Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

2Cdo/82/2007

2 Cdo 81/2007

R O Z S U D O K

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu

JUDr. Martina Vladika a sudcov JUDr. Ivana Machyniaka a JUDr. Jozefa Kolcuna v právnej

veci žalobcu V., a.s., so sídlom v K., v dovolacom konaní zastúpeného JUDr. J. K.,

advokátom v M., proti žalovanej S., so sídlom v B., o náhradu škody, vedenej na Okresnom

súde Prešov pod sp. zn. , o dovolaní žalobcu a žalovanej proti rozsudku

Krajského súdu v Prešove z 27. novembra 2006 sp. zn. , takto

rozhodol:

Dovolanie žalovanej proti rozsudku Krajského súdu v Prešove z 27. novembra 2006

sp. zn. o d m i e t a .

Rozsudok Krajského súdu v Prešove z 27. novembra 2006 sp. zn.

vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu v časti nad sumu

10.219.206,50 Sk zamietol, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia vracia na ďalšie

konanie.

O d ô v o d n e n i e :

Okresný súd Prešov rozsudkom z 16.5.2006 č.k. -331 uložil žalovanému

povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 20.438.413 Sk s 10 % úrokom z omeškania od 7.6.2004

do zaplatenia a náhradu trov konania v sume 1.097.834 Sk na účet právneho zástupcu

žalobcu, všetko do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V prevyšujúcej časti návrh zamietol

a rozhodol o trovách štátu. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že právny predchodca žalobcu

zložil na účet Colného úradu v Prešove colnú zábezpeku na zabezpečenie colného dlhu

v celkovej sume 46.795.260 Sk za obdobie rokov 1996 až 2001 v zmysle §§ 82 a 212

ods. 1 Colný zákon (ďalej len Colný zákon). Časť finančných

prostriedkov z tejto zábezpeky colný úrad použil na zabezpečenie colných dlhov a časť

v sume 21.708.413 Sk síce v zmysle § 216 ods. 2 Colného zákona vrátil, avšak prebytky

vyplatil neoprávnenej osobe Ing. J. N., ktorá vykonávala u právneho predchodcu žalobcu

funkciu colného deklaranta a preukazovala sa falošnými plnými mocami a nie deklarantovi

(žalobcovi). Tým, že Colný úrad Prešov vyplatil prebytky colných zábezpek neoprávnenej

osobe a nepoukázal ich právnemu predchodcovi žalobcu, došlo na strane žalobcu ku vzniku

škody. Táto škoda bola spôsobená nesprávnym úradným postupom zamestnancov colného

úradu (k vyplateniu prebytkov Ing. N. došlo bez písomnej žiadosti deklaranta, bez overenia

totožnosti Ing. N., bez overenia ním predkladaných splnomocnení, neboli vyhotovované

platobné poukazy, atď.). Keďže zamestnanci plnili úlohy štátneho orgánu, boli splnené všetky

zákonné predpoklady pre založenie zodpovednosti štátu za škodu v zmysle § 18 ods. 1 zákona

č. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho

nesprávnym úradným postupom (ďalej len ). Nevzhliadol žiadne dôvody

pre uznanie, že škoda bola spôsobená aj zavinením poškodeného ( ) a ani pre

možnosť jej zníženia v zmysle . Žalobe preto po sumu 20.438.413 Sk vyhovel.

V časti nároku, týkajúceho sa sumy 1.270.000 Sk požadovanej za obdobie od 4.3.1997 do

24.7.1997, prihliadol na námietku premlčania vznesenú žalovanou, ktorú považoval za

dôvodnú (nárok bol uplatnený po uplynutí trojročnej objektívnej lehoty uvedenej v § 106

ods. 2 ). V tejto časti preto žalobcovi uplatnený nárok nepriznal.

Krajský súd v Prešove rozsudkom z 27.11.2006 sp. zn. na odvolanie

oboch účastníkov potvrdil rozsudok okresného súdu vo výroku, ktorým žalobe vyhovel do

sumy 10.219.206,50 Sk s príslušenstvom a vo výroku, ktorým žalobe vyhovel nad túto sumu

rozsudok zmenil tak, že žalobu zamietol. Odvolanie žalobcu odmietol a rozhodol o trovách

konania. V súvislosti s odvolaním žalobcu uviedol, že žalobca podal odvolanie oneskorene.

Právnemu zástupcovi žalobcu bol totiž rozsudok súdu prvého stupňa doručený 29.6.2006.

Lehota na odvolanie uplynula žalobcovi 14.7.2006 (piatok). Keďže žalobca podal odvolanie

obsiahnuté vo vyjadrení k odvolaniu žalovanej 14.8.2006, podal ho evidentne po uplynutí

odvolacej lehoty. Postupoval preto podľa a jeho odvolanie

odmietol.

Pokiaľ preskúmaval správnosť rozsudku okresného súdu na základe odvolania

žalovanej, zhodne so súdom prvého stupňa vychádzal zo zistenia, že právny vzťah medzi

žalobcom a colným úradom vznikol zložením colnej zábezpeky na zabezpečenie colného

dlhu, ako povinnosti upravenej v ustanovení §§ 82 a 212 ods. 1 Colného zákona a že na

majetku spravovanom právnym predchodcom žalobcu vznikla škoda v celkovej sume

21.708.413 Sk v podobe neoprávneného manipulovania s tzv. nepoužitými colnými

zábezpekami, ktoré colný úrad vracal zamestnancovi právneho predchodcu žalobcu

Ing. N. a ktorý takto získané finančné prostriedky neodviedol v prospech svojho

zamestnávateľa, ale ich použil pre vlastnú spotrebu. Rovnako ako súd prvého stupňa dospel

k právnemu názoru, že tu existujú dôvody pre založenie zodpovednosti štátu v zmysle § 18

, lebo škodu spôsobili nesprávnym postupom zamestnanci colného

úradu a tento nesprávny úradný postup je v príčinnej súvislosti so vznikom škody na strane

žalobcu. Ak by totiž zamestnanci colného úradu pri vracaní prebytkov colných zábezpek

postupovali riadne, k zneužitiu finančných prostriedkov by nedošlo. Na rozdiel od súdu

prvého stupňa dospel k záveru, že ku škode na majetku žalobcu došlo nielen pričinením sa

zamestnancov colného úradu, ale aj nedbanlivým prístupom samotného žalobcu, jeho

zodpovedných zamestnancov (chýbala akákoľvek riadiaca práca a kontrola colnej agendy

súvisiaca s preberaním colných zábezpek). Ustálil preto, že škoda bola spôsobená aj

zavinením samotného žalobcu. Vzhľadom na všetky okolnosti prípadu považoval za

primerané, aby žalobca znášal škodu pomerne v rozsahu 50 %. Rozsudok okresného súdu

preto vo vyhovujúcej časti do sumy 10.219.206,50 Sk s príslušenstvom potvrdil a

v prevyšujúcej časti zmenil tak, že žalobu zamietol.

Tento rozsudok krajského súdu napadli dovolaním obaja účastníci konania. Žalobca

navrhol rozsudok odvolacieho súdu v jeho zmeňujúcej časti a tiež rozsudok okresného súdu

zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie. Žalovaný navrhol obidva rozsudky

súdov nižších stupňov zrušiť a konanie v zmysle ustanovenia zastaviť.

Žalobca v dovolaní uviedol, že nesúhlasí s právnym názorom krajského súdu, podľa

ktorého bola škoda spôsobená aj jeho zavinením a to v rozsahu 50 %. Poukázal na to, že

prebytok colných zábezpek, ktoré v priebehu rokov 1996 až 2001 poukázal v zmysle Colného

zákona na účet Colného úradu, mu bol Colný úrad povinný vrátiť ex offo, aj bez toho, aby ho

vôbec na vrátenie vyzval. Túto zákonom stanovenú povinnosť si nesplnil, ale prebytky vrátil

neoprávnenej osobe, navyše v hotovosti a na základe falošných plnomocenstiev. Colný úrad

svojim konaním porušil množstvo interných predpisov. Práve naopak, žalobca neporušil

žiadne ustanovenia organizačného poriadku o organizácii a kontrole podriadených. Bol

v dobrej viere, že colné zábezpeky sa na účte colného úradu nemôžu stratiť, ale môžu byť

použité len na zákonom určený účel, t.j. na zaplatenie colného dlhu. V konaní pred súdmi

nižších stupňov nebol produkovaný žiaden dôkaz, ktorý by potvrdil, že žalobca mal

vedomosť, že jeho zamestnanec Ing. N. vyberal colné zábezpeky pre osobné účely

a že ich neodvádzal spoločnosti. Samotná skutočnosť, že Ing. N. bol zamestnancom

spoločnosti, nemôže mať za následok jeho spoluzavinenie na spôsobenej škode. Škoda na

jeho majetku bola teda spôsobená výlučne zavinením zamestnancov colného úradu. Krajský

súd aplikoval preto na daný prípad ustanovenie nesprávne. Okrem toho namietal,

že okresný súd nesprávne prihliadol na námietku premlčania, keď vôbec neoznačil konkrétny

dôkaz, na základe ktorého mal preukázané, kedy sa žalobca dozvedel o spôsobenej škode.

Keďže sa tak stalo až 2.8.2001 pri osobnej návšteve dvoch colníkov z inšpekcie generálneho

riaditeľa C., žaloba došlá na súd 27.11.2002, bola podaná v trojročnej zákonnej lehote

uvedenej v Konanie je tak postihnuté aj inou vadou, ktorá

mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci.

Žalovaná vo vyjadrení k dovolaniu žalobcu uviedla, že sám žalobca potvrdil, že

prebytok colných zábezpek mu mal zo zákona vrátiť Colný úrad Prešov a teda že sa jedná

o jeho pohľadávku voči Colnému úradu Prešov. Nie je preto žiaden dôvod vymáhať túto

pohľadávku vo forme náhrady škody od iného subjektu.

Žalovaná v dovolaní uviedla, že krajský súd a obdobne aj okresný súd konal s ňou,

hoci v posudzovanom spore nemala spôsobilosť byť účastníkom konania. Štát v zmysle

ustanovení nezodpovedá za záväzky štátnych orgánov, ale za škodu

spôsobenú nezákonným rozhodnutím, ktoré vydal štátny orgán, resp. za škodu spôsobenú

v rámci plnenia úloh štátnych orgánov nesprávnym úradným postupom tých, ktorí tieto úlohy

plnia. V danom prípade žalobca nepreukázal vznik škody, ktorá mu bola spôsobená

nesprávnym úradným postupom, ale preukázal pohľadávku, ktorú evidoval voči Colnému

úradu Prešov, čo potvrdzuje aj znalecký posudok. Slovenská republika v zastúpení

Ministerstvom financií SR nie je preto nositeľom povinnosti, ku ktorej bola zaviazaná. Na jej

strane ide teda o nedostatok jej vecnej pasívnej legitimácie v konaní, z ktorého dôvodu pred

súdmi nižších stupňov došlo k vade uvedenej v Existencia tejto vady

zakladá jednak prípustnosť dovolania a jednak jeho opodstatnenosť.

Žalobca vo vyjadrení k dovolaniu žalovanej uviedol, že tvrdenie žalovanej spočívajúce

v tom, že nejde o škodu, ale o pohľadávku voči colnému úradu je účelové, s úmyslom vyhnúť

sa zodpovednosti. Poukázal na to, že colné úrady patria medzi orgány štátnej správy

v colníctve. Neobstojí preto námietka žalovanej o nedostatku jej pasívnej legitimácie

v konaní. Navrhol dovolanie žalovanej ako nedôvodne podané zamietnuť.

Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací ( ), po zistení,

že dovolania podali účastníci konania, skúmal predovšetkým jeho prípustnosť osobitne

u každého z nich. Dospel k záveru, že dovolanie žalovanej smeruje proti takému rozhodnutiu,

proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť. U dovolania žalobcu po zistení,

že smeruje proti tej časti rozhodnutia, ktoré možno napadnúť týmto opravným prostriedkom

( ), preskúmal napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu v rozsahu podľa

bez nariadenia dovolacieho pojednávania ( ) a dospel

k záveru, že ho treba v dovolaním napadnutej časti zrušiť.

Prípustnosť dovolania žalovanej skúmal v zmysle , podľa ktorého

dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon

pripúšťa.

V preskúmavanej veci dovolanie žalovanej smeruje predovšetkým proti tej časti

rozsudku odvolacieho súdu, ktorým odvolací súd potvrdil rozsudok súdu prvého stupňa

( ).

Podmienky prípustnosti dovolania smerujúceho proti potvrdzujúcemu rozsudku

odvolacieho súdu sú upravené v ustanovení a

Rozhodnutiu odvolacieho súdu nepredchádzalo rozhodnutie dovolacieho súdu

obsahujúce právny názor v tejto veci. Preto dovolanie podľa neprichádza

do úvahy. Nejedná sa ani o potvrdzujúci rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd

vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného

významu ( ). Dovolanie preto ani podľa tohto zákonného ustanovenia

prípustné nie je.

Dovolanie žalovanej síce smeruje aj proti tomu výroku rozsudku odvolacieho súdu,

ktorým bol zmenený rozsudok súdu prvého stupňa ( ), avšak v prospech

žalovanej (žaloba žalobcu bola vo výroku, ktorým bolo žalobe nad sumu 10.219.206,50 Sk

vyhovené, zamietnutá). Právo podať dovolanie proti rozhodnutiu odvolacieho súdu Občiansky

súdny poriadok priznáva len tomu účastníkovi, ktorému bola týmto rozhodnutím spôsobená

určitá ujma na právach odstrániteľná práve tým, že dovolací súd na základe ním podaného

dovolania napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu zruší. Keďže o takúto vec v prípade

žalovanej nejde, nie je jej dovolanie proti zmeňujúcej časti napadnutého rozsudku, prípustné

subjektívne.

V ustanovení sú vymenované vady, ktoré sú dôvodom prípustnosti

dovolania smerujúceho proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu. V zmysle tohto

zákonného ustanovenia je dovolanie prípustné, ak sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do

právomoci súdov, ak ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť

účastníkom konania, ak účastník konania nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne

zastúpený, ak v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv

začalo konanie, ak sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný,

ak sa účastníkovi konania postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a ak rozhodoval

vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval

senát (písm. a/ až g/). Treba zdôrazniť, že prípustnosť dovolania nie je založená už tým,

že dovolateľ určitú vadu konania tvrdí, ale až zistením, že konanie je takou vadou skutočne

postihnuté. Dovolací súd preto skúmal, či konanie pred odvolacím súdom nebolo postihnuté

vadami uvedenými v citovanom ustanovení, pre ktoré by bolo možné podať dovolanie,

pričom osobitnú pozornosť zameral na vady dovolateľkou v dovolaní priamo namietané.

Žalovaná v dovolaní predovšetkým namietala, že konanie pred odvolacím súdom

(aj pred súdom prvého stupňa), trpí vadou uvedenou v ustanovení

z dôvodu, že Slovenská republika v zastúpení Ministerstvom financií SR nie je nositeľom

povinnosti, ku ktorej bola zaviazaná a teda, že na jej strane ide o nedostatok jej vecnej

pasívnej legitimácie. Táto jej výhrada podľa dovolacieho súdu nie je dôvodná.

Pod spôsobilosťou byť účastníkom konania sa rozumie spôsobilosť subjektov mať

procesné práva a povinnosti, pričom túto upravuje tak, že ju

má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak ten komu ju zákon priznáva

( ). V občianskoprávnych konaniach majú spôsobilosť byť účastníkom konania tí,

ktorí majú všeobecnú spôsobilosť mať práva a povinnosti podľa hmotného práva.

V posudzovanej veci je žalovanou stranou v spore štát, ktorý pokiaľ je účastníkom

občianskoprávnych vzťahov, je právnickou osobou ( ). Je nepochybné, že účastníkom

občianskoprávneho vzťahu, ktorého predmetom je náhrada škody, môže byť aj štát. Preto je

spôsobilý byť aj účastníkom občianskeho súdneho konania ( ). Ak teda v danom

prípade vystupuje v konaní štát v zastúpení Ministerstvom financií SR, ide o účastníka, ktorý

mal procesnú subjektivitu, z ktorého dôvodu žalovanou tvrdená existencia vady uvedenej

je nenáležitá.

Dovolací súd k tomuto poznamenáva, že žalovaná zjavne nerozlišuje medzi vecnou

legitimáciou a spôsobilosťou byť účastníkom konania. Vecná legitimácia vyplýva z hmotného

práva; má ju ten, kto je podľa hmotného práva nositeľom uplatneného práva alebo povinnosti.

Či je účastník konania tiež vecne legitimovaný (aktívne alebo pasívne), ukáže sa až

v konečnom rozhodnutí o veci. Na rozdiel od toho, spôsobilosť byť účastníkom konania

(civilnoprocesnú subjektivitu) má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len

ten, komu ju zákon priznáva ( ). Nedostatok vecnej legitimácie (aktívnej, či

pasívnej) zmätočnosť konania podľa nespôsobuje; vedie k zamietnutiu

návrhu na začatie konania meritórnym rozhodnutím.

Dovolací súd nezistil ani existenciu žiadneho ďalšieho dôvodu obsiahnutého v

taxatívnom výpočte uvedenom pod písmenami a/ a c/ až g/ Dovolanie v tejto

veci preto ani podľa týchto zákonných ustanovení prípustné nie je. Napokon žalovaná vady

uvedené v týchto zákonných ustanoveniach ani nenamietala.

Z uvedeného je zrejmé, že žalovaná napadla dovolaním také rozhodnutie odvolacieho

súdu, proti ktorému dovolanie nie je prípustné.

Pokiaľ ide o dovolanie žalobcu smerujúce do výroku, ktorým odvolací súd zmenil

rozsudok okresného súdu, je z neho zrejmé, že žalobca ním napáda nesprávne právne

posúdenie veci krajským súdom v otázke jeho zavinenia na vzniku škody ( ). Hoci

dovolací súd je povinný vychádzať zo zásady viazanosti dovolacími dôvodmi (§ 242 ods. 1

v spojení s ), v prípade náhrady škody, včítane skúmania otázky

spoluzavinenia na spôsobenej škode, je povinný vždy komplexne skúmať, či v posudzovanej

veci boli splnené všetky (nielen namietané) základné predpoklady zodpovednosti za škodu.

Podľa ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu

pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.

Toto zákonné ustanovenie sa vzťahuje na prípady, kedy škoda spôsobená

poškodenému je nielen výsledkom protiprávneho konania škodcu, ale sa na jej vzniku

čiastočne, resp. celkom podieľalo konanie samotného poškodeného. Treba ho použiť aj

v prípade osobitnej zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo

jeho nesprávnym úradným postupom v rámci plnenia úloh štátnych orgánov a orgánov

spoločenskej organizácie (viď ).

Pre záver o zodpovednosti na strane poškodeného sa predpokladá existencia

súkromnoprávneho vzťahu medzi jeho účastníkmi, a to vzťahu záväzkového zo spôsobenej

škody a musia byť rovnako splnené všetky základné predpoklady zodpovednosti za škodu

( ) a to protiprávne konanie, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi.

Zodpovednosť škodcu je potom obmedzená v rozsahu, v akom rozsahu vznikla škoda tiež

následkom protiprávneho úkonu poškodeného. Použitie tohto zákonného ustanovenia

prichádza do úvahy ako v prípade zodpovednosti založenej na princípe zavinenia, tak aj

v prípade objektívnej zodpovednosti, ako tomu je v prípade zodpovednosti za škodu podľa

Dovolací súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolací súd v rámci

rozhodovania o tom, či škoda bola spôsobená tiež zavinením žalobcu, neskúmal dôsledne

vec predovšetkým z hľadiska existencie škody ako základného predpokladu vzniku

zodpovednosti za škodu.

Pojem škody bližšie nedefinuje a ani neupravuje rozsah jej

náhrady. Treba preto aj v tomto smere aplikovať príslušné ustanovenia všeobecnej úpravy

( ) a škodu vo všeobecnosti chápať ako ujmu, ktorá nastala

v majetkovej sfére poškodeného, je objektívne vyjadriteľná v peniazoch a je napraviteľná

poskytnutím majetkového plnenia, predovšetkým peňažného.

Podľa sa uhrádza skutočná škoda a to, čo

poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou je ujma, ktorá znamená zničenie, stratu,

zmenšenie, zníženie či iné znehodnotenie existujúceho majetkového stavu poškodeného

oproti stavu pred škodnou udalosťou a ktorá predstavuje majetkové hodnoty, ktoré treba

vynaložiť pre uvedenie veci do predošlého stavu (pokiaľ nie je vylúčené). Ušlý zisk

predstavuje zmarený majetkový prospech (prekazené zväčšenie alebo budúce rozmnoženie

majetku poškodeného), ktorý bolo možné očakávať s prihliadnutím na všetky okolnosti

prípadu, no nenastalo v dôsledku škodnej udalosti.

Pre správne posúdenie otázky, či v danom prípade vznikla žalobcovi škoda a či ide

o záväzkový vzťah zo spôsobenej škody majúci povahu súkromnoprávneho vzťahu, bolo

určujúce predovšetkým to, z akého skutkového základu žalobca vyvodzoval svoj nárok

na peňažné plnenie.

Z obsahu spisu sa podáva, že žalobca svoj nárok založil na tom skutkovom základe,

že jeho právny predchodca zložil na účet Colného úradu v Prešove colnú zábezpeku na

zabezpečenie colného dlhu v celkovej sume 46.795.260 Sk za obdobie rokov 1996 až 2001,

čím si splnil zákonnú povinnosť v zmysle §§ 82 a 212 ods. 1 Colného zákona a že časť

finančných prostriedkov z tejto zábezpeky colný úrad použil na zabezpečenie colných dlhov

a časť v sume 21.708.413 Sk síce vrátil, avšak ich vyplatil neoprávnenej osobe. Požadované

peňažné plnenie, ktoré si žalobca uplatnil formou náhrady škody teda zodpovedá nevrátenej

časti prebytkov colných zábezpek, ktoré bol colný úrad povinný v zmysle § 216 ods. 2

Colného zákona žalobcovi vrátiť a to aj bez jeho požiadania.

Odvolací súd mal z takto vymedzeného skutkového základu veci dôsledne skúmať,

v čom spočívalo zmenšenie majetku zo strany žalobcu a kedy vlastne k nemu došlo, aký

právny vzťah vznikol zložením colnej zábezpeky na zabezpečenie colného dlhu, či tento

splnením colného úradu inej osobe zanikol a či splnenie tejto zákonnej povinnosti možno

považovať za skutočnú škodu, resp. za ušlý zisk. Odvolací súd mal rovnako dôsledne

posúdiť, či nevrátenie prebytkov colných zábezpek, ktorá povinnosť vyplýva colnému úradu

priamo zo zákona, je skutočnou škodou vzniknutou žalobcovi, prípadne ušlým ziskom.

To znamená, či v súvislosti s nesplnením si tejto povinnosti, sa majetok žalobcu zmenšil,

resp. či nesplnenie si tejto povinnosti predstavuje jeho zmarený majetkový prospech.

Odvolací súd sa mal v rámci skúmania existencie škody zaoberať tiež otázkou, či k zaplateniu

colnej zábezpeky na zabezpečenie colného dlhu (plnenie tejto povinnosti znamenalo pre

žalobcu úbytok jeho majetku) a k nevráteniu jeho prebytkov, nedošlo v rámci

verejnoprávneho (colného) vzťahu a či (ne)plnenie si povinnosti, vyplývajúcej z právneho

predpisu, ktorý spadá do oblasti verejného práva (v danom prípade Colného zákona), môže

byť vôbec škodou v zmysle

Keďže odvolací súd z týchto hľadísk vec neskúmal, treba považovať jeho rozhodnutie

a v ňom vyslovený právny názor, podľa ktorého škoda bola spôsobená aj zavinením žalobcu

v zmysle , za predčasné. Najvyšší súd Slovenskej republiky preto rozsudok

odvolacieho súdu vo výroku, ktorým zmenil rozsudok okresného súdu tak, že žalobu v časti

nad sumu 10.219.206, 50 Sk zamietol, podľa zrušil a vec mu v rozsahu

zrušenia vrátil na ďalšie konanie ( )

V novom rozhodnutí rozhodne súd znova o trovách pôvodného konania a tiež

dovolacieho konania ( veta tretia ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave 29. apríla 2008

JUDr. Martin V l a d i k, v.r.

predseda senátu

Za správnosť vyhotovenia: