dňa 31. 1. 2009“. Súčasne

predložil rozhodnutia Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Pp 24/08

z 27. marca 2008, krajského súdu sp. zn. z 5. júna 2008 a Najvyššieho súdu

Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. z 12. novembra 2008.

7. Z doplňujúceho podania zo 6. marca 2009 napísaného právnym zástupcom

sťažovateľa považuje ústavný súd za relevantné citovať:

„... Právo na spravodlivý proces (zrejme jeho porušenie, pozn.) v prípade

sťažovateľa spočíva v tom, že odvolací ako aj najvyšší súd v sústave všeobecného súdnictva

nesprávne aplikovali ustanovenia zákona týkajúce sa podmienečného prepustenia z výkonu

trestu odňatia slobody, čím porušili práva sťažovateľa.

Sťažovateľ nateraz nežiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia

v sume 33 194 Eur, čím žiada vypustiť bod V. svojej sťažnosti podanej prostredníctvom

svojho právneho zástupcu...“

8. Vychádzajúc z už uvedených písomných návrhov (a tiež po celkovom zhodnotení

obsahu posudzovaných podaní) sťažovateľa a jeho právneho zástupcu možno ustáliť, že

sťažovateľ sa domáha vydania nálezu, ktorým:

- bude vyslovené porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46

ods. 1 (ďalej len „“) a práva na spravodlivý proces

zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len

„dohovor“) postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. a jeho

rozhodnutím z 5. júna 2008, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod

sp. zn. a jeho uznesením z 12. novembra 2008,

- budú zrušené uvedené rozhodnutia menovaných súdov a vec bude vrátená

krajskému súdu na ďalšie konanie,

- bude sťažovateľovi priznaná náhrada trov konania.

9. K sťažnosti sťažovateľ pripojil:

a) uznesenie okresného súdu č. k. -89 z 27. marca 2008, ktorým okresný

súd sťažovateľa podmienečne prepustil z výkonu trestu a určil mu skúšobnú dobu na tri

roky,

b) uznesenie krajského súdu č. k. -110, ktorým „Krajský súd...

o sťažnosti okresnej prokurátorky proti uzneseniu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn.

zo dňa 27. 03. 2008 takto rozhodol... zrušuje sa napadnuté uznesenie... žiadosť

odsúdeného... o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody... zamieta.“,

c) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. z 12. novembra 2008, ktorým

najvyšší súd sťažovateľovo dovolanie „proti rozhodnutiu Okresného súdu Piešťany, sp. zn.

, z 27. marca 2008 a následne Krajského súdu v Trnave zo dňa 5. júna 2008

sp. zn. ... podľa per analógiou s poukazom na ustanovenie

dovolanie...“ odmietol.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv

alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej

zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným

zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím

vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva

alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže

prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred

ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého

návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v

nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,

neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením

bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený.

10. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv

zaručených a dohovorom postupom krajského súdu a najvyššieho súdu a ich

rozhodnutiami v jeho trestnej veci (konaní o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie

z výkonu trestu odňatia slobody).

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...

prejednaná nezávislým a nestranným súdom...

11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol

uznesenie krajského súdu č. k. -110 z 5. júna 2008, ktorým bolo zrušené

uznesenie okresného súdu sp. zn. z 27. marca 2008 o podmienečnom prepustení

sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ

vidí porušenie svojho základného práva zaručeného a práva zaručeného

v čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení § 66

a v znení neskorších predpisov účinného od

1. januára 2006 pri posudzovaní splnenia podmienok na rozhodovanie o jeho žiadosti

o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, na ktorý bol odsúdený pred

účinnosťou tohto znenia .

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva

na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto

základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť

(napr. ), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných

súdov, ale podľa je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý

rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci

ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory

všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je

zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha

ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie

s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach základných

slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa

o namietaných porušeniach alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou

garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných

súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú

zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej

zmluve (, ).

Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46

ods. 1 a práva podľa dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu,

ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc

všeobecných súdov.

V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu

právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o návrhu sťažovateľa uznesením

č. k. -110 z 5. júna 2008 sú zlúčiteľné s označenými článkami

a dohovoru.

Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,

že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažovateľovu žiadosť, náležite

odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich relevantných častí jeho odôvodnenia:

„... okresný súd podmienečne prepustil Ing. M. A. z výkonu trestu odňatia slobody,

a zároveň mu podľa určil skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.

Proti tomuto uzneseniu podala sťažnosť okresná prokurátorka v Piešťanoch, v ktorej

namieta nezákonnosť rozhodnutia súdu I. stupňa.

Odsúdený Ing. M. A. bol okrem iného uznaný vinným aj z trestného činu vraždy

spolupáchateľstvom podľa k platnom znení v čase skutku

a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 (pätnásť) rokov so zaradením na

výkon trestu do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. V zmysle § 437 ods. 1 a § 11 ods. 3

2005 Z. z. účinného od 01. 01. 2006, teda bol odsúdený za obzvlášť

závažný zločin.

Podľa účinného od 01. 01. 2006 pri posudzovaní

splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia

slobody, alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch

uložených po nadobudnutí účinnosti tohto zákona za trestný čin podľa , sa

postupuje podľa tohto zákona.

Podľa osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin môže

byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.

Odsúdený Ing. M. A. teda časovú podmienku podmienečného prepustenia spĺňa až po

výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody, a táto zákonná podmienka pre jeho

podmienečné prepustenie splnená nebola. Podmienka výkonu troch štvrtín uloženého trestu

odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov, by bola splnená až po výkone 11 (jedenásť)

rokov a 3 (troch) mesiacov, Ing. M. A. však ku dňu rozhodnutiu súdu I. stupňa vykonal len

trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, 7 (sedem) mesiacov a 15 (pätnásť) dní,

a teda časovú podmienku troch štvrtín uloženého trestu nesplnil. Názor okresného súdu

obsiahnutý v odôvodnení napadnutého uznesenia okresná prokurátorka nepovažuje za

správny, pretože v ňom uvedený výklad započítania výmery zmierneného trestu neumožňuje

dikcia ustanovenia a to aj vzhľadom na ustanovenie

ods. 1písm. a/, písm. b/ , kde to dikcia týchto dvoch ustanovení výslovne

umožňuje.

Na základe týchto skutočností má okresná prokurátorka za to, že žiadosť odsúdeného

Ing. M. A. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu bola podaná predčasne, a preto

okresný súd nemohol o nej rozhodovať, pretože nebola splnená formálna podmienka na

podmienečné prepustenie z výkonu trestu.

Navrhla preto, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie a žiadosť odsúdeného

podľa z dôvodov účinného

od 01. 01. 2006, zamietol.

Odvolací súd sťažnosť okresnej prokurátorky predložil na vedomie a vyjadrenie

odsúdenému Ing. M. A., ako aj jeho obhajcovi. Obaja sa zhodne písomne vyjadrili v tom

duchu, že rozhodnutie okresného súdu je správne a zákonné, podľa Ing. M. A. žiadny

odsúdený doteraz nebol podmienečne prepustený na tri štvrtiny, ale boli aplikované len

dvojtretinové podmienečné prepustenia, ako priaznivejšie. Rovnako podľa neho sa doteraz

nestalo, aby doteraz nebola niekomu započítaná do doby potrebnej k podmienečnému

prepusteniu amnestia prezidenta republiky. Ing. M. A. vo svojom vyjadrení tiež poukazuje

na svoje zdravotné, problémy a na to, že bol obeťou justičného omylu.

Obaja vo svojich vyjadreniach preto navrhli sťažnosť okresnej prokurátorky, ako

nedôvodnú zamietnuť.

Krajský súd v Trnave ako súd odvolací v rozsahu uvedenom v § 192 ods. 1 Trestného

poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj konanie,

ktoré mu predchádzalo a tak dospel k záveru, že sťažnosť okresnej prokurátorky je dôvodná.

Krajský súd, plniac svoju prieskumnú povinnosť zisťuje, že okresný súd pri

rozhodovaní o žiadosti odsúdeného Ing. M. A. si zadovážil všetky nevyhnutné podklady

a dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, nesprávne však postupoval pri

posudzovaní formálnej podmienky uvedenej v ustanovení

č. a v dôsledku toho potom aj nezákonne rozhodol o jeho podmienečnom

prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý nateraz vykonáva v ÚVTOS L. Nezákonne

preto, lebo aj podľa názoru odvolacieho súdu nebola splnená formálna podmienka uvedená

v tomto ustanovení.“

Po citovaní ustanovení , a

krajský súd ďalej uviedol:

„... Jazykové a gramatické znenie vyššie uvedených dvoch ustanovení Trestného

zodpovedá aj argumentácii okresnej prokurátorky v Piešťanoch

obsiahnutej v jej sťažnosti.

Z gramatického, ako aj logického výkladu vyššie uvedených dvoch ustanovení

vyplýva, že zákonodarca odlišne postupoval pri stanovení podmienok pre podmienečné

prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za prečiny a zločiny a odlišne pri

stanovení podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody

uloženého za obzvlášť závažné zločiny.

Kým v ustanovení u alternatívy pod písmenom a/

(prečiny) a písmenom b/ (za zločiny) zákonodarca stanovil, že pri posudzovaní podmienok

pre prípadné podmienečné prepustenie; ide o uložené nepodmienečné tresty odňatia

slobody, alebo tresty zmiernené rozhodnutím Prezidenta Slovenskej republiky, v ustanovení

zákonodarca zmiernenie uložených trestov rozhodnutím

Prezidenta Slovenskej republiky neumožňuje.

Gramatický a logický výklad vyššie uvedených ustanovení teda jasne naznačuje

zámer zákonodarcu sprísniť podmienky pre prípadné podmienečné prepustenie z výkonu

trestu odňatia slobody uloženého za obzvlášť závažný zločin.

Pokiaľ teda okresný súd pri výpočte časovej podmienky pri posudzovaní žiadosti Ing.

M. A. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu použil extenzívny (rozširujúci) výklad,

postupoval nesprávne s prihliadnutím na zreteľné jazykové a gramatické znenie vyššie

uvedených rozhodujúcich ustanovení 2005 Z. z.

Z týchto dôvodov odvolací súd mal za to, že sťažnosť okresnej prokurátorky je

dôvodná, preto na základe nej podľa zrušil napadnuté

uznesenie a podľa s prihliadnutím na ustanovenie

účinného od 01. 01. 2006 podľa Trestného

zákona účinného od 01. 01. 2006 zamietol žiadosť odsúdeného Ing. M. A. o podmienečné

prepustenie z výkonu trestu s tým, že ju považoval za predčasne podanú, pretože ešte

nevykonal potrebných 11 (jedenásť) rokov a 3 (tri) mesiace z uloženého trestu odňatia

slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov...“

Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu

dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad

a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia

príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím

ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,

nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti

napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (,

) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať

s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so

skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.

V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie

rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne

nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (,

).

Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia (a po predchádzajúcom oboznámení

sa s uznesením okresného súdu z 27. marca 2008) presvedčil, že krajský súd sa námietkami

a argumentáciou sťažovateľa (k sťažnosti okresnej prokurátorky proti prvostupňovému

rozhodnutiu) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto

konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný

súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom

konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú

skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,

ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver

o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie

(m. m. , ). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho

dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne

odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie

krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho

vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný

tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj , ) a v tejto

situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.

Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou

opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.

Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti

medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného

práva sťažovateľa podľa , a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa

ods. 2 odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

12. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal tiež zrušenia uznesenia najvyššieho

súdu keď, namietal, že jeho postupom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia

a postupu krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu

podľa a právo podľa dohovoru. Sťažovateľ videl porušenie

tohto práva v tom, že rozhodnutím najvyššieho súdu mu bolo odopreté „právo podať riadny

alebo mimoriadny opravný prostriedok“. Tvrdil tiež, že právo vyplývajúce z ustanovenia

(na podanie dovolania, pozn.) je týmto postupom najvyššieho

súdu „značne zúžené. Zúženie práva na opravný prostriedok aplikáciou uznesenia

Najvyššieho súdu SR č. k. – text tohto rozhodnutia je uvedený v odôvodnení

uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. ... nie je v súlade s , pretože

jediný limit, ktorý ustanovenia obsahuje, je právoplatnosť

rozhodnutia a senát Najvyššieho súdu SR nemá právo rozširovať toto zákonné ustanovenie

o ďalšie obmedzenia pri podaní opravných prostriedkov.“.

Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je

zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci

konať a rozhodnúť ().

Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa (podobne

čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd

nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi

postupy v trestnoprávnom konaní. Takýmto predpisom je Trestný

poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „“).

Právo na súdnu ochranu sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú

splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať

a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestnoprávnym súdom

vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia

a nasl. .

Ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane

vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa

mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku

ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.

Ako už bolo uvedené, podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne

oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri

výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či

v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké

skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného

súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie

s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách

(, mutatis mutandis , , , ).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia

všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím

došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery

všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(, mutatis mutandis , , , ).

Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.

z 12. novembra 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil

pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci

oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd

sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol

dovolanie ako neprípustné.

Najvyšší súd vo svojej argumentácii uviedol:

«… Dovolanie podal (sťažovateľ, pozn. ústavného súdu) z dôvodu uvedeného

v ustanovení , a odôvodnil ho tým, že trvá na tom, že už vykonal

tri štvrtiny uloženého trestu odňatia slobody...

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ) zistil, že

dovolanie obvineného Ing. M. A. je potrebné odmietnuť bez preskúmania veci, lebo bolo

podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Podľa , ktorý upravuje otázku prípustnosti a účinku dovolania,

toto je možné podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.

nevymedzuje pojem „vec právoplatne skončená“, ale z výkladu

ustanovení až , ktoré upravujú režim mimoriadneho opravného

prostriedku - dovolanie, bol prijatý záver, že ním je možné napadnúť len meritórne

rozhodnutia, ktoré sa týkajú merita veci, teda rozhodnutia, ktorými sa končí trestné stíhanie

obvineného ako celok. Dovolaním ako mimoriadnym opravným prostriedkom nie je možné

napadnúť iné rozhodnutia súdov oboch inštancií.

Rozhodnutím vo veci samej, teda meritórnym uznaný za vinného a bol mu uložený

trest, resp. ochranné opatrenie rozhodnutím je

1. rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený, alebo bolo upustené od

potrestania;

2. rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;

3. uznesenie o zastavení trestného stíhania;

4. uznesenie o postúpení veci inému orgánu;

5. uznesenie o uložení ochranného opatrenia;

6. uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania;

7. uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania;

8. rozsudok o schválení dohody o vine a treste v rozsahu uvedenom v § 334 ods. 4 Tr.

por.;

9. rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku alebo

uzneseniu sub. 1. až 7.

V posudzovanej veci dovolanie nebolo podané vo veci, ktorá meritórne skončila

trestné stíhanie a v ktorej teda môže procesná strana podať tento mimoriadny opravný

prostriedok; podaný mimoriadny opravný prostriedok sa dotýka rozhodnutia súdov

vydaných vo vykonávacom konaní.

Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše zistil, že dovolanie podal advokát

obvineného bez riadneho splnomocnenia obvineného. Splnomocnenie zo 14. januára 2008,

ktoré bolo predložené oprávňuje obhajcu na zastupovanie len vo veci konania

o podmienečnom prepustení; splnomocnenie zaniká právoplatnosťou rozhodnutia vo veci

podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, teda v rozhodovanej veci

uznesením Krajského súdu v Trnave z 5. júna 2008, sp. zn. .

Ďalšie splnomocnenie z 27. augusta 2008 síce oprávňuje k zastupovaniu vo veci

dovolacieho konanie, avšak je podpísané zjavne inou osobou, než obvineným. Aj keď

dovolateľ nebol v rámci obhajoby zastúpený legálne, aj prípadná požadovaná oprava

(doplnenie) by nemohli viesť k inému meritórnemu záveru - dovolanie nie je možné podať

z hľadiska vecného.

Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného

Ing. M. A. odmietol podľa , použijúc uvedené ustanovenie analogicky.»

Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa (podobne dohovoru) nie je povinnosť súdu

akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku

čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie

označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či

zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.

V zhode s názorom najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že dovolanie (§ 368

a nasl. ) je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu

procesných a hmotnoprávnych vád predpokladaných zákonom, pričom v zásade platí, že

tento opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého

a druhého stupňa ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie je preto

len skutočne výnimočným prelomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou

stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred

súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací

súd. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie

všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových

zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho

prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti

a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať; na objasnenie potrebných okolností

prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len potrebné

vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu ( ).

V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej

je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,

dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať

a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,

ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh

týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre

konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd

poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu

na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ, a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti

a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis

mutandis ). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas

sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa nezistenia zákonných

dôvodov dovolania v danej veci, pričom najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti

uzneseniu krajského súdu s odôvodnením, že dovolanie nebolo prípustné podľa § 368 ods. 1

.

Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon

spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená

právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú

aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,

aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. ; vec Pérez De Rada

Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).

Podľa názoru ústavného súdu závery vyslovené najvyšším súdom v danej veci

nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V citovanej časti

odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným

spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie sťažovateľa odmietnuť,

a vysporiadal sa s ďalšími namietanými skutočnosťami, a preto ich ústavný súd považuje

i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Právne závery

najvyššieho súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení nemožno považovať za vybočujúce

z rámca platnej zákonnej úpravy.

Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,

nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru

a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným

už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.

Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len

v prípade jeho nezlučiteľnosti s alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.

Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by

v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba

v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.

O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné

uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,

že by zásadne poprel ich účel a význam (), čo však, ako už bolo uvedené,

v okolnostiach daného prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu

skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie

najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej

neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv

sťažovateľa. Ústavný súd preto nemal dôvod do výkladu najvyššieho súdu, ktorý inak konal

plne v medziach svojich ústavných právomocí, zasahovať.

Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti

ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi

napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením základného práva

sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa , reálnosť ktorej by

mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

Vzhľadom na to ústavný súd podľa rozhodol

tak, že sťažnosť v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné

zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. mája 2009