Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 242/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 9. júla 2009

predbežne prerokoval sťažnosť Ing. R. K., B., zastúpeného advokátkou JUDr. V. D., B.,

vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1

rozsudkom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom

pod sp. zn. zo 16. mája 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej

republiky v konaní vedenom pod sp. zn. z 29. apríla 2009 a takto

rozhodol:

Sťažnosť Ing. R. K. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 12. júna 2009

doručená sťažnosť Ing. R. K., B. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr.

V. D., B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na súdnu ochranu podľa

(ďalej len „“) rozsudkom Krajského súdu

v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn.

zo 16. mája 2006 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší

súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. z 29. apríla 2009.

Sťažovateľ v sťažnosti okrem iného uviedol:

„Skutkový stav:

1) Dňa 20. 5. 1993 podaná žaloba na OS Ba 1 – príl. 1.

2) Dňa 2. 12. 1996 doručené z OS Ba 1 oznámenie o odstúpení časti žaloby voči V.

a. s. na MS B. a voči Obv. úradu B. III na OS Ba 3 – príl. 2.

3) Dňa 16. 1. 1997 OS Ba 3 zastavuje konanie (právopl. 18. 11. 1997) a spis

odstupuje Obv. úradu B. – príl. 3.

4) Podaním z 23. 12. 1997 oznamuje môj klient Obv. úradu B. ukončenie živn.

činnosti, čomu úrad vyhovel rozhodnutím zo 17. 2. 1998 – príl. 4.

5) NS SR 24. 7. 2001 zrušuje uznesenie KS Ba z 2. 2. 2001 o zastavení konania – príl.

5.

6) Dňa 25. 6. 1993 V. a. s. uložila peniaze klienta na pôvodný účet, ktorý začala viesť

ako zmluvu o bankovom uložení veci, čo môjmu klientovi tel. oznámil v júni 1994 riaditeľ

pobočky, na základe čoho môj klient požiadal o prevod sumy 330.000 Sk na jeho účet v Ľ.

a sumu 7.102 Sk žiadal ďalej ponechať na pôv. účte – príl. 6.

7) Podaním z 15. 11. 2001 upravujem petit žaloby na základe aktuálneho stavu veci

po 8 rokoch od podania žaloby, čo súd pripustil uznesením z 24. 1. 2003 – príl. 7.

8) Rozsudkom zo 16. 5. 2006 KS Ba žalobu zamietol na základe odporcom vznesenej

námietke premlčania bez akéhokoľvek dokazovania vo veci samej – príl. 8.

9) Dňa 13. 7. 2006 podané odvolanie s uvedením skutočného stavu veci – príl. 9.

10) Dňa 3. 6. 2009 doručený potvrdzujúci rozsudok NS SR, ignorujúci skutočný

skutkový stav – príl. 10.

Za skutočnosti, že tu je zmluva o bankovom uložení veci, nemohlo dôjsť k premlčaniu

vydania uloženej istiny 7.102 Sk, a už vôbec nie k premlčaniu náhrady škody vyčíslenej len

minimálne a to sumou 90.148 Sk, uplatnenej už v pôvodnej žalobe z roku 1993 a uvedenej

v upravenom žalobnom petite, pripustenom súdom.

Poukazujem ešte na skutočnosť, že KS Ba a NS SR vybrali od môjho klienta súdny

poplatok 9.725 Sk a preto bolo ich povinnosťou vo veci riadne konať.

Na základe takéhoto postupu tak KS Ba ako aj NS SR došlo u môjho klienta

k porušeniu základného práva na súdnu ochranu podľa SR, keď súd

jednak neurobil žiadne dokazovanie vo veci samej ale vyhovel neopodstatnene vznesenej

námietke premlčania, jednak NS SR nevytýčil termín ústneho konania, čím bola môjmu

klientovi odňatá možnosť konať pred súdom a rozsudok súdu I. st. na neverejnom konaní

potvrdil.“

S poukazom na uvedené skutočnosti sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd takto

rozhodol:

„1. Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd SR v konaní sp. zn. na KS

Ba ( na NS SR) porušili základné právo Ing. R. K. na súdnu ochranu podľa

SR.

2. Rozsudky Najvyššieho súdu SR a Krajského súdu v Bratislave sa zrušujú a vec sa

vracia na ďalšie konanie Krajskému súdu v Bratislave.

3. Ing. R. K. sa priznáva finančné zadosťučinenie 7.000 EUR, ktoré sú povinní

vyplatiť spoločne a nerozdielne KS Ba a NS SR v lehote 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.

4. Ing. R. K. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia, ktoré sú KS Ba a NS SR

povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť do rúk advokátky v lehote 30 dní od právoplatnosti

rozhodnutia.“

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak

o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie sa

namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu) v rámci

predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného práva alebo

slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na

ďalšie konanie (napr. , , , ).

1. Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa

rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

zo 16. mája 2006.

Ústavný súd pripomína, že podľa je systém ústavnej ochrany základných práv

a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných

súdov je založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný

súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne. Z toho vyplýva, že ústavný súd zásadne

nemá právomoc rozhodovať o návrhoch, o ktorých je oprávnený podľa platných právnych

predpisov rozhodovať iný (všeobecný) súd.

Z uvedených dôvodov ústavný súd uzavrel, že vo veci sťažovateľa je tu ešte iný súd

( ), ktorý je oprávnený a povinný rozhodovať o tom, či došlo, alebo

nedošlo k porušeniu sťažovateľom označeného základného práva podľa

tak, ako to tvrdí v sťažnosti, a či je potrebné zrušovať napadnuté rozhodnutie alebo

rozhodnúť iným zákonom dovoleným spôsobom.

Sťažovateľ tým, že podal odvolanie proti predmetnému rozsudku krajského súdu na

najvyššom súde, sám uznal, že má k dispozícii opravný prostriedok v systéme všeobecného

súdnictva. Vychádzajúc z týchto záverov ústavný súd nezistil ústavný dôvod na to, aby sa

v tejto veci neriadil princípom subsidiarity svojej právomoci, ktorý je ustanovený v čl. 127

ods. 1 , a preto aplikujúc tento článok a

odmietol sťažnosť v časti, v ktorej sťažovateľ namietal porušenie

rozsudkom krajského súdu v konaní vedenom pod sp. zn. zo 16. mája 2006

pre nedostatok svojej právomoci.

2. Sťažovateľ ďalej namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu

podľa rozsudkom najvyššieho súdu v konaní vedenom pod sp. zn.

z 29. apríla 2009, ktorým tento súd potvrdil rozsudok krajského súdu č. k.

-79 zo 16. mája 2006.

Obsahom základného práva na súdnu ochranu je poskytnúť uplatňovanému právu

súdnu ochranu, avšak len za predpokladu, že sú splnené procesné podmienky súdneho

konania. Zmyslom tohto základného práva je umožniť každému reálny prístup k súdu

a tomu zodpovedajúca povinnosť súdu konať vo veci. K jeho porušeniu by mohlo dôjsť iba

v tom prípade, ak by bola komukoľvek odmietnutá možnosť domáhať sa svojho práva na

nezávislom a nestrannom súde, teda pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom

návrhu fyzickej osoby alebo právnickej osoby.

Článok 46 ods. 1 je prvotným východiskom pre zákonom upravené konanie

súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany

zaručenej v siedmom oddiele druhej hlavy ( až ).

V predmetnej veci sťažovateľa najvyšší súd rozsudkom sp. zn.

z 29. apríla 2009 potvrdil napadnutý rozsudok krajského súdu č. k. -79

zo 16. mája 2006, keď sa stotožnil so závermi okresného súdu z dôvodu ich vecnej

správnosti.

Pretože v súlade s doterajšou judikatúrou ústavného súdu, ako už bolo uvedené,

skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť predmetom kontroly zo strany

ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo svojvoľné,

a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za

následok porušenie základného práva alebo slobody (, ).

Najvyšší súd v odôvodnení označeného rozsudku uviedol, že nepovažoval odvolanie

sťažovateľa za dôvodné, pričom ďalej konštatoval:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd odvolací ( ) prejednal

odvolanie navrhovateľa podľa , bez nariadenia pojednávania podľa

, a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

Z obsahu spisu je zrejmé, že navrhovateľ sa návrhom došlým súdu 20. 05. 1993

pôvodne voči odporcovi domáhal odstránenia bezprávneho stavu a náhrady spôsobených

škôd. Konkrétne žiadal, aby súd odporcovi uložil povinnosť ďalej viesť bežný účet

vydavateľstva R. č... a poskytnúť navrhovateľovi všetky patriace výpisy z neho ako

rovnopisy originálov počnúc č. 1/91 a uhradiť trovy konania. Podaním zo dňa 15. 11. 2001

navrhol zmenu petitu a žiadal, aby súd odporcu zaviazal zaplatiť navrhovateľovi sumu

7 102,42 Sk s úrokom z omeškania 22 % od 01. 05. 1993 do zaplatenia a ďalej sumu 90 148

Sk, ktorá predstavuje úrok z omeškania 22 % zo sumy 330 000 Sk za obdobie od 01. 05.

1993 do 04. 07. 1994. Súd uznesením zo dňa 24. 01. 2003 č. k. -67 zmenu

návrhu pripustil.

Medzi účastníkmi nie je sporné, že dňa 24. 07. 1991 na základe žiadosti

navrhovateľa odporca zriadil bežný účet č... pod obchodným menom R., vydavateľstvo.

Odporca zmluvu o bežnom účte písomne vypovedal podľa § 715 Obch. zák. s tým, že

výpovedná lehota uplynie dňom 31. 03. 21993. Súčasne ho vyzval, aby k uvedenému termínu

oznámil svoje dispozície, týkajúce sa zostatku finančných prostriedkov na účte.

Podľa § 100 ods. 1 Obč. zák., právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto

zákone ustanovenej (§ 101 až § 110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku

dlžníka. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať.

Podľa odseku 2 veta prvá tohto ustanovenia, premlčujú sa všetky majetkové práva

s výnimkou vlastníckeho práva. Podľa odseku 3 tohto ustanovenia, nepremlčujú sa takisto

práva z vkladov na vkladných knižkách alebo na iných formách vkladov a bežných účtoch,

pokiaľ vkladový vzťah trvá. Z citovaného ustanovenia teda vyplýva, že vlastnícke právo

a takisto aj práva z vkladov na vkladných knižkách alebo iných formách vkladov a bežných

účtoch sa nepremlčujú, pokiaľ vkladový vzťah trvá.

V danom prípade, k uzatvoreniu zmluvy o bežnom účte došlo 24. 07. 1991, t . j. za

účinnosti Hospodárskeho zákonníka. S poukazom na ust. § 763 ods. 1 Obchodného

zákonníka, v prejednávanej veci je potrebné aplikovať príslušné ustanovenia Obchodného

zákonníka. Tento právny vzťah sa považuje za obchodný záväzkový vzťah zo zmluvy

o bežnom účte, a to bez ohľadu na povahu účastníkov (§ 708 a nasl. Obchodného

zákonníka). Odporca listom zo dňa 10. 02. 1993 bežný účet č... vedený v banke zrušil

výpoveďou podľa z dôvodu, že nie sú splnené

podmienky na vedenie účtu podnikateľa s tým, že výpovedná lehota uplynie dňom 31. 3.

1993.

Pri práve na peňažné prostriedky uložené na bežnom účte alebo vkladovom účte

plynie premlčacia doba odo dňa zániku zmluvy o vedení týchto účtov (§ 396 Obchodného

zákonníka). Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že právo na vydanie prostriedkov

uložených na bežnom a vkladovom účte pri plynutí premlčania sa viaže na moment zániku

príslušných zmlúv. Dňom zániku zmluvy je deň nasledujúci po uplynutí výpovednej lehoty.

Súd prvého stupňa správne ustálil, že došlo k zániku zmluvy o bežnom účte, navrhovateľ

svoj návrh uplatnil až podaním zo dňa 15. 11. 2001, t. j. po uplynutí premlčacej doby, ktorá

v zmysle § 397 Obch. zák. je štyri roky. Odporca v priebehu konania vzniesol námietku

premlčania nároku dôvodne, v dôsledku čoho premlčané právo súdnym rozhodnutím

navrhovateľovi nemožno priznať.

Vzhľadom na uvedené dôvody odvolací súd odvolaniu navrhovateľa nevyhovel

a napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa v tejto časti potvrdil.“

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by

bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. rozhodnutia ,

), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľ sa s názorom najvyššieho súdu

nestotožňuje (v sťažnosti pritom uvádza tie isté argumenty, ktoré uviedol aj v odvolaní),

nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia a k vysloveniu záveru o porušení jeho základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa . Aj stabilná rozhodovacia činnosť ústavného súdu

(, ) rešpektuje názor, podľa ktorého nemožno právo na súdnu ochranu

stotožňovať s procesným úspechom, z čoho vyplýva, že všeobecný súd nemusí rozhodovať

v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkov konania vrátane ich dôvodov

a námietok. Pretože namietané rozhodnutie najvyššieho súdu nevykazuje znaky svojvôle

a je dostatočne odôvodnené na základe jeho vlastných myšlienkových postupov

a hodnotení, ústavný súd nie je oprávnený ani povinný tieto postupy a hodnotenia nahrádzať

(podobne aj , ) a v tejto situácii nemá dôvod zasiahnuť do

právneho názoru najvyššieho súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol podľa

ako zjavne neopodstatnenú.

Na základe týchto záverov ústavný súd sťažnosť sťažovateľa po jej predbežnom

prerokovaní podľa odmietol ako celok a o jeho ďalších

požiadavkách už nerozhodoval.

Nad rámec tohto odôvodnenia ústavný súd poukazuje na svoj ustálený právny názor,

podľa ktorého základné právo na súdnu ochranu podľa neznačí právo na

úspech v konaní pred všeobecným (občianskoprávnym) súdom ( mutatis

mutandis , ).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. júla 2009