Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
I. ÚS 475/2014
PDF · 143.55 KB
No categories available
I. ÚS 475/2014
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra
2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ingrid
Zlochovou, Galvaniho 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky v spojení
s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na
spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a
základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a to
späťvzatím mimoriadneho dovolania v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej
republiky pod sp. zn. 1 M Cdo 22/2012, a takto
rozhodol:
Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014
doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ingrid
Zlochovou, Galvaniho 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na
súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len
„ústava“) v spojení s čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej
len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane
ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť
majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj práva
na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských
práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Generálnej
prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), a to späťvzatím
mimoriadneho dovolania v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej
len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 M Cdo 22/2012.
Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom z 21. mája 2010 podaným na Okresnom
súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by
okresný súd zaviazal Slovenský pozemkový fond v procesnom postavení odporcu
na uzatvorenie zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom. Rozsudkom
okresného súdu sp. zn. 42 C 361/2010 z 26. augusta 2011 bol návrh sťažovateľa zamietnutý
a súčasne bol zaviazaný zaplatiť náhradu trov konania v sume 412,45 €. Na základe
odvolania podaného sťažovateľom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)
rozsudkom sp. zn. 4 Co 527/2011 z 20. júna 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.
Sťažovateľ následne podal generálnej prokuratúre podnet na mimoriadne dovolanie, ktorá
mimoriadne dovolanie podala na najvyššom súde 20. decembra 2012. Konanie
na najvyššom súde bolo vedené pod sp. zn. 1 M Cdo 22/2012. Generálna prokuratúra
zobrala návrh na mimoriadne dovolanie späť 22. apríla 2014 z dôvodu, že ústavný súd
uznesením sp. zn. II. ÚS 517/2012 z 22. novembra 2012 sťažnosť sťažovateľa odmietol.
Najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil uznesením sp. zn. 1 M Cdo 22/2012
z 29. apríla 2014 z dôvodu späťvzatia mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou.
Tvrdené porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom generálnej prokuratúry vo vzťahu k späťvzatiu
mimoriadneho dovolania odôvodnil sťažovateľ tým, že podnet na mimoriadne dovolanie
podal z dôvodu, že rozsudok okresného súdu považuje za taký, ktorý vychádza
z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru sťažovateľa aj krajský súd pri
formulovaní svojho právneho názoru vychádzal z nepochopenia procesu reštitúcie –
pracoval s pojmom reštitučné konanie, avšak toto má dve oddelené fázy. Najprv obvodné
pozemkové úrady rozhodujú o splnení podmienok samotnej reštitúcie a v prípade
oprávnenosti uplatneného nároku na navrátenie vlastníctva, ak nie je možné vlastníctvo ku
konkrétnemu pozemku prinavrátiť, o priznaní práva na náhradu oprávnenej osobe.
Vo vzťahu k pôvodne oprávnenej osobe (Pavlovi Spevákovi) v tomto prípade bolo
rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede rozhodnuté, že spĺňa
podmienky reštitúcie, a bolo mu priznané aj právo na náhradu. Druhá fáza reštitučného
konania je charakteristická tým, že náhradný pozemok je oprávnenej osobe vydávaný
zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva, pričom sa už postupuje podľa Občianskeho
zákonníka. Žiadne ustanovenie právneho poriadku v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení
pohľadávky nevylučovalo voľnú dispozíciu oprávnenej osoby s jej už priznaným nárokom
počas jej života ako s akýmkoľvek iným majetkovým právom. Zákon č. 503/2003 Z. z.
o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej
republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva
k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 503/2003 Z. z.“) je
vo vzťahu k Občianskemu zákonníku normou špeciálnou, sám upravuje právne
nástupníctvo iba pre prípad smrti oprávnenej osoby, a preto možnosť postúpenia
pohľadávky treba posudzovať podľa Občianskeho zákonníka. Názor krajského súdu, podľa
ktorého reštitučný nárok nemá záväzkový charakter, je názorom ojedinelým, sťažovateľ už
v priebehu konania poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 182/2007 vo
veci mimosúdnej rehabilitácie a poukazuje aj na závery (českej) odbornej literatúry.
Navyše, zákon č. 503/2003 Z. z. je normou súkromného práva, v oblasti ktorého platí
zásada, podľa ktorej čo nie je zákonom zakázané, je dovolené. Novela zákona č. 503/2003
Z. z. vykonaná zákonom č. 139/2010 Z. z., ktorým na dopĺňa zákon č. 229/1991 Zb. o
úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení
neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nezaložila možnosť
prevádzania práv vyplývajúcich z reštitučných nárokov, ale mala za cieľ zvýšiť
transparentnosť prevodu práv vyplývajúcich z reštitučných nárokov. Záver krajského súdu,
podľa ktorého je zmluva o postúpení práv uzatvorená sťažovateľom absolútne neplatná pre
obchádzanie zákona, uvrhuje sťažovateľa (ale aj iné už uspokojené oprávnené osoby) do
právnej neistoty. Navyše, aj Slovenský pozemkový fond postupovanie reštitučných nárokov
vo svojich interných predpisoch vždy pripúšťal. Sťažovateľ svoju žalobu založil nielen na
samotnej zmluve o postúpení práv, ale aj na tvrdení, že splnil všetky zákonné aj interné
podmienky Slovenského pozemkového fondu na uzatvorenie zmluvy o bezodplatnom
prevode nehnuteľností, zmluva prešla kontrolami na rôznych stupňoch riadenia
Slovenského pozemkového fondu a bola interne schválená na uzatvorenie. Ak napokon
napriek všetkému Slovenský pozemkový fond zmluvu neuzatvoril, konal svojvoľne a
znemožnil sťažovateľovi užívať jeho majetok, to všetko navyše v situácii, keď s inými (v
sťažnosti označenými) osobami v rovnakom postavení obdobné zmluvy uzatvoril. Ani štát
nesmie mariť uspokojenie veriteľov z pohľadávok, ktorých existencia bola potvrdená
rozhodnutím orgánu verejnej moci. Krajský súd preto aplikoval právne normy svojvoľne a
svoj postup navyše nesprávne a nedostatočne odôvodnil.
Na základe sťažovateľom uvedených skutočností podala generálna prokuratúra
mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského
súdu a navrhla, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého
stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení mimoriadneho dovolania sa generálna prokuratúra
v plnom rozsahu stotožnila s dôvodmi podnetu na mimoriadne dovolanie zo strany
sťažovateľa.
Sťažovateľ 4. septembra 2012 podal na ústavnom súde sťažnosť pre porušenie
totožných práv rozsudkom krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúcim postupom.
Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 517/2012 z 22. novembra 2012 odmietol jeho
sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď vyjadril právny názor, že „sťažovateľovi nepatrí
právo domáhať sa žalobou proti Slovenskému pozemkovému fondu nahradenia prejavu vôle
previesť mu do vlastníctva v žalobe označené pozemky...“. Na základe predmetného
uznesenia ústavného súdu generálna prokuratúra vzala podané mimoriadne dovolanie späť,
čím sťažovateľovi odňala právo na spravodlivý súdny proces pred najvyšším súdom, a tým
mu znemožnila dosiahnuť právnu ochranu garantovanú ústavou, listinou, dohovorom
a dodatkovým protokolom.
V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti
rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom generálnej prokuratúry vo veci späťvzatia
mimoriadneho dovolania v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn. 1 M Cdo 22/2012
bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47
ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 listiny, právo na spravodlivé súdne
konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4
ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a právo na ochranu majetku podľa čl. 1
dodatkového protokolu a prizná mu náhradu trov konania.
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak
o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady
Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,
o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon
o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie
sú dôvody na jeho odmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25
ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť
uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,
návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy
podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže
odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak
namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného
práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi
označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,
ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo
procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože
uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,
II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).
Ako z obsahu i petitu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha
vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46
ods. 1 a 2 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 listiny, práva
na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo
podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny a práva na ochranu majetku
podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom generálnej prokuratúry v súvislosti
so späťvzatím mimoriadneho dovolania v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.
1 M Cdo 22/2012, na základe čoho bolo uvedené konanie zastavené uznesením najvyššieho
súdu sp. zn. 1 M Cdo 22/2012 z 29. apríla 2014.
Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej
opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických
garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické
osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo
slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva
v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek
diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní
musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich
imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto
konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv
a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým
sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým
zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.
Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu
verejnej moci (II. ÚS 9/00, II. ÚS 143/02). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom
procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.
Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých
dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto
rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych
postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.
Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil
aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup
k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení
však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by
uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú
zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len
vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými
prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).
Zo sťažnosti vyplýva, že jedinou zásadnou námietkou sťažovateľa je podľa jeho
názoru nezákonný postup generálnej prokuratúry, ktorá napriek tomu, že podaním
mimoriadneho dovolania sa stotožnila s právnym názorom sťažovateľa, následne z dôvodu
odmietnutia sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom uznesením sp. zn. II. ÚS 517/2012
z 22. novembra 2012 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzala mimoriadne dovolanie späť,
čím odňala sťažovateľovi možnosť domáhať sa ochrany svojich práv.
Vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľa ústavný súd uvádza, že § 243e ods. 1
Občianskeho súdneho poriadku neukladá povinnosť (nezakladá právny nárok) vyhovieť
každému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Je na voľnej úvahe generálneho
prokurátora rozhodnúť, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je
vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania
sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,
ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. II. ÚS 42/01, I. ÚS 67/02,
III. ÚS 11/04). Tak, ako je v dispozičnej právomoci generálneho prokurátora podanie
mimoriadneho dovolania, rovnako je v jeho dispozičnej právomoci zobrať mimoriadne
dovolanie späť. Vzhľadom na to, že podanie a späťvzatie mimoriadneho dovolania je
v právomoci generálneho prokurátora a právo na jeho podanie nepatrí do katalógu
základných práv, potom ani jeho späťvzatie nemôže mať za následok ich porušenie, a preto
generálny prokurátor nemohol porušiť sťažovateľom označené práva tým, že mimoriadne
dovolanie vzal späť (IV. ÚS 196/09).
Ústavný súd z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona
o ústavnom súde v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 a čl. 47 ods. 3 ústavy v spojení s čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37
ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z dôvodu
jej zjavnej neopodstatnenosti.
Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľa, teda základného práva
vlastniť majetok podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 listiny, ako aj
práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní
postupu generálnej prokuratúry dospel k záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by
signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľa.
Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom generálnej
prokuratúry a základným právom podľa čl. 20 ods. 1 a 4 ústavy v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4
listiny, ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť,
ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie
konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej
časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami
sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 10. septembra 2014