Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

III. ÚS 176/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 predbežne

prerokoval sťažnosť spoločnosti V., a. s., K., zastúpenej advokátom JUDr. J. K., M.,

pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , , a Slovenskej

republiky rozsudkom Krajského súdu v Prešove sp. zn. z 26. januára 2009

a takto

rozhodol:

Sťažnosť spoločnosti V., a. s., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 20. apríla 2009

doručená sťažnosť spoločnosti V., a. s., K. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej

advokátom JUDr. J. K., M., pre namietané porušenie jej základného práva na súdnu

ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2 ods. 2, čl. 141 ods. 1 a čl. 144 ods.

1 (ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu v Prešove

(ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 26. januára 2009.

Z obsahu sťažnosti okrem iného vyplýva:

«Krajský súd v Prešove rozsudkom zo dňa 26. 01. 2009, sp. zn.

v právnej veci žalobcu V., a. s., proti žalovanej Slovenskej republike, v zast. Ministerstva

financií SR, v konaní o náhradu škody o odvolaní oboch účastníkov proti rozsudku

Okresného súdu v Prešove, č. k. -331 zo 16. 05. 2006 rozhodol tak, že zmenil

rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené tak, že žalobu zamietol. Odvolanie

žalobcu odmietol a žalovanému prisúdil náhradu trov konania vo výške 312,28 EUR...

Súd prvého stupňa zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 20.438.413,- Sk s 10 %

úrokom z omeškania od 07. 06. 2004 do zaplatenia. V prevyšujúcej časti návrh zamietol,

tiež zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 1.097.834,- Sk

na účet jeho právneho zástupcu...

Vychádzal zo zistenia, že právny predchodca žalobcu na základe povinností, ktorá

mu vyplývala z ust. a , zložil na účet Colného úradu

v P. colnú zábezpeku na zabezpečenie colného dlhu za obdobie rokov 1996 až 2001

v celkovej výške 46.795.260,- Sk. Časť finančných prostriedkov z tejto zábezpeky bola

použitá na zabezpečenie colných dlhov, pričom prebytok colných zábezpek mal Colný úrad

P. vrátiť deklarantovi podľa colného Colný úrad v P.

však tieto prebytky vyplatil osobe neoprávnenej Ing. J. N., ktorý pracoval ako colný

deklarant u právneho predchodcu žalobcu a preukazoval sa falošnými plnými mocami

Ing. V. Q., ktorý bol jeho priamym nadriadeným. Týmto nesprávnym postupom došlo

k výplate prebytku colnej zábezpeky žalobcu osobe neoprávnenej a to vo výške 21.708.413,-

Sk.

Rozsudok súdu prvého stupňa napadol odvolaním žalovaný. Krajský súd v Prešove

rozsudkom zo dňa 27. 11. 2006 potvrdil rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené

do sumy 10.219.206,50 Sk s prísl. V prevyšujúcej časti t.j. vo výroku, ktorým bolo žalobe

vyhovené nad sumu 10.219.206,50 Sk s prísl. rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol...

Krajský súd v tomto rozsudku vyslovil právny názor, že išlo o spoluzavinenie

na strane žalobcu, ktoré je primerané v rozsahu 50 %, teda oba subjekty, ktoré sa dopúšťali

konania, s ktorým zákon spája zodpovednosť za vzniknutú škodu, zodpovedajú za škodu

v rovnakom rozsahu. Poukázal tu na aplikáciu § 441 Obč. zákonníka.

Tento rozsudok odvolacieho súdu napadol žalobca aj žalovaný...

Rozsudok odvolacieho súdu na podnet žalovanej napadol aj generálny prokurátor

formou mimoriadneho dovolania...

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 29. apríla 2008, sp. zn.

, rozhodol tak, že dovolanie žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 27. novembra 2006, sp. zn. odmietol. Tento

rozsudok Krajského súdu v Prešove, vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak,

že žalobu v časti nad sumu 10.219.206,50 Sk zamietol, zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia

vracia na ďalšie konanie...

Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom zo dňa 28. júla 2008, sp. zn.

rozhodol tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. novembra

2006, sp. zn. vo výroku, ktorým potvrdil rozsudok Okresného súdu a

rozhodol o náhrade trov konania účastníkov a štátu zrušuje a vec mu v rozsahu zrušenia

vracia na ďalšie konanie...

Odvolací súd viazaný právnym názorom vyššieho súdu zamietnutie žaloby zdôvodnil

tým, že spôsob použitia colnej zábezpeky upravuje colného

Z. z. a upozornil na tú skutočnosť, že prípadný prebytok colnej zábezpeky na prijatých

platbách má vrátiť colný úrad z úradnej povinnosti. Ak tak však neurobí, je na deklarantovi

(v tomto prípade žalobcovi), aby požiadal o jeho vydanie. Colný úrad musí o žiadosti

deklaranta rozhodnúť ak pri rozhodovaní o vrátení preplatku dôjde k vzniku škody

v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného rozhodnutia alebo v súvislosti s nesprávnym

úradným postupom colného úradu, teda k splneniu predpokladov stanovených v § 1, § 18

, prichádza do úvahy zodpovednosť štátu za vzniknutú škodu. Ďalej,

že Najvyšší súd SR súčasne upozornil na skutočnosť, že vyplatenie preplatkov neoprávnenej

osobe zo strany colného úradu ešte nezakladalo vznik škody žalobcu. Z obsahu spisu

nevyplýva, či a akým spôsobom sa žalobca pokúsil získať uspokojenie svojej pohľadávky

voči colnému úradu, ktorému prebytky boli vyplatené a ktorý ich bol povinný vrátiť...

Odvolací súd sa hore uvedenými právnymi názormi dostáva do vlastných rozporov.

Na jednej strane poukazuje na ust. § 216 ods. 2 cit. colného zákona, z ktorého jasne vyplýva

povinnosť colného úradu vrátiť prebytky colných zábezpek deklarantovi aj bez požiadania

a na druhej strane odvolací súd bezdôvodne ukladá povinnosť žalobcovi požiadať o

vrátenie prebytkov colných zábezpek. Takúto povinnosť deklarantovi neukladá žiadna

právna norma.

Podľa odôvodnenie rozsudku musí byť

presvedčivé. Takýto výklad hmotno-právnych noriem odvolacím súdom a odôvodnenie jeho

rozsudku sú však ústavne neakceptovateľné. Ak odvolací súd dospel k záveru (rovnako

aj najvyšší súd), že žalobca mal pred podaním žaloby požiadať colný úrad o vrátenie

prebytkov colných zábezpek, tak bolo jeho povinnosťou dať v odôvodnení rozsudku jasnú

a zrozumiteľnú odpoveď na otázku, prečo mal žalobca takúto žiadosť podať? Odpoveď súdu

musí byť zrejmá, jasná a zrozumiteľná nielen súdu, ale aj účastníkovi konania, keďže súd

rozhoduje o jeho právnej veci. Konštatovanie takejto povinnosti, či iného právneho úkonu,

musí byť spojené s odkazom na konkrétnu právnu normu, ktorá takúto povinnosť ukladá.

V posudzovanom prípade tomu tak nebolo, a preto možno uzavrieť, že rozsudok odvolacieho

súdu vykazuje vysoký stupeň arbitrárnosti. V odôvodnení rozsudku neuvádza odvolací súd

ani jedno konkrétne ustanovenie (§) , či Colného zákona, alebo

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom, že žalobca bol povinný najprv požiadať colný úrad

o vrátenie prebytkov colných zábezpek. Ustanovenie ukladalo

povinnosť predbežne prerokovať nárok na náhradu škody podaním žiadosti len v prípade,

ak škoda bola spôsobená nezákonným rozhodnutím. Takúto povinnosť tento zákon

neukladal, ak škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom (čo je náš prípad).

Žalobca v konaní viackrát poukázal na skutočnosť, že celý prípad nesprávneho

úradného postupu dôkladne prešetrila Inšpekcia generálneho riaditeľa CR SR, o čom bola

vyhotovená aj Správa o prešetrení zo dňa 07. 08. 2001 a Doplnok ku správe zo dňa 16. 10.

2001. V závere tejto správy sa jasne uvádza, že Colný úrad P. sa svojim konaním dopustil

nesprávneho úradného postupu a záver správy odkazuje na možné uplatnenie si náhrady

škody v zmysle Závery tejto správy si osvojila aj vtedajšia ministerka

financií a predkladanku tejto správy dňa 09. 08. 2001 vlastnoručne podpísala a kópiu tejto

Správy o prešetrení z Colného riaditeľstva SR zaslala vtedajšiemu ministrovi vnútra...

Odvolací súd, ale aj najvyšší súd príslušnú právnu normu vykladali ústavne

neprijateľným spôsobom, čím neposkytli žalobcovi zaručené právo na súdnu

ochranu zaručené v . Všeobecné súdy rozhodli celkom arbitrárne,

svojvoľne a bez toho, aby mal ich záver oporu v spisovom materiále.

Odôvodnenie napadnutého rozsudku a použitý výklad obsahu a zmyslu právnej

normy súdom je takto v rozpore nielen s , ale aj s , a

teda s princípom právneho štátu, ktorého súčasťou je aj princíp právnej istoty, zahŕňajúci

prvok predvídateľnosti práva. Žalobca v konaní uniesol dôkazné bremeno, a aj napriek

tomu mu všeobecný súd neposkytol ochranu a tým porušil jeho ústavné práva. Veď žalobca

poukázal na ust. Colného , kde je uložená povinnosť

colnému úradu vrátiť prebytky colných zábezpek deklarantovi a to aj bez toho, aby o ich

vrátenie požiadal.

Rozsudkom Krajského súdu v Prešove zo dňa 26. 01. 2009, sp. zn. boli

porušené základné práva žalobcu vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1, čl. 2

ods. 2, a .»

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd v náleze

vyslovil:

„1. Základné právo spoločnosti V., a. s., K., na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

v spojení s , , ,

rozsudkom Krajského súdu v Prešove, sp. zn.

zo dňa 26. 01. 2009 bolo porušené.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove, sp. zn. zo dňa 26. 01. 2009,

zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie.

3. Krajský súd v Prešove je povinný uhradiť sťažovateľovi V., a. s., K., trovy

právneho zastúpenia v sume 3 575,60 EUR, na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. K.

do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu (2 úkony po 53 650,- Sk t. j. po 1 780,85

EUR a 2 režijné paušály po 6,95 EUR).“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa

o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho

sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „“) ústavný súd

návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento

zákon neustanovuje inak. Skúma pritom tak všeobecné, ako aj osobitné náležitosti návrhu

(sťažnosti) podľa ustanovenia až vrátane okolností,

ktoré by mohli byť dôvodom na jeho odmietnutie.

Podľa návrhy vo veciach, na ktorých

prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané

zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj

návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť

uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne

neopodstatnený. Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie

sa nemusí odôvodniť.

Ústavný súd zistil, že o návrhu sťažovateľky v konaní o náhradu škody v sume 21 708

413 Sk s príslušenstvom rozhodol Okresný súd Prešov (ďalej len „okresný súd“) rozsudkom

č. k. -331 zo 16. mája 2006 tak, že žalovanú zaviazal zaplatiť jej sumu 20 438

413 Sk s príslušenstvom, vo zvyšku návrh zamietol a rozhodol aj o náhrade trov konania

sťažovateľky, ako aj o trovách štátu. Sťažovateľka svoj návrh odôvodnila tým, že v priebehu

rokov 1997 – 2001 zložil jej právny predchodca na účet Colného úradu v P. (ďalej len

„colný úrad“) finančné prostriedky ako colnú zábezpeku, ktorá sa mohla použiť len na

úhradu colného dlhu. Nepoužité zabezpečenie colného dlhu v sume 21 708 413 Sk však

colný úrad nevyplatil právnemu predchodcovi sťažovateľky, ale jej zamestnancovi –

neoprávnenej osobe. Takýmto nesprávnym úradným postupom zamestnancov colného úradu

bola podľa názoru sťažovateľky spôsobená škoda, ktorú si voči žalovanej uplatnila v zmysle

o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č.

“).

Proti tomuto rozsudku podali odvolanie obaja účastníci konania, na základe čoho

krajský súd rozsudkom sp. zn. z 27. novembra 2006 potvrdil prvostupňový

rozsudok vo výroku, ktorým bolo žalobe do sumy 10 219 206,50 Sk s príslušenstvom

vyhovené, a výrok, ktorým okresný súd žalobe nad túto sumu vyhovel, zmenil tak, že žalobu

zamietol.

Proti rozsudku odvolacieho súdu podala sťažovateľka a žalovaná dovolanie,

o ktorom rozhodol Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) rozsudkom

sp. zn. , z 29. apríla 2008 tak, že jedným výrokom dovolanie

žalovanej odmietol a druhým výrokom rozsudok krajského súdu vo výroku, ktorým zmenil

prvostupňový rozsudok tak, že žalobu nad sumu 10 219 206,50 Sk zamietol, zrušil a vec

v rozsahu zrušenia vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd v relevantnej časti odôvodnenia svojho rozhodnutia okrem iného

vyslovil: „Odvolací súd mal z takto vymedzeného skutkového základu veci dôsledne skúmať,

v čom spočívalo zmenšenie majetku zo strany žalobcu a kedy vlastne k nemu došlo, aký

právny vzťah vznikol zložením colnej zábezpeky na zabezpečenie colného dlhu, či tento

splnením colného úradu inej osobe zanikol a či splnenie tejto zákonnej povinnosti možno

považovať za skutočnú škodu, resp. za ušlý zisk. Odvolací súd mal rovnako dôsledne

posúdiť, či nevrátenie prebytkov colných zábezpek, ktorá povinnosť vyplýva colnému úradu

priamo zo zákona, je skutočnou škodou vzniknutou žalobcovi, prípadne ušlým ziskom.

To znamená, či v súvislosti s nesplnením si tejto povinnosti, sa majetok žalobcu zmenšil,

resp. či nesplnenie si tejto povinnosti predstavuje jeho zmarený majetkový prospech.

Odvolací súd sa mal v rámci skúmania existencie škody zaoberať tiež otázkou,

či k zaplateniu colnej zábezpeky na zabezpečenie colného dlhu (plnenie tejto povinnosti

znamenalo pre žalobcu úbytok jeho majetku) a k nevráteniu jeho prebytkov, nedošlo v rámci

verejnoprávneho (colného) vzťahu a či (ne)plnenie si povinnosti, vyplývajúcej z právneho

predpisu, ktorý spadá do oblasti verejného práva (v danom prípade Colného zákona), môže

byť vôbec škodou v zmysle Keďže odvolací súd z týchto hľadísk vec

neskúmal, treba považovať jeho rozhodnutie a v ňom vyslovený právny názor, podľa

ktorého škoda bola spôsobená aj zavinením žalobcu v zmysle , za predčasné.“

Proti výroku rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2006,

ktorým bol potvrdený rozsudok okresného súdu v časti, ktorou bolo nároku sťažovateľky

do sumy 10 219 206,50 Sk s príslušenstvom vyhovené, na podnet žalovanej napadol

mimoriadnym dovolaním generálny prokurátor Slovenskej republiky (ďalej len „generálny

prokurátor“). Na základe toho najvyšší súd rozsudkom sp. zn. z 28. júla

2008 rozsudok krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2006 vo výroku,

ktorým bol potvrdený prvostupňový rozsudok a ktorým bolo rozhodnuté o náhrade trov

konania účastníkov, zrušil a v rozsahu zrušenia vrátil vec krajskému súdu na ďalšie konanie.

Z relevantnej časti odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.

z 28. júla 2008 okrem iného vyplýva: „Spôsob použitia colnej zábezpeky upravuje § 216

ods. 2 Colného zákona. Túto môže colný úrad použiť na úhradu cla, daní a iných platieb

vyberaných pri dovoze... Postup colného úradu v prípade, ak vznikne prebytok na prijatých

platbách upravuje posledná veta vyššie uvedeného zákonného ustanovenia. Z jej znenia –

prípadný prebytok colnej zábezpeky sa vráti deklarantovi vyplýva, že colný úrad prebytok

na prijatých platbách má vrátiť z úradnej povinnosti. Ak tak však neurobí, teda

je na deklarantovi, aby požiadal o jeho vydanie. Ide o právny vzťah medzi deklarantom

a colným úradom. Colný úrad musí o žiadosti deklaranta rozhodnúť. Ak pri rozhodovaní

o vrátení preplatku dôjde k vzniku škody v príčinnej súvislosti s vydaním nezákonného

rozhodnutia alebo v súvislosti s nesprávnym úradným postupom colného úradu

(napr. nevrátením preplatku alebo nevydaním rozhodnutia ), teda k splneniu predpokladov

stanovených v , resp. , prichádza do úvahy zodpovednosť

štátu za vzniknutú škodu. Vyplatenie preplatkov neoprávnenej osobe zo strany colného

úradu ešte nezakladalo vznik škody žalobcu, tak ako to posúdil odvolací súd. Z obsahu spisu

nevyplýva, či a akým spôsobom sa žalobca pokúsil získať uspokojenie svojej pohľadávky

voči colnému úradu, ktorému prebytky boli vyplatené a ktorý ich bol povinný vrátiť. Správa

o prešetrení veci z Inšpekcie generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR zo dňa 7. 8.

2001 iba popisuje postup colného úradu pri vyplácaní prebytkov neoprávnenej osobe,

nie však postup vzťahu k žalobcovi.“

Následne po zrušení napadnutých častí rozsudku krajského súdu z 27. novembra

2006 bola vec vrátená tomuto súdu, aby ju znovu prerokoval a rozhodol, čoho výsledkom

bol rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. januára 2009. Týmto rozsudkom

odvolací súd rozsudok okresného súdu č. k. -331 zo 16. mája 2006 vo výroku,

ktorým bolo žalobe sťažovateľky vyhovené, zmenil tak, že žalobu zamietol, odvolanie

sťažovateľky odmietol, rozhodol o náhrade trov konania žalovanej, ako aj o náhrade trov

konania štátu.

V namietanom rozsudku krajský súd uviedol obsah napadnutého rozsudku okresného

súdu, argumenty oboch účastníkov konania obsiahnuté v ich odvolaniach, podstatu

pôvodného rozsudku krajského súdu sp. zn. z 27. novembra 2006, ktorý

bol v napadnutých častiach zrušený jednak v rámci dovolacieho konania rozsudkom

najvyššieho súdu sp. zn. , z 29. apríla 2008 a jednak

na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora rozsudkom najvyššieho súdu

sp. zn. z 28. júla 2008. Okrem toho krajský súd v odôvodnení svojho

rozhodnutia predstavil aj významné dôvody, ktoré viedli najvyšší súd v oboch označených

konaniach k zrušeniu napadnutých častí skoršieho rozsudku krajského súdu.

Krajský súd v rozsudku sp. zn. z 26. januára 2009 zároveň konštatoval:

„Podľa § 18 zákona č. 58/69 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím

orgánu štátu alebo iným úradným správnym postupom, štát zodpovedá za škodu spôsobenú

v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1

ods. 1, nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Zodpovednosti podľa

odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa § 82 a § 212 ods. 1 Colného zákona č. 180/96 Z. z., colný dlh musí byť

zabezpečený.

Colný dlh je možné zabezpečiť a) zložením hotovosti na účet colných orgánov (ďalej

len colná zábezpeka), b) poskytnutím záruky ručiteľom (§ 216 ods. 1 colného zákona

č. 180/96 Z. z. účinného v rozhodnom období).

Colná zábezpeka sa použije na úhradu cla, daní a iných platieb vyberaných pri

dovoze, skladného, pokuty uloženej podľa tohto zákona a nákladov konania ak nie je colný

dlh v lehotách určených týmto zákonom dobrovoľne splnený alebo ak s jej použitím

na úhradu cla, daní a iných platieb pred uplynutím týchto lehôt deklarant vysloví súhlas.

Prípadný prebytok colnej zábezpeky sa vráti deklarantovi (§ 216 ods. 2 colného zákona

účinného v rozhodnom období).

V predmetnej veci bolo nepochybne preukázané, že zo strany Colného úradu v P.

došlo k vyplateniu preplatkov neoprávnenej osobe, a to zamestnancovi právneho

predchodcu žalobcu Ing. J. N., ktorý v predmetnom colnom konaní predkladal falšované

splnomocnenia na preberanie prebytkov tzv. colnej zábezpeky... To znamená, že takýmto

spôsobom došlo k vyplateniu preplatkov neoprávnenej osobe zo strany colného úradu.

Takáto okolnosť však ešte nezakladá vznik škody na strane žalobcu. Žalobca sa totiž

nepokúsil získať uspokojenie svojej pohľadávky voči colnému úradu, ktorému colná

zábezpeka bola vyplatená a vznikli prebytky, a ktorý ich bol povinný vrátiť. Správa

o prešetrení veci z inšpekcie generálneho riaditeľa Colného riaditeľstva SR zo dňa 7. 8.

2001 totiž iba popisuje zistenia týkajúce sa vyplácania prebytkov neoprávnenej osobe...

Z vykonaného dokazovania je teda zrejmé, že žalobca si neuplatnil svoje nároky na vrátenie

prebytkov tzv. colnej zábezpeky, ale domnieval sa, že je potrebné si uplatniť nárok

na náhradu škody vyplývajúci z tzv. nesprávneho úradného postupu pri vracaní prebytkov

colnej zábezpeky. Takáto konštrukcia riešenia predmetnej veci nie je správna v zmysle

názoru Najvyššieho súdu SR vysloveného v rozsudku spisová značka

z 28. 7. 2008.

Zodpovednosť colného úradu a v závislosti od toho zodpovednosť žalovaného t. j.

Ministerstva financií SR možno totiž vyvodiť len v prípade, ak by žalobca požiadal

o vrátenie nevyplatených prebytkov colnej zábezpeky, ktoré zatiaľ neboli vrátené bez jeho

návrhu zo strany Colného úradu v P. a pri rozhodovaní o tejto žiadosti žalobcu ako

oprávnenej osoby by došlo k pochybeniam, ktoré by naplňovali znaky vyvodenia

zodpovednosti v zmysle respektíve Takáto situácia však

zatiaľ nenastala, pretože v zmysle vyššie uvedeného žalobca sa nesprávne domnieval,

že je možné vyvodiť zodpovednosť za škodu vyplývajúcu z nesprávneho úradného postupu

už za situácie, že žalobca zatiaľ colný úrad o vrátenie poplatkov colnej zábezpeky v zmysle

§ 216 Colného zákona nepožiadal. Takýto právny záver, ako bolo vyššie naznačené, nie je

správny.

Správne poukazuje žalovaný na nutnosť aplikácie rozsudku Najvyššieho súdu SR,

spisová značka v predmetnej veci, z ktorého vyplýva, že v občianskom súdnom

konaní môže byť voči štátu úspešne uplatnený nárok až vtedy, ak žiadateľ nemôže účinne

dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky z dôvodu neoprávneného majetkového prospechu

voči tomu, kto tento prospech získal a je povinný ho vydať. Toto rozhodnutie Najvyššieho

súdu SR ako to vyplýva z ďalšej judikatúry Najvyššieho súdu SR je naďalej aktuálne pre

aplikačnú prax. Aj v tomto smere je potrebné konštatovať, že žalobca si voči tomu, kto

získal neoprávnený majetkový prospech, t.j. bezdôvodné obohatenie, svoj nárok neuplatnil,

pretože žaloba voči Ing. J. N. ako zodpovednému zamestnancovi v otázkach náhrady škody

podaná nebola.

Za týchto okolností nemožno považovať nároky uplatnené zo strany žalobcu v tomto

konaní za dôvodné, pretože neboli naplnené zákonné podmienky na uplatnenie týchto

nárokov v súčasnom štádiu konania.“

Podstatou námietok sťažovateľky boli tvrdenia o svojvoľnosti rozhodnutia krajského

súdu z dôvodu, že jeho závery o nemožnosti uplatniť si náhradu škody podľa zákona

č. neboli podložené žiadnymi zákonnými ustanoveniami. Okrem toho

sťažovateľka prejavila nespokojnosť s namietaným rozhodnutím krajského súdu aj preto,

že dôvody, ktoré ho viedli k vyslovenému právnemu záveru, pokladala za nepresvedčivé

a ústavne neakceptovateľné.

Podľa Slovenská republika je zvrchovaný, demokratický a právny

štát. Neviaže sa na nijakú ideológiu ani náboženstvo.

Podľa štátne orgány môžu konať iba na základe ,

v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.

Podľa každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom

svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom

na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa v Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé

a nestranné súdy.

Podľa sudcovia sú pri výkone svojej funkcie nezávislí

a pri rozhodovaní sú viazaní , ústavným zákonom, medzinárodnou zmluvou podľa

čl. 7 ods. 2 a 5 a zákonom.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú

nezákonným rozhodnutím, ktoré v občianskom súdnom konaní a v konaní pred štátnym

notárstvom, v správnom konaní, ako aj v konaní pred miestnym ľudovým súdom, a ďalej

v trestnom konaní, pokiaľ nejde o rozhodnutie o väzbe alebo treste, vydal štátny orgán alebo

orgán štátnej organizácie (ďalej len „štátny orgán“). Štát zodpovedá taktiež za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím orgánu spoločenskej organizácie vydaným pri plnení

úloh štátneho orgánu, ktoré na túto organizáciu prešli.

Podľa štát zodpovedá za škodu spôsobenú v rámci

plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov spoločenskej organizácie uvedených v § 1 ods. 1

nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy plnia. Podľa odseku 2 citovaného

ustanovenia zodpovednosti podľa odseku 1 sa nemožno zbaviť.

Podľa tretej vety

colný zákon účinného do 30. júna 2001 (ďalej len „colný zákon“) colný dlh, ktorý vznikol

alebo by mohol vzniknúť, musí byť zabezpečený.

Podľa § 212 ods. 1 colného zákona ak colný orgán v súlade s colnými predpismi

môže vyžadovať zabezpečenie colného dlhu, musí toto zabezpečenie poskytnúť dlžník alebo

ten, kto by sa mohol dlžníkom stať.

Podľa § 216 ods. 1 písm. a) colného zákona colný dlh je možné zabezpečiť zložením

hotovosti na účet colných orgánov (ďalej len „colná zábezpeka“).

Podľa § 216 ods. 2 colného zákona colná zábezpeka sa použije na úhradu cla, daní

a iných platieb vyberaných pri dovoze, skladného, pokuty uloženej podľa tohto zákona

a nákladov konania, ak nie je colný dlh v lehotách určených týmto zákonom dobrovoľne

splnený alebo ak s jej použitím na úhradu cla, daní a iných platieb uplynutím týchto lehôt

deklarant vysloví súhlas. Prípadný prebytok colnej zábezpeky sa vráti deklarantovi.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu

pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným

právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom

do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej. Inými slovami, ak ústavný súd nezistí

relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo

slobodou, porušenie ktorých navrhovateľ namieta, vysloví zjavnú neopodstatnenosť

sťažnosti a túto odmietne (obdobne napr. , , ).

Ústavný súd v prípadoch, keď sa zaoberal možným porušením základného práva

podľa vyslovil, že právo na spravodlivý súdny proces neznamená právo

na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté

v súlade s jeho požiadavkami, resp. s jeho právnymi názormi. Z opačného pohľadu možno

povedať, že neúspech v súdnom konaní nemožno považovať za porušenie základného práva.

Je v právomoci všeobecných súdov vykladať a aplikovať zákony. Pokiaľ tento výklad

nie je arbitrárny a je náležite zdôvodnený, ústavný súd nemá dôvod doň zasahovať

(napr. , ).

Ústavný súd zastáva názor, že nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať

právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli

k rozhodnutiu. Skutkové a právne závery všeobecného súdu by mohli byť predmetom

kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery všeobecného súdu boli

zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné

a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody

(obdobne napr. , , ).

Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa

je taktiež právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne

a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace

s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu

(, , ).

Z citovaných ustanovení vyplýva, že štát zodpovedá

aj za škodu, ktorú spôsobili jeho orgány pri uplatňovaní svojej právomoci nesprávnym

úradným postupom. Keďže pojem nesprávneho úradného postupu tento zákon neupravuje,

je potrebné vychádzať zo zmyslu takéhoto postupu, ako aj cieľa, ktorý sa ním sleduje.

K nesprávnemu úradnému postupu môže dôjsť jednak v rámci rozhodovacej činnosti

orgánov štátu, ako aj v rámci činnosti, ktorá nesmeruje k rozhodnutiu. Vo všeobecnosti

je potrebné konštatovať, že za nesprávny úradný postup treba považovať taký postup

orgánov štátu, ktorý je v rozpore s pravidlami a podmienkami, ktoré stanovujú všeobecne

záväzné právne predpisy. Pokiaľ takýmto nesprávnym úradným postupom má byť

spôsobená škoda, musí k týmto dvom predpokladom (nesprávnemu úradnému postupu

a škode) pristúpiť zároveň príčinná súvislosť medzi nimi, bez ktorej by štát nemohol niesť

objektívnu zodpovednosť za majetkovú ujmu vyjadriteľnú v peniazoch.

Práve na potrebu splnenia označených predpokladov poukázal dovolací súd

v rozsudku sp. zn. z 28. júla 2008 v súvislosti s tým, aby bolo možné

konštatovať, že nárok na náhradu škody, ktorý si sťažovateľka uplatnila voči štátu z dôvodu,

že sa domnievala, že ku škode na jej majetku došlo v dôsledku nesprávneho úradného

postupu pracovníkov colného úradu, ktorí prebytky colnej zábezpeky vyplatili síce

zamestnancovi sťažovateľky, avšak nie osobe oprávnenej na prebratie peňažných súm,

bol dôvodný. Uvedeným názorom dovolacieho súdu bol krajský súd po zrušení skoršieho

rozsudku a vrátení mu veci na ďalšie konanie viazaný, a to v súlade s § 243i ods. 2

s odkazom na .

Ústavný súd konštatuje, že v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia krajský súd

vychádzal zo záväzného právneho názoru dovolacieho súdu (vyplývajúceho z rozsudkov

sp. zn. , z 29. apríla 2008 a sp. zn. z 28. júla

2008), pričom nedôvodnosť nároku sťažovateľky na náhradu škody podľa § 18 zákona

č. náležite zdôvodnil. V tomto smere sa teda ústavný súd nestotožňuje

s názormi sťažovateľky o neodôvodnenosti a svojvoľnosti namietaného rozsudku. Podľa

názoru ústavného súdu totiž krajský súd zreteľne poukázal, z ktorých ustanovení zákona

č. a colného zákona vychádzal. Nespochybnil pritom skutočnosť, že colný úrad

bol zo zákona povinný vrátiť nepoužitú colnú zábezpeku sťažovateľke. To síce urobil, avšak

nie osobe oprávnenej preberať za sťažovateľku finančnú hotovosť. Krajský súd vychádzal

z presvedčenia, že zodpovednosť štátu by mohla nastať, ak by colný úrad odmietol prebytky

colnej zábezpeky sťažovateľke vrátiť. Inými slovami, ak by konal v rozpore s podmienkami

ustanovenými v colnom zákone. Teda skutočnosť, že colný úrad tieto prebytky colnej

zábezpeky vrátil pracovníkovi sťažovateľky, ktorý však nebol osobou oprávnenou, podľa

názoru krajského súdu ešte neznamenala, že došlo ku škode na strane sťažovateľky.

Odvolací súd argumentoval ďalej tým, že sťažovateľka nežiadala, aby jej colný úrad

finančné prostriedky nepoužité na colný dlh vrátil. Sťažovateľka sa teda nesnažila

dosiahnuť uspokojenie svojej pohľadávky, ale automaticky podala žalobu podľa zákona

č. V tejto súvislosti sa krajský súd odvolal aj na judikatúru najvyššieho súdu

(rozsudok sp. zn. ), podľa ktorej zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú

nesprávnym úradným postupom nastupuje vtedy, ak sa osoba, ktorá si takýto nárok v rámci

občianskeho súdneho konania uplatňuje, nemôže domôcť uspokojenia svojej pohľadávky

voči tomu, kto neoprávnene získal majetkový prospech a kto je povinný ho vydať. Krajský

súd zároveň konštatoval, že sťažovateľka sa nesnažila získať späť svoj majetok,

o zmenšenie ktorého išlo, pretože si voči svojmu zamestnancovi, ktorý majetkový prospech

neoprávnene dosiahol, neuplatnila nárok v otázkach náhrady škody.

Prezentácia uvedených právnych názorov s primeraným použitím príslušných

ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov zo strany krajského súdu viedla

ústavný súd k záveru, že rozsudok krajského súdu sp. zn. z 26. januára 2009

je potrebné hodnotiť ako odôvodnený, bez akýchkoľvek známok arbitrárnosti. Napokon

krajský súd bol viazaný právnym názorom dovolacieho súdu, ktorý premietol do svojho

rozhodnutia. V tejto súvislosti ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že krajský súd

nerozhodol v súlade s očakávaním sťažovateľky, nemožno zamieňať s nutnosťou vysloviť

porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa v spojení

s , , a .

S prihliadnutím na odôvodnenosť napadnutého rozhodnutia, ako aj s poukazom na to,

že obsahom základného práva na súdnu ochranu nie je právo na rozhodnutie v súlade

s právnym názorom účastníka súdneho konania, resp. právo na úspech v konaní (obdobne

napr. , , , , ), ústavný

súd sťažnosť odmietol podľa z dôvodu jej zjavnej

neopodstatnenosti.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť odmietol, bolo bez právneho významu

zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľky v nej nastolenými.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009