Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 196/09
PDF · 183.75 KB
No categories available
IV. ÚS 196/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. júna 2009
predbežne prerokoval sťažnosť P. K., H., vo veci namietaného porušenia jeho základného
práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a jeho práva upraveného
v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom
Okresného súdu Rimavská Sobota č. k. 7 C 190/085-55 zo 17. apríla 2007, rozsudkom
Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 16 Co/238/2007-93 z 22. novembra 2007
a späťvzatím mimoriadneho dovolania vo veci vedenej Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2009, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. mája 2009
doručená sťažnosť P. K., H. (ďalej len „sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho
základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) a jeho práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Rimavská Sobota
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 7 C 190/085-55 zo 17. apríla 2007, rozsudkom Krajského
súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“) č. k. 16 Co/238/2007-93 z 22. novembra
2007 a späťvzatím mimoriadneho dovolania generálnym prokurátorom Slovenskej
republiky (ďalej len „generálny prokurátor“) vo veci vedenej Najvyšším súdom Slovenskej
republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 M Cdo 1/2009.
Za zástupcu v konaní pred ústavným súdom označil sťažovateľ svojho otca J. K., H..
Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol:
«Návrhom zo dňa 15. 6. 2005 podanom na Okresnom súde v Rimavskej Sobote sa
navrhovateľka V. M. domáhala zaplatenia sumy 230.550,- SK s prísl. s odôvodnením, že ide
o jej nárok, ktorý nadobudla dedičskou postupnosťou po svojom manželovi J. M. z kúpnej
zmluvy zo dňa 16.08.1998 predajom majetkového podielu v PD Kraskovo sťažovateľovi. PD
K. bolo uznesením členskej schôdze dňa 18.04.1997 zrušené a dňom 01.05,1997 vstúpilo do
likvidácie. Likvidátorom družstva sa stal Ing. K.. Návrhom zo dňa 19.03.1998 podanom na
Krajskom súde v Banskej Bystrici sa likvidátor domáhal vyhlásenia konkurzu na majetok
“
úpadcu PD Kraskovo v „likvidáciiz dôvodu predĺženia majetku úpadcu o 15 002.000,- Sk.
Krajský súd v Banskej Bystrici Uznesením č. k. 46 24 K 78/98 zo dňa 01. 02. 1999 vyhlásil
na majetok PD K. v „likvidácii" konkurz. Z úradného záznamu obchodného oddelenia
Krajského súdu v Banskej Bystrici dňa 19. 11. 2007 vedeného pod č. k. 46 24 K 78/98
zistil, že V. M. ani jej nebohý manžel J. M. v zozname 104 veriteľov PD Kraskovo v
„likvidácii „ neboli vedení ako veritelia v PD Kraskovo v „likvidácii“ a nie sú ani veriteľmi
v konkurze vyhláseného uznesením Krajského súdu v Banskej Bystrici k.46 24 K 78/98 na
úpadcu PD Kraskovo v „likvidácii“. Zo zoznamu predloženého V. M. o majetkových
podieloch oprávnených osôb PD K. „v likvidácii súd zistil, že J. M. bol v čase predaja
majetkového podielu oprávnenou osobou PD Kraskovo v „likvidácii“ a súd zistil, že J. M.
bol oprávnením k nehnuteľnému majetku v sume 154 722.-Sk a k hnuteľnému majetku v
sume 75 822,-Sk. Zrejmým rozporom v obsahu údajov v zozname predkladanom V. M. a
zoznamom vypracovaným likvidátorom a doloženým k návrhu na konkurz PD Kraskovo v
„likvidácii“, riadne datovaný a podpísaný likvidátorom Ing. K. a skutočnosťou existencie
dvoch zoznamov veriteľov sa odvolací súd nezaoberal.
Je pravdou, že likvidátor družstva ponúkol sťažovateľovi na kúpu hnuteľný a
nehnuteľný majetok likvidovaného družstva s tvrdením, že predať majetok družstva je možné
len za majetkové podiely, ktoré musí odkúpiť od vlastníkov majetkových podielov za ich
plnú cenu .Za takto stanovených podmienok a ubezpečenia J. M., že je vlastníkom
majetkového podielu , dňa 16.8.1998 sťažovateľ kúpnu predávajúcemu J. M. podpísal. Na
základe vyššie uvedených skutočností likvidátorom predložené kúpne zmluvy na kúpu
hnuteľného a nehnuteľného majetku likvidovaného družstva, sťažovateľ predávajúcemu
štatutárnemu zástupcovi likvidovaného družstva PD Kraskovo v „likvidácii" podpísal.
Tento majetok nadobudol od PD Kraskovo v „likvidácii“ dobromyseľne na základe tvrdení
a konania predávajúcich .Zo zákona zodpovednosť za predávanú vec je na strane
predávajúcich ako aj zodpovednosť to, že vec nemá právne vady (499 OZ).
Ako vyšlo najavo v podobnej veci č. k.17 Co/214/08-180 rozsudkom Krajského sudu
zo dňa 20.8.2008 podobnú žalobu súd zamietol. V tejto podobnej veci súd svoje rozhodnutie
odôvodnil tým, že majetkový podiel nebol prevoditeľný kúpnou zmluvou a v PD K. neboli
vydané ani podielnická listy, ktoré by mohli byť prevedené na kupujúceho, ktoré by nebohý
manžel navrhovateľky mohol previesť na žalovaného tak je zmluva zo 16. 8. 2008 neplatná
podľa § 37 ods. 2 OZ (právny úkon, ktorého predmetom je plnenie nemožné, je neplatný) a
neplatnosť zmluvy možno vyvodiť aj z § 37 ods. l OZ (právny úkon sa musí urobiť slobodne
a vážne, určite a zrozumiteľne, inak je neplatný), pretože táto zmluva je nezrozumiteľná v
tom, čo je jej predmetom, či ide o kúpnu zmluvu alebo zmluvu o postúpení pohľadávky, akej
pohľadávky, kto bol dlžníkom a kto veriteľom. Krajský súd preto žalobu zamietol z dôvodu,
že pohľadávku uplatňuje žalobkyňa z neplatného právneho úkonu jej právneho predchodcu,
z ktorého nevznikli žiadne práva ani jej právnemu predchodcovi a tieto práva nemohla
žalobkyňa získať dedičskou postupnosťou po nebohom účastníkovi kúpnej zmluvy
majetkového podielu V PD K. v „likvidácii.
O nemožnosti odpredať majetkový podiel vypočítaný pri transformácií PD K.
oprávnenou osobou tretej osobe svedčí skutočnosť, že podľa lex specialis zákona č. 42/1992
Zb. ust. § 33 e ods. 2 „Pri likvidácii družstva má oprávnená osoba, ktorá nadobudla
pohľadávku za majetkový podiel z transformácie družstva, postavenie veriteľa rovnako ako
ostatný podielnici družstva podľa § 17 ods. 3 . Podľa § 17 ods. 3 „Pri likvidácii družstva a
v konkurznom konaní a v konaní o vyrovnaní má podielnik postavenie veriteľa. Podľa ust
§ 488 Záväzkovým vzťahom je právny vzťah, z ktorého veriteľovi vzniká právo na plnenie
(pohľadávka) od dlžníka a dlžníkovi vzniká povinnosť splniť záväzok. Uvedené práva
veriteľa nie sú prevoditeľné na tretie osoby. Tiež povinnosti dlžníka voči veriteľovi nie sú
povinnosťami voči tretím osobám . Je nespochybniteľné, že v deň predaja 16. 8. 1998 bolo
PD Kraskovo v likvidácii, že J. M. mal postavenie a práva veriteľa tak, ako ostatní 104-ia
veritelia v tomto družstve, pre veriteľa J. M. bolo nesporne výhodné predávať pohľadávku
voči predĺženému družstvu za sumu vypočítanú v transformácii a označovať túto
pohľadávku za vecné právo majetkového podielu, ktoré v skutočnosti neexistovalo a ako
veriteľ likvidovaného družstva odpredával kupujúcemu sťažovateľovi neexistujúci
„majetkový podiel „v postavení veriteľa nebol spôsobilý neexistujúci majetkový podiel“
kupujúcemu odovzdať. V postavení veriteľa J. M. nemal spôsobilosť uzavrieť kúpnu zmluvu
podľa ust. § 588 OZ preto sa v kúpnej zmluve označoval ako vlastník predávanej veci. Zo
zreteľom na preukázaný rozpor zo zákonom a nespochybniteľné zistenými skutočnosťami
máme za preukázané, že J. M. v postavení veriteľa dňa 16.8.1998 nebol spôsobilý pre
nedostatok aktívnej vecnej legitimácie uzavrieť platnú kúpnu zmluvu s kupujúcim
sťažovateľom P. K. predajom neexistujúceho vecného práva,, majetkového podielu“, čo
znamená, že sťažovateľovi P. K. chýba pasívna vecná legitimácia a ako účastník sporu nie
je subjektom povinnosti a nemá povinnosť uhradiť žalovanú sumu navrhovateľke. Zo
zreteľom na skutočnosť, že J. M. vedel, že je veriteľom likvidovaného družstva tiež vedel, že
vecné právo majetkového podielu v likvidovanom družstve neexistuje .tvrdením vlastníctva
uvádzaným v kúpnej zmluve vedome a úmyselne uviedol kupujúceho do omylu. § 49a, podľa
§ 38 ods. 1 „Neplatný je právny úkon, pokiaľ ten, kto ho urobil. nemá spôsobilosť na
právne úkony. Právny úkon, ktorého plnenie je nemožné podľa ust.§37 ods. 2 je neplatný je
kúpna zmluva zo dňa 16. 8. 1998 neplatná. Vzhľadom na tu preukázané a súdom v konaní
17 Co/214/ 08 zistené skutočnosti a skutkové zistenia pohľadávka V. M. uplatnená návrhom
je nedôvodná. Pohľadávku žalobkyňa V. M. si uplatňuje z neplatného právneho úkonu jej
právneho predchodcu, z ktorého nevznikli žiadne práva ani jej ani jej právnemu
predchodcovi a tieto práva nemohla V. M. získať dedičskou postupnosťou po nebohom
účastníkovi zmluvy.»
Sťažovateľ za porušovateľa svojich práv označuje okresný súd, ktorý mal porušiť
ním označené práva rozsudkom č. k. 7 C 190/05-55 zo 17. apríla 2007, keď rozhodol, že
sťažovateľ je povinný zaplatiť navrhovateľke súdom určenú cenu, krajský súd, ktorý
rozsudkom č. k. 16 Co 238/2007-93 z 22. novembra 2007 napadnutý rozsudok okresného
súdu potvrdil (obidva rozsudky nadobudli právoplatnosť 9. januára 2009), a generálnneho
prokurátora, ktorý že 5. marca 2009 zobral späť svoje mimoriadne dovolanie a navrhol
konanie zastaviť. O návrhu generálneho prokurátora najvyšší súd rozhodol uznesením sp.
zn. 5 M Cdo 1/2009 z 18. marca 2009 tak, že mu vyhovel, čím bolo podľa sťažovateľa
zmarené jeho právo na prístup k súdu a právo na súdnu ochranu právoplatnými
rozhodnutiami označených súdov uvedených v podnete na podanie mimoriadneho
dovolania adresovaného generálnemu prokurátorovi.
Sťažovateľ sa okrem vyslovenia porušenia svojich práv označenými orgánmi domáha
aj primeraného finančného zadosťučinenia a žiada aj o ustanovenie právneho zástupcu
(advokáta) argumentujúc svojimi osobnými a majetkovými pomermi.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje ústavný súd o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania
pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti účastníkov
konania.
Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené
v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto
ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene, môže ústavný súd
na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd
môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Zákonným predpokladom na prijatie sťažnosti na ďalšie konanie je jej podanie
v lehote ustanovenej v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Táto lehota je dvojmesačná
a začína plynúť od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia
o inom zásahu. Pri opatrení alebo inom zásahu, ktorým sú aj zbytočné prieťahy v konaní
pred všeobecnými súdmi, sa lehota počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení
alebo inom zásahu dozvedieť. Podanie sťažnosti po uplynutí tejto lehoty je zákonom
ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti ako oneskorene podanej (§ 25 ods. 2
1. Pri prerokovaní tej časti sťažnosti, ktorou sťažovateľ namieta porušenie svojho
základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom
okresného súdu č. k. 7 C 190/05-55 zo 17. apríla 2007, ústavný súd vychádzal z princípu
subsidiarity zakotveného v čl. 127 ods. 1 ústavy, ktorý ustanovuje právomoci ústavného
súdu a všeobecných súdov rozhodujúcich v občianskoprávnych a trestnoprávnych veciach,
a to tým spôsobom, že sťažovateľ má právo domáhať sa ochrany základného práva na
ústavnom súde iba v prípade, ak mu túto ochranu nemôžu poskytnúť všeobecné súdy.
Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ sa podaným odvolaním domáhal, aby krajský
súd napadnutý prvostupňový rozsudok zrušil. Z uvedeného vyplýva, že námietka porušenia
základného práva sťažovateľa v podobe odvolania smerujúca proti rozhodnutiu okresného
súdu bola predmetom rozhodovania krajského súdu. V rámci tohto inštančného postupu
krajský súd ako súd odvolací rozhodnutie súdu prvého stupňa preskúmal a svoj právny
názor vyjadril v potvrdzujúcom rozsudku č. k. 16 Co 238/2007-93 z 22. novembra 2007.
Vzhľadom na princíp subsidiarity zakotvený v čl. 127 ods. 1 ústavy nebolo preto
v právomoci ústavného súdu preskúmať rozsudok okresného súdu, pretože jeho
preskúmanie na základe podaného odvolania patrilo do právomoci krajského súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť v časti smerujúcej proti postupu okresného súdu
odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre nedostatok právomoci na jej
prerokovanie.
2. Čo sa týka napadnutého rozsudku krajského súdu, ktorým mali byť porušené
sťažovateľom označené práva, zo zistení ústavného súdu vyplýva, že v sťažnosti namietaný
rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 190/05-55 zo 17. apríla 2007 v spojení s rozsudkom
krajského súdu č. k. 16 Co 238/2007-93 z 22. novembra 2007 nadobudli právoplatnosť
9. januára 2008, pričom sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 20. mája 2009, teda bez
akýchkoľvek pochybností po uplynutí dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 53 ods. 3
zákona o ústavnom súde na podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy.
Ústavný súd nemá zákonnú možnosť odpustiť zmeškanie lehoty na podanie
sťažnosti. Ustanovenie § 53 ods. 2 zákona o ústavnom súde dovoľuje ústavnému súdu
odpustiť z dôvodov hodných osobitného zreteľa len nevyčerpanie opravných prostriedkov
alebo iných právnych prostriedkov, ktoré zákon sťažovateľovi na ochranu jeho práv
poskytuje, ale nie zmeškanie lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný súd
v rámci svojej rozhodovacej činnosti opakovane vyslovil, že zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej (procesnej) lehoty odpustiť ani ju predĺžiť (pozri
napr. I. ÚS 64/03, I. ÚS 188/03, IV. ÚS 14/03, II. ÚS 330/06).
Ústavný súd preto po predbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol ako podanú oneskorene.
3. V súvislosti s predbežným prerokovaním časti sťažnosti, v ktorej sťažovateľ
namieta porušenie svojich práv generálnym prokurátorom, ktorý zobral späť svoje
mimoriadne dovolanie, v dôsledku čoho najvyšší súd konanie uznesením sp. zn.
5 M Cdo 1/2009 zastavil, ústavný súd uvádza, že § 243e ods. 1 Občianskeho súdneho
poriadku neukladá povinnosť (nezakladá právny nárok) vyhovieť každému podnetu na
podanie mimoriadneho dovolania. Je na voľnej úvahe generálneho prokurátora rozhodnúť,
či podá, alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je vylúčená iba v prípade, že
zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania sú splnené). Oprávnenie
na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná
ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04). Tak, ako je
v dispozičnej právomoci generálneho prokurátora podanie mimoriadneho dovolania,
rovnako je v jeho dispozičnej právomoci zobrať mimoriadne dovolanie späť. Vzhľadom na
to, že podanie a späťvzatie mimoriadneho dovolania je v právomoci generálneho
prokurátora a právo na jeho podanie nepatrí do katalógu základných práv, potom ani jeho
späťvzatie nemôže mať za následok ich porušenie, a preto generálny prokurátor nemohol
porušiť sťažovateľom označené práva tým, že mimoriadne dovolanie vzal späť. Ústavný súd
z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa ústavný súd už ďalšími návrhmi uplatnenými
sťažovateľom nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 4. júna 2009