Details
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
IV. ÚS 285/09
PDF · 260.63 KB
No categories available
IV. ÚS 285/09
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009
predbežne prerokoval sťažnosť B. B., V., zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., N., vo veci
namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3 a 4 Ústavy
Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv
a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn. 23 Co 150/08
z 24. novembra 2008 a takto
rozhodol:
Sťažnosť B. B. o d m i e t a .
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2009
doručená sťažnosť B. B., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. G.
K., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3
a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru
o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského
súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 23 Co 150/08 z 24. novembra 2008.
Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:
«... 1) Napadnutým rozsudkom bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Galante,
sp. zn. 6 C 99/01, zo dňa 14. 1. 2008 v časti zamietnutia žaloby, zo dňa 27. 9. 2001, ktorou
som sa domáhala určenia, že som vlastníčkou nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. 876,
kat. úz. V., ako dom č. p..., postavený na parc. č. 1125/58, parc. č. 1125/58 - zastavaná
2 2
plocha o výmere 505 ma parc. č. 1125/59 - záhrada o výmere 586 m, následne zmeneného
petitu, ktorým som žiadala o určenie že vlastníckou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.
úz. V. zapísaných na Katastrálnom úrade v G., na LV č. 876 ako parc. č. 1125/58 - zast.
2
plocha o výmere 505 m, spolu s domom, súpisné č. 929 postaveným na parc. č. 1125/58
2
a parc. č. 1125/59 - záhrada o výmere 685 mje (žalobkyňa ) B. B., rod. B., nar..., bytom V.,
v podiele 1/2-ica.
Súd určuje, že podiel 1/2-ice nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. V.
zapísaných na Katastrálnom úrade v G., na LV č. 876 ako parc. č. 1125/58 - zast. plocha
2
o výmere 505 m, spolu s domom, súpisné č. 929 postaveným na parc. č. 1125/58 a parc. č.
2
1125/59 - záhrada o výmere 685 mpatrí do dedičstva po poručiteľke R. B., rod. T., nar...,
zomr..., posledne trvalo bytom V., ktorú zmenu prvostupňový súd pripustil uznesením
prijatým na pojednávaní dňa 11. 4. 2005.
2) V uvedenej veci som sa svojho práva domáhala na tom skutkovom základe, že som
toto spolu so svojou právnou predchodkyňou (matkou) nadobudla titulom vydržania podľa
§ 134 ods. 1, 3, Oz podľa ktorého oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má
nepretržite v držbe po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.
Do doby podľa ods. 1 sa započíta aj doba po ktorú mal vec v oprávnenej držbe
právny predchodca.
Podľa § 129 ods. 1 Obč. zák. držiteľom je ten kto s vecou nakladá ako s vlastnou,
alebo kto vykonáva právo pre seba.
Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti
dobromyseľný o tom, že mu vec, alebo právo patrí, je držiteľom oprávnený. Pri
pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.
Do výkonu vlastníckeho práva som spolu so svojou matkou vstúpila po vyplatení
celej kúpnej ceny za celý predmetný dom a priľahlé pozemky, podľa potvrdenia, zo dňa 16.
09. 1975, na základe ktorého bola vyplatená záloha 30.000,- Kčs, s tým, že celá hodnota
predaného domu je 50.000,- Kčs a doplatok mal byť vyplatený vtedy, keď sa súčasný
vlastník zo spomínaného domu vysťahuje. Uvedené sa uskutočnilo - vlastníci dom vypratali
a ja spolu so svojou matkou som sa začiatkom apríla 1976, do uvedeného domu
nasťahovala, pričom sme vyplatili aj zvyšok kúpnej ceny, vo výške 23.000,- Kčs...
Od uvedeného dátumu sme cit. nehnuteľnosti spolu s matkou nepretržite užívali,
fakticky ovládali, t. j. vykonávali v nich právo bývania, realizovali v nich opravy, údržbu
(napr. plynofikácia), brali úžitky z priľahlej záhrady (úroda).
Uvedeným výkonom práv sme prejavovali vôľu nakladať s predmetnými vecami ako
so svojimi. Počas celého výkonu držby sme sa nepretržite k nehnuteľnostiam správali tak,
ako k vlastným veciam. O tom svedčí aj fakt, že sme za ne pravidelne každoročne odvádzali
daň z nehnuteľností. Poukazujem na potvrdenie Obce V., zo dňa 19. 01. 2007.
Predmetné nehnuteľnosti sme spolu s matkou a po jej smrti len ja, užívali v dobrej
viere, že nám vlastnícky celé patria, nakoľko sme za ne vyplatili celú dohodnutú kúpnu
cenu. Účastníkmi dohodnutého prevodu vlastníctva boli všetci žijúci spoluvlastníci vecí.
V súvislosti stým poukazujem, že účastníkmi prevodu nehnuteľností boli aj oprávnení
dedičia po J. K., ktorý v čase podpísania potvrdenia o predaji predmetných nehnuteľností
bol už nebohý, pričom dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa bez ohľadu na to kedy
je prejednané. Dôležitým faktom našej dobromyseľnosti bolo to, že došlo k úplnému
naplneniu obsahových náležitostí zmluvy tým, že doplatok kúpnej ceny z našej strany bol
realizovaný až po vyprataní predmetných nehnuteľností a ich faktickom odovzdaní do našej
oprávnenej držby a užívania. Týmto sme boli v domnení, že nehnuteľnosti nám výlučne
patria, hoci formálne k ich prepisu nedošlo.
Za účelom realizácie prepisu kúpeného domu a pozemkov bola vyplatená suma
5.000,- Sk právnej predchodkyňa žalovaných pri dohode o predaji zo dňa 16. 9. 1975.
Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi odvolaním napadnutého rozhodnutia v súvislosti
s oprávnenosťou držby, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa od začiatku
uzavretia určitej dohody vedela, že nedošlo k nadobudnutiu oprávnenej držby. Taktiež súd
konštatuje bez všetkého, že po spísaní úradného záznamu bola upozorňovaná na túto
skutočnosť. Z odôvodnenia však nevyplýva na základe čoho súd dospel k takémuto záveru
a o aký dôkaz ho oprel. V tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné.
Súd ďalej v odôvodňovaní konštatuje, že žalobkyňa sama chodila za právnou
predchodkyňou žalovaných za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov a je nepochybné,
že aj notár jej a takisto jej matke jej právnej predchodkyne vysvetli, že za účelom spísania
nehnuteľnosti sa vyžaduje písomná zmluva a jej registrácia na Štátnom notárstve avšak táto
zmluva nemohla byť spísaná dovtedy, kým neboli nehnuteľnosti usporiadané.
V tejto časti je rozhodnutie taktiež nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé
na základe čoho súd dospel k takémuto záveru a o aký dôkaz ho oprel.
Súd ďalej konštatoval, že je nepochybné, že účastníci záznamu mali v úmysle previesť
predmetné nehnuteľnosti, ale na platnosť tohto prevodu sa vyžaduje písomná forma
ako aj registrácia na štátnom notárstve. O tomto mala vedomosť žalobkyňa, jej matka
od začiatku. Opäť ide o nepreskúmateľné rozhodnutie súdu v tejto časti.
Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami
pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.
Mám za to, že uvedené z odôvodnenia rozsudku nevyplýva.
Dokonca som toho názoru, že právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade
s vykonanými skutkovými zisteniami a zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácií
odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú.
Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého
procesu ako vyplývajú z čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru. Jedným z týchto
princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim ľubovôľu
pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť (§ 157 ods. 1 OSP)
a to spôsobom zakotveným v ustanovení § 157 ods. 2 OSP.
Podľa môjho názoru súd nijakým spôsobom nezdôvodnil ako dospel k vyneseným
záverom.
V konaní o vydržaní vlastníckeho práva na rozdiel od dokazovania vlastníctva
nie je potrebné, aby sa dokazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod
vlastníctva (v takom prípade by bol občiansko právny inštitút vydržania vlastníckeho práva
zbytočný), ale len okolnosti o poctivosti nadobudnutia. V tom je zásadný rozdiel medzi
ochranou vlastníctva a držby (pre porovnanie uvádzam R 45/86, str. 496 - 497).
Podmienkou oprávnenej držby a vstupu do nej je aby oprávnený držiteľ
dobromyseľne s vecou, ako svojou začal nakladať, alebo právo vykonávať.
Mám za to, že zo skutkových zistení v danej veci jednoznačne vyplýva, že sme s mojou
(matkou) právnou predchodkyňou do dobromyseľnej držby vstúpili na základe písomnej
dohody zo dňa 16. 9. 1975, a to najneskôr dňa 5. 4. 1976, kedy sme doplatili dohodnutú
kúpnu cenu a nasťahovali sa do domovej nehnuteľnosti po vysťahovaní sa pôvodnej
vlastnícky (tak, ako bolo dohodnuté) - právnej predchodkyne žalovaných.
Hoci táto zmluva s označením „potvrdenie“, pričom z textu jednoznačne vyplýva,
že išlo o zmluvu, nemala formálne náležitosti, vyplýva z nej jednoznačná vôľa všetkých
zúčastnených, ktorí ju podpísali (t. j. právnej predchodkyne žalovaných ako aj všetkých
žalovaných) previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na mňa žalobkyňu
a na moju matku.
Z interpretácie zmluvného textu vyplýva, najmä z vety, cit.: „Na základe
vzájomnej dohody, ktorú svojimi podpismi potvrdzujú R. a B. B. hodnota predaného domu
je 50.000,- Sk.“
V súvislosti s uvedeným poukazujem najmä na výraz „predaného“, ktorého
interpretácia v súvise s celým ďalším textom potvrdzuje, že zmluvným stranám bolo zrejmé,
že ide o dokonaný právny akt predaja a kúpy, pri ktorom právom úkone bolo dohodnuté,
čo je predmetom predaja, za akú kúpnu cenu, akým spôsobom a kedy bude táto vyplatená
a kedy bude predmet odovzdaný kupujúcim.
Takto dohodnutú kúpnu zmluvu všetci zúčastnení rešpektovali, t. j. právna
predchodkyňa sa z domovej nehnuteľnosti vysťahovala, dokonca rozdelila kúpnu cenu
medzi všetky svoje deti (viď. výpovede samotných žalovaných ako aj svedkov), kúpna cena
bola po vysťahovaní a odovzdaní kupujúcim do držby doplatená v dohodnutej výške (viď
úradný záznam spísaný na Miestnom národnom výbore dňa 5. 4. 1976, pričom v tomto
zázname boli nehnuteľnosti konkretizované - označené aj parcelnými číslami o popisným č.
domu.
Vo veci interpretácií zmluvy súdy nezohľadnili, že uvedená rukou písaná dohoda
nie je síce koherentnej štruktúry, pregnantnej terminológie, ani systematického
usporiadania, čoho samozrejme účastníci neboli schopní ako laici, ale z nej vyplýva
jednoznačne prejav vôle predať predmetné nehnuteľnosti, odovzdať ich do užívania
kupujúcim a obdržať za nedohodnutú kúpnu cenu.
Právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky
na formálnosť a formuláciu zmluvy nemožno z ústavno - právneho hľadiska akceptovať,
lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej
voľnosti (autonómie vôle), podľa čl. 2, ods. 3 ústavy.
„Nedostatok“ dobromyseľnosti súd videl iba v tom, že som tak ja ako aj moja matka
mala vedomosť o tom, že malo dôjsť k riadnemu spísaniu kúpnej zmluvy so všetkými
náležitosťami a k jej registrácií na Štátnom notárstve, čím by bolo možné formálne
nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam. Údajne naša (moja a matkina)
vedomosť o danej skutočnosti bola zrejmá od začiatku. Nie je zrejmé, tak, ako som
už konštatovala, od ktorého dôkazu, resp. skutočnosti takýto právny záver krajský súd
odvodil.
Ja tvrdím, že o našej dobromyseľnosti sme nemali najmenšiu pochybnosť vzhľadom
na všetky okolnosti, za ktorých sme do držby vstúpili.
Absurdným sa v konečnom dôsledku javí apelovanie oboch súdov na morálny aspekt
veci s odkazom žalovaným, vzhľadom na jednoznačný úmysel previesť vlastníctvo k veci
na mňa a moju matku, za skutočného vyplatenia dohodnutej sumy s vyjadrením potreby
usporiadania vlastníckych pomerov na základe riadnej dodatočnej kúpnej zmluvy vzhľadom
už na dlhšiu dobu (ide o 40. rokov) bývania mňa žalobkyne a mojej právnej predchodkyne
v predmetnej nehnuteľnosti. Počas celej tejto doby nebola naša držba nijakým spôsobom
zo strany žalovaných ani žiadnych iných osôb rušená, žalovaní podnikli kroky k zápisu
nehnuteľnosti do LV až po podaní mojej žaloby, resp. tesne pred týmto podaním
(viď položka výkazu výmer na LV 657 pre kat. úz. V. patriaca k titulu nadobudnutia
vlastníctva označená skratkou v. z. 350/2001 v záznamovom konaní Z 2828/2001). Všetci
žalovaní tvrdili, že sa nedomáhali vlastníckeho práva počas celej doby užívania, ani držbu
ničím kvalifikovane nerušili.
Odvolací súd upozornil v odôvodnení napadnutého rozsudku, že až rozhodnutím
6 C 81/76, zo dňa 2. 7. 1976 právoplatným dňa 31. 8. 1976 bolo súdom určené, že J. K. a J.
K. (právna predchodkyňa žalovaných) sú vlastníkmi pozemkov tam citovaných, ktoré patria
do ich BSM, preto teda podľa názoru odvolacieho súdu predchodkyňa žalovaných nemohla
prevádzať vlastnícke právo k takým nehnuteľnostiam, ku ktorým vlastníckou ešte v čase
zmluvy nebola. S takýmto názorom odvolacieho súdu sa nestotožňujem.
Zároveň poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Cdo 142/2002,
podľa ktorého:
„Kúpnu zmluvu pri ktorej predávajúci nie je vlastníkom predmetu predaja a kúpy
v čase jej uzavretia, za podmienky, že obidve zmluvné strany (predávajúci i kupujúci)
sú si tejto skutočnosti vedomé (konajú v dobrej viere), treba považovať za platnú, pokiaľ
sa predávajúci dodatočne stane jeho vlastníkom (predmetu prevodu).“
3) V súvislosti s porušením práva na spravodlivý súdny proces poukazujem
na pochybenie, ktorého sa dopustil najmä prvostupňový súd, vzhľadom k tomu, že krajský
súd rozhodoval vo veci bez pojednávania.
Ide o skutočnosť, že ja sťažovateľka som osoba, ktorá rozumie a rozpráva v jazyku
maďarskom. V slovenskom jazyku rozumiem len minimálne, nie som v stave chápať
a vyjadrovať sa v slovenskom jazyku plynulo, ani odborne. Vzhľadom k tomu som počas
celého konania žiadala, aby bol do konania prizvaný tlmočník z jazyka maďarského,
čím by bolo zabezpečené moje právo vyplývajúce z ust. § 18 OSP, podľa ktorého
Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať
pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný
zabezpečiť im rovnaké možností na uplatnenie ich práv.
Toto mi nebolo umožnené, moja výpoveď sa realizovala bez takejto osoby, takže
je nanajvýš pravdepodobné, že jej výsledok a obsah je výrazne skreslený. Pričom mám
dôvod domnievať sa, že na základe takejto výpovede dospel k svojim mylným záverom.
Súd do konania prizval na viacnásobné naliehanie mojej právnej zástupkyne
uznesením až na pojednávaní dňa 22. 1. 2007 tlmočníčku (podľa označenia súdu) z jazyka
maďarského, pracovníčku tamojšieho súdu (OS GA) A. C.
Dôkaz: zápisnica z pojednávania zo dňa 22. 1. 2007
Poukazujem na skutočnosť, že osoba s uvedeným menom sa vtom čase,
ani ku dnešnému dňu, v zozname tlmočníkov nenachádza. Prostredníctvom takejto osoby
mi nemohlo byť kvalifikovane moje základné právo na spravodlivý súdny proces, v ktorom
si majú byť účastníci rovní, zabezpečené.
4) Za zmienku stojí aj postup konania na krajskom súde, ktorý prinajmenšom
vzbudzuje pochybnosti o jeho dôslednom zaoberaní sa danou vecou.
Dňa 15. 10. 2008 bolo mojej právnej zástupkyni doručené predvolanie
na pojednávanie, ktoré sa malo konať na základe podaného odvolania žalobkyne
dňa 10. 11. 2008 o 9.30 hod., pričom z predvolania vyplýva, že súd pokladá za potrebné
ma (žalobkyňu) v tomto konaní vypočuť. Ja som sa spolu s mojou právnou zástupkyňou
na pojednávanie dostavila. Po vyvolaní veci súd zistil, že žalovaný v 6) rade - neprítomný F.
K., nemá vykázané doručenie predvolania na pojednávanie. Za účelom zistenia jeho novej
adresy bolo pojednávanie bez môjho výsluchu odročené na neurčito. Z napadnutého
rozsudku vyplýva, že tento bol vynesený dňa 24. 11. 2008, t. j. len 14 dní po odročení
predchádzajúceho pojednávania, ktoré sa nekonalo a na ktorom pokladal za potrebné
ma vypočuť, pričom môj výsluch realizovaný nebol.
Zároveň poukazujem na vyjadrenie žalovaných v 3), 4), 5) a 6) rade, zo dňa
24. 11. 2008, ktoré bolo zaslané z ich strany na Krajský súd v Trnave. Toto vyjadrenie
predkladám v kópii, ktorú si ponechali označení žalovaní, pričom podpísaný originál
sa nachádza priamo v súdnom spise...
Rozsudok bol vyhlásený len deň pred datovaním vyjadrenia žalovaných v 3), 4), 5)
a 6) rade, potvrdzujúcom moje argumentácie a postoj k danej veci. Okrem toho krajský súd
rozhodol bez pojednávania podľa odôvodnenia v súlade s novelou s ust. § 214 ods. 2
O. s. p., účinného 15. 10. 2008. Otázny je tento procesný postup súdu, keď ešte 15. 10. 2008
bolo doručené predvolanie na pojednávanie na 10. 11. 2008, podľa ktorého súd pokladal
za potrebné ma v konaní vypočuť, čo nasvedčuje úmyslu súdu zopakovať dokazovanie
výsluchom žalobkyne, namieste teda bolo nariadenie pojednávania podľa § 214 ods. 1 OSP.
K môjmu výsluchu však nedošlo. Prečo potom o menej ako 9 dní (ak rátame najmenej
5 dňovú lehotu podľa § 156 ods. 3 OSP) bez všetkého súd zmenil názor, nepokladal
za potrebné ma vo veci vypočuť, čím by bolo dokazovanie zopakované, resp. doplnené,
ale rozhodol rozsudkom bez pojednávania?
5) Po vyčerpaní všetkých právnych prostriedkov podľa zákona 124/2002 Z. z.,
z vyššie uvedených dôvodov žiadam, aby Ústavný súd po prijatí mojej sťažnosti na ďalšie
konanie mojej sťažnosti vyhovel a nálezom rozhodol v zmysle § 56 ods. 1, 2, 3 písm. b)
zákona o ústavnom súde takto:
A) Krajský súd v Trnave svojím rozsudkom sp. zn. 23 Co/150/08, zo dňa
24. 11. 2008, porušil základné práva a slobody sťažovateľky, a to právo na spravodlivý
súdny proces garantovaný čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3, 4, Ústavy Slovenskej republiky a
článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
B) Ústavný súd vzhľadom na porušenie uvedených práv ruší rozsudok Krajského
súdu v Trnave, sp. zn. 23 Co/150/08, zo dňa 24. 11. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie
a nové rozhodnutie.
6) Zároveň navrhujem podľa § 52 ods. 2 zákona o ústavnom súde vzhľadom na
všetky okolnosti prípadu rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť
napadnutého právoplatného rozhodnutia. Svoj návrh odôvodňujem nasledovne:
Na základe výkonu napadnutého rozhodnutia by bolo možné zo strany žalovaných
domáhať sa vypratania predmetnej nehnuteľnosti, pričom som staršia osoba odkázaná
na pomoc inej osoby (viď predložené lekárske potvrdenie), príbuzných nemám, som nutne
odkázaná bývaním na danú nehnuteľnosť. Žiadne iné bývanie si nemám možnosť
zabezpečiť, nakoľko nevlastním žiadny iný hnuteľný ani nehnuteľný majetok, okrem
poberania starobného dôchodku vo výške 222,10 € mesačne od 1. 1. 2009, od roku 2001
išlo o podstatne nižšie sumy mesačne, nakoľko dôchodok každoročne valorizoval a
príspevku osoby v hmotnej núdzi, žiadny iný príjem nemám. Tento plne každý mesiac
spotrebujem na zabezpečenie základných životných potrieb.
V prípade úspešnosti si žiadam priznať náhradu trov tohto konania.
7) Vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky:
Ohľadne vyvinutosti právneho vedomia mojej klientky predkladám súdu lekársku
správu zo dňa 16. 2. 2009, MUDr. I. S. psychiatra, podľa ktorej ide o osobnosť simplexnú,
infaltilnejšiu, so známkami organického poškodenia CNS ľahkého stupňa. Skutočnosť, že
ide o takúto osobnosť, je zrejmá aj vizuálne ako aj z jej vyjadrovacích schopností.
Poukazujem taktiež na skutočnosť, že matka navrhovateľky v čase kúpy bola staršou
osobou taktiež jednoduchého laického zmýšľania.
Z hľadiska vnímania celej záležitosti zo strany sťažovateľky a jej právnej
predchodkyne oba súdy nevykonali žiadne, ani najzákladnejšie dokazovanie, a to výsluch
žalobkyne napr. ohľadne vzdelania, spoločenského, resp. pracovného zaradenia a pod...»
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb
alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,
alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú
Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,
ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky
č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním
a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom
súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti
navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia
jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom
prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie
ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné
návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.
Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom
orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil
sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným
postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie
sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)
v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného
práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí
sťažnosti na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 66/98, II. ÚS 101/03, I. ÚS 27/04, I. ÚS 25/05).
1. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý
proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 23 Co 150/08-303
z 24. novembra 2008.
Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc
judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru,
ako aj judikatúru vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy skúma, či konanie ako celok bolo
spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory
všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci
samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový
stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil (II. ÚS 21/96).
Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí
právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili
výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (II. ÚS 3/97,
II. ÚS 251/03). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov
takéhoto výkladu a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských
právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný
súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné
alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň
by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis
I. ÚS 13/00, I. ÚS 17/01, I. ÚS 139/02, III. ÚS 180/02).
Krajský súd svojím rozsudkom č. k. 23 Co 150/08-303 z 24. novembra 2008 ako súd
odvolací na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta
(ďalej len „okresný súd“) č. k. 6 C 99/2001-237 zo 14. januára 2008 a v časti náhrady trov
zrušil tento rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom
rozhodnutí okrem iného uviedol:
„... Odvolací súd v súlade s novelou s ust. § 219 ods. 2 O. s. p. účinnou od 15. 10.
2008 sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a považuje
za potrebné skonštatovať, že dôvody napadnutého rozhodnutia v súvislosti s právnym
názorom na oprávnenosť držby sú správne pretože jedným z atribútov nadobudnutia
vlastníckeho práva vydržaním je dobromyseľnosť. Od začiatku uzavretia určitej dohody
žalobkyňa vedela, že nedošlo k nadobudnutiu oprávnenej držby. Po spísaní úradného
záznamu bola upozorňovaná na túto skutočnosť. Sama chodila aj za právnou
predchodkyňou žalovaným za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov a je nepochybné,
že aj notár jej a tak isto aj jej matke jej právnej predchodkyne vysvetlil, že za účelom
spísania nehnuteľnosti sa vyžaduje písomná zmluva a jej registrácia na Štátnom notárstve
avšak táto zmluva nemohla byť spísaná dovtedy kým neboli nehnuteľnosti usporiadané.
Nie je správny názor odvolateľky, že žalovaným sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno
na preukázanie, že jej držba nebola oprávnená, práve naopak v konaní o určenie vlastníctva
vydržaním má práve navrhovateľ preukazovať atribúty spĺňajúce nadobudnutie
vlastníckeho práva inštitútom vydržania z ktorých jedným je predovšetkým oprávnenosť
a dobromyseľnosť držby. Je nepochybné, že účastníci tohto záznamu mali v úmysle previesť
predmetné nehnuteľnosti ale na platnosť tohto prevodu bola písomná forma registrácie
a zmluvy potrebná, Dobromyseľnosť v danom prípade zo strany žalobkyne a jej právnej
predchodkyne nebola dodržaná, i keď išlo o spôsobilý predmet vydržania i keď by sa mohli
započítavať jednotlivé obdobia do dĺžky vydržacej doby. Argumentácia tým,
že sa nezaujímali žalovaní o toto vlastnícke právo počas celých rokov až kým nedošlo
k nadobudnutiu titulmi dedičských rozhodnutí a aj hoci bolo potvrdené výpoveďami
niektorých žalovaných i svedkov, že došlo k vyplateniu tejto sumy nemôže meniť nič na tom,
že mali vedomosť žalobkyňa a jej matka od začiatku, že treba zmluvu napísať, že treba
zmluvu registrovať. Za tým účelom vyzývali aj žalovaných k napísaniu zmluvy a boli
navštíviť notára. Prvostupňový preto správne takto koncipovanú žalobu o určenie
vlastníckeho práva vydržaním zamietol a je správny aj názor súdu prvého stupňa vzhľadom
na morálnu, etickú stránku predmetnej veci, pretože bol tu úmysel právnej predchodkyne
žalovaných previesť vlastnícke právo na žalobkyňu a jej nebohú matku za vyplatenia určitej
dohodnutej sumy sa na základe písomného záznamu zrealizovalo vyplatenie, je treba však
usporiadať vlastnícke pomery na základe riadnej dodatočnej kúpnej zmluvy vzhľadom
už na dlhšiu dobu bývania žalobkyne a jej predchodkyne v predmetnej nehnuteľnosti.
Odvolací súd ešte na záver upozorňuje, že až rozhodnutím 6 C 81/76 zo dňa 2. 7.
1976, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. 8. 1976 jednoznačne vyplýva, že súd určil, že J. K.
2
zomr... a žalobkyňa J. K. sú vlastníkmi pozemkov 1125/58 vo výmere 544 m, a parc. č.
2
1125/59 – záhrada o výmere 547 mvedeného na LV č. 876, kat. úz. V. v celosti, ktoré
vlastníctvo patrí do ich BSM. Tzn., že toto konanie bolo až následne potom čo odvodzuje
žalobkyňa na základe potvrdenia z 16. 9. 1975 čím potvrdzuje kúpu predmetných
nehnuteľností preto je zrejmé, že predchodkyňa žalovaných nemohla prevádzať vlastnícke
právo k takým nehnuteľnostiam ku ktorým ešte vlastníčka nebola nakoľko sa na základe
určujúcej žaloby stala až na základe právoplatného rozhodnutia 6 C 81/76 právoplatného
31. 8. 1976.“
Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ktorým potvrdil označený rozsudok
okresného súdu, vyplynulo, že toto rozhodnutie nebolo neodôvodnené a arbitrárne.
Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,
ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno
hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (I. ÚS 8/96, I. ÚS 6/97). Za porušenie
základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom
základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy, resp. práva na spravodlivé konanie
podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania
a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní
pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv (I. ÚS 3/97).
O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom
by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných
ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. rozhodnutia I. ÚS 115/02,
I. ÚS 176/03), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.
Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu
nestotožňuje (v sťažnosti pritom uvádza argumenty, ktoré uviedla aj v odvolaní), nemôže
sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného
rozhodnutia a k vysloveniu záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu
ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, resp. práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1
dohovoru.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti
po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol
ako zjavne neopodstatnenú.
2. Sťažovateľka v bode 3 svojej sťažnosti v súvislosti s porušením jej práva
na spravodlivý súdny proces namietala aj porušenie čl. 47 ods. 3 ústavy, podľa ktorého
všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní, ako aj porušenie čl. 47 ods. 4 ústavy,
podľa ktorého kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2,
má právo na tlmočníka. K tomu uviedla, že je osobou, ktorá „rozumie a rozpráva v jazyku
maďarskom. V slovenskom jazyku rozumiem len minimálne, nie som v stave chápať
a vyjadrovať sa v slovenskom jazyku plynulo, ani odborne. Vzhľadom k tomu som počas
celého konania žiadala, aby bol do konania prizvaný tlmočník z jazyka maďarského,
čím by bolo zabezpečené moje právo vyplývajúce z ust. § 18 OSP, podľa ktorého Účastníci
majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom
vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť
im rovnaké možností na uplatnenie ich práv.
Toto mi nebolo umožnené, moja výpoveď sa realizovala bez takejto osoby, takže
je nanajvýš pravdepodobné, že jej výsledok a obsah je výrazne skreslený. Pričom mám
dôvod domnievať sa, že na základe takejto výpovede dospel k svojim mylným záverom.
Súd do konania prizval na viacnásobné naliehanie mojej právnej zástupkyne
uznesením až na pojednávaní dňa 22. 1. 2007 tlmočníčku (podľa označenia súdu) z jazyka
maďarského, pracovníčku tamojšieho súdu (OS GA) A. C.“.
Sťažnosť v tejto časti smeruje proti okresnému súdu.
Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu tohto základného práva
sťažovateľky zistil zo spisového materiálu okresného súdu, že sťažovateľka vo svojom
odvolaní proti rozsudku tohto prvostupňového súdu č. k. 6 C 99/01-237 zo 14. januára 2008
nenamietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 47 ods. 3
ústavy, resp. svojho práva na ustanovenie tlmočníka z maďarského jazyka v konaní pred
okresným súdom. (Nad rámec tohto konštatovania ústavný súd uvádza, že zo zápisnice
z pojednávania na okresnom súde v označenej veci vyplýva, že tlmočník z maďarského
jazyka bol prítomný na pojednávaní 29. mája 2006, na ktorom sa nezúčastnila sťažovateľka
ani jej právna zástupkyňa, resp. aj na pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili po pojednávaní
22. januára 2007, pozn.) Znamená to, že na ochranu svojich práv nevyužila prostriedky,
ktoré mala k dispozícii v systéme všeobecných súdov.
Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti
namietajúcej porušenie základného práva podľa čl. 47 ods. 3 a 4 ústavy odmietol
pre nedostatok svojej právomoci podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.
Z týchto čiastkových záverov vo vzťahu k namietanému porušeniu uvedených
základných práv sťažovateľky vyplynulo, že ústavný súd tiež odmietol jej sťažnosť
ako celok.
Vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať
o sťažovateľkinom návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského
súdu.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 19. augusta 2009