Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

IV. ÚS 285/09

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

-18

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 19. augusta 2009

predbežne prerokoval sťažnosť B. B., V., zastúpenej advokátkou JUDr. G. K., N., vo veci

namietaného porušenia jej základných práv podľa a a 4

Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv

a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp. zn.

z 24. novembra 2008 a takto

rozhodol:

Sťažnosť B. B. o d m i e t a .

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 13. mája 2009

doručená sťažnosť B. B., V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. G.

K., N., vo veci namietaného porušenia jej základných práv podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 47 ods. 3

a 4 (ďalej len „“) a práva podľa Dohovoru

o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského

súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. z 24. novembra 2008.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla:

«... 1) Napadnutým rozsudkom bol potvrdený rozsudok Okresného súdu v Galante,

sp. zn. , zo dňa 14. 1. 2008 v časti zamietnutia žaloby, zo dňa 27. 9. 2001, ktorou

som sa domáhala určenia, že som vlastníčkou nehnuteľnosti, zapísanej na LV č. 876,

kat. úz. V., ako dom č. p..., postavený na parc. č. 1125/58, parc. č. 1125/58 - zastavaná

2 2

plocha o výmere 505 ma parc. č. 1125/59 - záhrada o výmere 586 m, následne zmeneného

petitu, ktorým som žiadala o určenie že vlastníckou nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat.

úz. V. zapísaných na Katastrálnom úrade v G., na LV č. 876 ako parc. č. 1125/58 - zast.

2

plocha o výmere 505 m, spolu s domom, súpisné č. 929 postaveným na parc. č. 1125/58

2

a parc. č. 1125/59 - záhrada o výmere 685 mje (žalobkyňa ) B. B., rod. B., nar..., bytom V.,

v podiele 1/2-ica.

Súd určuje, že podiel 1/2-ice nehnuteľností nachádzajúcich sa v kat. úz. V.

zapísaných na Katastrálnom úrade v G., na LV č. 876 ako parc. č. 1125/58 - zast. plocha

2

o výmere 505 m, spolu s domom, súpisné č. 929 postaveným na parc. č. 1125/58 a parc. č.

2

1125/59 - záhrada o výmere 685 mpatrí do dedičstva po poručiteľke R. B., rod. T., nar...,

zomr..., posledne trvalo bytom V., ktorú zmenu prvostupňový súd pripustil uznesením

prijatým na pojednávaní dňa 11. 4. 2005.

2) V uvedenej veci som sa svojho práva domáhala na tom skutkovom základe, že som

toto spolu so svojou právnou predchodkyňou (matkou) nadobudla titulom vydržania podľa

, , podľa ktorého oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má

nepretržite v držbe po dobu 10 rokov, ak ide o nehnuteľnosť.

Do doby podľa ods. 1 sa započíta aj doba po ktorú mal vec v oprávnenej držbe

právny predchodca.

Podľa § 129 ods. 1 Obč. zák. držiteľom je ten kto s vecou nakladá ako s vlastnou,

alebo kto vykonáva právo pre seba.

Podľa § 130 ods. 1 Obč. zák. ak je držiteľ so zreteľom na všetky okolnosti

dobromyseľný o tom, že mu vec, alebo právo patrí, je držiteľom oprávnený. Pri

pochybnostiach sa predpokladá, že držba je oprávnená.

Do výkonu vlastníckeho práva som spolu so svojou matkou vstúpila po vyplatení

celej kúpnej ceny za celý predmetný dom a priľahlé pozemky, podľa potvrdenia, zo dňa 16.

09. 1975, na základe ktorého bola vyplatená záloha 30.000,- Kčs, s tým, že celá hodnota

predaného domu je 50.000,- Kčs a doplatok mal byť vyplatený vtedy, keď sa súčasný

vlastník zo spomínaného domu vysťahuje. Uvedené sa uskutočnilo - vlastníci dom vypratali

a ja spolu so svojou matkou som sa začiatkom apríla 1976, do uvedeného domu

nasťahovala, pričom sme vyplatili aj zvyšok kúpnej ceny, vo výške 23.000,- Kčs...

Od uvedeného dátumu sme cit. nehnuteľnosti spolu s matkou nepretržite užívali,

fakticky ovládali, t. j. vykonávali v nich právo bývania, realizovali v nich opravy, údržbu

(napr. plynofikácia), brali úžitky z priľahlej záhrady (úroda).

Uvedeným výkonom práv sme prejavovali vôľu nakladať s predmetnými vecami ako

so svojimi. Počas celého výkonu držby sme sa nepretržite k nehnuteľnostiam správali tak,

ako k vlastným veciam. O tom svedčí aj fakt, že sme za ne pravidelne každoročne odvádzali

daň z nehnuteľností. Poukazujem na potvrdenie Obce V., zo dňa 19. 01. 2007.

Predmetné nehnuteľnosti sme spolu s matkou a po jej smrti len ja, užívali v dobrej

viere, že nám vlastnícky celé patria, nakoľko sme za ne vyplatili celú dohodnutú kúpnu

cenu. Účastníkmi dohodnutého prevodu vlastníctva boli všetci žijúci spoluvlastníci vecí.

V súvislosti stým poukazujem, že účastníkmi prevodu nehnuteľností boli aj oprávnení

dedičia po J. K., ktorý v čase podpísania potvrdenia o predaji predmetných nehnuteľností

bol už nebohý, pričom dedičstvo sa nadobúda smrťou poručiteľa bez ohľadu na to kedy

je prejednané. Dôležitým faktom našej dobromyseľnosti bolo to, že došlo k úplnému

naplneniu obsahových náležitostí zmluvy tým, že doplatok kúpnej ceny z našej strany bol

realizovaný až po vyprataní predmetných nehnuteľností a ich faktickom odovzdaní do našej

oprávnenej držby a užívania. Týmto sme boli v domnení, že nehnuteľnosti nám výlučne

patria, hoci formálne k ich prepisu nedošlo.

Za účelom realizácie prepisu kúpeného domu a pozemkov bola vyplatená suma

5.000,- Sk právnej predchodkyňa žalovaných pri dohode o predaji zo dňa 16. 9. 1975.

Krajský súd sa stotožnil s dôvodmi odvolaním napadnutého rozhodnutia v súvislosti

s oprávnenosťou držby, keď z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že žalobkyňa od začiatku

uzavretia určitej dohody vedela, že nedošlo k nadobudnutiu oprávnenej držby. Taktiež súd

konštatuje bez všetkého, že po spísaní úradného záznamu bola upozorňovaná na túto

skutočnosť. Z odôvodnenia však nevyplýva na základe čoho súd dospel k takémuto záveru

a o aký dôkaz ho oprel. V tejto časti je rozhodnutie nepreskúmateľné.

Súd ďalej v odôvodňovaní konštatuje, že žalobkyňa sama chodila za právnou

predchodkyňou žalovaných za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov a je nepochybné,

že aj notár jej a takisto jej matke jej právnej predchodkyne vysvetli, že za účelom spísania

nehnuteľnosti sa vyžaduje písomná zmluva a jej registrácia na Štátnom notárstve avšak táto

zmluva nemohla byť spísaná dovtedy, kým neboli nehnuteľnosti usporiadané.

V tejto časti je rozhodnutie taktiež nepreskúmateľné, nakoľko nie je zrejmé

na základe čoho súd dospel k takémuto záveru a o aký dôkaz ho oprel.

Súd ďalej konštatoval, že je nepochybné, že účastníci záznamu mali v úmysle previesť

predmetné nehnuteľnosti, ale na platnosť tohto prevodu sa vyžaduje písomná forma

ako aj registrácia na štátnom notárstve. O tomto mala vedomosť žalobkyňa, jej matka

od začiatku. Opäť ide o nepreskúmateľné rozhodnutie súdu v tejto časti.

Z odôvodnenia rozsudku musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami

pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej.

Mám za to, že uvedené z odôvodnenia rozsudku nevyplýva.

Dokonca som toho názoru, že právne závery súdu sú v extrémnom nesúlade

s vykonanými skutkovými zisteniami a zo skutkových zistení v žiadnej možnej interpretácií

odôvodnenia súdneho rozhodnutia nevyplývajú.

Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého

procesu ako vyplývajú z a dohovoru. Jedným z týchto

princípov predstavujúcim súčasť práva na riadny proces a vylučujúcim ľubovôľu

pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu svoje rozsudky odôvodniť ( )

a to spôsobom zakotveným v ustanovení .

Podľa môjho názoru súd nijakým spôsobom nezdôvodnil ako dospel k vyneseným

záverom.

V konaní o vydržaní vlastníckeho práva na rozdiel od dokazovania vlastníctva

nie je potrebné, aby sa dokazoval platný právny dôvod nadobudnutia, riadny prechod

vlastníctva (v takom prípade by bol občiansko právny inštitút vydržania vlastníckeho práva

zbytočný), ale len okolnosti o poctivosti nadobudnutia. V tom je zásadný rozdiel medzi

ochranou vlastníctva a držby (pre porovnanie uvádzam R 45/86, str. 496 - 497).

Podmienkou oprávnenej držby a vstupu do nej je aby oprávnený držiteľ

dobromyseľne s vecou, ako svojou začal nakladať, alebo právo vykonávať.

Mám za to, že zo skutkových zistení v danej veci jednoznačne vyplýva, že sme s mojou

(matkou) právnou predchodkyňou do dobromyseľnej držby vstúpili na základe písomnej

dohody zo dňa 16. 9. 1975, a to najneskôr dňa 5. 4. 1976, kedy sme doplatili dohodnutú

kúpnu cenu a nasťahovali sa do domovej nehnuteľnosti po vysťahovaní sa pôvodnej

vlastnícky (tak, ako bolo dohodnuté) - právnej predchodkyne žalovaných.

Hoci táto zmluva s označením „potvrdenie“, pričom z textu jednoznačne vyplýva,

že išlo o zmluvu, nemala formálne náležitosti, vyplýva z nej jednoznačná vôľa všetkých

zúčastnených, ktorí ju podpísali (t. j. právnej predchodkyne žalovaných ako aj všetkých

žalovaných) previesť vlastnícke právo k predmetným nehnuteľnostiam na mňa žalobkyňu

a na moju matku.

Z interpretácie zmluvného textu vyplýva, najmä z vety, cit.: „Na základe

vzájomnej dohody, ktorú svojimi podpismi potvrdzujú R. a B. B. hodnota predaného domu

je 50.000,- Sk.“

V súvislosti s uvedeným poukazujem najmä na výraz „predaného“, ktorého

interpretácia v súvise s celým ďalším textom potvrdzuje, že zmluvným stranám bolo zrejmé,

že ide o dokonaný právny akt predaja a kúpy, pri ktorom právom úkone bolo dohodnuté,

čo je predmetom predaja, za akú kúpnu cenu, akým spôsobom a kedy bude táto vyplatená

a kedy bude predmet odovzdaný kupujúcim.

Takto dohodnutú kúpnu zmluvu všetci zúčastnení rešpektovali, t. j. právna

predchodkyňa sa z domovej nehnuteľnosti vysťahovala, dokonca rozdelila kúpnu cenu

medzi všetky svoje deti (viď. výpovede samotných žalovaných ako aj svedkov), kúpna cena

bola po vysťahovaní a odovzdaní kupujúcim do držby doplatená v dohodnutej výške (viď

úradný záznam spísaný na Miestnom národnom výbore dňa 5. 4. 1976, pričom v tomto

zázname boli nehnuteľnosti konkretizované - označené aj parcelnými číslami o popisným č.

domu.

Vo veci interpretácií zmluvy súdy nezohľadnili, že uvedená rukou písaná dohoda

nie je síce koherentnej štruktúry, pregnantnej terminológie, ani systematického

usporiadania, čoho samozrejme účastníci neboli schopní ako laici, ale z nej vyplýva

jednoznačne prejav vôle predať predmetné nehnuteľnosti, odovzdať ich do užívania

kupujúcim a obdržať za nedohodnutú kúpnu cenu.

Právny formalizmus orgánov verejnej moci a nimi vznášané prehnané nároky

na formálnosť a formuláciu zmluvy nemožno z ústavno - právneho hľadiska akceptovať,

lebo evidentne zasahujú do zmluvnej slobody občana, vyplývajúcej z princípu zmluvnej

voľnosti (autonómie vôle), podľa , ods. 3 .

„Nedostatok“ dobromyseľnosti súd videl iba v tom, že som tak ja ako aj moja matka

mala vedomosť o tom, že malo dôjsť k riadnemu spísaniu kúpnej zmluvy so všetkými

náležitosťami a k jej registrácií na Štátnom notárstve, čím by bolo možné formálne

nadobudnúť vlastníctvo k predmetným nehnuteľnostiam. Údajne naša (moja a matkina)

vedomosť o danej skutočnosti bola zrejmá od začiatku. Nie je zrejmé, tak, ako som

už konštatovala, od ktorého dôkazu, resp. skutočnosti takýto právny záver krajský súd

odvodil.

Ja tvrdím, že o našej dobromyseľnosti sme nemali najmenšiu pochybnosť vzhľadom

na všetky okolnosti, za ktorých sme do držby vstúpili.

Absurdným sa v konečnom dôsledku javí apelovanie oboch súdov na morálny aspekt

veci s odkazom žalovaným, vzhľadom na jednoznačný úmysel previesť vlastníctvo k veci

na mňa a moju matku, za skutočného vyplatenia dohodnutej sumy s vyjadrením potreby

usporiadania vlastníckych pomerov na základe riadnej dodatočnej kúpnej zmluvy vzhľadom

už na dlhšiu dobu (ide o 40. rokov) bývania mňa žalobkyne a mojej právnej predchodkyne

v predmetnej nehnuteľnosti. Počas celej tejto doby nebola naša držba nijakým spôsobom

zo strany žalovaných ani žiadnych iných osôb rušená, žalovaní podnikli kroky k zápisu

nehnuteľnosti do LV až po podaní mojej žaloby, resp. tesne pred týmto podaním

(viď položka výkazu výmer na LV 657 pre kat. úz. V. patriaca k titulu nadobudnutia

vlastníctva označená skratkou v. z. 350/2001 v záznamovom konaní Z 2828/2001). Všetci

žalovaní tvrdili, že sa nedomáhali vlastníckeho práva počas celej doby užívania, ani držbu

ničím kvalifikovane nerušili.

Odvolací súd upozornil v odôvodnení napadnutého rozsudku, že až rozhodnutím

, zo dňa 2. 7. 1976 právoplatným dňa 31. 8. 1976 bolo súdom určené, že J. K. a J.

K. (právna predchodkyňa žalovaných) sú vlastníkmi pozemkov tam citovaných, ktoré patria

do ich BSM, preto teda podľa názoru odvolacieho súdu predchodkyňa žalovaných nemohla

prevádzať vlastnícke právo k takým nehnuteľnostiam, ku ktorým vlastníckou ešte v čase

zmluvy nebola. S takýmto názorom odvolacieho súdu sa nestotožňujem.

Zároveň poukazujem na rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. ,

podľa ktorého:

„Kúpnu zmluvu pri ktorej predávajúci nie je vlastníkom predmetu predaja a kúpy

v čase jej uzavretia, za podmienky, že obidve zmluvné strany (predávajúci i kupujúci)

sú si tejto skutočnosti vedomé (konajú v dobrej viere), treba považovať za platnú, pokiaľ

sa predávajúci dodatočne stane jeho vlastníkom (predmetu prevodu).“

3) V súvislosti s porušením práva na spravodlivý súdny proces poukazujem

na pochybenie, ktorého sa dopustil najmä prvostupňový súd, vzhľadom k tomu, že krajský

súd rozhodoval vo veci bez pojednávania.

Ide o skutočnosť, že ja sťažovateľka som osoba, ktorá rozumie a rozpráva v jazyku

maďarskom. V slovenskom jazyku rozumiem len minimálne, nie som v stave chápať

a vyjadrovať sa v slovenskom jazyku plynulo, ani odborne. Vzhľadom k tomu som počas

celého konania žiadala, aby bol do konania prizvaný tlmočník z jazyka maďarského,

čím by bolo zabezpečené moje právo vyplývajúce z ust. , podľa ktorého

Účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať

pred súdom vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný

zabezpečiť im rovnaké možností na uplatnenie ich práv.

Toto mi nebolo umožnené, moja výpoveď sa realizovala bez takejto osoby, takže

je nanajvýš pravdepodobné, že jej výsledok a obsah je výrazne skreslený. Pričom mám

dôvod domnievať sa, že na základe takejto výpovede dospel k svojim mylným záverom.

Súd do konania prizval na viacnásobné naliehanie mojej právnej zástupkyne

uznesením až na pojednávaní dňa 22. 1. 2007 tlmočníčku (podľa označenia súdu) z jazyka

maďarského, pracovníčku tamojšieho súdu (OS GA) A. C.

Dôkaz: zápisnica z pojednávania zo dňa 22. 1. 2007

Poukazujem na skutočnosť, že osoba s uvedeným menom sa vtom čase,

ani ku dnešnému dňu, v zozname tlmočníkov nenachádza. Prostredníctvom takejto osoby

mi nemohlo byť kvalifikovane moje základné právo na spravodlivý súdny proces, v ktorom

si majú byť účastníci rovní, zabezpečené.

4) Za zmienku stojí aj postup konania na krajskom súde, ktorý prinajmenšom

vzbudzuje pochybnosti o jeho dôslednom zaoberaní sa danou vecou.

Dňa 15. 10. 2008 bolo mojej právnej zástupkyni doručené predvolanie

na pojednávanie, ktoré sa malo konať na základe podaného odvolania žalobkyne

dňa 10. 11. 2008 o 9.30 hod., pričom z predvolania vyplýva, že súd pokladá za potrebné

ma (žalobkyňu) v tomto konaní vypočuť. Ja som sa spolu s mojou právnou zástupkyňou

na pojednávanie dostavila. Po vyvolaní veci súd zistil, že žalovaný v 6) rade - neprítomný F.

K., nemá vykázané doručenie predvolania na pojednávanie. Za účelom zistenia jeho novej

adresy bolo pojednávanie bez môjho výsluchu odročené na neurčito. Z napadnutého

rozsudku vyplýva, že tento bol vynesený dňa 24. 11. 2008, t. j. len 14 dní po odročení

predchádzajúceho pojednávania, ktoré sa nekonalo a na ktorom pokladal za potrebné

ma vypočuť, pričom môj výsluch realizovaný nebol.

Zároveň poukazujem na vyjadrenie žalovaných v 3), 4), 5) a 6) rade, zo dňa

24. 11. 2008, ktoré bolo zaslané z ich strany na Krajský súd v Trnave. Toto vyjadrenie

predkladám v kópii, ktorú si ponechali označení žalovaní, pričom podpísaný originál

sa nachádza priamo v súdnom spise...

Rozsudok bol vyhlásený len deň pred datovaním vyjadrenia žalovaných v 3), 4), 5)

a 6) rade, potvrdzujúcom moje argumentácie a postoj k danej veci. Okrem toho krajský súd

rozhodol bez pojednávania podľa odôvodnenia v súlade s novelou s ust. § 214 ods. 2

, účinného 15. 10. 2008. Otázny je tento procesný postup súdu, keď ešte 15. 10. 2008

bolo doručené predvolanie na pojednávanie na 10. 11. 2008, podľa ktorého súd pokladal

za potrebné ma v konaní vypočuť, čo nasvedčuje úmyslu súdu zopakovať dokazovanie

výsluchom žalobkyne, namieste teda bolo nariadenie pojednávania podľa .

K môjmu výsluchu však nedošlo. Prečo potom o menej ako 9 dní (ak rátame najmenej

5 dňovú lehotu podľa ) bez všetkého súd zmenil názor, nepokladal

za potrebné ma vo veci vypočuť, čím by bolo dokazovanie zopakované, resp. doplnené,

ale rozhodol rozsudkom bez pojednávania?

5) Po vyčerpaní všetkých právnych prostriedkov podľa zákona ,

z vyššie uvedených dôvodov žiadam, aby Ústavný súd po prijatí mojej sťažnosti na ďalšie

konanie mojej sťažnosti vyhovel a nálezom rozhodol v zmysle § 56 ods. 1, 2, 3 písm. b)

takto:

A) Krajský súd v Trnave svojím rozsudkom sp. zn. , zo dňa

24. 11. 2008, porušil základné práva a slobody sťažovateľky, a to právo na spravodlivý

súdny proces garantovaný , , 4, a

článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

B) Ústavný súd vzhľadom na porušenie uvedených práv ruší rozsudok Krajského

súdu v Trnave, sp. zn. , zo dňa 24. 11. 2008 a vec mu vracia na ďalšie konanie

a nové rozhodnutie.

6) Zároveň navrhujem podľa vzhľadom na

všetky okolnosti prípadu rozhodnúť o dočasnom opatrení a odložiť vykonateľnosť

napadnutého právoplatného rozhodnutia. Svoj návrh odôvodňujem nasledovne:

Na základe výkonu napadnutého rozhodnutia by bolo možné zo strany žalovaných

domáhať sa vypratania predmetnej nehnuteľnosti, pričom som staršia osoba odkázaná

na pomoc inej osoby (viď predložené lekárske potvrdenie), príbuzných nemám, som nutne

odkázaná bývaním na danú nehnuteľnosť. Žiadne iné bývanie si nemám možnosť

zabezpečiť, nakoľko nevlastním žiadny iný hnuteľný ani nehnuteľný majetok, okrem

poberania starobného dôchodku vo výške 222,10 € mesačne od 1. 1. 2009, od roku 2001

išlo o podstatne nižšie sumy mesačne, nakoľko dôchodok každoročne valorizoval a

príspevku osoby v hmotnej núdzi, žiadny iný príjem nemám. Tento plne každý mesiac

spotrebujem na zabezpečenie základných životných potrieb.

V prípade úspešnosti si žiadam priznať náhradu trov tohto konania.

7) Vyjadrenie právnej zástupkyne sťažovateľky:

Ohľadne vyvinutosti právneho vedomia mojej klientky predkladám súdu lekársku

správu zo dňa 16. 2. 2009, MUDr. I. S. psychiatra, podľa ktorej ide o osobnosť simplexnú,

infaltilnejšiu, so známkami organického poškodenia CNS ľahkého stupňa. Skutočnosť, že

ide o takúto osobnosť, je zrejmá aj vizuálne ako aj z jej vyjadrovacích schopností.

Poukazujem taktiež na skutočnosť, že matka navrhovateľky v čase kúpy bola staršou

osobou taktiež jednoduchého laického zmýšľania.

Z hľadiska vnímania celej záležitosti zo strany sťažovateľky a jej právnej

predchodkyne oba súdy nevykonali žiadne, ani najzákladnejšie dokazovanie, a to výsluch

žalobkyne napr. ohľadne vzdelania, spoločenského, resp. pracovného zaradenia a pod...»

II.

Podľa ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb

alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,

alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú

Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,

ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky

č. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním

a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom

súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti

navrhovateľa a skúma, či dôvody uvedené v nebránia

jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia ústavný súd môže na predbežnom

prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie

ktorých nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné

návrhy alebo návrhy podané niekým neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene.

Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, ak namietaným postupom

orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil

sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným

postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, ktorých porušenie

sa namietalo, alebo keď preskúmanie označeného postupu (rozhodnutia orgánu štátu)

v rámci predbežného prerokovania vôbec nesignalizuje možnosť porušenia základného

práva alebo slobody sťažovateľa, reálnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí

sťažnosti na ďalšie konanie (napr. , , , ).

1. Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáhala vyslovenia porušenia svojho

základného práva na súdnu ochranu podľa a práva na spravodlivý

proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. -303

z 24. novembra 2008.

Z doterajšej rozhodovacej činnosti ústavného súdu vyplýva, že ústavný súd aplikujúc

judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva vo vzťahu k čl. 6 ods. 1 dohovoru,

ako aj judikatúru vo vzťahu k skúma, či konanie ako celok bolo

spravodlivé, a nie je v zásade oprávnený a povinný preskúmavať právne názory

všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci

samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecným súdmi bol náležite zistený skutkový

stav a aké právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil ().

Do obsahu základného práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí

právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili

výkladom všeobecne záväzných predpisov, ktorý predkladá účastník konania (,

). Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov

takéhoto výkladu a aplikácie s , prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských

právach a základných slobodách a do sféry pôsobnosti všeobecných súdov môže ústavný

súd zasiahnuť len vtedy, ak by ich konanie alebo rozhodovanie bolo zjavne nedôvodné

alebo arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň

by malo za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis

, , , ).

Krajský súd svojím rozsudkom č. k. -303 z 24. novembra 2008 ako súd

odvolací na základe odvolania sťažovateľky potvrdil rozsudok Okresného súdu Galanta

(ďalej len „okresný súd“) č. k. -237 zo 14. januára 2008 a v časti náhrady trov

zrušil tento rozsudok a vrátil vec okresnému súdu na ďalšie konanie. Krajský súd vo svojom

rozhodnutí okrem iného uviedol:

„... Odvolací súd v súlade s novelou s ust. účinnou od 15. 10.

2008 sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia a považuje

za potrebné skonštatovať, že dôvody napadnutého rozhodnutia v súvislosti s právnym

názorom na oprávnenosť držby sú správne pretože jedným z atribútov nadobudnutia

vlastníckeho práva vydržaním je dobromyseľnosť. Od začiatku uzavretia určitej dohody

žalobkyňa vedela, že nedošlo k nadobudnutiu oprávnenej držby. Po spísaní úradného

záznamu bola upozorňovaná na túto skutočnosť. Sama chodila aj za právnou

predchodkyňou žalovaným za účelom usporiadania vlastníckych vzťahov a je nepochybné,

že aj notár jej a tak isto aj jej matke jej právnej predchodkyne vysvetlil, že za účelom

spísania nehnuteľnosti sa vyžaduje písomná zmluva a jej registrácia na Štátnom notárstve

avšak táto zmluva nemohla byť spísaná dovtedy kým neboli nehnuteľnosti usporiadané.

Nie je správny názor odvolateľky, že žalovaným sa nepodarilo uniesť dôkazné bremeno

na preukázanie, že jej držba nebola oprávnená, práve naopak v konaní o určenie vlastníctva

vydržaním má práve navrhovateľ preukazovať atribúty spĺňajúce nadobudnutie

vlastníckeho práva inštitútom vydržania z ktorých jedným je predovšetkým oprávnenosť

a dobromyseľnosť držby. Je nepochybné, že účastníci tohto záznamu mali v úmysle previesť

predmetné nehnuteľnosti ale na platnosť tohto prevodu bola písomná forma registrácie

a zmluvy potrebná, Dobromyseľnosť v danom prípade zo strany žalobkyne a jej právnej

predchodkyne nebola dodržaná, i keď išlo o spôsobilý predmet vydržania i keď by sa mohli

započítavať jednotlivé obdobia do dĺžky vydržacej doby. Argumentácia tým,

že sa nezaujímali žalovaní o toto vlastnícke právo počas celých rokov až kým nedošlo

k nadobudnutiu titulmi dedičských rozhodnutí a aj hoci bolo potvrdené výpoveďami

niektorých žalovaných i svedkov, že došlo k vyplateniu tejto sumy nemôže meniť nič na tom,

že mali vedomosť žalobkyňa a jej matka od začiatku, že treba zmluvu napísať, že treba

zmluvu registrovať. Za tým účelom vyzývali aj žalovaných k napísaniu zmluvy a boli

navštíviť notára. Prvostupňový preto správne takto koncipovanú žalobu o určenie

vlastníckeho práva vydržaním zamietol a je správny aj názor súdu prvého stupňa vzhľadom

na morálnu, etickú stránku predmetnej veci, pretože bol tu úmysel právnej predchodkyne

žalovaných previesť vlastnícke právo na žalobkyňu a jej nebohú matku za vyplatenia určitej

dohodnutej sumy sa na základe písomného záznamu zrealizovalo vyplatenie, je treba však

usporiadať vlastnícke pomery na základe riadnej dodatočnej kúpnej zmluvy vzhľadom

už na dlhšiu dobu bývania žalobkyne a jej predchodkyne v predmetnej nehnuteľnosti.

Odvolací súd ešte na záver upozorňuje, že až rozhodnutím zo dňa 2. 7.

1976, ktoré nadobudlo právoplatnosť 31. 8. 1976 jednoznačne vyplýva, že súd určil, že J. K.

2

zomr... a žalobkyňa J. K. sú vlastníkmi pozemkov 1125/58 vo výmere 544 m, a parc. č.

2

1125/59 – záhrada o výmere 547 mvedeného na LV č. 876, kat. úz. V. v celosti, ktoré

vlastníctvo patrí do ich BSM. Tzn., že toto konanie bolo až následne potom čo odvodzuje

žalobkyňa na základe potvrdenia z 16. 9. 1975 čím potvrdzuje kúpu predmetných

nehnuteľností preto je zrejmé, že predchodkyňa žalovaných nemohla prevádzať vlastnícke

právo k takým nehnuteľnostiam ku ktorým ešte vlastníčka nebola nakoľko sa na základe

určujúcej žaloby stala až na základe právoplatného rozhodnutia právoplatného

31. 8. 1976.“

Z odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu, ktorým potvrdil označený rozsudok

okresného súdu, vyplynulo, že toto rozhodnutie nebolo neodôvodnené a arbitrárne.

Ústavný súd vo svojej stabilnej judikatúre uvádza, že postup a rozhodnutie súdu,

ktoré vychádzajú z aplikácie konkrétnej zákonnej procesnoprávnej úpravy, nemožno

hodnotiť ako porušovanie základných práv a slobôd (, ). Za porušenie

základného práva pritom nemožno považovať neúspech v konaní. Inak povedané, obsahom

základného práva na súdnu ochranu podľa , resp. práva na spravodlivé konanie

podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je záruka, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania

a predstavy účastníka konania, preto nie je možné považovať nevyhovenie návrhu v konaní

pred všeobecným súdom za porušenie týchto práv ().

O svojvôli pri výklade alebo aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom

by bolo možné uvažovať vtedy, ak by sa jeho názor natoľko odchýlil od znenia príslušných

ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (napr. rozhodnutia ,

), pričom v konkrétnych okolnostiach danej veci sa tak nestalo.

Ústavný súd konštatuje, že skutočnosť, že sťažovateľka sa s názorom krajského súdu

nestotožňuje (v sťažnosti pritom uvádza argumenty, ktoré uviedla aj v odvolaní), nemôže

sama osebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti uvedeného

rozhodnutia a k vysloveniu záveru o porušení jej základného práva na súdnu a inú právnu

ochranu podľa , resp. práva na spravodlivý proces podľa

dohovoru.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti

po jej predbežnom prerokovaní podľa odmietol

ako zjavne neopodstatnenú.

2. Sťažovateľka v bode 3 svojej sťažnosti v súvislosti s porušením jej práva

na spravodlivý súdny proces namietala aj porušenie , podľa ktorého

všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní, ako aj porušenie ,

podľa ktorého kto vyhlási, že neovláda jazyk, v ktorom sa vedie konanie podľa odseku 2,

má právo na tlmočníka. K tomu uviedla, že je osobou, ktorá „rozumie a rozpráva v jazyku

maďarskom. V slovenskom jazyku rozumiem len minimálne, nie som v stave chápať

a vyjadrovať sa v slovenskom jazyku plynulo, ani odborne. Vzhľadom k tomu som počas

celého konania žiadala, aby bol do konania prizvaný tlmočník z jazyka maďarského,

čím by bolo zabezpečené moje právo vyplývajúce z ust. , podľa ktorého Účastníci

majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie. Majú právo konať pred súdom

vo svojej materčine alebo v jazyku, ktorému rozumejú. Súd je povinný zabezpečiť

im rovnaké možností na uplatnenie ich práv.

Toto mi nebolo umožnené, moja výpoveď sa realizovala bez takejto osoby, takže

je nanajvýš pravdepodobné, že jej výsledok a obsah je výrazne skreslený. Pričom mám

dôvod domnievať sa, že na základe takejto výpovede dospel k svojim mylným záverom.

Súd do konania prizval na viacnásobné naliehanie mojej právnej zástupkyne

uznesením až na pojednávaní dňa 22. 1. 2007 tlmočníčku (podľa označenia súdu) z jazyka

maďarského, pracovníčku tamojšieho súdu (OS GA) A. C.“.

Sťažnosť v tejto časti smeruje proti okresnému súdu.

Ústavný súd vo vzťahu k namietanému porušeniu tohto základného práva

sťažovateľky zistil zo spisového materiálu okresného súdu, že sťažovateľka vo svojom

odvolaní proti rozsudku tohto prvostupňového súdu č. k. -237 zo 14. januára 2008

nenamietala porušenie svojho základného práva podľa čl. 47 ods. 4 v spojení s čl. 47 ods. 3

, resp. svojho práva na ustanovenie tlmočníka z maďarského jazyka v konaní pred

okresným súdom. (Nad rámec tohto konštatovania ústavný súd uvádza, že zo zápisnice

z pojednávania na okresnom súde v označenej veci vyplýva, že tlmočník z maďarského

jazyka bol prítomný na pojednávaní 29. mája 2006, na ktorom sa nezúčastnila sťažovateľka

ani jej právna zástupkyňa, resp. aj na pojednávaniach, ktoré sa uskutočnili po pojednávaní

22. januára 2007, pozn.) Znamená to, že na ochranu svojich práv nevyužila prostriedky,

ktoré mala k dispozícii v systéme všeobecných súdov.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v časti

namietajúcej porušenie základného práva podľa a 4 odmietol

pre nedostatok svojej právomoci podľa .

Z týchto čiastkových záverov vo vzťahu k namietanému porušeniu uvedených

základných práv sťažovateľky vyplynulo, že ústavný súd tiež odmietol jej sťažnosť

ako celok.

Vzhľadom na túto skutočnosť bolo už ďalej bezpredmetné rozhodovať

o sťažovateľkinom návrhu na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia krajského

súdu.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. augusta 2009