Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 137/09
PDF · 342.36 KB
No categories available
I. ÚS 137/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
I. ÚS 137/09-23
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. mája 2009
predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. A., t. č. vo výkone trestu odňatia slobody,
zastúpeného advokátom JUDr. P. P., H., ktorou namieta porušenie svojho základného práva
na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na
spravodlivé súdne konanie zaručeného čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tos 38/2008-110 z 5. júna
2008, ako aj uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 29/2008
z 12. novembra 2008, a takto
rozhodol:
Sťažnosť Ing. M. A. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky bola 3. februára 2009 doručená sťažnosť
(doplnená podaniami z 24. februára 2009 a zo 6. marca 2009) Ing. M. A. (ďalej len
„sťažovateľ“), v ktorej sa uvádza:
1. „Na sťažovateľa bola podaná obžaloba. Krajský súd v Bratislave dňa 22. 09. 1982
odsúdil sťažovateľa na 22 rokov nepodmienečne v konaní č. 1 T 6/1982. Vo väzbe
a následne vo výkone trestu odňatia slobody bol sťažovateľ od 15. 6. 1981 do 19. 10. 1990.
Počas tejto doby bola zverejnená aj amnestia prezidenta republiky ČSFR... Dňa 19. 10.
1990 Najvyšší súd ČSFR v konaní č. k. 2 Tzf 5/1990 zrušil rozsudok Krajského súdu
Bratislava ako nezákonný a prepustil sťažovateľa na slobodu a vec vrátil na Krajský súd
Bratislava na nové prejednanie a rozhodnutie. Dňa 20. 01. 2004 Krajský súd Bratislava
odsúdil sťažovateľa na 13 rokov trestu odňatia slobody v konaní č. 1 T 36/1990. Najvyšší
súd Slovenskej republiky v konaní č. k. 4 To 36/2004 rozsudok Krajského súdu Bratislava
zrušil a zmenil ho iba vo výroku o treste, kde uložil sťažovateľovi 15 rokov nepodmienečne.
Dňa 5. 12. 2006 podal sťažovateľ prostredníctvom svojho obhajcu žiadosť o podmienečné
prepustenie... Okresný súd Trnava v konaní č. k. Z PP/2T/2007 návrh na podmienečné
prepustenie zamietol dňa 2. 8. 2007 s odôvodnením, že sťažovateľ môže podať žiadosť
o podmienečné prepustenie nie po 2/3 odpykaného trestu ale až po ¾ odpykaného trestu,
teda Okresný súd Trnava využil ustanovenie § 437 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného
zákona v znení neskorších predpisov. Voči uvedenému uzneseniu podal sťažovateľ sťažnosť,
ktorú Krajský súd Trnava zamietol. Sťažovateľ podal návrh na podmienečné prepustenie na
Okresný súd Piešťany, ktorý ho dňa 27. 3. 2008 podmienečne prepustil sp. zn.
3 PP 24/2008-89. Proti tomuto uzneseniu podal sťažnosť Okresná prokuratúra Piešťany
a Krajský súd v Trnave zrušil uznesenie Okresného súdu Piešťany o podmienečnom
prepustení sťažovateľa a zamietol podmienečné prepustenie v konaní č. k. 4 Tos 38/2008
dňa 5. 6. 2008, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil, že ¾ sa musia počítať z výmeru celého
trestu - 15 rokov (rozsudok Najvyššieho súdu SR č. k. 4 To 36/2004) bez amnestie
prezidenta ČSFR Václava Havla publikovanej v zbierke zákonov, ktorá sa musí aplikovať aj
na sťažovateľa, keď Krajský súd Trnava aplikoval znenie § 66 a 67 zákona č. 300/2005 Z. z.
Trestného zákona v znení neskorších predpisov, kde v odôvodnení sa uvádza, že gramatický
a logický výklad zákona počíta ¾ z celého trestu 15 rokov, pretože toto bol úmysel
zákonodarcu. Proti uzneseniu Krajského súdu Trnava č. k. č. k. 4 Tos 38/2008 podal
sťažovateľ dovolanie, ktoré však Najvyšší súd SR odmietol ako nemeritórne rozhodnutie,
ktoré sa nedá napadnúť dovolaním v konaní sp. zn. 3 Tdo 29/2008 ako analogické
rozhodnutie s 3 Tdo 5/2006 (rozhodnutie Najvyššieho súdu SR).“
2. Podľa názoru sťažovateľa:
„Uznesením Krajského súdu Trnava č. k. 4 Tos 38/2008 a uznesením Najvyššieho
súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3 Tdo 29/2008 boli porušené základné práva sťažovateľa:
a) retroaktívna aplikácia zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších predpisov
b) bolo vedené nespravodlivé súdne konanie voči sťažovateľovi
c) bol sťažovateľ diskriminovaný voči všetkým občanom Slovenskej republiky
d) aplikáciou ustanovení § 66 a § 67 zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov v uznesení Krajského súdu Trnava sp. zn. 4 Tos 38/2008 na skutočnosti, ktoré sa
mali uskutočniť pred jeho prijatím zákona č. 300/2005 Z. z. je nezákonné. Znenie
ustanovenia § 66 Trestného zákona ustanovuje zmiernenie uloženého trestu prezidentom SR
- ale treba uviesť, že inštitút - prezident SR v čase uloženia amnestie neexistoval a ani
nezmiernil rozsudok NS SR sp. zn. 4 To 36/2004. Sťažovateľ sa dovoláva aplikácie amnestie
prezidenta ČSFR Václava Havla z roku 1990 a teda logickej časovej postupnosti - najprv
uložený trest a potom jeho zmiernenie amnestiou. Výklad zákona a aplikácia zákona
Krajským súdom Trnava uvedené v uznesení č. k. 4 Tos 38/2008 nemá ani časovú
postupnosť a ani súlad rozhodnutia s rozhodnutím prezidenta o udelení amnestie.
Rozhodnutím NS SR sp. zn. 3 Tdo 29/2008 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa
- právo na riadny proces - právo podať riadny alebo mimoriadny opravný prostriedok...
Aplikáciou ustanovenia § 437 ods. 2 T zákona č. 300/2005 Z. z. v znení neskorších
predpisov na trest uložený v roku 1982 (Krajský súd Bratislava č. k. 1 T 6/1982
a právoplatný v apríli 1983) a aj vykonávaný od 21. 6. 1978 do 19. 10. 1990. V uloženom
a vykonávanom treste sa pokračovalo od 19. 12. 2006 až do dňa podania tejto sťažnosti.
Treba jednoznačne uviesť, že zrušením rozsudku Najvyšším súdom ČSFR č. k. 2 Tzf 5/1990
nedošlo k zastaveniu konania, a preto sa len pri uložení trestu len pokračuje vo výkone,
ktorý bol prerušený od 19. 10. 1990 do 19. 12. 2006. Z toho dôvodu nemôžu byť na trest
uložený v roku 1982 využité ustanovenia platiace v roku 2006. Takáto aplikácia zákona
uvedená v uznesení Krajského súdu Trnava č. k. 4 Tos 38/2008 je retroaktívna... v uvedenej
veci aplikáciou nesprávnej právnej úpravy zostáva sťažovateľ vo výkone trestu odňatia
slobody.“
3. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález:
„Krajský súd Trnava sp. zn. 4 Tos 38/2008 a Najvyšší súd Slovenskej republiky
sp. zn. 3 Tdo 29/2008 svojím postupom porušili základné právo Ing. M. A..., t. č. Ústav na
výkon trestu odňatia slobody a Ústav na výkon väzby L. na súdnu ochranu a na spravodlivý
súdny proces podľa Ústavy Slovenskej republiky. Ing. M. A. sa priznáva primerané finančné
zadosťučinenie v sume 33 194 Eur, ktoré mu sú Krajský súd Trnava a Najvyšší súd
slovenskej republiky povinný vyplatiť spoločne a nerozdielne do dvoch mesiacov od
právoplatnosti tohto nálezu. Krajský súd Trnava a Najvyšší súd Slovenskej republiky sú
povinný zaplatiť náhradu trov konania spoločne a nerozdielne...“
4. Okrem už uvedenej sťažnosti podanej ústavnému súdu prostredníctvom právneho
zástupcu bola ústavnému súdu 4. februára 2009 doručená rukou písaná sťažnosť podpísaná
sťažovateľom, ktorá je rozdielna so sťažnosťou vypracovanou advokátom len v jej petite,
v ktorom žiada aj zrušenie uznesenia Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“)
sp. zn. 4 Tos 38/2008 z 5. júna 2008 a vrátenie veci späť krajskému súdu.
5. Na výzvu ústavného súdu doplnil sťažovateľ svoje podanie oznámením, že
„predmet sťažnosti tvoria obe naše podania z dní 30. 1. aj 31. 1. 2009, ktoré sú v podstate
zhodné... zadosťučinenie nežiadam... žiadam len náhradu trov právneho zastúpenia. Na
záver uvádzam, že podania moje z 30. 1. a JUDr. P. z 31. 1. 2009 tvoria spolu sťažnosť
v jednej veci“.
6. Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľa podaním z 24. februára
2009 uviedol, že jeho klient (t. j. sťažovateľ) mu oznámil, že „ponecháva aj svoju podanú
sťažnosť, ktorú podal 30. januára 2009 a to tak, aby sa o tejto sťažnosti konalo v rámci
jedného konania spolu so sťažnosťou, ktorú podal JUDr. P. P. dňa 31. 1. 2009“. Súčasne
predložil rozhodnutia Okresného súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. Pp 24/08
z 27. marca 2008, krajského súdu sp. zn. 4 Tos 38/2008 z 5. júna 2008 a Najvyššieho súdu
Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 29/2008 z 12. novembra 2008.
7. Z doplňujúceho podania zo 6. marca 2009 napísaného právnym zástupcom
sťažovateľa považuje ústavný súd za relevantné citovať:
„... Právo na spravodlivý proces (zrejme jeho porušenie, pozn.) v prípade
sťažovateľa spočíva v tom, že odvolací ako aj najvyšší súd v sústave všeobecného súdnictva
nesprávne aplikovali ustanovenia zákona týkajúce sa podmienečného prepustenia z výkonu
trestu odňatia slobody, čím porušili práva sťažovateľa.
Sťažovateľ nateraz nežiada priznanie primeraného finančného zadosťučinenia
v sume 33 194 Eur, čím žiada vypustiť bod V. svojej sťažnosti podanej prostredníctvom
svojho právneho zástupcu...“
8. Vychádzajúc z už uvedených písomných návrhov (a tiež po celkovom zhodnotení
obsahu posudzovaných podaní) sťažovateľa a jeho právneho zástupcu možno ustáliť, že
sťažovateľ sa domáha vydania nálezu, ktorým:
- bude vyslovené porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46
ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý proces
zaručeného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len
„dohovor“) postupom krajského súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 4 Tos 38/2008 a jeho
rozhodnutím z 5. júna 2008, ako aj postupom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod
sp. zn. 3 Tdo 29/08 a jeho uznesením z 12. novembra 2008,
- budú zrušené uvedené rozhodnutia menovaných súdov a vec bude vrátená
krajskému súdu na ďalšie konanie,
- bude sťažovateľovi priznaná náhrada trov konania.
9. K sťažnosti sťažovateľ pripojil:
a) uznesenie okresného súdu č. k. 3 Pp 24/08-89 z 27. marca 2008, ktorým okresný
súd sťažovateľa podmienečne prepustil z výkonu trestu a určil mu skúšobnú dobu na tri
roky,
b) uznesenie krajského súdu č. k. 4 Tos/38/2008-110, ktorým „Krajský súd...
o sťažnosti okresnej prokurátorky proti uzneseniu Okresného súdu v Piešťanoch sp. zn.
3 Pp 24/08 zo dňa 27. 03. 2008 takto rozhodol... zrušuje sa napadnuté uznesenie... žiadosť
odsúdeného... o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody... zamieta.“,
c) uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 3 Tdo 29/2008 z 12. novembra 2008, ktorým
najvyšší súd sťažovateľovo dovolanie „proti rozhodnutiu Okresného súdu Piešťany, sp. zn.
3 Pp 24/2008, z 27. marca 2008 a následne Krajského súdu v Trnave zo dňa 5. júna 2008
sp. zn. 4 Tos 38/2008... podľa § 382 Tr. por. per analógiou s poukazom na ustanovenie
§ 368 ods. 1 Tr. por. dovolanie...“ odmietol.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv
alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej
zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným
zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím
vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva
alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.
Ak porušenie práv alebo slobôd podľa odseku 1 vzniklo nečinnosťou, ústavný súd môže
prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred
ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého
návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,
neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením
bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne
neopodstatnený.
10. Predmetom sťažnosti sťažovateľa je namietané porušenie označených práv
zaručených ústavou a dohovorom postupom krajského súdu a najvyššieho súdu a ich
rozhodnutiami v jeho trestnej veci (konaní o jeho žiadosti o podmienečné prepustenie
z výkonu trestu odňatia slobody).
Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným spôsobom
svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo...
prejednaná nezávislým a nestranným súdom...
11. Ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ predmetnou sťažnosťou najprv napadol
uznesenie krajského súdu č. k. 4 Tos 38/2008-110 z 5. júna 2008, ktorým bolo zrušené
uznesenie okresného súdu sp. zn. 3 Pp 24/08 z 27. marca 2008 o podmienečnom prepustení
sťažovateľa z výkonu trestu odňatia slobody. Zo sťažnosti možno vyvodiť, že sťažovateľ
vidí porušenie svojho základného práva zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a práva zaručeného
v čl. 6 ods. 1 dohovoru najmä v spôsobe výkladu a následnej aplikácii ustanovení § 66
a § 67 zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon v znení neskorších predpisov účinného od
1. januára 2006 pri posudzovaní splnenia podmienok na rozhodovanie o jeho žiadosti
o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, na ktorý bol odsúdený pred
účinnosťou tohto znenia Trestného zákona.
Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného práva
na súdnu a inú právnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto
základnému právu zodpovedá povinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť
(napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesné garancie v súdnom konaní.
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecných
súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti, ktorý
rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práv a slobôd vtedy, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejto právomoci
ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory
všeobecného súdu ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavného súdu totiž nie je
zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha
ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie
s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou o ľudských právach základných
slobodách. Právomoc ústavného súdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy
o namietaných porušeniach ústavou alebo príslušnou medzinárodnou zmluvou
garantovaných práv a slobôd je daná v prípade, že je vylúčená právomoc všeobecných
súdov, alebo v prípade, že účinky výkonu tejto právomoci všeobecným súdom nie sú
zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou alebo úpravou v príslušnej medzinárodnej
zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).
Pokiaľ ide o sťažovateľom namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 46
ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru označeným rozhodnutím krajského súdu,
ústavný súd predovšetkým konštatuje, že v danej veci nebola vylúčená právomoc
všeobecných súdov.
V právomoci ústavného súdu zostalo následne iba posúdenie, či účinky výkonu
právomoci krajského súdu v súvislosti s jeho rozhodnutím o návrhu sťažovateľa uznesením
č. k. 4 Tos 38/2008-110 z 5. júna 2008 sú zlúčiteľné s označenými článkami ústavy
a dohovoru.
Po oboznámení sa s obsahom uznesenia krajského súdu ústavný súd dospel k záveru,
že krajský súd svoje rozhodnutie, ktorým zamietol sťažovateľovu žiadosť, náležite
odôvodnil, čo vyplýva aj z nasledujúcich relevantných častí jeho odôvodnenia:
„... okresný súd podmienečne prepustil Ing. M. A. z výkonu trestu odňatia slobody,
a zároveň mu podľa § 68 ods. 1 Trestného zákona určil skúšobnú dobu na 3 (tri) roky.
Proti tomuto uzneseniu podala sťažnosť okresná prokurátorka v Piešťanoch, v ktorej
namieta nezákonnosť rozhodnutia súdu I. stupňa.
Odsúdený Ing. M. A. bol okrem iného uznaný vinným aj z trestného činu vraždy
spolupáchateľstvom podľa § 9 ods. 2 k § 219 Trestného zákona platnom znení v čase skutku
a bol mu uložený úhrnný trest odňatia slobody v trvaní 15 (pätnásť) rokov so zaradením na
výkon trestu do III. (tretej) nápravnovýchovnej skupiny. V zmysle § 437 ods. 1 a § 11 ods. 3
Trestného zákona č. 300/2005 Z. z. účinného od 01. 01. 2006, teda bol odsúdený za obzvlášť
závažný zločin.
Podľa § 437 ods. 2 Trestného zákona účinného od 01. 01. 2006 pri posudzovaní
splnenia podmienok na rozhodovanie o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia
slobody, alebo rozhodovaní o podmienečnom upustení od výkonu zvyšku trestu pri trestoch
uložených po nadobudnutí účinnosti tohto zákona za trestný čin podľa § 140/1961 Zb., sa
postupuje podľa tohto zákona.
Podľa § 67 ods. 1 Trestného zákona osoba odsúdená za obzvlášť závažný zločin môže
byť podmienečne prepustená až po výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody.
Odsúdený Ing. M. A. teda časovú podmienku podmienečného prepustenia spĺňa až po
výkone troch štvrtín uloženého trestu odňatia slobody, a táto zákonná podmienka pre jeho
podmienečné prepustenie splnená nebola. Podmienka výkonu troch štvrtín uloženého trestu
odňatia slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov, by bola splnená až po výkone 11 (jedenásť)
rokov a 3 (troch) mesiacov, Ing. M. A. však ku dňu rozhodnutiu súdu I. stupňa vykonal len
trest odňatia slobody vo výmere 10 (desať) rokov, 7 (sedem) mesiacov a 15 (pätnásť) dní,
a teda časovú podmienku troch štvrtín uloženého trestu nesplnil. Názor okresného súdu
obsiahnutý v odôvodnení napadnutého uznesenia okresná prokurátorka nepovažuje za
správny, pretože v ňom uvedený výklad započítania výmery zmierneného trestu neumožňuje
dikcia ustanovenia § 67 ods. 1 Trestného zákona a to aj vzhľadom na ustanovenie § 66
ods. 1písm. a/, písm. b/ Trestného zákona, kde to dikcia týchto dvoch ustanovení výslovne
umožňuje.
Na základe týchto skutočností má okresná prokurátorka za to, že žiadosť odsúdeného
Ing. M. A. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu bola podaná predčasne, a preto
okresný súd nemohol o nej rozhodovať, pretože nebola splnená formálna podmienka na
podmienečné prepustenie z výkonu trestu.
Navrhla preto, aby krajský súd zrušil napadnuté uznesenie a žiadosť odsúdeného
podľa § 415 ods. 1 Trestného poriadku z dôvodov § 67 ods. 1 Trestného zákona účinného
od 01. 01. 2006, zamietol.
Odvolací súd sťažnosť okresnej prokurátorky predložil na vedomie a vyjadrenie
odsúdenému Ing. M. A., ako aj jeho obhajcovi. Obaja sa zhodne písomne vyjadrili v tom
duchu, že rozhodnutie okresného súdu je správne a zákonné, podľa Ing. M. A. žiadny
odsúdený doteraz nebol podmienečne prepustený na tri štvrtiny, ale boli aplikované len
dvojtretinové podmienečné prepustenia, ako priaznivejšie. Rovnako podľa neho sa doteraz
nestalo, aby doteraz nebola niekomu započítaná do doby potrebnej k podmienečnému
prepusteniu amnestia prezidenta republiky. Ing. M. A. vo svojom vyjadrení tiež poukazuje
na svoje zdravotné, problémy a na to, že bol obeťou justičného omylu.
Obaja vo svojich vyjadreniach preto navrhli sťažnosť okresnej prokurátorky, ako
nedôvodnú zamietnuť.
Krajský súd v Trnave ako súd odvolací v rozsahu uvedenom v § 192 ods. 1 Trestného
poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého uznesenia, ako aj konanie,
ktoré mu predchádzalo a tak dospel k záveru, že sťažnosť okresnej prokurátorky je dôvodná.
Krajský súd, plniac svoju prieskumnú povinnosť zisťuje, že okresný súd pri
rozhodovaní o žiadosti odsúdeného Ing. M. A. si zadovážil všetky nevyhnutné podklady
a dôkazy potrebné pre objektívne a zákonné rozhodnutie, nesprávne však postupoval pri
posudzovaní formálnej podmienky uvedenej v ustanovení § 67 ods. 1 Trestného zákona
č. 300/2005 Z. z. a v dôsledku toho potom aj nezákonne rozhodol o jeho podmienečnom
prepustení z výkonu trestu odňatia slobody, ktorý nateraz vykonáva v ÚVTOS L. Nezákonne
preto, lebo aj podľa názoru odvolacieho súdu nebola splnená formálna podmienka uvedená
v tomto ustanovení.“
Po citovaní ustanovení § 62 ods. 2, § 66 ods. 1 a § 67 ods. 1 Trestného zákona
krajský súd ďalej uviedol:
„... Jazykové a gramatické znenie vyššie uvedených dvoch ustanovení Trestného
zákona č. 300/2005 Z. z. zodpovedá aj argumentácii okresnej prokurátorky v Piešťanoch
obsiahnutej v jej sťažnosti.
Z gramatického, ako aj logického výkladu vyššie uvedených dvoch ustanovení
vyplýva, že zákonodarca odlišne postupoval pri stanovení podmienok pre podmienečné
prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody uloženého za prečiny a zločiny a odlišne pri
stanovení podmienok pre podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody
uloženého za obzvlášť závažné zločiny.
Kým v ustanovení § 66 ods. 1 Trestného zákona u alternatívy pod písmenom a/
(prečiny) a písmenom b/ (za zločiny) zákonodarca stanovil, že pri posudzovaní podmienok
pre prípadné podmienečné prepustenie; ide o uložené nepodmienečné tresty odňatia
slobody, alebo tresty zmiernené rozhodnutím Prezidenta Slovenskej republiky, v ustanovení
§ 67 ods. 1 Trestného zákona zákonodarca zmiernenie uložených trestov rozhodnutím
Prezidenta Slovenskej republiky neumožňuje.
Gramatický a logický výklad vyššie uvedených ustanovení teda jasne naznačuje
zámer zákonodarcu sprísniť podmienky pre prípadné podmienečné prepustenie z výkonu
trestu odňatia slobody uloženého za obzvlášť závažný zločin.
Pokiaľ teda okresný súd pri výpočte časovej podmienky pri posudzovaní žiadosti Ing.
M. A. o podmienečné prepustenie z výkonu trestu použil extenzívny (rozširujúci) výklad,
postupoval nesprávne s prihliadnutím na zreteľné jazykové a gramatické znenie vyššie
uvedených rozhodujúcich ustanovení Trestného zákona č. 300/2005 Z. z.
Z týchto dôvodov odvolací súd mal za to, že sťažnosť okresnej prokurátorky je
dôvodná, preto na základe nej podľa § 194 ods. 1 Trestného poriadku zrušil napadnuté
uznesenie a podľa § 194 ods. 1 písm. a/ Trestného poriadku s prihliadnutím na ustanovenie
§ 415 ods. 1 Trestného poriadku účinného od 01. 01. 2006 podľa § 67 ods. 1 Trestného
zákona účinného od 01. 01. 2006 zamietol žiadosť odsúdeného Ing. M. A. o podmienečné
prepustenie z výkonu trestu s tým, že ju považoval za predčasne podanú, pretože ešte
nevykonal potrebných 11 (jedenásť) rokov a 3 (tri) mesiace z uloženého trestu odňatia
slobody vo výmere 15 (pätnásť) rokov...“
Predmetné rozhodnutie krajského súdu obsahuje podľa názoru ústavného súdu
dostatok skutkových a právnych záverov, pričom ústavný súd nezistil, že by jeho výklad
a závery boli svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené a nevyplýva z nich ani taká aplikácia
príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím
ich podstaty a zmyslu. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom krajského súdu nestotožňuje,
nepostačuje sama osebe na prijatie záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti
napadnutého rozhodnutia. Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu (II. ÚS 4/94,
II. ÚS 3/97) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu stotožňovať
s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať v súlade so
skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov a námietok.
V zmysle svojej judikatúry považuje ústavný súd za protiústavné aj arbitrárne tie
rozhodnutia, ktorých odôvodnenie je úplne odchylné od veci samej alebo aj extrémne
nelogické so zreteľom na preukázané skutkové a právne skutočnosti (IV. ÚS 150/03,
Ústavný súd sa z obsahu napadnutého uznesenia (a po predchádzajúcom oboznámení
sa s uznesením okresného súdu z 27. marca 2008) presvedčil, že krajský súd sa námietkami
a argumentáciou sťažovateľa (k sťažnosti okresnej prokurátorky proti prvostupňovému
rozhodnutiu) zaoberal v rozsahu, ktorý postačuje na konštatovanie, že sťažovateľ v tomto
konaní dostal odpoveď na všetky podstatné okolnosti prípadu. V tejto súvislosti už ústavný
súd uviedol, že všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom
konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú
skutkový a právny základ rozhodnutia. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu,
ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver
o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie
(m. m. IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05). Z ústavnoprávneho hľadiska preto niet žiadneho
dôvodu, aby sa spochybňovali závery napadnutého rozhodnutia, ktoré sú dostatočne
odôvodnené a majú oporu vo vykonanom dokazovaní. Pretože namietané rozhodnutie
krajského súdu nevykazuje znaky svojvôle a je dostatočne odôvodnené na základe jeho
vlastných myšlienkových postupov a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný
tieto postupy a hodnotenia nahrádzať (podobne aj I. ÚS 21/98, III. ÚS 209/04) a v tejto
situácii nemá dôvod zasiahnuť do právneho názoru krajského súdu.
Ústavný súd v tejto súvislosti ešte pripomína, že nie je a ani nemôže byť ďalšou
opravnou inštanciou v systéme všeobecného súdnictva.
Vychádzajúc z uvedeného je ústavný súd toho názoru, že niet žiadnej spojitosti
medzi odôvodnením rozhodnutia krajského súdu a namietaným porušením základného
práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a preto sťažnosť v tejto jej časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
12. Sťažovateľ sa vo svojej sťažnosti domáhal tiež zrušenia uznesenia najvyššieho
súdu keď, namietal, že jeho postupom v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia
a postupu krajského súdu bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu
podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažovateľ videl porušenie
tohto práva v tom, že rozhodnutím najvyššieho súdu mu bolo odopreté „právo podať riadny
alebo mimoriadny opravný prostriedok“. Tvrdil tiež, že právo vyplývajúce z ustanovenia
§ 368 Trestného poriadku (na podanie dovolania, pozn.) je týmto postupom najvyššieho
súdu „značne zúžené. Zúženie práva na opravný prostriedok aplikáciou uznesenia
Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 5/2006 – text tohto rozhodnutia je uvedený v odôvodnení
uznesenia Najvyššieho súdu SR č. k. 3 Tdo 29/2008... nie je v súlade s ústavou, pretože
jediný limit, ktorý ustanovenia § 368 Trestného poriadku obsahuje, je právoplatnosť
rozhodnutia a senát Najvyššieho súdu SR nemá právo rozširovať toto zákonné ustanovenie
o ďalšie obmedzenia pri podaní opravných prostriedkov.“.
Účelom práva na súdnu a inú právnu ochranu a práva na spravodlivé konanie je
zaručiť každému prístup k súdu. Tomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu vo veci
konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
Základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne
čl. 6 ods. 1 dohovoru) podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu všeobecný súd
nemôže porušiť, ak koná vo veci v súlade s procesnoprávnymi predpismi upravujúcimi
postupy v trestnoprávnom konaní. Takýmto predpisom je zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný
poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Trestný poriadok“).
Právo na súdnu ochranu sa v trestnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú
splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých trestnoprávny súd môže konať
a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred trestnoprávnym súdom
vrátane dovolacích konaní. V dovolacom konaní procesné podmienky upravujú ustanovenia
§ 368 a nasl. Trestného poriadku.
Ústavný súd v rámci svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti opakovane
vyslovil, že posúdenie akejkoľvek skutkovej a právnej otázky všeobecným súdom by sa
mohlo stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu len v prípade, ak by závery, ku
ktorým všeobecný súd dospel, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne.
Ako už bolo uvedené, podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne
oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri
výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či
v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké
skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného
súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie
s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).
Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia
všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím
došlo k porušeniu základného práva alebo slobody, pričom skutkové a právne závery
všeobecného súdu môžu byť predmetom preskúmania vtedy, ak by vyvodené závery boli
zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné
a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody
(I. ÚS 13/00, mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).
Ústavný súd z tohto hľadiska preskúmal rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn.
3 Tdo 29/2008 z 12. novembra 2008, ktorým odmietol dovolanie sťažovateľa. Nezistil
pritom žiadnu skutočnosť, ktorá by signalizovala svojvoľný postup tohto súdu nemajúci
oporu v zákone. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia naopak vyplýva, že najvyšší súd
sa zaoberal a vysporiadal s dôvodmi sťažovateľa, ale pretože sa s nimi nestotožnil, odmietol
dovolanie ako neprípustné.
Najvyšší súd vo svojej argumentácii uviedol:
«… Dovolanie podal (sťažovateľ, pozn. ústavného súdu) z dôvodu uvedeného
v ustanovení § 371 ods. 1, písm. i/ Tr. por. a odôvodnil ho tým, že trvá na tom, že už vykonal
tri štvrtiny uloženého trestu odňatia slobody...
Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 377 Tr. por.) zistil, že
dovolanie obvineného Ing. M. A. je potrebné odmietnuť bez preskúmania veci, lebo bolo
podané proti rozhodnutiu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.
Podľa § 368 ods. 1 Tr. por., ktorý upravuje otázku prípustnosti a účinku dovolania,
toto je možné podať proti rozhodnutiu súdu, ktorým bola vec právoplatne skončená.
Trestný poriadok nevymedzuje pojem „vec právoplatne skončená“, ale z výkladu
ustanovení § 368 až § 392 Tr. por., ktoré upravujú režim mimoriadneho opravného
prostriedku - dovolanie, bol prijatý záver, že ním je možné napadnúť len meritórne
rozhodnutia, ktoré sa týkajú merita veci, teda rozhodnutia, ktorými sa končí trestné stíhanie
obvineného ako celok. Dovolaním ako mimoriadnym opravným prostriedkom nie je možné
napadnúť iné rozhodnutia súdov oboch inštancií.
Rozhodnutím vo veci samej, teda meritórnym uznaný za vinného a bol mu uložený
trest, resp. ochranné opatrenie rozhodnutím je
1. rozsudok alebo trestný rozkaz, ktorým bol obvinený, alebo bolo upustené od
potrestania;
2. rozsudok, ktorým bol obvinený oslobodený spod obžaloby;
3. uznesenie o zastavení trestného stíhania;
4. uznesenie o postúpení veci inému orgánu;
5. uznesenie o uložení ochranného opatrenia;
6. uznesenie o podmienečnom zastavení trestného stíhania;
7. uznesenie o schválení zmieru a zastavení trestného stíhania;
8. rozsudok o schválení dohody o vine a treste v rozsahu uvedenom v § 334 ods. 4 Tr.
por.;
9. rozhodnutie, ktorým bol zamietnutý riadny opravný prostriedok proti rozsudku alebo
uzneseniu sub. 1. až 7.
V posudzovanej veci dovolanie nebolo podané vo veci, ktorá meritórne skončila
trestné stíhanie a v ktorej teda môže procesná strana podať tento mimoriadny opravný
prostriedok; podaný mimoriadny opravný prostriedok sa dotýka rozhodnutia súdov
vydaných vo vykonávacom konaní.
Najvyšší súd Slovenskej republiky navyše zistil, že dovolanie podal advokát
obvineného bez riadneho splnomocnenia obvineného. Splnomocnenie zo 14. januára 2008,
ktoré bolo predložené oprávňuje obhajcu na zastupovanie len vo veci konania
o podmienečnom prepustení; splnomocnenie zaniká právoplatnosťou rozhodnutia vo veci
podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody, teda v rozhodovanej veci
uznesením Krajského súdu v Trnave z 5. júna 2008, sp. zn. 4 Tos 38/2008.
Ďalšie splnomocnenie z 27. augusta 2008 síce oprávňuje k zastupovaniu vo veci
dovolacieho konanie, avšak je podpísané zjavne inou osobou, než obvineným. Aj keď
dovolateľ nebol v rámci obhajoby zastúpený legálne, aj prípadná požadovaná oprava
(doplnenie) by nemohli viesť k inému meritórnemu záveru - dovolanie nie je možné podať
z hľadiska vecného.
Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky dovolanie obvineného
Ing. M. A. odmietol podľa § 382 Tr. por., použijúc uvedené ustanovenie analogicky.»
Ústavný súd pripomína, že súčasťou základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (podobne čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je povinnosť súdu
akceptovať dôvody prípustnosti opravného prostriedku uvádzané sťažovateľom, v dôsledku
čoho ich „nerešpektovanie“ súdom ani nemožno bez ďalšieho považovať za porušenie
označeného základného práva. V inom prípade by totiž súdy stratili možnosť posúdiť, či
zákonné dôvody prípustnosti alebo neprípustnosti podaného dovolania vôbec boli naplnené.
V zhode s názorom najvyššieho súdu ústavný súd uvádza, že dovolanie (§ 368
a nasl. Trestného poriadku) je mimoriadnym opravným prostriedkom určeným na nápravu
procesných a hmotnoprávnych vád predpokladaných zákonom, pričom v zásade platí, že
tento opravný prostriedok neslúži na revíziu skutkových zistení ustálených súdmi prvého
a druhého stupňa ani k preskúmavaniu nimi vykonaného dokazovania. Dovolanie je preto
len skutočne výnimočným prelomom do inštitútu právoplatnosti, ktorý je dôležitou zárukou
stability právnych vzťahov a právnej istoty. Ťažisko dokazovania je totiž v konaní pred
súdom prvého stupňa a jeho skutkové závery môže dopĺňať, prípadne korigovať len odvolací
súd. Dovolací súd nie je všeobecnou treťou inštanciou zameranou na preskúmavanie
všetkých rozhodnutí súdov druhého stupňa a samotnú správnosť a úplnosť skutkových
zistení nemôže posudzovať už len z toho dôvodu, že nie je oprávnený bez ďalšieho
prehodnocovať vykonané dôkazy bez toho, aby ich mohol podľa zásad ústnosti
a bezprostrednosti v konaní o dovolaní sám vykonávať; na objasnenie potrebných okolností
prípadne potrebných na rozhodnutie o dovolaní môže vykonať dovolací súd len potrebné
vyšetrovanie v obmedzenom rozsahu (§ 379 ods. 2 Trestného poriadku).
V danom prípade je relevantnou aj judikatúra ústavného súdu, v zmysle ktorej
je na skúmanie prípustnosti návrhu na začatie súdneho konania, jeho opodstatnenosti,
dodržania zákonných lehôt, oprávnenosti takýto návrh podať, právomoci o ňom konať
a rozhodnúť, či splnenia iných zákonom ustanovených náležitostí zásadne príslušný orgán,
ktorý rozhoduje o merite návrhu – inými slovami, právomoc konať o veci, ktorej sa návrh
týka, v sebe obsahuje právomoc skúmať to, či návrh zodpovedá tým podmienkam, ktoré pre
konanie o ňom ustanovuje príslušný procesný kódex. V tejto súvislosti ústavný súd
poznamenáva, že uvedené obdobne platí, aj pokiaľ ide o skúmanie prípustnosti návrhu
na začatie dovolacieho konania, jeho opodstatnenosti a pod.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ, a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Otázka posúdenia existencie zákonných dôvodov dovolania je otázkou zákonnosti
a jej riešenie nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis
mutandis IV. ÚS 35/02). Z obsahu sťažnosti vyplýva, že jej podstatou je nesúhlas
sťažovateľa s právnym názorom najvyššieho súdu týkajúcim sa nezistenia zákonných
dôvodov dovolania v danej veci, pričom najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľa proti
uzneseniu krajského súdu s odôvodnením, že dovolanie nebolo prípustné podľa § 368 ods. 1
Pravidlá týkajúce sa prípustnosti dovolania majú za cieľ zaistiť riadny výkon
spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená
právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú
aplikované. Jednako tieto pravidlá alebo ich používanie nemôžu týmto osobám zabrániť,
aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada
Cavanilles c. Španielsko, rozsudok ESĽP z 28. októbra 1998).
Podľa názoru ústavného súdu závery vyslovené najvyšším súdom v danej veci
nemožno považovať za zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. V citovanej časti
odôvodnenia napadnutého rozhodnutia najvyšší súd zrozumiteľným a jednoznačným
spôsobom uviedol dôvody, pre ktoré bolo treba dovolanie sťažovateľa odmietnuť,
a vysporiadal sa s ďalšími namietanými skutočnosťami, a preto ich ústavný súd považuje
i z hľadiska ústavných aspektov za dostačujúce a ústavne relevantné. Právne závery
najvyššieho súdu v sťažnosťou napadnutom uznesení nemožno považovať za vybočujúce
z rámca platnej zákonnej úpravy.
Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje,
nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru
a nezakladá ani oprávnenie ústavného súdu nahradiť jeho právny názor svojím vlastným
už ani preto, že ústavný súd nie je opravným súdom právnych názorov najvyššieho súdu.
Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len
v prípade jeho nezlučiteľnosti s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou.
Aj keby ústavný súd nesúhlasil s interpretáciou zákonov všeobecnými súdmi, mohol by
v zmysle citovanej judikatúry nahradiť napadnutý právny názor najvyššieho súdu iba
v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne neodôvodnený, a teda ústavne nekonformný.
O svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné
uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení,
že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 303/06), čo však, ako už bolo uvedené,
v okolnostiach daného prípadu ústavný súd nezistil a sťažovateľ neuviedol žiadnu
skutočnosť, na základe ktorej by bolo možné usudzovať, že napadnuté rozhodnutie
najvyššieho súdu má také nedostatky, ktoré by odôvodňovali záver o jeho zjavnej
neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti a v konečnom dôsledku o porušení označených práv
sťažovateľa. Ústavný súd preto nemal dôvod do výkladu najvyššieho súdu, ktorý inak konal
plne v medziach svojich ústavných právomocí, zasahovať.
Na základe uvedeného, ako aj so zreteľom na argumentáciu sťažovateľa v sťažnosti
ústavný súd konštatuje, že v danom prípade nemožno prijať záver o vecnej súvislosti medzi
napadnutým rozhodnutím najvyššieho súdu a označeným porušením základného práva
sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, reálnosť ktorej by
mohol posúdiť po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.
Vzhľadom na to ústavný súd podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde rozhodol
tak, že sťažnosť v tejto jej časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.
Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok, ústavný súd nepovažoval za potrebné
zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa uvedenými v petite jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 20. mája 2009