Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

I. ÚS 475/2014

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-14

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 10. septembra

2014 predbežne prerokoval sťažnosť P. K., zastúpeného advokátkou JUDr. Ingrid

Zlochovou, Galvaniho 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 a v spojení

s čl. 36 ods. 1 a 2 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na

spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a

základných slobôd, základného práva vlastniť majetok podľa a 4

Slovenskej republiky v spojení s čl. 11 ods. 1 a 4 Listiny základných práv a slobôd a práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd postupom Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky, a to

späťvzatím mimoriadneho dovolania v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej

republiky pod sp. zn. , a takto

rozhodol:

Sťažnosť P. K. o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. júla 2014

doručená sťažnosť P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. Ingrid

Zlochovou, Galvaniho 12, Bratislava, ktorou namieta porušenie svojho základného práva na

súdnu ochranu podľa a 2 a (ďalej len

„ústava“) v spojení s čl. 36 ods. 1 a 4 a čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej

len „listina“), práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane

ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva vlastniť

majetok podľa a 4 v spojení s a 4 listiny, ako aj práva

na ochranu majetku podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských

práv a základných slobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) postupom Generálnej

prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), a to späťvzatím

mimoriadneho dovolania v konaní vedenom Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej

len „najvyšší súd“) pod sp. zn. .

Sťažovateľ v sťažnosti uviedol, že návrhom z 21. mája 2010 podaným na Okresnom

súde Bratislava V (ďalej len „okresný súd“) sa domáhal vydania rozhodnutia, ktorým by

okresný súd zaviazal Slovenský pozemkový fond v procesnom postavení odporcu

na uzatvorenie zmluvy o bezodplatnom prevode vlastníctva k pozemkom. Rozsudkom

okresného súdu sp. zn. z 26. augusta 2011 bol návrh sťažovateľa zamietnutý

a súčasne bol zaviazaný zaplatiť náhradu trov konania v sume 412,45 €. Na základe

odvolania podaného sťažovateľom Krajský súd v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)

rozsudkom sp. zn. z 20. júna 2012 rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil.

Sťažovateľ následne podal generálnej prokuratúre podnet na mimoriadne dovolanie, ktorá

mimoriadne dovolanie podala na najvyššom súde 20. decembra 2012. Konanie

na najvyššom súde bolo vedené pod sp. zn. . Generálna prokuratúra

zobrala návrh na mimoriadne dovolanie späť 22. apríla 2014 z dôvodu, že ústavný súd

uznesením sp. zn. z 22. novembra 2012 sťažnosť sťažovateľa odmietol.

Najvyšší súd konanie o mimoriadnom dovolaní zastavil uznesením sp. zn.

z 29. apríla 2014 z dôvodu späťvzatia mimoriadneho dovolania generálnou prokuratúrou.

Tvrdené porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a v spojení s a 2 a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo

podľa a 4 v spojení s a 4 listiny a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom generálnej prokuratúry vo vzťahu k späťvzatiu

mimoriadneho dovolania odôvodnil sťažovateľ tým, že podnet na mimoriadne dovolanie

podal z dôvodu, že rozsudok okresného súdu považuje za taký, ktorý vychádza

z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa názoru sťažovateľa aj krajský súd pri

formulovaní svojho právneho názoru vychádzal z nepochopenia procesu reštitúcie –

pracoval s pojmom reštitučné konanie, avšak toto má dve oddelené fázy. Najprv obvodné

pozemkové úrady rozhodujú o splnení podmienok samotnej reštitúcie a v prípade

oprávnenosti uplatneného nároku na navrátenie vlastníctva, ak nie je možné vlastníctvo ku

konkrétnemu pozemku prinavrátiť, o priznaní práva na náhradu oprávnenej osobe.

Vo vzťahu k pôvodne oprávnenej osobe (Pavlovi Spevákovi) v tomto prípade bolo

rozhodnutím Obvodného pozemkového úradu v Dunajskej Strede rozhodnuté, že spĺňa

podmienky reštitúcie, a bolo mu priznané aj právo na náhradu. Druhá fáza reštitučného

konania je charakteristická tým, že náhradný pozemok je oprávnenej osobe vydávaný

zmluvou o bezodplatnom prevode vlastníctva, pričom sa už postupuje podľa Občianskeho

zákonníka. Žiadne ustanovenie právneho poriadku v čase uzatvorenia zmluvy o postúpení

pohľadávky nevylučovalo voľnú dispozíciu oprávnenej osoby s jej už priznaným nárokom

počas jej života ako s akýmkoľvek iným majetkovým právom.

o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej

republiky č. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva

k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) je

vo vzťahu k normou špeciálnou, sám upravuje právne

nástupníctvo iba pre prípad smrti oprávnenej osoby, a preto možnosť postúpenia

pohľadávky treba posudzovať podľa . Názor krajského súdu, podľa

ktorého reštitučný nárok nemá záväzkový charakter, je názorom ojedinelým, sťažovateľ už

v priebehu konania poukazoval na rozhodnutie najvyššieho súdu sp. zn. vo

veci mimosúdnej rehabilitácie a poukazuje aj na závery (českej) odbornej literatúry.

Navyše, je normou súkromného práva, v oblasti ktorého platí

zásada, podľa ktorej čo nie je zákonom zakázané, je dovolené. Novela

Z. z. vykonaná , ktorým na dopĺňa o

úprave vlastníckych vzťahov k pôde a inému poľnohospodárskemu majetku v znení

neskorších predpisov a o zmene a doplnení niektorých zákonov, nezaložila možnosť

prevádzania práv vyplývajúcich z reštitučných nárokov, ale mala za cieľ zvýšiť

transparentnosť prevodu práv vyplývajúcich z reštitučných nárokov. Záver krajského súdu,

podľa ktorého je zmluva o postúpení práv uzatvorená sťažovateľom absolútne neplatná pre

obchádzanie zákona, uvrhuje sťažovateľa (ale aj iné už uspokojené oprávnené osoby) do

právnej neistoty. Navyše, aj Slovenský pozemkový fond postupovanie reštitučných nárokov

vo svojich interných predpisoch vždy pripúšťal. Sťažovateľ svoju žalobu založil nielen na

samotnej zmluve o postúpení práv, ale aj na tvrdení, že splnil všetky zákonné aj interné

podmienky Slovenského pozemkového fondu na uzatvorenie zmluvy o bezodplatnom

prevode nehnuteľností, zmluva prešla kontrolami na rôznych stupňoch riadenia

Slovenského pozemkového fondu a bola interne schválená na uzatvorenie. Ak napokon

napriek všetkému Slovenský pozemkový fond zmluvu neuzatvoril, konal svojvoľne a

znemožnil sťažovateľovi užívať jeho majetok, to všetko navyše v situácii, keď s inými (v

sťažnosti označenými) osobami v rovnakom postavení obdobné zmluvy uzatvoril. Ani štát

nesmie mariť uspokojenie veriteľov z pohľadávok, ktorých existencia bola potvrdená

rozhodnutím orgánu verejnej moci. Krajský súd preto aplikoval právne normy svojvoľne a

svoj postup navyše nesprávne a nedostatočne odôvodnil.

Na základe sťažovateľom uvedených skutočností podala generálna prokuratúra

mimoriadne dovolanie proti rozsudku okresného súdu v spojení s rozsudkom krajského

súdu a navrhla, aby najvyšší súd napadnuté rozhodnutia zrušil a vec vrátil súdu prvého

stupňa na ďalšie konanie. V odôvodnení mimoriadneho dovolania sa generálna prokuratúra

v plnom rozsahu stotožnila s dôvodmi podnetu na mimoriadne dovolanie zo strany

sťažovateľa.

Sťažovateľ 4. septembra 2012 podal na ústavnom súde sťažnosť pre porušenie

totožných práv rozsudkom krajského súdu, ako aj jemu predchádzajúcim postupom.

Ústavný súd uznesením sp. zn. z 22. novembra 2012 odmietol jeho

sťažnosť ako zjavne neopodstatnenú, keď vyjadril právny názor, že „sťažovateľovi nepatrí

právo domáhať sa žalobou proti Slovenskému pozemkovému fondu nahradenia prejavu vôle

previesť mu do vlastníctva v žalobe označené pozemky...“. Na základe predmetného

uznesenia ústavného súdu generálna prokuratúra vzala podané mimoriadne dovolanie späť,

čím sťažovateľovi odňala právo na spravodlivý súdny proces pred najvyšším súdom, a tým

mu znemožnila dosiahnuť právnu ochranu garantovanú , listinou, dohovorom

a dodatkovým protokolom.

V nadväznosti na uvedené sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd o jeho sťažnosti

rozhodol nálezom, v ktorom vysloví, že postupom generálnej prokuratúry vo veci späťvzatia

mimoriadneho dovolania v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

bolo porušené jeho právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 a čl. 47

ods. 3 v spojení s a 2 a listiny, právo na spravodlivé súdne

konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základné právo na vlastníctvo podľa čl. 20 ods. 1 a 4

v spojení s a 4 listiny a právo na ochranu majetku podľa

dodatkového protokolu a prizná mu náhradu trov konania.

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady

Slovenskej republiky č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky,

o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon

o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie

sú dôvody na jeho odmietnutie podľa . Podľa

ods. 2 môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc,

návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy

podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže

odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť predovšetkým vtedy, ak

namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného

práva, ktoré označil sťažovateľ, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi

označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo,

ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo

procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože

uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (, ,

, a ).

Ako z obsahu i petitu sťažnosti vyplýva, sťažovateľ sa sťažnosťou domáha

vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46

ods. 1 a 2 a v spojení s a 2 a listiny, práva

na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, základného práva na vlastníctvo

podľa a 4 v spojení s a 4 listiny a práva na ochranu majetku

podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom generálnej prokuratúry v súvislosti

so späťvzatím mimoriadneho dovolania v konaní vedenom najvyšším súdom pod sp. zn.

, na základe čoho bolo uvedené konanie zastavené uznesením najvyššieho

súdu sp. zn. z 29. apríla 2014.

Ústavný súd v tejto súvislosti poukazuje na svoju doterajšiu judikatúru, v ktorej

opakovane uvádza, že k úlohám právneho štátu patrí aj vytvorenie právnych a faktických

garancií na uplatňovanie a ochranu základných práv a slobôd ich nositeľov, t. j. fyzické

osoby a právnické osoby. Ak je na uplatnenie alebo ochranu základného práva alebo

slobody potrebné uskutočniť konanie pred orgánom verejnej moci, úloha štátu spočíva

v zabezpečení právnej úpravy takýchto konaní, ktoré sú dostupné bez akejkoľvek

diskriminácie každému z nositeľov základných práv a slobôd. Koncepcia týchto konaní

musí zabezpečovať reálny výkon a ochranu základného práva alebo slobody, a preto ich

imanentnou súčasťou sú procesné záruky základných práv a slobôd. Existenciou takýchto

konaní sa však nevyčerpávajú ústavné požiadavky späté s uplatňovaním základných práv

a slobôd. Ústavnosť týchto konaní predpokladá aj to, že orgán verejnej moci, pred ktorým

sa takéto konania uskutočňujú, koná zásadne nestranne, nezávisle a s využitím všetkým

zákonom ustanovených prostriedkov na dosiahnutie účelu takých procesných postupov.

Ústavný súd z tohto hľadiska osobitne pripomína objektivitu takého postupu orgánu

verejnej moci (, ). Len objektívnym postupom sa v rozhodovacom

procese vylučuje svojvôľa v konaní a rozhodovaní príslušného orgánu verejnej moci.

Objektívny postup orgánu verejnej moci sa musí prejaviť nielen vo využití všetkých

dostupných zdrojov zisťovania skutkového základu na rozhodnutie, ale aj v tom, že takéto

rozhodnutie obsahuje aj odôvodnenie, ktoré preukázateľne vychádza z týchto objektívnych

postupov a ich využitia v súlade s procesnými predpismi.

Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len „ESĽP“), ktorú si osvojil

aj ústavný súd, vyplýva, že „právo na súd“, ktorého jedným aspektom je právo na prístup

k súdu, nie je absolútne a môže podliehať rôznym obmedzeniam. Uplatnenie obmedzení

však nesmie obmedziť prístup jednotlivca k súdu takým spôsobom a v takej miere, že by

uvedené právo bolo dotknuté v samej svojej podstate. Okrem toho tieto obmedzenia sú

zlučiteľné s čl. 6 ods. 1 dohovoru, ktorý garantuje právo na spravodlivé súdne konanie, len

vtedy, ak sledujú legitímny cieľ a keď existuje primeraný vzťah medzi použitými

prostriedkami a týmto cieľom (napr. Guérin c. Francúzsko, 1998).

Zo sťažnosti vyplýva, že jedinou zásadnou námietkou sťažovateľa je podľa jeho

názoru nezákonný postup generálnej prokuratúry, ktorá napriek tomu, že podaním

mimoriadneho dovolania sa stotožnila s právnym názorom sťažovateľa, následne z dôvodu

odmietnutia sťažnosti sťažovateľa ústavným súdom uznesením sp. zn.

z 22. novembra 2012 z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti vzala mimoriadne dovolanie späť,

čím odňala sťažovateľovi možnosť domáhať sa ochrany svojich práv.

Vo vzťahu k tejto argumentácii sťažovateľa ústavný súd uvádza, že § 243e ods. 1

neukladá povinnosť (nezakladá právny nárok) vyhovieť

každému podnetu na podanie mimoriadneho dovolania. Je na voľnej úvahe generálneho

prokurátora rozhodnúť, či podá alebo nepodá mimoriadne dovolanie (táto voľná úvaha je

vylúčená iba v prípade, že zistí, že zákonné podmienky na podanie mimoriadneho dovolania

sú splnené). Oprávnenie na podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva,

ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (napr. , ,

). Tak, ako je v dispozičnej právomoci generálneho prokurátora podanie

mimoriadneho dovolania, rovnako je v jeho dispozičnej právomoci zobrať mimoriadne

dovolanie späť. Vzhľadom na to, že podanie a späťvzatie mimoriadneho dovolania je

v právomoci generálneho prokurátora a právo na jeho podanie nepatrí do katalógu

základných práv, potom ani jeho späťvzatie nemôže mať za následok ich porušenie, a preto

generálny prokurátor nemohol porušiť sťažovateľom označené práva tým, že mimoriadne

dovolanie vzal späť ().

Ústavný súd z tohto dôvodu odmietol sťažnosť sťažovateľa podľa § 25 ods. 2 zákona

o ústavnom súde v časti, v ktorej namietal porušenie svojho základného práva na súdnu

ochranu podľa a 4 a v spojení s a 4 a

ods. 3 listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, z dôvodu

jej zjavnej neopodstatnenosti.

Čo sa týka namietaného porušenia ďalších práv sťažovateľa, teda základného práva

vlastniť majetok podľa a 4 v spojení s a 4 listiny, ako aj

práva na ochranu majetku podľa čl. 1 dodatkového protokolu, ústavný súd po preskúmaní

postupu generálnej prokuratúry dospel k záveru, že z neho nemožno vyvodiť nič, čo by

signalizovalo, že by mohlo dôjsť k neprípustnému zásahu do týchto práv sťažovateľa.

Na základe uvedeného ústavný súd konštatuje, že medzi namietaným postupom generálnej

prokuratúry a základným právom podľa a 4 v spojení s a 4

listiny, ako aj právom podľa čl. 1 dodatkového protokolu neexistuje taká príčinná súvislosť,

ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie týchto práv po prijatí sťažnosti na ďalšie

konanie, v dôsledku čoho pri predbežnom prerokovaní sťažnosť sťažovateľa aj v tejto jej

časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa .

Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti sa už ústavný súd ďalšími požiadavkami

sťažovateľa na ochranu ústavnosti nezaoberal.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 10. septembra 2014