Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
IV. ÚS 290/2011
PDF · 145.92 KB
No categories available
IV. ÚS 290/2011
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 7. júla 2011
predbežne prerokoval sťažnosť Mgr. Ľ. V., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. D., B., vo
veci namietaného porušenia jej bližšie neoznačených základných práv a slobôd rozsudkom
Krajského súdu v Bratislave č. k. 9 Co 98/2009-196 z 11. marca 2010 a takto
rozhodol:
Sťažnosť Mgr. Ľ. V. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. marca 2011
doručené podanie Mgr. Ľ. V., B. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátom JUDr. J.
D., B., vo veci namietaného porušenia jej bližšie neoznačených základných práv a slobôd
rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 9 Co 98/2009-196 z
11. marca 2010 (právoplatným 29. júna 2010), ktorým tento súd zmenil napadnutý rozsudok
Okresného súdu Bratislava IV (ďalej len „okresný súd“) č. k. 9 C 70/2004-156
zo 6. novembra 2008 tak, že návrh zamietol.
Sťažovateľka vo svojej sťažnosti okrem iného uviedla, že zamestnávateľ, Domov
sociálnych služieb pre deti G. (ďalej len „odporca“), u ktorého pracovala ako vrchná sestra,
s ňou okamžite skončil pracovný pomer 29. marca 2004 na základe skutočností, ktoré sa
nikdy nestali (údajná neetická komunikácia s klientkou domova a nátlak na rehoľnú sestru,
aby proti svojej vôli podpísala záznam zo služby).
Sťažovateľka sa s návrhom na vyslovenie neplatnosti okamžitého skončenia
pracovného pomeru obrátila na okresný súd, ktorý rozsudkom č. k. 9 C 70/2004-156
zo 6. novembra 2008 rozhodol, že okamžité skončenie pracovného pomeru sťažovateľky
s odporcom je neplatné.
Proti rozhodnutiu okresného súdu sa odvolal odporca (zamestnávateľ), pričom
krajský súd po opakovanom vykonaní dokazovania zmenil rozsudok okresného súdu
rozsudkom č. k. 9 Co 98/2009-196 z 11. marca 2010 tak, že návrh zamieta.
Sťažovateľka namieta proces dokazovania vykonaný odvolacím súdom tvrdiac, že
tento súd „nesprávne a mylne posúdil skutočnosti za pravdivé“, pričom týmto súdom
„neboli zabezpečené a získané žiadne ďalšie relevantné dôkazové prostriedky“.
Sťažovateľka uviedla, že v súvislosti s vydaním označeného rozhodnutia odvolacieho
súdu sa podaním z 23. júla 2010 obrátila aj na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky
(ďalej len „generálna prokuratúra“) „s požiadavkou vydania mimoriadneho dovolania
vo veci“. Podnet sťažovateľky generálna prokuratúra prostredníctvom Krajskej prokuratúry
v B. rozhodnutím č. k. Kc 244/10-7 zo 4. októbra 2010 odložila. Opakovaný podnet
sťažovateľky generálna prokuratúra rozhodnutím č. k. VI/2Pz 729/10-6 z 10. januára 2011
taktiež odložila.
Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd takto rozhodol:
„1. Základné práva a slobody Mgr. Ľ. V. garantované Ústavou SR
a medzinárodnými dohovormi, konaním, rozhodnutím a činnosťou Krajského súdu
v Bratislave porušené boli.
2. Vydané rozhodnutie Rozsudok v mene republiky Krajského súdu v Bratislave
č. 9Co98/2009-196 1404111134 zo dňa 11. 03. 2010 sa ruší v plnom rozsahu a potvrdzuje
sa platnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa pod č. 9C/70/2004/156 14041111134 zo dňa
6. 11. 2008
3. Odporca je povinný uhradiť trovy právneho zastúpenia pred Ústavným súdom
Slovenskej republiky do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.
4. Mgr. Ľ. V. sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 €, za porušenie
ľudských práv a slobôd v odvolacom konaní Krajským súdom Bratislava, ktorý je povinný
vyplatiť túto sumu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia - čl. 127 ods. 3
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd
rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie
svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd
vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola
vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd
nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na
začatie konania.
Vzhľadom na uvedené ústavný súd posudzoval sťažnosť len v rozsahu navrhovaného
petitu, t. j. vo veci namietaného porušenia bližšie neoznačených základných práv
sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu, aj keď z obsahu sťažnosti vyplýva, že
namieta aj postup generálnej prokuratúry v súvislosti s jej „požiadavkou“ na podanie
mimoriadneho dovolania. Sťažovateľka je v konaní zastúpená advokátom, t. j.
kvalifikovaným právnym zástupcom, a tak ústavný súd sťažovateľku na odstránenie
nedostatkov náležitostí sťažnosti nevyzýval.
Podľa § 49 zákona o ústavnom súde sťažnosť môže podať fyzická osoba alebo
právnická osoba, ktorá tvrdí, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom
sa porušili jej základné práva alebo slobody, ak o ochrane týchto základných práv a slobôd
nerozhoduje iný súd.
Podľa § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde sťažnosť nie je prípustná, ak sťažovateľ
nevyčerpal opravné prostriedky alebo iné právne prostriedky, ktoré mu zákon na ochranu
jeho základných práv alebo slobôd účinne poskytuje a na ktorých použitie je sťažovateľ
oprávnený podľa osobitných predpisov.
Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť podľa čl. 127 ústavy možno
podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia, opatrenia alebo
upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa,
keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť. Zákon o ústavnom súde
neumožňuje zmeškanie tejto kogentnej lehoty odpustiť (pozri napr. IV. ÚS 14/03,
Z obsahu sťažnosti vyplýva, že rozsudok okresného súdu č. k. 9 C 70/2004-156
zo 6. novembra 2008 v spojení s rozsudkom krajského súdu č. k. 9 Co 98/2009-196
z 11. marca 2010 nadobudol právoplatnosť 29. júna 2010. Relevantným momentom, odkedy
začala plynúť sťažovateľke lehota na podanie sťažnosti proti napadnutému rozsudku
krajského súdu je deň nadobudnutia jeho právoplatnosti. Podanie podnetu na podanie
mimoriadneho dovolania generálnej prokuratúre nemá vplyv v danom prípade na začatie
plynutia dvojmesačnej lehoty podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde, keďže oprávnenie
na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná
ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02, III. ÚS 11/04, IV. ÚS 196/09),
a podanie mimoriadneho dovolania je výlučne v dispozičnej právomoci generálneho
prokurátora Slovenskej republiky. Keďže sťažovateľka doručila ústavnému súdu sťažnosť
proti označenému rozsudku 11. marca 2011, stalo sa tak zjavne po uplynutí lehoty uvedenej
v § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Vzhľadom na to ústavný súd sťažnosť sťažovateľky
pri jej predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde
z dôvodu, že bola podaná oneskorene.
Zo sťažnosti a z príloh tiež vyplýva, že krajský súd zmenil prvostupňový rozsudok
okresného súdu č. k. 9 C 70/2004-156 zo 6. novembra 2008, pričom vo vzťahu k rozsudku
krajského súdu č. k. 9 Co 98/2009-196 z 11. marca 2010 sťažovateľka namieta, že
vo vzťahu k nej konal krajský súd „s veľkou dávkou zaujatosti“, jeho konanie bolo
neobjektívne, odôvodnenie napadnutého rozsudku obsahovalo „skôr len domnienky
a predpoklady“, krajský súd „nesprávne“ a „mylne“ posúdil niektoré skutočnosti,
neakceptoval „predloženú listinu navrhovateľkou“. V tejto súvislosti sťažovateľka
konštatuje, že takéto stanovisko odvolacieho súdu ju „poškodzuje“ a „porušuje“ jej právo
na objektívne a spravodlivé vyriešenie predmetnej veci v objektívnosti a rovnosti pred
zákonom.
Ústavný súd vychádzajúc zo svojej subsidiárnej právomoci, zo skutočnosti, že
napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil prvostupňový rozsudok, a prihliadnuc na
námietky sťažovateľky vo vzťahu k napadnutému rozsudku a namietanému konaniu
krajského súdu, ktoré predchádzalo jeho vydaniu, konštatuje, že sťažovateľka mohla a mala
využiť právny prostriedok na ochranu svojich práv v systéme všeobecných súdov, a to
podanie dovolania podľa § 238 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku. Vzhľadom na to, že
sťažovateľka podanie dovolania nevyužila, ústavný súd odmietol jej sťažnosť podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde aj pre nedostatok svojej právomoci.
Ústavný súd nad rámec svojho odôvodnenia uvádza, že sťažnosť mohol odmietnuť aj
pre nesplnenie zákonom predpísaných náležitostí, keďže sťažovateľka – zastúpená právnym
zástupcom – neoznačila žiadne základné práva alebo slobody, ktoré mali byť porušené
namietaným rozsudkom krajského súdu.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti pri jej predbežnom prerokovaní sa ústavný súd
už nezaoberal ďalšími návrhmi sťažovateľky uvedenými v petite sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 7. júla 2011